Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoPr/6/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: Ing. F. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXXX/XX Y., zastúpená JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so sídlom Farská 40 Nitra, proti žalovanej: DeLUX-SM, s.r.o., so sídlom ul. 1. Mája 939 Vráble, IČO: 31427855, zastúpený Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom, so sídlom Hlavná 1221 Vráble, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne, vo veci samej a žalovanej, v časti náhrady trov konania, proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 07. marca 2016 č.k. 12Cpr /6/2013-305, takto

rozhodol:

I.Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1/ Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovanou so žalobkyňou výpoveďou zo dňa 23. 08. 2013 a okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 24. 10. 2013. Žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania v sume 732,42 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovanej. 1.1.Za preukázaný mal skutkový stav, na základe ktorého zistil, že medzi žalobkyňou a žalovanou existoval pracovno-právny vzťah založený pracovnou zmluvou zo dňa 25. 05. 2010 s druhom práce pracovník nákupu, miestom výkonu práce - sídlo firmy Vráble, 1. mája 939, s dobou určitou do 26. 05. 2011 s tým, že dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 24. 05. 2011 bol pracovný pomer zmenený na dobu neurčitú. Dňa 21. 08. 2013 bola žalobkyni daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti a to s poukazom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa zo dňa 20. 08. 2013 o znížení počtu zamestnancov. Zamestnávateľ sa rozhodol s jedným zamestnancom, so žalobkyňou, rozviazať pracovný pomer, uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Zároveň jej oznámil, že nemá možnosť ponúknuť jej žiadnu inú prácu, ani na kratší pracovný čas. Výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 23. 08. 2013, žalobkyňa oznámila žalovanému listom zo dňa 28. 08. 2013, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaná listom zo dňa 27. 08. 2013 oznámila žalobkyni, že jej pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby dňa 31. 10. 2013 a vyzvala ju, aby po ukončení doby ošetrenia člena rodiny nastúpila do práce, prípadne môže dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Žalobkyňa po skončení doby ošetrenia člena rodiny dňa 28. 08. 2013, bez ospravedlnenia nenastúpila do práce a to ani napriek výzve zo dňa 12. 09. 2013, na ktorú reagovala stanoviskom, ktoré jej neprítomnosť v práci neospravedlňuje. Bez existencie

akéhokoľvek dôvodu nenastúpila do práce v období od 30. 08. 2013 do 21. 10. 2013, čo je považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, na ktoré zamestnávateľ reagoval okamžitým skončením pracovného pomeru žalobkyni dňa 22. 10. 2013. Žalobkyňa oznámila žalovanej, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru. Zo zoznamu zamestnancov k 31. 07. 2013, 31. 08. 2013, 30. 09. 2013, 31. 10. 2013, 30. 11. 2013 a 31. 12. 2013 mal súd za preukázané, že žalovaná neprijala žiadneho ďalšieho zamestnanca na miesto žalobkyne. 1.2. V čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne, kedy jej bola daná výpoveď ako aj v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, u žalovanej neboli ustanovení a nepôsobili žiadni zástupcovia zamestnancov, ani odborová organizácie, ani zamestnanecká rada, ani zamestnanecký dôverník, čo vyplýva z potvrdenia zamestnávateľa žalobkyne. 1.3.Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 47 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 68 ods. 1 písm. b/, § 70, § 74, § 77, § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Dôvodil tým, že argumentácia žalobkyne, týkajúca sa nezrozumiteľnosti a neurčitosti výpovede, nedostatočného skutkového vymedzenia dôvodu, neuvedenia kto je nadbytočným zamestnancom, je neopodstatnená, nakoľko výpoveď z dôvodu nadbytočnosti považoval za platný právny úkon, určitý, jasný a zrozumiteľný, ktorý spĺňa všetky formálne aj hmotnoprávne náležitosti. Výpoveď bola žalobkyni riadne doručená, výpovedný dôvod bol skutkovo vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s inými dôvodmi, bolo žalobkyni oznámené, že zamestnávateľ nemá možnosť ponúknuť jej žiadnu inú prácu, ani na kratší pracovný čas, čím bola splnená aj ponuková povinnosť. Po hmotnoprávnej stránke bola v čase dania výpovede žalobkyňa nadbytočným zamestnancom a to na základe predchádzajúceho rozhodnutia zamestnávateľa o znížení počtu zamestnancov. Dôkazom o nadbytočnosti je písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení počtu zamestnancov. Poukázal na platnú judikatúru, podľa ktorej o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže v tomto smere preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. V danej veci boli splnené všetky zákonné predpoklady pre výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko došlo k organizačnej zmene, je daná príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, pretože žalovaná nemala možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, keďže na oddelení nákup bolo päť pracovných miest a zamestnaných bolo šesť pracovníkov, takže jeden bol nadbytočný, na miesto žalobkyne nebol prijatý žiadny iný zamestnanec. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou dodal, že v tomto prípade nešlo o prekážku na strane zamestnávateľa, nakoľko z písomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou vyplynulo, že žalovaná bude žalobkyni prideľovať prácu v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce zodpovedajúcu druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve. Z tohto súd prvej inštancie vyvodil záver, že nešlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, žalobkyňa bez dôvodu do práce nenastúpila, jej stanovisko a svojvoľný výklad situácie ju neospravedlňuje, na výzvu zamestnávateľa sa mala do práce dostaviť, čo však neurobila a preto sa dopustila absenciami v práci závažného porušenia pracovnej disciplíny. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalobkyne týkajúce sa jej diskriminácie z dôvodu zabezpečovania starostlivosť o maloleté dieťa so zdravotnými problémami. Naopak, žalovaná vyšla žalobkyni v ústrety, keď jej umožnila nástup na predĺženú rodičovskú dovolenku a bolo výlučne na slobodnej vôli zamestnávateľa vybrať zamestnanca, ktorý je nadbytočný a svoje rozhodnutie nemusel nijakým spôsobom zdôvodniť a rovnako nie je oprávnený skúmať rozhodnutie a výber zamestnanca, ani súd. Taktiež v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru súd nepozoroval žiadnu diskrimináciu žalobkyne, sama sa dopustila absencie a teda závažného porušenia pracovnej disciplíny. 1.4.Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v intenciách uznesenia odvolacieho súdu, zaoberal sa materiálnymi podmienkami týchto právnych úkonov a dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že u zamestnávateľa nepôsobil žiadny zástupca zamestnancov, účasť zástupcu zamestnancov na skončení pracovného pomeru podľa § 74 Zákonníka práce neprichádzala do úvahy, preto nebolo možné prerokovať tieto úkony pred ich doručením dotknutému zamestnancovi so zástupcom zamestnancov, nebolo možné predložiť vyjadrenie zástupcov zamestnancov a zamestnávateľ bol oprávnený dať zamestnancovi výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru aj bez predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov. 1.5. Súd prvej inštancie námietku žalobkyne, týkajúcej sa porušenia Dohody o poskytnutí finančného príspevku na podporu vytvárania pracovných miest zo dňa 22. 