Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-86-2017.pdf
PDF · 132.34 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/86/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Lawyer Partners, a.s. so sídlom Bratislava, Prievozská 37, IČO: 35 944 471, 2/ Lawyers Group, s.r.o. so sídlom Bratislava, Prievozská 37, IČO: 46 524 185, žalobcovia v rade 1/, 2/ právne zastúpení advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín z 5. októbra 2016, sp. zn. 5C/113/2013-251, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol a vo výroku III. o trovách konania, potvrdzuje.
Nariaďuje súdu prvej inštancie vykonanie opravy výroku II. rozsudku, a to vypustením slovného spojenia „a materiálnej škody vo výške 33.545,48 Eur“.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., okrem časti, ktorá je predmetom vykonania opravy, z o s t á v a n e d o t k n u t ý .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcom v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov na náhradu škody uplatnenej podľa § 9 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzal zo skutkového tvrdenia v žalobe, ktorou žalobca v rade 1/ si uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa Zákona č. 514/2003 Z. z., ku ktorému podľa tvrdenia žalobcov došlo nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín, ktorému dňa 24.07.2006 žalobca v rade 1/ doručil na optickom nosiči DVD 508 návrhov na začatie konania, a to spôsobom, ktorý v tom čase umožňovalo ust. § 42 ods. 1 O.s.p. a ktoré mali byť zapísané zaručeným elektronickým podpisom podľa Zákona č. 215/2002 Z. z.. Žalobca v rade 1/ si takto uplatnil nárok na náhradu škody
- kvalifikovanej ako materiálna škoda vo výške 3.472,08 Eur (podľa tvrdenia žalobcu v rade 1/) v dôsledku premlčania práv na zaplatenie súdne uplatnených pohľadávok - koncesionárskych poplatkov nadobudnutých od Slovenského rozhlasu realizačnou zmluvou č. 1 z 15.07.2005 a realizačnou zmluvou č. 2 z 13.03.2006, príslušenstva týchto pohľadávok vo výške 11.793.799,38 Eur - v nemožnosti vymáhať poplatok z omeškania z koncesionárskych poplatkov podľa § 9 Zákona č. 212/1995 Z.z., ďalej v nákladoch vynaložených titulom trov právneho zastúpenia pri vymáhaní koncesionárskych poplatkov v
celkovej výške 33.117,97 Eur (pôvodne bola uplatnená pohľadávka vo výške 33.545,48 Eur, znížená po čiastočnom späťvzatí návrhu o zaplatenie sumy 421,51 Eur - vynaložených trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom) a náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej podľa § 17 Zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške 335.280,- Eur. Pôvodne žalobca v rade 1/ si uplatnil aj nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 589.863,54 Eur, úročenie finančného kapitálu vo výške 173,60 Eur, v tejto časti žalobca v rade 1/ zobral žalobu späť a v tejto časti konanie zastavil. K čiastočnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu v rade 1/ došlo aj vo vzťahu uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 263.320,08 Eur, pričom aj v tejto časti na základe dispozitívneho úkonu žalobcu konanie zastavil. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo nepochybne zistené, že dňa 24.07.2006 žalobca v rade 1/ podal na Okresný súd Dolný Kubín 508 návrhov na začatie konania prostredníctvom optického nosiča DVD, jednalo sa o podanie návrhov na začatie konania so zaručeným elektronickým podpisom podľa § 42 ods. 1 O.s.p. v spojení so Zákonom č. 215/2002 Z. z.. Ďalej bolo nesporným, že Okresný súd Dolný Kubín neprijal tieto elektronické podania z dôvodu, že v tom čase nedisponoval technickými prostriedkami na prijímanie elektronických podaní. Zo strany Okresného súdu Dolný Kubín došlo k vráteniu DVD nosiča žalobcovi v rade 1/ a k zaregistrovaniu týchto návrhov na začatie konania dňa 24.07.2006 nedošlo. Žalobca v rade 1/ sa ochrany svojho základného práva proti uvedenému konaniu Okresného súdu Dolný Kubín domáhal podaním na Ústavný súd