Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-97-2020.pdf
PDF · 181.6 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/97/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: NeoTec Martin, s. r. o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31 595 375, zastúpenej spoločnosťou Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100997735/2020 zo dňa 04.06.2020, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.
II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Žilina rozhodnutím č. 102490036/2019 zo dňa 05.11.2019 vyrubil v zmysle § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 19 558,77 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017. Daň vyrubená podaným daňovým priznaním doručeným dňa 31.05.2018 predstavovala 42 110,83 eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní sumu 61 669,60 eur a rozdiel dane 19 558,77 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca si v roku 2017 uplatnil náklady z faktúr od spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., a to na základe označených faktúr v celkovej sume 98 984,40 eur. Konštatoval, že daňový subjekt MMBC Alfa s. r. o. nepodal za zdaňovacie obdobie roku 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby. Dňa 19.10.2018 zaslal správca dane spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. výzvu na zapožičanie účtovných dokladov za zdaňovacie obdobia roku 2016 a 2017, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní. Písomnosť sa správcovi dane vrátila s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Žiadne účtovné doklady spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. predložené neboli. Ďalej správca dane zistil, že označená spoločnosť v preverovanom období roku 2017 nebola evidovaná v registri zamestnávateľov, nebola prihlásená do registra zamestnávateľov, neprihlásila do registra poistencov žiadnych zamestnancov. Účtovné doklady nepredložil ani spoločník označenej spoločnosti. Spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. nereagovala ani na opätovnú žiadosť o predloženie účtovných dokladov. V preverovanom období roku 2017 bol konateľom danej spoločnosti A. Q., ktorého správca dane predvolal na výsluch s tým, že aj napriek prevzatiu predvolania sa tento na výsluch nedostavil. Ďalšia výzva bola zo strany správcu dane zaslaná spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. dňa 27.02.2019 s tým, že zásielka sa opätovne vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Z dôvodu nedostavenia sa svedka A. Q. na ústne pojednávanie bolo okresné riaditeľstvo policajného zboru vyzvané na predvedenie označenej osoby. Správca dane konštatoval, že A. Q. pracovníkmi OR PZ v
Banskej Bystrici predvedený nebol. Na požiadavky správcu dane reagoval konateľ žalobcu I.. T. B., ktorý e-mailom zaslal príjemky na tovar od spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. za rok 2017, kde pri každej prijatej položke je uvedený názov odberateľa a číslo faktúry. Správca dane predložený dôkaz vyhodnotil ako dôkaz, ktorý jednoznačne nepreukazuje, že tovar uvedený na faktúrach od danej spoločnosti skutočne bol aj dodaný. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa popísal aj priebeh daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2016 a január a február 2017, ako aj dane z príjmov právnickej osoby za rok 2016. Opakovane poukázal na nekontaktnosť spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., ako aj fakt, že bývalý konateľ spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. A. Q. so správcom dane nespolupracuje. Správcovi dane sa nepodarilo zabezpečiť prítomnosť bývalého konateľa spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. A. Q., konateľ žalobcu I.. T. B. správcovi dane uviedol, že „bývalý majiteľ spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. nás upovedomil o predaji spoločnosti s tým, že naďalej im zostali zásoby dielov, ktoré sme my od nich kupovali, v roku 2017 sme predmetné diely na kosiace a textilné stroje od nich objednali“. Správca dane konštatoval, že dané vyjadrenie nebolo žiadnym dôkazom preukázané. Bývalá konateľka spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. I. T. L. na ústnom pojednávaní dňa 04.09.2018 uviedla, že účtovníctvo spoločnosti k dispozícii nemá a nespomína si, komu ho odovzdala, firmu odovzdala, ale nespomínala si komu, tiež si nepamätala na odberateľov a dodávateľov tejto spoločnosti. Pokiaľ ide o spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o., obchodovali s ňou, avšak len krátko. Nevedela, s čím obchodovali, fakturovaný tovar boli brusné veci alebo diely, ale nespomínala si, od koho bol ten tovar, veci mal na starosti manžel. Svedok U. T. pri výsluchu dňa 13.11.2018 uviedol, že v spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. bol majiteľom aj konateľom s tým, že I. T. L. je jeho manželka. Uvedená spoločnosť vykonávala v roku 2016 prenájom nehnuteľností, obchodnú činnosť, sprostredkovanie obchodu podľa výpisu z obchodného registra. K činnosti spoločnosti v roku 2017 sa nevedel vyjadriť, pretože za ňu nekonal. Účtovníctvo spoločnosti bolo odovzdané novému majiteľovi. Kde sa uvedené nachádza, nevedel uviesť. Poukázal na to, že spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. dodávala tovar spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o., platilo sa v hotovosti cez registračnú pokladňu. Tovar nadobudla spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. od dodávateľov, nevedel, či jeden z nich nebol aj IZOSELL. Odkázal na podklady v účtovníctve. Správca dane uviedol, že spoločnosť IZOSELL bola dňa 04.06.2016 zrušená. Jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť QUATRO MONT, s. r. o., ktorá bola taktiež zrušená dňa 04.07.2016 a následne sa stal jej právnym nástupcom METROPOL SERVIS, s. r. o. Spoločnosť IZOSELL, s. r. o. nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 a 2016. Jej nástupca QUATRO MONT, s. r. o. taktiež nepodal daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za obdobie roku 2016, a taktiež aj spoločnosť METROPOL SERVIS, s. r. o., pokiaľ ide o daň z príjmov za obdobie rokov 2015, 2016 a 2017. Výzva správcu dane adresovaná spoločnosti METROPOL SERVIS, s. r. o. sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Následne, pokiaľ ide o spoločnosť MMBC Alfa s. r. o., bolo opätovne konštatované, že daná spoločnosť nespolupracuje, je nekontaktná, nepreukázala vykonávanie ekonomickej činnosti, pričom následne Daňový úrad Bratislava jej zrušil registráciu pre daň z pridanej hodnoty dňom 31.08.2018. Svedok I.. U. W. pri výsluchu dňa 10.12.2018 uviedol, že pre spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. viedol účtovníctvo. Uvedené činnosti vykonával do konca roku 2016, nevie, kto viedol účtovníctvo v roku 2017. Na činnosti spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. sa nijako nepodieľal. Konateľ spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. B. D. sa k zisteniam správcu dane, ako aj k svedeckým výpovediam vyjadrovať nechcel. Ďalej prvostupňový správny orgán odkázal aj na zistenia zo spisu z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2014, január až december 2015 a dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2014 a 2015, pričom zistenia sú v podrobnostiach uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Prvostupňový správny orgán uviedol, že spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. nepredložila v konaní žiadne účtovné doklady. Ak nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu, nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, že k dodaniu skutočne došlo, pretože nebolo možné zistiť, či má daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. Spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. nepodala za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, z čoho vyplýva, že žiadne výnosy zo zdaniteľných obchodov v roku 2017 neboli priznané a daň nebola odvedená. Kontrolovaný daňový subjekt uviedol názov svojich odberateľov tovaru, pričom správca dane nespochybnil a nespochybňuje, že žalobca predával tovar svojim odberateľom, avšak nebolo preukázané, že predmetný tovar bol spoločnosti NeoTec Martin, s. r. o. skutočne dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre, a to spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. Z dokladov predložených ku daňovej kontrole vyplýva, že žalobca si v roku 2017 uplatnil aj náklady z faktúry od dodávateľa LESTOMPA, s. r. o. za dodanie tovaru v celkovej sume 12 780 eur, pričom právnym nástupcom uvedenej spoločnosti je od 17.12.2017 spoločnosť SOLUTION FOUR s. r. o. Správca dane k uvedenému poukázal na skutočnosť, že bývalý konateľ spoločnosti LESTOMPA, s.