02. 2013, vyhodnotil ako bezpredmetnú, nakoľko táto Dohoda o poskytnutí finančného príspevku na podporu vytvárania pracovných miest nemá žiadny vzťah k predmetu konania. Skutočnosť, či žalovaná dohodu porušila alebo neporušila, nemá

žiadny význam pre rozhodnutie v danej veci pre určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaná nezrušila žiadne pracovné miesto, iba konštatovala stav faktickej nadbytočnosti, nakoľko v tom čase existovalo päť pracovných miest a na týchto päť pracovných miest mal šesť zamestnancov na oddelení nákupu. Dohoda bola uzatvorená vo februári 2013, kedy bola žalobkyňa na materskej dovolenke a na základe tejto dohody boli vytvorené k 01. 03. 2013 štyri pracovné miesta, ktorá skutočnosť korešponduje aj s predloženým zoznamom zamestnancov ku dňu 31. 07. 2013, kde pod číslami 37-40 sú vedení zamestnanci, pre ktorých na základe tejto dohody boli vytvorené štyri pracovné miesta. Nové pracovné miesta na základe tejto dohody vznikli v čase, kedy bola žalobkyňa na materskej dovolenke, nemá to nič spoločné s jej nadbytočnosťou. Opätovné návrhy na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie zamietol, nakoľko skutkový stav vo veci bol zistený dostatočne tak, ako to konštatoval aj odvolací súd a neprispeli by k žiadnym okolnostiam potrebným pre rozhodnutie vo veci. 1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov konania vo výške 732,40 eura. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú zo sumy 490,80 eura za 7 úkonov právnej pomoci po 61,87 eura, ďalej 4 x 8,04 eura režijný paušál za úkony v roku 2014, 1x 8,39 eura režijný paušál za úkon v roku 2015, 2 x 8,58 eura režijný paušál za úkony v roku 2016: príprava a prevzatie veci, účasť na pojednávaní dňa 03. 09. 2014, účasť na pojednávaní dňa 05. 11. 2014, odvolanie zo dňa 08. 12. 2014, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10. 02. 2015, vyjadrenie zo dňa 04. 01. 2016, 7. účasť na pojednávaní dňa 07. 03. 2016. Súd prvej inštancie nepriznal právnemu zástupcovi žalovanej trovy právneho zastúpenia za nasledovné úkony : písomné vyjadrenie zo dňa 17. 03. 2014, písomné vyjadrenie zo dňa 02. 04. 2014, nakoľko uvedené vyjadrenia súd od žalovanej, ani jej právneho zástupcu nepožadoval a nevyzýval na ich podanie, účasť na pojednávaní dňa 02. 04. 2014 bez prejednania veci, nakoľko súd právnemu zástupcovi žalovanej oznámil, že jeho účasť na pojednávaní nie je nutná, nakoľko bol podaný návrh na prerušenie konania, o ktorom bude súd rozhodovať a pojednávanie sa bude odročovať. Ďalej si právny zástupca žalovanej uplatnil náhradu za stratu času, ktorú mu súd priznal za účasť na pojednávaniach v dňoch 03. 09. 2014, 05. 11. 2014, 07. 03. 2016 vo výške 2 x 26,80 eura a 1 x 28,60 eura za dve začaté polhodiny strávené na ceste Y., spolu vo výške 82,20 eura. Súd nepriznal náhradu za stratu času za účasť na pojednávaní dňa 02. 04. 2014. Ďalej si právny zástupca žalovanej uplatnil náhradu cestovných výdavkov, ktorú mu súd priznal v súvislosti s účasťou na pojednávaniach v dňoch 03. 09. 2014, 05. 11. 2014, 07. 03. 2016. Náhradu cestovných výdavkov nepriznal za účasť na pojednávaní dňa 02. 04. 2014, vo výške 37,35 eura /3 x 8,05 eura a 1 x 4,79 eura, 1 x 4,61 eura a 1 x 3,80 eura za spotrebované pohonné hmoty/. Spolu náhrada trov právneho zastúpenia tvorí sumu 610,35 eura plus 20 % DPH, čo je suma 122,07 eura, spolu je to suma 732,42 eura. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla žalobkyňa vo veci samej odvolaním, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa, resp. jeho zmeny tak, že jej žalobe v plnom rozsahu odvolací súd vyhovie. V úvodnej časti poukázala na odvolanie, ktoré podala voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie, s tým, že súd sa jej argumentáciu nezaoberal takým spôsobom, že by relevantne vyvrátil jej pravdivosť, čím učinil svoje rozhodnutie arbitrárnym v podstatnej časti a neobstojí záver súdu o nemožnosti skúmania platnosti rozhodnutia zamestnávateľa, pretože rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je jedným z kľúčových dôkazov v predmetnej veci a jej argumentácie je v tejto súvislosti zásadná tiež s ohľadom na nej uvádzanú právnu kvalifikáciu. Dodala, že cieľom žalovanej bolo ukončiť s ňou pracovný pomer za každú cenu nie z dôvodu týkajúceho sa jej osoby ako takej, ale „povahy“ jej osoby ako zamestnanca s dieťaťom, čo znamená pre zamestnávateľa aj určité nevýhody v podobe častejších absencií v práci. Ďalej poukázala na Dohodu o poskytnutí finančného príspevku na podporu vytvárania pracovných miest, na základe ktorej žalovaná obdržala z verejných zdrojov finančných príspevok na vytvorenie nových pracovných miest. Nestotožnila sa s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že nové pracovné miesta na základe tejto dohody vznikli v čase, kedy bola žalobkyňa na materskej dovolenke, čo nemá nič spoločné s jej nadbytočnosťou. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. 06. 2013, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12. 04. 2005 sp.zn. 21Cdo/2095/2004. Dôvodila, že v danej veci žalovaná prijala do pracovného pomeru počas trvania jej rodičovskej dovolenky iného zamestnanca (. ktorú zaradil na oddelenie nákupu, ktorá zostala pracovať u žalovanej aj po skončení pracovného pomeru s ňou a pracuje tam dodnes. Žalovaná svojim účelovým konaním počas jej rodičovskej dovolenky zrušila na oddelení nákupu pozíciu vedúcej nákupu a následne jej pridelil pracovnou zmluvou jej pracovné miesto. Ďalšou personálnou zmenou počas jej rodičovskej dovolenky bolo vytvorenie pozície riaditeľa nákupu. Žalovaná tak účelovo konala aj v takom prípade, keď vedela v čase vykonania uvedených personálnych zmien, že od 01. 03. 2013 sa vrátil na svoje pracovné miesto po skončení rodičovskej dovolenky.

Žalovaná sa zaviazala v predmetnej dohode, že z dôvodu obdržania finančného príspevku do 12 mesiacov od vytvorenia pracovných miest nezruší akékoľvek už existujúce pracovné miesto. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 03. 2011 sp.zn. 3Cdo 144/2010. Ďalej žalobkyňa uvádza dôvody, uvedené v odvolaní proti prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodnutie o organizačnej zmene nepreskúmaval, argumentoval nesprávnou judikatúrou, podľa jeho názoru, možno za právny úkon považovať aj rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, o nadbytočnosti, čo zakladá predpoklad a zároveň povinnosť pre jeho preskúmanie súdom a zároveň povinnosť súdu ako predbežnú otázku vyriešiť, či vôbec to, z čoho vyplynula výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, teda rozhodnutie zamestnávateľa o nadbytočnosti, je spôsobilé vyvolať umožnenie právneho následku v podobe právneho úkonu ukončujúceho pracovný pomer. Išlo o nesprávny postup súdu, v dôsledku čoho nemohlo byť dôjdené k správnemu vyriešeniu celej veci, teda súd právnou úvahou nepostupoval správne. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp.zn. 5Co/14/2013, v ktorom konštatuje povinnosť súdu zaoberať sa platnosťou rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene ako otázkou predbežnou. Následne súd prvej inštancie nedostatočne skúmal príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosťou žalobkyne, ktorá podľa jej názoru, neexistuje. Súd prvej inštancie za príčinnú súvislosť považoval tú skutočnosť, že na oddelení nákupu bolo päť pracovných miest a zamestnaných bolo šesť pracovníkov, takže jeden bol nadbytočný, čo by samo o sebe bolo možné považovať za príčinnú súvislosť, avšak toto v rozhodnutí zamestnávateľa o znížení počtu zamestnancov uvedené nie je. Rozhodnutie zamestnávateľa obsahuje iba to, že z celkového počtu zamestnancov spoločnosti, bez ohľadu na ich pracovné zaradenie, kvalifikáciu a organizačnú štruktúru, je potrebné mať v spoločnosti o jedného zamestnanca menej, a to konkrétne navrhovateľku. Aj v tomto smere považuje postup súdu za nesprávne zistený skutkový stav. Rozhodnutie o organizačnej zmene považuje za nesprávne z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti a ide teda o neplatný právny úkon. Ďalej sa domnieva, že vzhľadom k tomu, že v období, kedy žalobkyni plynula výpovedná lehota, bol celkový počet zamestnancov znížení o jednu osobu odchodom zamestnanca do starobného dôchodku, ktorá skutočnosť má za následok, že cieľ naplnenia organizačnej zmeny bol dosiahnutý bez toho, aby bolo potrebné žalobkyňu prepustiť zo zamestnania. Aj z toho vyplýva, že cieľom zamestnávateľa nebolo zníženie počtu zamestnancov vykonávajúcich určitý druh práce, ale zníženie počtu zamestnancov bez ohľadu na pracovné zaradenie, ktorý cieľ sa splnil bez toho, aby došlo k prepusteniu žalobkyne. K dôvodom uvádzaným súdom prvej inštancie v časti okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalobkyňa v podanom odvolaní dodala, že s rozhodnutím súdu sa ani v tejto časti nestotožňuje s jeho odôvodnením, nakoľko tým, že došlo k zrušeniu jej pracovného miesta, zrušil sa i druh práce a vytvorila sa prekážka na strane zamestnávateľa, keďže k zrušeniu práce došlo jeho pričinením, za čo žalobkyňa nemôže niesť zodpovednosť. Trvá na svojich vyjadreniach o diskriminácii jej osoby, ako matky s dieťaťom s dlhodobo zlým zdravotným stavom, nakoľko postup žalovanej voči nej bol od prijatia organizačnej zmeny nezákonný, po ukončení rodičovskej dovolenky jej opakovane odmietol prideľovať prácu, ktorej sa osobne domáhala, porušoval svoje povinnosti, taktiež voči iným matkám po návrate z rodičovskej dovolenky bol postup zamestnávateľa diskriminačný, nakoľko postupne s nimi ukončoval pracovné vzťahy rôznymi spôsobmi. V závere odvolania namieta, že súd prvej inštancie neumožnil vykonanie dôkazov, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav veci. Výsluchom jej otca chcela podporiť preukázanie tej skutočnosti, že konanie žalovanej voči jej osobe bolo vyslovene účelové s cieľom zbaviť sa jej, ďalej žiadala, aby súd zaviazal žalovanú predložiť relevantné dokumenty a to konkrétne pracovné zmluvy všetkých pracovníkov nákupu za obdobie čerpania rodičovskej dovolenky, organizačnú štruktúru pri prijatí organizačnej zmeny a po ukončení realizácie organizačnej zmeny. Žalovaná napriek týmto jej výzvam doteraz nepredložila požadované dôležité listinné podklady, preto podľa nej neuniesla dôkazné bremeno v otázke preukázania opodstatnenosti vydania rozhodnutia o organizačnej zmene. Záverom opätovne poukazuje na nutnosť skúmania organizačnej zmeny prijatej zamestnávateľom z pohľadu jej platnosti, resp. neplatnosti ako právneho úkonu, ako otázkou predbežnou, nakoľko v opačnom prípade dochádza k znemožneniu účinnej obrany zamestnanca a nemôže dôjsť k správnemu vyriešeniu celej otázky.

4/ Žalovaná sa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne nestotožnila s dôvodmi uvedenými v tomto odvolaní. Podľa jej názoru, súd prvej inštancie rozhodol v súlade s hmotným a procesným právom. Poukázal, že predmetom preskúmania v konaní na odvolacom súde už bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolací súd zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie iba z dôvodu, že súd sa nezaoberal materiálnymi podmienkami výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom opomenul, že hmotno-právnou podmienkou ich platnosti je prerokovanie týchto úkonov

so zástupcom zamestnancov. V súvislosti s ostatnými odvolacími dôvodmi, odvolací súd nevytkol súdu prvej inštancie žiadne iné pochybenie, či už v súvislosti s vykonávaním dôkazov a zistením skutkového stavu veci, alebo v súvislosti s právnym posúdením veci. Naopak, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zisťoval skutkový stav veci, stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutím o organizačnej zmene, z ktorého hľadiska v ďalšom konaní nedošlo k žiadnej zmene. Po splnení povinnosti súdom prvej inštancie, keď skúmal podmienky uvedené v ustanovení § 74 Zákonníka práce a tieto svoje zistenia následne aj v napadnutom rozsudku zdôvodnil a opätovne dospel k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí žaloby je správne. V ďalšom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že stav nadbytočnosti zamestnancov u žalovanej skutočne existoval a dôkazom bolo prijaté rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov a jeho následná realizácia prostredníctvom výpovede žalobkyni. Ide o prípad absolútneho zníženia stavu zamestnancov u žalovanej, kedy sa zamestnanec stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov, čo je výpovedný dôvod. V čase, kedy bolo rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov prijaté, u žalovanej stav nadbytočnosti existoval a bolo v kompetencii žalovanej sa rozhodnúť, s ktorým z nadbytočných zamestnancov pracovný pomer skončí. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne o účelovosti konania žalovanej s cieľom ďalej žalobkyňu nezamestnávať z dôvodu jej starostlivosti o dieťa. Ide o absurdné a ničím nepodložené tvrdenie. K dohode, na základe ktorej obdržala žalovaná príspevok na vytvorenie pracovných miest uviedol, že táto dohoda je už z podstaty veci vo vzťahu k predmetu sporu irelevantná a zo strany žalovanej ani porušená nebola. Zamestnávateľ sa rozhodol, že zníži celkový počet svojich zamestnancov, čím vznikol stav nadbytočnosti, t.j. stav, kedy na určitý počet pracovných miest pripadal vyšší počet zamestnancov, teda žiadne pracovné miesto u žalovaného rušené nebolo. Rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov a v dôsledku toho zamestnávateľom konštatovaná nadbytočnosť zamestnanca nie je prekážkou v práci na strane zamestnávateľa. V tejto súvislosti jednoznačne a presne žalobkyni pripomenul jej povinnosť po ukončení doby ošetrovania chorého člena rodiny nastúpiť do práce s tým, že počas plynutia výpovednej doby jej bude práca pridelená v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Bezdôvodná neprítomnosť žalobkyne v práci, neospravedlnená žiadnou zákonnou prekážkou, predstavovala z jej strany závažné porušenie pracovnej disciplíny, na základe ktorého žalovaná pristúpila k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Záverom dodal, že súd prvej inštancie v predmetnej veci zistil jej skutkový stav v potrebnom rozsahu, vykonal všetky dôkazy potrebné a relevantné na riadne zistenie skutkového stavu v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie. Zamietnutie návrhov na vykonanie dokazovania, ktoré sú vo vzťahu k prejednávanej veci nadbytočné a irelevantné, nie je odňatím možnosti konať pred súdom.

