Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-40-2016.pdf
PDF · 127.99 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/40/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcov: 1/ Carpe diem, s.r.o., Hlavná 95, Prešov, IČO: 36 481 815, 2/ L. V., nar. XX.XX.XXXX, Y. X/G, V., 3/ C. V., nar. XX.XX.XXXX, Y. X/G, V., 4/ C.. X. H., nar. XX.XX.XXXX, M. XXX/X, G. U., 5/ C.. M. H., nar. XX.XX.XXXX, P. XXX, G. U., zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom AK v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanému: P. P., nar. XX.XX.XXXX, P. X, zastúpený JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou AK v Prešove, Slovenská 69, o zaplatenie 2.623,47 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C/302/2013-168 zo dňa 15.3.2016, takto
rozhodol:
Ruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne 2.623,37 eur spolu s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 650,- eur od 11.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 650,- eur od 11.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 650,- eur od 11.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 652,- eur od 11.5.2013 do zaplatenia a zo sumy 23,47 eur od 1.6.2013 do zaplatenia, všetko do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcom spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 100 % na účet ich právneho zástupcu s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobcovia sa podaným návrhom domáhali na žalovanom rozhodnutia podľa výroku tohto rozsudku. V žalobe uviedli, že medzi účastníkmi konania vznikol na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 19.6.2012 nájomný vzťah na dobu určitú od 1.7.2012 do 31.7.2014. Žalobcovia ako spoluvlastníci nehnuteľnosti - dom súpisné č. XXXX, postavený na parcele KN C č. XXX/X, nachádzajúci sa v P. O. B. H. Č.. XXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. P., prenechali žalovanému ako nájomcovi do užívania nebytové priestory na 1. poschodí vo výmere 144 m2 a spoločné priestory v predmetnej nehnuteľnosti na účely prevádzkovania gastronomickej prevádzky. Dohodnuté mesačné nájomné bolo vo výške 650,- eur splatné príslušný mesiac najneskôr do 10. dňa nasledujúceho mesiaca. Pre prípad omeškania s plnením povinností bol dohodnutý úrok z omeškania. Podľa čl. III. bod 4 zmluvy zložil žalovaný prenajímateľom depozit vo výške 1.950,- eur, podľa článku III. bod 6 písm. c/ zmluvy bolo dohodnuté, že vodné a stočné bude žalovanému fakturované prenajímateľmi.
2. Žalovaný listom zo dňa 14.2.2013 oznámil prenajímateľom skončenie nájmu ku dňu 28.2.2013, ktoré žalobcovia posúdili ako návrh na ukončenie nájomného dohodou, s ktorou nesúhlasili, čo oznámili listom zo dňa 22.2.2013, keďže podľa ich názoru, skončenie nájmu zo strany žalovaného bolo v rozpore s článkom VI. zmluvy a k účinnému skončeniu nájmu teda nedošlo. Žalobcovia sa rozhodli posudzovať list žalovaného zo dňa 14.2.2013 ako výpoveď z nájmu podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v súlade s ustanovením § 12, v zmysle ktorého výpovedná lehota bola 3 mesiace, ktorá sa počíta od 1. dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, preto vzhľadom na tieto okolnosti začala plynúť výpovedná doba od 1.3.2013, ktorá uplynula ku dňu 31.5.2013. Žalovaný
neuhradil nájomné za mesiac január 2013 vo výške 650,- eur, za mesiac február 2013 vo výške 650,- eur, za mesiac marec 2013 vo výške 650,- eur, za mesiac apríl 2013 vo výške 650,- eur, za mesiac máj 2013 vo výške 650,- eur, vodné a stočné za obdobie od 14.2.2013 do 28.2.2013 vo výške 23,47 eur z faktúry č. XXXXXXXXXX, zo dňa 23.5.2013, splatná dňa 30.5.2013. Vzhľadom na to, že predmetné nebytové priestory boli dané do užívania ďalšiemu nájomcovi od 1.5.2013, žalobcovia si neuplatnili na žalovanom nájomné za mesiac máj 2013. Čo sa týka zloženého depozitu vo výške 1.950,- eur, tento depozit žalobcovia započítali na zmluvnú pokutu v súlade s ustanovením čl. VII. zmluvy, pretože žalovaný ako nájomca nedodržal dohodnutú dobu nájmu a nedošlo k ukončeniu nájmu dohodou strán.
3. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 15Ro/227/2013-17 zo dňa 26.7.2013, proti ktorému bol v zákonom stanovenej lehote podaný odpor. Žalovaný nerozporoval, že došlo k podpísaniu zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 19.6.2012 na dobu určitú, poukázal však na to, že bol nútený ukončiť nájomný vzťah z dôvodu, že prenajímatelia mu neposkytli riadne služby, ktoré boli spojené s užívaním nebytového priestoru v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, a to nebol mu dodávaný plyn, pričom v zmluve v čl. III. ods. 6 písm. b) sa uvádza, akou formou bude náklady na dodávku plynu hradiť. Vstupné priestory, ktoré nemal v užívaní, boli sústavne znečistené, založené odpadmi, boli rozbité okná, dvere a pod.. V ďalších priestoroch, ktoré prenajímateľ prenajímal ,dochádzalo sústavne k rušeniu jeho prevádzky a k výtržnostiam. V zmysle zmluvy mal platiť náklady na elektrickú energiu priamo dodávateľovi týchto služieb, napriek tejto skutočnosti uhrádzal náklady priamo dodávateľovi nad rámec zmluvy. Z týchto dôvodov nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť na požadovanej úrovni a dňa 14.2.2013 oznámil prenajímateľom, že nájomný vzťah je nútený skončiť k 28.2.2013. Uvedený deň prenajaté priestory odovzdal. Trval na tom, že skončenie nájmu vypovedal z dôvodu, že prenajímateľ hrubo porušoval svoje povinnosti (v zmysle § 9 ods. 3 písm. c/ zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov). Ku skončeniu nájomného vzťahu nedošlo z jeho strany dobrovoľne, ale bol donútený okolnosťami spôsobenými prenajímateľmi z dôvodu, že skončenie nájmu nezapríčinil sám, nie je dôvodná ani zmluvná pokuta uvedená v čl. VII. zmluvy, stanovená pre prípad nedodržania doby nájmu za riadnych okolností. Nájomné za mesiac január a február 2013 neuhrádzal z dôvodu, že prenajímateľom uhradil pri podpise zmluvy depozit vo výške trojmesačného nájomného, a to vo výške 1.950,- eur. V zmysle čl. III. ods. 4 zmluvy tento depozit má byť nájomcovi vrátený po ukončení nájmu, pričom môže byť ponížený o nesplatené záväzky nájomcu. Teda žalobcovia si mali započítať 2 mesiace nájmu a faktúru č. XXXXXXXXXX na 23,47 eur z depozitu a vrátiť mu 626,53 eur. Z týchto dôvodov navrhol žalobu zamietnuť.
4. V tejto veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 12C/302/2013-87 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/302/2013-93, avšak uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 11Co/159/2014-123 bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
5. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie čestným vyhlásením Martina Slaninu, sťažnosťou žalobcu v 1. rade zo dňa 4.3.2013, výpisom z účtu Uni Credit Bank od 4.2. do 28.2.2013, plagátom o otvorení prevádzky na B. H. Č.. XXX a zistil skutkový stav, podľa ktorého vo veci nebolo sporné, že došlo medzi žalobcami ako prenajímateľmi a žalovaným ako nájomcom k uzatvoreniu nájomnej zmluvy dňa 19.6.2012, predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov na B. H. Č.. XXX, X. P., v budove súpisné č. XXXX, postavenej na pozemku parcelné č. XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX, okres P., obec P.. Nájomná zmluva bola dohodnutá na dobu určitú od 1.7.2012 do 31.7.2014. Podľa čl. I. bod 2 zmluvy účelom prenajatia bolo prevádzkovanie gastronomickej prevádzky "reštaurácia, pizzeria, bar, organizovanie spoločenských akcií ". Podľa čl. III. bod 2 zmluvy sa zmluvné strany dohodli na nájomnom vo výške 54,17 eur/m2 podlahovej plochy, za kalendárny rok výška mesačného nájomného bola 650,- eur. Podľa čl. III. bod 4 zmluvy nájomca sa zaviazal pri podpise zmluvy o nájme nebytových priestorov uhradiť depozit vo výške trojmesačného nájomného, čiže sumu 1.950,- eur. Podľa čl. III. bod 6 zmluvy do nájmu neboli započítané náklady na elektrickú energiu, nájomca bol povinný nahlásiť sa dodávateľovi tejto služby ako odberateľ a uhrádzať poplatky za poskytnuté služby dodávateľovi týchto služieb, a to náklady za dodávku plynu, vodné a stočné. Podľa čl. IV. bod 1 zmluvy prenajímatelia sa zaviazali odovzdať nájomcovi nebytový priestor v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Prenajímatelia vyhlásili, že oboznámili nájomcu so skutočným stavom nebytového priestoru, čo nájomca svojím podpisom na zmluve potvrdil. Podľa čl. V. bod 2 zmluvy, zmluvné strany si dohodli a nájomca sa zaviazal, že si bude zabezpečovať bežnú údržbu prenajatého nebytového priestoru vrátane drobných opráv a znášať na svoju ťarchu všetky náklady s tým spojené. V zmysle bodu 3 článku V.
zmluvy nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy a ani iné podstatné zmeny v nebytovom priestore bez písomného súhlasu prenajímateľov, a to ani na svoje náklady. Podľa bodu 3 článku V. zmluvy nájomca bol povinný bez zbytočného odkladu oznámiť prenajímateľovi potrebu tých opráv a prác, ktoré podľa zmluvy nájomca nebol povinný vykonávať alebo ich vykonanie zabezpečiť, inak zodpovedal za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti by vznikla. Podľa článku VI. bod 1 zmluvy zmluva o nájme sa uzatvorila na dobu určitú, preto nájom zaniká automaticky po uplynutí dohodnutej doby. Podľa bodu 2. bol zmluvnými stranami dojednaný zánik nájmu dohodou, ktorú obe strany potvrdia písomne, a to aj bez udania dôvodu. V písomnej dohode o zániku nájmu bolo povinnou náležitosťou uvedenie dňa, ku ktorému sa nájom skončí, ak deň skončenia nájmu v dohode nebol uvedený, skončí sa nájom dňom nasledujúcim po dni, keď bola dohoda uzavretá. Podľa bodu 3. článku VI. zmluvy prenajímatelia boli oprávnení okamžite odstúpiť od zmluvy v prípade, ak by nájomca užíval nebytový priestor v rozpore s podmienkami dohodnutými v zmluve alebo, ak nájomca meškal s platením nájomného viac než 10 dní. Podľa čl. VII. zmluvy v prípade, že nájomca nedodrží dohodnutú dobu nájmu podľa článku II. tejto zmluvy s výnimkou podľa článku VI. bod 2 je povinný zaplatiť prenajímateľom zmluvnú pokutu vo výške zloženého depozitu podľa článku III. bod 4 zmluvy.
