Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-130-2016.pdf
PDF · 94.34 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/130/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: T. P. - ŠTRKOPIESKY-KOBA- GABČÍKOVO, Bažantia č. 1126/7, Gabčíkovo, IČO: 36 894 001, zast. JUDr. Eva Skačániová, advokátka, Korzo Bélu Bartóka č. 789/3, Dunajská Streda, proti žalovanému: STAVOZEMIX SK s.r.o., Myslavská č. 736/283, Košice, IČO: 46 446 991, o zaplatenie 11.000,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 36Cb/280/2015-36 z 12.4.2016 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.000,00 eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% z dlžnej sumy ročne od 18.11.2012 do zaplatenia a zároveň nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.496,44 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu advokátke JUDr. Eve Skačániovej. Trovy konania v časti 660,00 eur predstavujú náhradu za zaplatený súdny poplatok a v časti 836,44 eur predstavujú nárok na nahradenie trov právneho zastúpenia žalobcu. To všetko je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.000,00 eur titulom nároku na zaplatenie kúpnej ceny za predaný tovar vyúčtovaný faktúrou žalobcu č. 2012/397 zo 17.10.2012 na sumu 25.437,14 eur. Ako príslušenstvo si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne od 18.11.2012 do zaplatenia a náhradu trov tohto súdneho konania.
3. Žalovaný uviedol, že záväzok voči žalobcovi neeviduje a keďže mu zo strany súdu neboli predložené prílohy žaloby má za to, že žalobca nepreukázal dostatočne opodstatnenosť svojho nároku ani to, že si žalovaný príslušnú faktúru žalobcu vôbec prevzal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať na náhradu trov konania.
4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli kúpnu zmluvu, podľa ktorej žalobca ako predávajúci predal žalovanému ako kupujúcemu tovar (štrkozem) v celkovej hodnote 25.437,14 eur. Predmetný tovar bol žalovanému doručený 10.10.2012. Na uhradenie ceny za predaný tovar vyzval žalobca žalovaného faktúrou č. 2012/397 zo 17.10.2012, splatnou 17.11.2012. Žalovaný 20.12.2012 uhradil z ceny predaného tovaru iba čiastku vo výške 14.437,14 eur, a preto vznikol žalobcovi nárok na uhradenie zvyšnej ceny za predaj tovaru v sume 11.000,00 eur. Márnym
uplynutím dňa dodávky tovaru (t.j. 10.10.2012) sa žalovaný dostal do omeškania s uhradením kúpnej ceny, a preto vznikol žalobcovi nárok aj na úrok z omeškania. Keďže 1. deň omeškania so zaplatením kúpnej ceny bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky stanovená na 0,75% ročne, žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na úrok z omeškania vo výške 8,75% z dlžnej sumy ročne a to od vzniku omeškania do zaplatenia. Súd prvej inštancie v závere rozsudku zdôraznil, že má za to, že žalobca dostatočne preukázal opodstatnenosť svojho nároku, a preto považoval obranu žalovaného za neúspešnú. V tejto súvislosti poukázal na uznanie záväzku žalovaným, ku ktorému došlo čiastočným plnením a to uhradením faktúry žalobcu v sume 14.437,14 eur dňa 20.12.2012. Žalovaný sa po doručení namietaných nedoručených príloh žaloby k doručeným listinným dôkazom vôbec nevyjadril a nevzniesol voči nim žiadne námietky.
5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 409 ods. 1, § 411, § 447, § 450 ods. 1, § 407 ods. 3, § 369 ods. 1, Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.) dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
6. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 660,00 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 836,44 eur za 3 úkony právnej pomoci po 270,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, spracovanie a podanie žaloby a písomné podanie stanoviska k odporu) + režijný paušál 2x 8,04 eur a 1x 8,39 eur. Súd nepriznal žalobcovi náhradu za vykonanie úkonu - spísanie výzvy na úhradu dlžôb z dôvodu, že tento úkon nie je súčasťou náhrady trov tohto súdneho konania (išlo o predsporovú výzvu).
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací dôvod založil na ust. § 205 ods. 2 píam.a/ O.s.p. t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; ust. § 205 ods. 2 písm.b/ O.s.p. t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; ust. § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p. t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedených dôvodov žalovaný považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, nezákonný a nedôvodný, pretože súd prvého stupňa rozhodol v uvedenej právnej veci bez toho, aby mal v konaní za preukázanú oprávnenosť a dôvodnosť nároku, ktorého sa žalobca v konaní domáhal žalobou.
8. Zdôraznil, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 11.000,00 eur titulom nezaplatenej faktúry č. 2012/397 zo 17.10.2012, pričom na preukázanie svojho tvrdenia predložil súdu ako dôkaz iba objednávku z 5.10.2012, faktúru 2012/397 a výzvu na úhradu dlžôb z 2.9.2014. Na základe týchto dôkazov súd priznal žalobcovi uplatnený nárok.
9. Podľa žalovaného však žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení uvedených v žalobe, a to predovšetkým, že v roku 2012 opakovane riadne a včas dodával žalovanému štrkozem, nakoľko žalobca nielenže nepredložil v konaní žiaden dôkaz, ktorý by preukázal dodanie tovaru (štrkozeme) žalovanému, ale nepreukázal ani dodanie tovaru žalovanému v rozsahu, resp. v množstve uvedenom vo faktúre č. 2012/397 zo 17.10.2012. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca opiera svoj nárok na zaplatenie sumy 11.000,00 eur z nezaplatenej faktúry č. 2012/397 zo 17.10.2012 a v nej uvedených údajov čo do rozsahu dodaného tovaru (štrkozeme) je nepochybné, že povinnosťou žalobcu bolo v konaní označiť a predložiť súdu všetky relevantné dôkazy preukazujúce jednak dodanie tovaru žalovanému a preukazujúce množstvo tovaru dodaného žalovanému. Opačný výklad tejto povinnosti tvrdenia by bol podľa žalovaného v rozpore s ust. § 120 ods. 1 O.s.p.. S prihliadnutím na uvedené ustanovenie je zrejmé, že pre správne posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu, čo do rozsahu, v akom sa ho žalobca žalobou domáhal, mal súd povinnosť riadne zistiť skutkový stav ohľadom toho, či žalobca žalovanému dodal tovar (štrkozem), ktorého dodanie žalovanému žalobca tvrdil v žalobe a taktiež mal povinnosť riadne zistiť skutkový stav ohľadom množstva tovaru dodaného (podľa tvrdenia žalobcu) žalobcom žalovanému.
10. Podľa žalovaného žalobca ako účastník konania, ktorý tvrdil dodanie tovaru (štrkozeme) v rozsahu 10.598,81 ton žalovanému, mal povinnosť tvrdenia a zároveň aj povinnosť unesenia dôkazného bremena tvrdenia, spočívajúceho v zodpovednosti za to, že v konaní budú preukázané skutočnosti, o ktoré opiera svoj nárok, a teda že dodal žalovanému tovar (štrkozem) v množstve 10.598,81 ton. S prihliadnutím k tomu, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývalo množstvo tovaru dodané žalovanému zo strany žalobcu a takýto dôkaz žalobca ani neoznačil, je nepochybné že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že dodal žalovanému tovar, resp. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že dodal žalovanému tovar v rozsahu uvedenom v predmetnej faktúre č. 2012/397 zo 17.10.2012, z ktorej odvodzuje svoj nárok na zaplatenie sumy 11.000,00 eur, pričom preukázanie vyššie uvedených tvrdení bolo kľúčové, resp. nepostrádateľné pre priznanie nároku žalobcu súdom. Uvedené stanovisko žalovaného je v súlade s judikatúrou všeobecných súdov, nakoľko k rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR v uznesení z 24.6.2010 sp.zn. 5Obo/52/2010.
11. V ďalšom žalovaný namieta, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a to tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa žalovaného súd nemal z dôkazov predložených žalobcom riadne a dostatočne preukázanú oprávnenosť a dôvodnosť nároku žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na odpor proti platobnému rozkazu zo 17.7.2015, ktorým žalovaný spochybnil dodanie tovaru zo strany žalobcu v rozsahu uvedenom vo faktúre č. 2012/397 zo 17.20.2012 a vzniesol námietku ohľadom nesplnenia povinnosti tvrdenia a nesplnenia povinnosti unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu. Žalovaný v odpore jasne poukázal na to, že žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz o dodaní tovaru žalovanému, ktorý fakturoval žalovanému faktúrou č. 2012/397 zo 17.10.2012. Avšak prvostupňový súd bez ohľadu na žalovaným vznesenú námietku priznal žalobcovi uplatnený nárok na zaplatenie 11.000,00 eur s prísl.. Prvostupňový súd teda v konaní nevykonal žiadne dokazovanie za účelom odstrániť spornosť skutočnosti týkajúcej sa dodania tovaru žalobcom žalovanému, resp. týkajúcej sa rozsahu tovaru dodaného žalovanému zo strany žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa vydal nezákonné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ust. § 153 ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobcovi priznal žalobou uplatnený nárok v plnom rozsahu bez preukázania oprávnenosti a dôvodnosti tohto nároku.
12. Názor súdu prvého stupňa, že zistený skutkový stav je dostatočný pre vydanie rozsudku, tak s prihliadnutím na uvedené skutočnosti považoval žalovaný za nesprávny a v rozpore so zákonom. Rozsudok súdu prvého stupňa, proti ktorému smeruje toto odvolanie, je nezákonným rozhodnutím, pretože súd prvého stupňa vyhovel žalobe žalobcu na základe skutočností, ktoré žalobcom v konaní neboli preukázané a navyše, ktoré zostali v konaní medzi účastníkmi naďalej sporné, pričom ich pravdivosť a dôvodnosť nemal súd prvého stupňa aj napriek námietke žalovaného vôbec vyriešenú.
13. Taktiež záver súdu, že obrana žalovaného bola neúspešná, a že čiastočným uhradením faktúry žalobcu v sume 14.437,14 eur dňa 20.12.2012 malo dôjsť zo strany žalovaného k uznaniu záväzku žalovaným podľa ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka považuje žalovaný za nesprávny a nedôvodný. Vzhľadom k tomu, že žalovaný spochybnil množstvo tovaru (štrkozeme), je zrejmé, že čiastočným uhradením faktúry nie je možné dospieť k záveru, že týmto plnením žalovaný uznal aj zvyšok záväzku voči žalobcovi. Podľa žalovaného je absolútne vylúčené, že by čiastočným uhradením faktúry č. 2012/397 vo výške 14.437,14 eur v zmysle ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka uznal zvyšok dlhu voči žalobcovi. Pokiaľ aj žalovaný uhradil žalobcovi 20.12.2012 časť kúpnej ceny vyplývajúcej z faktúry č. 2012/397 zo 17.10.2012, tak uvedenú čiastočnú úhradu odôvodnil tým, že v predmetnom rozsahu nepovažoval nárok žalobcu za sporný. Sporným však podľa žalovaného naďalej zostáva nárok na zaplatenie sumy 11.000,00 eur.
14. Teda striktná aplikácia ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka bez prihliadnutia na všetky okolnosti predmetnej právnej veci by absolútne popierala účel tohto ustanovenia. Uvedené pritom potvrdzuje aj znenie samotného ustanovenia, ktoré okliešťuje vznik účinkov uznania zvyšku dlhu len na prípady, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku, čo vzhľadom na okolnosti tohto prípadu v danej veci neprichádza v žiadnom smere do úvahy.
15. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalobu bol nútený podať z dôvodu, že žalovaný sa vyhýbal svojej povinnosti zaplatiť za riadne dodaný a vyúčtovaný tovar. V odpore sa žalovaný rozsiahlo
vyjadroval k procesnej stránke sporu, avšak žiaden relevantný dôkaz neprezentoval. Naopak, práve žalobca neunesenie dôkazného bremena doloženými listinným dôkazmi vyvrátil (návrhom na vydanie platobného rozkazu z 2.12.2014 a vyjadrením k odporu).
16. Poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie na druhej strane rozsudku, podľa ktorého sa žalovaný (zrejme pisárskou chybou označený za žalobcu) k predmetu sporu už vôbec nevyjadril. Má za to, že tak ako žalobcovi bolo aj žalovanému doručené rovnaké uznesenie súdu prvej inštancie z 22.1.2016 spolu so všetkými oznámeniami a poučeniami. Teda súd prvej inštancie vykonal podľa žalobcu dokazovanie listinnými dôkazmi, a tieto správne vyhodnotil v intenciách § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, keďže žalovaný podľa údajne nedoručenej faktúre dňa 20.12.2012 poukázal bankovým prevodom na účet žalobcu čiastočnú platbu vo výške 14.437,14 eur. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti odvolaciemu súdu podanie zo 7.9.2015 ako aj ustanovenie § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2, 3. Konkludentným právnym úkonom žalovaného - poukázaním čiastočnej platby na účet žalobcu došlo k uznaniu záväzku zo strany žalovaného. Čiastočné uznanie záväzku má účinky uznania zvyšku dlhu za predpokladu, že možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Keďže sa jedná o vyvrátiteľnú právnu domnienku, prechádza tým pádom dôkazné bremeno na žalovaného. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Zodpovedá tomu ust. § 192 CSP, podľa ktorého skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.
17. Vzhľadom na uvedené žalobca má za to, že pasivita žalovaného v celom konaní nedala súdu prvej inštancie možnosť rozhodnúť inak, ako učinil.
18. Navyše podľa žalobcu nie je splnený ani jeden z odvolacích dôvodov uvedených žalovaným a nie je splnená podmienka využitia prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, keďže žalovaný mal možnosť tieto uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
19. Preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je v každom výroku vecne správne. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 281,02 eur.
20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
21. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
22. Podľa § 470 od. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
23. Keďže odvolanie žalovaného bolo podané pred 1.7.2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho stavu exitujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP) ako aj potreba ústavne konformného i erokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva Článok 3 ods. 1 CSP).
24. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.4.2017 o 13.20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 200/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.4.2017 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3, § 378 ods. 1 C.s.p..
25. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza:
26. Dôvody uvádzané žalovaným v odvolaní sú len teoretizovaním, bez toho, aby uviedol dôležité skutočnosti pre rozhodnutie o veci samej.
27. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je plne v súlade s vtedy platným ust. § 157 O.s.p. a vecne správne sú aj jeho právne závery, na ktoré odvolací súd odkazuje a nemá žiaden dôvod ich zmeniť ani opraviť.
28. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania žalobcovi rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p..
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).