Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_23S-157-2016.pdf
PDF · 109.07 KB
Case nature
Area
Subarea
23S/157/2016
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a. s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., so sídlom Bajkalská 5, 931 04 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská 7, 828 55 Bratislava, IČO: 42 355 818, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 302/PÚ/2014 zo dňa 30. 10. 2014, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Krajské pracovisko Banská Bystrica, Zvolenská cesta 20, 974 05 Banská Bystrica rozhodnutím č.745/OŠDBB/2014 zo dňa 23. 05. 2014 rozhodol tak, že podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení platnom do 31.12.2015 (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“ alebo „zákon o EK“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 50.000,- Eur za to, že žalobca porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 48 ods. 1 písm. b) a § 48 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách tým, že dňa 20. 08. 2013 odmietol prenesenie telefónneho čísla 0907171439 napriek tomu, že neexistoval žiadny dôvod na jeho odmietnutie.
2. Svoje rozhodnutie prvostupňový orgán verejnej správy odôvodnil tým, že žalobca mohol predmetné telefónne číslo preniesť na základe žiadosti účastníka podanej dňa 20. 08. 2013, pretože neexistovali žiadne technické obmedzenia, ktoré by bránili preneseniu tohto čísla, a teda odmietnutie prenesenia čísla XXXXXXXXXX žalobcom s poukázaním na to, že telefónne čísla v rámci zvýhodnenia „Nekonečno v rodine 2“ tvoria skupinu účastníckych čísel sa nezakladá na pravde, a preto žalobca porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 48 ods. 1 a ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách, ponechať účastníkovi jeho telefónne číslo a preniesť ho do nového podniku.
3. V súvislosti s uloženou sankciou prvostupňový orgán verejnej správy vo svojom rozhodnutí konštatoval, že podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách úrad uloží podniku, ktorý nesplnil alebo porušil povinnosť podľa § 48 ods. 1, 4, 5 zákona o elektronických komunikáciách, pokutu do výšky 300.000,- Eur. Pre individuálne určenie výšky sankcie je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že uložená sankcia nemá plniť iba funkciu primeranej a spravodlivej odplaty za spáchaný skutok, ale má takisto pôsobiť v rovine individuálnej a všeobecnej profylaxie. Pri určení výšky sankcie je potrebné brať do úvahy skutočnosť, či daný podnik v minulosti spáchal ten istý alebo iný správny delikt. Aby mala sankcia efektívny odrádzajúci charakter, je potrebné pri určení jej výšky vychádzať z reálnych dopadov, ktoré vyvolá na strane sankcionovaného podniku. Prvostupňový orgán verejnej správy vo
svojom rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na výšku tržieb žalobcu v roku 2012 (644.215.597,00 Eur), ktorú žalobca uviedol vo vyhlásení o výške tržieb za rok 2012, predstavuje uložená sankcia zaokrúhlene 0,008 % z ročných tržieb žalobcu. Uloženú pokutu považoval prvostupňový orgán za primeranú vo vzťahu k spáchaniu deliktu dostatočne odrádzajúcu od ďalšieho porušovania povinností, pričom uložená pokuta nie je spôsobilá ohroziť alebo znemožniť následnú ekonomickú činnosť žalobcu.
4. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote rozklad. O rozklade rozhodol predseda Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len „predseda úradu“ alebo „úrad“) ako príslušný správny orgán, ktorý svojim rozhodnutím č. 302/ PÚ/2014 zo dňa 30. 10. 2014 rozhodnutie prvostupňového orgánu zmenil tak, že žalobcovi uložil podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách pokutu vo výške 30.000,- Eur. Žalovaný ako druhostupňový orgán v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že ustanovenie § 2 ods. 4 a § 6 ods. 5 opatrenia č. O-22/2011 (ďalej len „Opatrenie“) nie je možné aplikovať na danú vec z dôvodu, že zo žiadnej zmluvy ani z dodatku k zmluve medzi žalobcom a spotrebiteľkou D.. M. B. nevyplýva, že telefónne čísla XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX tvoria skupinové čísla, na ktoré by sa malo aplikovať uvedené opatrenie. Žalovaný tiež konštatoval, že ide o dve samostatné čísla na dvoch SIM kartách, ktoré na seba nie sú viazané tak, aby ich bolo nutné prenášať ako skupinu čísel. Benefit alebo osobitný režim nespôsobuje potrebu aplikácie § 2 ods. 4 a § 6 ods. 5 Opatrenia. Pripustením opačného výkladu by všetky komerčné čísla využívajúce osobitný režim, ako aj napr. „Nekonečno v rodine“, by boli neprenositeľné, čo je v rozpore s účelom § 48 zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný odkázal na opatrenie jeho právneho predchodcu TÚSR zo dňa 16. 12. 2004 č. O-7/2004, kde bol prvýkrát definovaný pojem skupinové účastnícke číslo. V tejto súvislosti sa demonštratívny výpočet v ustanovení § 2 ods. 4 Opatrenia dostal na základe pripomienky Fóra pre komunikačné technológie a táto pripomienka sa týkala výlučne fixných sietí. Iný návrh k zneniu opatrenia v tom čase nebol doručený, z ktorého by mala vyplývať žalobcom tvrdená definícia pojmu skupinové účastnícke číslo. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný neodchýlil svojvoľne od výkladu skupinového účastníckeho čísla. Žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia tiež uviedol, že povinnosť zakotvená v § 48 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách je jasne definovaná a zákon neustanovuje žiadne obmedzenie prenositeľnosti čísla a akýkoľvek výklad opatrenia ako právneho aktu nižšej právnej sily nemôže toto právo obmedziť. Pretože na spáchanie správneho deliktu je daná objektívna zodpovednosť, nie je možné z hľadiska výšky uloženej sankcie prihliadať na pomer zavinenia na spáchaní správneho deliktu, a teda aj nesprávnosť právneho výkladu žalobcom na spáchaní správneho deliktu. Ohľadne námietky, že žalovaný nesprávne vychádzal pri určení výšky sankcie z obratu žalobcu, žalovaný odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/246/2010, podľa ktorého pri výške sankcie je potrebné prihliadať na preventívnu funkciu, aby sa sankcionovaná osoba do budúcna vyvarovala porušení zákonných povinností, ale aby nebola s ohľadom na represívnu funkciu zjavne neprimeraná. Dôvod pre zníženie pokuty na sumu 30.000,-- Eur žalovaný videl v tom, že žalobca sa dopustil porušenia zákona len voči jednému spotrebiteľovi.
5. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo vydané v rozkladnom konaní. Žalobca v žalobe navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného č. 302/ PÚ/2014 zo dňa 30. 10. 2014 ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie č. 745/OŠDBB/2014 zo dňa 23. 05. 2014 zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
6. Žalobca v žalobe predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav, pre ktorý je podľa jeho názoru rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobca žalovanému vytýka, že ním stanovené kritériá skupinového účastníckeho čísla nemajú oporu v zákone ani v opatrení a tento pojem nie je nikde definovaný. Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie nepredvídateľné, čím došlo k porušeniu § 11 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách. Nedostatky úpravy pojmu skupinové čísla, nemôžu byť dodatočne odstránené alebo špecifikované v rámci rozhodovacej činnosti. Žalobca tiež v žalobe namietal, že povinnosť preniesť číslo podľa § 48 ods. 1 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nie je priamo vykonateľná a vykonáva sa len v rámci opatrenia. V rámci kontroly žalovaný u žalobcu nevzniesol námietky a pripomienky ohľadne definície skupinového účastníckeho čísla v podmienkach prenosu. Žalovaný sa nevyjadril k námietke, že pravidlá prenosu boli súčasťou zmluvy, ktorou sú zmluvné strany viazané. Žalobca v žalobe tiež namieta výšku obratu ako neprípustný parameter určenia výšky pokuty. V tejto súvislosti namietal aj nedostatočné zohľadnenie zákonných podmienok pre uloženie sankcie podľa § 73 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách platného v rozhodnom znení. Žalobca považuje za poľahčujúcu okolnosť, že došlo k omylu vo výklade nedostatočnej právnej úpravy definície skupinového účastníckeho čísla.
7. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe zotrval na dôvodoch svojho rozhodnutia. Navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
8. Žalobca v rámci repliky k vyjadreniu žalovaného zopakoval podstatné dôvody žaloby.
9. Žalovaný v rámci dupliky navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 18 ods. 2 SSP uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave ako miestne príslušnému súdu. Túto svoju požiadavku žalovaný odôvodnil tým, že podľa jeho názoru Najvyšší súd SR rozhodol v rozpore s § 13 ods. 1 SSP, keď uznesením zo dňa 17. 10. 2016, sp. zn. 2Sž/27/2014 postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako miestne príslušnému, hoci miestne príslušným súdom na vedenie predmetného konania je Krajský súd v Bratislave, v ktorého obvode má sídlo žalovaný.
