Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Jozefom Kurucom v právnej veci žalobkyne Q. L. C. G. C. W. B. C. P. S. C. P. Q. Y. , X. P. W., Č. XX, zast. ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o., Štefánikova 8, Michalovce, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Peter Szárszoi, proti žalovanému Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSZODAOTPSP1/BEZ/2017/8485, 2017/11288 zo dňa 16.01.2017, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSZODAOTPSP1/BEZ/2017/8485, 2017/11288 zo dňa 16.01.2017 ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. 50/2013 zo dňa 24.05.2013 a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

II. P r i z n á v a žalobkyni právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 28.02.2017 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 01.03.2017 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č.UPS/US1/SSZODAOTPSP1/ BEZ/2017/8485, 2017/11288 zo dňa 16.01.2017, ktorým žalovaný podľa § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní () zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce zo dňa 24.05.2013 č. 50/2013. Súčasne sa domáhala zrušenia aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.

2. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. 50/2013 zo dňa 24.05.2013 zamietol žiadosť žalobkyne o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou v zmysle § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 11 vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 481/2010 Z.z. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňom 01.05.2013 nadobudla účinnosť novela zákona č. 5/2004 Z.z., v zmysle ktorej žiadosť o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou je potrebné predložiť do 30 dní od nástupu do pracovného pomeru. Pretože pracovný pomer žalobkyne vznikol dňa 01.04.2013, žiadosť o poskytnutie príspevku žalobkyňa mala predložiť do 02.05.2013. Žalovaný obdržal žiadosť o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou dňa 24.05.2013, a preto žalobkyňa nesplnila podmienky pre priznanie tohto príspevku.

3. Žalovaný v dôvodoch napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa nesplnila podmienky na priznanie príspevku na dochádzku za prácou podľa § 53 zákona o službách v zamestnanosti účinného od 01.05.2013 z dôvodu, že do práce nastúpila dňa 01.04.2013, pričom svoju žiadosť podala na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce až dňa 24.05.2013, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Podľa žalovaného túto skutočnosť mal skonštatovať aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 28.09.2016 č.k. 9Sžso/72/2014. Žalovaný poukázal na stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 07.03.2014, ktoré je súčasťou administratívneho spisu, podľa ktorého podanie

žalobkyne označené ako odvolanie bolo potrebné vybaviť podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. Súčasne uviedol, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.12.2010 č.k. 7Sžso/11/2010 písomné oznámenie o vybavení sťažnosti nie je rozhodnutím, ktoré možno preskúmavať v správnom súdnictve.

4. Proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. 50/2013 zo dňa 24.05.2013 podala žalobkyňa odvolanie dňa 06.06.2013. O tomto odvolaní rozhodol takisto Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce rozhodnutím č. 50/2013 , 2013/344025 zo dňa 22.11.2013 vo forme listu so záverom, že žalobkyni podľa § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2013 nevznikol nárok na príspevok na dochádzku za prácou.

5. O žalobe žalobkyne podanej proti rozhodnutiam Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce zo dňa 22.11.2013 a 24.05.2013 už rozhodoval Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. 7S/9/2014. Obidve rozhodnutia rozsudkom č.k. 7S/9/2014-38 zo dňa 18.06.2014 zrušil a vrátil vec žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce na ďalšie konanie. Na odvolanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce Najvyšší súd SR uznesením č.k. 9Sžso/72/2014-62 zo dňa 28.09.2016 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.06.2014 a konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia vec postúpi Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny SR na rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom uznesení konštatoval, že krajský súd sa síce zaoberal splnením zákonných podmienok pre postup zvolený správnym orgánom, t.j. či bol naplnený nárok žalobkyne na dvojinštančné konanie podľa § 57 zákona o správnom konaní, v prípade ak prvostupňový správny orgán nevyhovel jej odvolaniu v plnom rozsahu, a napriek tomu nepredložil odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu orgánu, učinil však nesprávny záver, keď ju posudzoval vecne bez toho, aby skúmal, či boli splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci samej. Konštatoval, že list - rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. 50/2013, 2013/344025 zo dňa 22.11.2013 je možné vyhodnotiť ako paakt, pretože vo veci odvolania žalobkyne opätovne rozhodoval prvostupňový správny orgán napriek tomu, že na to nebol kompetentný. O odvolaní žalobkyne má rozhodnúť druhostupňový správny orgán.

6. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného. Uviedla, že podľa názoru žalobkyne Najvyšší súd SR v uznesení č.k. 9Sžso/72/2014 v žiadnom prípade neskúmal a ani neskonštatoval splnenie alebo nesplnenie podmienok na priznanie príspevku na dochádzku za prácou tak, ako to uvádza žalovaný. Najvyšší súd SR skonštatoval a potvrdil, že na konanie o odvolaní žalobkyne sa vzťahuje zákon o správnom konaní a že súd nemôže preskúmať prvostupňové rozhodnutie, pokiaľ druhostupňový správny orgán nerozhodne o odvolaní v správnom konaní. Poukázala na viazanosť správneho orgánu právnym názoru súdu.

7. Žalobkyňa uviedla, že na poskytnutie príspevku na dochádzku podľa § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. má právny nárok. Takýto právny názor zastáva aj Krajský súd v Košiciach, ktorý síce podľa názoru Najvyššieho súdu SR rozhodol predčasne, ale žalobkyňa nevidí v ďalšom konaní dôvod na zmenu toho právneho názoru. Uviedla, že dňa 01.04.2013 jej vznikol právny nárok na priznanie príspevku na dochádzku za prácou. Podľa ustanovenia § 53 ods.1 zákona o službách v zamestnanosti účinného k 01.04.2013 o príspevok na dochádzku môže občan požiadať najneskôr do 6 mesiacov od nástupu do zamestnania alebo od začatia prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti. Táto lehota je hmotnoprávna a uplynie 01.10.2013. Na posudzovanie lehoty vzniku a dĺžky právneho nároku sa musí v zmysle právnej istoty použiť zákon účinný ku dňu vzniku právneho nároku. Žiadosť o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou bola podaná na poštovú prepravu dňa 21.05.2013, t.j. v dobe, keď žalobkyňa mala právny nárok na poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou.

8. Žalobkyňa ďalej poukázala na právne závery predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/9/2014-38 zo dňa 18.06.2014 týkajúce sa otázky retroaktivity, t.j. aplikácie ustanovenia § 53 ods.1 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom od 01.05.2013 na vznik právneho nároku vo forme príspevku na dochádzku.

9. Žalobkyňa namietala na nesprávny postup pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce. Pre nesprávne poučenie utrpela ujmu pre neznalosť právnych predpisov aj napriek tomu, že sa dožadovala pomoci ešte pred vznikom pracovného vzťahu až do podania žiadosti o príspevok na dochádzku. Koncom marca 2013 oznámila úradu práce, že si našla prácu. Bola usmernená, že má dobu šiestich mesiacov od začiatku pracovného pomeru na uplatnenie nároku na príspevok na dochádzku.

Žiadosť o príspevok sa pokúšala prostredníctvom manžela podať správnemu orgánu 06.05.2013, pričom zamestnankyne správneho orgánu sa vyjadrili, že podľa nového zákona žiadosť už nemôžu prijať. Napriek tomu žalobkyňa dňa 21.05.2013 žiadosť na vyplnenom tlačive doručila Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 05.04.2017 navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že postupoval v súlade s § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. Má za to, že legislatívno-technickým zásahom vo forme novely zákona o službe v zamestnanosti č. 96/2003 Z.z. nastala zmena v prístupe zákonodarcu k normatívnej regulácii tohto typu príspevku, ktorá sa prejavila tak v nových hmotnoprávnych podmienkach, pri ktorých je možné tento typ aktívneho opatrenia na trhu práce priznať, ako aj modifikácii celkovej koncepcie tohto peňažného príspevku, pokiaľ ide o jeho nárokovateľnosť, periodicitu vyplácania a účel. V tomto zmysle sa prostredníctvom nového znenia § 53 zabezpečila s účinnosťou od 01.05.2013 obligatórnosť poskytovania príspevku na dochádzku za prácou zahrňujúca aj úpravu zákonných parametrov poskytovania tohto príspevku.

11. Ďalej žalovaný uviedol, že v súvislosti s prechodnými ustanoveniami § 72t ods.8 zákona č. 5/2004 Z.z., ktoré so zreteľom na kritérium právnej istoty fixne stanovuje, že proces poskytovania príspevku na dochádzku za prácou podľa § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. na základe žiadosti, ktorá bola podaná ešte pred 01.05.2013, sa riadi podľa predpisov účinných do 30.04.2013. Žalovaný má za správny postup, že úrad prác, t.j. správny orgán prvého stupňa, mal žiadosť žalobkyne posudzovať podľa právnej úpravy účinnej od 01.05.2013, pretože žalobkyňa svoju žiadosť o príspevok podala až dňa 24.05.2013. Žalovaný má za to, že postupoval v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 9Sžso/72/2014 zo dňa 28.09.2016, pretože o odvolaní žalobkyne bolo riadne rozhodnuté druhostupňovým správnym orgánom tak, ako to má na mysli § 58 ods.1 Správneho poriadku.

12. Žalobkyňa a ani žalovaný na rozhodnutie o žalobe nežiadali nariadiť pojednávanie. Preto súd rozhodol o žalobe rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania za splnenia zákonných podmienok v zmysle ustanovenia § 107 ods.1,2 a § 178 ods.3 SSP.

13. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa správny súd jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

14. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 02.05.2013 doručenou žalovanému dňa 24.05.2013 požiadala o poskytnutie príspevku na dochádzku za prácou v zmysle § 53 zákona č. 5/2004 Z.z. Súčasne predložila pracovnú zmluvu zo dňa 28.03.2013 a potvrdenie zamestnávateľa T-Systems Slovakia, s.r.o., Žriedlová 13, Košice, podľa ktorých pracovný pomer u uvedeného zamestnávateľa žalobkyni vznikol dňom 01.04.2013.

15. Podľa § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení platnom do 30.04.2013 príspevok na dochádzku za prácou (ďalej len „príspevok na dochádzku“) poskytuje úrad mesačne na úhradu časti cestovných výdavkov na dochádzku z miesta trvalého pobytu alebo z miesta prechodného pobytu zamestnanca do miesta výkonu zamestnania uvedeného v pracovnej zmluve a späť, alebo na úhradu časti cestovných výdavkov na dochádzku z miesta trvalého pobytu alebo z miesta prechodného pobytu občana do miesta prevádzkovania, alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti a späť. Príspevok na dochádzku sa poskytuje občanovi, ktorý bol uchádzačom o zamestnanie vedeným v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej tri mesiace, ak bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu podľa § 36 ods.1 písm.a/ alebo b/ a ak o tento príspevok požiada písomne. O príspevok na dochádzku môže občan požiadať najneskôr do 6 mesiacov od nástupu do zamestnania alebo začatia prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti.

16. Podľa § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení zákona č. 96/2003 Z.z. účinného od 01.05.2013 úrad poskytuje mesačný príspevok na dochádzku za prácou (ďalej len “príspevok“) na úhradu časti cestových výdavkov na dochádzku z miesta trvalého pobytu alebo z miesta prechodného pobytu do miesta výkonu zamestnania uvedeného v pracovnej zmluve a späť zamestnancovi, ktorý bol uchádzačom o zamestnanie vedeným v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej tri mesiace a ktorý bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu uvedeného v § 36 ods.1 písm.a/, ak o príspevok

písomne požiada najneskôr do jedného mesiaca od nástupu do zamestnania. Príspevok sa môže opätovne poskytnúť po uplynutí dvoch rokov od ukončenia obdobia jeho poskytovania.

17. Na príspevky poskytované podľa § 46 ods.4 a 7, § 47, § 49, § 50, § 50j, § 50k, §51, § 51a, § 52a, § 53b, § 53d, § 56, § 56a a § 57 nie je právny nárok (§ 70 ods.6 zákona č. 5/2004 Z.z.).

18. Podľa § 72t ods.8 ( prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2013) pri poskytovaní príspevku na dochádzku za prácou podľa § 53 na základe žiadosti podanej pred 01.05.2013 sa postupuje podľa predpisov účinných do 30.04.2013.

19. Žalobkyňa v podanej žalobe žalovanému vytýkala retroaktívne použitie právneho predpisu účinného od 01.05.2013 na rozhodovanie o žiadosti o príspevok na dochádzku za prácou, na ktorý jej vznikol nárok dňom 01.04.2013. V tejto súvislosti napádala aj postup zamestnancov správneho orgánu prvého stupňa v súvislosti s nesprávnym poučením o postupe pri uplatnení nároku príspevku na dochádzku za prácou.

20. Zákon o zamestnanosti v ustanovení § 70 ods.6 medzi príspevkami, na ktoré nie je právny nárok, neuvádza príspevok na dochádzku za prácou, preto z tohto ustanovenia a contrario vyplýva, že na tento príspevok má žiadateľ právny nárok.

21. V princípe právneho štátu ustanoveného článkom 1ods.1 Ústavy SR je zahrnutý aj princíp zákazu retroaktivity. Podľa slovenskej právnej teórie retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. K princípu zákazu retroaktivity a ochrany nadobudnutých práv sa vyslovil Ústavný súd SR v náleze z 03.04.1996 pod č. PL.ÚS 36/95: „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (nález z 24.05.1995, PL.ÚS 16/95). V ústavnom poriadku SR všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z článku 1 Ústavy SR, podľa ktorého je SR právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten kto postupuje podľa práva by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napr. jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (o prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Ústavný súd SR pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie) nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný.

22. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu podľa § 36 ods.1 písm.a/ zákona o službách v zamestnanosti dňom vzniku pracovného pomeru, t.j. 01.04.2013. Týmto dňom splnila hmotnoprávne podmienky na priznanie príspevku na dochádzku za prácou podľa § 53 ods.1 zákona o službách v zamestnanosti v znení platnom do 30.04.2013, v dôsledku čoho bola oprávnená požiadať o priznanie tohto príspevku v lehote do 6 mesiacov od nástupu do zamestnania. Táto lehota má hmotnoprávny charakter, v dôsledku čoho dňom splnenia zákonných podmienok pre vznik nároku na predmetný príspevok žalobkyni vzniklo právo požiadať o jeho priznanie. Na rozhodovanie o žiadosti žalobkyne o priznaní príspevku na dochádzku za prácou mal žalovaný použiť právnu úpravu platnú ku dňu vzniku práva žalobkyne na priznanie predmetného príspevku, t.j. zákon o službách v zamestnanosti v znení platnom do 30.04.2013. Pokiaľ žalovaný pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne aplikoval ustanovenie § 53 ods.1 zákona o službách v zamestnanosti v znení účinnom od 01.05.2013, konal tak v rozpore s princípom zákazu retroaktivity, čo je nezlučiteľné s princípom právneho štátu zakotveného v článku 1 ods.1 Ústavy SR

23. Článok 152 ods.4 Ústavy SR ukladá všetkým subjektom , ktorí interpretujú a aplikujú zákony a ostatné všeobecne záväzné predpisy, vykladať ich a uplatňovať v súlade s Ústavou SR. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na žalovaného a správny orgán prvého stupňa ako na orgány verejnej správy aplikujúce normy verejného práva. Podľa právneho názoru správneho súdu žalovaný a správny orgán prvého stupňa aplikovali ustanovenie § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.04.2013 na vznik nároku žalobkyne na príspevok za dochádzku za prácou v rozpore s článkom 1 ods.1 Ústavy SR, v ktorom v rámci princípu právneho štátu je zahrnutý aj princíp zákazu retroaktivity. Na tomto ústavne konformnom výklade sporného ustanovenia § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2003 podľa názoru súdu nič nemení a ani prechodné ustanovenie § 72t ods.8 zákona č. 5/2004 Z.z.

24. Vzhľadom na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 53 ods.1 zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.05.2013 žalovaným a správnym orgánom prvého stupňa nebolo potrebné, aby správny súd skúmal postup zamestnancov správneho orgánu prvého stupňa v súvislosti s uplatňovaním nároku na predmetný príspevok žalobkyňou.

25. K dôvodom rozhodnutia žalovaného správny súd dodáva, že Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 28.09.2016 č.k. 9Sžso/72/2014-62 nekonštatoval, že žalobkyňa nesplnila podmienky na priznanie príspevku na dochádzku za prácou podľa § 53 zákona o službách v zamestnanosti účinného od 01.05.2013. Odvolací súd v prvom odseku na strane 2 svojho uznesenia konštatoval iba dôvod zamietnutia žiadosti žalobkyne o poskytnutie predmetného príspevku bez toho, aby zaujal stanovisko k dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku na príspevok.

26. Pretože rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd jeho rozhodnutie podľa § 191 ods.1 písm.c/ zrušil. Súčasne zrušil aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému (§ 191 ods.3 písm.a/, ods.4). Žalovaný je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu (§ 191 ods.6 SSP).

27. Pretože žalobkyňa mala vo veci celkom úspech, správny súd jej priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania podľa § 167 ods.1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods.2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.