SR, ktorý svojím Nálezom č. k. I. ÚS 290/08-100 zo dňa 27.11.2008 rozhodol, že základné právo žalobcu v rade 1/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom okresného súdu Dolný Kubín neprijatím jej podania z 24.07.2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom porušené bolo. Ústavný súd prikázal Okresnému súdu Dolný Kubín konať o podaniach obchodnej spoločnosti z 24.07.2006. Vo zvyšnej časti sťažnosti týkajúcej sa finančného zadosťučinenia - povinnosti súdu zaplatiť 10.000,- Sk ako finančné zadosťučinenie za každé jednotlivé porušenie základného práva, nevyhovel. Medzi účastníkmi ďalej nebolo sporné, že na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR došlo následne k zaregistrovaniu jednotlivých vecí pre jednotlivé senáty Okresného súdu Dolný Kubín v marci 2013, keď tieto boli prejednané súdom bez vyrubenia súdneho poplatku, pričom vo viacerých konaniach bol žalobca v rade 1/ s uplatneným nárokom úspešný. Žalobcovia nepreukázali čo len v jednom konkrétnom prejednávanom prípade, že by k zamietnutiu nároku žalobcov na zaplatenie koncesionárskych poplatkov došlo z dôvodu premlčania práva, keďže v jednotlivých konaniach vedených na Okresnom súde Dolný Kubín bolo rešpektované zachovanie lehoty na začatie konania, ktoré boli podané na súde dňom 24.07.2006. Na základe takto zisteného skutkového stavu vyvodil, že žalobcovia v konaní nepreukázali základné podmienky vzniku škody podľa § 3 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Bol síce zistený nesprávny úradný postup Okresného súdu Dolný Kubín tým, že dňa 24.07.2006 nezaregistroval podania žalobcu v rade 1/ - návrhy na začatie konania podané elektronickou formou, avšak na základe Nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 290/08-100 zo dňa 27.11.2008 Okresný súd Dolný Kubín predmetné návrhy zaregistroval, vo veci konal a aj rozhodol. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k zániku majetkových práv žalobcu v rade 1/, ako to tvrdí v žalobe, keď v konkrétnostiach nepoukazoval na žiadne rozhodnutie, v ktorom by mal neúspech vo veci samej, z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dolný Kubín, na základe ktorého si náhradu škody uplatňoval. Preto nárok žalobcov na zaplatenie istiny 3.472,08 Eur ako škody spočívajúcej v nemožnosti vymôcť pohľadávky - postúpené koncesionárske poplatky od jednotlivých osôb, nepovažoval za dôvodný. Taktiež v tejto súvislosti nepovažoval uplatnený nárok na zaplatenie sumy 11.793,799,38 Eur ako domnelého poplatku z omeškania z koncesionárskych poplatkov podľa § 9 Zákona č. 212/1995 Z. z. za dôvodný, keďže v súvislosti s neuhradenými koncesionárskymi poplatkami sa v zmysle Zákona č. 309/2007 Z. z. z 02.06.2007, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 124/2006 Z. z., ust. § 10c nevzťahuje na nedoplatky, ktoré vznikli do 20. februára 2006, čo znamená, že § 9 platného zákona do 20. februára 2006 sa na tieto poplatky nevzťahuje. Žalobca nadobudol pohľadávky od Slovenského rozhlasu, a to na základe rámcovej zmluvy zo dňa 14.04.2005. Zodpovednosť štátu by v tomto prípade bola daná len vtedy, ak v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín by sa právo žalobcu voči dlžníkom stalo fakticky nevymožiteľné a je vylúčené, aby bolo uspokojené iným spôsobom. Za nedôvodný považoval nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody vo výške 33.117,97 Eur uplatnenej žalobcom v rade 1/ titulom trov právneho zastúpenia vzniknutých JUDr. Miroslavovi Pavelkovi, za zastupovanie pred okresným súdom v jednotlivých žalobách o zaplatenie koncesionárskych poplatkov. Ako už bolo konštatované, vo všetkých žalobách Okresný súd Dolný Kubín vo veci konal a v prípade úspechu žalobcu rozhodol aj o trovách konania podľa ust. § 142 - 150 O.s.p.. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že postupom Okresného súdu Dolný Kubín by priznanie náhrady trov konania bolo znemožnené. V danom prípade nevznikli ani predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcami podľa ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Je potrebné
predovšetkým vychádzať z Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 290/08-100, ktorý prikázal okresnému súdu konať o podaniach obchodnej spoločnosti z 24.07.2006. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že okresný súd v týchto podaniach konal a rozhodol, resp. a contrario žalobca netvrdil, že by okresný súd následne vo veci nekonal a prípadný negatívny výsledok sporu by bol spojený s nesprávnym úradným postupom tohto súdu. Už samotné konštatovanie porušenia práva a príkaz Ústavného súdu SR je dostatočným zadosťučinením porušeného práva žalobcu v rade 1/. Za nedôvodnú považoval námietku premlčania práva zo strany žalovaného. Trojročná premlčacia lehota mohla začať plynúť až po rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 27.11.2008, kedy došlo ku konštatovaniu porušenia práva žalobcu v rade 1/ postupom Okresného súdu Dolný Kubín, neprijatím jej podania z 24.07.2006. Pokiaľ žalobca v rade 1/ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 22.12.2009, nárok bol uplatnený v 3-ročnej lehote a následne, pokiaľ bol nárok žalobcu uplatnený na súde dňa 14.07.2010, bol uplatnený včas. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Výrokom II. konanie v časti o zaplatenie ušlého zisku v sume 589.863,54, materiálnej škody vo výške 173,60 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 263.320,08 Eur zastavil na základe späťvzatia žaloby v uvedených nárokoch (v častiach nároku) zo strany žalobcu v rade 1/.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v rade 1/ a 2/. Nestotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázali vznik škody, keďže ju vyčíslili len všeobecne. Materiálnu škodu vyčíslili podľa jednotlivých položiek, a to na istinu koncesionárskych poplatkov, poplatkov z omeškania z nezaplatených koncesionárskych poplatkov, trov právneho zastúpenia, pričom zároveň súdu predložili dátový nosič, ktorý obsahoval komplexnú identifikáciu pohľadávok, s ktorým obsahom sa súd prvej inštancie neoboznámil (body 1, 2). Prvostupňový súd konal vo veci napriek tomu, že tu bol dôležitý dôvod na odročenie pojednávania (bod 3). Súdu predložili dôkazy o tom, že vplyvom technologických a právnych limitov neboli a stále nie sú súdy schopné „vrátiť späť čas“ a vykonať vo vzťahu k elektronicky spracovaným návrhom procedúru prijatia podania tak, aby nedošlo k vytvoreniu prekážky premlčania. Súd preto nemôže „vrátiť späť čas“ podania a „tváriť sa“, že procedúra prijatia bola ukončená v deň, keď boli súdu po prvý krát doručené návrhy (bod 4). Všeobecný súd nesprávnym úradným postupom objektívne zabránil vykonaniu ich práva, keďže v zmysle § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva, pričom aj u postúpených pohľadávok nastalo premlčanie práva (bod 5). V dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dolný Kubín nedošlo k prijatiu podania v zmysle § 139 Vyhlášky č. 545/2005 Z. z., pretože súd neuskutočnil procedúru prijatia návrhu v zmysle platnej procesnej úpravy a nedošlo teda k okamihu podania návrhu na súd s platným právnym účinkom začatia občianskeho súdneho konania (bod 6). Premlčanie tak nastane ako nezvratný dôsledok aplikácie ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. v sporovom konaní (bod 7). Na preukázanie výšky škody s poukazom na porušenie poučovacej povinnosti súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. navrhujú doplnenie dokazovanie - na zodpovedanie odbornej otázky ustanovením znaleckého ústavu (bod 8). Určenie všeobecnej hodnoty pohľadávok - koncesionárskych poplatkov a poplatkov z omeškania v zmysle § 9 Zákona č. 212/1995 (platného do 20.02.2006) je odbornou otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie súdu a ktorých odpoveďou môže byť vypracovanie znaleckého posudku (bod 9). V návrhu na začatie konania nežiadali priznanie nárokov na poplatky z omeškania, ale len