10. Krajský súd Banská Bystrica ako správny súd, vo veci nariadil pojednávanie na deň 26. 04. 2017.
11. Návrh žalovaného na postúpenie veci Krajskému súdu Bratislava súd posúdil ako námietku miestnej nepríslušnosti, na ktorú však neprihliadol z dôvodu, že vec bola Krajskému súdu v Banskej Bystrici postúpená Najvyšším súdom SR, a to uznesením č. k. 2Sž/27/2014-38 zo dňa 17. 10. 2016.
12. Pretože ustanovenie § 18 ods. 2 SSP veta druhá zvýrazňuje viazanosť nižšieho správneho súdu postúpením veci vyšším správnym súdom, nie je namieste vec postúpiť Krajskému súdu Bratislava, nakoľko aj tento súd je vo vzťahu k Najvyššiemu súdu SR správnym súdom nižšieho stupňa, a je rovnako postúpením veci vyšším súdom viazaný. Znamená to teda to, že postúpením veci vyšším správnym súdom správnemu súdu nižšieho stupňa je založená na základe rozhodnutia vyššieho správneho súdu príslušnosť, v tomto konkrétnom prípade Krajského súdu Banská Bystrica.
13. S uvedeným právnym záverom v otázke zachovania príslušnosti súd oboznámil účastníkov konania po otvorení pojednávania a dal im priestor na vyjadrenie. Účastníci konania vo vzťahu k právnemu posúdeniu miestnej príslušnosti sa nevyjadrili a nevzniesli v tomto smere ďalšie námietky. Súd preto pristúpil k vecnému prejednaniu žaloby.
14. Na pojednávaní žalobca zotrval na podanej žalobe. Uviedol, že hlavným a kľúčovým sporným momentom, o ktorý v konaní ide, je to, že je potrebné určiť, ktoré číslo je možné považovať za skupinové číslo. Žalobca uviedol, že postupoval podľa ustálenej praxe v súvislosti s prenosom čísla. Ohľadne výšky pokuty poukázal na to, že zákon o elektronických komunikáciách vo svojich ustanoveniach ako kritérium obrat podniku neuvádza. Žalobca na pojednávaní tiež uviedol, že ustanovenie § 48 zákona o elektronických komunikáciách je bez príslušného vykonávacieho predpisu nevykonateľné. V tomto smere považuje vyjadrenia žalovaného za protirečivé, keď na jednej strane hovorí, že § 48 neobsahuje možnosť odmietnutia prenositeľnosti čísla a na druhej strane v opatrení definuje, pri ktorých číslach je možné odmietnuť ich prenos. Žalobca v tejto súvislosti vyjadril názor, že neexistuje číslo, ktoré by sa nedalo preniesť. Uviedol, že pani Kvaková mohla požiadať o prenos čísiel tvoriacich skupinu ako celok, alebo mohla požiadať o zrušenie tejto skupiny a preniesť si len jedno samostatné číslo. Pokiaľ by pani Kvaková bola postupovala takýmto spôsobom, bolo by jej žiadosti vyhovené. Niekoľkokrát žalobca na pojednávaní zdôraznil, že je možné preniesť skupinu čísel, teda telefónne čísla tvoriace nejakú skupinu, prípadne je potrebné požiadať o zrušenie tejto skupiny a požiadať o prenos samostatného čísla.
15. Žalovaný na pojednávaní zotrval na svojich písomných vyjadreniach. Poukázal na smernicu č. 2002/22/ES o univerzálnych službách, ktorá v článku 30 zakotvuje ponechanie si telefónneho čísla zákazníkovi aj v prípade, že si chce preniesť toto telefónne číslo k inému operátorovi. Táto smernica bola transponovaná do zákona o elektronických komunikáciách, konkrétne do § 48. Toto ustanovenie nestanovuje žiadne výnimky na zamietnutie prenositeľnosti čísla. Akýkoľvek mylný výklad pojmu skupinové číslo zo strany žalobcu, nie je spôsobilý privodiť odmietnutie prenosu čísla k inému operátorovi. Žalovaný vyjadril nesúhlas s argumentáciou žalobcu, že je možné preniesť len telefónne čísla tvoriace skupinu ako celok, pretože žalovaný má vedomosť, a to aj z informácií publikovaných v médiách, že žalobca poskytuje aj v súčasnosti benefity ako napr. „Navzájom zadarmo“. Bolo by v rozpore so smernicou a v rozpore so zákonom o elektronických komunikáciách, aj s účelom prenositeľnosti čísla, ak by takéto benefity bránili v prenositeľnosti čísla.
16. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov a po preskúmaní veci a postupu žalovaného dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol.
17. Predmetom sporu je posúdenie, či bol žalobca oprávnený odmietnuť preniesť telefóne číslo D.. M. B. do inej mobilnej siete z dôvodu, že bolo žalobcom zaradené pod tzv. skupinové účastnícke čísla podľa § 2 ods. 4 Opatrenia z dôvodu osobitného režimu Nekonečno v rodine.
18. Podľa čl. 30 ods. 1 Smernica EP a Rady 2002/22/ES zo 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (ďalej aj „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby všetci účastníci verejne prístupných telefónnych služieb, vrátane mobilných služieb, ktorí o to požiadajú, si mohli ponechať svoje čísla nezávisle na podniku poskytujúcom službu: a) v prípade geografických čísel na špecifickom mieste; a b) v prípade negeografických čísel na ktoromkoľvek mieste. Tento odsek sa nevzťahuje na prenos čísel medzi sieťami poskytujúcimi služby na pevnom mieste a mobilnými sieťami.
19. Podľa § 48 ods. 1 zákona o EK, podnik je povinný zabezpečiť svojim účastníkom s telefónnymi číslami z národného číslovacieho plánu, ktorí o to požiadajú, aby si mohli ponechať svoje telefónne čísla nezávisle od podniku, ktorý službu poskytuje, v prípade a) geografických čísel v rámci geograficky určenej číslovacej oblasti vymedzenej úradom na špecifickom mieste pripojenia účastníka a b) negeografických čísel na ktoromkoľvek mieste.
20. Podľa § 48 ods. 4 zákona o EK, podnik je povinný preniesť a aktivovať číslo účastníkovi v čo najkratšom možnom čase; účastníkovi, ktorý uzatvoril zmluvu o prenose čísla do nového podniku, musí byť číslo aktivované do jedného pracovného dňa.
21. Podľa § 48 ods. 6 zákona o EK, podnik, ktorý počas procesu prenášania čísla spôsobil, že číslo bolo prenesené oneskorene alebo bolo prenesené k inému podniku proti vôli účastníka, je povinný poskytnúť účastníkovi kompenzáciu; právo na náhradu škody nie je týmto dotknuté.
22. Podľa § 48 ods. 7 zákona o EK, podrobnosti týkajúce sa prenositeľnosti čísel, administratívneho postupu pri prenášaní čísel a kompenzácie podľa odseku 6 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.
23. Podľa § 73 ods. 1 písm. c), úrad uloží podniku, ktorý nesplnil alebo porušil niektorú z povinností ustanovených týmto zákonom podľa § 21 ods. 2, § 28 ods. 1, § 38 ods. 5 písm. a) a c), § 40 ods. 1 až 3, § 41, § 42 ods. 4, § 43 ods. 2, § 44 ods. 4 a 5, § 48 ods. 1, 4 a 5, § 50 ods. 9, § 52 ods. 1, § 54 ods. 3 a 6, § 56 ods. 5, § 57 ods. 10 až 12, § 58 ods. 5 a 7, § 59 ods. 1 a 3, § 63 ods. 5 až 7 a 9, § 64 ods. 3, 5, 6 a 8 alebo ustanovení osobitného predpisu, pokutu do výšky 300 000 eur.
24. Podľa § 73 ods. 5 zákona o EK, pri ukladaní pokuty úrad prihliadne najmä na závažnosť, spôsob, trvanie a dôsledky porušenia povinnosti.
25. Podľa § 2 ods. 4 Opatrenia, čísla používané na identifikáciu jedného alebo viacerých koncových zariadení pripojených na prístup digitálnej siete integrovaných služieb (ISDN), čísla prevoľby, skupinové účastnícke čísla (napríklad ISDN PRA, ISDN BRA, DDI číselné bloky) a viaceré čísla pridelené k jednej SIM karte sa prenášajú ako jeden celok.
