Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-304-2016.pdf
PDF · 102.39 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/304/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: EURO BUSINESS SOLUTIONS s.r.o., so sídlom Osadná 2, Bratislava, IČO: 46 132 767, zastúpený: Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., so sídlom Bárdošova 2/A, Bratislava, proti žalovanej: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko S. XX, S.-K., o zaplatenie sumy 400 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 21. decembra 2015 č.k. 19C/403/2015-31, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
II. V časti týkajúcej sa trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 25.02.2014 do zaplatenia. V ostatnej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2, § 4 ods. 1, 2, § 8, zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, 6, 11, § 53a ods. 1, 2, § 53b ods. 1, § 53d, § 54 ods. 1, 2, 3, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení účinnom do 31.01.2013, § 497 Obchodného zákonníka. Vo veci aplikoval Smernicu Rady ES č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to, že spotrebiteľské zmluvy sú v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené zákonom o ochrane spotrebiteľa a Občianskym zákonníkom, pričom každý z týchto zákonov upravuje časť problematiky a oba tieto zákony je potrebné aplikovať spoločne z dôvodov, aby nedošlo k porušeniu práv priznaných spotrebiteľom pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv podľa práva Európskeho spoločenstva. Osobitne poukázal na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde je zakotvené výkladové pravidlo, týkajúce sa obsahu spotrebiteľských zmlúv, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Citoval aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale len preto, aby poukázal na ich znenie, ktoré vylučuje aplikáciu zákona č. 129/2010 Z.z. na daný zmluvný vzťah, pretože v tomto prípade došlo k poskytnutiu peňažných prostriedkov na dobu 28 dní, t.j. splatnosť bola dohodnutá do 3 mesiacov. 1.2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá sa však neriadi ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ide o úver so
splatnosťou do 3 mesiacov. Ide o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 300 eur, ktorý mal splatnosť do 28 dní. V zmluve je uvedená RPMN 3.630,50 % a úroky vyčíslené na sumu 96 eur. Dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na sumu úrokov 96 eur, takéto dojednanie je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, náklady žalobcu nie sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Ustanovenia zmluvy si navzájom odporujú a v rozpore so zákonom a odporujúco je vyjadrená aj RPMN vo výške 3.630,50 %, ktorá je neprípustná a neprimeraná a nie je v súlade s maximálnou výškou odplaty pri poskytovaní spotrebiteľských úverov. Poukázal na neprimerane vysoké úroky 417,14 % ročne a rovnako na neprimerane vysokú RPMN vo výške 3.630,50 %. Preto žalobcovi priznal iba výšku poskytnutého úveru 300 eur, keďže žalovaná mu z poskytnutej sumy neuhradila ani časť. Žalobcovi priznal aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na nariadenie vlády č. 87/1995 Zb. odo dňa, kedy sa žalovaná dostala s plnením do omeškania. Zistil, že požičanú sumu mala žalobcovi vrátiť v termíne do 24.02.2014 a do omeškania sa dostala v nasledujúci deň. Vo zvyšku žalobu zamietol, ako nedôvodne podanú. Dojednaný poplatok za poskytnutie pôžičky považoval za zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore so zákonom, pretože žalovaná ako spotrebiteľ nemala možnosť ovplyvniť ustanovenia zmluvy, ktoré sa týkali výšky tohto dojednania. Preto mal za to, že takéto dojednanie nebolo dojednané individuálne a je neplatné. Rovnako žalobca nezdokladoval náklady vo výške 4 eurá, ktoré si v žalobe uplatňoval. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 400 eur a bolo mu priznané 300 eur (75 %). Potom od úspechu žalobcu v rozsahu 75 % odpočítal jeho neúspech vo výške 25 %. Z výsledku 50 % (75 - 25) usúdil, že strany boli v konaní rovnako úspešné, a preto žiadnej z nich náhradu trov konania nepriznal.
2. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Dôvodil, že z odôvodnenia rozsudku nie je možné vyvodiť, či na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou aplikoval právny režim Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že predmetná zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. Tvrdil, že bez ohľadu na pomenovanie došlo k riadnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, ktorú účastníci uzatvorili konkludentne, vzájomným plnením, prostredníctvom zaplatenia registračného poplatku žalovanou a následného finančného plnenia zo strany žalobcu. Poukázal na zmluvu, ktorá v čl. 1 jasne stanovuje, že celková výška úroku za spotrebiteľský úver, t.j. poplatok za poskytnutie pôžičky je suma vo výške 96 eur. Súčasne stanovuje aj dátum splatnosti úveru dňa 24.02.2014. Poukázal na postup pri uzatváraní zmluvy podľa čl. 10 všeobecných zmluvných podmienok a postup pri poskytovaní pôžičky podľa čl. 11 a 12 všeobecných zmluvných podmienok, ktorý žalovaná dodržala, keď sa riadne zaregistrovala, uviedla súhlas alebo nesúhlas s nakladaním s jej osobnými údajmi a potvrdila, že s podmienkami zmluvy o pôžičke sa riadne oboznámila a súhlasí s nimi, registráciu potvrdila a uhradila registračný poplatok. Namietal nepriznanie poplatku za poskytnutie pôžičky s poukazom na hospodársky zmysel podnikateľskej činnosti žalobcu. Sumu 96 eur pri pôžičke 300 eur nepovažoval za rozpor s dobrými mravmi, nakoľko táto suma predstavuje len 32 % z požičanej sumy. Poukázal na skutočnosť, že výška odplaty sa nezvyšuje ani v prípade, že žalovaná nesplatila sumu, ktorá bola predmetom zmluvy o pôžičke. Namietal tiež voči zamietnutiu žaloby v časti poplatku za upomienku. Tvrdil, že vzhľadom na ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, má za to, že v tejto časti má rozhodnutie charakter arbitrárnosti. Namietal tiež nepriznanie trov konania s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 OSP. Mal za to, že nebol dôvod na zníženie žalobcom požadovaných trov právneho zastúpenia, nakoľko uplatnené trovy právneho zastúpenia boli za úkony právnej pomoci nevyhnutných pre dosiahnutie úspechu vo veci. Žalovaná si bola vedomá existencie svojej pohľadávky, no dlžnú sumu aj napriek výzvam neuhradila.
3. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné v napadnutej zamietajúcej časti, preto rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti v podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V napadnutej časti týkajúcej sa trov konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
7. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
11. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha voči žalovanej zaplatenia sumy 400 eur, úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 396 eur od 25.02.2014 do zaplatenia a trov konania. Súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 300 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 25.02.2014 do zaplatenia. V ostatnej časti žalobu zamietol. Predmetom odvolacieho konania je zamietajúca časť rozhodnutia súdu prvej inštancie a časť týkajúca sa trov konania, ktoré napadol odvolaním žalobca.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaná, ako klient, uzavreli dňa 27.01.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 12155, na základe ktorej žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 300 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť do 24.02.2014. Celková čiastka splatná žalovanou bola 396 eur a ročná úroková sadzba predstavovala 417,14 %. Celkové náklady spotrebiteľa boli 96 eur. Podľa príkazu na úhradu žalobca poskytol žalovanej sumu 300 eur dňa 27.01.2014. Žalovaná poskytnutú sumu žalobcovi nevrátila.
13. Odvolací preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok iba na zaplatenie sumy 300 eur. Tento záver prijal po preskúmaní predmetnej úverovej zmluvy z hľadiska jej súladu s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúceho spotrebiteľské zmluvy. Dospel k záveru, že dohodnutá odplata (96 eur) je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a zároveň, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a náklady vo výške 4 eurá neboli žalobcom zdokladované. Preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi iba sumu 300 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa 25.02.2014 do zaplatenia. Odvolací súd sa s uvedenými závermi v plnom rozsahu stotožnil a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako vecne správny, potvrdil. Odvolací súd sa tiež stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré nepovažuje za potrebné opakovať, vrátane citácie právnych predpisov, a na tieto dôvody a zákonné ustanovenia ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
14.1. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti odvolací súd dodáva, že spotrebiteľská zmluva uvedená v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je samostatným zmluvným typom, je to len definícia rôznych typov zmlúv s osobitným režimom právnej úpravy, ktorý je daný tým, že jedným z účastníkov zmluvy je spotrebiteľ. Preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách sú svojou povahou všeobecnými ustanoveniami vo vzťahu k zmluvným typom upravených či už v Občianskom zákonníku, v Obchodnom zákonníku alebo v inom právnom predpise upravujúcom záväzkové vzťahy vyplývajúce zo zmlúv. Základným charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za (zmluvných) podmienok, ktoré vopred určil dodávateľ a spotrebiteľ nemal možnosť tieto zmluvné podmienky ovplyvniť. Tým dochádza k faktickej nerovnováhe medzi právami a povinnosťami účastníkov zmluvy, ktorým je na jednej strane dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, potom sledujú ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkového vzťahu. Spotrebiteľský úver je rovnako ako iné spotrebiteľské zmluvy súčasťou právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), ktorej účelom je v prvom rade ochrana spotrebiteľa. Pojmovými znakmi zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom na základe zmluvy, v prospech spotrebiteľa a za odplatu. 14.2. V zmysle úvah uvedených v bode 14.1. je aj zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka aj zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka potrebné považovať za zmluvu, ktorej účastníkom je spotrebiteľ, preto sa na ňu použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.). 14.3. Preto súd prvej inštancie na zmluvný vzťah strán sporu správne aplikoval aj ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy (27.01.2014), podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobných prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Táto tzv. obvyklá odplata je verejne dostupná na internetových stránkach Národnej banky Slovenska a podľa znalostí odvolacieho súdu sa v čase uzavretia predmetnej zmluvy pohybovala v rozpätí od 6,92 % do 8,57 % ročne. Vo svetle uvedených skutočností je na mieste záver, že pokiaľ žalobca požadoval odplatu vo výške 417,14 % ročne, túto v žiadnom prípade nemožno považovať za odplatu obvyklú, a teda dohodnutú v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl.). A to bez ohľadu na to, či išlo o zmluvu o pôžičke alebo zmluvu o úvere.
15.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. 15.2. Námietku žalobcu, podľa ktorej z odôvodnenia rozsudku nie je možné vyvodiť, či na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou aplikoval právny režim Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, odvolací súd poukazuje na argumentáciu v bode 14.1. a 14.2. Ďalej dodáva, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že predmetnú zmluvu považoval za úverovú zmluvu uzavretú podľa § 497 Obchodného zákonníka. Dňa 01.04.2015 nadobudla účinnosť novelizácia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v ktorom bolo explicitne stanovené, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka). Uvedenou právnou úpravou zákonodarca reagoval na ustálenú prax súdov pri rozhodovaní sporov, ktorých predmetom sú nároky zo spotrebiteľských zmlúv. Preto aj v danej veci bol predmetný zmluvný vzťah správne posúdený podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Takýto záver odvolacieho súdu je v súlade so záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015 sp.zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. 15.3. Tvrdenia žalobcu, že predmetná zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 657), či dokonca zákona č. 129/2010 Z.z. odvolací súd považoval za bezpredmetné. Aplikáciu ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. priamo vylučuje ust. § 1 ods. 3 písm. l) predmetného
zákona, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí citoval. Z neho vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že zmluva o pôžičke je zmluvou neformálneho charakteru, nazývanou tiež reálnou zmluvou. To znamená, že strany ju môžu uzavrieť akýmkoľvek spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jej obsahu. Jej pojmovými znakmi je dohoda o prenechaní druhovo určených vecí, vrátení veci rovnakého druhu, dočasnosť a faktické odovzdanie veci dlžníkovi. Na druhej strane zmluva o úvere má konsenzuálny charakter. Jej podstatnými náležitosťami je záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky v prospech dlžníka, určenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Správne rozlíšenie uvedených zmlúv je dôležité z hľadiska odpovede na otázku, ktoré ustanovenia právneho poriadku je treba na danú vec aplikovať. V danej veci je však účastníkom zmluvy spotrebiteľ, preto sa bez ohľadu na charakter zmluvy prednostne aplikujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu však z obsahu predmetnej zmluvy (č.l. 5) jednoznačne vyplýva, že ide o zmluvu o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka), keď táto výslovne uvádza, že „na základe žiadosti klienta o úver poskytnutý veriteľom strany uzavreli úverovú spotrebiteľskú zmluvu“. Charakter zmluvy o úvere vyplýva aj so všeobecných zmluvných podmienok, podľa ktorých bolo povinnosťou žalovanej zaregistrovať sa a podať žiadosť o úver, ktorý postup žalobca aj opisuje vo podanom odvolaní. 15.4. Námietku voči nepriznaniu poplatku za poskytnutie pôžičky s poukazom na hospodársky zmysel podnikateľskej činnosti žalobcu, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Sume 96 eur v percentuálnom vyjadrení zodpovedá úrok 417,14 % ročne. Dôvody prečo takúto odplatu nemožno považovať za odplatu obvyklú (v súlade s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) odvolací súd uviedol v bode 14.3. a nepovažuje za potrebné ich opakovať. 15.5. Ani námietku voči zamietnutiu žaloby v časti poplatku za upomienku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že k zamietnutiu tejto časti žaloby nedošlo z dôvodu absencie dohody, ale z dôvodu nepreukázania skutočného zaslania správy (SMS), za ktorú mala žalovaná poplatok vo výške 4 eurá zaplatiť. 15.6. Námietku žalobcu voči nepriznaniu trov konania odvolací súd považoval za čiastočne dôvodnú. V tomto smere odvolací súdu poukazuje na to, že ustanovenie § 142 vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Nárok na náhradu trov konania má v zásade tá strana sporu, ktorá mala vo veci plný úspech, v prípade čiastočného úspechu súd nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne určí, že žiadna zo strán mená právo na náhradu trov konania. Pomer úspechu však súčasne neznamená percento úspechu. Žalobca bol v konaní voči žalovanej úspešný na 75 % a neúspešný na 25 % (zo žalovanej istiny 400 eur bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur), preto je pomer úspechu žalobcu 75 % ku 25 % neúspechu (alebo 3 úspechu ku 1 neúspechu). Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal vo veci úspech čiastočný v rozsahu 50 % (75 - 25 = 50), teda jednej polovice. Za týchto okolností má žalobca právo na náhradu trov konania vo výške 50 % z uplatnených a účelne vynaložených trov konania. Preto záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého pomernému úspechu žalobcu vo výške 50 %, zodpovedá polovičný úspech žalovanej, odvolací súdu nezdiela. Úspech žalovanej je len 25 % ku 75 % neúspechu, čo znamená, že žalovaná bola v konaní celkovo neúspešná. Odvolací súd však nezdiela ani tvrdenie žalobcu, že jeho neúspech bol len v pomerne nepatrnej časti, keď neúspech 25 % nie je možné považovať za nepatrnú časť. Pokiaľ však súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal, je jeho rozhodnutie nesprávne. Nesprávnym rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k znemožneniu realizácie procesných práv žalobcu v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP).
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V ostatnej napadnutej časti týkajúcej trov konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom opätovne rozhodne o nároku žalobcu na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie podľa celkového úspechu žalobcu v konaní.
17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní vo vzťahu k veci samej úspešná.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).