Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-234-2016.pdf
PDF · 115.66 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/234/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., ako členov senátu, v spore žalobcov: 1/ Y. D., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., R. č. X/A, 2/ C. P., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., Z. R. č. X, 3/ A.. E. J., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v V., E. P. č. XXXX/XX, a 4/ H.. H. F., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., H. č. XX, všetci zastúpení A.. E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., E. č. XXX/XX, ako splnomocneným zástupcom, proti žalovanému H.. A. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., E. C. č. XXXX/X, o zaplatenie 203,45 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 13C/216/2015-157 zo dňa 15.02.2016, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 163,45 € s príslušenstvom (druhý výrok) m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ spoločne a nerozdielne sumu 69,80 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 69,80 € od 16.07.2014 do 09.09.2014 a vo výške 5,05 % ročne zo sumy 69,80 € od 10.09.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) z r u š u j e a konanie v časti o zaplatenie sumy 93,65 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 93,65 € od 16.07.2014 do 09.09.2014 a vo výške 5,05 % ročne zo sumy 93,65 € od 10.09.2014 do zaplatenia z a s t a v u j e.
Žalobcom 1/ až 4/ p r i z n á v a spoločne a nerozdielne proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7,94 %.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ spoločne a nerozdielne sumu 40,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 40,- € od 16.07.2014 do 09.09.2014 a vo výške 5,05 % ročne zo sumy 40,- € od 10.09.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 163,45 € s príslušenstvom žalobu žalobcov zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. č. KNE XXXX/X o celkovej výmere
66467 m2 (orná pôda) zapísaného na LV č. XXXX vedeného pre k.ú. Z.; žalovaný je užívateľom pozemku parc. č. XXXX/XXX o výmere 360 m2 v k.ú. Z. v zriadenej záhradkárskej osade, ktorý užíval aj v rokoch 2011, 2012 a 2013; záhradkárska osada je situovaná v rámci pozemku žalobcov parc. č. KNE XXXX/ X; medzi žalobcami a žalovaným nedošlo k dohode o výške nájomného; podľa oznámenia Obvodného úradu Z. zo dňa 30.08.2012 jednotková cena pozemkov v predmetnej záhradkárskej osade predstavuje 4,88 € za m2; totožnú cenu pozemku oznámil dňa 21.09.2015 súdu aj Okresný úrad Z.; podľa znaleckého posudku č. 16/2014 znalca A.. G. R. vhodnou metódou na stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov je metóda polohovej diferenciácie, pričom nájomné za užívanie pozemku parc. č. KNE XXXX/X bolo stanovené na sumu 0,411 € za m2; podľa znaleckého posudku č. 44/2015 znalca A.. B. Z. pri dobe návratnosti 20 rokov pre pozemok v záhradkárskej osade predstavuje nájomné za rok 2011 sumu 0,33 € za m2, za rok 2012 sumu 0,31 € za m2 a za rok 2012 sumu 0,30 € za m2; podľa vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu prenajíma štát pozemky v predmetnej záhradkárskej osade za nájomné v sume 0,06 € za m2, minimálne v sume 40,- € ročne (celkovo bolo uzavretých 18 nájomných zmlúv); žalobcovia prenajali časť parcely č. KNE XXXX/X na poľnohospodárske účely na dobu určitú do 31.12.2017 za jednotkovú cenu 50,- € za 1 ha ročne.