5/ Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 , skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 potvrdil. Zákonom č. 160/2015 Z.z. z 21. mája 2015 nadobudol účinnosť od 01. 07. 2016 nový Civilný sporový poriadok (ďalej len . Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Z toho vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred účinnosťou zákona. V danej veci súd prvej inštancie vo veci rozhodol 07. 03. 2016, preto všetky procesné úkony účastníkov konania a procesný postup súdu odvolací súd posudzoval ešte podľa ustanovení OSP a na odvolacom súde od účinnosti od 01. 07. 2016. Podľa § 387 ods.1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 387 je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 6/ Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia sa vyporiadal so všetkými, žalobkyňou namietanými dôvodmi, uvedenými v podanom odvolaní. Odvolací súd pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by musel zrušiť napadnuté rozhodnutie. Žalobkyňou namietaná vada konania, spočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom, nie je daná v postupe súdu spočívajúcom v tom, že vo veci nevykoná navrhnuté dokazovanie stranou sporu, v danom prípade výsluch otca žalobkyne a predloženie pracovných zmlúv ostatných zamestnancov, či organizačnej štruktúry, pretože o tom, ktorý dôkaz na návrh strany sporu bude vykonaný, rozhoduje súd prvej inštancie (§120 ods. 1 veta druhá OSP, teraz § 185 ods. 1 . Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že žalobkyňa mala dostatočný časový priestor na vyjadrenie k veci a výsluchu svedkov. Odvolací súd svoj právny názor vyslovil už vo svojom zrušujúcom uznesení, ktorým prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil pre potrebu doplniť dokazovanie v naznačenom smere a to skúmaním hmotnoprávnej podmienky výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie všetky výsledky vykonaného dokazovania v dostatočnom rozsahu vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 OSP a na daný skutkový stav aplikoval správny právny predpis, ktorý aj správne vyložil.

7/ Odvolací súd opätovne, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie iba dodáva, že súd správne skúmal platnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru po formálnej stránke a taktiež následne správne vyhodnotil platnosť týchto úkonov z tohto pohľadu. Tak výpoveď, ako aj okamžité skončenie pracovného pomeru po formálnej stránke obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje pre platnosť týchto úkonov. Odvolací súd sa v plnom rozsahu s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožnil a nevidel dôvod na revidovanie tohto záveru. 8/ K hlavnej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal a neskúmal dôvodnosť a opodstatnenosť organizačnej zmeny, odvolací súd iba dodáva, že v plnom rozsahu sa stotožnil aj v tejto časti so záverom súdu prvej inštancie. Dodáva, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalšej nepotrebuje práce vykonávané zamestnanom a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod (formálne náležitosti výpovede). I keď súd v konaní o žalobe na určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (také rozhodnutie nie je právnym úkonom podľa § 34 Občianskeho zákonníka, nakoľko platí subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka), ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie pracovného pomeru), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré tu boli v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Z uvedeného preto vyplýva, že ak zamestnávateľ na základe svojho rozhodnutia o organizačných zmenách znižuje počet zamestnancov v rovnakom

pracovnom zaradení, o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 01. 2009 sp.zn. 3Cdo 33/2008). 8.1. Ak teda v danej veci za situácie, že zamestnávateľ rozhodol o organizačnej zmene, bolo úplne v jeho kompetencii rozhodnúť, ktorý zamestnanec sa na zrušenej pozícii stane pre neho nadbytočným. Tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, nemal zákonnú možnosť a ani dôvodnosť preskúmavať opodstatnenosť a dôvodnosť prijatia organizačnej zmeny žalovanou. V danom prípade je súd iba povinný skúmať, či organizačná zmena zamestnávateľom bola prijatá a či miesto, ktoré bolo zrušené, sa týka pracovného miesta zamestnanca, žalobkyne. Keďže tieto podmienky boli splnené, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje správnosť a naplnenie všetkých zákonných znakov výpovede, ktorú dala žalovaná žalobkyni. 