Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/248/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcov 1) Y. Š., Q., X. X, zastúpeného JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Čajakova 5, IČO: 35 553 944, 2) R. J. T., XXXX R.R. D., L., P., A. L. XRX, 3) Q. D. T., M. Xrd T. XXX-XXX, V. L., P., A. L. XAX a 4) Q. P., XXXXX P. H., T., P., A., L. XVX, zastúpených JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., Košice, Južná trieda 28, IČO: 42 109 159, proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 41 934,95 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 45C/17/2010-312 z 23.2.2016 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. V ostatnej časti p o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcom p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 41 509,59 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 2.10.2008 do zaplatenia s tým, že žalobcovi v 1.rade je povinný zaplatiť 20 754,79 € a žalobcom v 2.,3. a 4.rade každému po 6 918, 26 €, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a nahradiť žalobcom trovy konania 9 624,69 €, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 2 515 € a to žalobcovi v 1.rade 1 258 € a žalobcom v 2.,3. a 4.rade po 419 € a trovy právneho zast. 7 109,69 € na účet J.. J. Q., všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol čoho sa žalobca v 1.rade, právny predchodca žalobcov v 2. a 3.rade a žalobkyňa v 4.rade žalobou, doručenou mu 22.10.2009 domáhali a čím ju odôvodnili (na čo poukázali), čo žalovaný v odpore podanom proti vo veci 23.12.2009 vydanému platobnému rozkazu 37Ro/332/2009-41 namietal, čo žalobcovia v písomnom podaní, doručenom mu 28.1.2010, uviedli, čo vo vzťahu k opakovane vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného, v podaní z 24.5.2013, uviedli, na čo žalovaný v podaní zo 4.8.2011 vo vzťahu k problematike Borovicového hája poukázal a čo navrhol, čo žalovaný vo vyjadrení z 7.5.2013 namietol a vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými zistil tento skutkový stav. Žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku parc.č.4311/22 o výmere 11667 m2, parc.č.4311/23 o výmere 612 m2 a parc.č.4312/42 o výmere 875 m2, v k. ú. B., zapísaných na LV č.XXXXX, vedenom Správou katastra Košice. Vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam nadobudli žalobcovia v 1. a 4.rade titulom dedenia - rozhodnutie D1023/92 a žalobcovia v 2. a 3.rade titulom Osvedčenia o dedičstve 39D308/2011,Dnot 103/2011. Ďalej uviedol, čo vyplynulo (vyplýva) z rozhodnutia Pozemkového úradu Košice - mesto č.: 84/92-PÚ z 29.10.1992, z oznámenia Obvodného pozemkového úradu Košice - mesto z 27.9.2006 (čl.118,13C 917/1999), z rozhodnutia Odboru Mestského národného výboru pre výstavbu a zveľaďovanie č.Výst.5222/1961-64-3- Št. z 15.10.1964 (čl.121,13C 917/1999), z geometrického plánu č.726/05 z 23.9.2005, z LV č.16043, zo

stanoviska Obvodného úradu životného prostredia Košice (ďalej len OÚŽP) č.OPaK2011/01731-2/Sep zo 6.7.2011 (čl.91) k žiadosti žalovaného, týkajúcej sa aktualizácie stanoviska k budúcnosti borovicového hája ako mestskej zelene, zo žiadosti žalovaného č.A/2009/14990 z 15.10.2009, adresovanej Správe katastra Košice (čl.100), z oznámenia Správy mestskej zelene v Košiciach č.2011/2286/OaPÚ zo 7.4.2011 vyplynulo, zo zmluvy č.XXXXXXXXXX o zverení majetku mesta do správy zo 6.5.2011, zo znaleckého posudku (ďalej len č.5/2010 z 19.3.2010 vypracovaného S.. E. Š., znalcom v odbore stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností, pozemné stavby (posudok vypracovaný v konaní 43C 64/2008), zo č.17/2009 z 15.9.2009, vypracovaného znalkyňou S.. Q. X. na žiadosť žalobcu v 1.rade, z rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky z 21.1.1987, ako rozhodol Okresný súd (ďalej len OS) Košice II rozsudkom 17C/12/2011-163 z 9.1.2012 a čím ho odôvodnil, ako rozhodol Krajský súd (ďalej len KS) v Košiciach rozsudkom 3Co/107/2012-195 z 28.2.2013 a čo uviedol, ako rozhodol OS Košice II rozsudkom 43C 64/2008-265 zo 16.9.2013 a ako ho odôvodnil, a čo uviedol KS v Košiciach v rozsudku 6Co/476/2013-302 z 8.9.2015. Zistený skutkový stav posúdil podľa týchto ust.: Citoval znenie § 123,§ 120 ods.1,§ 451,§ 458 ods.1 a § 107 ods.1,2 O. z. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc.č.4311/22 o výmere 11667 m2, parc.č.4311/23 o výmere 612 m2 a parc.č.4312/42 o výmere 875 m2, v k. ú. B., zapísaných na LV č.XXXXX, vedenom Správou katastra Košice tak, že žalobca v 1.rade je spoluvlastníkom v podiele 1/2 a žalobcovia v 2.,3. a 4.rade každý v podiele v 1/6. Právni predchodcovia žalobcov výzvou z 12.6.1992 vyzvali Magistrát Mesta Košice (ďalej len Magistrát) na uzavretie dohody na vydanie nehnuteľnosti podľa § 9 zák.č.229/91 Zb. a listom z 5.10.1992 si uplatnili nárok na vydanie nehnuteľnosti. Pozemkový úrad Košice - mesto rozhodnutím č.84/92-PÚ z 29.10.1992 rozhodol, že oprávnené osoby D. Š. D. Q. Š. („právny“ predchodcovia žalobcov) spĺňajú podmienky zák. na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods.1 písm. n) z dôvodu, že pozemky v k. ú. Q. - O., parc.