Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19Co-129-2016.pdf
PDF · 89.21 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/129/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu vo veci sporu žalobcu: Gréckokatolícka cirkev, farnosť D., IČO: 37 944 878, zastúpeného JUDr. Róbertom Slamkom, advokátom, Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovaným: 1. Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, štátny občan K., zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, 2. Z. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, štátny občan K., 3. T. N., rod. T., bytom na neznámom mieste, zastúpená opatrovníkom starostom obce D., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o trovy konania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č.k. 2C/31/2009-262 zo dňa 22.12.2015 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Žalovanému v 1. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - parcelám zapísaným na LV č. XXX a XXX kat. úz. D., o čom súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 27.03.2013 č.k. 2C/31/2008-198. O trovách konania rozhodol samostatnými uzneseniami, poslednýkrát napadnutým uznesením aplikujúc ust. § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p. V rozhodnutí uviedol, že aj keď mal žalobca v predmetnom konaní plný úspech a mala by mu byť preto priznaná plná náhrada trov konania, súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal, majúc za to, že existujú tu dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného v 1. rade.
2. Čo sa týka postoja žalovaného v 1. rade v konaní, súd prvej inštancie prihliadal na to, že až zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom v tomto konaní vyplynul záver, že parcely, ktoré nadobudol žalovaný v 1. rade vyporiadaním spoluvlastníctva v predošlých súdnych konaniach vedených žalovaným v 1. rade, boli zamerané nesprávne a vychádzalo sa z nesprávnych identifikačných údajov. Súd má za to, že postup žalovaného v 1. rade v priebehu konania vychádzal z jeho presvedčenia, že si bráni vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli jeho právni predchodcovia, pričom zo znaleckého posudku vyplynulo, že toto presvedčenie nie je správne. Poukázal na konštatovanie znalca na pojednávaní dňa 11.02.2013, že v katastrálnom území D. je mimoriadne komplikovaný pozemnoknižný operát a na presné identifikovanie pozemnoknižného stavu so súčasným stavom katastra nehnuteľností sú potrebné dostatočné skúsenosti a technické vybavenie. Rovnako starosta obce D. vo svojej výpovedi uviedol, že od jeho nástupu do funkcie za ním prichádzali občania obce, ktorí nemali vysporiadané pozemky pod svojimi rodinnými domami. V priebehu konania žalovaný v 1. rade uviedol a preukázal aj ďalšie dôvody hodné osobitného zreteľa, a to svoje majetkové a osobné pomery, ktoré je potrebné zohľadniť. Žalovaný vo svojom odvolaní proti prvšiemu uzneseniu okresného súdu, konkrétne proti výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania, vyslovil
názor, že sú u neho dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. a to tak vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj na jeho osobné pomery. K svojim osobným pomerom uviedol, že je dôchodca a je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom. Jeho mesačný dôchodok je 309,10 eura, z čoho len na lieky dáva mesačne 50,- eur. Jeho manželka je dôchodkyňa s mesačným príjmom 250,- eur, trpí na cukrovku a mesačne na lieky dáva 30,- eur. Zvýšené náklady majú obaja aj z dôvodu nutnosti diétnej stravy. Tieto svoje tvrdenie žalovaný preukázal kópiou preukazu osoby s ťažkým zdravotným postihnutí so sprievodom, kópiou rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie C., o výške dôchodku žalovaného v 1. rade i jeho manželky, ako aj lekárskym potvrdením o ich zdravotnom stave.
3. Pri posudzovaní intenzity dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že proti sebe v tomto spore stoja Gréckokatolícka cirkev v postavení žalobcu a fyzická osoba- dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím v postavení žalovaného. Keďže majetkové pomery oboch účastníkov sú rozdielne, bude mať aj rozhodnutie o trovách konania na nich rozdielny ekonomický dopad, čo je tiež potrebné zohľadniť. Prihliadnuc na zložitosť celej situácie, keď príčinou sporu boli nesprávnosti v evidencii nehnuteľností a nevysporiadané vlastnícke vzťahy, pri súčasnom zohľadnení zložitej sociálnej situácie žalovaného v 1. rade, sa preto súdu javilo ako spravodlivé, aby každý z účastníkov znášal trovy konania ktoré mu vznikli (tak žalobca ako aj žalovaný v 1. rade sú v konaní zastúpení právnym zástupcom). Súd má za to, že žalovaný v 1. rade vzhľadom na jeho sociálnu situáciu by mohol uhradiť žalobcom požadované trovy len s neprimerane vysokými ťažkosťami, pričom podľa súdu nepriznaním požadovaných trov s odkazom na § 150 ods. 1 O.s.p. nebude majetková sféra žalobcu nijako vážne dotknutá.
4. Proti uvedenému uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodňoval ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. Poukázal na to, že žalovaného v 1. rade žalobca viackrát upozorňoval na to, že predmetný majetok patrí žalobcovi. Žalovaní v 2. a 3. rade, ako aj svedkovia nenamietali vlastnícke právo žalobcu. S návrhom žalobcu sa napriek nevyvrátiteľným dôkazom nestotožnil žalovaný v 1. rade, ktorý viackrát menil svoje argumenty, trval na svojich vyjadreniach a žiadal žalobu zamietnuť, najal si advokátsku kanceláriu, ktorej musel za poskytnuté služby zaplatiť odmenu aj vzhľadom na svoj príjem invalida so ŤZP. Nárok žalobcu ako oprávnený bol potvrdený znaleckým posudkom, ktorým bolo zistené, že parcely, ktoré nadobudol žalovaný v 1. rade vyporiadaním spoluvlastníctva, resp. žalobou o určení vlastníckeho práva v predošlých konaniach, ktoré žalovaný v 1. rade viedol, boli zamerané nesprávne a vychádzalo sa z nesprávnych identifikačných údajov. Aj keď sa jednalo o náročné konanie vo veci určenia vlastníckeho práva, žalovaný v 1. rade, zastúpený advokátskou kanceláriou, si neuvedomil, že ťarcha dôkazov predložených žalobcom v konaní smeruje voči jeho tvrdeniam, čo sa potvrdilo znaleckým posudkom, pričom počas konania mohol žalovaný v 1. rade kedykoľvek uznať nárok žalobcu a vyhnúť sa následkom prehratého sporu. Žalovaný počas konania nepredložil jediný dôkaz osvedčujúci, resp. potvrdzujúci jeho argumentáciu, preto mal byť si vedomý toho, že v prípade neúspechu bude povinný znášať aj náklady súdneho konania.