8.2.Taktiež, ak následne žalobkyňa sa nedostavila bezdôvodne počas plynutia výpovednej doby do zamestnania napriek tomu, že ju zamestnávateľ k tomu vyzval, nie je možné konštatovať, že by išlo o prekážku na strane zamestnávateľa a preto stanovisko a svojvoľný výklad žalobkyne ju neospravedlňuje a na výzvu zamestnávateľa sa mala dostaviť na pracovisko, čo neurobila, z ktorého dôvodu absenciami v práci sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Aj z tohto dôvodu preto záver súdu prvej inštancie o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bol správny a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožnil. 8.3. Ďalšie námietky žalobkyne, týkajúce sa jej údajnej diskriminácie z dôvodu jej rodičovstva v konaní vôbec preukázané neboli, odvolací súd ich preto vyhodnotil ako neopodstatnené a účelové. 8.4. Súd prvej inštancie sa vo svojom napadnutom rozsudku zaoberal taktiež i žalobkyňou napádanou Dohodou o poskytnutí finančného príspevku na podporu vytvárania pracovných miest, a to konkrétne jej tvrdenia o porušení tejto dohody, s ktorou argumentáciou súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ju ďalej opakovať nebude a na túto argumentáciu iba ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, poukazuje. Odvolací súd iba dodáva, že námietky žalobkyne nepovažoval za dôvodné a preto ich vyhodnotil ako neopodstatnené a účelové. 9. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania napadla odvolaním žalovaná. Namietala nesprávnosť súdom prvej inštancie vyčíslenej a priznanej náhrady trov konania, nakoľko náklady zo strany právneho zástupcu žalovanej boli vynaložené účelne. Ide o trovy právneho zastúpenia za úkony právnej služby, ktoré boli uskutočnené v súvislosti s predmetnou vecou. Písomné vyjadrenie k žalobe, ktoré obsahuje podstatné vecné argumenty k dôvodom žaloby, je štandardným úkonom právnej služby, na ktorý má žalovaná plné právo. Žalovaný má možnosť a právo sa k žalobe písomne vyjadriť a nie je dôvod mu náhradu trov konania za písomné vyjadrenie k žalobe nepriznať. Uvedené platí aj v súvislosti s písomným vyjadrením k žiadosti o prerušenie konania. V súvislosti so zastupovaním na pojednávaní dňa 02. 04. 2014, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, si žalovaná nárokuje 1 tarifnej odmeny. V súvislosti so zastupovaním na pojednávaní dňa 05. 11. 2014 súd prvej inštancie nesprávne priznal odmenu len vo výške tarifnej odmeny, keď vzhľadom na dĺžku trvania tohto úkonu mala byť priznaná odmena vo výške dvojnásobku tarifnej odmeny. V súvislosti s odvolaním zo dňa 08. 12. 2014, ktoré smerovalo len voči výroku o trovách konania, si žalovaná nárokuje na 1 tarifnej odmeny. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutej časti rozsudku, týkajúcej sa náhrady trov konania, ktoré priznal žalovanej zistil, že nemá dostatok dôvodov na preskúmanie tejto časti rozsudku. Súd prvej inštancie síce uviedol úkony, za ktoré priznal náhradu trov konania, avšak tieto jednotlivé úkony po právnej stránke vôbec nezdôvodnil. Okrem toho skutočne, pojednávanie dňa 05. 11. 2014 trvalo viac ako dve hodiny, z ktorého dôvodu právnemu zástupcovi žalovanej podľa § 13a písm. d/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“), prináleží náhrada za každé začaté dve hodiny. Pojednávanie v tento deň začalo o 8.30 hod. a skončilo o 11.00 hod., teda trvalo viac ako dve začaté hodiny. Odvolací súd sa nestotožnil taktiež so záverom súdu prvej inštancie o neúčelnosti písomného vyjadrenia žalovanej, doručenej súdu prvej inštancie dňa 20. 03. 2014, ktoré podal síce bez výzvy súdu, ale po tom, ako mu súd prvej inštancie doručil žalobu žalobkyne. Právom žalovanej bolo bezpochyby sa k žalobe vyjadriť a preto nie je možné toto vyjadrenie vyhodnotiť ako neúčelný úkon právnej pomoci. V napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie úplne absentuje právne posúdenie a aplikácia jednotlivých ustanovení vyhlášky. Z tohto dôvodu, keďže odvolací súd nemal dostatok dôvodov na preskúmanie tejto časti rozhodnutia, bolo potrebné v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť v tejto časti na ďalšie konanie. 11. V danej veci si žalovaná uplatnila náhradu trov konania odvolacieho konania. Odvolací súd rozhodol, že žalovaná, ako úspešná strana sporu, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O ich výške

rozhodne vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 , to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .