Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/268/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: STRABAG s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 61/A, 825 18 Bratislava, IČO: 17 317 282, proti žalovanému: Obec Nová Bystrica, so sídlom 023 05 Nová Bystrica 657, IČO: 00 314 145, zastúpenému zástupcom Stehura & partners, s.r.o., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, v konaní o zaplatenie 20.590,23 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 10Cb/20/2013-281 zo dňa 18. februára 2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.907,47 Eur a v závislom výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 10Cb/20/2013-281 zo dňa 18. februára 2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.907,47 Eur v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e. Žalobca m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom (I.) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.907,47 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom (II.) vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Výrokom (III.) o trovách konania pred súdom prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 728,58 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie a aplikáciu ust. § 1 ods. 2, § 265, § 440 ods. 2, § 536 ods. 1, § 564, § 768k ods. 3, § 369, § 300 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1, 2, § 142 ods. 2 O.s.p.. Uviedol, že predmetom daného súdneho konania je žalobcom voči žalovanému uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty spolu vo výške 20.590,23 Eur, ktoré žalobca žalovanému vyfakturoval faktúrami číslo 13 9 024 0001 a číslo 13 9 024 0002. Žalobcu uplatňujúceho nárok v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať existenciu záväzkového vzťahu so žalovaným, platné dojednanie zmluvnej pokuty, ako aj porušenie právnej povinnosti žalovaným, vyplývajúcej z tohto záväzkového vzťahu a jej zabezpečenie zmluvnou pokutou.

2. Okresný súd skonštatoval, že existencia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bola preukázaná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 15.7.2011 Zmluvu o dielo, č. zhotoviteľa: 2011/EC/01/003 a ďalej dňa 3.8.2011 uzatvorili k predmetnej zmluve Dodatok č. 1, dňa 19.4.2012 Dodatok č. 2 a dňa 13.7.2012 Dodatok č. 3. Existenciu zmluvy v znení jej dodatkov žalobca ani žalovaný v konaní nerozporovali a nerozporovali ani jej platnosť. Okresný súd po preskúmaní predmetnej zmluvy o dielo v znení jej dodatkov nemal zistenú žiadnu okolnosť, spôsobilú spochybniť jej platnosť, a preto dospel k záveru jej platnosti a záväznosti pre strany sporu. Na základe predmetnej zmluvy o dielo žalobcovi vznikla povinnosť pre žalovaného zhotoviť a dodať dielo v zmluve špecifikované v dojednanej lehote a žalovanému vznikla povinnosť za dielo žalobcovi zaplatiť. Povinnosť žalovaného zaplatiť za dodané dielo a lehota splatnosti jednotlivých faktúr boli upravené v Čl. 8 zmluvy. Splatnosť jednotlivých faktúr bola medzi stranami sporu ako zmluvnými stranami predmetnej zmluvy o dielo dojednaná lehotou splatnosti 120 dní od doručenia faktúr.

3. Z obsahu zmluvy o dielo zároveň vyplynulo, že žalobca a žalovaný si pre porušenie svojich vzájomných povinností vyplývajúcich im zo zmluvy o dielo dojednali zmluvnú pokutu. Konkrétne pre prípad porušenia povinnosti žalovaného splácať faktúry v dojednanej lehote splatnosti 120 dní od doručenia faktúry, si žalobca a žalovaný v Čl. 9.3 zmluvy dojednali zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z neuhradenej čiastky za každý deň omeškania. Okresný súd uvedené dojednanie zmluvnej pokuty vyhodnotil ako platné. Zmluvná pokuta bola dojednaná v písomnej forme a zároveň z tohto dojednania bez akýchkoľvek pochybností vyplývala povinnosť zmluvnou pokutou zabezpečovaná i spôsob výpočtu výšky zmluvnej pokuty. Žalobcovi tak pri preukázaní porušenia povinnosti žalovaného zmluvnou pokutou zabezpečovanej, t.j. pri preukázaní, že žalovaný sa s úhradou jednotlivých faktúr za dielo dostal do omeškania, nárok na zmluvnú pokutu prináleží a rovnako mu prináleží aj nárok na úrok z omeškania ako zákonná sankcia za porušenie povinnosti žalovaného ako dlžníka uhradiť svoj záväzok riadne a včas, a to za čas od okamihu, kedy sa žalovaný dostal s úhradou faktúr do omeškania do ich zaplatenia.

4. Žalobca zmluvnú pokutu a úrok z omeškania spolu vo výške 20.590,23 Eur vyfakturoval faktúrami, a to faktúrou číslo 13 9 024 001 vyfakturoval úroky z omeškania a zmluvnú pokutu za oneskorenú úhradu faktúry číslo 12 9 024 017 a faktúrou číslo 13 9 024 0002 úroky z omeškania a zmluvnú pokutu za oneskorenú úhradu faktúry číslo 12 9 024 0026.

5. Žalovaný nárok žalobcu rozporoval a v rámci svojej obrany uviedol, že lehota splatnosti 120 dní bola dojednaná nie od vystavenia faktúry, ale od jej doručenia. Zároveň v rámci svojej obrany spochybnil doručenie faktúr číslo 12 9 024 017 a 12 9 024 0026, za ktorých oneskorenú úhradu si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu. Z vykonaného dokazovania, a to zo zmluvy o dielo v znení jej dodatkov číslo 1 až 3 podľa okresného súdu nesporne vyplynulo, že splatnosť jednotlivých faktúr za dielo bola medzi účastníkmi konania dojednaná 120 dní od doručenia faktúry. V zmysle tohto dojednania rozhodujúcim pre začiatok plynutia lehoty na zaplatenie jednotlivých faktúr bol časový okamih, kedy boli faktúry žalovanému doručené, resp. kedy sa dostali do dispozície žalovaného. Žalovaný sa tak mohol s plnením svojho záväzku zaplatiť za dodané dielo dostať do omeškania najskôr dňom nasledujúcim po uplynutí 120 dní od doručenia faktúr do sféry jeho dispozície. Okresný súd v tejto časti obranu žalovaného, týkajúcu sa okamihu rozhodujúceho pre začiatok plynutia lehoty 120 dní na splatnosť faktúry, vyhodnotil ako dôvodnú.

