Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/58/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcov: H.. P. V., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XX, O., zastúpený advokátom X.. X. B., so sídlom Y. XX, K., proti žalovanému: Slovexperta, s.r.o., Uhoľná 1, Žilina, IČO: 36 404 811, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, IČO: 36 866 849, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/229/2009-439 zo dňa 16. decembra 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/229/2009-439 zo dňa 16. decembra 2016 potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil podľa § 77 Zákonníka práce, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písmena e) Zákonníka práce zo dňa 30.7.2009 danou žalovaným žalobcovi je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Zároveň týmto rozhodnutím uložil žalovanému podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov povinnosť zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok za podaný návrh v sume 99,50 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu trov konania. Napokon rozhodol o priznaní nároku na náhradu svedočného v plnom rozsahu Svedkovi V. X. nar. XX.X.XXXX a svedkovi B. C. nar. XX.X.XXXX.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvody výpovede boli v jej písomnom vyhotovení uvedené tak, že je zrejmé, aké sú skutočné príčiny, ktoré zamestnávateľa vedú k tomu, že končí pracovný pomer a ktorý zákonný dôvod výpovede uplatňuje. Podľa názoru súdu bol dôvod výpovede určitým spôsobom konkretizovaný.

3. V písomnom upozornení zo dňa 12.5.2009 a 25.6.2009 bolo žalovaným formulované porušenie pracovnej disciplíny žalobcom ako oneskorené príchody a odchody v rozpore s evidenciou dochádzky v sw e-Agent pre pozíciu technik. Z ustanovení § 99 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. osobitne neustanovuje formu vedenia evidencie, treba preto rešpektovať evidenciu písomnú alebo v elektronickej podobe. Po zhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny spôsobom, ako bolo žalovaným kvalifikované. Skutok tak, ako je formulovaný v dôvodoch výpovede, je v danom prípade nepreskúmateľný. Informačný systém e- Agent v rozhodnom období bol určený na výmenu dokumentov a tento podľa názoru súdu nemožno považovať za riadne zaznamenanie začiatku a konca časového úseku dochádzky na pracovisko, keď priamo zamestnanec nemohol ovplyvniť funkčnosť systému a na evidenciu dochádzky v elektronickej podobe podľa názoru súdu mohla slúžiť len priamo zamestnancovi pridelená elektronická registračná karta.

4. Nie je pochýb o tom, že za dodržiavanie pracovného času zodpovedá zamestnanec, avšak len ten, ktorý objektívne má možnosť svoju prítomnosť na pracovisku denne vyznačiť (príchody a odchody). Teda v danom prípade výsledky prenosu dát zaznamenané v sw e-Agent nemožno považovať za riadnu a hodnovernú evidenciu príchodu a odchodu žalobcu na pracovisko, čo potvrdzujú aj výpovede svedkov (E., X., C.). Výsledky prenosu dát v sw Agent nie sú ani dôkazom, že by žalobca neodpracoval stanovený fond pracovného času a že pred zaznamenaným časom sa nezdržiaval na pracovisku. Aj z vyjadrenia svedkyne S., personalistky u žalovaného je nepochybne zistené, že žalobca pre oneskorené príchody nemal vykázanú žiadnu absenciu, ktorá skutočnosť vyplýva aj z dochádzkového listu v období máj 2009 ako podkladu pre výplatu mzdy. Ak bola vykonaná kontrola dochádzky spätne a len podľa údajov cez prenos sw Agent, nemožno takýto dôkaz považovať za postačujúci pre vyvodenie tak vážnych dôsledkov ako v tomto prípade učinil žalovaný.

5. Pokiaľ ide o ďalší dôvod výpovede, a to odmietnutie vykonať služobnú cestu nariadenú dňa 2.6.2009 (s nástupom dňa 4.6.2009) a dňa 30.6.2009 (s nástupom 3.7.2009) na zastúpenie Slovexperty v Senici bez zdôvodnenia, ktoré konanie zamestnanca považoval žalovaný za opakované porušenie pracovnej disciplíny, tento nebol opodstatnený.

6. Možno konštatovať, že žalobca mal nariadenú prvú pracovnú cestu do Senice e-mailovou korešpondenciou jeho nadriadeným, na ktorú správu reagoval dňa 3.6.2009 oznámením závažných rodinných dôvodov. Dňa 30.6.2009 e-mailovou korešpondenciou jeho nadriadený oznámil žalobcovi nástup na ďalšiu služobnú cestu do Senice, na ktorú správu žalobca reagoval už dňa 30.6.2009 s oznámením, že dôvody prečo musel odmietnuť predchádzajúce vyslanie neboli žiadnym momentálnym prejavom odporu, ale sú trvalého charakteru a oznamuje, že aj túto služobnú cestu do Senice musí odmietnuť. Z dokazovania vyplynulo, že prekážka na strane žalobcu ako zamestnanca bola zamestnávateľovi známa a samotný svedok V. Q. (v tom čase štatutárny zástupca žalovaného zamestnávateľa) potvrdil, že žalobca bol u neho (hoci obdobie si nepamätal) a stretnutie so žalobcom prebehlo o osobných alebo rodinných dôvodoch. Vyhodnotiac tiež výpovede svedkov (Q., D., C.), ktorí sa vyjadrovali k zastupovaniu v Senici súd dospel k záveru, že prax u zamestnávateľa bola taká, že na zmeny nedostatku personálneho obsadenia v regióne Senica boli vysielaní pracovníci len z Trnavy a z Malaciek. Výpoveď svedka Q. ako bezprostredne nariadeného žalobcu vyhodnotil súd ako dôkaz, ktorý nemal žiadny význam pre posúdenie opodstatnenosti nariadenia pracovnej cesty, keďže jednoznačne nevedel uviesť dôvod výberu žalobcu na predmetnú služobnú cestu, keď udával, že je možné, že v tej dobe bol žalobca menej vyťažený.

7. Možno tiež konštatovať, že žalovaný v konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý bezpečne preukázať, že prípadným odmietnutím služobnej cesty žalobcom (vopred oznámeným ospravedlnením) bola spôsobená žalovanému značná ujma. Na tomto závere súdu, že zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny, nemení nič ani tá skutočnosť, že priamo v pracovnej zmluve bola medzi stranami dohodnutá možnosť vyslať zamestnanca na služobnú cestu aj mimo obvodu obce pravidelného pracoviska.

8. Pokiaľ ide porušenie pracovných povinností v súvislosti s nekontaktovaním klienta do 30 minút, ani tento dôvod nepovažoval súd za opodstatnený pre výpoveď z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zavinené aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.