výlučne samotné koncesionárske poplatky, vzhľadom na skutočnosť, že vtedy platná právna úprava to neumožňovala (bod 10). Poukazujú na ust. § 9 ods. 1 Zákona č. 212/1995 Z. z., a to v súvislosti so zákonnými predpokladmi na ich uplatnenie (bod 11). Keďže Okresný súd Dolný Kubín neprijal návrhy, ktorými sa uplatnili práva na úhradu koncesionárskych poplatkov, došlo tak k pretrhnutiu postupu, ktorý je nevyhnutný pre vznik oprávnenia na ďalšie vymáhanie poplatkov z omeškania, teda príslušenstva z koncesionárskych poplatkov. Bez uplatnenia práva na úhradu koncesionárskych poplatkov na príslušnom súde nie je možné pristúpiť k vymáhaniu príslušenstva. Preto v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu došlo ku vzniku škody aj v podobe zániku práva na vymáhanie príslušenstva z koncesionárskych poplatkov (bod 12). Namietajú nesprávne vyhodnotenie znaleckého posudku ním predloženého, keď súd bez ďalšieho konštatuje, že ho považuje za irelevantný (bod 13). Vo vzťahu k námietke res iudicata udávajú, že nesúhlasia so žalovaným a tvrdia, že v konaní nenastali také skutočnosti, ktoré by bránili súdu priznať im nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (bod 14). Primerané finančné zadosťučinenie, o ktorom fakultatívne rozhoduje Ústavný súd SR na návrh sťažovateľa podľa § 127 ods. 3 Ústavy SR, nemožno stotožniť s odškodným ako s úhradou nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. (bod 15). Primerané finančné zadosťučinenie nie je zhodné s odškodnením, resp. úhradou nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Vznik právne významného dôvodu na odškodnenie, resp. úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods.
2 Zákona č. 514/2003 Z. z. nevylučuje, že za to isté správanie sa prizná aj primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie je sankciou, ktorú Ústavný súd SR ako orgán ochrany ústavnosti po vlastnej úvahe môže uložiť orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá na dodržiavanie ústavného práva. Ústavný súd ale nemôže priznať odškodné z dôvodu zodpovednosti za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov. Za porušenie procesných právnych predpisov je dôvodné uplatňovať úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., pričom tak realizuje svoje základné právo zaručené článkom 46 ods. 3 Ústavy SR (bod 16,17). Uvedená odlišnosť primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy je zvýraznená sekundárnou povahou zadosťučinenia. V žiadnom konaní pred súdom doposiaľ nebolo rozhodované o ich odškodnení za porušenie ustanovení procesných právnych predpisov úhradou nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. (bod 18,19). Z uvedených dôvodov žiadali rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
3. Žalovaný k odvolaniu žalobcov žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť. K bodom 1/ až 4/ uviedol, že žalobcovia celkom zjavne nerozoznajú rozdiel medzi tým, čo je pohľadávka voči koncesionárom a medzi tým, čo predstavuje škoda, za ktorú by mala niesť zodpovednosť v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobcovia v konaní vznik škody nepreukázali, keď pri určení jej výšky vychádzali z domnienky, resp. hypotézy 100 % úspešnosti vo všetkých konaniach, a to nielen vo vzťahu k rozhodovaniu súdu, ale aj vo vzťahu k následnej vymožiteľnosti pohľadávok koncesionárov. Súd prvej inštancie bol vo vzťahu k podaniu žalobcov zo dňa 24.07.2006 viazaný rozhodnutím ÚS SR, v zmysle ktorého bol povinný návrhy prijať so spätnými účinkami. Uvedené znamená, že v prípade vznesenej námietky premlčania zo strany koncesionára, bol súd povinný toto posúdiť tak, ako by bol návrh registrovaný ku dňu jeho doručenia, a to bez ohľadu na to, s akým dátumom bol v skutočnosti zaregistrovaný. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia boli vo viacerých konaniach úspešní. Povinnosťou žalobcov v tomto konaní bolo nielen tvrdiť, že ich pohľadávky sú premlčané v dôsledku neprijatia podaní súdom prvej inštancie, ale túto skutočnosť aj relevantným spôsobom preukázať. V tomto smere žalobcovia neprodukovali v konaní žiadne dôkazy a namiesto toho len nesústredene opakovali argumentáciu o nemožnosti „vrátiť späť čas“. Na „nové“ dôkazy žalobcov, ktoré v bode 4 odvolania ani nekonkretizujú, nie je možné prihliadať. Nedôvodná je námietka v bode 3 odvolania, že bol dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Z obsahu zápisnice súdu prvej inštancie zo dňa 05.10.2016 vyplýva, že boli splnené podmienky pre uskutočnenie pojednávania, keďže ich právni zástupcovia boli prítomní na pojednávaní, žalobcovia mohli predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, pričom zotrvali na jedinom návrhu - znaleckom posudku. K bodu 5, 7 uvádzanú, že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu ani jednej právoplatne nepriznanej pohľadávky od koncesionára z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Absurdne vyznieva tvrdenie žalobcov, že k premlčaniu týchto pohľadávok došlo, alebo prípadne len dôjde podľa § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z.. Argumentácia žalobcov k otázke začatia občianskeho súdneho konania, nebola zo strany súdu prvej inštancie hodnotená ako podstatná. Taktiež je to možné konštatovať aj vo vzťahu k námietke res iudicate, keďže súd prvej inštancie konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy z týchto dôvodov nezastavil (bod 6 až 14). Nevie z akého dôvodu žalobcovia navrhujú vykonať znalecké dokazovanie, keď o tomto návrhu rozhodol súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 05.10.2016 tak, že tento dôkaz nepripustil. Zotrváva na tvrdení, že žalobcami navrhovaný dôkaz nebol spôsobilý preukázať vznik a výšku materiálnej škody na strane žalobcov v žiadnom rozsahu. V bodoch 11 až 12 žalobcovia popisujú proces uplatňovania koncesionárskych poplatkov, ktorými dôvodia nárok na poplatky z omeškania ako príslušenstva. Odvolanie v tejto časti je bez osobitnej relevancie, nakoľko žalobcami požadovaná náhrada škody pozostávajúca z poplatku z omeškania (ako aj trov konania) priamo závisí od vzniku škody v podobe samostatných koncesionárskych poplatkov. Keďže žalobcovia vznik škody v podobe „premlčaných“ koncesionárskych poplatkov nepreukazovali, posudzovanie vzniku škody v podobe vyčíslených poplatkov z omeškania, ako aj trov konania, bolo zbytočné. K bodu 13 uvádzajú, že v dôvodoch rozsudku súdu prvej inštancie sa nenachádza žiadna stáť o irelevantnosti znaleckého posudku č. 01/2009. Okresný súd Dolný Kubín konal na základe príkazu Ústavného súdu SR (vo veci zaregistrovania podania návrhu na začatie konania), v uvedenom kontexte poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 455/2013. Žalobcami predložený dôkaz nemá žiadnu právnu relevanciu, nakoľko Okresný súd Dolný Kubín podľa žalobcov (hoci oneskorene) prijal tieto návrhy a aj o nich konal a rozhodol. V bodoch 15 až 19 poukazuje na tvrdenia žalobcov o možnosti priznania nemajetkovej ujmy, pričom namietajú nemožnosť stotožnenia nemajetkovej ujmy s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalobca v rade 1/ v žalobnom návrhu poukázal na viaceré Nálezy Ústavného súdu SR, ktorým bolo sťažovateľom priznané právo na primerané
finančné zadosťučinenie. Žalobca v rade 1/ dokonca z týchto nálezov pri vyčísľovaní požadovanej výšky nemajetkovej ujmy, ktorá mala súvis s nesprávnym úradným postupom, vychádzal. Uvedené tvrdenia a názory žalobcu v rade 1/ sú rozporuplné a nekonzistentné. Poukazuje na ust. § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý vymenúva podmienky, v prihliadnutím na ktoré sa určuje výška nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca v rade 1/ si v tomto smere nesplnil ani povinnosť tvrdenia, keď nárok na náhradu nemajetkovej ujmy relevantným spôsobom neodôvodňoval a zároveň nepredložil jediný dôkaz, ktorým by vznik nemajetkovej ujmy preukazoval. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdiť.
4. Žalobcovia v replike k podanému vyjadreniu žalovaného zotrvali na svojej predchádzajúcej argumentácii.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia hlavného pojednávania (§ 378 ods. 1 v spojení s § 177 ods. 2 písm. c/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ust. § 377 a § 380 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutom výroku I., ktorým žalobu žalobcov zamietol v súvisiacom výroku III. o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.
6. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal predpoklady vzniku nároku na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu - Okresného súdu v Dolnom Kubíne, je správny. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), pričom považoval za dôvodné reagovať na dôvody odvolania žalobcu, ktorými je odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal existenciu takejto vady v bode 3 a v bode 8 odvolania. Podľa jeho názoru, postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom - možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania (bod 3) a zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu poučovacej povinnosti podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., keď podal návrh na doplnenie dokazovania - ustanovenie znaleckého ústavu.
7. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára podklady potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplných skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu (§ R 37/1993). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, neporušuje jeho právo na spravodlivý proces (porovnaj aj R 125/1999).
8. Za nesprávny procesný postup sa rozumie taký postup súdu znemožňujúci účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, ktorým dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolacie dôvody žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho procesnom postupe - možnosti predložiť návrhy na dokazovanie a porušenie poučovacej povinnosti v zmysle § 153, § 154 CSP (v odvolaní uvádzaný § 120 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 - poznámka odvolacieho súdu) a z tohto dôvodu navrhnúť doplnenie dokazovania, je nenáležité a nezodpovedajúce postupu súdu prvej inštancie do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie nariadil termín hlavného pojednávania dňa 12.09.2016 na deň 05.10.2016, na ktoré predvolal strany sporu (§ 177 ods. 1 CSP). Termín pojednávania spolu s predvolaním bol doručený právnemu zástupcovi žalobcov (§ 178 ods. 1 CSP), pričom je ďalej možné konštatovať, že bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania (§ 178 ods. 2 CSP). Zo zápisnice o pojednávaní z 05.10.2016 vyplýva, že tohto sa zúčastnil právny zástupca žalobcov osobne. Po vykonaní dokazovania v zmysle § 181 ods. 2 CSP sudca súdu prvej inštancie uviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov sa vykonajú a ktoré nevykoná a uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Strany sporu boli vyzvané, že pokiaľ majú návrhy na doplnenie dokazovania, tieto je
potrebné predložiť do vyhlásenia uznesenia, ktorým bude vyhlásené dokazovanie za skončené, nakoľko následne už nie je možné na predložené dôkazy prihliadať. Na procesné poučenie súdu zástupca žalobcu navrhol vykonať znalecké dokazovanie znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave na určenie presnej výšky škody. Súd prvej inštancie návrh vykonaním znaleckého posudku zamietol (že ho nevykoná). Následne po poučení podľa § 154 CSP a § 182 CSP (v štádiu pred záverečnou rečou) zástupca žalobcu uviedol, že ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. Z uvedeného je zrejmé, že strane sporu - žalobcom bolo umožnené realizovať všetky procesné práva, ktoré v tom čase priznával už Civilný sporový poriadok. Postupom súdu prvej inštancie bola naplnená zákonná koncentrácia konania. Zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania - na určenie výšky škody - nemožno považovať za postup súdu, ktorý by bolo možné považovať za odňatie možnosti konať pred súdom alebo by sa jednalo o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže ak súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcov z dôvodu nenaplnenia predpokladov nároku na náhradu škody, vykonanie znaleckého dokazovania na určenie výšky škody je z hľadiska uvedeného právneho posúdenia veci neúčelné a nepotrebné.
9. V zmysle § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci (§ 2 citovaného zákona) urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nesplnenie zákonom stanovenej povinnosti štátneho orgánu.
10. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou Zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nevysvetľuje. V právnej teórií sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí) v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979).
11. V postupe sledu javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovedne ju však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ v pôsobení príčiny a následku, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
12. Z hľadiska skutkového stavu bolo v danej veci súdom prvej inštancie zistené, že žalobca v rade 1/ dňa 24.07.2006 podal na Okresný súd Dolný Kubín 508 návrhov na začatie konania (§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016) a to prostredníctvom optického nosiča DVD, jednalo sa o podanie návrhu so zaručeným elektronickým podpisom (§ 42 ods. 1 O.s.p. v spojení so Zákonom č. 215/2002 Z. z.). V konaní bolo nesporným, že Okresný súd Dolný Kubín nezaevidoval uvedené podania do registra a optický nosič DVD vrátil žalobcovi v rade 1/ z dôvodu, že nedisponuje technickými prostriedkami na prijímanie elektronických podaní. Vzhľadom na uvedený postup Okresného súdu Dolný Kubín, žalobca v rade 1/ sa domáhal ochrany svojho základného práva proti takémuto konaniu Okresného súdu Dolný Kubín podaním ústavnej sťažnosti z dôvodu, že bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd SR Nálezom č. I ÚS 290/08-100 z 27.11.2008 konštatoval porušenie základného práva žalobcu v rade 1/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru Okresným súdom Dolný Kubín neprijatím podania sťažovateľa z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. V bode 2 výroku prikázal Okresnému súdu Dolný Kubín konať vo veci podania obchodnej spoločnosti (sťažovateľa) z 24. júla 2016 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podľa príslušným ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V bode 3 sťažnosti sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel. Z dôvodov citovaného nálezu okrem iného ďalej vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky postupoval podľa § 56 ods. 3 písm. d/ Zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o Ústavnom súde“) a ak sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody. Vzhľadom na to, že Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle § 127 ods. 2 Ústavy a § 56 ods. 3 písm. d/ Zákona o Ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania z 27. júla 2006 opätovne konal podľa príslušným ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej z dôvodov uznesenia vyplýva, že bolo povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24.07.2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom ustanovenou formou, a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostávajú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Na tomto závere nemôže nič zmeniť prípadne okolnosť, že z technických príčin okresný súd nebude môcť podania sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bolo povinnosťou okresného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.
13. Z obsahu Nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne možno vyvodiť, že bolo konštatované porušenie práva žalobcu v rade 1/ na spravodlivé súdne konanie a právo na spravodlivý proces postupom okresného súdu, ktorý pôvodne neprijal podania z 24. júna 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom - návrhy na začatie konania, avšak príkazom adresovaným Okresnému súdu v Dolnom Kubíne ďalej vo veci konať spôsobom, aby boli dodržané všetky procesné práva účastníka konania na podanie spojené s podaním návrhu na začatie konania podľa (v tom čase) platného a účinného ust. § 79 ods. 1 O.s.p. zároveň znamenalo, že v uplatňovanom nároku žalobcu v rade 1/ na náhradu škody nie je vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, keďže tu niet vzťahu príčiny a následku. Žalobca v rade 1/ a neskôr žalobca v rade 2/ (po postúpení pohľadávok) v konaní netvrdili ani nepreukazovali, že by v dôsledku pôvodného neprijatia podania z 24. júla 2006 sa vo veci nekonalo, t.j. že by Okresný súd Dolný Kubín konal v rozpore s Nálezom Ústavného súdu SR č. I. ÚS 290/08-100. Naopak, súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval taký postup Okresného súdu Dolný Kubín, ktorý v dôsledku príkazu v Náleze Ústavného súdu SR prijal podania žalobcu v rade 1/ z 24.07.2006 tak, že týmto priznal účinky podania návrhu na začatie konania učineného 24.07.2006, pričom v týchto veciach vo veci konal, meritórne rozhodoval a podľa zistenia súdu prvej inštancie, v mnohých sporoch bol žalobca v rade 1/ aj úspešný. Nelogicky potom vyznievajú odvolacie dôvody žalobcov o neschopnosti súdu „vrátiť späť čas“ ako aj o premlčaní práva, keďže žalobcovia tým poukazujú na ukrátenie ich procesných práv len v abstraktnej forme, z ktorých žiadna relevancia nevyplýva. Skutočnosť, že by právo na vecné plnenie uplatnené v žalobách žalobcu v rade 1/ v konaniach na Okresnom súde Dolný Kubín nebolo z týchto dôvodov priznané, nebolo ním tvrdené a ani v priebehu pred súdom prvej inštancie ani preukazované. Teda, okrem nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou žalobcovia v konaní nepreukázali ani podmienky zodpovednosti za škodu existenciou takejto škody, keďže podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom, môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcami tvrdené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody podľa § 9 Zákona č. 514/2003 Z. z. na základe skutkového vymedzenia rozhodujúcich skutočností neboli preukázané a z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý zamietol nárok žalobcov na náhradu škody, uplatnenej a spočívajúcej v nepriznaní koncesionárskych poplatkov vo výške 3.472,08 Eur, príslušenstva koncesionárskych poplatkov vo výške 11.793.799,38 Eur, uplatnených nákladov za
vymáhanie koncesionárskych poplatkov vo výške 33.117,97 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 Zákona č. 514/2003 Z. z., ako správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
14. Odvolací súd v zmysle čl. 4 ods. 1 CSP nariadil vykonanie opravy rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie okrem iného „zastavil“ konanie v časti o zaplatenie „materiálnej škody vo výške 33.545,48 Eur“. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žalobca v rade 1/ si uplatnil nárok „na náhradu nákladov“ v celkovej výške 33.545,48 Eur. Žalobca v rade 1/ na základe podania z 21.02.2012, nazvaného ako „Spresnenie žalobného petitu“ zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 427,51 Eur späť z dôvodu, že sa jedná o trovy právneho zastúpenia zaplatené právnemu zástupcovi JUDr. Miroslavovi Pavelkovi a JUDr. Jaroslavovi Fridrichovi za právne služby poskytnuté žalobcovi v rade 1/ v rámci zastupovania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Okresný súd Bratislava I. na pojednávaní konanom dňa 15.03.2012 (po zopakovaní uvedeného procesného návrhu) konanie v časti o zaplatenie istiny 427,51 Eur, v zmysle § 96 O.s.p. zastavil. Následne po vyhlásení uvedeného procesného rozhodnutia súdom prvej inštancie, predmetom konania sa stal nárok žalobcov na náhradu nákladov vo výške 33.117,97 Eur, o ktorom súd prvej inštancie aj následne rozhodol (viď bod 22 rozsudku). Vzhľadom k tomu, že v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvej inštancie sa jedná o zrejmú nesprávnosť v uvedení sumy 33.545,48 Eur v časti výroku o zastavenie konania, i keď je zrejmé z konania súdu prvej inštancie (ako aj z odôvodnenia rozsudku), že suma 33.117,97 Eur sa stala predmetom rozhodovania vo výroku I., odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie vykonanie opravy uvedenej zrejmej nesprávnosti vypustením uvedenej časti znenia z výroku II..
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP a podľa pomeru úspechu strán v konaní priznal úspešnej žalovanej proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)