č.6165,6132,5008, kultúra roľa, výmera 6783 m2,13902 m2,950 m2 prešli do vlastníctva štátu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. Uvedené nehnuteľnosti nebolo možné vydať oprávneným osobám z dôvodu zástavby a stavby bránia poľnohospodárskemu využitiu pozemkov. Oprávneným osobám bolo z tohto dôvodu priznané právo na náhradný pozemok, resp. finančnú náhradu za predmetné nehnuteľnosti v podiele 1. Z uvedeného rozhodnutia ďalej vyplynulo, že pôvodným vlastníkom nebola vyvlastnená časť parc. a to pozemok parc.č.6132/502, teraz parc.č.4311/22 o výmere 11667 m2, na ktorej bol bývalým Národným výborom vysadený borovicový porast. „Právny“ predchodcovia žalobcov (Q.. Š.) vyzvali Magistrát na usporiadanie vlastníckych vzťahov, k dohode však nedošlo. Z pracovného rokovania Magistrátu 30.10.1996 vyplynulo, že Borovicový háj vznikol po r.1960 jeho vysadením s tým, že majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov nebolo vykonané. Vlastníci pozemkov chceli svoje vlastnícke právo realizovať a žiadali, aby územie bolo určené na individuálnu bytovú výstavbu. Z tohto dôvodu ÚHA mesta Košice v r.1993 „navrhlo“ zmenu územného plánu z verejnej zelene na zmiešanú funkciu a to občiansku bytovú výstavbu a verejnú zeleň. Mestské zastupiteľstvo však zmenu územného plánu neschválilo. Úrad životného prostredia Košice na základe vyžiadania podkladov ÚHA vydal v marci 1996 stanovisko, v ktorom jednoznačne trval na zachovaní Borovicového hája, ako biocentra. Na tomto pracovnom rokovaní všetci dotknutí vlastníci pozemkov žiadali o majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v ich vlastníctve v alternatívach: a) finančného vysporiadania v cene stavebného pozemku, b) zámeny pozemkov za stavebné pozemky alebo c) uzavretie nájomných zmlúv na užívanie týchto pozemkov so zachovaním jestvujúcich vlastníckych práv. Listom z 14.3.1997 adresovaným riaditeľovi Magistrátu žiadal Q.. Š. o poskytnutie informácie v akom štádiu sa nachádza majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov vo vzťahu MMK - vlastníci pozemkov a aké konkrétne kroky v tejto veci podnikol Magistrát. Listom z 1.4.1997 Magistrát oznámil Q.. Š., že problematika týkajúca sa riešenia majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov v „borovicovom háji“ (úvodzovky súd) po prejednaní na pracovnom rokovaní 30.10.1996 bola predmetom viacerých jednaní, na ktorých však neboli prijaté jednoznačné závery, bude však potrebné brať do úvahy oprávnené záujmy žalovaného, t. j. zachovanie Borovicového hája ako biocentra, ako aj záujmy jednotlivých zúčastnených vlastníkov. Z písomného vyjadrenia Magistrátu zo 14.4.1997 vyplynulo, že na základe rozhodnutia bývalého Úradu životného prostredia Košice má byť Borovicový háj zachovaný ako biokoridor. V danom prípade nejde o územie, ktoré by bolo možné využívať pre stavebné účely a teda tieto pozemky nemajú charakter ani cenu stavebných pozemkov. Do úvahy preto prichádza iba návrh na uzatvorenie nájomných vzťahov k pozemkom, vlastníctvo ktorých ostane zachované. Listom z 13.5.1997 označeným ako Majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v Borovicovom háji oznámil Magistrát Q.. Š., že v súlade s uznesením Mestského zastupiteľstva, ktoré neschválilo zmenu územného plánu, navrhli vlastníkom pozemkov uzatvorenie nájomných zmlúv (uvedené vyplynulo z listinných dôkazov predložených v konaní 13C/917/1999). Žalobcovia preukázali, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku

parc.č.4311/22 o výmere 11667 m2, parc.č.4311/23 o výmere 612 m2 a parc.č.4312/42 o výmere 875 m2 zapísanej na LV č.XXXXX, vedeného Správou katastra Košice, ku ktorej nadobudli vlastníctvo dedením. Uvedená nehnuteľnosť nebola žalobcom ani pôvodným vlastníkom nikdy vyvlastnená a neprešla na štát alebo inú povinnú osobu. Od r.1992 vyzývali právni predchodcovia žalobcov (a následne aj žalobcovia) žalovaného na vysporiadanie vlastníckych vzťahov k spornej nehnuteľnosti, žalovaný vstúpil do jednania s vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, k dohode medzi vlastníkmi nehnuteľnosti a žalovaným však nedošlo. Žalovaný má záujem a trvá na zachovaní Borovicového hája ako biocentra, k zmene územného plánu nedošlo, a poveril správcu (Správu mestskej zelene) správou predmetnej nehnuteľnosti (do uzavretia novej zmluvy o zverení majetku mesta do správy č.XXXXXXXXXX z 20.12.2010, ktorou vlastník - žalovaný zveril Správe mestskej „zeleni“ v Košiciach do správy nehnuteľnosti zapísané na LV č.XXXXX D. XXXXX - Borovicový háj). Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný v spornom období (v r.2007) užíval predmetné nehnuteľnosti, ktoré vlastnícky patria žalobcom, pretože vzhľadom na charakter uvedených pozemkov a existenciu lesného biotopu borovicový háj, tieto plnia funkciu verejnej zelene, čím žalovaný plní svoje verejné funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb verejnosti. Pokiaľ ide o pozemky užívané žalovaným, trvalé porasty v podobe borovicového hája sa okamihom ich pevného spojenia so zemou stali vlastníctvom žalobcov, či už ich vysadil žalovaný alebo ktokoľvek iný. Oddelením súčasti pozemku sa pozemok ako vec hlavná spravidla fyzicky nepoškodí (neznehodnotí), ale zníži sa jeho cena. Odlišné vlastníctvo porastov od vlastníctva pozemkov je v niektorých prípadoch upravené osobitnými predpismi (napr. § 2 ods.2 zák.č.229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku). Vo všetkých ostatných prípadoch zostávajú porasty súčasťou pozemku podľa § 120 O. z. a nemôžu byť samostatným predmetom práv a povinností a okamihom fyzického spojenia so zemou sa stávajú vlastníctvom vlastníka pozemku (z rozsudku NS ČR 3Cz/1990). Preto pokiaľ žalovaný predmetné pozemky vzhľadom na existenciu borovicového hája užíval (tak ako bolo vysvetlené) a vlastnícke právo žalobcov bolo týmto obmedzené bez poskytnutia primeranej náhrady, tak sa bezdôvodne obohatil. Žalovaný v konaní namietal, že charakter pozemkov žalobcov tak, ako sú vedené v katastri nehnuteľností (ďalej len KN), nespĺňa kritéria pre aplikáciu zák.č.504/03 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov vo vzťahu k nájomnému, a teda nie je možné pri vydaní bezdôvodného obohatenia vychádzať zo splatnosti nájomného pri poľnohospodárskych a lesných pozemkoch. V tejto súvislosti konštatuje, že na pozemku parc.č.4311/22 sa nachádza lesný biotop „borovicový háj“ (úvodzovky súd), ktorý plní funkciu verejnej zelene a slúži verejnosti na rekreáciu, prechádzky, šport a iné využitie. Tento pozemok je zapísaný ako ostatná plocha - pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a funkčná zeleň (borovicový háj) a pozemok parce.č.4311/23 vedený ako zastavané plochy a nádvoria a tieto sú na základe všeobecne záväzných nariadení žalovaného, platných a účinných v rozhodnom období určené k plneniu funkcie verejnej zelene. Žalobcovia žiadali bezdôvodné obohatenie za žalovaným užívané nehnuteľnosti vychádzajúc z § 4 zák.č.504/03 Z. z., podľa ktorého ak nie je dohodnuté inak, nájomné z pozemkov prenajatých na poľnohospodárske účely sa platí ročne pozadu k 1. októbru kalendárneho roka. Žaloba bola podaná 22.10.2009, teda včas v subjektívnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť „dom“ nasledujúcim po splatnosti nájomného 2.10.2008 a skončila 2.10.1010. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovaného, vzhľadom na uvedené konštatuje, že táto námietka je nedôvodná. Pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo č.5/2010 z 19.3.2010, ktorým bola výška nájomného stanovená pri pozemku parc.č.4311/22 v sume 3,109 €/m2, t. j. 11667 m2 x 3,109 € = 36 272,70 € a parc.č.4311/23 v sume 3,999 €/m2, t. j. 612 m2 x 3,999 € = 2 447,39 € a zo č.17/2009 z 15.9.2009, ktorým posudkom bola výška nájomného pozemku parc.č.4312/42 v sume 3,188/m2, t. j. 875 m2 x 3,188 € = 2 789,50 €; spolu 41 509,59 €. Keďže žalobcovia žiadali zaplatenie sumy prevyšujúcej 41 509,59 €, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Citoval znenie § 517 ods.1,2 O. z. a § 3 ods.1 nariadenia (bližšie neoznačeného; poznámka odvolacieho súdu). Žalobcovia sa domáhali, aby zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny s 8,5 % úrokom z omeškania od 1.10.2008, teda od splatnosti nájomného podľa zák.č.504/03 Z. z., preto ho zaviazal na zaplatenie uplatneného úroku z omeškania od dňa nasledujúceho po splatnosti nájomného od 2.10.2008, kedy sa dostal do omeškania a prevyšujúcej časti za obdobie 1.10.2008 žalobu v časti prísl. zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.3 a § 149 ods.1 O. s. p. (citoval ich znenie) a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcom trovy konania. Tieto pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 2 515 € (žalobcovi v 1.rade 1 258 € a žalobcom v 2.,3. a 4.rade po 419 € každému) a trov právneho zast. 7 109,69 € podľa § 10 ods.1,2 v spojení s § 13 ods.2 vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb „právneho zastúpenia“ (ďalej len vyhl.), ktorých znenie citoval. Zástupkyňa zastupovala od 22.9.2009 troch a od 24.8.2011 štyroch žalobcov Trovy právneho zast. za jednotlivé úkony právnej služby boli vyčíslené na 21 689,36 € (hodnota 11 úkonov právnej služby po 503 € pri zastupovaní 4