26. Právny rámec prenosnosti čísla je upravený v článku 30 ods. 1 smernice, v zmysle ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby všetci účastníci mobilných služieb, ktorí o to požiadajú, si mohli ponechať svoje čísla nezávisle na podniku poskytujúcom službu (b) v prípade negeografických čísiel na ktoromkoľvek mieste. Tento článok smernice nadväzuje na 40. odsek úvodných ustanovení smernice, podľa ktorého prenosnosť čísla je kľúčovým faktorom uľahčujúcim voľbu spotrebiteľa a účinnú súťaž v konkurenčne orientovanom telekomunikačnom prostredí, takže koncoví užívatelia, ktorí o to požiadajú,
si môžu ponechať svoje čísla vo verejnej telefónnej sieti nezávisle na organizácii, ktorá služby poskytuje. Smernica tak jasne zadefinovala cieľ, ktorým je umožniť prenos čísla v rámci mobilných sietí.
27. Tento cieľ bol do nášho právneho poriadku implementovaný prostredníctvom § 48 ods. 1 zákona o EK. V zmysle tohto ustanovenia je jasne definovaná povinnosť podnikov umožniť prenos jednotlivých čísiel. Podrobnosti týkajúce sa prenositeľnosti čísiel, administratívneho postupu a kompenzácie sú upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom úradom (§ 48 ods. 7 zákona o EK).
28. Pre posúdenie oprávnenosti konania a dôvodnosti vznesených žalobných námietok je potrebné vysporiadať sa s tým, či môže byť povinnosť podnikov podľa § 48 ods. 1 zúžená/vylúčená vydaným Opatrením žalobcu (a contrario či právo účastníka na prenos čísla môže byť obmedzené vykonávacím predpisom žalovaného).
29. Obmedziť práva a na druhej strane vylúčiť povinnosti (prenosnosť čísla) ustanovené zákonom je možné len zákonom alebo na základe zmocnenia zákona aj podzákonným právnym predpisom v limitoch daných mu zmocňovacím ustanovením.
30. V článku 30 smernice nie je upravená možnosť obmedzenia prenosnosti čísla - nie je to jej cieľom. Táto možnosť obmedzenia prenosnosti čísla nie je upravená ani v § 48 zákona o EK. Hranice vykonania prenosnosti čísla sú dané jedine v ustanovení § 48 ods. 7 zákona o EK, ktorý neupravuje možnosť, aby bola opatrením žalovaného obmedzená prenositeľnosť čísla zo strany podnikov (ustanovuje podrobnosti týkajúce sa prenositeľnosti čísel, administratívneho postupu pri prenášaní čísel a kompenzácie).
31. Opatrenie tak nesmie v zmysle zákonného zmocnenia umožniť žalobcovi zbaviť sa povinnosti preniesť číslo účastníka do inej mobilnej siete. Výklad, ktorý zaujal žalobca preto odporuje zákonnému zneniu ust. § 48 ods. 1, 4 a 7 zákona o EK. Opačný výklad nielenže odporuje zákonu, ale aj článku 30 smernice. Správny orgán a súd je však povinný zabezpečiť plný účinok práva Únie a aplikovať eurokonformný výklad smernice. Žalobcova námietka, že povinnosť preniesť číslo v § 48 ods. 1 zákona o EK nie je priamo vykonateľná tak neobstojí.
32. Žalobca nesprávne vykladá povinnosť preniesť číslo podľa § 48 ods. 1 zákona o EK a podrobnosti prenositeľnosti čísla, ktoré sú upravené v Opatrení.
33. Opatrenie prima facie neupravuje možnosti, kedy môže žalobca odmietnuť povinnosť preniesť číslo. Možnosti odmietnuť preniesť číslo v § 6 ods. 5 však ustanovuje len pre prípady nedodržania procesného postupu podľa Opatrenia, pričom túto možnosť je potrebné posudzovať citlivo z hľadiska dodržania primárnej povinnosti podľa § 48 zákona o EK.
34. Ak by bol právny názor žalobcu správny, povinnosť preniesť číslo by bola zakotvená v zákone, a právo odmietnuť preniesť číslo v Opatrení. Takáto úprava však z hľadiska odlišného stupňa právnej sily nemôže obstáť. Vykonávacie predpisy môžu slúžiť len na vykonanie primárnej povinnosti, a nie na oslobodenia sa spod povinnosti.