6. Z vykonaného dokazovania mal súd za zistené, že žalovaný ako nájomca oznámil listom zo dňa 14.2.2013 prenajímateľom, že nájomný vzťah uzavretý na základe zmluvy je nútený skončiť vzhľadom na nevyhovujúce podmienky nebytových priestorov a nekorektný prístup správcu budovy. Súčasne týmto písomným podaním žalovaný ako nájomca, vyzval prenajímateľov k vráteniu depozitu vo výške trojmesačného nájomného, a to do 28.2.2013, súčasne oznámil odovzdanie predmetu nájmu dňa 28.2.2013. Prevzatie tohto písomného podania žalobcovia nepopierali. Listom zo dňa 22.2.2013 prenajímatelia adresovali žalovanému ako nájomcovi svoju vôľu pokračovať v nájomnom vzťahu a trvali na dodržaní podmienok nájomnej zmluvy uzavretej dňa 11.7.2012, nakoľko prenajatý nebytový priestor bol prevádzkyschopný a nebol dôvod na ukončení nájomného vzťahu mimo podmienok uvedených v zmluve.
7. Z čestného prehlásenia U. F., osoby, ktorá mala uzavretú nájomnú zmluvu s prenajímateľmi potom, čo žalovaný ako nájomca opustil prenajaté priestory, mal súd za zistené, že nebytový priestor mal prenajatý na svoju podnikateľskú činnosť od 1.5.2013 s tým, že z dôvodu odpojenia od elektrickej energie majitelia prenajímaného objektu mu vyšli v ústrety a dňa 26.3.2013 bola obnovená dodávka elektrickej energie na jeho meno. Spotreba elektrickej energie fakturovaná za obdobie od 26.3.2013 do 14.5.2013 vznikla z dôvodu úpravy daného priestoru. Podľa reklamného letáku slávnostné otvorenie predmetnej prevádzky U. F. bolo dňa 17.5.2013.
8. Súd vec právne hodnotil podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, citoval ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1až 4, § 5 ods. 1 až 4, § 7, § 8, § 9 ods. 1 až 3, citoval ust. § 43, ust. § 664, ust. § 494, ust. § 488, ust. § 493, ust. § 663, ust. § 668 a ust. § 544 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že medzi účastníkmi bolo nesporné a dôkazne aj preukázané, že žalovaný užíval nebytové priestory v objekte žalobcov. Žalovaný spochybňoval žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu. Ako obranu proti nárokom uplatneným žalobcami uvádzal, že za obdobie, za ktoré bol nájom uplatňovaný, predmetné nebytové priestory neužíval z dôvodu výpovede z nájmu, ktorú dal preto, lebo prenajímatelia hrubo porušovali svoje povinnosti a priestory neboli v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie. V zmysle dohody bol zložený depozit, ktorý žiadal započítať na úhradu dlžného nájomného. Z vykonaného dokazovania však súd dospel k záveru, že žalobcovia dôvodne uplatnili nárok, nakoľko v konaní žalovaný nepreukázal existenciu dôvodov, pre ktoré by prevádzka nebola v stave spôsobilom na dohovorené užívanie, teda nebol preukázaný dôvod na výpoveď v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 písm. b), ani písm. c) zákona č. 116/1990 Zb.. Z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. vyplýva, že nájomca môže zmluvu o nájme uzatvorenú na dobu určitú vypovedať pred uplynutím dohodnutej doby. Čo sa týka dôvodov výpovede z nájmu, toto ustanovenie nemá kogentný charakter a bolo možné zmluvnými stranami dohodnúť aj iné dôvody výpovede, prípadne vylúčiť dôvody uvedené v zákone úplne alebo sčasti. Dôvodom pre podanie výpovede zo strany nájomcu môže byť i skutočnosť, že prenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti ako to tvrdil žalovaný, vyplývajúce z ust. § 5 ods. 1 cit. zákona. Žalovaný nepreukázal sústavnosť alebo opakovanie nedostatkov služieb, ktorých poskytovanie s užívaním priestorov bolo spojené. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že výpoveď žalovaného z nájmu zo dňa 14.2.2013, nebola platná. Žalobcovia listom zo dňa 22.2.2013 žalovanému jednoznačne oznámili, že trvajú na dodržaní nájomnej zmluvy. Napriek tomu žalovaný, čo nebolo sporné, ku dňu 28.2.2013 predmetné nebytové priestory fakticky opustil. Súd mal za to, že toto faktické opustenie