9. Súd prihliadal na tú skutočnosť, že samotní svedkovia (Q., B., D.), ktorí sa vyjadrovali k spôsobu vykonávania obhliadok a činnosti technika, uviedli, že bolo obvyklé, že sa z rôznych dôvodov (vyťaženosť, požiadavka klienta) navzájom zastupovali a teda žalovaný túto obvyklú prax toleroval. V priebehu celého súdneho konania žalovaný ani netvrdil, že v dôsledku porušenia tohto postupu žalobcom došlo k vzniku škody alebo inej ujmy na strane zamestnávateľa, pretože iný technik (p. B.) potrebnú ohliadku vykonal. Žalovaným vytýkané konanie žalobcu nemá charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny, aby mohol byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Vyjadril presvedčenie, že vydané rozhodnutie bolo nepredvídateľné, nebolo vydané na základe zisteného skutkového stavu a nie je v súlade s týmto zisteným skutkovým stavom. Pôvodné rozhodnutie Okresného súdu Žilina č. k. 17C/229/2009-204 zo dňa 7.12.2011, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol je diametrálne odlišné od rozhodnutia napádaného týmto odvolaním. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení zrušil rozhodnutie bez toho, že by sa bol vyjadril k meritu veci a rozhodnutie zrušil len z toho dôvodu, že súd prvého stupňa nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, čo bolo nepochybne jeho právom, pokiaľ mal za to, že dôkazná situácia zabezpečuje riadny podklad pre rozhodnutie veci. Neakceptovanie návrhov žalobcu, ktoré boli súdu ponúknuté na preukázanie prezentovaných skutkových tvrdení okresný súd v rozhodnutí nijako nevysvetlil. Je pritom zjavné, že jednotliví svedkovia, či znalecké dokazovanie by mohli objasniť skutočnosti, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Po vrátení veci okresnému súdu sa na skutkovom stave nič nezmenilo. Súd prvej inštancie vykonal dôkazy, ktoré však boli v prospech žalovaného a nijakým spôsobom nezvrátili dôkaznú situáciu. Napriek tomu však okresný súd bez toho, že by označil nové sporné a nesporné skutočnosti, príp. nový právny názor, rozhodol opačne ako prvýkrát. K otázke predvídateľnosti rozhodnutia odvolateľ upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/42/2010 zo dňa 17.10.2011. Žalovaný považoval za nenáležité tvrdenia okresného súdu týkajúce sa správnosti či nesprávnosti konkrétneho systému vedenia evidencie dochádzky zamestnancov. Pokiaľ niektorí zamestnanci uvádzali, že prihlasovanie do systému mohlo trvať dlhší čas, toto nebolo preukázané. Práve naopak väčšina zamestnancov potvrdila bezchybnosť dochádzkového systému, na podporu čoho boli k odvolaniu pripojené čestné vyhlásenia. Oneskorené príchody žalobcu do práce boli v konaní riadne preukázané, tieto žalobca nijako nerozporoval a v konaní nepreukázal opak. Pre prípad zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovaný navrhol vypočuť ako svedka osobu, ktorá sa podieľala na vývoji sporného elektronického dochádzkového systému. Žalovaný tiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že nemal prístup do kancelárie do mája 2009; v relevantnom čase sa na pracovisku vždy nachádzal jeden zamestnanec. Na príťaž žalovaného nemôže byť skutočnosť, že v súvislosti s oneskorenými príchodmi do práce nemal žalobca vykázanú žiadnu absenciu. Pokiaľ ide o ďalší dôvod výpovede z pracovného pomeru, nenastúpenie na pracovnú cestu dňa 4.6.2009, tento bol preukázaný. Štatutárny zástupca žalovaného p. Q. nijakým spôsobom nepotvrdil, že v čase vyslania zamestnanca na služobnú cestu do Senice, resp. v čase upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny by mu bol známy konkrétny dôvod odmietnutia vykonania služobnej cesty. Navyše p. Ďurík podpísal oba cestovné príkazy i obe upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny za nenastúpenie na služobnú cestu. Nenastúpenie na pracovnú cestu zo strany žalobcu malo priamy vplyv na kvalitu poskytovaných služieb, ako aj reputáciu žalovaného. K ďalšiemu výpovednému dôvodu - nekontaktovaniu klienta do 30 minút, odvolateľ vyslovil nesúhlas s argumentáciou okresného súdu, ktorý upriamil pozornosť na pracovnú vyťaženosť žalobcu. Podľa názoru odvolateľa však táto nebola preukázaná. K odvolaniu bolo pripojené potvrdenie spoločnosti F., a.s. o vytvorení elektronického dochádzkového systému pre žalovaného a čestné vyhlásenia zamestnancov žalovaného o bezchybnom fungovaní daného systému.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že rozsudok okresného súdu nebol prekvapivý, pretože sa zakladá aj na nových dôkazoch vykonaných po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ku ktorým mohla protistrana zaujať stanovisko a navrhovať ďalšie dôkazy. Za rozporné považoval tvrdenia žalovaného, že už jednoduché spustenie počítača malo za následok účinok zaznamenania prihlásenia sa do evidencie prítomnosti a zároveň uvádzal potrebu prihlásenia sa do systému. Podľa príkazu „Zmena hlásenia dochádzky“ z 9.1.2007 vydaného vedúcim zamestnancom žalovaného H.. P. dátum a čas vykonania prenosu mal byť považovaný za dátum a čas nástupu technika do práce, pričom správna formulácia podľa Zákonníka práce mala byť „čas príchodu zamestnanca na pracovisko“. Nie sú náležité tvrdenia odvolateľa, že skutočnosť dlhšieho prihlasovania do dochádzkového systému nebola preukázaná, keďže k uvedenému boli vypočutí konkrétni svedkovia (E., D., X.). Žalobca vyjadril presvedčenie, že žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť utvárať pre zamestnancov podmienky na plnenie pracovných úloh. Žalobca ďalej v podrobnostiach poukázal na viaceré formulačné chyby príkazu „Zmena hlásenia dochádzky“ zo dňa 9.1.2007. Zamestnanci museli paradoxne vypĺňať aj dochádzkové listy v programe MS Word, ktoré pre účely evidencie dochádzky neplnili žiadny význam, keďže sa nedali overiť. Zdôraznil, že pracovný čas zamestnancov u žalovaného bol od 7:45 do 16:30. Poukazoval na potrebu zabezpečenia licencie zo strany dodávateľa elektronického dochádzkového systému; v prípade jej neexistencie by nemohli byť údaje získané z dochádzkového systému relevantné pre posúdenie danej veci. Čestné vyhlásenia predložené odvolateľom nemohli byť podstatné pre danú vec, keďže zamestnanci, ktorí dané vyhlásenia podali, nepracovali v rovnakých podmienkach ako žalobca. Žalobca bol vyslaný na 22 jednodňových pracovných ciest v období od 4.6.2007 do 3.7.2007 a na 26 jednodňových pracovných ciest v období od 3.7.2009 do 7.8.2009. Nenastúpenie na konkrétnu pracovnú cestu žalobca oznámil Q.. Q.. Pokiaľ svedok Q.. Ďurík na pojednávaní vypovedal vyhýbavo, uvedené súvisí s jeho pozíciou u žalovaného. Nenastúpenie na pracovnú cestu riešil žalobca s p. Ďuríkom a riadne to odôvodnil odkazom na zdravotný stav jeho manželky, k čomu bola v spore predložená lekárska správa. Žalobca mal za to, že jeho vysielanie na spomínané pracovné cesty do Senice bolo prejavom šikany a situácia na danom pracovisku sa dala riešiť s pomocou iných zamestnancov v bližších regiónoch. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, že by nepopieral ďalší výpovedný dôvod - nekontaktovanie klienta do 30 minút. Rovnako nesúhlasil s formuláciou výpovede, kde žalovaný uviedol, že „nepreukázal kontaktovanie klienta“, teda nie, že klienta nekontaktoval, čo je rozdiel. Napokon žalobca na vykreslenie situácie poukázal na oznam, priameho nadriadeného žalobcu p. Q., ktorý v decembri 2008 poukázal na nedostatok pracovného úsilia žalobcu, a to aj napriek tomu, že v danej pozícii bol Q. len dva a pol mesiaca.

12. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu odkázal na obsah svojho odvolania a poukázal na vyjadrenie spoločnosti Gama, a.s., ktorá poskytla elektronický dochádzkový systém, preto nie je potrebné skúmanie licenčnej zmluvy. Výpovede svedkov upozorňujúcich na problematické prihlasovanie do dochádzkového systému neboli postačujúce pre hodnotenie veci spôsobom učineným okresným súdom. V spore bolo jasne preukázané, že žalobca opakovane prichádzal na pracovisko oneskorene.

13. Žalobca v ďalšom vyjadrení zopakoval niektoré svoje vyjadrenia formulované vo vyjadrení k odvolaniu, pričom v podrobnostiach zopakoval potrebu zistenia existencie licenčnej zmluvy na používanie elektronického dochádzkového systému.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správne.

15. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 .

16. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné reagovať na námietky odvolateľa prezentované v podanom opravnom prostriedku, ktoré boli základom pre vymedzenie rozsahu odvolacieho prieskumu.

17. Pokiaľ žalovaný namietal, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, uvedený argument nemal žiadne opodstatnenie. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak súd založí svoje rozhodnutie vo veci na skutočnostiach, ku ktorým sa strana v dôsledku postupu súdu nemohla nijako vyjadriť, namietať ich, resp. prezentovať proti nim z jej pohľadu účinnú právnu argumentáciu, predkladať dôkazy a pod. Strana musí mať vždy možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepredvídaného právneho ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.

18. Ustanovenie § 100 ods. 1 O.s.p. veta tretia zavedené do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho súdneho poriadku č. 384/2008 Z. z. v tomto smere posilnilo právo na spravodlivý proces tým, že subjekt sporového konania mohol až po samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie predvídať obsah rozhodnutia súdu. Podľa jeho výslovného znenia mohol počas konania súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Oznámenie právneho posúdenia veci sa v zásade nemalo uvádzať, ak by jeho obsah bol v podstatných črtách totožný s právnym posúdením predloženým súdu účastníkmi konania alebo vedľajšími účastníkmi. V takej situácii by ani nebolo možné uvažovať o prekvapivom rozhodnutí, lebo by išlo len o rozhodnutie vo veci samej, ktoré účastníci mohli očakávať, resp. predpokladať. Súčasná práva úprava Civilného sporového poriadku modifikovala uvedené pravidlá tak, že súd je na predbežnom prejednaní sporu, resp. na pojednávaní povinný uviesť, ako sa javí právne posúdenie veci.