r. o. D. L. potvrdil, že táto spoločnosť dodala žalobcovi nejaký tovar, že prebehol jeden obchod a že sa jednalo o tovar pre kovoobrábanie, avšak pôvod ani dodávateľa tohto tovaru uviesť nevedel. Účtovníctvo spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. nemal, pričom účtovné doklady odovzdal v zmysle preberacieho protokolu p. U. v Banskej Bystrici. Uvedené tvrdenie je v rozpore s vyjadreniami L. U., konateľa spoločnosti SOLUTION FOUR s. r. o., ktorý opakovane tvrdil, že nikdy neprebral účtovné doklady. Spoločnosť LESTOMPA, s. r. o. a ani jej právny nástupca SOLUTION FOUR s. r. o. nepodali za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, z čoho vyplýva, že žiadne výnosy zo zdaniteľných obchodov v roku 2017 neboli priznané a zdanené. Prvostupňový správny orgán zdôraznil, že listinný dôkaz bez preukázania skutkovej podstaty ešte nie je dôkazom toho, že zdaniteľné plnenie - dodanie tovaru, ktoré je na faktúre uvedené, sa reálne uskutočnilo. Daňovým subjektom - žalobcom neboli predložené žiadne dôkazy, ktoré by dodanie tovaru spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. pre žalobcu jednoznačne preukázali. Poukázal na jednotlivé podmienky pre uznanie daňových výdavkov a konštatoval, že pokiaľ tieto daňový subjekt nepreukáže, výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami a boli uplatnené v rozpore s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. Tvrdenie žalobcu, že dodanie predmetného tovaru potvrdil svedok U. T., je v rozpore s tvrdením samotného U. T., z ktorého svedeckej výpovede vyplynulo, že v roku 2017 v spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. nekonal a nevie, čo sa dialo. Správca dane ďalej opakovane poukázal na výpoveď svedka D. L., bývalého konateľa spoločnosti LESTOMPA, s. r. o., ktorý potvrdil, že nejaký tovar bol pre spoločnosť NeoTec Martin, s. r. o. dodaný, neoznačil však svojho dodávateľa. Pokiaľ poukázal na to, že účtovné doklady odovzdal, uvedené je v rozpore s vyjadreniami L. U., konateľa nástupnickej spoločnosti, ktorý dané tvrdenie poprel. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku spočíva dôkazné bremeno na daňovom subjekte a bolo preto na ňom, aby dôkazmi preukázal, že uplatnenie výdavkov zo sporných faktúr od dodávateľov vychádzalo z reálneho základu a že tovar na týchto faktúrach uvedený bol aj reálne týmito dodávateľmi dodaný. Iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre uplatnenie daňového výdavku v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Správca dane uviedol, že nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Žalobca nepreukázal, že tovar bol skutočne dodaný konkrétnym dodávateľom, a preto sporné faktúry nemôžu slúžiť ako podklad pre uznanie nákladov z nich vychádzajúcich. Prvostupňový správny orgán zdôraznil, že obchodný prípad je dvojstranný právny akt, v prípade jeho uskutočnenia disponujú obchodní partneri, tak dodávateľ ako aj odberateľ, rovnakými účtovnými dokladmi. Ich predložením obchodní partneri preukazujú, že služby a tovar boli dodané. Správca dane odkázal na zásadu poctivého obchodného styku, a tiež na skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľskej činnosti je, že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.
2. Žalovaný rozhodnutím č. 100997735/2020 zo dňa 04.06.2020 prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že správca dane jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou logiky a vo vzájomnej súvislosti na ďalšie skutočnosti, pričom vyhodnotením dospel k záveru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov, bol pravdivý. Predloženie dokladov (faktúr, objednávok, dokladov o úhrade a pod.) je len jednou z podmienok pre uznanie daňového výdavku, ale nie je tým preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenia deklarované v dokladoch boli aj reálne uskutočnené alebo nie. Na účely preukázateľnosti daňového výdavku nestačí predložiť len doklady so všetkými predpísanými náležitosťami, ak nie je jednoznačne preukázané, že dodávateľ uvedený na faktúrach deklarované plnenie skutočne realizoval, nárok na uplatnenie daňového výdavku nevznikne. Správca dane neuprel právo daňovému subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Zákon č. 563/2009 Z. z. rozdeľuje dôkazné bremeno, resp. dôkaznú povinnosť medzi daňový subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte. Tiež poukázal na to, že správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, dôvodom pre zvýšenie základu dane bola nepreukázateľnosť daňového výdavku. Správca dane nespochybnil samotné vykonanie predmetných prác, ale po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru, že odvolávajúci počas výkonu daňovej kontroly nepreukázal, že služby (práce) skutočne vykonali dodávatelia uvedení na predmetných faktúrach. Daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že ním uplatnené náklady boli skutočne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov.
Je pritom vecou daňového subjektu, aké dôkazné prostriedky má k dispozícii a či je schopný tvrdené skutočnosti aj preukázať. Ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno, a toto bremeno neunesie.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a priznania nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že žalovaný formálne odkázal na argumentáciu prvostupňového orgánu, s ktorou sa stotožnil a len formálne konštatoval, že Daňový úrad Žilina postupoval správne a zákonne podľa daňového poriadku, údajne vykonal dokazovanie podľa § 24 daňového poriadku a dôkazy vyhodnotil podľa vlastného uváženia, pričom sa však nijako bližšie vecne nevysporiadal s argumentáciou a námietkami žalobcu k zásadným pochybeniam, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní, ale len niekoľkokrát bez zrozumiteľného odôvodnenia jeho postupu a vysvetlenia uviedol tie isté formálne argumenty (napríklad s relevantnou argumentáciou odkazom na európsku judikatúru sa žalovaný vysporiadal na jednu tretinu strany, a to opäť len formalisticky bez podrobenia veci prieskumu v kontexte s touto judikatúrou a požiadavkami, ktoré táto judikatúra kladie na rozhodnutie vo veci spôsobom, akým správne orgány rozhodli). Žalovaný sa nevysporiadal ani len so zásadnými otázkami podstatnými pre správne posúdenie veci pre riadne a úplné zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu právnych noriem a vydanie zákonného rozhodnutia vo veci. Obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov trpia zásadnými vadami a sú tiež byrokratické a nepreskúmateľné. Žalobca uviedol, že zadal objednávku na vypracovanie znaleckého posudku u znalca zapísaného v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, a to u I.. T. N.. Predmetom znaleckého skúmania má byť odborné posúdenie a znalecký prieskum účtovnej a daňovej evidencie žalobcu ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobia roku 2014 až 2017 vo vzťahu k DPH, ako aj vo vzťahu k dani z príjmov právnických osôb vrátane prieskumu naplnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie daňových výdavkov pri plneniach prijatých žalobcom od svojich dodávateľov v zdaňovacom období roku 2017, ktoré sú predmetom prieskumu v tomto správnom súdnom konaní. Vykonanie tohto dôkazu žalobca vyhodnotil ako nevyhnutné, okrem iného aj vzhľadom na reakcie žalovaného v doručenom vyjadrení k žalobe. Žalovaný totiž naďalej bezdôvodne nepodáva žiadne relevantné objasnenie jeho postupov a skutočností, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, jeho tvrdenia sú zmätočné, napadnuté rozhodnutia nie sú hmotnoprávne ani procesne odôvodnené zákonnými a odbornými závermi, žalovaný naďalej zámerne ignoruje podstatnú argumentáciu žalobcu. Žalovaný ani prvostupňový orgán nevykonali relevantné posúdenie predmetných transakcií, v dôsledku čoho sú tvrdenia a závery žalovaného len vágne a neurčité. Pre dôkladné a správne posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí je potrebné vysporiadať sa aj s odbornými otázkami v oblasti daňovníctva a účtovníctva. Znalecké dokazovanie navrhol vykonať v súlade s § 123 SSP a § 209 CSP, ktoré sa v zmysle § 25 SSP na tento prípad použije. Zároveň požiadal, aby bolo znalcovi I.. T. N. umožnené nahliadnuť do súdneho spisu v tejto veci. V písomnosti označenej ako Oboznámenie sa so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly, ako aj v nadväzujúcom protokole z daňovej kontroly, absentuje podstatná náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, ktorou je vyhodnotenie dôkazov, keďže je zásadný rozdiel medzi preukázanými kontrolnými zisteniami a pochybnosťami jednotlivých kontrolórov. Žalovaný nadobudol pochybnosti o realizovaných obchodoch najmä z toho dôvodu, že sa mu nepodarilo preveriť účtovnú evidenciu jeho dodávateľov, že dodávatelia žalobcu nepredložili požadované doklady, prípadne že niektorí zástupcovia dodávateľov či subdodávateľov boli nekontaktní. Žalovaný vo vyjadrení opakovane poukázal na kontrolné zistenia správcu dane, avšak žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že predmetný protokol neobsahuje vyhodnotenie dôkazov predložených pri daňovej kontrole žalobcom, na čo už správcu dane a tiež žalovaného upozornil vo svojom odvolaní zo dňa 17.12.2019, doplnenom dňa 04.01.2020. Žalobca správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré mu príslušné ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve ukladajú na preukázanie a odôvodnenie daňovej uznateľnosti vynaložených výdavkov. Žalobca nezavinil, že nebolo možné zabezpečiť účtovníctvo jeho dodávateľov či subdodávateľov, preto niet žiadneho objektívneho a reálneho dôvodu, prečo by mal žalobca za tento stav spoluzodpovedať. Nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa nepodieľa a ktoré absolútne nie sú v jeho diskrécii. Na podporu svojej argumentácie odkázal na závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, alebo prípadne mohol vedieť, že ide o podvodné konanie, je dôkazným bremenom správcu dane. Správca
dane už v priebehu daňovej kontroly disponoval dôkazmi, ktorými žalobca preukazoval nadobudnutie tovaru od svojich dodávateľov. Boli to faktúry, dodacie listy, príjemky na sklad, doklady o úhrade faktúr, minimálne tri svedecké výpovede a doklady o použití nakúpeného tovaru pre svoje podnikateľské účely. Práve tieto dôkazy potvrdzujú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia, a preto v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že plnenie z predmetných faktúr nenastalo. Žalovaný odmietol vykonať ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom, ktorý ešte vo fáze daňovej kontroly navrhol vypočuť svojich odberateľov, ktorí môžu potvrdiť dodanie tovarov, ktoré predtým žalobca nadobudol od svojich dodávateľov. To, že k odberu tohto tovaru došlo, potvrdil aj samotný žalovaný vo svojom rozhodnutí, keď uviedol, že „zo strany správcu dane nebolo potrebné vypočúvať štatutárnych zástupcov odberateľov odvolávajúceho ako svedkov, pretože správca dane nespochybnil, že odvolávajúci dodal pre svojich odberateľov tovar v takom rozsahu, ako je to deklarované na ich odberateľských faktúrach. Skutočnosť, že odvolávajúci dodal tovar odberateľom nepreukazuje, že sa na tomto dodaní podieľali reálne aj spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. a LESTOMPA, s. r. o.“ Pokiaľ sám správca dane teda uznal, že daňový subjekt tovar predal v rozsahu uvedenom vo faktúrach, tak predsa náklad na obstaranie tohto tovaru musí byť uznateľným daňovým výdavkom. Ďalej žalobca poukázal na jednotlivé podmienky uznania daňových výdavkov, ktoré boli formulované v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf 9/2012 zo dňa 24.10.2012. Žalobca splnil podmienku vecnosti, podmienku zaúčtovania, a taktiež podmienku preukázateľnosti, keď správcovi dane preukázal, že za dané služby a tovar riadne zaplatil. Správcovi dane pri výkone daňovej kontroly predložil faktúry, dodacie listy, doklady o úhrade týchto faktúr a dodanie potvrdili minimálne traja svedkovia. Správca dane i žalovaný pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov, ktoré navyše len podporili relevanciu predložených dokladov. Jednotlivé výsluchy samostatne i navzájom potvrdzovali z nich zistené skutočnosti. Nevznikli žiadne rozpory ani pochybnosti o ich dôveryhodnosti. Navyše ani správca dane ani žalovaný ani jedinýkrát v celom daňovom konaní nevyslovili žiadnu pochybnosť o dôveryhodnosti či už vypočutých svedkov alebo ich výpovedí. Správca dane zobral za základ svojho rozhodnutia len časti výsluchov v neprospech žalobcu, dokonca aj to je založené na nesprávnej interpretácii. Ostatné časti, kde svedkovia opisovali reálne postupy týkajúce sa obchodovania jednotlivých dodávateľov - spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. a LESTOMPA, s. r. o. so žalobcom, žalovaný nepokladal za relevantné. Žalobca zdôraznil, že všetci dodávatelia boli v príslušnom zdaňovacom období riadne fungujúcimi obchodnými spoločnosťami s funkčnými orgánmi spoločnosti, ktoré aj pre účely daňovej kontroly podali podrobné vysvetlenia, spoločnosti v predmetnom období aktívne vykonávali obchodnú činnosť. Konkrétne spoločnosť MMBC Alfa obchodovala so spoločnosťou žalobcu, mala uzatvorenú písomnú zmluvu so žalobcom na dodávky tovaru, tovar dodávala spravidla osobne s dokladmi, účtovné a daňové doklady k dodávkam zaúčtovala na účely daní, daň priznala a odviedla štátu a v predchádzajúcich siedmich účtovných obdobiach (2010
- 2016) zostavila riadnu účtovnú závierku, mala obraty, vykazovala aj zisky. Spoločnosť LESTOMPA, s. r. o. obchodovala so spoločnosťou žalobcu, vystavila k dodávkam služieb riadnu faktúru aj dodacie listy, priznala daň z pridanej hodnoty z faktúry vystavenej žalobcovi a daň odviedla a v predchádzajúcich ôsmich účtovných obdobiach (2009 - 2016) zostavila riadnu účtovnú závierku, za rok 2016 vykazovala zisk a predložila správcovi dane preberací protokol k odovzdanému účtovníctvu svojmu právnemu nástupcovi, kontrolovaná faktúra bola zaevidovaná v kontrolnom výkaze. Žalovaný ani správca dane sa nijako pri vedení dokazovania v daňovom konaní nevysporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil. Ohľadne týchto len formálne opakoval, že len samotnú faktúru nemožno považovať za dôkaz o tom, že plnenie bolo reálne poskytnuté. Žalovaný aplikoval nesprávny právny názor, pretože písomné zachytenie obsahu úkonu sú všetko úkony, ktorými sa zachytáva obsah určitého právneho deja a pre účely evidencie je možno obsah týchto úkonov zachytiť práve v takejto písomnej forme vyhotovením dokladov o príjme tovaru a ich úhrade minimálne v zákonom požadovanom rozsahu. To všetko žalobca splnil. Reálne vystavenie a zaúčtovanie dokladov okrem iných potvrdil aj účtovník dodávateľa spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., ako aj pán L., bývalý konateľ spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, ktorý poukázal na to, že správca dane nespochybnil dodanie tovaru zo strany žalobcu ďalším odberateľom, avšak zároveň konštatoval, že uvedené nepreukazuje, že sa na tomto dodaní reálne podieľala aj spoločnosť MMBC Alfa s. r. o.. Pokiaľ sám správca dane uzná, že daňový subjekt tovar predal v rozsahu uvedenom vo faktúrach, potom náklad na obstaranie tohto tovaru musí byť uznateľným daňovým výdavkom. Prepojenosť dodávateľa MMBC Alfa s. r. o. a LESTOMPA, s. r. o. na jednotlivé dodávky vyplýva práve z podpísanej zmluvy, z faktúr, ich zaúčtovania, úhrady, príjemiek a ďalších, ktoré sú súčasťou účtovnej dokumentácie žalobcu. Mal za to, že finančné orgány v riešení tohto prípadu fatálne pochybili a konali s absolútnou svojvôľou a nezákonne. Dokazovanie bolo vykonané neúplne, vedené nesprávnym spôsobom, došlo k viacerým procesným pochybeniam a správcom dane zistené skutočnosti boli vyhodnotené nesprávne a subjektívne mimo
rámec zásady voľného hodnotenia dôkazov. Ďalej žalobca odkázal na závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk 40/2018 zo dňa 03.09.2019 a sp. zn. 3Sžf 1/2011. Podľa názoru žalobcu došlo v danom prípade k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno skutočností, ktoré však nemohlo zaťažovať žalobcu. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a dôkazy ním predložené nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť sám preukázať a konkrétne odôvodniť, t. j. predložiť dôkazy, ktoré tvrdenia daňového subjektu vyvracajú. Okolnosti, na ktorých založil správca dane a žalovaný svoje závery, nemohol žalobca nijakým spôsobom ovplyvniť, a taktiež za ne nemôže niesť zodpovednosť; zároveň všetky dokumenty, ktoré boli v diskrécii žalobcu, žalobca predložil a z nich jednoznačne vyplýva, že predmetný tovar dodaný bol, a teda žalobcovi vznikli oprávnené daňové výdavky. Žalobca nemohol ovplyvniť korporátne zmeny v spoločnostiach svojich dodávateľov a zároveň všetky tieto zmeny nastali až po skončení obchodnej spolupráce so žalobcom. V žiadnom prípade nemožno pasivitu iného účastníka zmluvného vzťahu v daňovom konaní vedenom u žalobcu pričítať na ťarchu daňového subjektu. Žalobca zdôraznil, že v čase, kedy sa zdaniteľné plnenia poskytovali, boli všetky dodávateľské firmy funkčné, vykonávali príslušnú činnosť, vystavovali príslušné daňové doklady, zostavovali účtovné závierky, podávali daňové priznania za obdobia predchádzajúce obchodnej spolupráci, a teda nič nenasvedčovalo, že by sa malo jednať o problematické subjekty alebo osoby. Žalobca ďalej uviedol, že v relevantnom období poznal svojich dodávateľov, t. j. spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. i spoločnosť i spoločnosť LESTOMPA, s. r. o., pričom so spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. spolupracoval viac rokov. Spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. bola založená v roku 2010, spoločnosť LESTOMPA, s. r. o. ešte v roku 1999. V prípade spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. dochádzalo k osobnému preberaniu tovaru, bola to firma, ktorá mala fyzické priestory vrátane skladových priestorov, reálne dosahovala obrat z obchodnej činnosti, atď. Žalobca správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré mal k prijatému tovaru k dispozícii, pričom dodanie tovaru potvrdili aj svedkovia, bývalý konateľ spoločnosti LESTOMPA, s. r. o., pán D. L., ako aj pán U. T., splnomocnený zástupca spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. Žalobca odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, v ktorom Súdny dvor vyslovil názor, že daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o daňový podvod. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za iný subjekt. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 vyplýva, že nemožnosť nadviazať v rámci správnych konaní kontakt so spoločnosťou Finnet alebo osobou zapísanou v obchodnom registri ako jej riaditeľ neumožňuje automaticky dospieť k záveru o neexistencii hospodárskej činnosti v čase dodaní sporných vo veci samej. Z postupu finančných orgánov na oboch stupňoch je evidentné, že tieto už od začatia kontroly prezumovali porušenia žalobcu, ktoré zakladali na subjektívnych domnienkach a domyslených záveroch, ako aj z toho, že dokazovanie je vzhľadom na ostatné okolnosti týkajúce sa dodávateľov žalobcu nepriaznivé. Žalobca tiež poukázal na pochybenie správcu dane, ktorý nepostupoval podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, v zmysle ktorého ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Správca dane nikdy takéto oznámenie voči žalobcovi nevykonal. Daňový úrad Žilina ani žalovaný nevyvrátili dôkazy predložené žalobcom, a tieto neboli vyvrátené ani vykonanými výsluchmi svedkov, dokonca ani výsluchy D. L., B. či U. T., ktorými správca dane poskytnutie plnení spochybňuje, reálnosť týchto plnení jedine potvrdili. Údajné neunesenie dôkazného bremena tak správca dane a žalovaný stavajú len na domyslených skutočnostiach, bez akéhokoľvek dôkazu a na prekrútenom výklade, vyjadrení svedkov a osôb v rámci doterajšieho správneho konania a formálnych nedostatkoch. Napokon žalobca konštatoval, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť a nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že dňa 14.06.2019 sa správca dane telefonicky skontaktoval so splnomocneným zástupcom žalobcu za účelom dohodnutia termínu ústneho pojednávania na Daňovom úrade Žilina vo veci oboznámenia žalobcu so zisteniami správcu dane zistenými počas výkonu daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017. Splnomocnený zástupca požiadal o zaslanie oboznámenia s výsledkami daňovej kontroly písomne, s čím správca dane súhlasil. Predmetné oboznámenie so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly a s pochybnosťami správcu dane bolo splnomocnenému zástupcovi doručené dňa 27.06.2019. Žalobca následne dňa 06.07.2019 doručil vyjadrenie, ktoré správca dane zahrnul do protokolu z daňovej kontroly. Pokiaľ
žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že dodanie predmetného tovaru potvrdil splnomocnený zástupca spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. U. T., a tiež bývalý konateľ spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. D. L., k tomu žalovaný uviedol, že v roku 2017, t. j. v čase uskutočnenia predmetných obchodov, bol konateľom spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. A. Q.. U. T. uviedol, že v roku 2016 vykonával všetky činnosti mimo účtovníctva ako zamestnanec a splnomocnenec, ale v roku 2017 už nekonal. U. T. za spoločnosť nekoná odo dňa prevodu obchodného podielu, t. j. od októbra 2016. Tvrdenie žalobcu, že dodanie predmetného tovaru U. T. potvrdil, je v rozpore s tvrdením samotného U. T., z ktorého svedeckej výpovede vyplynulo, že v roku 2017 v spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. nekonal a nevie, čo sa dialo. Bývalý konateľ spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. D. L. síce potvrdil, že spoločnosť dodala nejaký tovar pre NeoTec Martin, s. r. o., že prebehol jeden obchod a že sa jednalo o tovar pre kovoobrábanie, avšak pôvod ani dodávateľa tohto tovaru uviesť nevedel. Neuviedol, kto tento tovar dodal spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. a či bol spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. skutočne dodaný jej dodávateľom. Účtovníctvo spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. nemal a tvrdil, že pri prevode obchodného podielu účtovné doklady odovzdal pánovi U. v Banskej Bystrici, ktorú okolnosť však označená osoba nepotvrdila. Svedeckou výpoveďou D. L. teda nebolo preukázané, že spoločnosť LESTOMPA, s. r. o. skutočne dodala v roku 2017 žalobcovi tovar uvedený na spornej faktúre. Ďalej žalovaný zopakoval, že podnikateľský subjekt by mal mať vedomosti o subjektoch, s ktorými spolupracuje. Ak by si žalobca overoval skutočnosti o dodávateľských subjektoch, tak by napríklad zistil, že pán T. už v roku 2017 nemohol za spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. konať ako jej konateľ. Ak nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu, nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, že k dodaniu skutočne došlo, pretože nebolo možné zistiť, či má daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný. Zo strany správcu dane nebolo potrebné vypočúvať štatutárnych zástupcov odberateľov žalobcu ako svedkov, pretože správca dane nespochybnil, že žalobca dodal pre svojich odberateľov tovar v takom rozsahu, ako je deklarované na odberateľských faktúrach. Skutočnosť, že žalobca dodal tovar odberateľom, nepreukazuje, že na tomto dodaní tovaru sa podieľali reálne aj spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. a LESTOMPA, s. r. o. Iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre uplatnenie daňového výdavku v zmysle zákona o dani z príjmov. Právnu silu predložených dokladov znížili aj výsledky preverovania aktuálneho konateľa spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., ktorý je občanom USA a taktiež so správcom dane nespolupracoval a neumožnil preveriť dôkazy predložené žalobcom. Žalobca nepreukázal, že predmetné obchody boli reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľmi uvedenými na faktúrach spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. a spoločnosťou LESTOMPA, s. r. o. Žalovaný teda nesúhlasil s tvrdením, že by dôvodom pre neuznanie daňového výdavku bolo nepredloženie dokladov dodávateľskými spoločnosťami. Žalovaný mal právo predkladať v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemohol predložiť. Správca dane neuprel právo daňového subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ako uvádzal žalobca v odvolaní a v žalobe, dôvodom pre zvýšenie základu dane bola nepreukázateľnosť daňového výdavku. Účtovný doklad môže byť dôkazom len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia, ktoré musí daňový subjekt preukázať, a tiež musí byť v súlade s § 7 ods. 1 a 2 a § 32 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Žalovaný mal za to, že ani znalecký posudok nepreukáže skutočné reálne plnenie aj napriek tomu, že účtovný doklad bol vystavený. Daňový doklad je z hľadiska uplatnenia nákladov (výdavkov) v základe dane z príjmov právnickej osoby použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že správca dane nespochybnil ani jeden z dôkazov predložených žalobcom a zároveň nijako nepreukázal, že by bol daný akýkoľvek dôvod považovať niektorý z dokladov predložených žalobcom v priebehu daňového konania za nepravdivý, neúplný alebo nevierohodný. Len tvrdenie o spochybnení nestačí. Správca dane vyslovil svoje pochybnosti len o dokladoch nepredložených zo strany žalobcových dodávateľov, čo však žalobca nemohol nijako ovplyvniť ani zabezpečiť. K prenosu dôkazného bremena spätne na daňový subjekt došlo neoprávnene a nedôvodne. Správca dane ani žalovaný nepostupovali v súlade s § 46 ods. 5 daňového poriadku a nevyzvali žalobcu k podaniu vysvetlenia týkajúceho sa ním predložených či navrhnutých dôkazov. Žalovaný sa nevyjadril k uvádzaným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, pričom len konštatoval, že nebolo preukázané, že skutkový stav citovaných rozhodnutí bol obdobný s predmetom danej veci. Žalobca správcovi dane predložil jednotlivé dôkazy. Faktúry boli odovzdávané spolu s tovarom, faktúra bola vlastnoručne podpísaná za dodávateľa aj za odberateľa, t. j. došlo k riadnemu obojstrannému autentickému potvrdeniu dodania vo faktúre vymedzeného tovaru v danom mieste a čase, žalobca tovar prevzal na svoj sklad a za tento tovar riadne zaplatil, zároveň tento tovar
použil na svoju ďalšiu podnikateľskú činnosť. K faktúram boli predložené príjemky tovaru na sklad vystavené zamestnancom žalobcu pomenovaným v každej príjemke, čo bol úkon vykonaný nezávislou osobou. Došlo k zaúčtovaniu faktúry na strane spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. ako aj spoločnosti LESTOMPA, s. r. o., ktorá si ju zaúčtovala ako dodávateľ. Bola predložená rámcová zmluva, ktorá je dvojstranným právnym úkonom, t. j. prejavom vôle s vymedzeným obsahom. Obsah tohto vzájomného prejavu vôle bol jednak záujem spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. predávať určený tovar žalobcovi a prejav vôle žalobcu tento tovar od spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. nakupovať. Správca dane v priebehu daňovej kontroly nadobudol pochybnosť, či tovar dodala žalobcovi spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. a spoločnosť LESTOMPA, s. r. o. Tento svoj názor musel správca dane o niečo oprieť, t. j. logicky o to, že tovar musel žalobca nadobudnúť z iného zdroja. Tu práve spočíva dôkazné bremeno správcu dane, t. j. odôvodnene a preukázateľne spochybniť, že tovar nedodali dodávatelia MMBC Alfa s. r. o. a LESTOMPA, s. r. o. ale niekto iný a logicky preukázateľná pochybnosť musí spočívať v tom, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil skutočnosť, že tovar pochádzal z iného zdroja. Nikdy nič také nebolo tvrdené a správca dane ani žalovaný sa vôbec touto logickou premisou nezaoberali. Ak neexistovala žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala, že žalobca tovar nadobudol z iného zdroja, potom tvrdenie finančných tovarov, že tovar nedodali označené spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. ani spoločnosť LESTOMPA, s. r. o., je len formálnym a neodôvodneným nepreukázateľným tvrdením bez obsahového opodstatnenia a relevantného základu. Správca dane nemohol legitímne svoje pochybnosti oprieť o to, že sa mu nepodarilo dostať k účtovníctvu spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., ako aj k účtovníctvu spoločnosti LESTOMPA, s. r. o., pretože toto by obstálo, len ak daňový subjekt mal možnosť ovplyvniť danú skutočnosť. Je pravdou, že U. T. v roku 2017 nebol konateľom spoločnosti MMBC Alfa s. r. o., avšak ako splnomocnený zástupca tejto spoločnosti za predchádzajúce obdobie potvrdil, že so spoločnosťou žalobcu dlhodobo spolupracovali a pravidelne jej dodávali tovar, pričom opísal aj konkrétne postupy obchodovania týchto spoločností. Pokiaľ sa správcovi dane nepodarilo zabezpečiť výsluch A. Q., nie je možné z nevykonaného dôkazu deklarovať žiaden skutkový záver. Svedok D. L., konateľ spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. potvrdil, že v kontrolovanom období obchodoval so žalobcom a zároveň predložil dôkaz o odovzdaní účtovníctva L. U. (preberací protokol s úradne osvedčeným podpisom pána U. zo dňa 30.11.2017). L. U. nepoprel svoj podpis na preberacom protokole, ale uviedol, že si nie je istý, čomu však odporuje dôkaz listiny s úradne osvedčeným podpisom tejto osoby. Správca dane si mohol overiť skutočnosti uvedené v notárskej zápisnici ako aj v osvedčovacej doložke v príslušných evidenčných knihách, keďže mal všetky záznamy k dispozícii. Správca dane ani žalovaný nespochybnili vierohodnosť ani pravdivosť vykonaných výsluchov svedkov a ani samotných svedkov. Výsluchy týchto osôb samostatne potvrdili, že žalobca obchodoval so svojim dodávateľmi spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. a so spoločnosťou LESTOMPA, s. r. o. a títo mu dodávali, resp. dodali tovar. D. L. potvrdil dodanie tovaru žalobcovi v rozhodnom období, teda v roku 2017, U. T. potvrdil, že so spoločnosťou žalobcu pravidelne obchodovali, avšak k obdobiu roku 2017 sa už vyjadriť nevedel, keďže za spoločnosť v predmetnom období konal nový konateľ A. Q.. Výpoveď A. Q. sa správcovi dane zabezpečiť nepodarilo. Z uvedeného vyplýva, že k obchodovaniu spoločnosti žalobcu so spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o. sa v rozhodnom období roku 2017 okrem konateľa žalobcu pána B. nevyjadril nikto kompetentný, a teda pri posudzovaní oprávnenosti vzniku daňového výdavku bolo potrebné vykonať výsluchy ďalších svedkov (napr. navrhovaný výsluch odberateľov žalobcu, prípadne výsluchy zamestnancov žalobcu, čo však správca dane neučinil). Na druhej strane zo žiadneho z vykonaných výsluchov nevyplýva skutočnosť, že by žalobca v rozhodnom období s dodávateľmi MMBC Alfa s. r. o. a LESTOMPA, s. r. o. neobchodoval a nenadobudol od nich tovar uvedený na kontrolovaných faktúrach. Žalobca v rozhodnom období aj niekoľko rokov predtým obchodoval so subjektom, ktorý bol riadne funkčný, čo sa týka jeho obchodnej činnosti, spoločnosť MMBC Alfa s. r. o. mala platné podnikateľské oprávnenie, bola platne zaregistrovaná ako platiteľ DPH, účtovné závierky za predchádzajúce obdobie podávala a zverejňovala, vykazovala zisky, konateľ žalobcu sa poznal osobne s predstaviteľmi tejto spoločnosti, teda žalobca nemal žiadny dôvod domnievať sa, že by sa nejednalo o riadne podnikajúci subjekt. Taktiež spoločnosť LESTOMPA, s. r. o. bola v predmetnom období riadne funkčným podnikateľským subjektom, mala platné podnikateľské oprávnenie, bola platne zaregistrovaná ako platiteľ DPH, účtovné závierky za predchádzajúce obdobia podávala a zverejňovala, vykazovala zisky a žalobca nemal žiadny dôvod domnievať sa, že by nešlo o riadne podnikajúci subjekt. Finančné orgány nijako nebrali do úvahy, aké možnosti preukázať vykonanie konkrétnej obchodnej transakcie má daňový subjekt v rámci bežnej obchodnej praxe pri bežnom tovarovom toku. Ide pritom o úplne základnú otázku, ktorú si treba položiť a posúdiť. Čo sa týka obchodných transakcií medzi žalobcom a spoločnosťou MMBC Alfa s. r. o., išlo jednoznačne o bežný obchodný styk pri predaji a kúpe tovaru, ktorý bol realizovaný na pravidelnej báze na základe rámcovo uzatvorenej zmluvy, ktorá je súčasťou spisu. Navyše niet pochýb, že tento
tovar bol žalobcom nadobudnutý a následne predaný ďalším odberateľom žalobcu. Správca dane ani žalovaný pravdepodobne nemali záujem na zistení materiálnej pravdy, keď na jednej strane vykonali rozsiahle dokazovanie siahajúce až na ostrov Federácie svätého Krištofa a Nevisu a na druhej strane bez adekvátneho dôvodu odmietli vykonať dôkaz navrhnutý žalobcom, a to dôkaz výsluchom odberateľov žalobcu, ktorí nakúpili súčiastky a náhradné diely, ktoré predtým žalobca nakúpil od svojich dodávateľov od spoločnosti MMBC Alfa s. r. o. a spoločnosti LESTOMPA, s. r. o. Žalobca ďalej odkázal na obsah Znaleckého posudku č. 03/2020 zo dňa 27.09.2020 vyhotoveného znalcom I.. T. N.. Znalec okrem iného konštatoval na základe metódy priameho priradenia, že tovar nadobudnutý od dodávateľov presne korešponduje s tovarom predaným na výstupe odberateľom žalobcu.
6. K predloženému znaleckému posudku sa žalovaný vyjadril tak, že závery vyplývajúce zo znaleckého posudku nemajú vplyv na závery vyplývajúce z rozhodnutí správnych orgánov vydaných na základe daňových kontrol za zdaňovacie obdobie 2014 - 2017. Vyslovil názor, že znalecký posudok nepreukáže skutočné reálne plnenie aj napriek tomu, že účtovný doklad bol vystavený. Zdôraznil, že úlohou znalca nie je vykonávať dokazovanie, hodnotiť dôkazy, riešiť právne otázky, ale jeho úlohou je vyjadrovať sa k skutkovým odborným otázkam. V danom prípade bolo dôvodom vylúčenia predmetných nákladov zo základu dane z príjmov právnickej osoby hmotnoprávne porušenie ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a k tomuto záveru dospel správca dane na základe rozsiahleho dokazovania.
7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného následne uviedol, že úlohou znalca nebolo vykonávanie dokazovania, avšak na účely vyčíslenia výšky odpočtu DPH, ktorý daňovému subjektu vznikol, bolo nevyhnutné, aby boli posúdené aj podmienky, ktoré majú vplyv na určenie výšky tohto odpočítania. Následne žalobca zopakoval argumentáciu, ktorú produkoval v už skorších podaniach. Zároveň podrobil analýze daňové výdavky, ktoré boli vynaložené na reklamné služby poskytnuté dodávateľmi TREZ s. r. o., TREZ Slovakia, s. r. o. a TK WLP s. r. o.
8. V podaní zo dňa 10.06.2022 žalobca zhrnul svoju doterajšiu argumentáciu, odkázal na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR. Osobitne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/2/2021 zo dňa 27.04.2022.
9. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorým predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom zistil, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná a preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.
10. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, prvá časť vety, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
12. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
13. Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
14. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
15. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
16. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
17. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
18. Pre uznanie výdavkov v zmysle kritérií zákona o dani z príjmov je potrebné, aby boli súčasne splnené tri podmienky, a to:
- Podmienka vecnosti - výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu, tzn. že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom.
- Podmienka preukázateľnosti - daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol. Dodávateľ je súčasne vystaviteľom faktúry, ktorá je nositeľom dôležitých informácií nielen o cene dodanej služby ale aj o množstve poskytnutej služby prípadne kvalite. Pokiaľ žalobca na preukázanie svojich tvrdení o dodaní služby predloží a označí správcovi dane konkrétne faktúry vystavené konkrétnym vystaviteľom - dodávateľom, má uvedená faktúra čo do ceny, množstva a kvality poskytnutých služieb preukazný charakter len vo vzťahu ku konkrétnemu dodávateľovi.
- Podmienka zaúčtovania - preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný, na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku.
19. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k problematike daní vyplýva, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane.
20. Nie je úlohou finančných orgánov preukazovať, že údaje deklarované na daňových dokladoch sú v rozpore so skutočnosťou, ale sú povinné preukázať, že o tvrdeniach daňového subjektu existujú natoľko závažné pochybnosti, ktoré ich činia nedôveryhodnými, nesprávnymi alebo neúplnými. Preto nie každá pochybnosť na strane finančných orgánov bude disponovať požadovanou intenzitou na to, aby dôkazné bremeno opätovne prešlo na stranu daňového subjektu. Pokiaľ však finančné orgány unesú dôkazné bremeno v tomto smere, bude na daňovom subjekte, aby aj napriek vytýkaným pochybnostiam ustál a podporil svoje pôvodné tvrdenia, alebo aby ich pod ťarchou týchto pochybností korigoval.
21. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom správny súd na tomto mieste poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z 3.9.2019: „Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane
mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“
22. Zhrnúc žalobné body formulované v podanej správnej žalobe možno konštatovať, že tieto zahrnuli nasledovné argumenty. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné. Argumentoval, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, ktorou je vyhodnotenie dôkazov; je rozdiel medzi preukázanými kontrolnými zisteniami a pochybnosťami kontrolórov. Nesúhlasil so závermi, že len z dôvodu nemožnosti preveriť účtovnú evidenciu u dodávateľov a subdodávateľov, došlo k vysloveniu pochybností o reálnom vynaložení daňových výdavkov. Namietal, že vo veci neboli vypočutí jeho odberatelia, ako to navrhoval správcovi dane. Správne orgány pochybili pri vyhodnotení výpovedí jednotlivých svedkov a v celom daňovom konaní nevyslovili žiadnu pochybnosť o ich dôveryhodnosti. Zdôraznil, že dodávateľské spoločnosti mali obchodnú históriu, riadne si plnili svoje povinnosti voči štátu. Podľa jeho názoru boli napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľné. Správca dane si podľa jeho názoru nesplnil povinnosť podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku
23. Správny súd zdôrazňuje, že správca dane nie je povinný dokazovať reálnosť daňového výdavku, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho skutočné vynaloženie. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybní tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvráti, pretože iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre uplatnenie daňového výdavku v zmysle zákona o dani z príjmov.
24. Žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k presvedčeniu, že daňový subjekt dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že ním uplatnené náklady boli skutočne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov. Je pritom vecou daňového subjektu, aké dôkazné prostriedky má k dispozícii a či je schopný tvrdené skutočnosti aj preukázať. Ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno, a toto bremeno neunesie. V rámci dokazovania žalovaný vypočul jednotlivých svedkov s cieľom preskúmať reálnosť deklarovaných daňových výdavkov, pričom informácie zistené sa daných výsluchov v kontexte predložených listinných dôkazov legitímne vytvorili základ pre pochybnosti správcu dane, ktorý následne žalobcovi umožnil splniť si zákonnú povinnosť produkovať dôkazy na preukázanie vynaloženia sporných daňových výdavkov.
25. Žalobca argumentoval, že nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa nepodieľa a že dokazovanie bolo vykonané neúplne, bolo vedené nesprávnym spôsobom, došlo k viacerým procesným pochybeniam a správcom dane zistené skutočnosti boli vyhodnotené nesprávne a subjektívne mimo rámec zásady voľného hodnotenia dôkazov. K uvedenému správny súd uvádza, že dôkazné prostriedky, príkladmo uvedené v § 24 ods. 1 daňového poriadku, preukazujúce uskutočnenie daňového výdavku deklarovaného predloženou faktúrou závisia od charakteru tovaru alebo služby, teda od konkrétneho prípadu. V prípade dodania konkrétnych náhradných dielov na šijacie stroje a pre textilný a kožiarsky priemysel od spoločnosti MMBC Alfa, s. r. o. je namieste predložiť napríklad dokumentáciu ohľadne týchto pracovných nástrojov, záručné listy, návody na použitie, resp. akúkoľvek dokumentáciu týkajúcu sa týchto strojov a strojových dielov, čo pri existencii elementárnej obozretnosti by daňový subjekt nemal problém splniť. V tomto smere nielenže daňový subjekt nedisponoval žiadnymi účtovnými dokladmi, na základe rozsiahleho dokazovania sa ukázala nekontaktnosť uvádzanej dodávateľskej spoločnosti, ako aj jej dodávateľa (IZOSELL, s. r. o., vrátane jej právnych nástupcov). Svedkovia, ktorí mohli objasniť reálnosť vykonaných obchodov poskytli správcovi dane len všeobecné informácie, ktoré z hľadiska ustálenej judikatúry týkajúcej sa preukazovania oprávnenosti vynaložených daňových výdavkov neboli postačujúce. Na tomto mieste správny súd podotýka, že žalobca v žalobe nevymedzil konkrétne námietky týkajúce sa hodnotenia konkrétnych dôkazov, preto možno odkázať na obsah napadnutých rozhodnutí, ktoré v podrobnostiach vyhodnotili jednotlivé dôkazy nesvedčiace v prospech tvrdenia žalobcu, že výdavok vynaložený na základe dodania tovaru od spoločnosti MMBC Alfa, s. r. o. spĺňa zákonné kritériá pre jeho uznanie. Osobitne správny súd akcentuje skutočnosť, že označená dodávateľská spoločnosť nepodala daňové priznanie za rok 2017, tieto neboli predložené ani v konaní týkajúcom sa dane z pridanej hodnoty, konateľ spoločnosti p. Q. s
daňovými orgánmi nespolupracoval a aktuálny konateľ je osoba s bydliskom vo Federácii sv. Krištofa a Nevisu. Bývalá konateľka danej spoločnosti v období do 25.01.2017 I. T. L. nemala elementárne vedomosti o fungovaní spoločnosti.
26. Pokiaľ ide o dodanie tovaru od spoločnosti LESTOMPA, s.r.o., správca dane aj v danom prípade podrobil dôkladnému skúmaniu reálnosť výdavkov vyplývajúcich z predloženej faktúry, pričom svoje pochybnosti vysvetlil tak v Oboznámení so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly zo dňa 18.06.2019, ako aj v Protokole z daňovej kontroly. Podstata jeho zistení spočíva aj v danom prípade v nepredložení relevantných dokladov potvrdzujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Svedok L. tvrdil, že doklady odovzdal konateľovi nástupníckej spoločnosti (SOLUTION FOUR, s.r.o.), ktorý to však poprel a navyše uviedol, že jeho spoločnosť nikdy nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť. Konateľ spoločnosti LESTOMPA, s.r.o. navyše nemal žiadne zásadné informácie k uskutočnenému obchodu, ktorý síce potvrdil, ale nielenže nedisponoval žiadnymi dokladmi, nevedel sa vyjadriť k dodávateľovi konkrétneho tovaru, ani všeobecne k dodávateľom a odberateľom danej spoločnosti, čo odôvodnil odstupom času.
27. Námietky o nesplnení náležitosti protokolu z daňovej kontroly v zmysle § 47 písm. h) daňového poriadku (protokol musí okrem iného obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov) nezodpovedá obsahu dotknutého protokolu, keďže z jeho obsahu zrozumiteľne vyplýva rozsah i obsah skutkových zistení a vyhodnotenie dôkazov, pričom žalobcovi bolo umožnené sa k záverom daňovej kontroly vyjadriť. Žalobca vytýkal absenciu tejto náležitosti aj v prípade Oboznámenia so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly zo dňa 18.06.2019, na ktoré sa však spomínané ustanovenie § 47 písm. h) daňového poriadku nevzťahuje.
28. Pokiaľ žalobca poukazoval na nesplnenie povinnosti správcu dane podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku (Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.), pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov vyplývajúcich z dotknutých faktúr boli formulované zrozumiteľne v listinách, ktoré sú zmienené v odseku 27 tohto rozsudku.
29. Ak žalobca v žalobe poukázal na skutočnosť, že nakúpený tovar preukázateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných plnení, tieto plnenia mal riadne zaúčtované, boli súčasťou zaúčtovaných výnosov a tieto výnosy boli súčasťou základu dane, k uvedenému správny súd odkazuje na základné kritériá uznateľnosti daňových výdavkov uvedené v odseku 18 tohto rozsudku, keď skúmanie odberateľských vzťahov nemalo z hľadiska označených podmienok potrebnú relevanciu. Uznanie daňového výdavku je viazané na predloženie dokladov, ktoré musia mať reálny základ. Reálnosť týchto výdavkov bola daňovými orgánmi spochybnená, v dôsledku čoho sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť relevantné dôkazy o konkrétnych výdavkov, nie o jeho odberateľských vzťahoch (čo by mohlo byť relevantné pri skúmaní podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty).
30. Nemožno vyčítať správnym orgánom, že na základe doteraz vykonaného dokazovania formulovali pochybnosti o uskutočnení daňových výdavkov, čo následne viedlo k presunu dôkazného bremena na osobu žalobcu. Tento však na potvrdenie ním vynaložených výdavkov síce produkoval konkrétny dôkaz, v podobe návrhu na výsluch jeho odberateľov, čo však z hľadiska naplnenia zákonných podmienok pre uznanie daňových výdavkov nebolo relevantné. Uvedené platí aj pre argumentáciu žalobcu, ktorý odkazoval na judikatúru týkajúcu sa práva na odpočítanie dane, ktorý právny inštitút má iný charakter a nemožno preto dotknuté rozhodnutia vzťahovať aj na rozhodovanie vo veci dane z príjmu. Závery daňových orgánov neboli založené len na skutočnostiach, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť, resp. na nekontaktnosti jeho dodávateľov, ale na konkrétnych záveroch v zmysle rozsiahleho dokazovania, s ktorého závermi bol žalobca oboznámený a v súvislosti s ktorým mohol predložiť rozumné dôkazy potvrdzujúce vynaloženie daňových výdavkov.
31. Vzhľadom na to, že daňový doklad - faktúru je možné pomerne ľahko vyhotoviť, jeho vierohodnosť je potom podporená osobou jeho vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú uskutočnené plnenie (vynaložený daňový výdavok), je možné v nich obsiahnuté informácie
považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami môže dôvodne spochybniť, že výdavok bol realizovaný tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia a doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Pokiaľ teda žalobca poukázal v žalobe na splnenie svojej povinnosti v podobe predloženia faktúr, dodacích listov a dokladov o úhrade, išlo o listiny, ktoré nemohli bez ďalšieho znamenať akceptovanie daňových výdavkov, pokiaľ sa vykonaným dokazovaním ukázali tieto výdavky ako vysoko pochybné. Rozsah dokazovania preukazujúci tieto pochybnosti správcu dane bol dostatočný, čo následne viedlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Ak tento poukázal na výsluchy svedkov, správny súd musí konštatovať, že ich obsah nijako nepotvrdil reálnosť dotknutých obchodov. V prípade svedka T., ide navyše o osobu, ktorá v relevantnom čase nebola konateľom spoločnosti MMBC Alfa, s. r. o. - za túto mal konať na základe generálnej plnej moci, ktorá nebola predložená, zároveň nedisponoval žiadnymi relevantnými dokladmi.
32. Ak žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, vo veci bol nedostatočne zistený skutkový stav a správca dane po právnej stránke nesprávne posúdil a zmätočne vyhodnotil vo vyrubovacom konaní na ujmu kontrolovaného subjektu, tieto argumenty mali všeobecný charakter, pričom správny súd takéto prípadné pochybenia mohol hodnotiť len na základe konkrétne špecifikovaných žalobných bodov, čo aj učinil, ako sa uvádza vyššie. Inak uvedená argumentácia nebola spôsobilá pre osobitné preskúmanie napadnutého rozhodnutia zo strany správneho súdu. K tvrdenej nepreskúmateľnosti správny súd odkazuje na znenie ustanovenia § 63 daňového poriadku, ktoré stanovuje kritériá odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný i prvostupňový správny orgán v podrobnostiach a zrozumiteľne vysvetlili svoje úvahy, na podklade ktorých konštatovali, že uskutočnenie dotknutých obchodov nebolo preukázané, čo viedlo k vydaniu napadnutých rozhodnutí. Správca dane navyše v Oboznámení so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly zo dňa 18.06.2019 formuloval svoje skutkové zistenia a upozornil na existujúce pochybnosti o pravdivosti údajov v predložených dokladoch; zároveň dal do pozornosti daňovému subjektu (daňovými orgánmi i súdmi) ustálený záver, že samotné vystavenie faktúry ešte nezakladá právo uplatniť si výdavky (náklady), pretože samotná faktúra nie je dôkazom o tom, že dodanie tovaru uvedené na faktúre sa uskutočnilo.
33. Napokon správny súd uvádza, že pre výsledné rozhodnutie vo veci nebolo nutné objasňovať mechanizmus podvodného konania, keďže správca dane relevantným spôsobom spochybnil vynaloženie daňových výdavkov, ku ktorej okolnosti žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, pričom závery vyslovené k tejto otázke žalovaným boli správne - v danej veci nebolo nutné skúmať zneužitie práva či podvodné konanie, ale otázku preukázania konkrétnych daňových výdavkov. Z hľadiska posúdenia sporných otázok rovnako nemalo potrebnú váhu skúmanie skutočnosti, že v minulosti boli dotknuté spoločnosti funkčné. Z hľadiska dokazovania reálneho uskutočnenia daňových výdavkov v zdaňovacom období roka 2017 je sumár dôkazov vykonaných správcom dane dostatočný na konštatovanie závažných pochybností, na ktoré daňový subjekt náležite nereagoval.
34. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/2/2021 zo dňa 27.04.2022, ktorý sa týka žalobcu, správny súd uvádza, že predmetom daného rozhodnutia sú otázky týkajúce sa práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
35. Na záver správny súd uvádza, že na nariadenom pojednávaní zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania (oboznámením sa s obsahom znaleckého posudku č. 03/2020 vypracovaného Ing. T. N.) s poukazom na skutočnosť, že správny súd nie je súdom skutkovým ale sudom právnym, pre správny súd je podľa § 135 ods. 1 SSP rozhodujúci skutkový stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým je správny súd viazaný. V prejednávanej veci neboli splnené podmienky, ktoré má na mysli ustanovenie § 120 SSP, pre ktoré by správny súd mohol sám vykonať dokazovanie, t. j. dokazovanie nebolo nevyhnuté pre rozhodnutie správneho súdu vo veci, nešlo o rozhodnutie podľa § 192 SSP a nešlo o rozhodnutie v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) SSP.
36. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie.
37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.