6. Pokiaľ žalovaný spochybňoval doručenie faktúr číslo 12 9 024 0017 a 12 9 024 0026 do sféry jeho dispozície, v tejto časti okresný súd jeho obranu vyhodnotil ako účelovú. Z obsahu faktúry číslo 12 9 024 0017 vyplynulo, že uvedená faktúra je opatrená okrúhlou pečiatkou žalovaného s uvedením poznámky „prevzal dňa 15.8.2012 Balačin" a podpisom. Uvedeným mal okresný súd za preukázané, že predmetná faktúra sa dostala do sféry dispozície žalovaného dňom 15.8.2012. I vo vzťahu k faktúre číslo 12 9 024 0026 žalobca predloženými listinnými dôkazmi, a to časťou z poštovej knihy žalobcu, podacím hárkom a oznámením Slovenskej pošty zo dňa 12.1.2016 preukázal, že predmetná faktúra číslo 12 9 024 0026 sa do sféry dispozície žalovaného dostala a bola žalovanému doručená dňa 17.10.2012. Z obsahu poštovej knihy žalobcu, faktúra číslo 12 9 024 0026 (v poštovej knihe žalobcu vedená pod číslom 464) bola zapísaná u žalobcu na prepravu dňa 16.10.2012. Podľa podacieho lístka zo dňa 16.10.2012 bola uvedeného dňa žalobcom podaná na poštovú prepravu zásielka adresovaná žalovanému pod podacím číslom 779798401. Zásielka pod uvedeným podacím číslom RR 779798416SK bola podľa oznámenia Slovenskej pošty zo dňa 12.1.2016 žalovanému doručená dňa 17.10.2012. S prihliadnutím k uvedenej časovej súslednosti medzi záznamom v poštovej knihe žalobcu zo dňa 16.10.2012, podacím hárkom zo dňa 16.10.2012 a oznámením Slovenskej pošty zo dňa 12.1.2016 okresný súd dospel k záveru, že faktúra číslo 12 9 024 0026 bola žalovanému doručená dňa 17.10.2012, a preto obranu žalovaného, ktorou spochybnil doručenie faktúr číslo 12 9 024 0017 a 12 9 024 0026 do jeho dispozície, neprihliadal.

7. Keďže okresný súd mal za preukázané, že faktúra číslo 12 9 024 0017 bola žalovanému doručená dňa 15.8.2012, nasledujúcim dňom žalovanému začala plynúť lehota 120 dní na úhradu faktúry a uplynula dňa 13.12.2012. Dňom 14.12.2012 sa žalovaný s úhradou uvedenej faktúry dostal do omeškania. Úhradu faktúry dňom 4.2.2013 žiadna zo strán sporu v konaní nerozporovala. Okresný súd preto vzal za nesporné, že faktúra číslo 12 9 024 0017 bola žalovaným žalobcovi uhradená dňa 4.2.2013. Za obdobie od 14.12.2012 do 4.2.2013 bol žalovaný s úhradou uvedenej faktúry v omeškaní. Faktúra číslo 12 9 024 0026 bola žalovanému doručená dňa 17.10.2012. Lehota splatnosti 120 dní od doručenia predmetnej faktúry začala plynúť dňom 18.10.2012 a uplynula dňa 14.2.2013. Dňom 15.2.2013 sa žalovaný dostal s úhradou uvedenej faktúry do omeškania. Žalovaný faktúru č. 12 9 024 0026 uhradil dňa 11.4.2013, ktorá úhrada nebola v konaní spochybnená. Okresný súd túto okolnosť vzal za nespornú. Žalovaný tak s úhradou faktúry číslo 12 9 024 0026 bol v omeškaní v období od 15.2.2013 do 11.4.2013.

8. Ako nedôvodnú okresný súd vyhodnotil aj obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že sa dostal do omeškania s plnením svojho záväzku v dôsledku omeškania žalobcu. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že konečná lehota dodania diela bola dojednaná Dodatkom č. 2 zo dňa 19.4.2012, v zmysle ktorého žalobcovi vznikla povinnosť dielo odovzdať do 14.7.2012. Podľa preberacieho protokolu žalobca žalovanému dielo odovzdal dňa 13.7.2012, a to bez nedorobkov a odchýlok od dokumentácie overenej stavebným úradom, a preto na uvedenú obranu žalovaného okresný súd ďalej neprihliadal.

9. Žalovaný sa tiež v konaní voči žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty bránil poukazom na zásadu poctivého obchodného styku. Konanie žalobcu považoval za rozporné s touto zásadou, nakoľko žalobca už v rámci verejnej súťaže mal vedomosť o podmienkach a spôsobe financovania diela. Okresný súd i túto obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na to, že zásada poctivého obchodného styku podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka predstavuje určitú podmnožinu dobrých mravov a slúži na zmiernenie určitej tvrdosti v obchodnoprávnom vzťahu. Podľa názoru okresného súdu aplikácia uvedenej zásady neprichádza do úvahy tam, kde by mala sanovať v prospech porušovateľa povinnosti negatívne dôsledky porušenia jeho povinnosti. Keďže v danom prípade žalovaný porušil svoju povinnosť zaplatiť za dodané dielo riadne a včas, nebolo možné zásadu poctivého obchodného styku aplikovať. Podľa okresného súdu bolo vecou žalovaného dojednať lehotu splatnosti jednotlivých faktúr viazanú napríklad na iný rozhodný okamih, než okamih doručenia faktúr a nie následne negatívne dôsledky tohto dojednania lehoty splatnosti naprávať odkazom na zásadu poctivého obchodného styku. Okresný súd ani na túto obranu žalovaného pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

10. Ako nedôvodnú okresný súd vyhodnotil tiež obranu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval na to, že konaním žalobcu mu vznikla škoda, keď žalobca svojvoľne použil na objektoch SO 03 a SO 04 dlažbu inej farby, než bola rozpočtovaná. Zároveň žalovaný vzniesol i kompenzačnú námietku in eventum vo výške 19.291,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 7.9.2013. K uvedenej obrane žalovaného a ním vznesenej kompenzačnej námietke okresný súd poukázal na ust. § 564 Obchodného zákonníka, ktoré pri nárokoch z vadného plnenia odkazuje na primeranú aplikáciu ust. § 336 až § 441 Obchodného zákonníka. Podľa ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád podľa § 436 a § 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Právna úprava v § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka tak znemožňuje uplatňovať nároky z vád s poukázaním na iné právne dôvody, ak uspokojenie možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vadného plnenia podľa ust. § 436 a § 437 Obchodného zákonníka. Je vždy vecou objednávateľa, ak má za to, že ním vymienené dielo má vady, aby svoje uspokojenie z takéhoto vadného plnenia uplatňoval nárokmi z vád diela, nie z iných právnych dôvodov, teda ani z nárokov na náhradu škody. Ak mal žalovaný za to, že dielo bolo zhotovené vadne, nič mu nebránilo uplatňovať svoje nároky z takéhoto plnenia ako nároky z vadného plnenia, nie z titulu náhrady škody.

11. Okresný súd ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo prípadné splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, na ktoré žalovaný poukazoval vo vyjadrení zo dňa 26.2.2015 (čl. 99 spisu). Žalovaným v konaní tvrdené porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom a svojvoľné položenie dlažby inej farby než bola rozpočtovaná, v konaní preukázané nebolo. Naopak z vykonaného dokazovania, a to listu žalovaného zo dňa 28.3.2012 adresovaného žalobcovi vyplynulo, že nesúlad vo farbe dlažby v objektoch SO 03 a SO 04 vznikol už nesúladom medzi dlažbou ako bola rozpočtovaná v rozpočte a dlažbou podľa projektovej dokumentácie diela a tento nesúlad vznikol pravdepodobne zlyhaním ľudského faktora, kedy pravdepodobne rozpočtár nesprávne preštudoval projektovú dokumentáciu k stavbe a zároveň z tohto listu žalovaného zo dňa 28.3.2012 vyplynulo, že druh dlažby uvedený v rozpočte sa v danej farbe (v rozpočte uvedenej farbe pieskovej) ku dňu tohto listu žalovaného adresovaného žalobcovi nevyrábal, a preto sa všetky zúčastnené strany zhodli, a to i v nadväznosti na pôvodný zámer projektanta, vychádzať z projektovej dokumentácie a použiť dlažbu farby sivej, nie pieskovej. Uvedený listinný dôkaz časovo patrí do obdobia realizácie diela, preto podľa názoru okresného súdu reálne odzrkadľuje pomery existujúce v uvedenom časovom období, na rozdiel od žalovaným v konaní predložených cenníkov spoločností City Stone design, s.r.o., Austria Beton Werk, s.r.o. a Semmelrock stein + design, s.r.o., ktoré sú platné až v roku 2015, teda s odstupom viac ako dva roky od času, kedy bolo dielo zhotovované. Podľa okresného súdu tieto cenníky nereflektujú na reálnu situáciu na trhu s dlažbou existujúcou v čase výstavby diela, a preto na tieto žalovaným v konaní predložené dôkazy neprihliadal. Rovnako žalovaným predložené potvrdenie spoločnosti Technotherm, s.r.o. samo o sebe bez ďalšieho podporného dôkazu nepreukázalo, že uvedená spoločnosť, ktorá potvrdenie vydala, skutočne v období, v ktorom sa otázka dlažby na objektoch SO 03 a SO 04 medzi stranami sporu riešila, takúto dlažbu vo svojej ponuke mala. Navyše z preberacieho protokolu vyplývalo, že dielo bolo prevzaté bez nedorobkov a nedostatkov zrejmých pri odovzdaní a prevzatí diela, teda v čase preberania diela neboli konštatované žiadne vady diela. Žalovaný tak svoje tvrdenie o svojvoľnom položení inej dlažby v objektoch SO 03 a SO 04 v konaní nepreukázal. Z uvedeného preto okresný súd námietku žalovaného in eventum vo výške 19.291,71 Eur vyhodnotil ako nedôvodnú.

12. Okresný súd žalobcom uplatnený nárok na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu čo do základu vyhodnotil ako dôvodný. Pokiaľ ide o výšku žalobcom uplatneného nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že s úhradou sumy vo výške 349.383,15 Eur fakturovanej faktúrou číslo 12 9 024 0017 bol žalovaný v omeškaní od 14.12.2012 do 4.2.2013. Zmluvná pokuta vo výške 0,05% denne zo sumy 349.383,15 Eur za obdobie od 14.12.2012 do 4.2.2013 a úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 349.383,15 Eur od 14.12.2012 do 4.2.2013 predstavujú spolu sumu vo výške 13.697,73 Eur. S úhradou sumy vo výške 53.343,84 Eur, fakturovanej faktúrou číslo 12 9 024 006 bol žalovaný v omeškaní v období od 15.2.2013 do 11.4.2013. Zmluvná pokuta vo výške 0,05% denne zo sumy 53.343,84 Eur za obdobie od 15.2.2013 do 11.4.2013 a úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 53.343,84 Eur za obdobie od 15.2.2013 do 11.4.2013 sú spolu vo výške 2.209,74 Eur. Zmluvná pokuta a úrok z omeškania za porušenie povinnosti žalovaného uhradiť faktúru číslo 12 9 024 0017 a faktúru číslo 12 9 024 0026 v dojednanej lehote splatnosti je spolu vo výške 15.907,47 Eur, v ktorej časti bol žalobcom uplatnený nárok dôvodný a v tejto časti mu bolo vyhovené, pričom vo zvyšku žaloba žalobcu ako nedôvodná bola zamietnutá.

13. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Konštatoval, že v súdenom prípade bol žalobca úspešný v rozsahu 77,26 % a žalovaný bol úspešný v rozsahu 22,74 %, pričom čistý úspech žalobcu predstavuje 54,52 %, v ktorej pomernej časti zodpovedajúcej rozsahu čistého úspechu žalobcu priznal žalobcovi náhradu trov konania spolu v sume 728,58 Eur.

14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15.907,47 Eur a výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.. Žalovaný rozsudok, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, považoval za nezákonné a v rozpore s čl. 46 Ústavy SR, ako i so základnými zásadami a prioritami spravodlivosti, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaný poukázal na to, že okresný súd na pojednávaní dňa 12.10.2015 po zákonnom poučení strán sporu na povinnosť predložiť všetky dôkazy, dal stranám možnosť sa vyjadriť. Právny zástupca žalovaného sa vyjadril k dôkazom, ktoré boli doposiaľ súčasťou súdneho spisu od počiatku, kde okrem iného namietal nedostatky návrhu a dôkazy, ktoré podľa jeho mienenia mali byť predložené a neboli zo strany žalobcu predložené (doklad preukazujúci doručenie faktúr). Po prednese záverečných návrhov bolo dokazovanie vyhlásené za skočené. Po riadnom ukončení dokazovania však okresný súd vyhlásil, že opäť vykoná ďalšie dokazovanie, hoc vyhlásil dokazovanie za skončené. Týmto spôsobom dal žalobcovi možnosť predkladať ďalšie dôkazy a listiny, ktoré v žalobe absentovali a ktoré mali byť už súčasťou žaloby. Žalobca bol takto zvýhodnený oproti žalovanému tým, že si mohol svoju chybu dodatočne opraviť aj po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti strán. Žalovaný poukázal na ust. § 118 ods. 4, § 120 ods. 1 O.s.p., článku 46 odsek 1 Ústavy SR a zvýraznil, že jednou zo zásad spravodlivého súdneho konania je aj zásada rovnosti strán. Podľa žalovaného konaním okresného súdu táto rovnosť strán sporu bola porušená viackrát. Podľa žalovaného žalobca hrubo a závažne slovne zasiahol a prerušil záverečný prednes právneho zástupcu žalovaného a nebolo mu umožnené v prednese pokračovať s tým, že prednes dokončil až neskôr po vyjadrení a neustálych zásahoch žalobcu. Tým bola narušená vážnosť a dôstojnosť súdneho pojednávania a bola narušená rovnosť strán, pretože jedna zo strán sa mohla slobodne a dôstojne vyjadriť a druhej to bolo odopreté. Ďalej bola porušená rovnosť strán tým, že okresný súd po zákonnom poučení podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. vykonával ďalšie dokazovanie. Žalobca bol týmto opäť zvýhodnený, a preto celý súdny proces je zbytočne zmätočný, čím bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces.

15. Žalovaný namietal, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe vykonaných dôkazov podľa žalovaného je možné ustáliť, že žalobca a žalovaný boli v zmluvnom vzťahu. Žalobca sa sám a dobrovoľne prihlásil na verejnú súťaž na výber zhotoviteľa stavby. Týmto spôsobom bol preukázateľne oboznámený so spôsobom financovania, spôsobom a podmienkami realizácie diela. Žalovaný vzniesol námietku započítania in eventum, ktorá bola riadne a dôvodne vznesená, o ktorej okresný súd riadne nerozhodol. Žalovaný dostatočne preukázal, že žalobca vedome a bez výhrad porušil zmluvu o dielo tým, že použil iný - nesprávny typ podkladovej dlažby, čím spôsobil žalovanému škodu. Tým, že žalobca nepoložil správny typ dlažby, spôsobil, že sa žalovaný dostal do omeškania so splatnosťou faktúr, keďže dielo bolo financované prostredníctvom nenávratných štátnych príspevkov. Teda bol to sám žalobca, ktorý spôsobil omeškanie žalovaného, ako i žalovanému škodu tým, že časť prostriedkov, ktoré by ináč mal preplatené, musel hradiť zo svojich vlastných prostriedkov. Okresný súd, podľa žalovaného, mal posudzovať prípadnú všeobecnú zodpovednosť dodávateľa za porušenie právnej povinnosti. Podľa názoru žalovaného nezodpovedá žalobca len za vady diela a nároky z týchto vád, ale aj za škodu, ktorú týmto vadným plnením spôsobí. Pokiaľ sa žalobca bránil, že nemohol škodu spôsobiť, pretože na to, aby riadne dokončil dielo, musel použiť iný typ dlažby, tak žalovaný v konaní predložil informatívne katalógy, ktoré preukazujú opak, a teda, že predmetná dlažba o uvedenom rozmere v čase realizácie diela bola dostupná na trhu. Sám žalobca uviedol, že vedome použil iný typ dlažby ako bola určená, s čím sa okresný súd nevysporiadal, a tým vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že dielo bolo financované v zmysle Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013, a teda nemal inú možnosť týmito finančnými prostriedkami disponovať, ako i nemohol na zaplatenie diela použiť iné prostriedky, ale iba tie, ktoré naň boli poskytnuté. Ak by tak učinil, dielo by nebolo možné financovať prostredníctvom kohézneho fondu. Žalobca sa zúčastnil verejného obstarávania, a teda už pri vstupe do zmluvného vzťahu so žalovaným si bol vedomý spôsobu financovania, ako i prísnych pravidiel na poskytnutie a výplatu finančných prostriedkov. Žalobca v rozpore so zmluvou, ako i príslušnými dodatkami porušil viaceré ustanovenia zmluvy. Podľa Čl. 3 bodu 3.1 zmluvy o dielo použil iný typ dlažby. Podľa administratívnej kontroly pracovníkmi Žilinského samosprávneho kraja, odbor SO/RO pre ROP, tieto položky neboli zahrnuté v zmluve ani v predloženom rozpočte, a teda prostriedky na dlažbu neboli preplatené. Okresný súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalobca v priebehu realizácie diela nedodržal zmluvné podmienky ohľadom termínu dokončenia diela. Termín ukončenia a odovzdania diela bol dvakrát posunutý, a to formou dodatkov k zmluve. V prípade nepodpísania týchto dodatkov by nedošlo k vyplateniu z kohézneho fondu, a tým aj k zmareniu realizácie diela. Podľa žalovaného, ak by si žalobca splnil svoje zmluvné povinnosti v zmysle zásady „pacta sunt servanda", prostriedky by obec dostala poskytnuté na úhradu ceny diela včas a včas by si aj splnila svoje zmluvné povinnosti. Samotné omeškanie s platbou bolo spôsobené nedodržaním podmienok zmluvy a ich porušením zo strany žalobcu. Nárok žalobcu podľa žalovaného je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, pokiaľ sám žalobca porušil podmienky zmluvy a zmluvné povinnosti, čoho dôsledkom bolo omeškanie žalovaného s úhradou ceny za dielo a žalobca si na základe tohto porušenia uplatňuje svoj nárok zo zmluvnej pokuty. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p, pretože okresný súd riadne a logicky nezdôvodnil, prečo v napadnutej časti žalobe vyhovel, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu. Podľa žalovaného sa v rozhodnutí okresný súd vôbec nevysporiadal s prednesenými námietkami a tvrdeniami žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a III. zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 30.06.2016. K námietke porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa žalobcu žalovaným uvádzané dôvody sú neopodstatnené a absurdné. Skutočnosť, že po prednese záverečných zhrnutí došlo zo strany okresného súdu k zrušeniu uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, nie je výnimočná. Navyše v žiadnom prípade nejde o žiadnu výnimočnosť takéhoto postupu konajúceho súdu, ak v priebehu záverečného zhrnutia žalovaný uvádza nové právne skutočnosti a tvrdenia. Z tohto dôvodu sa žalobca dožadoval svojho práva vyjadriť sa k novým právnym skutočnostiam, nakoľko tieto boli zo strany žalovaného uvádzané tesne pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania. Dňa 22.09.2015 bolo okresným súdom vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku. Dňa 08.12.2015 sa v danej veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým sa zrušilo uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené. V žiadnom prípade nie je možné považovať uvedený postup okresného súdu za protiprávny alebo postup porušujúci právo na spravodlivý súdny proces. Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 92/2013. Žalovaný mal rovnaké procesné práva ako žalobca, čo aj v nasledujúcom konaní využil. Žalobca od pojednávania konaného dňa 08.12.2015 neuvádzal žiadne nové skutočnosti a v rámci dokazovania predložil jeden dôkazný prostriedok z dôvodu, že na to bol vyzvaný okresným súdom. Napriek žalovaného námietke „porušenia rovnosti strán", došlo z jeho strany k predloženiu ďalších dôkazov (kópie cenníkov spoločnosti City Stone design, s.r.o., Austria Betón Werk, s.r.o. a Semmelrock stein + design, s.r.o. platné v roku 2015), a to priamo na pojednávaní konanom dňa 18.02.2016. Z týchto skutočností žalobca námietku žalovaného považuje za neopodstatnenú, nakoľko rovnosť práv žalobcu a žalovaného bola riadne zachovaná. Navyše v období od vyhlásenia uznesenia, ktorým sa zrušilo uznesenie (ktorým sa vyhlásilo dokazovanie za skončené), t.j. na pojednávaní dňa 08.12.2015 do „opätovného" vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, t.j. na pojednávaní dňa 18.02.2016, ubehlo niečo vyše dvoch mesiacov, počas ktorých každá zo strán konania mohla k veci uvádzať všetko, čo považovala za potrebné na preukazovanie svojich tvrdení. Pokiaľ žalovaný namietal skutočnosť, že ... „mu nebol umožnený riadny prednes svojho záverečného zhrnutia", tak opomenul spomenúť skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 18.02.2016 žalobca aj žalovaný opätovne prednášali svoje záverečné zhrnutia. Žalobca odmieta skutočnosť, že by narušil vážnosť a dôstojnosť súdneho pojednávania. Okresný súd disponoval právomocami, ktoré mohol v prípade narušenia vážnosti a dôstojnosti priebehu súdneho konania využiť, čo sa však nestalo, a to z dôvodu, že k takémuto narušeniu nedošlo. Ak by okresný súd nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom, tak práve týmto postupom by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces na ujmu žalobcu, nakoľko by nemal možnosť a priestor vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam predneseným žalovaným. Žalobca mal za to, že rozsudok, ako i konanie okresného súdu sú v súlade so zákonom a s princípom práva na spravodlivý súdny proces.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a k nesprávnym skutkovým zisteniam okresného súdu na základe vykonaných dôkazov žalobca uviedol, že tieto sú neopodstatnené a účelové. Žalovaným uvádzaný nedostatok, že okresný súd sa nezaoberal jeho námietkou započítania, nie je pravdivý, keďže okresný súd na str. 17 - 18 rozsudku sa námietkou žalovaného in eventum vo výške 19.291,71 Eur, riadne zaoberal a túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa žalobcu okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a zároveň vec správne právne posúdil, pokiaľ vyhodnotil obranu žalovaného za nedôvodnú. Žalobca zotrval na vyjadrení, že tvrdenie žalovaného o tom, že nedodržaním rozpočtu a položením inej dlažby, ako bola uvedená v rozpočte, mu vznikla škoda, nie je v súlade so skutočnosťou, pretože žalovanému ním tvrdená a ničím nepreukázaná škoda nevznikla. Dôvodom zmeny farby dlažby nebolo svojvoľné porušenie povinností zo zmluvy o dielo zo strany žalobcu, ale skutočnosť, že bol nesúlad medzi rozpočtom a výkresovou časťou projektu, nakoľko v rozpočte uvedená piesková dlažba nemala vlastnosti požadované projektom. Bez použitia dlažby vo farbe sivej by nebolo možné dielo zhotoviť s vlastnosťami požadovanými projektom, ktorý predložil žalovaný ako objednávateľ. Žalobca bol navyše ústretový voči žalovanému a na uvedenú dlažbu žalovanému vystavil dobropis č. 12 9 024 0004 na sumu 20.810,87 Eur vrátane DPH, z ktorého príloh vyplýva, že o hodnotu dlažby pieskovej a jej montáže bola fakturácia ponížená. Žalovanému nemohla škoda vzniknúť ani z toho dôvodu, že dlažba zostala v jeho vlastníctve, je zabudovaná v stavbe a tiež z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti medzi zmenou dlažby a prípadným nevyplatením prostriedkov z NFP. Žalobca ďalej uviedol, že nenesie zodpovednosť za podmienky, ktoré si žalovaný ako zmluvná strana zmluvy o NFP s poskytovateľom NFP dohodol. Zároveň odkázal na list predložený svedkom Ing. S., v ktorom samotný žalovaný uviedol, že k zámene došlo chybou pri rozpočtovaní stavby, teda nie chybou žalobcu. Žalovaný prevzal dielo bez vád a nedorobkov, žiadne nároky z vád si voči žalobcovi neuplatnil, a preto si teraz nemôže údajné nároky z vád uplatňovať podľa ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka z titulu úhrady škody. Žalobca považoval vznesenú kompenzačnú námietku z titulu tvrdenej úhrady škody za úplne bezpredmetnú, s čím sa stotožnil aj okresný súd, keď túto zhodnotil ako nedôvodnú. Čo sa týka žalovaným predložených informatívnych katalógov, tieto podľa žalobcu nie sú relevantným dôkazným prostriedkom, nakoľko boli platné až v roku 2015, pričom spor v tejto veci sa týka hodnoty a dostupnosti pieskovej dlažby požadovanej žalovaným ako objednávateľom, v rozhodujúcom stave v roku 2012. Okresný súd preto správne na str. 18 rozsudku vyhodnotil, že na dôkazný prostriedok predložený žalovaným - informatívne katalógy nie je možné prihliadať, nakoľko cenníky nereflektujú reálnu situáciu na trhu s dlažbou existujúcou v čase výstavby diela. Navyše, v konaní bol predložený list samotného žalovaného zo dňa 28.03.2012, adresovaný žalobcovi, ktorý reálne odzrkadľuje pomery existujúce v uvedenom časovom období.

18. Žalobca sa stotožnil so záverom okresného súdu, že obrana žalovaného, poukazovaním na zásadu poctivého obchodného styku je nedôvodná. V tomto prípade došlo k porušeniu povinnosti žalovaného zaplatiť za dodané dielo riadne a včas a z uvedeného dôvodu je nemysliteľné aplikovať túto zásadu v prospech žalovaného. Bolo vecou žalovaného dojednať lehotu splatnosti jednotlivých faktúr viazanú napríklad na iný rozhodný okamih, než okamih doručenia faktúr a nie následné negatívne dôsledky tohto dojednania lehoty splatnosti naprávať odkazom na zásadu poctivého obchodného styku.

19. Námietku nedostatočného zdôvodnenia rozsudku okresného súdu považoval žalobca za dôvodnú a ničím nepodloženú. Okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkým podstatným, čo vyšlo v priebehu súdneho konania najavo a svoj rozsudok riadne odôvodnil. Podľa žalobcu rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom a Okresný súd Čadca dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vec správne právne posúdil, pričom rozsudok je odôvodnený dostatočným spôsobom. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny.

20. Okresný súd uznesením č.k. 10Cb/20/2013-312 zo dňa 8. júla 2016 podľa ust. § 374 ods. 2 vyzval žalovaného, aby sa v lehote 10 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadril k vyjadreniu žalobcu, doručenému okresnému súdu dňa 4.7.2016. Právny zástupca žalovaného podaním zo dňa 25.07.2016 požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu, a to do 5.8.2016. Okresný súd oznámením zo dňa 29. septembra 2016 žalovanému oznámil, že ku dňu 29.09.2016 po uplynutí predĺženej lehoty uvedenej v žiadosti žalovaného nebolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu. Zároveň uviedol, že v prípade, ak sa žalovaný k predmetnej veci potrebuje vyjadriť, aby doručil okresnému súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu v lehote do 3 troch od doručenia oznámenia s tým, že ak predmetné podanie nebude okresnému súdu doručené v stanovenej lehote, po jej uplynutí predloží celý spisový materiál odvolaciemu súdu na rozhodnutia. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu ani napriek predĺženiu lehoty písomne nevyjadril.

21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP") prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalovaného za aplikácie ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 378 ods. 1 bol rozsudok súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15.907,47 Eur a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

22. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/268/2016-319 zo dňa 20.03.2017 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 18.04.2017, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

23. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného osobne Okresnému súdu Čadca dňa 8.6.2016 (č.l. 292 - 294), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), a to podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

24. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného sa poukazuje na ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

25. Podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi viazaný.

26. K rozsahu posudzovania napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uvádza, že tento bol zhodnocovaný len v tých výrokoch, ktoré boli napadnuté odvolaním žalovaného, a to vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.907,47 Eur v spojení aj so závislým výrokom o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Ďalej krajský súd uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol preskúmavaný len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 8.6.2016, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle ust. § 383 tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže podľa obsahu poučenia pre účastníkov konania vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti súdom prvej inštancie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania.

27. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

28. Podľa ust. § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odkazuje.

31. Len k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktoré boli obsiahnuté v písomne podanom odvolaní zo dňa 8.6.2016, bolo nevyhnutné sa zaoberať námietkami tak procesného, ako aj hmotno-právneho charakteru.

32. V procesnej rovine jedným z odvolacích dôvodov žalovaného bola námietka, že rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne odôvodnené. Žalovaný tvrdil, že okresný súd sa v potrebnom rozsahu nevysporiadal s jeho skutkovou a právnou argumentáciou, čo zakladá nedostatok odôvodnenia a odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaného krajský súd uvádza, že nebol relevantný. Rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním spĺňa všetky atribúty vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ako aj ust. § 220 ods. 2 v znení platnom a účinnom od 01.07.2016, keď jasným a zrozumiteľným a v potrebnom rozsahu zdôvodneným spôsobom vyjadril okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nielen skutkové zhodnotenia, ale aj právne vyhodnotenie sporovej právnej veci. Rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, vo vzťahu ku ktorým sa viazalo jeho odôvodnenie, je riadnym spôsobom zdôvodnený, a preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. To, že rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním žalovaného má náležitosti riadneho odôvodnenia, vyplýva aj z ústavnej rozhodovacej činnosti nielen Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR. Vo vzťahu k uvedenému sa poukazuje na to, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strán sporu. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie uvedené atribúty spĺňa.

33. K odvolaciemu dôvodu odňatia možnosti žalovanému konať pred súdom sa krajský súd oboznámil s obsahom spisového materiálu, z ktorého vyplýval postup okresného súdu, avšak odvolací súd nezistil, že by žalovanému pred okresným súdom bola odňatá realizácia jeho práv. Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že pod odňatím možnosť konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v civilnom sporovom konaní, za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K žalovaným namietanému postupu okresného súdu, ktorý na pojednávaní konanom dňa 22.9.2015 (č.l. 131 - 140 spisu), po zákonnom poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a záverečných prednesoch strán sporu, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na 12. októbra 2015 za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorý termín bol zrušený (č.l. 222 spisu) a následne na pojednávaní dňa 8.12.2015 (č.l. 247 rub spisu) vyhlásil uznesenie, ktorým uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené zrušil a následne vykonal vo veci pojednávanie, ktorým postupom podľa názoru žalovaného zvýhodnil žalobcu a došlo ním k narušeniu rovnosti strán v spore, krajský súd v zhode so žalobcom poukazuje na to, že v rámci záverečného prednesu na pojednávaní dňa 22.9.2015 (č.l. 131-140 spisu, konkrétne na č.l. 139 rub spisu) právny zástupca žalovaného vzniesol námietku, že žalobca doposiaľ nepreukázal doručenie faktúr v znení „Máme za to, že navrhovateľ doposiaľ nepreukázal riadne doručenie faktúry odporcovi. V žiadnom súdnom spise, ani nikde inde sa neuplatňuje, že táto faktúra bola riadne doručená navrhovateľovi, a to ani doručenkou, prípadne iným potvrdením", na čo právna zástupkyňa žalobcu reagovala tým, že ...„odporca opäť v záverečnej reči uvádza nové skutočnosti, ktoré nenamietal v priebehu celého konania a nenamietal ich do uzatvorenia dokazovania, t.j. čo sa týka vlastne doručovania faktúry". K tvrdeniu žalovaného o tom, že bolo povinnosťou žalobcu predložiť takéto dôkazy už k žalobe a v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, krajský súd poukazuje na to, že z obsahu spisu nevyplývalo, že by žalovaný okolnosť doručovania faktúr č. 12 9 024 0017 a č. 12 9 024 0026 do momentu pojednávania konaného pred okresným súdom dňa 22.09.2015 spochybňoval. Pokiaľ žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie až do momentu záverečného prednesu na pojednávaní dňa 22.9.2015 nebola vznesená spornosť k otázke doručenia žalobcom vystavených faktúr, vo vzťahu ku ktorým si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty, tak predmetná námietka, že túto okolnosť mal žalobca tvrdiť už v žalobe, bola zhodnotená ako nedôvodná. Je potrebné uviesť, že sám žalovaný doručenie predmetných faktúr zo strany žalobcu vykonal sporným až v záverečnom prednese, a preto sa správne žalobca dožadoval postupu okresného súdu v tom, aby sa k tejto žalovaným až v záverečnom návrhu vyvolanej spornosti mohol vyjadriť. Postup okresného súdu, ktorým uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 22.9.2015 o skončení dokazovania, následne na pojednávaní konanom dňa 08.12.2015 zrušil, bol vecne správny a týmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti tak žalobcu, ako i žalovaného konať pred súdom. V tejto súvislosti v zhode so žalovaným krajský súd poukazuje na záver vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 92/2013, ktorý vyjadril, že zodpovedanie otázky, či uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, je alebo nie je uznesením upravujúcim vedenie konania, bezprostredne súvisí s dokazovaním ako zákonom upraveným postupom súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Zisťovanie skutkového stavu, ktorý je pre súd základom jeho rozhodnutia, možno označiť za jednu z najdôležitejších a najnáročnejších činností súdu vôbec, pretože iba súd je subjekt, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná [§ 120 ods. 1 O.s.p. (významné povinnosti patria v rámci dokazovania aj účastníkom konania)], nemožno mu uprieť možnosť, následne, aj za situácie, keď vyhlásil procesné uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, aby toto svoje rozhodnutie zmenil a pokračoval v konaní, ak pre rozhodnutie o veci, ktorá je predmetom konania potrebuje získať ďalšie podstatné skutkové poznatky. Uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie preto je uznesením upravujúcim vedenie konania, preto súd nie je ním viazaný (§ 170 ods. 2 O.s.p.). Z uvedeného preto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu procesno-právnych predpisov a ani zásady rovnosti strán v procese.

34. Krajský súd považuje za potrebné dodať, že zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 12/02). Pod rovnakým postavením strán sporu možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu, ako i sporového procesu spočíva v tom, že strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorá zo strán sporu sa stane žalobcom a ktorá zo strán sporu je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces", nutnosť rovnakých „pravidiel hry" alebo tiež „princíp rovnosti zbraní" pre všetkých strán sporu je vyjadrená ust. § 18 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ale vyplýva i z čl. 6 ods. 1 CSP, podľa ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Táto zásada rovnako sa prejavuje i v tých ustanoveniach, ktoré upravujú vedenie konania a priebeh dokazovania. Krajský súd konštatuje, že postupom okresného súdu nedošlo k zvýhodneniu alebo diskriminácii niektorej zo sporových strán a stranám sporu boli vytvorené rovnaké procesné podmienky. Zároveň krajský súd zvýrazňuje, že priebeh konania a dokazovania určuje predseda senátu alebo samosudca.

35. K odvolacím dôvodom hmotno-právneho charakteru krajský súd uvádza nasledovné. Je nevyhnutné zdôrazniť vyššie uvedenú aplikáciu ust. § 387 ods. 2 krajským súdom, v súvislosti s posudzovaním rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch, preto odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 nie je žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu, ale len pri posudzovaní vecnej správnosti súdu prvej inštancie je nevyhnutné zvýrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ....„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu".

36. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ustanovenia § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následkom hodnotený. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu prvostupňového súdu poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces". Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov".

37. K spôsobu vykonaného dokazovania, hodnotenia dôkazov, zisteného skutkového stavu krajský súd konštatuje, že nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Vo všeobecnosti vadou konania je taký závadný procesný postup, ktorým sa strane sporu neumožní realizácia tých jeho práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok v znení k momentu vykonávania dôkazov okresným súdom a Civilný sporový poriadok v znení účinnom k momentu rozhodovania odvolacieho súdu priznáva, za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V danom prípade k takémuto postupu zo strany okresného súdu nedošlo. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovania potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru. Odvolací súd poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania.

38. Z obsahu spisu, odôvodnenia napadnutého rozsudku, i dôvodov odvolania žalovaného bolo zrejmé, že vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty spolu v okresným súdom priznanej sume 15.907,47 Eur, vyúčtovaného faktúrami č. 13 9 024 001 a 13 09 024 002 bol medzi sporovými stranami ustálený skutkový stav, a to preukázané uzavretie Zmluvy o dielo č. zhotoviteľa: 2011/EC/01/003 zo dňa 15. júl 2011 v znení dodatkov č. 1 až 3, ďalej skutočnosť, že žalobca dielo v zmysle zmluvy riadne vykonal a žalovaný na základe preberacieho protokolu predmetné dielo prevzal podľa preberacieho Protokolu o odovzdaní a prevzatí verejnej práce (alebo jej dokončenej časti) (č.l. 49 - 50 spisu), z ktorého preberacieho protokolu vyplynul dátum dokončenia prác podľa zmluvy 13. júla 2012 a v tomto preberacom protokole boli uvedené nasledovné údaje: v časti „Odchýlky od dokumentácie overenej stavebným úradom a ich dôvody: žiadne", v časti „Zhodnotenie akosti vykonaných prác a ich porovnanie s technickými podmienkami: Práce boli vykonané v súlade s technickými podmienkami", v časti „Súpis ojedinelých drobných nedorobkov a nedostatkov zrejmých pri odovzdaní a prevzatí verejnej práce alebo jej dokončenej časti: Nevyskytli sa nedorobky". Žalobca na základe takto riadne vykonaného a odovzdaného diela vystavil faktúru č. 12 024 0017 zo dňa 27.07.2012 na sumu 349.383,15 Eur a faktúru č. 12 9 024 0026 zo dňa 12.10.2012 na sumu 53.343,84 Eur. Vo vzťahu k faktúre č. 12 9 024 0017 bolo zrejmé, že žalovaný predmetnú faktúru uhradil dňa 04.02.2013 a faktúru č. 12 9 024 0026 uhradil dňa 11.04.2013. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal zaplatenia zákonného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty v zmysle platnej dohody o zmluvnej pokute vyplývajúcej z Čl. 9 bod 9.3 zmluvy, vzhľadom k tomu, že žalovaný neuhradil predmetné faktúry, ktorými bola vyúčtovaná cena diela v lehote splatnosti podľa Čl. 8 bod 8.1 posledná veta zmluvy, podľa ktorého „zmluvné strany sa dohodli na lehote splatnosti faktúr 120 dní od jej doručenia objednávateľovi". V konaní bolo nepochybne preukázané, že faktúra č. 12 9 024 0017 bola žalovanému doručená dňa 15.08.2012, pričom dňom 16.08.2012 začala žalovanému plynúť lehota 120 dní na úhradu predmetnej faktúry, ktorá uplynula dňa 13.12.2012. Žalovaný sa tak dostal do omeškania s úhradou predmetnej faktúry za obdobie od 14.12.2012 do 04.02.2013. Vo vzťahu k faktúre č. 12 9 024 0026 bolo vykonaným dokazovaním listinnými dôkazmi preukázané, že táto bola doručená žalovanému dňa 17.10.2012, lehota splatnosti 120 dní začala plynúť dňom 18.10.2012 a uplynula dňa 14.02.2013. Žalovaný sa tak dostal do omeškania s úhradou predmetnej faktúry za obdobie od 15.02.2013 do 11.04.2013, ktoré okresným súdom zistené skutočnosti žalovaný v rámci podaného odvolania nerozporoval.

39. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca bol preukázateľne oboznámený so spôsobom financovania, spôsobom a podmienkami realizácie diela, čo sa týka splatnosti tohto diela a v rámci konania pred prvostupňovým súdom, ako aj v podanom odvolaní zvýrazňoval okolnosť, že dielo bolo financované v zmysle Systému finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013 a nemal inú možnosť týmito finančnými prostriedkami disponovať, tak krajský súd poukazuje práve na zmluvne dohodnutú úpravu práv a povinností žalobcu a žalovaného vyplývajúcu z jednotlivých článkov zmluvy o dielo, pričom osobitne z Čl. 4 Cena diela, Čl. 8 Platobné podmienky, ako ani z celého textu zmluvy nevyplývalo dojednanie, že cena diela by bola viazaná, resp. podmienkou pre splatnosť ceny diela by bola úhrada zo strany tretieho subjektu žalovanému ako objednávateľovi tohto diela.

40. K námietke žalovaného, že uplatnenie nárokov žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, súhlasí krajský súd so záverom súdu prvej inštancie, že bol to žalovaný, ktorý porušil svoju zmluvnú povinnosť zaplatiť cenu za prevzaté dielo riadne a včas, a preto nie je možné na takéto porušenie predmetnú zásadu aplikovať.

41. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu, že okresný súd nesprávne právne posúdil skutočnosť, že žalobca vedome a bez výhrad porušil zmluvu o dielo tým, že použil iný nesprávny typ podkladovej dlažby, čím spôsobil žalobcovi škodu, ako aj, že nevyhodnotil kompenzačnú námietku žalovaného, krajský súd primárne uvádza, že tieto odvolacie dôvody žalovaného neboli zhodnotené ako dôvodné. V súvislosti s použitím inej dlažby, od čoho žalovaný odvodzoval porušenie povinnosti žalobcu zo zmluvy, v zhode s okresným súdom krajský súd poukazuje na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynul záver o zistenom nesúlade v priebehu vykonávania diela medzi rozpočtom a výkresovou časťou projektu, v ktorej súvislosti sa poukazuje na list žalovaného zo dňa 22.08.2013 adresovaný žalobcovi, výpoveď svedka Ing. S. a svedka JUDr. P. Q., PhD. (č.l. 132 - 135, 137 - 138 spisu), z ktorých vyplynulo, že nesúlad vo farbe dlažby v objektoch SO 03 a SO 04 vznikol už nesúladom v údajoch rozpočtu a projektovej dokumentácie. Z uvedeného preto nebolo možné konštatovať porušenie povinnosti zo strany žalobcu. Pokiaľ žalovaný poukazoval a predkladal listinné dôkazy, že v čase roku 2012 sa predmetná dlažba vyrábala, súhlasí krajský súd so záverom prvostupňového súdu, že žalovaným predložené doklady sa dátumom viažu k roku 2015, a preto ich nie je možné vzťahovať k rozhodnému obdobiu v roku 2012, keď sa dielo vykonávalo, a tým nebolo vyvrátené tvrdenie žalobcu o nevyrábaní tejto dlažby. Rovnako krajský súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie a jeho zhodnotením vo vzťahu tvrdeniu žalovaného o nároku na náhradu škody, s odkazom na ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, že uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád podľa ust. § 436 a § 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu, teda musí byť zachovaná určitá postupnosť. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť i tú okolnosť, že zo strany žalovaného, pokiaľ boli zistené vady, tak mal právo z takéhoto vadného plnenia uplatňovať svoje nároky. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní mal za to, že okresný súd mal posudzovať všeobecnú zodpovednosť dodávateľa za porušenie právnej povinnosti, je potrebné primárne uviesť, že v konaní neboli preukázané jednotlivé predpoklady zákonom vyžadované pre vznik zodpovednosti za škodu, a to primárne porušenie právnej povinnosti zo strany žalobcu. Pristupuje k tomu i okolnosť, že sám svedok Ing. S., ako i svedok JUDr. Q., PhD. potvrdili vzájomnú komunikáciu žalobcu a žalovaného práve ohľadne zmeny dlažby, ktorá i vyústila práve do vystavenia dobropisu zo strany žalobcu. V rámci konania pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná ako relevantná obrana žalovaného, v rámci ktorej vzniesol i kompenzačnú námietku, naopak bol to žalobca, ktorý dôvodnosť svojho nároku preukázal.

42. Krajský súd je toho názoru, že okresný súd správne vyhodnotil všetky okolnosti týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu i obrany žalovaného, a preto jeho vyslovený záver v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15.907,47 Eur bol vecne správny. Žalovanému vznikla povinnosť plniť žalobcovi ako veriteľovi v zmysle platnej zmluvy a keďže bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný sa so splnením svojho záväzku dostal do omeškania, žalobcovi preto patrí nárok na zaplatenie úroku z omeškania a súčasne tým, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti zaplatiť cenu diela riadne a včas, ktorý záväzok bol zabezpečený zmluvnou pokutou, vznikol žalobcovi nárok i na zaplatenie zmluvnej pokuty v okresným súdom priznanom rozsahu.

43. Krajský súd dodáva, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP.

44. Napriek tomu, že žalovaný napadol aj výrok o náhrade trov prvoinštančného konania, v podanom odvolaní však neuviedol žiadne konkrétne námietky. Z tohto dôvodu tak výrok III. rozsudku okresného súdu netvoril predmet prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný za aplikácie ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP, a preto bol potvrdený i výrok o náhrade trov prvoinštančného konania ako výrok závislý, podľa ust. § 387 ods. 1 a tento nebol osobitne zhodnocovaný.

45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.