žalobcov znížená o 50 % a režijný paušál). Po preskúmaní správnosti vyčíslenia trov právneho zast. a ich účelnosti určil výšku vyčíslených trov právneho zast., vychádzajúc z uplatnenej výšky za 1 úkon právnej služby 503 € (základná sadzba tarifnej odmeny v danom prípade je 506,21 €) nasledovne:- za 5 úkonov právnej služby po 503 € za obdobie zastupovania 3 žalobcov do 23.8.2011, t. j. 251,50 € (50 % z 503 €) x 5 x 3 = 3 772,50 € (prevzatie a príprava zast., podanie žaloby, vyjadrenie k odporu z 27.1.2010, podanie vo veci z 28.11.2010 a podanie vo veci zo 14.3.2011); - za 3 úkony právnej služby po 503 €, za obdobie zastupovania 4 žalobcov od 24.8.2011; t. j. 251,50 € (50 % z 503 €) x 3 x 4 = 3 018 € (podanie vo veci z 23.5.2013, účasť na pojednávaní 18.3.2014 a 23.2.2016);- za 1 úkon právnej služby 125,70 € za zastupovanie 4 žalobcov, t.j. 62,85 € (50 % zo 125,70 €) x 4 = 251,40 € (účasť na pojednávaní 15.5.2012, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, a preto je „hodnota“ tohto úkonu právnej služby 1/4 z 503 €);- režijný paušál 2 x 6,95 €,2 x 7,21 €,1 x 7,41 €,1 x 7,63 €,1 x 7,81 €,1 x 8,04 € a 1 x 8,58 €, (t. j. 67,79 €). Celkovo tak trovy právneho zast. predstavujú 7 109,69 € (7 041,90 € + 67,79 €). Nepriznal zástupkyni trovy právneho zast. za 2 úkony právnej služby - oznámenie z 26.6.2010 a 16.9.2010, ktoré sa svojim obsahom netýkali veci samej, ale išlo len o jednoduché oznámenie určitých skutočností. 3. Žalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku, ktorým súd určil, že je povinný zaplatiť žalobcom v 1.-4.rade. „rade“ istinu 38 110,41 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 2.10.2006 do zaplatenia a to žalobcovi v 1.rade 19 055,20 €, žalobcovi v 2.rade 3 175,86 €, žalobcovi v 3.rade 3 175,86 €, žalobcovi v 4.rade 6 351,74 €, žalobcovi v 5.rade 6 351,86 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uviedol: Má za to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia sa svojim žalobným návrhom domáhajú priznania peňažného nároku titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov v ich vlastníctve, na ktorých zriadil a bez ich súhlasu užíva mestský park. Nikdy však nebolo preukázané, že zriadil na sporných pozemkoch verejný park. Ani nikdy im nebránil užívať uvedené pozemky, príp. ich oplotiť. S touto otázkou sa súd nijako nevyporiadal. Má za to, že súd pri vykonanom dokazovaní nepreukázal, že verejný park na pozemkoch žalobcov skutočne existuje, chýba akýkoľvek dôkaz (formálne rozhodnutie) o jeho zriadení. Boli vykonané len dôkazy o zmene druhu dotknutých pozemkov (vyňatí z lesného pôdneho fondu). Rovnako nebol vykonaný žiaden relevantný dôkaz o prechode verejného parku do jeho vlastníctva. Vykonané dôkazy sa týkali len jeho rozhodnutí ako orgánu územného plánovania podľa zák.č.50/76 Zb. týkajúcich sa zachovania biocentra, teda územného rozhodnutia, ktoré prakticky len znamená, že sporné pozemky sa nachádzajú na území, ktoré nie je určené na zastavanie. Rovnakého názoru je aj KN, ktorý pre zápis vecného bremena (z dôvodu verejného parku) na dotknuté pozemky podľa zák.č.66/09 Z. z. postráda takýto formálny dokument. Pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcov je dôležité poznanie, či verejný park skutočne existuje. Keďže nevznikol verejný park (verejná zeleň) nevzniklo k nemu ani vecné bremeno, lebo porasty a pozemok sú vo vlastníctve toho istého subjektu. Teda - podľa jeho názoru - nie je možné ani požadovať náhradu za zriadenie vecného bremena. Dôkaz: Vrátenie listiny Z-6089/09 z 15.12.2009. Aj v prípade preukázania existencie verejného parku je „potrené“ zaoberať sa otázkou náhrady za jeho zriadenie. Tou by nemala byť náhrada za bezdôvodné obohatenie, lebo prevádzkovaním verejného parku sa ničím neobohacuje. Park by bol verejný, zriadený vo verejnom záujme a teda nie je správne brať k zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie toho, kto tým nezískal žiaden prospech. Za protiprávne zabranie pozemkov na zriadenia parku by však určite zodpovedal jeho zriaďovateľ, príp. jeho právny nástupca titulom náhrady škody za obmedzenie vlastníckeho práva a to podľa spôsobu a stavu užívania v čase zabratia pozemkov. Rovnako aj táto otázka je právne významná pre rozhodnutie o nároku žalobcov. Vecne aj právne podobný prípad riešil KS v Košiciach vo svojom rozhodnutí z 10.9.2009 pod č. 1Co/39/2008, a domnieva sa, že sú tu dôvody na rovnaký postup súdu. Z opatrnosti namieta č.5/2010 vypracovaný S.. Š., EČZ 914326 z 19.3.2010, k čomu uvádza nasledovné. Znalec pri stanovovaní všeobecnej hodnoty posudzovaných pozemkov, ako aj pri výpočte všeobecnej hodnoty nájmu posudzoval pozemky podľa už neplatnej vyhl. č.79/96 (nahradila ju vyhl.č. 461/09 Z. z. s účinnosťou od 1.12.2009). V v bode 2. B. (na str.7) Stanovenie všeobecnej hodnoty pozemku znalec uvádza, že podľa územného plánu aglomerácie Košice sú posudzované pozemky označené ako plochy verejnej zelene, túto skutočnosť však pri postupe v 2.1.2.1 ani 2.1.2.2. už nebral v úvahu. Pritom koeficient všeobecnej situácie podľa 2.1.2.1. stanovil pre veľmi dobré obchodné a obytné časti mesta a - podľa jeho názoru - mal použiť koeficient pre časti rekreačných oblastí. Rovnako aj koeficient využitia pozemkov je - podľa jeho názoru - vysoký. Inými slovami vôbec sa nezohľadnil fakt, že tieto pozemky nie je možné zastavať. Ďalej namieta, že znalec pri stanovení výšky nájmu u sporných nehnuteľností nevychádzal z predpokladu, že by posudzoval pozemky ako „súčasťou“ lesného fondu. Odôvodňuje to tým, že navrhovateľ by bol zriadením verejnej zelene na sporných „pozemkov“ po predchádzajúcom vyňatí z lesného pôdneho fondu ukrátený práve na realizácii tohto svojho vlastníckeho práva k lesným pozemkom a nie k zastavanej, resp. ostatnej ploche. Nakoľko nedošlo k platnému vyňatiu

