Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/10/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej vo veci žalobcov 1. E. Q., bývajúcej v V., F. X, 2. K.. T. Q., bývajúceho v Košiciach, V. X, 3. X. N., bývajúcej v V., X. M. XX, zastúpených JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovaným X.M. V., W. XX. E., bývajúcemu v V., Q. XX, 2. UNIQA poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 15, IČO: 00 653 501, zastúpenej PRK Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hurbanovo námestie 3, IČO: 35 978 643, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 7. septembra 2015 č.k. 19C/218/2012-212 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 7. septembra 2015 č.k. 19C/218/2012-212 uložil žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 16.595 €, žalobcovi v 2. rade sumu 8.298 € a žalobkyni v 3. rade sumu 8.298 €, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 13. marca 2007 o 10.10 hod. viedol žalovaný v 1. rade po ulici Trieda SNP v Košiciach smerom ku kruhovému objazdu sanitné vozidlo zn. Toyota Hiace , EČ V. XXXDX so zapnutým výstražným svetelným a zvukovým zariadením, na použitie ktorého nemal dôvod. Pred križovatkou s ulicou Šafárikovou nerešpektoval pre smer svojej jazdy rozsvietenú červenú svetelnú signalizáciu a s vozidlom vošiel do križovatky rýchlosťou v rozpätí 51,6 až 63,2 km/hod., pričom došlo k zrážke s osobným motorovým vozidlom zn. Škoda Favorit, ktoré viedol vodič Ing. K. H. prichádzajúci do križovatky z ľavej strany smerom od ulice Bernolákovej pri rozsvietenej zelenej svetelnej signalizácii. Pri dopravnej nehode utrpel zranenie chodec Ing. N. Q., V. stal na ostrovčeku pred priechodom pre chodcov. K.. N. Q. utrpeným zraneniam na mieste nehody podľahol. Nebohý bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v 2. a 3. rade.

3. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 22. augusta 2008 č.k. 5T 112/07-223 bol obžalovaný M. V. podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby námestníka Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 20. septembra 2007 sp. zn. 2Pv/293/07-13 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákonníka, nakoľko skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal súd poškodenú s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25. júna 2009.

4. Okresná prokuratúra Košice II uznesením zo dňa 4. septembra 2011 sp.zn. 2Pv/1028/09-34 v trestnej veci vedenej proti obvinenému K.. K. H. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona zastavila trestné stíhanie, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. decembra 2011. V dôvodoch uznesenia je uvedené, že poškodení si svoje práva na náhradu škody môžu uplatniť v občianskom súdnom konaní na príslušnom súde.

5. Z výpovedí účastníkov vzal súd za preukázané, že žalobcovia s (t.č. už nebohým) N. Q. tvorili plne hodnotnú fungujúcu rodinu. Žalobkyňa v 1. rade s nebohým manželom mala veľmi pekné manželstvo, ktoré uzavreli v roku 1960. Z manželstva pochádzajú dve deti. Ich manželstvo bolo harmonické, žili v spoločnej domácnosti a vzájomne si pomáhali. Žalobkyňa je na starobnom dôchodku. Manžel bol zdravý. Smrť manžela je pre žalobkyňu v 1. rade veľkou stratou, lebo stratila človeka, ktorý jej bol veľmi blízky a s ktorým prežila celý život. Na všetko boli dvaja. Po smrti manžela začala mať zdravotné problémy a prekonala ťažkú operáciu. K dopravnej nehode došlo neďaleko od ich bytu, a ten „ostrovček“ stále vidí, a je to pre ňu ťažké. Po tragickej nehode sa o ňu starali jej deti, ktoré u nej aj spávali. Dcéra k nej chodila každý deň, až pokiaľ sa „pozbierala“. Žalobca v 2.rade vypovedal, že vyrastal v harmonickej rodine. Jeho rodičia sa nikdy nehádali. S rodičmi chodili na výlety, a spolu trávili prázdniny. Jeho otec mu bol veľkým vzorom, nie len preto, že bol dobrý človek, ale aj špičkový zamestnanec. Otec mu pomáhal aj počas štúdia. Vytvorilo sa medzi nimi silné citové puto. Bol mu nápomocný aj vtedy, keď sa oženil, a osobitne vtedy, keď mu diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Otec ho učil opätovne tešiť sa zo života a tešil sa na každé stretnutia u rodičov na obede. Smrť otca je preň veľkou traumou a citovou ranou, ktorá sa nikdy nezahojí.

6. Žalobkyňa v 3. rade vypovedala, že je dcérou nebohého N. Q.I.. Vyrastala v harmonickej rodine a mala krásne detstvo. V čase, keď došlo k tragickej udalosti, bola vydatá a mala dve deti vo veku 5 a 13 rokov. Rodičia sa jej venovali. Osobitne otec sa staral o vnúčatá, a keď staršia dcéra mala problémy v škole, pomáhal jej a venoval sa jej. Celé hodiny dokázali študovať encyklopédie. Po smrti otca nastali problémy aj u jej staršej dcéry. Musela s ňou absolvovať aj psychiatrické vyšetrenie. Smrť otca mala negatívny dopad aj na jej manželstvo.

7. Po citácii § 11 Obč. zák., § 13 ods. 1,2,3 Obč. zák., § 427 ods. 1 Obč. zák., § 2 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len zákon č. 381/2001 Z.z.), § 4 ods. 1,2 zák. č. 381/2001 Z.z., § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24. októbra 2013 sp. zn. C-22/12, osobitne odsekov tohto rozsudku 47 až 56, súd konštatoval, že Článok 3 ods. 1 Smernice rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES zo dňa 11.mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14.mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“.

8. K vznesenej námietke premlčania práva zo strany žalovanej (v 2. rade) súd uviedol, že nárok žalobcov nie je premlčaný, lebo nároky si uplatnili v trestnom konaní a trestnými rozhodnutiami boli odkázaní na konania vo veciach občianskoprávnych.

9. Súd konštatoval, že žalovaná v 2. rade je pasívne legitimovaná z dôvodu toho, že vozidlo, ktoré riadil žalovaný v 1. rade bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej v 2. rade.

10. Pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal súd na to, že žalobkyňa v 1. rade a nebohý K.. N. Q. boli manželmi , ktorí viedli príkladné manželstvo. Nebohý bol stabilným členom

domácnosti, ktorý zabezpečoval bežný chod rodiny. Bol nielen vzorným manželom, ale aj vzorným otcom pre žalobcov v 2. a 3. rade. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že vzťahy medzi nebohým Ladislavom a žalobcami boli intenzívne, plné lásky a porozumenia. Predčasná tragická smrť N. Q.É. bola jednoznačne tak zásadným zásahom do práv žalobcov na ochranu súkromia, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy u žalobkyne v 1. rade, (t.j. manželky) v sume 16.595 € a u žalobcov v 2 a 3. rade (detí nebohého K.. N. Q.ého) po 8.298 € sú po práve. Ide o nezvratné následky dopravnej nehody (smrť manžela a otca), ako aj pochopiteľné traumatické zážitky žalobcov bezprostredne po nehode a zistení úmrtia K.. N. Q..

11. Nárok žalobcov voči žalovanej v 2. rade (ďalej už len „žalovanej“) je priamo uplatniteľný podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalovaný v 1. rade bol oslobodený spod skutku kvalifikovaného ako prečin usmrtenia, nakoľko skutok nie je trestným činom, a preto súd žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol.

12. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

13. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná spoločnosť UNIQA v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. d/, písm. f/ O.s.p. Vyčítala súdu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo nesprávne určil pasívnu legitimáciu žalovanej. Poznamenala, že súd pri rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len rozsudku „SDEÚ“) vo veci C 22/12 z 24.10.2013, v ktorom bol vyslovený právny názor, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného na škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Žalovaná má za to, že súd nesprávne vyložil tento rozsudok SDEÚ. Do pozornosti odvolacieho súdu odvolateľka dala aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011, sp.zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom Najvyšší súd SR poukázal na zásadné rozdiely medzi náhradou škody a náhradou nemajetkovej ujmy. Časť odvolania odvolateľka venovala priamemu účinku smerníc, lebo súd nesprávne právne posúdil vec a nesprávne určil priamy účinok smerníc upravujúcich zodpovednosť za škodu prevádzkou motorových vozidiel. Žalovaná v odvolaní vyčíta súdu, že sa nedostatočne zaoberal aj námietkou premlčania vznesenou spoločnosťou UNIQA. Žalobcovia podali žalobu dňa 26.6.2012 na Okresný súd Svidník. V žalobe žiadali škodcu (žalovaného v 1. rade) a spoločnosť UNIQA (žalovanú v 2. rade) o náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolateľka poukázala na to, že rozhodujúcim dňom pre začatie plynutia premlčacej doby bol deň 14.3.2007, t.j. nasledujúci deň po smrti poškodeného. Podľa ustálenej judikatúry, ak poškodený si uplatní právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní riadne a včas, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania „nebeží“. V rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 22.8.2008 bolo rozhodnuté o oslobodení škodcu spod obžaloby a žalobkyňa bola odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych so svojím nárokom. Pretože svoj nárok uplatnila až 26.6.2012, trojročná lehota na uplatnenie práva uplynula bez ohľadu na spočívanie lehoty počas trestného konania. Odvolateľka poukázala aj na okruh blízkych osôb podľa § 15 a vyslovila názor, že žalobcovia sú blízkymi osobami poškodeného, lebo žalobkyňa bola manželkou poškodeného a žalobcovia v 2. a 3. rade boli deti poškodeného. Vyslovila ale právny názor, že zákonodarca do okruhu blízkych osôb mal na mysli deti, ktoré ešte nie sú zaopatrené, ktorým strata rodiča by spôsobovala dennú citovú útrapu a ochudobnenie vo sfére výchovy zo strany otca. Žalobcovia v 2. a 3. rade sú už dospelí a nemala im byť priznaná nemajetková ujma. Na záver odvolania odvolateľka vyčítala súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku.

14. Žalobcovia zostali v odvolacom konaní nečinní.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo vyhovujúcich výrokoch, a preto ho odvolací súd v tejto napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.4.2017 o 12.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 21.4.2017 podľa § 219 ods. 1, 3 CSP.

18. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku súdu dňa 10.11.2015, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. CSP, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.7.2016.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Keďže odvolanie žalovanej bolo podané pred 1.7.2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

22. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 , ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 .

23. Žalovaná v odvolaní označila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. d/, písm. f/ O.s.p.

24. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., kde boli taxatívne vymenované dôvody pre zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

25. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je treba uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom, alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý hoci bol navrhnutý, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré boli tvrdené, ale súd prvého stupňa ich nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pre súdom prvého stupňa.

26. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

27. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo, ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

29. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

30. Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.

31. Podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 .

32. K dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa a osobitne k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné :

33. Otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy, osobám blízkym obetiam dopravných nehôd nie je súdnou praxou jednoznačne vyriešená, a aj keď doterajšia rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.4.2011 a sp.zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016) vychádza zo záveru nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne v takýchto konaniach, rozhodnutie s takýmto záverom nebolo prijaté na zasadnutí kolégia Najvyššieho súdu SR na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a odvolací súd sa preto riadil aj rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR, ktorá podporuje záver, v zmysle ktorého pasívna legitimácia poisťovne je daná.

34. Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci KOOPERATÍVA poisťovne, a.s. ako sťažovateľky už vo svojich uzneseniach I.ÚS 206/2015 zo dňa 29.4.2012 a III.ÚS 646/2015 zo dňa 16.12.2015 považoval za ústavne akceptovateľný záver všeobecných súdov v otázke výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého eurokonformným výkladom tohto ustanovenia je nutné náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. považovať za škodu na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čím je daná povinnosť poisťovne ako poistiteľa poskytnúť plnenie poškodeným, a teda pasívna legitimácia v sporoch o takúto náhradu nemajetkovej ujmy.

35. V uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 646/2015-30 zo dňa 16.12.2012 ústavný súd uviedol, že sa oboznámil s úplným znením rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013, ako aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitalijs Drozdovs c/a AAS Baltikums), citoval rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-22/12 z 24.10.2013, v zmysle ktorého citované články tzv. motorových smerníc sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej a v súvislosti s týmto rozsudkom konštatoval, že vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou pritom upravuje zákon č. 381/2001 Z.z..

36. Zo záverov vyššie uvedených uznesení vychádza aj uznesenie ústavného súdu I.ÚS 474/2016 zo dňa 17.8.2016 (po rozhodnutí najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016

- poznámka odvolacieho súdu) vo veci inej sťažovateľky, taktiež poisťovne vykonávajúcej poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tomto uznesení dodal, že k

svojmu záveru v zmysle vyššie spomínaných uznesení, na ktoré odkazuje (že náhrada nemajetkovej ujmy má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - poznámka odvolacieho súdu) dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody.

37. Na otázky odvolateľky ohľadom pasívnej legitimácie žalovanej v spore, výkladu účinku predmetných smerníc a k extenzívnemu pojmu „škoda“ použitému v zákone č. 381/2001 Z.z., a k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3 Cdo 301/2012, dal jednoznačnú odpoveď Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 11. októbra 2016, sp.zn. III. ÚS 666/2016.

38. Ústavný súd v uvedenom uznesení uviedol, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľa na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej Ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ale aj viazanosť Ústavou (teda i jej čl. 7 ods.2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy. Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom, nie však jediným organom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Nemožno opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie. Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu v prospech Európskej únie. Pritom ide aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy. K výkladu pojmu "škoda" na podklade systematických súvislostí Občianskeho zákonníka, ako aj dlhodobo sa vyvíjajúcich názorov o materiálnej substancii pojmu "škoda" a o imateriálnej podstate odlišného pojmu "ujma" v slovenskej civilistike ústavný súd uviedol; že Ústavný súd nespochybňuje, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia poškodeného. Lenže aj v tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným prelomom v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd hovorí o maximálnej, nie absolútnej snahe, lebo v tomto bode myšlienkovej línie už je potrebné vziať do úvahy charakter právneho predpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúci z primárneho práva Únie.

39. Smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú na rozdiel od nariadení typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, pretože záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku "každému členskému štátu, ktorému je určená". Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinností jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc

- pri aplikácii vnútroštátneho práva je vnútroštátny súd povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou. Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho

práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (rozsudok vo vecí Pfeiffer a ďalší C-397/01 až 403/01).

40. Ústavný súd ďalej v odôvodnení poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová C-22/12, v ktorom Súdny dvor zaujal názor, podľa ktorého čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovedností, čl 1 ods. 1a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným Súdnym dvorom.

41. Všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci boli preto povinné skúmať možnosť implementácie eurokonformnéno výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Záver o možnosti extenzívneho výkladu pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení Ústavný súd nepovažoval za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný. V tejto súvislosti Ústavný súd poukázal na obsah a závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Q., v ktorom Súdny dvor konštatoval, že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovedností poisteného za škodu sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. Ďalším podporným argumentom pre záver o ústavnej akceptovateľnosti týchto právnych záverov je fakt, že Občiansky zákonník v samotnej šiestej časti "Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie", kladie škodu aj do polohy nemateriálnej. Dokazuje to § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho i spoločenského uplatnenia. Prijať teda záver, že pojem "škoda" nevykazuje žiadne imateriálne konotácie, nezodpovedá podľa Ústavného súdu dokonca ani dikcii a podstate dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka.

42. Za osobitne významný považuje odvolací súd právny postoj Ústavného súdu SR k záverom obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.marca 2016, 3Cdo/301/2012 , na ktoré odkazovala žalovaná a ktoré prezentujú opozitnú argumentačnú líniu k otázke odškodňovania náhrady nemajetkovej ujmy v rámci povinného zmluvného poistenia. Ústavný súd SR osobitne zdôraznil, že "nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa (poisťovne) ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012.". Je dôležité podotknúť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo výsledkom dovolacieho prieskumu podľa § 238 ods. 3 OSP, keďže prípustnosť dovolania založil priamo odvolací súd vo vzťahu k právnemu posúdeniu konkrétne vymedzených otázok. Otázky zásadného právneho významu, na ktoré mal odpovedať Najvyšší súd SR zneli nasledovne:

- "či odporkyňa 2/je v spore pasívne legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 pism. a/ a § 15 ods. 1 veta. druhá zákona č. 381/2001 Z.z.., ak nárok navrhovateľov nie je možné priznať podľa zákona č. 381/2001 Z.z.;

- či súd o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou SD ". Predmetom dovolacieho konania môže byť len správnosť riešenia uvedených právnych otázok, pretože najvyšší súd je ich obsahom bezpodmienečne viazaný. Najvyšší súd SR riešil výlučné problematiku aplikácie priameho účinku smernice a nebol nútený vyjadriť sa k otázke prípustnosti extenzívneho

(eurokonformného) výkladu pojmu "škoda na zdraví", v snahe rešpektovať účel a ciele smernice. Z tohto dôvodu nemôže mať uvedené rozhodnutie judikátórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti eurokonformného výkladu sporných pojmov zák. č. 381/2001 Z.z.. Podľa Ústavného súdu SR "súd sa explicitne pýtal len na prípadný priamy účinok týchto smerníc, čo najvyšší súd celkom prirodzene muselo viesť k negatívnej odpovedi.".

43. Odvolací súd vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti, podporenej aj vyššie uvedenými závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky a vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 Q. zo dňa 24.10.2013 aj v tejto prejednávanej veci zotrváva na svojom závere, že eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. je nutné za škodu na zdraví považovať aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. (viď napr. rozsudok 6Co/157/2014 zo dňa 20.1.2015, 6Co/883/2014 zo dňa 19.1.2016, 11Co/12/2009 zo dňa 3. marca 2010, 11 Co152/2016 zo dňa 16.11.2016 a iné).

44. Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/2012 Q. z 24.10.2013 rozhodol, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/EHS z 11.5.2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

45. Takouto vnútroštátnou úpravou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti - § 11 a 13, ktoré umožňujú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zák. za zásah do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode, má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorú upravuje zákon č. 381/2001 Z.z..

47. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na vyjadrenie Európskej komisie zo dňa 23.3.2012, adresovanej predsedovi a členom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/2012 v obdobnom skutkovom prípade, ktorá podáva výklad smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 a smernice Rady 9/232/EHS zo 14.5.1990 a v zmysle ktorého je s vyššie uvedenými smernicami nezlučiteľná taká vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje vylúčenie alebo obmedzenie nároku pozostalej osoby po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného poistného krytia zodpovednej osoby.

48. V kontexte aj tohto stanoviska preto odvolací súd uzavrel, že žalovaná je povinná plniť aj náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z.z..

49. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je predovšetkým zabezpečiť reálne uspokojenie práv poškodených pri vzniknutých škodových udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov, resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť tieto zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom spojeným s touto nebezpečnou činnosťou. Najprirodzenejšou a najefektívnejšou ochranou poškodeného je taká zákonná úprava, ktorá umožňuje poškodenému uplatniť svoj nárok na náhradu škody (právo na poistné plnenie) priamo voči poistiteľovi škodcu, po preukázaní zodpovednostného vzťahu medzi ním a poisteným škodcom, ktorý tvorí základ pre plnenie poistiteľom. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi

zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obidvom súčasne. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.

50. Priame právo poškodeného na žalobu proti poisťovni zodpovednej osoby (poisteného) bolo v cit. zákone ustanovené transpozíciou smerníc Rady č. 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, č. 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Tretej smernice), ako aj smernice č. 2000/26/ ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16.5.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel)

- ďalej len „cit. smernice“, ktoré sú prameňom sekundárneho práva Európskej únie (EÚ). Slovenská republika s účinnosťou od 1.5.2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, ktorá podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi SR. Z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii vyplýva i povinnosť dodržiavať a podľa zásady prednosti práva aplikovať úniové právo, teda právo EÚ a orgánov EÚ, súčasťou ktorého sú aj cit. smernice a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Základnou charakteristikou úniového práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, preto v prípade, že dôjde ku konfliktu úniového práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom úniovým (tzv. eurokonformný výklad), a pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje úniovému právu.

51. Právny vzťah medzi žalobcami a žalovanou je založený osobitným zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ust. § 15 cit. zákona), v ktorom žalobcovia ako poškodení uplatňujú voči žalovanej ako poistiteľovi zodpovedného vodiča motorového vozidla (zodpovedného subjektu) nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok. V danom právnom vzťahu, keďže ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami, nie sú cit. smernice EÚ priamo aplikovateľné (smernice sú právne akty so všeobecnou pôsobnosťou ukladajúce pozitívny záväzok členskému štátu), avšak prichádza do úvahy ich nepriama aplikácia, ktorá je založená na tzv. eurokonformnom výklade pojmov či ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. v súlade s príslušnou smernicou EÚ.

52. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vzniku škody dňa 13.marca 2007 (ďalej len „cit. zákon“) poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

53. Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (písm. a/).

54. Podľa § 4 ods. 4 cit. zákona poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa ods. 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

55. Podľa § 7 ods. 1 cit. zákona limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.

56. Podľa § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej 5 mil. € za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených.

57. Podľa § 15 ods. 1 (Priamy nárok poškodeného) cit. zákona náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

58. Z ust. § 4 ods.1 cit. zákona vyplýva, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo , ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu o.i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.

59. V právnej teórii i súdnej praxi sa pojem „škoda“ (ako kategória občianskeho práva) chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom, a teda je v prípade, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii, napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Náhradu škody možno priznať za škodu na veci alebo za škodu na zdraví. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Obč.zák.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v cit. smerniciach sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd, a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel o.i. vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS, čl. 1 smernice 90/232/EHS) a aby bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa cit. smerníc za „poškodeného“ sa považuje akákoľvek osoba (ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravných nehôd) oprávnená na náhradu (odškodné), pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými vozidlami (čl. 1 ods. 2 smernice 72/166/EHS, čl. 3 a i. smernice 90/232/EHS).

60. So zreteľom na uvedené, s použitím eurokonformného výkladu (v súlade s cit. smernicami a ich cieľmi) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, odvolací súd je toho názoru, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč.zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. V posudzovanom prípade žalobcami (ako poškodenými) požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč.zák. preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona. Správnosti záveru, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle cit. zákona okrem vyššie uvedeného nasvedčuje tiež samotná výška limitu poistného

plnenia (najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri jednej škodovej udalosti), ktorá v § 7 ods. 2 písm. a/ cit. zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená najmenej vo výške 5 miliónov € za škodu podľa § 4 ods.2 písm. a/ a náklady podľa § 4 ods. 3.

61. Vyššie uvedené závery sú v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (vec skutkovo a právne obdobná ako je prejednávaná vec).

62. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marqeus Almeida). Členské štáty Únie sú teda v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. Členské štáty musia pri výkone právomoci v tejto oblasti dodržiavať právo únie a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici potrebný účinok (rozsudok Marqeus Almeida). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s čl. 3 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State, pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 3 ods. 1 druhej smernice.

63. Súdny dvor teda uzavrel, že v prejednávanej veci C-22/12 (ktorá je skutkovo a právne obdobná ako je táto prejednávaná vec) by to tak malo byť, pretože osoby v postavení žalobkyne a jej deti v súlade s § 11 a 13 Obč. zák. majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. Uviedol ďalej, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle tohto zákonníka nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keď totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z §§ 11 a 13 Obč. zák., vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Z týchto dôvodov rozhodol Súdny dvor tak, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166 EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a čl. I prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

64. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora konštatuje, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy (§ 11 a nasl. Obč. zák.), náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.

65. O takýto prípad ide aj v prejednávanej veci, kde žalobcovia sú rodinnými príslušníkmi obete dopravnej nehody a titulom neoprávneného zásahu do práva na ich súkromný a rodinný život majú právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy od žalovanej, u ktorej bola poistená zodpovednosť za škodu spôsobená prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola ujma spôsobená. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobcovia s neb. K.. N. Q. tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami.

66. Smrťou (manžela a otca) došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým ak k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život. Vzhľadom na závažnosť im vzniknutej ujmy, ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania nepriaznivého následku považoval aj odvolací súd nárok žalobcov na náhradu imateriálnej ujmy v peniazoch za dôvodný.

67. S prihliadnutím na závažnosť žalobcom vzniknutej ujmy, (smrťou manžela a otca) a osobitne za okolnosti, za akých k zásahu došlo, (i keď zo strany žalovaného v 1.rade a K.. K. H. - nešlo o úmyselné konanie) považoval súd výšky náhrad nemajetkovej ujmy za primerané, zohľadňujúc aj to, že išlo o odškodnenie manželky a dvoch detí.

68. Za stavu, že vnútroštátne (slovenské) právo umožňuje žalobcom požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia.

69. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie ako aj smernice Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009, ktorá dňom 27.10.2009 zrušila predchádzajúce smernice (72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS) a takáto právna úprava sa nesmie použiť.

70. Odvolací súd považuje za neopodstatnené námietky žalovanej k nedostatku jej pasívnej legitimácie v predmetnom spore, k pojmu škoda v zákone č. 381/2001 Z.z. a k aplikácii smerníc upravujúcich zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

71. Na uvedené námietky dal odpoveď Ústavný súd SR v uznesení z 11.10.2016 sp.zn. III.ÚS 666/2016-36, s ktorou sa odvolací súd stotožňuje a nevidí dôvod na odklon od tohto záveru.

72. Neopodstatnená je aj námietka premlčania práva vznesená zo strany žalovanej. Žalobcovia podali žalobu na súd 26.júna 2012. Svoje nároky na náhradu škody uplatnili žalobcovia v trestných konaniach, ktoré sa viedlo proti obžalovanému M. V. na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 5T 112/2007, a obvinenému K.. K. H. na Okresnej prokuratúre Košice II pod sp.zn. 2 Pv 1028/2009. Rozsudok Okresného súdu Košice II z 22.augusta 2008 sp.zn. 5T/112/07, ktorým bol obžalovaný Tomáš Krukó oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako prečin usmrtenia nadobudol právoplatnosť 25.júna 2009. Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 4.septembra 2011 č.k. 2 Pv 1028/09-34 o zastavení trestného stíhania proti K.. K. H.V. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 písm. b/ Trestného zákona nadobudlo právoplatnosť 6.decembra 2011. V adhéznom konaní boli žalobcovia odkázaní s nárokom na náhradu škody na konanie v občianskom súdnom konaní. Svoj nárok uplatnili v zákonnej 3-ročnej lehote. Nepatričná je námietka žalovanej, že náhrada nemajetkovej ujmy patrí iba nezaopatreným deťom a nie zaopatreným.

73. Súdna prax a teória sú vo vzájomnej zhode v tom, že medzi blízke osoby patria deti, bez ohľadu na (ne)zaopatrenosť.

74. V rozhodovacej činnosti súdov sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovení § 11 Obč.zák., je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami (manželka a deti) a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených práv pozostalých členov rodiny.

75. Z týchto dôvodov a osobitne z dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny potvrdil.

76. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 O.s.p. Žalovaná nebola úspešná v odvolacom konaní. Žalobcovia mali úspech v odvolacom konaní, a preto odvolací súd rozhodol o nároku tak, že priznal žalobcom náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

77. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .