Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/2/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: ELCOM, spoločnosť s ručením obmedzeným, Prešov, Jesenná 2695/26, Prešov 080 01, IČO 00 695 599, právne zastúpeného Mgr. Miroslav Baláž, advokát, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovaným: X. H.D.. J. Y., Q.. X.X.XXXX, R. XXX, XXX XX R., X. H.. J. H., Q.. X.X.XXXX, Š. X, XXX XX R., 3. JURISCONSULTI s.r.o., Alexandra Matušku 13, 080 01 Prešov, IČO: 31 679 790, právne zastúpeným JUDr. Mária Sýkorová, advokátka, Zoborská 13, 040 01 Košice, o zaplatenie 799,57 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9Cb/6/2013-128 zo dňa 23.10.2014, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo „okresný súd“) žalobu voči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol. Žalovanému v 1. rade náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal a zároveň uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovaným v 2. a 3. rade, a to každému zvlášť, náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 83,02 eur k rukám ich právneho zástupcu.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou došlou súdu prvej inštancie dňa 4.10.2013, sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. až v 3. rade spoločného a nerozdielneho zaplatenia sumy vo výške 799,57 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne z tejto sumy od 27.5.2008 až do zaplatenia. V žalobe uviedol, že žalovaný v 3. rade je od 31.5.2007 zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov ako univerzálny právny nástupca v dôsledku zmeny právnej formy obchodnej spoločnosti JURISCONSULTI v.o.s.. Žalobca a právny predchodca žalovaného v 3. rade uzavreli dňa 1.8.1994 mandátnu zmluvu, na základe ktorej sa mandatár zaviazal poskytovať pre mandanta komplexne právne služby na dobu neurčitú, ktorá do dnešného dňa účastníkmi nebola zrušená, ani vypovedaná. Bez ohľadu na zákonnú úpravu, právne služby poskytovala žalobcovi spoločnosť JURISCONSULTI v.o.s., so sídlom na Hlavnej 111. Žalobca sa rozhodol ukončiť spoluprácu s advokátom H.. Y., ktorý v mene spoločnosti poskytoval žalobcovi právnu pomoc a dňa 31.5.2013 došlo k odovzdaniu právnej agendy novo poverenému právnemu zástupcovi H.. H. J.. V zozname spisov, ktoré H.. Y. odovzdával H.. J., je uvedený aj stav vybavenia jednotlivých vecí s tým, že v právnej veci, v ktorej si žalobca uplatňuje právo na náhradu škody, vec SOFTIMEX s.r.o. Revúca, žalovaný v 1. rade uviedol: ,,prebieha konanie“. Uvedená informácia nie je pravdivá, pretože podľa správy Okresného súdu Revúca zo dňa 17.6.2013, bol platobný rozkaz vydaný dňa 29.6.1999 a nadobudol právoplatnosť dňa 6.10.1999.

3. Podanou žalobou si teda žalobca uplatňuje náhradu škody voči žalovanému v 3. rade, keďže spoločníci v.o.s. ručia za záväzky spoločnosti všetkým svojím majetkom spoločne a nerozdielne, zároveň si uplatňuje ako voči ručiteľom nároky aj voči žalovaným v 1. a 2. rade ako spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti JURISCONSULTI v.o.s..

4. Žalovaní v 1. až 3. rade namietali svoju pasívnu vecnú legitimáciu.

5. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 2 ods. 1, 2, 3, všetko zákona č. 129/1191 Zb. komerčných právnikoch, po vykonanom dokazovaní uzavrel, že v zmysle § 3 vyššie citovaného zákona, uzavrel žalobca a žalovaný v 3. rade ešte v právnej forme verejnej obchodnej spoločnosti Mandátnu zmluvu o poskytovaní právnych služieb a zastupovaní pred súdmi. Ustanovenie § 3 zákona č. 129/1991 Zb. však bolo dňom 1.10.1994 zo zákona vypustené a vzhľadom na neexistenciu prechodných ustanovení k príslušnej novele zákona, treba vychádzať z tzv. nepravej retroaktivity, ktorá so sebou prináša záver, že počnúc dňom 1.10.1994 poskytovanie právnych služieb, vrátane zastupovanie pred súdom verejnou obchodnou spoločnosťou, prípustné nebolo. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že zodpovednosť za škodu u žalovaného v 3. rade po 1.10.1994 v dôsledku zmeny zákona nemohla byť daná.

6. Uvedený fakt je podčiarknutý aj tým, že v konaní proti spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. bolo žalobcom udelené plnomocenstvo priamo žalovanému v 1. rade, čo so sebou nesie záver aj o tom, že ani na strane žalovanej v 2. rade vecná pasívna legitimácia daná nie je. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného v 1. rade, ten sa podľa názoru súdu dopustil hrubého profesného zlyhania, tým, že žalobcovi o právoplatnosti platobného rozkazu proti spoločnosti SOFTIMEX s.r.o nepodal správu. Jednoznačne tým podľa okresného súdu porušil § 13 zákona č. 129/1991 Zb., podľa ktorého je komerčný právnik povinný chrániť práva a oprávnené záujmy svojho klienta, konať pri tom čestne a svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať všetko, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za užitočné. Napriek tomu, že žalovaný v 1. rade pri zastupovaní žalobcu nekonal svedomite, tak jeho zodpovednosť za škodu daná nie je. Žalovaný v 1. rade totiž nebol žalovaný ako škodca, ale ako ručiteľ tvrdeného škodcu. Pri svojom rozhodovaní musí súd vychádzať z § 153 ods. 2 O.s.p. - súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Súd teda podľa prvoinštančného súdu, nemôže prekročiť návrh na začatie konania nielen v zmysle kvantitatívnom, ale požadované plnenie nemôže priznať ani na základe iného skutkového stavu, ako ho vylíčil žalobca, aj keď sa tak stalo v dôsledku právneho omylu. Vyššie uvedené preukazuje aj judikatúra, kde NS ČR vo veci sp. zn. 30 Cdo/1782/2006 vyslovil, že súd je viazaný žalobou a môže rozhodnúť iba o tom, čo žalobca požadoval. Nápravu omylu v právnom názore, ku ktorému došlo pri podaní žaloby, môže žalobca urobiť iba tak, že svoju požiadavku vyjadrenú v tzv. žalobnom petite, zmení za podmienok uvedených v ustanovení § 95 O.s.p.. Žaloba voči žalovanému 1. rade tak musela byť podľa súdu prvej inštancie taktiež zamietnutá pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie. Iba na margo súd uviedol, že v tejto konkrétnej veci, by ani v prípade správne podanej žaloby, nemohlo byť požiadavke na náhradu škody žalovaným v 1. rade vyhovené.

7. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo/134/2003, ktoré sa síce týka zodpovednosti štátu za škodu, ale ktorého všeobecné závery sú uplatniteľné aj v prejednávanej veci.

8. Reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú majetkovú hodnotu má súdom priznané peňažné plnenie, ktoré veriteľ môže pri výkone rozhodnutia bez problémov uplatniť voči "bonitnému" dlžníkovi, a inú hodnotu, ak dlžník v čase realizácie výkonu majetok buď nemá, alebo ho síce má, no je nepatrný, alebo nemôže byť postihnutý pri výkone rozhodnutia.

9. Výšku majetkovej ujmy, ktorá prípadne vznikne nesprávnym úradným postupom súdu v konaní o výkon rozhodnutia, nemožno bez ďalšieho stotožniť s výškou pohľadávky, pre ktorú bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, a je aj pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.

10. Poukazujúc na vyššie uvedené je preto podľa okresného súdu zrejmé, že aj zodpovednosť žalovaného v 1. rade by bola daná iba vtedy, ak by žalobca preukázal, že nebyť porušenia povinností žalovaným v 1. rade, tak pohľadávka by bola uspokojená. Žalobca uvedené nepreukázal a vzhľadom na okolnosti prípadu (výška dlhov SOFTIMEX s.r.o, nevykonávanie činnosti, neexistencia majetku, neúspešná exekúcia zo strany daňového úradu a pod.), takéto preukázanie bolo podľa okresného súdu nereálne.

11. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, tak táto bola súdom prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznaná v konaní úspešným žalovaným v 2 a 3 rade a žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v porušení jeho právnych povinností uvedených vyššie, videl osobitné okolnosti prípadu podľa § 150 ods.1 O.s.p., vzhľadom na ktoré by priznanie náhrady trov vo vzťahu k žalobcovi bolo v rozpore s elementárnou spravodlivosťou.

12. Proti tomuto rozsudku, a to proti všetkým jeho výrokom, podal žalobca včas odvolanie, keď navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

13. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd podľa odvolateľa nesprávne odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie na strane žalovaných v 1. až v 3. rade vychádzajúc známych zo skutočností, že žalobca udelil plnomocenstvo priamo žalovanému v 1. rade, avšak ani u neho nie je preto z pohľadu prvoinštančného súdu daná zodpovednosť za škodu, nakoľko nebol žalovaný ako škodca, ale ako ručiteľ, ktorý nemá škodcu. Vyššie uvedené tvrdenie súd prvej inštancie oprel o ustanovenie § 153 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením, že súd nemôže prekročiť návrh na začatie konania v zmysle kvantitatívnom, ale požadované plnenie nemôže priznať ani na základe iného skutkového stavu, ako ho vylúčil žalobca, aj keď sa tak stalo v dôsledku právneho omylu. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia. Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu ľudská. Musí ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu, právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či uvedené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok, alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 5Cdo 196/2009).

14. Rovnako v tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že verejnú obchodnú spoločnosť nemožno zamieňať so spoločnosťou s ručením obmedzeným, za ktorú koná konateľ. V prípade verejnej obchodnej spoločnosti v zmysle § 81 Obchodného zákonníka, môže byť poverený obchodným vedením spoločnosti každý spoločník samostatne. Tak tomu bolo aj v prípade JURISCONSULTI, v.o.s., kde za spoločnosť konania podpisovali štatutárni zástupcovia (spoločníci), každý samostatne. Je teda len logické, že v rámci mandátnej zmluvy, ktorú uzavrel žalobca s JURISCONSULTI v.o.s., bolo podpísané plnomocenstvo pre žalovaného v 1. rade, ktorý bol štatutárom verejnej obchodnej spoločnosti. V kontexte vyššie uvedeného, ak má súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania preukázané, že minimálne žalovaný v 1. rade porušil svoje povinnosti, tak minimálne tento je podľa žalobcu zodpovedný za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Z toho dôvodu mal súd minimálne žalovaného v 1. rade zaviazať k náhrade škody uplatnenej žalobcom v žalobe. To však nič podľa odvolateľa nemení na skutočnosti, že súd nesprávne právne posúdil otázku vecnej pasívnej legitimácie, keď za použitia nesprávneho výkladu nepravej retroaktivity právne uzavrel, že počnúc dňom 1.10.1994 poskytovanie právneho zastupovania obchodnou spoločnosťou prípustné nebolo, v dôsledku čoho nemohla byť zodpovednosť žalovaného v tejto veci daná. Na základe princípu a retroaktivity, nesmie dôjsť k zrušeniu, alebo zhoršeniu ochrany nadobudnutých práv. Môže dôjsť iba k ich zlepšeniu pro futuro, ktoré sa môže uskutočniť priznaním účinnejších garancií. Ku strate právnej ochrany by mohlo dôjsť vtedy, ak by sa preukázateľne potvrdilo,

že dané práva boli nadobudnuté v rozpore s dobrými mravmi a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Ochrana nadobudnutých práv, ako aj zásahy do týchto práv, sú úzko späté s nepravou retroaktivitou. Pri nepravej retroaktivite nemožno hovoriť o spätnej účinnosti v pravom slova zmysle. Pokiaľ došlo k zmene právnej úprave, musia byť subjektívne práva a povinnosti vznikajúce z právnych vzťahov, posudzované podľa práva účinného v čase ich vzniku. Príslušné subjekty musia požívať rovnaký rozsah týchto práv a povinností, avšak daný rozsah sa musí určitými výnimkami meniť na základe účinnosti nových zákonov. Vyriešiť časový stret dvoch právnych noriem je hlavnou úlohou nepravej retroaktivity. To podľa odvolateľa znamená, že podľa skorších platných noriem sa bude určovať vznik a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností. Podľa normy účinnej v čase, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah právnych vzťahov. Z uvedeného možno badať pomerne zreteľný prvok retroaktivity, nakoľko za súčasť princípu právnej istoty považujeme aj predvídateľnosť právnej úpravy. Pri nepravej retroaktvite teda dochádza ku stretu princípov rovnoprávnosti (rovnosti pred zákonom) a princípu právnej istoty. Vzhľadom na uvedené nemožno podľa odvolateľa súhlasiť so záverom prvoinštančného súdu, ktorý konštatoval, že nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného v 3. rade a následne aj u žalovaných v 1. a 2. rade. Vypustenie § 3 zákona č. 129/1991 Zb. by pri pripustení výkladu súdu prvej inštancie podľa žalobcu narušilo princíp právnej istoty a princíp rovnoprávnosti. Zdôraznil, že zodpovednosť advokáta (rovnako aj komerčného právnika) je zodpovednosťou objektívnou, založenou na kumulatívnom splnení 3 podmienok (činnosť súvisiaca s výkonom povolania, vznik škody, príčinná súvislosť s výkonom povolania a vznikom škody). V tomto prípade teda ide o prezumpciu zavinenia toho, kto za škodu zodpovedá, ktorá je zakotvená v § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil, čo ani jeden zo žalovaných neurobil.

15. Pokiaľ sa týka úvah prvoinštančného súdu ohľadom spôsobenej škody, žalobca poznamenal, že o svojom judikovanom nároku nadobudol vedomosť až po 31.5.2013. Z toho dôvodu nemohol vymáhať nárok v exekučnom konaní, a ani sa nijako inak vysporiadať so svojou pohľadávkou voči spoločnosti SOFTIMEX. Práve naopak, musel odviesť DPH zo sumy vyfakturovanej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. a pohľadávku evidovať vo svojom účtovníctve. Nemožno podľa odvolateľa súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu, ktorý prejudikuje, že žalobca by bol pri vymáhaní svojej pohľadávky neúspešným, a to vzhľadom na ekonomickú kondíciu obchodnej spoločnosti SOFTIMEX, ktorú súd ustálil na základe daňových priznaní a prípisov opísaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. To, že obchodná spoločnosť SOFTIMEX s.r.o. vykazovala straty, že nemala hnuteľný a nehnuteľný majetok, ešte podľa žalobcu neznamená, že v pokladni spoločnosti nebola žiadna hotovosť, z ktorej mohla byť judikovaná pohľadávka uspokojená, hoci aj dobrovoľne. Rovnako je potrebné zvýrazniť, že žalobca v prípade, ak mal vedomosť o svojej judikovanej pohľadávke, túto mohol postúpiť za odplatu, alebo inak vhodne s ňou naložiť.

16. V tomto smere je podľa odvolateľa potrebné poukázať na skutočnosť, že prvoinštančný súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom žalobcu, resp. jeho štrukturálneho orgánu a rovnako odmietol vykonať dokazovanie výsluchom žalovaných v 1. až 3. rade, rozhodol vo veci bez vypočutia účastníkov konania, ktorí sa k veci nemohli vyjadriť, čím odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom.

17. Žiaden zo žalovaných v 1. až 3. rade sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

18. Odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané 15.12.2014, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a preto mu vzniklo právo na prejednanie jeho odvolania podľa doterajšieho právneho predpisu. Vzhľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty, odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase podania jeho odvolania. V podmienkach právneho a demokratického štátu, majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti,

resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Žalobca ako odvolateľ použil odvolacie dôvody uvedené v Občianskom súdnom poriadku a odvolací súd sa musí týmito odvolacími dôvodmi zaoberať.

19. Rovnako je v tejto súvislosti použiteľná argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, pokiaľ sa týka výkladu nepravej retroaktivity, keď na základe princípu a retroaktivity nesmie dôjsť k zrušeniu, alebo zhoršeniu ochrany nadobudnutých práv a môže dôjsť iba k jej zlepšeniu pro futuro, ktoré sa môže uskutočniť priznaním účinnejších garancií. Pokiaľ došlo k zmene v právnej úprave (od 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis Civilný sporový poriadok), musia byť subjektívne práva a povinnosti vznikajúce z právnych vzťahov, posudzované podľa práva účinného v čase ich vzniku. Príslušné subjekty musia požívať rovnaký rozsah týchto práv a povinností, t. j. aj odvolateľ, pokiaľ použil odvolacie dôvody v zmysle predchádzajúcej procesnej normy - Občianskeho súdneho poriadku, má právo, aby sa odvolací súd týmito odvolacími dôvodmi zaoberal, avšak daný rozsah sa musí s určitými výnimkami meniť na základe účinnosti nových zákonov. Podľa skorších platných noriem sa bude určovať vznik a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností a podľa normy účinnej v dobe, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje (odvolací súd prejednal odvolanie už za účinnosti Civilného sporového poriadku), sa bude určovať obsah právnych vzťahov.

20. Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. v medziach a v rozsahu daných odvolacími dôvodmi a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

21. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol uvedený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležite a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

22. V prejednávanej veci sa je možné stotožniť so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v konaní vo veci proti spoločnosť SOFTIMEX s.r.o., bolo žalobcom udelené plnomocenstvo priamo žalovanému v 1. rade tak, ako to vyplýva z pripojeného plnomocenstva k návrhu vo veci vedenej Okresným súdom Revúca pod sp. zn. Rob/306/1999, v ktorom je uvedené: „ELCOM s.r.o. Námestie mládeže 1, Prešov, zást. Z.. Y. X., konateľ, splnomocňujeme komerčného právnika H.. J. Y. S.. Č.. XXX/ XXXX...“., pričom v tomto plnomocenstve nie je ani zmienka o tom, že by mal žalobca v tomto konaní splnomocniť na svoje zastupovanie právneho predchodcu žalovaného v 3. rade (JURISCONSULTI v.o.s.). Uvedené podčiarkuje aj skutočnosť, že toto plnomocenstvo prijal priamo H.. J. Y., v tom čase komerčný právnik (a potvrdil odtlačkom svojej pečiatky), ako aj to, že priamo v žalobe je uvedený žalovaný v 1. rade ako zástupca žalobcu, a nielen v žalobe, ale ani v žiadnom podaní vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. Rob/306/1999, nie je možné vyvodiť záver, že by žalobcu zastupoval právny predchodca žalovaného v 3. rade (JURISCONSULTI v.o.s.), prípadne, že by nejaké podanie odkazovalo na skutočnosť, že žalobca a právny predchodca žalovaného uzavreli dňa 1.8.1994 mandátnu zmluvu, na základe ktorej sa právny predchodca žalovaného v 3. rade zaviazal poskytovať pre žalobcu ako mandanta komplexné právne služby. Z uvedeného možno vyvodiť zhodne so súdom prvej inštancie jednoznačný záver, že tu nie je daná vecná pasívna legitimácia žalovaného v 3. rade, a ani žalovanej v 2. rade, ktorá mala ručiť za záväzky žalovaného v 3. rade, voči ktorej z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie samotného žalovaného v 3. rade, nie je možné uplatniť akýkoľvek nárok, keď naviac je nepochybné a žalobca to ani netvrdí, že žalovaná v 2. rade vo svojom mene pre žalobcu poskytovala právne služby.

23. Rovnako možno prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie v tom, že žalovaný v 1. rade sa dopustil hrubého profesionálneho zlyhania tým, že žalobcovi o právoplatnosti platobného rozkazu proti spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. nepodal správu, ale dňa 31.5.2013, kedy došlo k odovzdaniu agendy žalovaným v 1. rade novopoverenému právnemu zástupcovi H.. H. J., v zozname prevzatých vecí k veci vedenej na Okresnom súde Revúca proti obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. uviedol: „prebieha konanie“, čím jednoznačne porušil § 13 zákona č. 129/1991 Zb., podľa ktorého bol žalovaný v 1. rade ako komerčný právnik, povinný chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu ako jeho klienta, najmä v tom,

že dôsledne nevyužil všetky zákonné prostriedky, a najmä v tom, že nepodal návrh na výkon rozhodnutia proti obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. ako proti povinnej osobe.

24. Naopak nemožno súhlasiť s odvolacími dôvodmi žalobcu v tom smere, ktorý namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie spočívajúcom v tom, že žalobca by bol pri vymáhaní tejto svojej pohľadávky neúspešný, a to vzhľadom na ekonomickú kondíciu obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o., keď jednoznačne zo správy Okresného súdu Rimavská Sobota vyplýva, že v rozpätí rokov 1997 - 2004 bolo voči obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. ako povinnému, podaných 17 návrhov na vykonanie exekúcie, ktoré žiadne sa neskončili vymožením exekuovanej pohľadávky, a to ani u tých exekučných konaní, ktoré začali 2 a pol roka pred vydaním platobného rozkazu, ktorý mal slúžiť ako exekučný titul na prípadné vymoženie pohľadávky žalobcu. Z uvedeného je viac, ako jednoznačné, že ani žalobca by nemohol byť úspešný pri vymožení svojej pohľadávky, ktorú si uplatňuje v tomto konaní ako nárok na náhradu škody. Námietky žalobcu, že tento musel odviezť DPH zo sumy vyfakturovanej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. a pohľadávku evidovať vo svojom účtovníctve, nič nemenia na správnom závere súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, že obchodná spoločnosť SOFTIMEX s.r.o. bola už v čase vydania platobného rozkazu, o ktorom neinformoval žalovaný v 1. rade žalobcu, predĺžená. Uvedenému okrem iného nasvedčujú aj daňové priznania za 3 roky predchádzajúce vydaniu platobného rozkazu (1996 - 1998), keď najmä z prehľadu pohľadávok a záväzkov vyplynulo, že obchodná spoločnosť SOFTIMEX s.r.o. bola počas celého tohto obdobia vysoko stratová, keď jediným aktívom tejto obchodnej spoločnosti bola pohľadávka voči spoločnosti STAVOS spol. s r.o., Rožňava vo výške 32.472,- Sk, ktorá však nebola vymáhaná z dôvodu, že spoločnosť vstúpila do likvidácie, pričom záväzky spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. za roky 1996-1999 boli v celkovej výške 1.107.057,30 Sk. Zároveň zo správ Sociálnej poisťovne, Okresného riaditeľstva PZ v Rimavskej Sobote, ako aj zo správy Centrálneho depozitára cenných papierov SR vyplýva, že táto spoločnosť neeviduje žiaden hnuteľný, nehnuteľný majetok, a ani neevidovala žiadne hnuteľný, nehnuteľný majetok, ani motorové vozidlá. Rovnako je nesprávny záver odvolateľa, že uvedená úplná nemajetnosť a predlženosť obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. ešte neznamená, že v pokladni spoločnosti nebola žiadna hotovosť, keď v žiadnom z daňových priznaní nie je uvedená hotovosť obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o., z ktorej by žalobca mohol uspokojiť čo i len sčasti svoju pohľadávku. Poukazujúc na uvedené preto správne prvostupňový súd odmietol vykonať dokazovanie výsluchom žalovaných v 1. až 3. rade, prípadne výsluchom žalobcu, keď z tohto výsluchu by v žiadnom prípade nemohol byť vyvodený záver spočívajúci v možnom reálnom vymožení pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o..

25. Rovnako správny je aj záver súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade, aj keď tento nekonal svedomite, nie je daná, pretože tento nebol žalovaný ako škodca, ale ako ručiteľ tvrdeného žalobcu - žalovaný v 3. rade s tým, že pri svojom rozhodnutí musí súd vychádzať z § 153 ods. 2 O.s.p., keď môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva voči spôsob vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi. Súd teda nemôže prekročiť návrh na začatie konania nielen v zmysle kvantitatívnom, ale požadované plnenie nemôže priznať na základe iného skutkového stavu, ako ho vylíčil žalobca, aj keď sa tak stalo v dôsledku právneho omylu. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní krajský súd uvádza, že povinnosť žalobcu je podať prejednateľnú žalobu, ktorej skutkové tvrdenia vidí náležite určité, keď žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je, aby tvrdil a preukázal okolností, ktoré právo žalobcu vylučujú. Uvedené tiež teória práva nazýva bremeno substancovania, ktoré vzniká už samotným podaním žaloby u súdu. Skutkové tvrdenia sú dostatočne substancované len vtedy, ak môže súd na ich základe posúdiť, či uplatňované právo v prípade pravdivosti takýchto tvrdených skutočností vzniklo. Podmienka substancovania nie je riadne splnená v prípade príliš obecných a neurčitých tvrdení. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že pokiaľ žalobca svoj nárok voči žalovanému v 1. rade uplatňoval titulom ručenia za záväzky žalovaného v 3. rade ako škodcu, a nie priamo žalovanému v 1. rade ako škodcovi, žalobca bol v takom prípade povinný preukázať skutočnosti odôvodňujúce záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti za škodu žalovaným v 3. rade a z toho odvodenej zodpovednosti (ako ručiteľov) žalovaných v 1. a 2. rade. Nakoľko poukazujúc na vyššie uvedené je zodpovednosť žalovaného v 3. rade vylúčená, keď tento neposkytoval právne služby žalobcovi, nebolo preto možné priznať žalobcovi právo ani proti žalovanému v 1. rade, keď tento ako ručiteľ žalovaného v 3. rade, nemôže zodpovedať za škodu, ktorú žalovaný v 3. rade nespôsobil. Je pravdou, že podľa súčasnej judikatúry nemôže byť skutkový dej úplne popísaný, ale musí byť uvedený tak, aby nebol zameniteľný s iným. V prejednávanej veci bolo jednoznačne a nezameniteľné, že žalobca si voči žalovanému v 1. rade uplatňoval nárok titulom

ručenia za záväzky žalovaného v 3. rade, a nikdy nie titulom nároku na náhradu škody priamo proti žalovanému v 1. rade ako škodcovi.

26. Je pravdivé tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia, z ktorej vyplýva, že účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, pričom však žalobca svojim popisom skutkových okolností, keď nikdy netvrdil, že žalovaný v 1. rade je škodca, ale naopak, počnúc podanou žalobou, až do vyhlásenia napádaného rozsudku, vždy za škodcu označoval žalovaného v 3. rade (nikdy nie žalovaných v 1.a 2. rade) s tým, že aj v rámci skutkových okolností poukazoval na mandátnu zmluvu, na základe ktorej mal žalovaný v 3. rade poskytovať žalobcovi kompletné právne služby, pričom nikdy neuvádzal, že v prejednávanej veci udelil plnomocenstvo priamo žalovanému v 1. rade, a výlučne žalovaný v 1. rade zastupoval žalobcu v spore vedenom na Okresnom súde Rožňava voči spoločnosti SOFTIMEX s.r.o.. Je pravdou, že právna kvalifikácia nie je pre súd záväzná, avšak súd je viazaný podanými skutkovými okolnosťami, t. j. nemôže ex offo (z úradnej moci) posúdiť aj prípadnú priamu zodpovednosť žalovaných v 1. a 2. rade za vzniknutú škodu žalobcovi potom, ako zistil, že žalovaný v 3. rade žalobcu v predmetnom spore nezastupoval. Súd rozhoduje vychádzajúc z podaných skutkových okolností a na základe zisteného skutkového stavu a vzhľadom k zásade iura novit curia, nie je právne významné pre rozhodnutie veci, ako žalobca podaný skutkový dej po právnej stránke hodnotí. Uvedené pravidlo, že zatiaľ čo žalobca musí tvrdiť skutok, pričom právo, ktoré odpovedá skutkovým zisteniam, musí nájsť súd, sa neuplatní vtedy, keď na určitý skutok dopadá viacero právnych noriem, na ktorých základe môže žalobca uplatniť viac právnych nárokov. V takom prípade podaný skutok nepostačí k nepochybnému označeniu žalobcovho nároku.

27. Sporové konanie je ovládané zásadou dispozičnou a zásadou prejednacou, ktoré určujú jeho povahu a zisťujú jeho charakteristické rysy, čím sa odlišuje od konania nesporového. Súd v súdnom konaní poskytuje ochranu subjektívnym právam a právom chráneným záujmom. Túto ochranu účastníkov v prípade porušenia, či ohrozenia ich práv, len ponúka, ale nevnucuje. V súlade so zásadou dispozičnou tak závisí výlučne na vôli účastníkov, či sa podrobia súdnemu konaniu, a v akom rozsahu tak urobia. Pokiaľ sa predsa len obrátia na súd, je výlučne na žalobcovi, aby v žalobe označil žalovaného, určil predmet konania, uviedol, čoho sa domáha, ale rovnako z akého dôvodu tak robí. Prejednacia zásada znamená, že súd prihliada len k tomu, čo mu sporové procesné strany predniesli a k tým dôkazom, ktoré mu o svojich tvrdeniach predložili. Za výsledok sporu, teda úspech alebo neúspech, nesie zodpovednosť účastník konania, nie však súd. Opakom je zásada vyšetrovacia. Podľa prejednacej zásady tak účastníci sporového konania nesú plnú odpovednosť za zhromaždenie skutkového materiálu a jeho preukázania. Zhromažďovanie skutkového materiálu potrebné pre posúdenie a rozhodnutie veci, zahrňuje jednak vnesenie určitých skutočností do konania prostredníctvom skutkových tvrdení účastníkov, jednak sústredenie dôkazov a materiálov, ktorými má byť dokázaná pravdivosť prednesených skutkových tvrdení. Účastníkov tak zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná. Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná môžu účastníci v sporovom konaní splniť v dvoch fázach. Žalobca tak musí urobiť už v žalobe aspoň v takom rozsahu, aby podaním rozhodujúcich skutočností bol skutkový dej nezameniteľne vymedzený.

28. V prejednávanej veci tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie, je skutkový dej a z toho odvíjajúca sa zodpovednosť žalovaného v 3. rade a na ňu nadväzujúci žalobcom uvádzaný ručiteľský záväzok žalovaných v 1. a 3. rade nezameniteľne vymedzený. V prípade, ak by to tak nebolo, t. j. v prípade absencie riadne podaných skutkových tvrdení v uvedenom rozsahu, nie je žaloba vecne prejednateľná. Pokiaľ žalobca nesplnil povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú už v žalobe, prípadne žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k nej, môžu ostávajúce (chýbajúce) tvrdenia uviesť a označiť dôkazy, ich preukázaní v ďalšom priebehu konania, k čomu však u žalobcu nedošlo, keď tento neoznačil žalovaného v 1. rade ako škodcu, ale až do vyhlásenia napádaného rozhodnutia zotrval na svojich skutkových tvrdeniach uvedených v žalobe. Podľa uvedeného schématu dôkazového plnenia povinností tvrdení a povinnosti dôkaznej, možno rozoznať dva typy skutočností, ktoré majú účastníci konania tvrdiť, aby mohli byť v spore úspešní. Jedná sa o tzv. základné skutočnosti, ktoré sú pre rozhodnutie určujúcimi skutočnosťami. Základnú definíciu základnej skutočnosti nájdeme v § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je žalobca povinný v žalobe uviesť rozhodujúce skutočnosti. Táto definícia je príliš vágna a má malú vypovedaciu schopnosť o tom, v akom rozsahu má byť povinnosť tvrdenia v žalobe splnená. Podľa ustálenej judikatúry sa rozhodujúcimi skutočnosťami rozumejú údaje, ktoré sú celkom nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodovať. Rozhodujúce

skutočnosti musí žalobca v žalobe uviesť tak, aby nimi vymedzil skutkový dej (skutok), na ktorého základe uplatňuje (v tzv. žalobnom petite) svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Základné skutočnosti sú teda nutným obsahom žaloby a postačí, aby v žalobe boli uvedené v takej miere, aby bola vylúčená možnosť zámeny s iným skutkovým dejom, jasne vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. O rozhodujúcich skutočnostiach nehovorí zákon len v prípade podania žaloby v ustanovení § 79 ods. 1 O.s.p.. Uviesť rozhodujúce skutočnosti je povinný i žalovaný vo svojom vyjadrení, ktorým reaguje na kvalifikovanú výzvu súdu, aby mohol súd stanoviť okruh sporných skutočností, ktoré budú predmetom dokazovania. I z vyjadrenia žalovaného k žalobe musí byť zrejmé, na akých skutkových okolnostiach postavil svoju obranu proti uplatnenému nároku v žalobe. Pre rozhodnutie určujúcimi skutočnosťami sú potom údaje ovplyvňujúce výsledok sporu. Takéto údaje nie sú totožné s údajmi, ktorých uvedenie je potrebné k identifikácii skutkového deja a k vymedzeniu predmetu konania. Je však potrebné, aby účastníci tvrdili všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci. K rozsahu povinnosti tvrdenia sa vyjadril Najvyšší súd ČR tak, že rozsah tejto povinnosti je určený hypotézou hmotnoprávnej normy, reálne podľa úvahy súdu použiť tak k právnemu posúdeniu žaloby. Hypotéza tejto právnej normy vymedzuje jednak okruh rozhodujúcich skutočností, jednak toho účastníka, ktorý je povinný ich tvrdiť a následne preukázať. Na úplnosť právne relevantných skutočností tvrdených v žalobe a vo vyjadrení k nej, je preto potrebné usudzovať na základe predbežnej právnej kvalifikácie skutkového deja (skutku), ktorým žalobca odôvodňuje opodstatnenosť svojho nároku na základe skutkových okolností, na ktorých žalovaný buduje obranu proti žalobou uplatneného nároku. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdenia. Inými slovami, aby účastník nejakú skutočnosť mohol preukázať, musí ju najskôr tvrdiť. Poukazujúc na vyššie uvedené je zrejmé, že pokiaľ chce žalobca preukázať priamu zodpovednosť žalovaného v 1. rade za jemu vzniknutú škodu, musel najskôr túto skutočnosť tvrdiť, či už v žalobnom návrhu, alebo neskôr, ktorú zmenu skutkového deja po kvalitatívnej stránke by musel súd prvej inštancie pripustiť osobitným uznesením.

29. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 470 ods. 2, v spojení s § 262 ods. 1 tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď žalobca bol v rámci svojho odvolania neúspešný, avšak odvolací súd aplikoval na trovy odvolacieho konania dôvody hodné osobitného zreteľa, poukazujúc jednak, že žalovaný v 1. Rade sa dopustil hrubého profesionálneho zlyhania, ako aj na tú skutočnosť, že žalobca bol uvedený do omylu žalovaným v 3. rade, ktorý aj napriek tomu, že vo veci vedenej proti obchodnej spoločnosti SOFTIMEX s.r.o. žalobcu nezastupoval, tohto zahrnul do odovzdávanej agendy dňa 31.5.2013, preto sa žalobca mohol dôvodne domnievať, že aj v tomto spore ho zastupoval ako mandatár žalovaný v 3. rade. Rovnako možno u všetkých troch žalovaných uviesť, že títo nepodali vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, preto im ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .