Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/112/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu Q.. R. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., Q. 8, právne zastúpený: Advokátska kancelária VAĽO & PARTNERS s.r.o., IČO: 36 868 434, so sídlom Prešov, Konštantínova 3 proti žalovanému: Q.. Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., K. X , právne zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát so sídlom Michalovce, Nám. osloboditeľov 10 v konaní o zaplatenie 18.021,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.15C/134/2011-434 zo dňa 31.03. 2016 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie nad sumu 13.475,- Eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 07.06.2011 do zaplatenia zastavil. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil cit.: „V prejednávanej veci mal súd za nesporne preukázané, že žalobca investoval finančné prostriedky do nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho sestry a investované finančné prostriedky sú bezdôvodným obohatením žalovaného a jeho sestry. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že nemá pasívnu vecnú legitimáciu, pretože neobdŕžal kúpnu cenu. Jeho podiel sa bez jeho pričinenia zhodnotil a rozhodnutie darovať sestre kúpnu cenu na uvedené nemá vplyv. Voči uplatnenému nároku vzniesol žalovaný námietku premlčania, preto súd skúmal jej relevanciu aj v nadväznosti na vyslovený právny názor odvolacieho súdu. Odvolací súd predovšetkým vytkol súdu I. stupňa, že bezpečne nezistil existenciu alebo neexistenciu právneho dôvodu investovaných finančných prostriedkov. Nie je preto zrejmé, či sa jedná o bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Z výpovede účastníkov konania, ako aj v konaní vypočutej svedkyne D. K. vyplýva, že dôvodom investície do nehnuteľnosti bol citový vzťah žalobcu a sestry žalovaného a tiež potreba riešenia ich bytovej otázky. Pre tento účel sa rozhodli použiť nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a D. K., ktorá bola v zanedbanom stave a vyžadovala si rekonštrukciu. Keďže žalobca disponoval väčším objemom finančných prostriedkov, ktoré obdŕžal po vyporiadaní jeho bezpodielového spoluvlastníctva z rozvedeného manželstva a tiež mal slušné príjmy, prevažnú časť finančných prostriedkov na rekonštrukciu investoval on. Medzi žalobcom a jeho vtedajšou družkou neexistovala konkrétna dohoda o vyporiadaní investícií v prípade, že nedôjde k uzavretiu manželstva. Ani medzi žalobcom a žalovaným neexistovala žiadna dohoda o finančnom vyporiadaní s výnimkou vyhlásenia žalovaného, že svoj podiel „im“ daruje v prípade, ak sa zoberú. Nie je pravdivým tvrdenie, že žalovaný spolu so svojou sestrou prisľúbili dom previesť žalobcovi aj do jeho podielového spoluvlastníctva tak, ako to uvádza odvolací súd v uznesení a odkazuje na č.l. 87/2 spisu.

Z výpovede žalobcu vyplýva, že reči o predkupnom práve neboli otázkou deväťdesiatych rokov, ale neskôr, pričom pri debatách s pánom doktorom (poznámka súdu žalovaným) mu tento povedal, že to je záležitosť jeho a pani D., s ktorou prvotne reč vôbec nebola. Z uvedeného nie je možné usudzovať, že existovala dohoda medzi žalobcom, žalovaným a jeho sestrou o úmysle previesť dom do podielového spoluvlastníctva žalobcu, resp. o prisľúbení predkupného práva na predmetnú nehnuteľnosť. V prípade zmluvy o predkupnom práve je nesporné, že táto by si vyžadovala písomnú formu, nakoľko sa jedná o nehnuteľnosť a tiež zápis vkladu do katastra nehnuteľnosti. Iný spôsob prevedenia do spoluvlastníctva zrejme súvisel s vyjadrením žalovaného o darovaní svojho podielu v prípade, že medzi žalobcom a jeho bývalou družkou dôjde k uzavretiu manželstva. Existenciu iných dohôd žalobca súdu nepreukázal, pričom tu je potrebné uviesť, že práve žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno tvrdenia v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný sa v tomto smere celkom jednoznačne vyjadril, že počas spolužitia žalobcu s jeho sestrou neboli takéto otázky riešené, pretože nikto nepredpokladal, že vzťah sa takto vyvinie. Po skončení spolužitia žalovaný prejavil vôľu sprostredkovať komunikáciu medzi žalobcom a jeho sestrou, avšak uviedol, že sporné záležitosti si musia vyriešiť sami, nakoľko sa jedná o ich spolužitie a ich investície. K okolnosti, prečo žalobca aj po skončení spolužitia so sestrou žalovaného obýval predmetný rodinný dom nasledujúce tri roky súd zistil, že sa tak nestalo na základe dohody žalobcu so spoluvlastníkmi. Žalobca po opustení nehnuteľnosti bývalou družkou na tejto vymenil zámky a kľúč prvotne neposkytol ani spoluvlastníkom. Dom obýval, pretože ako uviedol, investoval tam značné finančné prostriedky a mal tam svoje osobné veci, avšak bez právneho dôvodu. Žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že sa bezvýhradne spoliehal na dohodu so spoluvlastníkmi. Je pritom nesporné, že žalobca s bývalou družkou nemal dobrý vzťah, dlhodobo spolu nekomunikovali, preto sa jeho tvrdenie javí byť nepochopiteľné. Pokiaľ žalobca argumentuje, že predovšetkým dôveroval dobrým vzťahom so žalovaným a morálnej, váženej autorite žalovaného, ktorého si vážil ako človeka aj ako sudcu tu je potrebné uviesť, že žalovaný zrejme nemohol vyriešiť sporné nároky medzi žalobcom a jeho bývalou družkou. Nepochybne postavenie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi bolo odlišné, ako postavenie jeho sestry D. K.. V zmysle záväzných pokynov odvolacieho súdu prvostupňový súd zistil, že žalobca investoval do nehnuteľnosti za existencie právneho dôvodu, ktorým bol partnerský vzťah so sestrou žalovaného s úmyslom budúceho uzavretia manželského zväzku a s tým spojené právo bývania v dome a tiež vyhlásenie žalovaného, že po uzavretí manželstva im svoj spoluvlastnícky podiel daruje. Existenciu iných možných dohôd medzi žalobcom a žalovaným súd nezistil. Právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol potom, ako došlo k ukončeniu spolužitia medzi žalobcom a sestrou žalovaného dňa 10.06.2008.“

3. Ďalej súd prvej inštancie skúmal dôvodnosť námietky premlčania a dospel k nasledovný záverom cit.: „Ďalej súd skúmal, či je námietka premlčania opodstatnená. Pokiaľ právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol 10.06.2008 odchodom bývalej partnerky žalobcu zo spoločnej domácnosti a ukončením spolužitia, dňom nasledujúcim začala plynúť objektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná. Objektívna premlčacia doba uplynula 11.06.2011, pričom žalobca podal na súd žalobu 07.06.2011, teda pred uplynutím objektívnej premlčacej doby. Pri posudzovaní počiatku behu subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, čo je možné zistiť iba zo skutkových okolností, z ktorých je možné zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť (rozsudok NS ČR 21Cdo/3433/2008). Vychádzajúc zo zhodných tvrdení účastníkov konania mal súd za preukázané, že po opustení spoločnej domácnosti sestrou žalovaného sa žalobca, žalovaný a jeho sestra spoločne zišli a dohodli sa na vypracovaní znaleckého posudku za účelom ohodnotenia nehnuteľnosti. V tom čase sa žalobca mohol spoliehať na možnú dohodu so spoluvlastníkmi. Potom, ako bol znalecký posudok vyhotovený (poznámkam súdu znalecký posudok J.. V. M. zo dňa 07.02.2009), žalobca mal vedomosť aká je výška zhodnotenia nehnuteľnosti a výška bezdôvodného obohatenia sa podielovými spoluvlastníkmi na jeho úkor. Sám žalobca vo výpovedi uviedol, že potom ako boli žalovanému a jeho sestre známe výsledky vyčíslenia zhodnotenia, vyskytli sa problémy a tak žalovaný, ako aj jeho sestra sa na dlhú dobu odmlčali. Už vtedy musel mať žalobca vedomosť, že k dohode so spoluvlastníkmi nedošlo a mohol sa svojho nároku domáhať súdnou cestou. Pokiaľ k zhotoveniu znaleckého posudku došlo dňa 07.02.2009 a žalobca nedostal odpoveď od žalovaného v lehote jedného mesiaca, čo súd považuje za primeranú lehotu na to, aby sa žalobca presvedčil o možnosti, prípadne nemožnosti dohody, začala plynúť subjektívna premlčacia lehota dňa 08.03.2009 a uplynula 08.03.2011. Subjektívna premlčacia lehota by tak žalobcovi uplynula, pretože žalobu podal až 07.06.2011. Ak márne uplynula aspoň jedna z kombinovaných

premlčacích lehôt, v danom prípade subjektívna, je námietka premlčania vznesená dôvodne a nie je možné oprávnenému právo priznať.“

4. Napokon súd prvej inštancie skúmal, či vznesená námietky je v rozpore s dobrými mravmi a dospel k záveru, že cit.: „Súd v konaní žalovaného nezistil nijaký úmysel poškodiť žalobcu, aby bolo možné posúdiť vznesenie námietky premlčania ako uplatnené v rozpore s dobrými mravmi. Súd si dovolí zrekapitulovať skutkové okolnosti prípadu tak, ako ich v priebehu konania vnímal. Postavenie žalovaného je z pohľadu súdu úplne odlišné ako vzťah medzi žalobcom a jeho bývalou družkou a takto je potrebné na neho aj nazerať. Žalobca investoval do nehnuteľnosti v podielovom, spoluvlastníctve aj žalovaného potom, ako začal spolužitie s jeho sestrou. Žalovaný ako spoluvlastník nemal výhrady voči investíciám a predovšetkým voči užívaniu nehnuteľnosti žalovaným, a to bez akýchkoľvek kompenzačných nárokov. Naopak, v priebehu nielen investícií, ale aj spolužitia žalobcu so sestrou žalovaného boli vzťahy medzi účastníkmi konania nadštandardné, žalovaný pri zhodnocovaní nehnuteľnosti bol nápomocný fyzicky, ale aj finančnými pôžičkami a nielen svoju sestru, ale aj žalobcu nákladne obdarovával. Po skončení vzťahu žalobcu a sestry žalovaného sa žalobca živil nádejou, že vzťahy sa usporiadajú k jeho spokojnosti, a to predovšetkým pričinením žalovaného, nakoľko vzťahy s bývalou družkou neboli dobré. O tom, že žalobca nemal víziu žiadnej konkrétnej dohody svedčia aj jeho vyjadrenia v konaní, napr. na pojednávaní dňa 22.05.2012 „Myslel som si, žeby to mohlo prebehnúť spôsobom, že na mňa prevedie svoj podiel, alebo mi ho odpredá. Veril som, že sa mi investované prostriedky vrátia.“ Na otázku či bola neformálna dohoda o výnose z predaja z rodinného domu žalobca uviedol, že „o tom so žalovaným nedebatovali“. Z toho je zrejmé, že žalobca skutočne nemal relevantný dôvod bezvýhradne sa spoliehať na dohodu so spoluvlastníkmi. V neposlednom rade, žalovaný si svoje vlastnícke právo nenárokoval, nehnuteľnosť neobýval, logicky nemusel riešiť dôsledky narušených vzťahov medzi žalobcom a jeho bývalou družkou. Žalovaný sa o uvedené aj pokúsil, keď u neho v domácom prostredí došlo k stretnutiu so žalobcom a jeho bývalou družkou, kde sa dospelo k dohode o spracovaní znaleckého posudku za účelom vyčíslenia zhodnotenia investícií. Po vypracovaní znaleckého posudku k dohode so spoluvlastníkmi nedošlo, napriek tomu žalobca ostal aj naďalej pasívny. Pokiaľ vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli aj naďalej dobré, o čom svedčí aj to, že žalovaný požičal žalobcovi väčší finančný obnos v roku 2009 uvedené bez ďalšieho neznamená, že existoval relevantný dôvod domnievať sa, že dôjde k dohode. Žalobca má navyše právnické vzdelanie, a teda aj nepochybne vedomosť o tom, že väčšina majetkových práv podlieha premlčaniu. Pokiaľ je aplikácia inštitútu vznesenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi výnimočná, súd nezistil žiadne výnimočné dôvody preto, aby bola aplikovaná v predmetnej právnej veci. V tomto smere je potrebné poukázať aj na základnú zásahu súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým, a teda skúmať, či účastník ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v konečnom dôsledku len nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v rozpore práve s uvedenou zásadou. Z uvedeného dôvodu súd nezistil okolnosti, pre ktoré by bolo dôvodné žalobe vyhovieť.“

5. Proti tomuto rozsudku proti zamietavého výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie nectil základné procesné aplikačné pravidlo stanovené v § 1-3 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/93/2011, vedeného proti sestre žalovaného, súd vo svojom rozsudku rozhodnutie veľmi profesionálne a v súlade so súdnou praxou perfektne odôvodnil, pri ktorom dospel k záveru, že vznesenú námietku premlčania je treba považovať za odporujúcu elementárnej slušnosti a zásade dôvery (bez ktorých ľudské vzťahy fungovať nemôžu) a ako takú rozpornú s dobrými mravmi a prihliadať na ňu nemožno. Napriek tomu žalovaná podala proti uvedenému rozsudku odvolania, vec je vedená na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 18Co/55/2016 a o veci nie je právoplatne rozhodnuté. V ďalšom namieta, že súd prvej inštancie vo vzťahu k ust. § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. nevyčerpal maximálnu aplikáciu tohto ustanovenia vo vzťahu k aplikačnej súdnej praxi. Tvrdil, že premlčanie uplatneného nároku začala plynúť dňom, keď žalovaný spolu so svoju sestrou odpredali ním zrekonštruovaný dom kupujúcemu M. K. s manželkou za kúpnu cenu 102 500 eur v máji 2011. Po tomto odpredaji sa musel zo zrekonštruovaného domu v krátkej lehote vysťahovať. Premlčacia doba začala plynúť od mája 2011 a nárok na vydanie bezdôvodného voči žalovanému uplatnený na súde 7.6.2011 nemohol zaniknúť následkom premlčania. Iná aplikácia a výklad premlčania uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je prípustná, lebo by to hrubo odporovalo základnému aplikačnému pravidlu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na judikatúru R 14/1978 a analógiu pri riešení aj tohto prípadu, lebo mal súhlas nielen svojej družky V.. K., sestry žalovaného, ale dokonca i súhlas žalovaného, ktorý bol ďalším spoluvlastníkom rekonštruovanej nehnuteľnosti, že môže

nielen bývať v tomto dome, ale že môže tento dom zrekonštruovať. Zákaz bývania v zrekonštruovanom dome bol daný žalovaným až po odpredaji rodinného domu M. C. v máji 2011. Ďalej mal za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval hmotné právo podľa §§ 451, 458 Občianskeho zákonníka, avšak z nepochopiteľných dôvodov, i keď uvádza vo vzťahu k premlčaniu nárokov § 100 a 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o procesné pochybenia, namietal, že súd prvej inštancie nevyčkal na rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci 18Co 55/2016. Z tohto dôvodu si nemal možnosť si konečné rozhodnutie pripojiť na oboznámenie súdny spis so znaleckými posudkami č. 86/2013 vypracovaným súdnym znalcom Ing. Lisým, vrátane jeho doplnenia. Súd prvej inštancie mal teda povinnosť konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Nerešpektovaním tohto postupu by mohlo dôjsť k právnej anomálii a porušeniu jednoty súdnej praxe, ak odvolací súd napadnutý rozsudok sp. zn. 9C 93/2011 potvrdí. Je hrubým porušením, keď súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie ďalších predložených dôkazov s odôvodnením, že žalovaný ako sudca porušoval svoje profesionálne a etické zásady tým, že sa nebránil pri konaní sudcu porušovať princíp zákazu nedodržiavať konflikt záujmu. Svedčí to o tom, že žalovaný sa voči nemu vždy správal nemorálne, čo dokázal i tým, že sa bráni v tomto konaní finančne vyporiadať bezdôvodné obohatenie, ktoré získal len vďaka tomu, že zhodnotil dom patriaci žalovanému nákladnou rekonštrukciou. Naviac poukázal na to, že sa žalovaný sa nikdy nesprával voči nemu čestne a úprimne. Už od začiatku sa plánoval bezdôvodne obohatiť na svojom rodinnom dome, a preto sa nebránil, aby tento rodinný dom zhodnotil rekonštrukciou. Aj keď žalovaný požičal žalobcovi sumu 8 000 eur, tak sa neštítil tento dlh vymáhať na Okresnom súde Prešov, ktorý aj musel žalovanému zaplatiť. Pokiaľ by žalovaný bol čestný voči žalobcovi, tak tento dlh z pôžičky mohol započítať na svoj záväzok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia.