35. Vzhľadom k tomu sú relevantné len tie námietky žalobcu, ktorými namietal priamu vykonateľnosť povinnosti podľa § 48 ods. 1 zákona o EK. Ostatné sa týkajú právnej úpravy Opatrenia, ktoré vzhľadom na porušenie zákonnej povinnosti žalovaným nemá v tejto súvislosti význam, t. j. posudzovať či išlo o svojvoľnú definíciu skupinového čísla žalovaným a pod.
36. Z tohto pohľadu je aj nedôvodná argumentácia žalovaného ohľadne porušenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona o EK, že nebola zabezpečená predvídateľnosť regulácie, pretože ust. § 48 ods. 1 je jasne definované a nepripúšťa rôzny výklad.
37. Taktiež sú nedôvodné aj ostatné námietky žalobcu.
38. Čo sa týka znenia § 2 ods. 4 Opatrenia, v tomto ustanovení je síce uvedený demonštratívny výpočet skupinových účastníckych čísiel, avšak tie je potrebné vykladať vzhľadom na ich charakter (ISDN PRA, ISDN BRA, DDI číselné bloky). Z účelu úpravy § 2 ods. 4 Opatrenia s poukazom na § 48 ods. 1 zákona
však vyplýva, že musí ísť o čísla, ktoré samostatne nie sú prenositeľné, ako sú napríklad viaceré čísla pridelené k jednej SIM karte.
39. Z tohto dôvodu potom žalovaný správne usúdil, že v danej veci išlo o dve samostatné čísla na dvoch SIM kartách, ktoré existujú a fungujú samostatne, teda predstavujú dva koncové body a nejde o skupinové čísla.
40. Je irelevatná námietka, či išlo o privátnu virtuálnu sieť, pretože tento pojem nie je v zákone a inom právnom predpise definovaný. Ide o pojem a výklad žalobcu. Súd však rozhoduje na základe právnych noriem a nie vytvorených pojmov účastníkom konania. Zároveň je potrebné konštatovať, že tento pojem nebol žalobcom v priebehu správneho konania použitý, ale ním argumentuje iba v žalobe.
41. Osobitný režim Nekonečno v rodine nemôže založiť podľa názoru súdu skupinové účastnícke číslo, pretože by potom operátori bez regulácie a možnosti kontroly zo strany žalovaného, vytvárali skupinové účastnícke čísla pod zámienkou benefitov. Rozhodné je, či sa môžu telefóne čísla osobitne užívať a existovať. Ako podporný argument je aj uzavretie dvoch nezávislých zmlúv k dvom telefónnym číslam.
42. Zo strany žalovaného tak nešlo o vytvorenie nových podmienok definície skupinového čísla, ale len o aplikáciu ust. § 2 ods. 4 Opatrenia na daný skutkový stav, t. j. aplikáciu a interpretáciu právnej normy.
43. Možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že právna úprava § 2 ods. 4 Opatrenia je zo strany žalovaného koncipovaná široko, pripúšťajúc širokú správnu úvahu žalovaného, čo možno rozumieť pod skupinovým účastníckym číslom.
44. Žalovaný vo svojom rozhodnutí opakovane poukazoval, že § 2 ods. 4 Opatrenia sa vzťahuje na technickú prekážku prenositeľnosti čísla. Táto prekážka sa však v § 2 ods. 4 explicitne nenachádza, čo môže dôvodne zakladať rozdielnu interpretáciu u jednotlivých podnikov. To však samo o sebe nemohlo spôsobiť porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, a to pre dikciu zákonného ustanovenia § 48 ods. 1 zákona o EK.
45. Žalobca netvrdil, že by pripomienkoval znenie § 2 ods. 4, resp. definíciu skupinového účastníckeho čísla v rámci prijatia Opatrenia TÚSR zo dňa 16.12.2004 č. O - 7/2004, ako to urobilo napr. Fórum pre informačné technológie.
46. Ak by žalobca mal skutočne záujem dodržať povinnosť § 48 ods. 1 zákona o EK, konal by po podaní žiadosti o prenos čísla tak, že by sám navrhol alebo zabezpečil zrušenie služby Nekonečno v rodine k číslu XXXX XXX XXX, pretože by ho ďalej nemohol poskytovať.
47. Naopak, žalobca účelovo a tendečne túto skutočnosť vyhodnotil vo svoj prospech, keď to považoval za dôvod pre odmietnutie prenosu telefónneho čísla.