dotknutých pozemkov z lesného pôdneho fondu, pretože nedošlo k majetkoprávnemu vysporiadaniu pozemkov (teda pozemky majú naďalej charakter lesa) mala by tieto v zmysle platnej „legistatívy“ verejnosť užívať bezplatne. Podstatou inštitútu bezdôvodného obohatenia je nahradiť poškodenému ujmu, teda to, o čo v súvislosti s bezdôvodným obohatením prichádza. Tento jeho názor potvrdzuje aj neskôr prijatý zák.č.66/09 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, ktorý uplatňuje tento princíp. Citoval znenie jeho § 2 ods.1. Tento predpis (ale aj niektoré ďalšie reštitučné zák.) zakotvuje zásadu rešpektujúcu určenie druhu pozemku podľa jeho pôvodného druhu pred dobou jeho zabratia (resp. pred jeho zastavaním - v zmysle ods.2 § 1 cit. zák. sa tento primerane vzťahuje aj na pozemky na ktorých bola zriadená verejná zeleň). Takýto postup by bol pri stanovení primeranej náhrady za spôsobenú ujmu omnoho spravodlivejší. Takto dochádza k situácii, že bezdôvodné obohatenie za užívanie cudzích pozemkov sa stanovuje ako ušlé nájomné z pozemkov podľa súčasnej klasifikácie druhu pozemku a náhradný pozemok sa prideľuje podľa druhu pozemku pred zastavaním. Stanovenú výšku nájmu za posudzované pozemky považuje za nesprávnu a nadsadenú a malo sa vychádzať z predpokladu, že žalobca bol obmedzený na svojich právach k lesným pozemkom. Má aj ďalšie výhrady k výsledkom znaleckého dokazovania, ktorého úlohou bolo stanoviť výšku nájomného za užívanie oboch sporných pozemkov, t.j. 4311/22 o výmere 11667 m2 a 4311/23 o výmere 612 m2. Pre obe parcely použil znalec metódu polohovej diferenciácie pričom nezobral v úvahu najpodstatnejšiu okolnosť a to, že parcely v súčasnosti nie sú zastavané (a ani v budúcnosti nebude zastavaná a je využívaná ako verejný park). Takúto metódu by mohol použiť len pri parcele 4311/23, zastavaná plocha. Inými slovami použil polohovú diferenciáciu u nehnuteľností z pohľadu využitia neporovnateľných. Táto metóda je teda pre stanovenie všeobecnej hodnoty pozemku 4311/22 znaleckým odhadom podľa polohy neprijateľná, nakoľko pri nej používal kritéria nepoužiteľné pre tento pozemok. Oba pozemky tvoria územie, ktoré je v územnom pláne hospodársko-sídelnej aglomerácie definované ako verejná zeleň. Použitie tejto metódy, ktorá vychádza z okolitých pozemkov, ktoré však majú úplne iné využitie (bývanie) je - podľa jeho názoru - neprípustné. Najväčšej nepresnosti sa znalec - podľa jeho názoru - dopustil pri stanovení všeobecnej hodnoty pozemku tým, že pri jej výpočte nesprávne stanovil koeficient polohovej diferenciácie na 1,1286, keď stanovil koeficient povyšujúcich a redukujúcich faktorov 1 čím ich fakticky začlenil ako rovnocenné pozemky s okolitými pozemkami, čo vôbec nezohľadňuje obrovský rozdiel v ich reálnom využití. Práve v koeficiente povyšujúcich a redukujúcich faktorov sa mali tieto rozdiely najviac prejaviť. Priamo právny predpis uvádza ako ponižujúce faktory také skutočnosti, ako ochranné pásma, stavebná uzávera, chránená krajinná oblasť, rušivé vplyvy dopravy, závady viaznuce na pozemku a p., pričom koeficient pre redukujúce faktory je stanovený v rozpätí 0,20 až 0,99. Pokiaľ verejný park sa využíva verejnosťou a vlastník ho pre seba individuálne ani nevyužíva, viaznu na pozemku také závady, ktoré určite majú za následok prevýšenie redukujúcich faktorov nad povyšujúcimi, čo sa malo prejaviť na spoločnom koeficiente výraznejšie nižšom ako 1. Preto aj náhrada za užívanie pozemkov by mala zohľadňovať verejnoprávnu povahu užívania vychádzajúc z nestavebnej povahy pozemkov. Na základe uvedeného navrhuje rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. 4. Žalobca v 1.rade k odvolaniu žalovaného zaslal nasledovné v y j a d r e n i e: Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku, ktorým súd mal určiť, že je povinný zaplatiť žalobcom v l.-4 rade istinu 38 110,41 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 2.10.2006 do zaplatenia a to žalobcovi v 1.rade 19 055,20 €, žalobcovi v 2.rade 3 175,86 €, žalobcovi v 3.rade 3 175,86 €, žalobcovi v 4.rade 6 351,74 €, žalobcovi v 5. rade 6 351,86 €, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Nevie z akého rozsudku žalovaný vychádza, nakoľko rozsudok OS Košice II. z 23.2.2016 takýto výrok neobsahuje!. Citoval znenie § 205 ods.1 O. s. p. Dôkaz: § 205 ods.1 O. s. p. Pokiaľ ide o rozsah napadnutia rozsudku odvolaním, žalovaný teda vôbec nenapadol žiadny výrok rozsudku. Citoval znenie § 206 O. s p. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, žalovaný nesprávne označil rozsudok, resp. nesprávne označil prvý výrok rozsudku, druhý výrok nenapadol vôbec, čím by mal uvedený rozsudok nadobudnúť právoplatnosť v celosti, príp. v jeho druhom výroku úplne. Citoval znenie § 212 ods.1 a § 218 ods.1 písm. a)-d) O. s. p. Na základe uvedeného má za to, že žalovaný napadol nesprávny rozsudok v jeho prvom výroku a druhý výrok nenapadol vôbec, pričom sa nejedná o všeobecné náležitosti, aby odvolací súd podľa § 218 ods.1 písm. d) odmietol odvolanie a žalovaného zaviazal na úhradu trov odvolacieho konania 908,92 €. Prevzatie zastúpenia 26.4.2016 370,14 €, Vyjadrenie na odvolanie z 27.4.2016 370,14 €, Režijný paušál 2 x 8,58 € 17,16 €, Spolu 757,44 €, DPH 20 % 908,92 €. 5. Žalobcovia v 2.-4.rade podali nasledovné vyjadrenie k odvolaniu „odporcov“: I. Žalovaný v texte odvolania uvádza, že podáva odvolanie voči rozsudku, ktorým súd určil, že je povinný zaplatiť žalobcom v 1.-4. rade istinu 38 110,41 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 2.10.2006 do zaplatenia a to žalobcovi v 1.rade 19 055,20 €, žalobcovi v 2. „rade“ 3 175,86 €, žalobcovi v 3.rade 3 175,86 €,

žalobcovi v 4.rade 6 351,74 €, žalobcovi v 5.rade 6 351,86 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný v odvolaní nenapadol rozsudok ako celok, ale podal odvolanie iba voči uvedenému výroku. K tomu je potrebné uviesť, že v rozsudku OS Košice II 45C/17/2010-312 z 23.2.2016, sa takýto výrok ani nenachádza. Podobne v konaní ani 45C/17/2010 nebol žalobca v 5.rade. Žalovaný pravdepodobne dal odvolanie voči rozsudku OS KE II 43C64/2008-265, nakoľko v tomto rozsudku, je výrok, ktorý napadol žalovaný a je tam aj žalobca v 5.Rade. Citovali znenie § 212 ods.1 a § 205 ods.3 O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný odvolaním nenapadol ani jeden výrok rozsudku OS Košice II 45C/17/2010-312 z 23.2.2016. Nakoľko odvolanie nesmeruje proti žiadnemu výroku rozsudku OS Košice II 45C/17/2010-312 z 23.2.2016, ale možno nejakému inému, tak odvolací súd by mal takéto odvolanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. d). O. s. p. II. Napriek uvedeným skutočnostiam, podávajú stručné vyjadrenie k odôvodneniu odvolania: 1. Sám žalovaný v svojom odôvodnení si protirečí, nakoľko na s.1 uvádza, že súd vo vykonanom dokazovaní nepreukázal, že verejný park na pozemkoch žalobcov skutočne existuje. Na inom mieste s.3 v štvrtom odseku v zátvorke uvádza (a ani v budúcnosti nebude zastavaná a je využívaná ako verejný park). Ak to „žalobcovi“ má vyhovovať, tak tvrdí, že na pozemkoch je verejný park, ak mu to nevyhovuje, tak tvrdí, že tam nie je verejný park. Teda sám si odporuje v tom istom odôvodnení. Námietky, že žalovaný nevyužíva ich pozemky sú nemiestne. Fakt je ten, že na ich pozemkoch zriadil žalovaný v r.1994 Všeobecne záväzným nariadením č.25 o miestnom územnom systéme ekologickej stability Biocentrum, a to bez súhlasu vlastníkov pozemkov. Ide o umelo vytvorené biocentrum žalovaným. V mestskom územnom systéme ekologickej stability (MÚSES) z r.2013 je tá to časť stále definovaná ako biocentrum. Tzn., že žalovaný trvá na tom, aby na ich pozemkoch, ktoré sú v jeho intraviláne bolo biocentrum a slúžilo všetkým obyvateľom Košíc, a to napriek tomu, že ako vlastníci pozemkov s tým nesúhlasia. 2. Je potrebné poukázať aj na to, že v tomto prípade súd rozhodol už len o ďalšej ich žalobe. Sú už právoplatné rozhodnutia OS (43 C/68/2008,17C/12/2011) i KS v Košiciach (3Co/107/2012,6Co/476/2013), kde súdy zaviazali žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia za tieto pozemky a však za iné obdobia. Teda v súlade s princípom právnej istoty, ktorá platí v právnom štáte, súd ani ináč rozhodnúť nemohol. Žalovaný napriek tomu, že už má právoplatne rozhodnutia súdu nechce veci riešiť a nechce dať veci do poriadku. Žalovaný koná a postupuje v rozpore s dobrými mravmi a z pozície moci. 3. Čo sa týka výšky bezdôvodného obohatenia, tak namietať mohol žalovaný v konaní pred OS, a nie v odvolaní. Mohol navrhnúť kontrolný v tejto časti mohol navrhovať dôkazy a žiadať ich vykonanie. Pokiaľ nenavrhol kontrolný ZP, nenavrhoval vykonať iné dôkazy ohľadne výšky bezdôvodného obohatenia, tak nemôže byť predmetom odvolania namietanie č.5/2010. 4. Nakoniec čo sa týka samotnej hodnoty pozemkov. Pri stanovovaní hodnoty pozemku musí sa vychádzať aj z toho v akej cenovej relácii sa pohybujú pozemky v danej lokalite. Pozemky sa nachádzajú neďaleko centra Košice, v k. ú. Terasa, kde pozemky sa pohybujú v niekoľkonásobne vyšších sumách než to stanovil znalec. Nie vlastníci chcú mať na pozemkoch verejnú zeleň, ale žalovaný pre svojich „obyvateľoch“, preto ak niečo chce pre svojich „obyvateľoch“, tak nech kúpi pozemok i môže zriaďovať verejné parky, verejné zelene aj biokoridory, no nemôže to zriaďovať na cudzích pozemkoch. 5. Podľa ich názoru súd v rozsudku správne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil dôkazy a správne právne posúdil vec. Na základe uvedených skutočnosti navrhujú odvolanie odmietnuť a priznať „žalovaným“ v 2-4 rade náhradu trov odvolacie konania 1 535,79 €, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný na účet ich zástupcu [2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava (§ 13a ods.1 písm. a), podanie na súd vo veci samej (§ 13a ods.1 písm. c) + režijný paušál 8,58 €. 1 úkon právnej pomoci v súlade s § 10 ods.1 v spojení s § 13 ods.2 vyhl. pri zastupovaní 3 účastníkov konania je 759,315 €]. 6. K uvedeným vyjadreniam žalobcov uvádza žalovaný nasledovné. Tak vyjadrenie žalobcu v 1.rade, ako aj vyjadrenie „v“ žalobcov v 2.-4.rade poukazuje na skutočnosť, že odvolaním proti uvedenému rozsudku napáda výrok, ktorého text nekorešponduje s textom výrokov napádaného rozsudku. So zdôvodnením, že vlastne nenapadol žiaden výrok rozhodnutia, uvádzajú, že odvolací súd by mal podľa § 218 ods. 1 písm. d) predmetné odvolanie odmietnuť. S uvedeným nesúhlasí a v tejto súvislosti poukazuje na § 124 ods.1 (citoval jeho znenie). Podľa jeho názoru sa posudzovanie podania, v tomto prípade odvolania, nesmie obmedziť len na jeho časti, ale posudzované by malo byť vo svojej celosti. Je pravdou, že odvolanie v tejto veci obsahuje nesprávne uvedenú výšku plnenia priznanú žalobcom rozhodnutím súdu, a tiež zmätočne uvedený počet žalobcov, kde na jednom mieste uvádza žalobcov v počte 4 a na inom mieste v počte 5.Podľa jeho názoru však táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na odmietnutie podania odvolacím súdom podľa § 386 z dôvodu, že nemá náležitosti podľa § 363. Totižto v záhlaví odvolania a tiež v označení veci jednoznačne a správne uvádza, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka u aká je sp. zn. konania, čo sú všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods.1 písm. a),b) a c) a ods.2 uvedeného ust. CSP. V tejto časti odvolania je uvedené tiež, proti ktorému rozhodnutiu smeruje (§ 363 . Odvolacie dôvody, odvolací návrh (obe § 363), resp. čo sa podaním sleduje a

podpis [§ 127 ods.1 písm. d) a e)] sú uvedené v textovej časti odvolania. V závere odvolania uvádza, že žiada rozsudok zrušiť v celom jeho rozsahu, z čoho jednoznačne vyplýva, že odvolanie napáda v celom jeho rozsahu, teda všetky 3 výroky rozsudku vo veci 45C/17/2010 z 23.2.2016. Len skutočnosť, že pri vyhotovovaní odvolania došlo z dôvodu nepozornosti k uvedeniu nesprávnych údajov v úvodnej časti odvolania, nemôže byť dôvodom na jeho odmietnutie, keďže z ostatného obsahu je zrejmé, že obsahuje všetky náležitosti odvolania a takáto technická chyba nemôže byť považovaná za vadu odvolania, v dôsledku ktorej by nebolo možné pokračovať v odvolacom konaní. 7. Žalobca v 1.rade k vyjadreniu žalovaného zaslal nasledovné v y j a d r e n i e: Ad1) Podaným odvolaním z 8.4.2016 žalovaný nesprávne označil rozsudok, resp. nesprávne označil 1. výrok rozsudku, 2. výrok nenapadol vôbec. Na základe toho by mal uvedený rozsudok s uvedenou sp. zn. nadobudnúť právoplatnosť v celosti, príp. v jeho 2. výroku úplne. V tomto prípade má za to, že sa nejedná o všeobecné náležitosti odvolania a žiada odvolací súd podľa § 386 o zamietnutie odvolania a žalovaného zaviazať na úhradu trov odvolacieho konania, ako sa už vyjadril v svojom podaní z 27.4.2016. Ad2) V podanom odvolaní z 8.4.2016 žalovaný spochybňuje, či vznikol verejný park (verejná zeleň) na jeho pozemku a v prípade ak vznikol, tak sa nestotožňuje s názorom, že ide o jeho bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na charakter uvedených pozemkov a existenciu lesného biotopu borovicový háj, plnia tieto pozemky funkciu verejnej zelene, čím sa plnia verejné funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb verejnosti. Na pozemku s parc.č.4311/22 sa nachádza lesný biotop, ktorý plní funkciu verejnej zelene a slúži verejnosti. Súčasne je tento pozemok zapísaný ako ostatná plocha - pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a funkčná zeleň (borovicový háj). Pozemok s parc.č.4311/23 je vedený ako zastavané plochy, ktoré sú v rozhodnom období určené k plneniu funkcie verejnej zelene. V rozhodnom období tieto pozemky slúžili verejnosti na rekreáciu, šport a i. Týmto poukazuje na rozsudok, voči ktorému sa žalovaná strana odvolala, v ktorom je jasne odôvodnené, že ak nie je v občianskoprávnej rovine (napr. zmluvou) upravené užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len časti pozemkov vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods.2 O. z., pretože aj keď existuje právny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by vzniklo oprávnenie, aby takéto plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. V opačnom prípade by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov spočívajúceho v rovnosti účastníkov. Citoval znenie § 128 O. z. Stotožňuje sa s názorom súdu, ktorý uvádza, že ak predmetné pozemky neboli vo verejnom záujme vyvlastnené, sú žalobcovia ako vlastníci pozemkov povinní strpieť obmedzenie svojho vlastníckeho práva tým, že ich pozemky sú užívané pre potrebu všetkých ako verejné priestranstvo - verejná zeleň za náhradu. K náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade nedošlo. Citoval z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 52/2009 z 31.1.2011. Dôkaz: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 52/2009 z 31.1.2011 - v spise. Má za to, že pozemky, o ktoré ide vo veci samej, majú charakter verejného priestranstva, ktoré je všeobecne užívané a teda z titulu výkonu územnej samosprávy zodpovedá za ich užívanie žalovaný (čím súčasne bráni v ich užívaniu jemu, ktorý sa musí zdržať výkonu svojich oprávnení

- ako je napr. oplotenie týchto pozemkov, ktoré by mu inak prináležalo z jeho vlastníckeho práva). Z uvedených dôvodov má za preukázané, že existuje verejná zeleň (verejný park) na spomínaných pozemkoch. Sám žalovaný na to poukazuje vo svojom odvolaní z 8.4.2016 na str. č.3 vo 4. Ods., kde poukazuje na využitie parciel ako verejného parku. Rovnako sa stotožňuje s tým, že v tomto prípade ide o bezdôvodné obohatenie žalovaného. Ad3) Žalovaná strana ďalej tvrdí, že spomínané pozemky neboli vyňaté z lesného pôdneho fondu a tým pádom majú tieto pozemky charakter lesa. Ako už aj súd vo svojom rozhodnutí uviedol, z rozhodnutia Ministerstva lesného a vodného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky z 21.1.1987 vyplýva, že lesné pozemky (parc.č.4352, 4354, 4311, 4304/1, 4304/3, 4304/6) o celkovej výmere v k. ú. Košice - Západ, boli trvalé vyňaté z lesného pôdneho fondu. Ad4) Žalovaný namieta č.5/2010 vypracovaný S.. Š. z dôvodu, že znalec postupoval podľa už neplatnej vyhl.č.79/96 a mal použiť vyhl.č.461/09 Z. z. s účinnosťou od 1.12.2009. K uvedenému len dodáva, že znalec vychádzal z vyhl.č.79/96 z dôvodu platnosti danej vyhl. v období, za ktoré stanovoval všeobecnú hodnotu posudzovaných pozemkov (obdobie pred nadobudnutím účinnosti vyhl.č.461/09 Z. z). Ad5) Ďalej sa žalovaná strana zaoberá inštitútom bezdôvodného obohatenia a opiera sa pritom o § 2 ods.1 zák.č.66/09 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Citoval znenie jeho § 2 ods.1 a § 1 ods.1. Žalovaný opomína jednu dôležitú skutočnosť a to že zák.č.66/09 z. z. hovorí o cituje: o niektorých opatreniach pri majetkovom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Ako už zo samotného názvu zák. vyplýva jedná sa o majetkové usporiadanie pozemkov pod stavbami ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce! Pozemky ktoré sú predmetom tejto

žaloby: ad. 1.1 nie sú stavbami, ad. 1.2 neprešli nikdy na obce alebo vyššie územné celky. Týmto by chcel poukázať na svoj nesúhlas s vyjadreným názorom žalovanej strany, a to tým, že zák.č.66/09 Z. z. nemožno aplikovať na daný problém, ako to je uvedené v odvolaní. Na základe uvedených dôvodov žiada v zmysle § 387 rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a žalovaného zaviazať na úhradu trov odvolacieho konania. Prevzatie zastúpenia 26.4.2016 370,14 €, Vyjadrenie na odvolanie z 27.4.2016 370,14 €. Režijný paušál 2 x 8,58 € 17,16 €, Vyjadrenie zo 16.2.2017 370,14 €, Režijný paušál 8,84 €, Spolu 1 136,42 €, S DPH 20 % 1 363,70 €. 8. Podľa § 470 ods.1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 386 písm. b) odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 10. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade strana sporu, ktorej bola spôsobená ujma tým, že bolo rozhodnuté v jej neprospech. 10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, odmietol, podľa § 386 písm. b) CSP, odvolanie proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v ostatnej časti rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ku ktorému nepovažuje za potrebné

- aj so zreteľom na vyjadrenia žalobcov k odvolaniu - nič doplniť. 11. Výrokom napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, sa žalovanému nespôsobila žiadna ujma, lebo bolo rozhodnuté v jeho prospech, preto muselo byť jeho odvolanie proti uvedenému výroku odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou. 12. Uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. 13. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP. 14. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 15. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 16. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 17. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 : 19. Napadnutý rozsudok je v úplnom súlade s rozhodovacou praxou súdov (na ktorú poukázal súd a žalobcovia vo svojich vyjadreniach počas odvolacieho konania), ktoré rozhodovali z hľadiska skutkového a právneho v analogických sporoch. 20. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým tieto súdy dospeli a keďže spomínané rozhodnutia sú známe nielen žalovanému, ale sú aj všeobecne prístupné, nepovažuje za potrebné, ani účelné v nich vyslovené právne závery uvádzať, resp. opakovať. 21. Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 22. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 23. Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 24. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Žalobcovia mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im bola priznaná plná náhrada odvolacích trov, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 26. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.