Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-24-2017.pdf
PDF · 112.78 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/24/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast.: JUDr. Barbora Korenecová, advokátka so sídlom Malinovo, Slnečná 765/3, adresa pre doručovanie: POHOTOVOSŤ, s.r.o., JUDr. Barbora Korenecová, Pribinova 25, Bratislava proti žalovanej: U. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. R., X. XXX/XXX, o zaplatenie 520 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo 16. novembra 2016, č. k. 6C/261/2016-31, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zistený skutkový stav posúdil podľa ustanovení § 2 písm. a/ a b/, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Mal za preukázané, že dňa 06. 09. 2010 uzatvoril žalobca, ako veriteľ, so žalovanou, ako dlžníkom, zmluvu o úvere č. 402400473, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 300 eur a táto sa zaviazala dohodnutý úver s príslušným poplatkom vo výške 220 eur zaplatiť v 8 mesačných splátkach po 65 eur počnúc dňom 09. 10. 2010. Žalovaná si svoju povinnosť splácať úver neplnila v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok, porušila dojednania zmluvy o úvere a stratila výhodu splátok, preto dňa 23. 02. 2011 sa stal dlh splatným. Trestným rozkazom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 02. 03. 2012, č. k. 1T/21/2012-142, bola žalovaná uznaná vinnou, na tom skutkovom základe, že dňa 06. 09. 2010 podpísala ako dlžník zmluvu o poskytnutí úveru č. 402400473, ktorý však bez udania dôvodu nesplácala. Pri podpise zmluvy neuviedla, že má ďalšie záväzky, pretože ak by tak urobila, nespĺňala by podmienky na získanie úveru. Tým spáchala prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Podľa § 228 ods.1 Tr. por. bola poškodená strana POHOTOVOSŤ, s.r.o., s nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16. 03. 2012. Oprávnený POHOTOVOSŤ, s.r.o., podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej - žalovanej. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24. 08. 2012 sp. zn. SR03803/12, ktorým bola uložená povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 448,85 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 51,19 eura od 16. 02. 2012 do 17. 08. 2012, zo sumy 25 eur od 18. 08. 2012 do zaplatenia a so zákonným úrokom vo
výške 6% zo sumy 51,19 eura od 16. 02. 2012 do 17. 08. 2012, zo sumy 25 eur od 18. 08. 2012 do zaplatenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10. 09. 2012. Uvedené konanie vychádzalo z toho istého zmluvného vzťahu, teda zmluvy o úvere zo dňa 06. 09. 2010 a zmenky týkajúcej sa tohto úverového vzťahu s uvedením čísla zmluvy č. 402400473. V tomto exekučnom konaní bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a exekúcia bola následne zastavená. Teda predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, na ktorý bol odkázaný vyššie citovaným trestným rozkazom. Vzťah medzi žalobcom a žalovanou posúdil ako vzťah spotrebiteľský, preto podľa § 52 ods.1 OZ a § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bol povinný prihliadať na premlčanie nároku uplatneného žalobcom. Dôvodil, že z ustanovenia § 106 OZ vyplýva, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba, čo znamená, že keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto zaň zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods.1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna 10 ročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2. Subjektívna premlčacia doba je 2 ročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu sa vedomostí o škode a vedomostí o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Svoje tvrdenia oprel o citáciu rozhodnutia NS SR sp. zn. 2CZ 129/74, z ktorého vyplýva, že ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 OZ a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna 10 ročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 OZ. Trestný rozkaz zo dňa 02. 03. 2012 č. k. 1T/21/2012, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou tak, ako je to uvedené vyššie a žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie, nadobudol právoplatnosť dňa 16. 03. 2012. Od tohto dátumu začala plynúť žalobcovi 2 ročná subjektívna premlčacia doba. Žalobca však žalobu podal až dňa 17. 08. 2016, teda po jej márnom uplynutí. Dodal, že neprichádzalo už do úvahy posudzovanie otázky premlčania aj z hľadiska objektívnej premlčacej lehoty uvedenej v ustanovení § 106 ods. 2 OZ. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) keď konštatoval, že v konaní úspešnej žalovanej, ktorej vznikol nárok na priznanie náhrady trov konania, túto náhradu trov konania nepriznal, pretože to považoval za nadbytočné, aby rozhodoval najskôr o jej nároku a potom o jej výške, keďže jej žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Odmietol postavenie povinnej ako spotrebiteľky, pretože žalovanej bol úver poskytnutý na výkon zamestnania a túto informáciu považoval za pravdivú, pričom skutočný účel poskytnutých peňažných prostriedkov neskúmal. Dôležitý je výlučne účel poskytnutia úveru. Žalovaná svojim podpisom potvrdila účel poskytnutia úveru a žalobca konal v dobrej viere, že žalovaná nie je spotrebiteľ. Svoje tvrdenia oprel o rozhodnutia iných okresných súdov. Tvrdil, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka. V ďalšom texte odvolania sa vyjadroval k vystaveniu blankozmenky žalovanou a k dohodnutej výške úrokov. V závere odvolania vyzdvihol, že jeho nárok nie je premlčaný, keďže sa premlčuje za 10 rokov odkedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. K udalosti došlo 06. 09. 2010 a teda nárok bol uplatnený v premlčacej lehote.
3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou sporu, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie týkajúce sa veci samej, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a tým aj preskúmateľné.
8. V zmysle ust. § 393 CSP, rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom mieste pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie teda, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
9. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožnil neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe zamietol.
10. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
11. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 497 Obchodného zákonníka Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
14. V súdenej veci z obsahu spisu a z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu vo výške 520 eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 520 eur od 23. 02. 2011 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy o úvere č. 402400473 zo dňa 06. 09. 2010, ako veriteľ, poskytol žalovanej ako dlžníkovi, úver vo výške 300 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 220 eur v 8 mesačných splátkach po 65 eur počnúc dňom 09. 10. 2010. Pretože žalovaná neplnila riadne a včas, svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok stratila výhodu splátok a dňa 23. 02. 2011 sa stal dlh splatným. Dňa 31. 03. 2011 podal trestné oznámenie na ORPZ Topoľčany vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu. Tomuto nasvedčovala skutočnosť, že žalovaná v prospech predmetnej zmluvy o úvere nepoukázala žiadnu splátku. Trestným rozkazom Okresného súdu Topoľčany bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 16. 03. 2012 a vykonateľnosť dňa 16. 03. 2012. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol.
15. Odvolací súd už uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a plne sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a na tieto v celom rozsahu poukazuje ako na svoje vlastné a z týchto dôvodov ich už znovu nebude opakovať. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd, vzhľadom aj na ďalšie námietky odvolateľa uvádza poukazuje na nasledovné skutočnosti.
16. Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom bola úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť s tým,
že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č. 568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení Občianskeho zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. § 53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015, 2 MCdo 5/2015).
17. Posudzujúc prejednávanú vec dospel odvolací súd k záveru, že sporom dotknutá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi žalobcom - veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovanou ako spotrebiteľkou, ktorá nemá možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontraktácii bola zjavná faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou. Účel poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania, tak ako je vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, však nie je v konaní preukázaný. Odvolací súd pritom poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie/povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon zamestnania" v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany žalobcu malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec.
18. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je dôvodné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie premlčania. Súd prvej inštancie v danom prípade takto postupoval, vzal na zreteľ ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. keďže ako „orgán rozhodujúci o nárokoch za spotrebiteľské zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod brániaci priznaniu plnenia požadovaného návrhom a zohľadnil i ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, účinnú od 01. 05. 2014.
19. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
20. Podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
21. Podľa rozsudku NS SSR, sp. zn. 3 Cz 16/78 (čo do otázky "vedomosti poškodeného o škode a škodcovi") pojem "dozvie sa o škode" vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť v peniazoch), aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Začiatok plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti a škode.
22. Podľa rozsudku NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 2232/2004, (čo do otázky "okamihu vzniku škody v dôsledku neúspechu účastníka v konaní") majetková ujma, spočívajúca v nepriznaní zažalovaného nároku vzniká účastníkovi okamžikom, kedy bolo súdom záväzne a nezmeniteľne rozhodnuté, že v uvedenom spore nebol účastník úspešný. Týmto dňom je deň právoplatnosti rozsudku.
23. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 2 Cz 129/74 (čo do otázky "vzťahu subjektívnej a objektívnej lehoty) ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo. Neprichádza tu už do úvahy objektívna premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
24. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa žalobca dozvedel o škode treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodenej o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Ako už uviedol vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie z ustanovenia § 106 OZ vyplýva, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Teda, ako náhle uplynie subjektívna premlčacia doba, neprichádza do úvahy už objektívna premlčacia doba.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené závery je potom nesporné, že právoplatnosťou Trestného rozkazu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 02.03.2012, č. k. 1T/21/2012, dňa 16. 03. 2012 začala plynúť žalobcovi 2 ročná subjektívna premlčacia doba. Keďže žalobca podal žalobu na súde prvej inštancie až dňa 17. 08. 2016, učinil tak po jej márnom uplynutí.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, i keď s ohľadom na výsledok odvolacieho konania principiálne by bolo namieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V danej veci však možnosť priznania náhrady trov konania vylučovala skutočnosť, že žalovanej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu čl. 4 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).