prenajatých priestorov nespôsobilo zánik nájomnej zmluvy. Navyše oznámením zo dňa 8.3.2013 (a predtým listom zo dňa 22.2.2013) žalobcovia oznámili žalovanému, že list žalovaného zo dňa 14.2.2013 posúdili ako návrh na ukončenie nájomného vzťahu dohodou, s ktorou nesúhlasili a mali za to, že nájomný vzťah trvá. Súhlasili však s ukončením nájomného vzťahu ku dňu 31.5.2013, t.j. po ukončení výpovednej doby trvajúcej od 1.3.2013 s poukazom na ustanovenie § 12 zákona č. 116/1990 Zb.. Súd má za to, že žalovaný tento návrh na ukončenie nájmu neprijal, pretože predtým reálne a fakticky opustil predmetné priestory napriek riadne trvajúcemu a platnému nájomnému vzťahu. Nárok na nájomné žalobcom teda nezanikol, nakoľko nájomný vzťah trval, pretože nedošlo k platnému skončeniu nájmu zo strany žalovaného v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb.. Tento si uplatnili do 30.4.2013, nakoľko od 1.5.2013 mali v predmetných priestoroch už nového nájomcu, ktorého by nemali, ak by žalovaný riadne realizoval a konzumoval nájom. Žalobcovia podali proti žalovanému dôvodne návrh na zaplatenie sumy 2.623,47 eur, ktorá pozostáva z nájomného za mesiac január 2013, február 2013, marec 2013, apríl 2013, v každom mesiaci po 650,- eur. Za mesiac január, kedy riadne trval nájomný vzťah, nakoľko k výpovedí zo strany žalovaného došlo až dňa 14.2.2013, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že by došlo k úhrade nájomného, inak následne riadne trval nájomný vzťah aj v mesiaci február 2013 a v súlade s ustanovením § 12 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov začala od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede, t.j. od 1.3.2013 plynúť výpovedná lehota, ktorá uplynula dňa 31.5.2013. Žalobcovia si však neuplatnili nájomné za mesiac máj, nakoľko od 1.5.2013 začal predmetné nebytové priestory užívať iný nájomca. Predmetom uplatneného nároku bola taktiež úhrada za vodné a stočné, a to za obdobie od 14.2.2013 do 28.2.2013 vo výške 23,47 eur, ktorú žalovaný nerozporoval. Súd mal nesporne preukázané, že od 1.5.2013 predmetné priestory začal užívať iný subjekt a mal za to, že skoršie ani objektívne nenastal dôvod v zmysle ustanovenia § 575 Občianskeho zákonníka, teda nemožnosť plnenia zo strany žalobcov. Pokiaľ nastala nemožnosť plnenia, táto nastala až od 1.5.2013, pričom žalobcovia si ani od 1.5.2013 neuplatňovali nájomné na žalovanom práve z dôvodu vzniku nového nájomného vzťahu. Podľa výkladu ust. § 575 OZ, plnenie sa stane nemožným len vtedy, ak ide o objektívnu nemožnosť plnenia, nie však z hľadiska konkrétneho dlžníka. V prípade, ak ide o subjektívnu nemožnosť, záväzkový vzťah spravidla nezaniká, ibaže by to vylučovala osobná povaha plnenia. So subjektívnou nemožnosťou plnenia súvisí tzv. hospodárska nemožnosť plnenia. V spojení s týmto výkladom ustanovenia § 575 OZ súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 3066/2007 zo dňa 28. 11. 2007, kde z právnej vety vyplýva, že len faktické opustenie priestorov nespôsobuje zánik nájomnej zmluvy; nie je však v konkrétnom prípade vylúčené, že ďalšie uplatňovanie nárokov na nájomné bude posudzované ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o nárok žalovaného na vrátenie zloženého depozitu vo výške 1.950,- eur, žalobcovia v zmysle v článku VII. zmluvy predmetný depozit započítali titulom zmluvnej pokuty v súlade s dojednaním. Súd mal za preukázané, že v zmysle zmluvných dojednaní žalovaný nedodržal ako nájomca dohodnutú dobu nájmu podľa čl. II. a sám zavinil, že došlo k jeho ukončeniu, a preto mal súd za to, že žalobcom vznikol dôvodný nárok aj na zaplatenie zmluvnej pokuty. V tejto súvislosti poukázal na právny záver Ústavného súdu Českej republiky v Náleze sp. zn. III. ÚS 3900/12, kde zdôraznil, že v súkromnom práve sa aplikuje zásada pacta sunt servanda , a to aj v tých prípadoch, kedy je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Žalovaný vystupoval pri uzatváraní zmluvy ako podnikateľský subjekt, zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká konsenzom, a zmluvný konsenzus účastníkov zmluvy má právotvorné účinky. Žalovaný mal možnosť neprijať dojednanie ohľadom zmluvnej pokuty. O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s tým, že o výške úroku z omeškania rozhodol podľa Nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p..
9. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a navrhol tento zmeniť a žalobu zamietnuť s tým, že sa mu prizná nárok na náhradu trov konania. Odvolanie proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S rozhodnutím súdu sa nestotožnil, keďže je v rozpore s vykonaným dokazovaním a nedáva odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré sú pre posúdenie danej právnej veci dôležité. Je nesporné, že 28.2.2013 predmetné nebytové priestory fakticky opustil, pričom súhlasil s názorom súdu, že faktické opustenie prenajatých priestorov nespôsobuje zánik nájomnej zmluvy. Nájomca má však právo predmet nájmu užívať, nie povinnosť a je na ňom, či bude v prenajatých priestoroch realizovať činnosť, na ktorý účel si ich prenajal alebo nie. Na druhej strane je však stanovená aj povinnosť prenajímateľa umožniť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s
nájmom. Prenajímateľ je teda povinný rešpektovať právo nájomcu predmet nájmu užívať. Z vykonaného dokazovania však má za preukázané, že prenajímatelia po tom, čo nájomca opustil prenajatý priestor, hoci ako tvrdia žalobcovia, nájomný vzťah považovali za naďalej trvajúci, nesplnili svoju povinnosť umožniť plný a nerušený výkon práv nájomcu na užívanie predmetu nájmu. V konaní bola predložená faktúra VSE, a.s., ktorou bolo preukázané, že na odbernom mieste B. XXX, na elektromere č. XXXXXXX je od 26.3.2013 odberateľom elektrickej energie p. U. F.. Podľa § 39 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, ak žiadateľ o zriadenie odberného elektrického zariadenia alebo elektrickej prípojky nie je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej má byť odberné elektrické zariadenie alebo elektrická prípojka zriadená, je povinný požiadať vlastníka nehnuteľnosti o súhlas so zriadením odberného elektrického zariadenia alebo elektrickej prípojky. Podľa čl. III. bod 6 písm. a/ zmluvy, nájomca je povinný nahlásiť sa u dodávateľa tejto služby (dodávky elektrickej energie) ako jeho odberateľ a uhrádzať poplatky za poskytnuté služby sám dodávateľovi týchto služieb. Samotní žalobcovia v podaní zo dňa 22.2.2016 priznali, že p. F. bol prihlásený k odberu elektrickej energie už skôr ako od 1.5.2013. Rovnako v čestnom vyhlásení U. F. zo 4.2.2016 tento priznal, že 26.3.2013 bola obnovená dodávka elektrickej energie na jeho meno. Spotreba elektrickej energie za obdobie 26.3.2013 do 14.5.2013 vznikla pri úprave daného priestoru. Užívaním veci je správanie, ktorým sa realizuje úžitková hodnota veci, či už vo forme individuálnej alebo vo forme podnikateľskej spotreby. Z takto vykonaného dokazovania podľa názoru žalovaného vyplýva, že najneskôr od 26.3.2013 bol predmetný nebytový priestor užívaný U. F., ktorý od uvedeného dňa bol odberateľom elektrickej energie v danom nebytovom priestore, pričom jej spotreba vznikla pri úprave daného nebytového priestoru. Úpravu nebytového priestoru je potrebné považovať za realizáciu úžitkovej hodnoty daného nebytového priestoru, a teda jeho užívanie. Súd z takto vykonaným dokazovaním sa nevyporiadal a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nemožnosť plnenia nastala až od 1.5.2013. Toto tvrdenie je však v rozpore s vyššie uvedeným dokazovaním. V danom prípade totiž nie je podstatné, že prenajímatelia uzatvorili nájomnú zmluvu s p. F. od 1.5.2013, ale rozhodujúce je, kedy umožnili p. F. tento nebytový priestor užívať. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že k tomu došlo už 26.3.2013. Od tohto dátumu totiž žalovaný ako nájomca nemal možnosť predmet nájmu ďalej užívať, keďže ho užíval iný subjekt. Pokiaľ súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 3066/2007, je možné súhlasiť s tam uvedeným právnym názorom, že samotné faktické opustenie prenajatých priestorov nespôsobuje zánik nájomnej zmluvy, avšak poukázal na ďalšiu časť právnej vety, v zmysle ktorej nie je vylúčené, že ďalšie uplatňovanie nárokov na nájomné bude vylúčené ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ. V zmysle tohto potom požiadavku prenajímateľov na úhradu nájomného aj za obdobie od 26.3.2013, t.j. za 6 dní marca 2013 a apríl 2013, kedy predmet nájmu preukázateľne umožnili užívať inému subjektu, je v rozpore s elementárnymi princípmi spravodlivosti a ide o zneužitie práva zo strany žalobcov. Súd sa s predloženými dôkazmi nevysporiadal. Jeho závery o nemožnosti plnenia až od 1.5.2013 sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, nie je zrejmé, prečo súd tieto dôkazy nebral do úvahy a prečo sa s nimi nevyporiadal. Z tohto dôvodu považoval žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Poukázal na logický rozpor odôvodnenia rozsudku, keď súd tvrdí, že za mesiac január, kedy riadne trval nájomný vzťah, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že by došlo k úhrade nájomného, inak následne trval nájomný vzťah aj v mesiaci február 2013 a v súlade s ust. § 12 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov začala prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede, t. j. od 1.3.2013 plynúť výpovedná lehota, ktorá uplynula 