Odvolateľ namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. majúc za to, že neexistuje v danom prípade dôvod hodný osobitného zreteľa voči žalovanému v 1. rade aj napriek jeho invalidite, lebo obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 4 Ústavy SR je aj to, že účastník konania, ktorý v spore uspel, má právo na náhradu všetkých trov. Ak sa súd chce odchýliť od tohto pravidla, musí náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. V zmysle ust. § 142 O.s.p. účastník, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov konania. Súd má aplikovať zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Opätovne poukázal na to, že žalovaný v 1. rade, hoci invalid, si najal advokáta, ktorému musel zaplatiť odmenu za poskytnuté služby, teda disponoval finančnými prostriedkami, avšak v prípade zodpovednosti za neúspech v spore už takýmito prostriedkami nedisponuje. Žalobca by uvedené nerozporoval, ak by advokát bol žalovanému v 1. rade ustanovený Centrom právnej pomoci. Navyše súd prvej inštancie vzal do úvahy aj majetkové pomery žalovaného v 1. rade, pričom sa nezaoberal dĺžkou konania, dôvodmi konania ako celku, upozorneniami žalobcu, ako aj tým, že žalovaný v 1. rade bol zastúpený advokátom. Navrhol preto napadnuté uznesenie zmeniť a zaviazať žalovaného v 1. rade nahradiť žalobcovi trovy konania alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný v 1. rade nevyjadril.
6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 C.s.p. v spojení s § 470 ods. 1, 2 C.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 C.s.p. a contrario zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, účinný do 30.06.2016).
8. Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznala náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. 1 O.s.p.).
9. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p., účinného od 01.07.2016).
10. Účelom uvedených ustanovení je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich charakter trov konania zavedením moderačného absolučneho práva. Je výrazom skutočností, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára v sudcovských výkladoch v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než vyplynú z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon však vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia uvedených ustanovení prichádza do úvahy sú prípady charakteristické sociálnym aspektom vystupujúcim do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (pozri uznesenie Ústavného súdu SR z 08.12.2011, sp. zn. II. ÚS/563/2011).
11. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou úspechu v konaní (§ 255 C.s.p.). Aplikácia ust. § 257 C.s.p., pred 01.07.2016 § 150 ods. 1 O.s.p., pri rozhodovaní o náhrade trov prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o výnimočný prípad, spočívajúci tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na stranách sporu. Pritom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Judikatúra konštatovala už, že tieto ustanovenia nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri ustanovení povinností nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (pozri uznesenie NS SR z 28.02.2010, sp. zn. 2 M Cdo/17/2009).
12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania, keď v konaní úspešnému žalobcovi nepriznal voči v konaní neúspešnému žalovanému v 1. rade náhradu trov konania aplikujúc ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje a len na zdôraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.
14. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil predmet konania a postoj žalovaného v 1. rade v konaní s poukazom na to, že žalovaný sa bránil v konaní ako vlastník predmetných nehnuteľností, riadne zapísaný v katastri nehnuteľností na základe predchádzajúcich konaní ním vedených. Až v priebehu predmetného konania bola zistená nesprávna identifikácia, z ktorej sa vychádzalo pri predchádzajúcich
konaniach. Žalovaný v 1. rade sa preto mohol dôvodne domnievať, že mu vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam patrí. Súd prvej inštancie správne posúdil aj osobné, majetkové a sociálne pomery u žalovaného v 1. rade, ktoré boli ako ďalší dôvod aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. so záverom, že nepriznanie trov konania žalobcovi nebude mať pre žalobcu vážne následky. S uvedeným sa odvolací súd tiež v celom rozsahu stotožňuje s poukazom na to, že žalobca už len v predmetnom konaní získal do vlastníctva pozemky značnej výmery a hodnoty. Ani samotná skutočnosť, zdôrazňovaná žalobcom, týkajúca sa toho, že žalovaný v 1. rade si zvolil v predmetnom konaní advokáta, za ktorého služby musel zaplatiť, nemôže byť sama o sebe dôvodom na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
15. Ak odvolateľ poukazuje na Ústavu SR, tak je potrebné poukázať na ust. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Z uvedeného vyplýva zásada rovnosti účastníkov ako jedna zo základných procesných zásad, ktorá sa netýka tak fyzických, ako aj právnických osôb a štátu, pokiaľ v konaní vystupujú ako procesné strany. Pritom ani pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady trov konania nie je zasiahnuté do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa uvedeného článku 47 ods. 2 Ústavy SR. Tento záver podporuje aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II . ÚS/78/03-29.
16. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 251 a nasl. C.s.p. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 1. rade bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania proti v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi. O výške trov odvolacieho konania u žalovaného v 1. rade bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).