6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril uvádzajúc, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že je to práve žalobca, ktorý konal v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému. Žalobca vedome klame, aby jeho nárok nebol premlčaný. Zo spisu vyplýva, že nárok žalobcu je premlčaný, lebo rekonštrukčné práce boli vykonané v roku 2005 a návrh bol doručený súdu 7.6.2011. Dodal, že žalobca užíval bezplatne predmetnú nehnuteľnosť, ktorej je vlastníkom v podiele 1 od roku 1997 do roku 2011, čiže 15 rokov. Za užívanie nehnuteľnosti nezaplatil ani cent. Ak by mu mal žalobca zaplatiť za uvedené obdobie mesačne len sumu 100 eur, t.j. za 180 mesiacov by to bola suma 18 000 eur. S úrokmi z omeškania táto suma prevyšuje sumu, ktorú si žalobca nárokuje v tomto konaní. Konštatoval, že možno ustáliť, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v tomto spore. Ďalej poukázal na darovane motorových vozidiel žalobcovi. Poznamenal, že ani on ani jeho sestra so žalobcom neuzatvorili žiadnu dohodu, na základe ktorej by mu predmetný dom v obci Drienov mali previesť do jeho vlastníctva. V súvislosti s námietkou premlčania odporujúcej dobrým mravom uviedol, že žalobca je znalý práva, má právnické vzdelanie a je navyše zastúpený advokátom, profesionálom s dlhoročnou praxou. V konaní nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by potvrdil existenciu objektívnej prekážky, pre ktorú si žalobca nemohol včas uplatniť nárok. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470 ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny.

8. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplývajú vzťahy medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení je koherentný, t.j. jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, sestra žalobcu a žalovaný spolu tvorili pár od roku 1996 a po pár mesiacoch sa spoločne dohodli na spoločnom bývaní v rodičovskom dome, ktorý patril tak žalobcovi ako i jeho sestre, títo boli toho času jeho podielovými spoluvlastníkmi.

11. Medzi stranami sporu je nesporné, že došlo k rozsiahlej rekonštrukcii rodičovského domu a táto bola skutočne financovaná aj z peňazí žalobcu.

12. Ďalej je nesporné, že spolužitie žalobcu so sestrou žalovaného sa ukončilo v júni roku 2008, kedy došlo k ich definitívnemu rozchodu, následkom čoho sa sestra žalovaného z rodičovského domu, ktorý so žalobcom dovtedy spoločne obývali, odsťahovala.

13. Napokon je nesporné, že žalobca aj naďalej býval v rodinnom dome, ktorý so sestrou žalovaného zrekonštruovali a o ktorý sa aj naďalej kompletne staral, a to až do jeho odpredaja M. C. v máji 2011.

14. Súd prvej inštancie za takto zisteného skutkového stavu správne konštatoval, že žalobca investoval do nehnuteľnosti za existencie právneho dôvodu, ktorým bol partnerský vzťah so sestrou žalovaného s úmyslom budúceho uzavretia manželského zväzku a s tým spojené právo bývania v dome a tiež vyhlásenie žalovaného, že po uzavretí manželstva im svoj spoluvlastnícky podiel daruje. Existenciu iných možných dohôd medzi žalobcom a žalovaným súd nezistil. Správne potom právne uzavrel, že právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol potom, ako došlo k ukončeniu spolužitia medzi žalobcom a sestrou žalovaného dňa 10.06.2008.

15. Finančné prostriedky boli žalobcom poskytnuté za účelom zaistenia tak ním ako aj sestrou žalovaného plánovaného spoločného bývania, teda v podstate na základe určitej dohody ohľadom rekonštrukcie, opravy rodičovského domu v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho sestry za týmto účelom, potom naozaj je správny záver, že k bezdôvodnému obohateniu došlo až zrušením tejto dohody medzi žalobcom a sestrou žalovaného. Uvedené zrušenie dohody, teda odpadnutie existujúceho právneho dôvodu, možno nepochybne datovať rozchodom partnerov, t.j. ku dňu 10.06.2008.

16. Pokiaľ žalobca v konaní predložil závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 548/2015, tak odvolací súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie rieši skutkovo inú situáciu oproti situácii v predmetnej veci. Odvolací súd nespochybňuje závery vyjadrené v tomto náleze. V súlade s tam uvedeným právnym záver odvolací súd rozhodol aj v predmetnej veci cit.: „Lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod plnenia dodatočne odpadol (I. ÚS 184/2015).“ V prípade problematiky riešenej v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky však bolo konštatované, že účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného rodinného domu sťažovateľkou, ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe. V tomto preskúmavanom spore je okamih ukončenia spolunažívania (jún 2008) odlišný od okamihu predaja rodinného domu, v ktorom bývalí partneri spolunažívali (máj 2011), teda ide o skutkovo odlišný prípad. Nemožno preto závery ústavného súdu aplikovať bez ohľadu na osobitosti toho ktorého prípadu, a teda nesúladne so zisteným skutkový stavom.

17. Od dátumu rozchodu partnerov, t.j. od 10.06.2008, potom, čo došlo k odpadnutiu právneho dôvodu vynaloženia peňažných prostriedkov, ktorým sa malo zabezpečiť spoločné bývania partnerov, súd prvej inštancie správne posudzoval plynutie premlčacej doby. Niet čo vytknúť záveru súdu prvej inštancie, ktorý správne uzavrel, že dňom nasledujúcim po ukončení spolužitia žalobcu a sestry žalovaného začala plynúť objektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná. Objektívna premlčacia doba uplynula 11.06.2011, pričom žalobca podal na súd žalobu 07.06.2011, teda pred uplynutím objektívnej premlčacej doby.

18. Následne správne súd prvej inštancie posudzoval beh dvojročnej subjektívnej doby. Ani v tomto smere nemožno jeho záverom nič vytknúť, pretože zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Skutočne potom, čo bol vyhotovený znalecký posudok Ing. Miroslava Vavreka zo dňa 07.02.2009, žalobca mal vedomosť, aká je výška zhodnotenia nehnuteľnosti a teda výška bezdôvodného obohatenia sa podielových spoluvlastníkov, teda aj žalovaného, na jeho úkor. Súd prvej inštancie rovnako správne poukázal na zmenu v správaní sa vtedajších podielových vlastníkov, keď sám

žalobca vo výpovedi uviedol, že potom ako boli žalovanému a jeho sestre známe výsledky vyčíslenia zhodnotenia, vyskytli sa problémy a tak žalovaný, ako aj jeho sestra sa na dlhú dobu odmlčali. V tomto okamihu musel mať žalobca vedomosť, že k dohode so spoluvlastníkmi nedošlo a mohol sa svojho nároku domáhať súdnou cestou, žalobca vedel, že 1/ došlo k bezdôvodnému obohateniu a 2/ kto sa na jeho úkor obohatil. Pokiaľ teda k zhotoveniu znaleckého posudku došlo dňa 07.02.2009 a žalobca nedostal odpoveď od žalovaného v lehote jedného mesiaca, čo súd prvej inštancie považoval za primeranú lehotu na to, aby sa žalobca presvedčil o možnosti, prípadne nemožnosti dohody, začala plynúť subjektívna premlčacia lehota dňa 08.03.2009 a uplynula 08.03.2011. Subjektívna premlčacia lehota by tak žalobcovi uplynula, pretože žalobu podal až 07.06.2011.

19. Je bez právnej relevancie pri posudzovaní plynutie premlčacej doby bezdôvodného obohatenia, že žalobca do mája roku 2011 predmetný rodinný dom obýval. Rozhodným v tomto smere je okamih, kedy existujúci právny dôvod vynaloženia peňažných prostriedkov, ktorým sa malo zabezpečiť spoločné bývania partnerov, odpadol. A týmto okamihom je, ako už bolo vyššie uvedené, odchod sestry žalovaného zo spoločnej domácnosti a rozchod partnerov. Ako súd prvej inštancie správne uviedol, žiadne iné dohody neboli v predmetnom konaní preukázané. Pokiaľ žalobca v zrekonštruovanom rodičovskom dome, ktorý toho času spoluvlastnícky patril žalovanému a jeho sestre, zotrval a obýval ho do mája 2011, z uvedeného možno vyvodzovať vznik ďalších záväzkových vzťahov, ktoré však neboli predmetom tohto konania, nie okamih zrušenia predchádzajúcej dohody o vynaložení finančných prostriedkov na zabezpečenie spoločného bývania, ktoré v tom čase (máj 2011) netrvalo takmer 3 roky (od júna 2008). Nemožno totiž stotožňovať zrušenie dohody o vynaložení peňažných prostriedkov na zabezpečenie spoločného bývania stotožňovať so žalobcom v odvolaní tvrdením zákazom bývať v rekonštruovanom dome, ktorý mu mal byť daný až po jeho odpredaji v máji 2011. Totiž z uvedeného plynú rôzne závery, a to jednak z odpadnutia dôvodov na vynaloženie peňažných prostriedkov vynaložených na spoločné bývania a odpadnutia dôvodu bývania v dome vlastnícky patriacich aj žalovanému. V prvom prípade vzniklo žalobcovi právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia a v druhom prípade by pravdepodobne vzniklo žalovanému právo domáhať sa vypratania nehnuteľnosti, ktorú by mal žalobca obývať neoprávnene, teda žalobcom tvrdeným zákazom bývania.

20. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie neaplikoval ust. § 107 ods. 3 OZ, jeho námietky nie sú dôvodné. Ust. § 107 ods. 3 upravuje vzájomnú reštitučné povinnosť, ktorá vzniká pri vzájomných (synalagmatických) právach na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy (§ 457). Ustanovenie odseku 3 možno aplikovať iba na tie prípady, keď podľa zmluvy každý z účastníkov (nie iba jeden) niečo dostal, a teda každý z nich to, čo dostal, je v prípade neplatnosti alebo zrušenia zmluvy povinný vrátiť druhému účastníkovi. V predmetnom prípade sa však nejedná o synalagmatický vzťah medzi žalobcom a žalovaným, preto nie je namietaná aplikácia ust. § 107 ods. 3 náležitá.

21. Nepochybil napokon súd prvej inštancie ani pri posudzovaní námietky rozporu s dobrými mravmi vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania.

22. Odvolací súd v tomto smere pripomína funkciu (účel) inštitútu premlčania. Premlčanie má motivovať osoby, aby sa včas domáhali svojich práv. Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby reprezentoval stav neistoty neurčitú dobu a neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.02.2006, sp. zn. 33Odo/1174/2005). Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania

uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99).

23. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje, keďže jej vyriešenie je vecou marginálnou v predmetnej právnej veci: „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta . Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi“ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.05.2005, sp. zn. 1Cdo/148/2004 (publikovaný v ZSP 30/2005).

24. Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky cit: „Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011). Tiež konštatoval cit.. „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.9.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013).

25. Rovnako tak právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci dobrých mravov „...v rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na dodržiavaní písaných právnych noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 na ujmu právnej istoty, ktorá je garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo osebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3 ods. 1 OZ, pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu práva tým, že v dôsledku uplatnenia premlčania dochádza k zániku právneho nároku a súd uplatnené právo nemôže v súdnom konaní priznať. Ak však k vznesenej námietke premlčania pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú veriteľ nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania spôsobiť, že takýto výkon práva bude v rozpore s dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie námietky premlčania ako výkon práva dlžníka má povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia alebo iného rozporu s dobrými mravmi. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi je možné aplikovať len vo výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť skôr výnimkou ako pravidlom, čo potvrdzujú aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky. Neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Posúdenie prípadného

rozporu in concreto už ostáva na úvahe súdu v konkrétnom posudzovanom prípade, pričom súd by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník, na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinil, resp. či mohol nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Zásadnou bude i zodpovedanie otázky intenzity zásahu do subjektívnych práv účastníka konania. Súd by preto mal v aplikačnej praxi, naozaj len vo výnimočných prípadoch, zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona, a preto nie vždy môže platiť ulpinianovské dura lex, sed lex. Súdy v podobných prípadoch majú zabrániť zneužívaniu subjektívnych práv (šikany) na úkor druhého účastníka aj vyhodnotením námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi.“ (Strapáč, P. - Ďurana, M.: Námietka premlčania a rozpor s dobrými mravmi. Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 4, 14 - 22).

26. Judikatúra Českej republiky vychádzajúca z rovnakej právnej úpravy rovnako nevylúčila námietku premlčania ako možný výkon práva odporujúci dobrým mravom: „Výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“ (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.6.2000, sp. zn. 21Cdo 992/99, publikovaný v časopise Soudní judikatura pod číslom 126, 11/2000, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.11.2001, sp. zn. 25Cdo 2905/99, publikovaný v Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu pod C 1058, ďalej tiež rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp. zn. 25Cdo 1839/2000, uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 59/2004 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 05.12.2002, sp. zn. 21Cdo 486/2002). „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 7.12.2011, sp. zn. I. ÚS 2235/11, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 21.9.2011 sp. zn. I.ÚS 2364/11).

27. Posudzujúc všetky okolnosti prípadu vo svojom súhrne naozaj nemožno dospieť k záveru, že je tu daná výnimočná intenzita okolností, ktoré by odôvodňovali zásah do princípu právnej istoty. Súd prvej inštancie presvedčivo odôvodnil a poukázal na všetky relevantné okolnosti prípadu, z ktorých naozaj nemožno dospieť k záveru, že by žalobca márne uplynutie doby nezavinil. V tomto smere nemôže byť relevantným, že za začiatok plynutia premlčacej doby považoval iný okamih (máj 2011, kedy mu mal byť daný zákaz bývania). Rovnako na konštatovania o neprimeranosti tvrdého postihu nemôže bez ďalšieho postačovať žalobcom tvrdená dôvera voči žalovanému a viera, že sa mu investované prostriedky vrátia. V tomto smere súd prvej inštancie správne poznamenal, že na otázku, či bola neformálna dohoda o výnose z predaja z rodinného domu, žalobca uviedol, že „o tom so žalovaným nedebatovali“. Z uvedeného nemožno namietať závery súdu prvej inštancie, že žalobca skutočne nemal relevantný dôvod bezvýhradne sa spoliehať na dohodu so spoluvlastníkmi. Odvolací súd považuje za relevantné upriamiť pozornosť na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol na pojednávaní dňa 22.05.2012 cit.: „Pani D. /sestra žalovaného, pozn. odvolacieho súdu/ sa v roku 2008 odsťahovala do K.. Potom sme my traja sadli ohľadom debaty, čo ďalej s domom, no komunikácia po chvíli prebiehala len medzi mnou a odporcom, kedy sme sa zhodli na tom, že dáme vypracovať znalecký posudok na ocenenie nehnuteľnosti. S odporcom sme sa dohodli na osobe znalca, ktorý bol náš spoločný známy J.. M., po dohode sme mu zadali objednávku na vypracovanie znaleckého posudku, tento bol vypracovaný, myslím vo februári roku 2009. Ja som sa po vypracovaní znaleckého posudku s odporcom jedenkrát stretol, no následne už o vyrovnaní nebola reč. Snažil som sa túto situáciu vyriešiť aj prostredníctvom iných právnych zástupcov, iných osôb, aby k dohode došlo, no k dohode nedošlo, preto som zvolil tento postup. Jedná sa totiž o veľkú hodnotu. ... Potom ako opadli emócie sprevádzané náš rozchod, tak sa obnovila komunikácie moja s pani D. a pani D. s pánom odporcom sa snažili rodinný dom predať ešte v roku 2009, čo sa im nepodarilo, takže som sa do toho angažoval ja. Podarilo sa zabezpečiť kupca a dom sa v apríli alebo máji minulého roku odpredal, kedy som sa ja opäť nádejal, že si sadneme a budeme hľadať riešenia

ohľadom peňažných záležitostí, no všetky peniaze z kúpy išli na účet sestry odporcu a ďalej by som k tomu už asi nepovedal nič. Ja som sa z domu odsťahoval, aj keď mám tam ešte nejaké osobné veci. Odsťahoval som sa preto, lebo to bolo podmienené klauzulou o zrušení zmluvy.“ Zo žalobcom popísaného priebehu skutkového deja nemožno vidieť absenciu zavinenia plynutia premlčacej doby bezdôvodného obohatenia a preto niet dôvodu na ustúpenia základného princípu práva, princípu právnej istoty v právnych vzťahoch.

28. V tomto smere posúdenia preto nie sú dôvodné námietky týkajúce sa existujúceho konfliktu záujmu na strane žalovaného, keďže nemajú vecný súvis s prerokúvanou vecou. Rovnako súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ zamietol návrh na doplnenie dokazovania, pretože nimi mal byť dokázaný tvrdený dobrý vzťah medzi stranami sporu a posúdenie otázky dobrých mravom, na čo súd mal dostatok podkladov a z nich vyvodil správne skutkové i právne závery.

29. Napokon žalobca namieta procesné pochybenia, keďže súd prvej inštancie nevyčkal na rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 18Co 55/2016 ako súde odvolacom, ktorý koná o odvolaní sestry žalovaného, keďže túto žalobca žaloval v osobitnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C 93/2011. V prvom rade odvolací súd poznamenáva, že z ust. § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 nevyplýva povinnosť prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, že by inak boli splnené podmienky podľa tohto ustanovenia. Takéto stanovisko prijíma i právna veda (porov. Ficová, S., v diele Števček, M., Ficová, S., a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C.H. BECK 2009, 603). Odvolací súd zdôrazňuje, že pripustenie dôvodu prerušenia konania len z dôvodu, že na súde sa vedie iné konanie toho istého účastníka, by bolo porušením práva účastníkov na prerokovanie veci bez prieťahov. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že postavenie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi je úplne odlišné ako vzťah medzi žalobcom a sestrou žalovaného, teda svojou bývalou partnerkou. V predmetnom konaní bol rozhodným vzťah medzi žalobcom a žalovaným a ďalšie okolností, ktoré boli z vykonaného dokazovania v predmetnom konaní zistené. Nie je možné, aby súd prerušil konanie, keďže zbytočnými prieťahmi v konaní by nedošlo k naplneniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré sa zásadne naplní až právoplatným rozhodnutím súdu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 21/2000, z 20.9.2000).

30. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku ako vecne správny potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).