31.5.2013. Ak súd konštatuje, že k výpovedi z nájmu nedošlo, potom nemožno hovoriť o uplynutí výpovednej lehoty o ukončení nájmu 31.5.2013. Ďalej uviedol, že v danom prípade žiadal, aby na úhradu nájomného za január 2013, február 2013 a 25 dní marca 2013, ako aj vodného a stočného vo výške 23,47 eur bol započítaný depozit vo výške 1.950,- eur, ktorý bol zložený podľa čl. III. bod 4 zmluvy. Súd akceptoval názor žalobcov, že tento depozit bol započítaný na zmluvnú pokutu podľa čl. VII. zmluvy. Podľa čl. VII. zmluvy, v prípade, že nájomca nedodrží dohodnutú dobu nájmu podľa čl. II. tejto zmluvy s výnimkou podľa čl. VI. bod 2 je povinný zaplatiť prenajímateľom zmluvnú pokutu vo výške zloženého depozitu podľa čl. III. bod 4 zmluvy. Otázka toho, ako bol ukončený nájom, je rozhodujúca pre posúdenie, či prenajímatelia majú nárok na zmluvnú pokutu. Súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že žalobcovia posudzujú list žalovaného zo dňa 14.2.2013 ako návrh na ukončenie nájomného vzťahu dohodou, s ktorou nesúhlasili. Súhlasili však s ukončením nájomného vzťahu k 31.5.2013. Napokon bol tento nájom podľa žalobcu ukončený už k 30.4.2013. Žalovaný zastáva názor, že pokiaľ žalobcovia súhlasili s ukončením nájmu pred uplynutím dojednanej doby nájmu, ide o dohodu o skončení nájomného vzťahu podľa čl. VI. ods. 2 zmluvy. Dohoda o skončení nájomného pritom vylučuje povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu. Pokiaľ súd daný skutkový stav posúdil tak, že nájomný vzťah bol ukončený v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 OZ, aj v takom prípade, je podľa jeho názoru vylúčené uplatnenie zmluvnej pokuty, keďže táto predpokladá zavinené porušenie povinnosti zo
strany nájomcu. Nemožnosť plnenia je objektívna nemožnosť, ktorej existencia nemôže byť pričítaná žalovanému. Okrem toho samotné ukončenie zmluvného vzťahu nie je porušením žiadnej zmluvnej povinnosti. Nejde o zmluvnú povinnosť zotrvať v zmluvnom vzťahu, je to právo nájomcu, ktorý má právo na ukončenie nájomného vzťahu a to buď dohodou alebo v zmysle zákona. Vzhľadom na to žalobcovia nemajú nárok na zmluvnú pokutu a zložený depozit je možné v zmysle návrhu žalovaného započítať na nezaplatené nájomné za január 2013, február 2013, 25 dní marca 2013 a vodné a stočné. Žalobcovia v danom prípade požadujú zaplatenie nájomného spoločne a nerozdielne, aj keď nejde o tzv. nedeliteľné plnenie, ani nie je daná aktívna solidarita veriteľov. V takomto prípade nemožno použiť ust. § 512 ods. 1 a § 513 OZ. Taktiež poukázal na chybu v prvom výroku rozsudku, kde súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 652,- eur od 11.5.2013 do zaplatenia. Žalovaný bol povinný platiť nájomné vo výške 650,- eur, nie je dôvod zaviazať ho na zaplatenie úrokov zo sumy 652,- eur.
10. Žalobcovia vo vyjadrení na odvolanie žalovaného uviedli, že toto je nedôvodné. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa nich vychádza zo správne zisteného skutkového stavu veci, rešpektujúc právny záver odvolacieho súdu a spĺňa všetky zákonné náležitosti, najmä v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd správne právne vyhodnotil všetky pre rozhodnutie podstatné okolnosti a napadnutý rozsudok je tak po právnej aj vecnej stránke správny. Žalobcovia sa prioritne nestotožňujú s názorom žalovaného o tom, že rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny z dôvodu, že vykonaným dokazovaním má byť preukázané skoršie užívanie prenajatých priestorov treťou osobou. Žalovaný na preukázanie tejto skutočnosti predložil len faktúru VSE, a.s., z ktorej vyplýva, že vo vzťahu k prenajatým priestorom je od 26.3.2013 vedený ako odberateľ elektrickej energie p. U. F.. Tu opätovne vyvstáva otázka, odkiaľ a akým spôsobom a od koho získal žalovaný takýto dokument, keďže to nebolo od žalobcov, ani od p. U. F.. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci, no pri splnení podmienky, že sa dôkaz získal zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Ak bol dôkaz získaný nezákonne, nemožno na neho v súdnom konaní vôbec prihliadať. Samotné pripojenie odberného miesta p. U. F. nedokazuje, že priestory boli ním ako novým nájomcom užívané, a teda z tohto dôvodu ich nemohol užívať žalovaný už počnúc dňom 26.3.2013. Žalobcovia vo vzťahu k tomu opakovane uvádzajú, že p. U. F. iba vyšli v ústrety a umožnili mu s predstihom sa evidovať na odber elektrickej energie len z dôvodu, že sa mal od 1.5.2013 stať nájomcom prenajatých priestorov a lehota na pripojenie u VSE, a.s. je 40 dní od podania žiadosti o pripojení. Priestory bolo potrebné pred odovzdaním novému nájomcovi upraviť z dôvodu potreby ich odvlhčenia a vysušenia na to určenými zariadeniami, keďže žalovaný ešte na začiatku nájomného vzťahu na základe súhlasu žalobcov zdemontoval radiátory a plynové rúry, pričom po jeho faktickom opustení prenajatých priestorov ku dňu 28.2.2013 zároveň z priestorov zobral ním používané elektrické zariadenia, ktoré vytvárali dodatkové teplo a ktoré žalovaný využíval na vykurovanie týchto priestorov. Žalobcovia sa v tejto súvislosti v celom rozsahu odvolávajú na samotné písomné čestné vyhlásenie p. U. F. zo dňa 4.2.2016, kde svedok jednoznačne potvrdil, aj keď si žalovaný jeho vyhlásenie (dez)interpretuje podľa seba a v rozpore s jeho obsahom, že priestory upravoval a užíval až od 1.5.2013. Odhliadnuc od toho žalobcovia dodávajú, že o užívaní predmetných priestorov p. U. F. až od 1.5.2013 svedčí tiež dátum, od ktorého je p. U. F. oprávnený vykonávať podnikateľskú činnosť a tiež doklad o tom, že dňa 17.5.2013 sa uskutočnilo slávnostné otvorenie jeho prevádzky v prenajatých priestoroch. Tvrdenie žalovaného, že prenajaté priestory boli užívané treťou osobou už od 26.3.2013, z vyššie uvedených dôvodov, nemôže v konaní pred súdom absolútne obstáť. Tieto svoje tvrdenia žalovaný nijako nepreukázal. Rovnako nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by sa domáhal od prenajímateľov užívania predmetných priestorov za obdobie od marca 2013 alebo za akékoľvek iné obdobie, keďže v tom čase už zariaďoval a užíval svoju novú prevádzku. Žalovaný vo svojom odvolaní osobitne poukazuje tiež na to, že nie je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že tzv. depozit vo výške 1.950,- eur, ktorý zložil vopred pri uzatváraní nájomnej zmluvy, bolo potrebné započítať na zmluvnú pokutu z dôvodu porušenia povinnosti zotrvať v zmluvnom vzťahu po celú dohodnutú dobu zo strany žalovaného. Žalobcovia popierajú tvrdenie žalovaného o tom, že mali v rámci predsúdnej komunikácie súhlasiť s tým, že nájomný vzťah je možné ukončiť dohodou k 31.5.2013, a teda možno uvažovať o tom, že sa nájomný vzťah medzi účastníkmi konania de facto dohodou aj skončil, čo má vylučovať právny nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. VII. nájomnej zmluvy. Takýto záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko žalobcovia listom zo dňa 22.2.2013 a listom zo dňa 8.3.2013 žalovanému výslovne oznámili iba to, že považujú jeho list zo dňa 14.2.2013 za jednostranný návrh na ukončenie nájmu dohodou, s ktorým nesúhlasia. Žalovaný bol upozornený, že vypratanie prenajatých priestorov a jednostranne podpísaný protokol o odovzdaní a prevzatí nebytového priestoru nemá vplyv na trvanie nájmu, lebo právom nájomcu je aj prenajatú vec neužívať. Tiež bolo zdôraznené, že predmetné nebytové priestory bol žalovaný oprávnený naďalej užívať na zmluvne dojednaný účel do
31.5.2013. Skutočnosť, že žalovaný fakticky opustil prenajaté priestory a celkom ich prestal po 28.2.2013 užívať, objektívne vylučuje akúkoľvek možnosť ukončenia nájomného vzťahu dohodou zmluvných strán. Ku skončeniu zmluvného vzťahu dohodou nemohlo dôjsť ani na základe domnelého jednostranného vyhlásenia žalobcov, ako sa to snaží v súčasnosti ex post žalovaný interpretovať. Žalobcovia na tomto mieste odkázali na právny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nemožno faktické opustenie prenajatých priestorov zo strany žalovaného ako nájomcu považovať za okolnosť spôsobujúcu zánik nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania a už vôbec nie dohodou. Zmluvná pokuta bola v súlade s čl. VII. nájomnej zmluvy viazaná na nedodržanie dohodnutej doby nájmu zo strany žalovaného ako nájomcu. V situácii, keď žalovaný nedal platnú výpoveď z nájmu a nedošlo ani k dohode o jeho skončení, zanikol nájomný vzťah len pre okolnosti na strane žalovaného, ktorý svojim konaním spôsobil porušenie jeho základných povinnosti nájomcu a dohodnutých podmienok podľa nájomnej zmluvy. V dôsledku toho nebola z jeho strany zavinene dodržaná dohodnutá doba trvania nájmu, na ktorú bola viazaná zmluvná pokuta, preto žalobcom dôvodne vznikol nárok na zmluvnú pokutu, ktorú si títo následne opodstatnene a platne započítali do pohľadávky žalovaného na vrátenie zloženej zábezpeky. Nemôže sa preto žalovaný úspešne domáhať započítania jeho pohľadávky na vrátenie zábezpeky do dlžného nájomného a poplatkov za vodné a stočné, pokiaľ už jeho nárok skôr zanikol kompenzáciou s inou pohľadávkou žalobcov ako prenajímateľov. Pokiaľ by sa aj pripustilo, že od 1.5.2013 vznikla objektívna nemožnosť plnenia podľa ust. § 575 OZ, lebo priestor začal užívať nový nájomca, s čím ale žalobcovia nesúhlasia, lebo sa v tomto prípade jedná len o subjektívnu nemožnosť plnenia, na ktorú sa ust. § 575 OZ neaplikuje, nároky žalobcov na nájomné do 30.4.2013 sú dôvodné a takto si ich aj žalobcovia v súdnom konaní uplatňujú. Žalovaný ani raz po odchode z priestorov k 28.2.2013 nevyzval žalobcov na ich sprístupnenie za účelom ďalšieho užívania a ani si voči ním neuplatňoval nárok na zľavu z nájomného, či náhradu škody z tohto právneho dôvodu, preto považujú jeho dodatočnú argumentáciu za účelovú. Pokiaľ ide o opakované neopodstatnené tvrdenie žalovaného o tom, že v prebiehajúcom súdnom konaní žalobcovia nemôžu mať postavenie solidárnych veriteľov a ich žalobu je z tohto dôvodu nevyhnuté zamietnuť, poukázali, že sú podielovými spoluvlastníkmi prenajatých priestorov a z jednotlivých právnych úkonov týkajúcich sa týchto priestorov sú podľa § 139 ods. 1 OZ oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.
11. Odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal podľa § 470 ods. 2 CSP v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016, pričom odvolanie žalovaného bolo podané 6.4.2016. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty preto odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo podané. Naviac odvolanie žalovaného bolo odôvodnené odvolacími dôvodmi uvedenými v Občianskom súdnom poriadku, a to § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p. a týmito odvolacími dôvodmi sa musel súd zaoberať.
12. Vzhľadom na tieto dôvody odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
13. Odvolací súd v uznesení č. k. 11Co/159/2014-123 zo dňa 10.9.2015 zdôraznil, že je nevyhnutné zistiť, akým spôsobom a či vôbec skončil nájomný vzťah medzi účastníkmi konania. Je to dôležité z toho hľadiska, či započítanie uskutočnené žalovaným depozitu na dlžné nájomné je dôvodné. Zmluvnú pokutu žalovaný podľa nájomnej zmluvy mal zaplatiť len v tom prípade, ak boli naplnené podmienky čl. VII. zmluvy, t.j. v prípade, že nájomca nedodrží dohodnutú dobu nájmu podľa čl. II. tejto zmluvy s výnimkou podľa čl. VI. bod 2 je povinný zaplatiť prenajímateľom zmluvnú pokutu vo výške zloženého depozitu podľa čl. III. bod 4 tejto zmluvy. Čl. VI. bod 2 vylučoval zaplatenie zmluvnej pokuty za predpokladu, že nájom by zanikol vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktorú obe strany potvrdia písomne, a to aj bez udania dôvodu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nájomný vzťah dohodou neskončil. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by nájomný pomer skončil výpoveďou, či už zo strany prenajímateľov alebo zo strany nájomcu, keď nakoniec aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na jednej strane uvádza, že žalovaný dal neplatnú výpoveď, ale na druhej strane uvádza, že výpovedná lehota na základe výpovede žalovaného začala plynúť 1.3.2013. Ide o logický rozpor, keďže na základe neplatnej výpovede z nájomného vzťahu nemohla začať plynúť žiadna výpovedná lehota. Z napadnutého rozsudku teda nevyplýva, či a kedy a akým spôsobom nájomný vzťah medzi účastníkmi konania zanikol, pričom vyriešenie tejto otázky je dôležité z hľadiska toho, či žalovaný mal zaplatiť zmluvnú pokutu alebo ju nemal zaplatiť a v prípade, že ju nemal zaplatiť, potom je jeho započítacia
námietka dôvodná. Nakoniec ani žalobcovia vo svojom vyjadrení na odvolanie žalovaného neuvádzajú, akým spôsobom nájomný vzťah skončil. Ak súd i účastníci vychádzajú z toho, že nájomný vzťah neskončil faktickým opustením prenajatého priestoru a ani výpoveďou, ani dohodou, či odstúpením, potom je možný záver, že nájomný vzťah skončil uplynutím dohodnutej doby a potom by tu neexistoval nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Bolo teda dôležité z vyššie uvedených dôvodov zistiť, či a akým spôsobom nájomný vzťah skončil. Z tohto hľadiska nie je dôležité ako žalobcovia sa rozhodli posudzovať list žalovaného zo dňa 14.2.2013, ak ho nepovažovali za návrh na uzavretie dohody, potom nezávisí na ich rozhodnutí ako tento list budú posudzovať, a teda nezávisí na ich rozhodnutí, že ho budú považovať za výpoveď. Súd prvej inštancie sa mal vysporiadať s otázkou ako posudzovať list žalovaného zo dňa 14.2.2013 a to v zmysle toho, ako si účastníci zmluvného vzťahu dohodli ukončenie nájomného vzťahu a či tento list možno považovať z jeho strany za výpoveď z nájomného vzťahu a to z pohľadu toho, že podľa § 9 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a prenájme nebytových priestorov nájomca môže vypovedať písomne zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dojednaného času, ak a/ stratí spôsobilosť prevádzkovať činnosť, na ktorú si nebytový priestor najal, b/ nebytový priestor sa stane bez zavinenia nájomcu nespôsobilý na dohovorené užívanie, c/ prenajímateľ hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1. Ak z pohľadu tohto ustanovenia nemožno posúdiť list žalovaného zo dňa 14.2.2013 za výpoveď, potom takýmto spôsobom zmluvný vzťah neskončil. V tejto súvislosti je treba povedať aj to, že účastníci si spôsob skončenia nájomného vzťahu výpoveďou nedohodli, a teda by prichádzala do úvahy výpoveď zo strany žalovaného len podľa vyššie uvedeného ustanovenia. Ani výpoveď, ani iné výpovedné dôvody v nájomnej zmluve si výslovne účastníci nevymienili.
14. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
15. V ďalšom postupe súd musí zistiť, či a akým spôsobom nájomný vzťah medzi účastníkmi skončil a na základe toho, potom posúdiť dôvodnosť započítacej námietky. V tejto súvislosti však bude potrebné sa zaoberať aj tým, či naozaj predmetné prenajaté priestory mohol žalovaný užívať od 26.3.2013, kedy bola obnovená dodávka elektrickej energie na meno U. F. a či úprava tohto priestoru U. F. neznamená už užívanie uvedených priestorov. Je len ťažko si predstaviť, aby sa tieto priestory upravovali pre U. F., ktorý súčasne pri tejto činnosti platí za dodávku elektrickej energie, aby za týchto podmienok mohol tieto priestory žalovaný aj reálne užívať.
16. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).