48. V tomto smere sú protirečivé tvrdenia žalobcu keď na jednej strane tvrdí, že číslo D.. B. XXXX XXX XXX nemohol preniesť, z dôvodov tvrdených v žalobe a na druhej strane na pojednávaní konanom dňa 26.04.2017 prezentoval názor, že každé číslo je možné preniesť, teda, že neexistujú žiadne prekážky prenosu telefónnych čísel.
49. Pokiaľ sa žalobca spoliehal na to, že žalovaný v rámci kontroly nevytkol definíciu skupinového čísla v pravidlách prenosu, zrejme si neuvedomil, že nie je úlohou žalovaného kontrolovať zmluvné dojednania podnikov ex ante. Na druhej strane zo zápisu z kontroly č. 184/13-92/2007 zo dňa 21.12.2007 vyplýva, že ubezpečil žalovaného, že každý užívateľ, ktorý o to požiada, si môže ponechať svoje mobilné telefónne číslo nezávisle od podniku poskytujúceho verejnú mobilnú telefónnu službu. Zároveň kontrolný orgán ubezpečil, že za tým účelom boli vypracované podmienky prenositeľnosti mobilného telefónneho čísla v súlade s Opatreniami. Preto žalovaný nemal dôvod skúmať podrobne zmluvné podmienky žalobcu. Žalobca súčasne nevedel na výzvu žalovaného predložiť listinný dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že sa žalovaný stotožňuje s výkladom žalobcu ohľadne skupinového účastníckeho čísla.
50. Vo vzťahu k namietanému uloženiu neprimeranej sankcie je potrebné poznamenať, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď okrem podmienok pre uloženie pokuty podľa § 73 ods. 5 zákona
o EK v znení platnom do 31.12.2015 vychádzal aj z preventívnej funkcie pokuty s poukazom na rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 6 Sžo/246/2010.
51. Je potrebné si uvedomiť, že žalobca konal v danej veci účelovo, aby obmedzil účastníkom mobilnej siete prenos čísla k inému operátorovi. Svoje konanie žalobca nemôže ospravedlňovať nejednoznačnou právnou úpravou v Opatrení, nakoľko zákonná úprava § 48 je dostatočne jasná a zrozumiteľná.
52. Žalobca, bez ohľadu na zákonnú povinnosť, sa snažil pod demonštratívny výpočet v § 2 ods. 4 Opatrenia implementovať aj telefóne čísla využívajúce osobitný režim alebo benefit, ktorý sám účastníkom ponúka.
53. Zo zmluvných podmienok týkajúcich sa takéhoto benefitu však nevyplýva, že by obsahovali poučenie pre účastníkov o tom, že počas trvania Nekonečno v rodine je obmedzená prenositeľnosť telefónneho čísla. Napriek tomu bola sankcia žalovaným v konaní o rozklade patrične znížená a je uložená v dolnej hranici zákonnej sadzby.
54. Ohľadne námietky, že podmienka výšky obratu nebola v čase vydania rozhodnutia upravená v zákone je potrebné uviesť, že tomu tak nie je ani v zmysle § 73 ods. 9 zákona o EK v platnom znení. Novelou zákona č. 247/2015 Z. z. tvorí obrat len zákonnú hranicu prípustnosti výšky uloženej pokuty, ktorou došlo k nahradeniu pevnej hornej sadzby v sume 300.000, - EUR podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o EK v rozhodnom znení. Správny orgán tak dostatočne a náležite uviedol, z akých dôvodov pristúpil aj k aplikácii preventívnej funkcie uloženej sankcie a to aj s poukazom na demonštratívny výpočet § 73 ods. 5 zákona o EK v rozhodnom znení.
55. Súd v súlade s ustanovením § 139 ods. 2 SSP zaujal stanovisko k podstatným žalobným námietkam, pričom za rozhodujúce považuje to, že v konaní tak pred prvostupňovým, druhostupňovým orgánom verejnej správy, ako aj v konaní pred súdom bolo preukázané, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinností vyplývajúcich mu z ust. 48 ods. 1 a 4 zákona o EK, čo zakladá jeho objektívnu zodpovednosť za sankčný delikt postihovaný podľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o EK.
56. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že žiadna zo žalobcom vznesených námietok nie je spôsobilá privodiť zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia a súd sám nezistil vady uvedené v ust. § 195 SSP, pre ktoré by bolo potrebné zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie.
57. Súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal s námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie dostačujúco odôvodnil, preto súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.
58. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 167 ods. 1 SSP a contrario.
59. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok [§ 446 ods. 2 písm. c) SSP] .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP]. Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.