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie sú žalobcovia ako spoluvlastníci pozemku aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby na zaplatenie nájomného za užívanie časti ich pozemku o výmere 360 m2 žalovaným v rokoch 2011, 2012 a 2013; podiel žalobcov spolu predstavuje jednu polovicu k celku a v takejto výške si žalobcovia uplatnili právo na zaplatenie nezaplateného nájomného, keď so spoločnou vecou a právami s ňou súvisiacimi môže nakladať ktorýkoľvek spoluvlastník a uplatniť si právo na zaplatenie dlžného nájomného; bolo preukázané, že žalovaný ako člen záhradkárskej organizácie obhospodaruje a užíva pozemok v podielovom spoluvlastníctve žalobcov a preto je nutné na ich vzájomný aplikovať zákon č. 64/1997 Z. z.; keďže medzi žalobcami ako podielovými spoluvlastníkmi pozemku a žalovaným ako užívateľom nebola do dňa účinnosti zákona č. 64/1997 Z. z. uzatvorená nájomná zmluva, preto dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona, t.j. dňa 01.04.2011 vznikol medzi stranami nájomný vzťah; medzi stranami zostala sporná otázky výška nájomného za užívanie pozemku žalobcov; k dohode o nájomnom medzi stranami nedošlo, preto mal súd prvej inštancie za to, že výška nájomného by mala korešpondovať všeobecnému nájomnému tak, ako je v tejto lokalite pri rovnakom spôsobe užívania pozemku obvyklé; podľa znaleckého posudku znalca A.. B. Z. predstavuje výška nájomného od 0,30 € do 0,31 € za m2 a rok; podľa znalca zmluvy uzavreté v predmetnej lokalite zo strany Slovenského pozemkového fondu s nájomným v sume 0,06 € za m2, minimálne však 40,- € ročne za užívanie jednej záhradky nepovažuje za vhodné vzhľadom na to, že sa jedná o paušálnu náhradu, ktorá nezohľadňuje skutočnú výmeru jednotlivých záhradiek; súd prvej inštancie znalecký posudok pri rozhodovaní nezohľadnil s odôvodnením, že „je potrebné vychádzať zo širších aspektov pri posudzovaní predmetnej problematiky“; v tomto smere súd prvej inštancie uviedol, že „v prvom rade je všeobecne známou skutočnosťou, že záhradkárske osady sa budovali v lokalitách, ktoré pred rokom 1989 neboli využívané poľnohospodárskou výrobou či už Jednotnými roľníckymi družstvami alebo Štátnym majetkami ako veľkovýroba, pretože na túto veľkovýrobu neboli vhodné, čo je všeobecne známou skutočnosťou; predmetné parcely boli preto odovzdávané do užívania jednotlivým občanom, ktorí ich následne rekultivovali, zúrodňovali a užívali pre svoju osobnú potrebu, resp. potrebu svojich blízkych; z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetná parcela, na ktorej sa nachádza záhradkárska osada je súčasťou väčšej parcely, a to "E" X ktorej časť dali žalobcovia do užívania podnikateľskému subjektu ENROL, s.r.o. za účelom poľnohospodárskej výroby; podnikateľský subjekt uhrádza za túto časť parcely, ktorej kontinuálnou časťou v prípade, že by tam nebola zriadená záhradkárska osada, by bola aj časť parcely touto osadou zabratá, cenu 0,005 € za m2 (50,- € za 10000 m2); vychádzajúc zo stavu, keď podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva poľnohospodársku výrobu za účelom dosiahnutia zisku, platí nájomné v sume 50,- € za 10000 m2 sa súd domnieva, že požadovať nájomné v sume 0,30 €, resp. 0,41 € za m2 by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože de facto zo strany vlastníka by došlo k nedôvodnému zneužívaniu svojho postavenia; naviac súd poukazuje taktiež na skutočnosť, že v rovnakej lokalite prenajíma iný prenajímateľ, a to Slovenský pozemkový fond jednotlivé záhrady za nájom v sume 0,06 €/m2, najmenej však 40,- € za záhradku, čo by u žalovaného predstavovalo 0,06 €/m2 pri výmere 401 m2 sumu 24,06 € nájomného ročne, najmenej však v prípade Slovenského pozemkového fondu požadovaných 40,- €; podľa názoru súdu, napriek tomu, že súdny znalec sa nepriklonil k tejto cene, je predmetnú cenu možno považovať za cenu všeobecnú a obvyklú v tomto mieste aj vzhľadom na to, že tak, ako je to deklarované Slovenským pozemkovým fondom opakovane boli uzatvorené nájomné zmluvy v množstve 18 kusov s jednotlivými záhradkármi, nejedná sa o cenu paušálnu, pretože cena je určená v sume 0,06 €/m2/rok a len v prípade,
ak by takto určená cena bola nižšia pri prepočte na užívanú plochu, potom je minimálna cena nájmu 40,- €; v neposlednom rade je treba poukázať na skutočnosť, že súdny znalci vychádzali v zmysle metodiky a všeobecne záväzných predpisov zo stavu v akom sa parcely v súčasnosti nachádzajú, tzn. rekultivovaného a zúrodneného, čo bolo spôsobené činnosťou žalovaného a uvedená skutočnosť by pri posudzovaní výšky nájomného bola pripočítavaná na jeho ťarchu“; na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z obvyklého nájomného v sume 40,- € ročne za záhradku žalovaného pre všetkých podielových spoluvlastníkov; keďže žalobcovia vlastnia ako podieloví spoluvlastníci súčtom polovicu predmetnej parcely, na ktorej sa záhradka žalovaného nachádza, cena ročného nájmu 40,- € musí byť delená dvomi, t.j. 20,- € ročne; žalobcovia si uplatnili právo za 9 mesiacov roku 2011, t.j. 0,75 % ročného nájmu, čo zo sumy 20,- € predstavuje 15,- € a za roky 2012 a 2013 dvakrát po 20,- €, teda súčtom 55,- €; nakoľko žalovaný namietol premlčanie práva žalobcov, súd konštatoval, že nájomné za rok 2011 splatné dňa 01.04.2012, keďže žaloba bola podaná dňa 28.07.2015 je premlčané pre uplynutie trojročnej zákonnej premlčacej doby; žalobcom preto patrí nájomné v sume 40,- € za roky 2012 a 2013; v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov o zaplatenie sumy 163,45 € s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol; vzhľadom na omeškanie žalovaného so zaplatením dlžného nájomného za roky 2012 a 2013, patria žalobcom aj úroky z omeškania počnúc od 16.07.2014 v zákonnej výške 5,15 % ročne a keďže od 09.09.2014 požadovali úroky z omeškania v nižšej výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy, súd priznal predmetné úroky z omeškania v zmysle žaloby, pretože nájomné za rok 2012 bolo splatné dňa 01.04.2013 a za rok 2013 bolo splatné dňa 01.04.2014; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcov čiastočne vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov zamietol.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 64/1997 Z. z.“) v spojení s § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 663, § 671 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 s tým, že vzhľadom na väčší počet strán súd o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ až 4/ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu včas odvolanie zo dňa 29.03.2016 (č.l. 162-164 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie obsahovo napadli v rozsahu výroku o zamietnutí ich žaloby v prevyšujúcej časti. Vyjadrili názor, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zopakovali argumentáciu, že sú vlastníkmi pozemku, na ktorom je zriadená záhradkárska osada, v ktorej pozemok o výmere 360 m2 užíval v spornom období aj žalovaný; medzi nimi a žalovaným vznikol zo zákona nájomný vzťah; na výške nájomného za užívanie pozemku v záhradkárskej osade sa so žalovaným nedohodli; poukázali na skutočnosť, že podľa zákona č. 64/1997 Z. z. aj rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva sa nájom pôdy v záhradkárskych osadách musí realizovať za podmienok, ktoré berú do úvahy skutočnú cenu pôdy a súčasné trhové podmienky v dotknutej oblasti; vzhľadom na spor ohľadne výšky nájomného nariadil súd prvej inštancie znalecké dokazovanie, keď podľa znaleckého posudku nájomné za rok 2012 predstavovalo 0,31 € za m2 ročne a za rok 2013 predstavovalo 0,30 € za m2 ročne, pričom proti znaleckému posudku nenamietali a nenamietal proti nemu ani žalovaný; nájom za užívanie pozemku tak za rok 2012 predstavuje 55,80 € (180 m2 krát 0,31 €/m2/rok) a za rok 2013 predstavuje 54,- € (180 m2 krát 0,30 €/m2/rok), t.j. spolu nájomné v sume 109,80 €; takto vyčíslené nájomné považovali za dôvodné a o zostatku uplatneného nájomného v sume 93,65 € (203,45 € mínus 109,80 €) mohol súd prvej inštancie rozhodnúť zamietnutím žaloby; vyčítali súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní nebral do úvahy uvedený znalecký posudok a priklonil sa k paušálnemu výpočtu nájomného, teda nerozhodol o nájomnom v súlade so zákonom č. 64/1997 Z. z., ale rozhodol o výške nájomného podľa kritérií, ktoré v tejto lokalite uplatňuje Slovenský pozemkový fond, ktoré však podľa znalca nie sú vhodné, pretože sa jedná o paušálnu náhradu a nezohľadňuje skutočnú výmeru jednotlivých záhradiek; na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 109,80 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 109,80 € od 16.07.2014 do 09.09.2014 a
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 109,80 € od 10.09.2014 do zaplatenia s tým, že ohľadne sumy 93,65 € vzali svoju žalobu čiastočne späť a v tejto časti navrhli konanie zastaviť.
2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 08.04.2016 (č.l. 192 spisu) uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za spravodlivý a správny; nesúhlasil s odvolaním žalobcov; za rozhodujúce pre určenie výšky nájomného považoval vecné posúdenie stavu v konkrétnej lokalite a v konkrétnych podmienkach; neustála snaha žalobcov o dosiahnutie neúnosne vysokého nájomného ignoruje obvyklé ceny v bezprostrednom okolí v danej lokalite; vyjadril názor, že žalobcovia ťažia zo skutočnosti, že na pozemkoch sú vystavané nehnuteľnosti v súlade s vtedy platnou legislatívou, pričom práve tieto stavby vzhľadom na nemalú investíciu fixujú záhradkára k parcele, čím sú obmedzené možnosti slobodného rozhodnutia napríklad v podobe vrátenia pôdy žalobcom a záhradkár sa dostáva do nevýhodnej závislosti hoci v súlade s platnou legislatívou; nie je možné, aby za bezprostredne susediace záhradky boli také priepastné a násobné rozdiely vo výške nájomného žiadaného žalobcami a nájomného stanoveného Slovenským pozemkovým fondom v tejto lokalite; súčasne uviedol, že povinnosť uloženú napadnutým rozsudkom si splnil a dňa 30.03.2016 zaplatil žalobcom sumu 43,55 € po zohľadnení požadovaných úrokov z omeškania ku dňu zaplatenia.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcov podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalobcov podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcov podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. v napadnutom rozsahu zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
4.3 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 4.4 Odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie popísaných v napadnutom rozsudku, preto nebolo potrebné vykonané dokazovanie opakovať alebo doplniť. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie.
4.5 Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva skutkový stav tak, ako ho popísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Podľa zisteného skutkového stavu žalovaný v spornom období rokov 2011 až 2013 užíval ako záhradku v zriadenej záhradkovej osade pozemok o výmere 360 m2 v podielovom spoluvlastníctve žalobcov (podiel žalobcov spolu predstavuje polovicu k celku), ku ktorému vznikol medzi stranami zo zákona nájomný vzťah (§ 3 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.); medzi stranami nedošlo k dohode o výške nájomného; podľa podaného znaleckého posudku predstavovala všeobecná hodnota nájomného za užívanie sporného pozemku žalobcov sumu 0,31 € za m2 ročne v roku 2012, resp. sumu 0,30 € za m2 ročne v roku 2013; proti záverom znaleckého posudku strany nevzniesli žiadne námietky.
4.6 Všeobecná hodnota je teóriou a súdnou praxou rešpektovaný ekvivalent patriaci vlastníkovi za užívanie veci inou osobou (ak sa strany nedohodnú inak); pri absencii dohody tak za užívanie pozemku (záhradky) žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu, ktorá zodpovedá
najpravdepodobnejšej výške nájomného v danom mieste a čase, ktorú by bolo možné dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom jednaní keď prenajímateľ a nájomca budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že výška nájomného nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou (tzv. obvyklé nájomné); stanovenie obvyklého nájomného týmto spôsobom pri absencii inej dohody výslovne predpokladá aj zákon (§ 4 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.); priznanie obvyklého nájomného tak nemôže samo osebe predstavovať rozpor s dobrými mravmi; obsahom vlastníckeho práva žalobcov k spornému pozemku je okrem iného aj právo požívať jeho plody a úžitky; priznanie iného ako obvyklého nájomného preto predstavuje zásah do vlastníckeho práva žalobcov, na prípustnosť ktorého je nevyhnutné splnenie ústavných kautel (článok 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky), ktorých splnenie však žalovaný v spore netvrdil a podľa odvolacieho súdu v konaní ani nevyšlo najavo; žalobcovia nie sú viazaní nájomným vyžadovaným iným prenajímateľom za užívanie iných pozemkov v danej oblasti (štát v zastúpení Slovenského pozemkového fondu), ktoré zjavne nezodpovedá obvyklému nájomného zistenému vykonaným dokazovaním; ani samotná skutočnosť, že časť pozemku prenajímajú žalobcovia za iných podmienok, t.j. za nižšie nájomné (vzhľadom na väčšiu výmeru a iný spôsob využitia) nemôže mať vplyv na rozhodnutie v prejednávanom spore a nemôže byť dôvodom na odklon od obvyklého nájomného, pretože tento postup vyplýva z obsahu vlastníckeho práva žalobcov; nakoniec aj vynaložené náklady na kultiváciu sporného pozemku sú vyvážené jeho bezodplatným užívaním po dobu do založenia záhradkárskej osady do súčasnosti, preto priznanie obvyklého nájomného nepokladá odvolací súd za zjavne nespravodlivé (odhliadnuc od uvedeného konkrétna výška predmetných nákladov nebola v konaní žiadnym spôsobom objektivizovaná); vychádzajúc z uvedeného znaleckým posudkom stanovená hodnota obvyklého nájomného za užívanie sporného pozemku predstavuje vzhľadom na veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov za rok 2012 sumu 55,80 € (180 m2 krát 0,31 €/m2/rok) a za rok 2013 sumu 54,- € (180 m2 krát 0,30 €/m2/rok), t.j. spolu nájomné pripadajúce na polovičný spoluvlastnícky podiel žalobcov v sume 109,80 €; nakoľko rozsudkom súdu prvej inštancie už bola žalobcom od žalovaného prisúdená suma 40,- € s príslušenstvom (prvý výrok), ktorú žalovaný žalobcom podľa tvrdenia vo vyjadrení k odvolaniu aj zaplatil, bolo dôvodné čiastočne zmeniť napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 69,80 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 69,80 € od 16.07.2014 do 09.09.2014 a vo výške 5,05 % ročne zo sumy 69,80 € od 10.09.2014 do zaplatenia; v prevyšujúcej časti vzali žalobcovia žalobu späť čo bolo riešené osobitným výrokom (bod 4.8 odôvodnenia); vzhľadom na omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu boli splnené podmienky aj na prisúdenie príslušenstva v podobe úrokov z omeškania popri istine, keď prvý deň omeškania žalovaného nastal dňa 16.07.2014 po výzve na plnenie a výška úrokov z omeškania bola uplatnená v súlade so zákonom, resp. nepresahovala nárok; proti prvému dňu omeškania ani uplatnenej výške úrokov z omeškania žalovaný v spore osobitne ani nenamietal.
4.7 Súčasťou princípu právnej istoty vyplývajúceho z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní rovnakých podmienok dala rovnaká odpoveď; preto ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom bez odôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo strany na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 19/2016 zo dňa 15.06.2016); z doktríny pritom vyplýva, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov rovnakého súdu; rozdielne rozhodovanie sudcov, resp. senátov, rovnakého súdu celkom mimoriadnym spôsobom narušuje dôveru verejnosti v právo, preto procesný súd musí svoju vlastnú judikatúru pri rozhodovaní zohľadniť bez ohľadu na to, či sa jej strany dovolávajú alebo nie (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2588/2016 zo dňa 24.11.2016); podľa zistenia odvolacieho súdu na tunajšom súde prebiehajú viaceré odvolacie konania, ktorých predmetom je obdobná právna otázka ako v prejednávanom spore (ide o odvolacie konania sp. zn. 17Co/245/2016, sp. zn. 13Co/281/2016, sp. zn. 16Co/282/2016, sp. zn. 15Co/243/2016, sp. zn. 13Co/417/2016 a sp. zn. 16Co/550/2016); ani jedno odvolacie konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené; len v jednom konaní sp. zn. 13Co/5/2017 došlo k meritórnemu rozhodnutiu o podanom odvolaní rozsudkom č.k. 13Co/5/2017-195 zo dňa 21.03.2017, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; z odôvodnenia uvedeného rozsudku však podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie došlo v podstate z procesných dôvodov, pretože senát odmietol „prehodnocovať skutkové závery súdu prvej inštancie“, nakoľko žalobcovia ako odvolatelia „v odvolacom návrhu nenavrhli zopakovať skutkové zistenia ani doplniť dokazovanie o ďalšie skutkové zistenia“; v prejednávanom spore sa preto odvolací súd pre
absenciu vecnej argumentácie v inom rozhodnutí tunajšieho súdu obmedzil len na odôvodnenie zmeny napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
4.8 V podanom odvolaní žalobcovia okrem iného uviedli, že berú žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 93,65 € s príslušenstvom späť a v tejto časti navrhujú konanie zastaviť; žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov nevyjadril nesúhlas s čiastočným zastavením konania po rozhodnutí súdu prvej inštancie; podľa § 370 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia; podľa § 370 ods. 2 C.s.p., súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí; ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví; podľa § 370 ods. 3 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane; vzhľadom na to, že v prejednávanom spore vzali žalobcovia svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy 93,65 € s príslušenstvom späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré do okamihu čiastočného späťvzatia žaloby nenadobudlo právoplatnosť a žalovaný so späťvzatím žaloby v uvedenej časti nevyjadril nesúhlas, odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby pripustil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v prevyšujúcej časti vo výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) zrušil a konanie v časti o zaplatenie sumy 93,65 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 93,65 € od 16.07.2014 do 09.09.2014 a vo výške 5,05 % ročne zo sumy 93,65 € od 10.09.2014 do zaplatenia zastavil.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalobcovia podané odvolanie odôvodnili tým, že v prejednávanom spore rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcov o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie (body 4.4 až 4.7 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobe žalobcov vyhovel aj čo do zaplatenia sumy 69,80 € s príslušenstvom, pričom v prevyšujúcej časti po pripustení čiastočného späťvzatia a zrušení napadnutého rozsudku konanie o žalobe žalobcov zastavil v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane a nakoniec v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania; pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku konania boli žalobcovia v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania v sume 203,45 € ich úspech predstavuje 53,97 % (prisúdená spolu suma 109,80 €) a úspech žalovaného predstavuje 46,03 % (procesné zavinenie žalobcov na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 96,65 €, pretože zavinenie na zastavení konania sa z hľadiska rozhodovania o trovách konania prejaví rovnako ako
neúspech); pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok boli tak žalobcovia v spore pomerne úspešnejší a vznikol im proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7,94 % (53,97 % mínus 46,03 %). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).