Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)Rozsudok_6Co-39-2017.pdf
PDF · 93.59 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/39/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej, sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: V. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX A., o zaplatenie sumy 2.178,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/340/2014-64 zo dňa 18. júla 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/340/2014-64 zo dňa 18. júla 2016 v tretej vete výroku, v ktorej súd žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol a vo štvrtej vete výroku o trovách konania potvrdzuje.
Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Vo zvyšnej časti (veta prvá a druhá výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/340/2014-64 zo dňa 18. júla 2016 nedotknutý.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom podľa § 145 CSP zastavil konanie o zaplatenie 69,98 Eur (veta prvá výroku). Zároveň uložil žalovanému podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 371,45 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4,85 Eur od 21.10.2014 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.11.2014 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.12.2014 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.01.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.02.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.03.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.04.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.05.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.06.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.07.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.08.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.09.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.10.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.11.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.12.2015 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.01.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.02.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.03.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.04.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.05.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 18,33 Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, ktoré sumy povolil žalovanému splácať v pravidelných mesačných splátkach po 20,00 Eur mesačne s prvou splátkou v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku a ďalšie mesačné splátky do konca toho ktorého mesiaca až do úplného uhradenia pod stratou výhody splátok (veta druhá výroku). Vo zvyšku žalobu (označenú ako návrh) zamietol (veta tretia výroku). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (veta štvrtá výroku).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na čiastočné späťvzatie žaloby, ktorá okolnosť viedla k zastaveniu konania v dotknutej časti. Ďalej argumentoval, tým že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 20.12.2013 podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2.200,00 Eur, pričom žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver spolu s úrokom dohodnutým spôsobom. 3. Predmetná zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. V zmluve sa nikde nenachádza údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o výške splátok istiny, úrokov, ktoré mal žalovaný žalobcovi zaplatiť. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška mesačnej splátky, nebola v nej uvedená výška splátok istiny a úroku, t. j. časť každej mesačnej splátky, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku. Uvedený nedostatok zákon č. 129/2010 Z. z. sankcionuje tým, že takýto spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov(§ 11 ods. 1 písm. b/). 4. Vychádzajúc z uvedeného tak bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi len istinu úveru, pričom pri konštatovaní, že zmluva neobsahovala určenie, aká časť mesačnej splátky zodpovedala výške splátky istiny a že strany mali dohodnuté splácanie v 120 splátkach, súd stanovil výšku mesačnej splátky priemerne, t.j. suma úveru 2.200,00 Eur : 120 splátok = 119 splátok po 18,33 Eur a 120. splátka vo výške 18,73 Eur. Pokiaľ ide o sumu uhradenú žalovaným na splatenie úveru, súd vychádzal z výpisov z účtu žalovaného a mal preukázané, že tento zaplatil 178,45 Eur. Tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný mu zaplatil len sumu 130,31 Eur súd nemal preukázané. Ak žalovaný uhradil žalobcovi celkovo sumu 178,45 Eur, zaplatil mu 9 splátok po 18,33 Eur a časť 10. splátky vo výške 13,48 Eur splatnej 20.10.2014. Je teda nepochybné, že v súdenom prípade neboli splnené podmienky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na to, aby si žalobca dňa 23.07.2014 uplatnil nárok na splatenie celého úveru, a to zároveň bez upozornenia žalovaného na uplatnenie tohto práva. Výzva na splatenie celého dlhu zo dňa 23.07.2014 ako právny úkon v rozpore so zákonom je teda v zmysle § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná. Žalovaný je povinný zaplatiť zostatok 10. splátky vo výške 4,85 Eur a splátky 11. až 30. každú vo výške 18,33 Eur, spolu v sume 371,45 Eur. Splátky splatné po 20.07.2016 súd žalobcovi nepriznal, nakoľko tieto v čase rozhodovania súdu neboli ešte splatné. Súd preto priznal žalobcovi 371,45 Eur a vo zvyšku žalobu žalobcu z uvedených dôvodov zamietol. 5. Žalobca zároveň požadoval priznať úrok z omeškania. Tým, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť uhrádzať jednotlivé splátky v lehote ich splatnosti, dostal sa nasledujúcim dňom do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške, uvedenej vo výroku rozsudku a vo zvyšku žalobu na zaplatenie úroku z omeškania zamietol. 6. O povolení splácať dlh s príslušenstvom žalovanému rozhodol súd v súlade s ustanovením § 232 CSP, pričom vychádzal zo súčasných zárobkových, majetkových a osobných pomerov žalovaného. Tento je síce zamestnaný, avšak má náklady nielen v súvislosti s bývaním, ale aj vyživovacou povinnosťou k maloletému dieťaťu, pričom má dlhy voči viacerým veriteľom. Zároveň však súd pre prípad porušenia splátkového kalendára súd rozhodol, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny v zamietajúcej časti a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. 8. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K názoru súdu, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, žalobca tvrdil, že dobu trvania zmluvy obsahuje zmluva v článku 5.1. - záväzok klienta z úverovej zmluvy zaniká úplným splatením všetkých pohľadávok žalobcu voči žalovanému z úverovej zmluvy vyplývajúcich. Termín konečnej splatnosti úveru obsahuje zmluva v článku 1.2. a tento bol 20.12.2023. Odvolateľ zdôraznil, že v zmysle bodu 1.1. zmluvy banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s., ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Z uvedené je zrejmé, že súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo všeobecných obchodných podmienkach. V zmluve bola určená výška splátky, termín splatnosti prvej anuitnej splátky, počet splátok, ako aj periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky. Z uvedeného vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú
určené termínom splatnosti anuitnej splátky, uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky obsahujúcej splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Ak by mal text zmluvy obsahovať podrobný rozpis istiny a úrokov za celé obdobie splácania, išlo by o neúmerné rozširovanie textu zmluvy. Pokiaľ ide o otázku poplatkov, tieto boli uvedené v zmluve, resp. v Sadzobníku poplatkov. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádzala, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Odvolateľ tiež poukázal na návrh novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra 2015, ktorá nebola doposiaľ prijatá, z čoho treba vyvodiť, že všetky náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nemuseli byť zahrnuté v samotnom texte zmluvy a zároveň sa nevyžadoval podrobný rozpis štruktúry jednotlivých splátok.
9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie v zamietajúcom výroku ( t.j. v jeho vete tretej) a v závislom výroku o trovách konania ( t.j. vo vete štvrtej) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.
11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.
13. Pokiaľ okresný súd v rozhodnutí poukázal na vadu zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami v tom zmysle, že tu absentuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 20.12.2013, tento názor nemal oporu v zistenom skutkovom stave. Na základe spomínaného ustanovenia musela zmluva obsahovať údaj o dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zo zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami zo dňa 20.12.2013 je pritom zjavné, že splatnosť prvej splátky bola určená na 20.01.2014 a celková splatnosť úveru mala nastať 20.12.2023. Údaje o týchto dátumoch vymedzili časový rámec trvania zmluvy a zároveň určili aj konečnú splatnosť úveru. Vada vytýkaná okresným súdom podľa názoru súdu druhej inštancie v danom prípade neexistovala.
14. Pokiaľ však ide o ďalšie námietky žalobcu ohľadom nesprávneho výkladu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. k tomu krajský súd upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru slovenských súdov, ktoré v množstve spotrebiteľských sporoch konštatovali potrebu presného štruktúrovania splátok úveru na istinu, úroky a poplatky, a to v záujme prehľadnosti, ako aj s cieľom chrániť práva spotrebiteľa byť informovaný o všetkých povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/642/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/256/2013, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/21/2015). 15. Spotrebiteľská zmluva tak musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Logickým a teleologickým výkladom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorenej zmluvy síce vyplýva výška jednotlivých splátok, nie je ale zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky.
16. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v jeho tretej vete výroku ako vecne správny potvrdil. 17. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta štvrtá výroku), ktorý plne zodpovedá ust. § 255 ods. 2 CSP. 18. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (veta prvá a druhá výroku) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu. 20. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.
21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).