19. V predmetnej veci bolo konanie začaté ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a podstatná časť konania prebiehalo v rámci obdobia do 30.6.2016. Pokiaľ v danej veci okresný súd rozhodol v zmysle právnych predpisov, ktoré prezentoval samotný žalobca a zobral na zreteľ obrannú argumentáciu žalovaného, potom nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie bolo prekvapivé. Od začiatku konania nedošlo k akejkoľvek zmene právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý posudzoval, či tu boli splnené podmienky výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Spornými boli „len“ skutkové okolnosti prípadu, na čo poukázal aj Krajský súd v Žiline v uznesení č. k. 6Co/113/2012-229 zo dňa 23.1.2013 a ktoré viedli k vykonaniu rozsiahleho dokazovania. Navrhovať dôkazy a vznášať voči výsledkom dokazovania námietky mohol aj žalovaný, ktorý tak mal zabezpečené všetky procesné práva. Ak vo veci nedošlo k zásadnému obratu v právnej kvalifikácii nároku, nebolo možné konštatovať prekvapivosť rozhodnutia len na základe skutočnosti, že súd prvej inštancie rozhodol inak, ako to bolo v pôvodnom zrušenom meritórnom rozhodnutí. Rovnako nemožno súhlasiť s námietkou, že od rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenil skutkový stav; práve naopak okresný súd vykonal po vrátení veci viacero výsluchov svedkov, čo je zrejmé z obsahov zápisníc o pojednávaniach.

20. K jednotlivým dôvodom, na základe ktorých považoval okresný súd výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú, považoval odvolací súd za nevyhnutné uviesť nasledovné. V prípade tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s nedodržiavaním určeného príchodu a odchodu z pracoviska a nenastúpenia na určené služobné cesty sa krajský súd stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie formulovanou v napadnutom rozhodnutí.

21. Je zrejmé, že zamestnávateľ nevytvoril riadne podmienky pre presnú evidenciu dochádzky zamestnancov, ktorá by zabezpečila prehľad o skutočných príchodoch a odchodoch zamestnancov. Tento nedostatočný systém, ktorý nedokázal okamžite zaevidovať príchod a odchod zamestnanca (napr. jednoduchým zápisom pri vstupe do budovy a pod.), nemohol byť potom základom pre skúmanie dodržiavania určeného pracovného času a už vôbec nie pre výpoveď z pracovného pomeru. Skutočnosť problematického prihlasovania a odhlasovania z počítačového systému potvrdili vypočutí zamestnanci, ktorí potvrdili, že niekedy trvalo počítaču dlhšiu dobu, kým sa „pripojil na systém“ (svedkovia E., X., C., Chatrnuch). Ak žalovaný poukázal v odvolaní na čestné vyhlásenia zamestnancov, išlo o nové dôkazy, na ktoré odvolací súd neprihliadal. Avšak aj pri ich zohľadnení možno vysloviť predpoklad o istej miere lojality dotknutých zamestnancov voči zamestnávateľovi a hodnota daných vyhlásení pre posúdenie sporu by nebola zásadná. K argumentácii okresného súdu odvolací súd považoval za nevyhnutné doplniť, že nedodržiavanie pracovného času nebolo ani riadne vymedzené v samotnej výpovedi, kde nebolo detailne uvedené, v ktorý deň porušil žalobca povinnosť byť na pracovisku od 7:45 do 16:30. Vo výpovedi totiž zamestnávateľ poukázal na obdobie od 13.5.2009 do 24.6.2009, v ktorom žalobca nastúpil do práce 14-krát po 17:45 a 7-krát opustil pracovisko pred 16:30, a to aj napriek tomu, že na obdobné správanie bol už upozornený dňa 12.5.2009 a 26.6.2009. Vymedzenie výpovedného dôvodu musí byť presné, určité a musí z neho vyplývať závažnosť konania, ktorá vedie k ukončenie pracovnoprávneho vzťahu. Nedodržanie príchodu a odchodu z práce vymedzené v dotknutej výpovedi je formulované všeobecne; nie je zrejmé, či sa žalobca omeškal o jednu minútu alebo prípadne o hodinu a obdobne presný odchod zamestnanca pred určeným časom z listiny nevyplýva. Závažnosť správania žalobcu je pritom definičným znakom výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny a musí zreteľne vyplývať z jej obsahu. Za zmienku tiež stojí skutočnosť, že v zmysle pracovnej zmluvy bol pracovný čas žalobcu 40 hodín, pričom bol striktne určený čas príchodu na pracovisko na 7:45 a čas odchodu na 16:30. Zo zmluvy nevyplýva iná dĺžka prestávky na odpočinok a jedenie, ako to vyplýva zo Zákonníka práce (30 minút), z čoho potom vyplýva, že zamestnávateľom prísne vymedzené časy príchodu a odchodu na pracovisko znamenali prekročenie určeného týždenného pracovného času. Na tomto mieste možno potom už len polemizovať, či vôbec žalobca porušil svoje povinnosti odpracovať dohodnutý pracovný čas a v akom rozsahu, ktorý zjavne z obsahu výpovede nevyplýva.

22. K odmietnutiu nastúpiť na pracovnú cestu krajský súd rovnako upriamuje pozornosť na dôvody formulované v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zároveň považoval za nevyhnutné akcentovať fakt, že za zistených okolností nebolo možné prihliadať na jednoduché nevykonanie určenej pracovnej cesty, ale skúmať dôvody, prečo k tomu došlo a či zamestnanec mal legitímny dôvod neuposlúchnuť príkaz zamestnávateľa. Takýto dôvod na strane žalobcu existoval a správne naň upozornil aj súd prvej inštancie, keď poukázal na zdravotné problémy manželky žalobcu, pre ktoré musel ostať v mieste svojho pracoviska. Podstatné bolo aj to, že tu nebola tvrdená ani preukázaná žiadna vážna ujma na strane žalovaného v dôsledku odmietnutia vykonania danej cesty, ani nebol vysvetlený dôvod, pre ktorý bol práve žalobca (a nie iný zamestnanec z bližšieho regiónu) vyslaný na pracovnú cestu. Pokiaľ nenastúpenie na služobnú cestu malo znamenať porušenie pracovnej disciplíny ako výpovedný dôvod, potom muselo byť preukázané aj zavinenie zamestnanca, ktoré zjavne vyvracia aj výpoveď svedka Q., ktorý si pamätal rozhovor o osobných a rodinných záležitostiach žalobcu. Aj keď svedok vypovedal len vo všeobecnej rovine, potvrdil argumenty žalobcu tvrdiaceho, že bol to práve p. Q., ktorého oboznámil o zdravotnom stave manželky, čo viedlo k odmietnutiu vykonať sporné pracovné cesty.

23. Výkon práva sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

24. Prijatím „technického“ prístupu k riešeniu sporného prípadu by neboli naplnené uvádzané princípy dobrých mravov, ktoré musia mať pri hodnotení akéhokoľvek právneho problému prioritné postavenie. Domáhanie sa práva zo strany žalovaného spôsobom rigidne kopírujúcim obsah pracovnej zmluvy či zákona, a to bez zreteľa na konkrétne vzniknuté okolnosti, súkromné problémy žalobcu a nepreukázanie ujmy vzniknutej žalovanému v dôsledku odmietnutia pracovnej cesty v danom prípade vybočil z podstaty ochrany spravodlivého usporiadania každého právneho vzťahu.

25. Pokiaľ však ide o dôvod výpovede spočívajúci v nevybavení zákazníka v určenom čase 30 minút, krajský súd sa nestotožnil s posúdením súdu prvej inštancie. Pokiaľ v zmysle vnútorných predpisov zamestnávateľa bolo žalobcovou povinnosťou zatelefonovať klientovi v presnom termíne, nemožno zľahčovať túto situáciu prenesením povinnosti na iného zamestnanca, resp. jeho neskorším vybavením, pretože uvedený postup zjavne odporoval vnútroorganizačným pravidlám žalovaného. Išlo však len o jediné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré samo o sebe nemohlo byť dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru, a preto krajský súd nepovažoval dané pochybenie v posúdení veci za relevantné.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 tak, že vychádzal z procesného úspechu žalobcu v konaní pred súdom druhej inštancie. O výške náhrady trov konania pred súdom druhej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 .

27. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .