Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/293/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu: Všeobecná zdravotná poisťovňa so sídlom 851 04 Bratislava - Petržalka, Panónska cesta 2, IČO: 35 937 874, proti žalovanému: L.. X. M., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B., Ul. L. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 8,227,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/182/2015-98 zo dňa 11.01.2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8 227,16 Eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne z uvedenej sumy odo dňa 04. 11. 2014 až do zaplatenia a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudok uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.227,16 eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne z uvedenej sumy odo dňa 04.11.2014 až do zaplatenia, v lehote do 7 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol trovách prvoinštančného konania. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobca, ako oprávnený, sa domáhal u súdneho exekútora L.. X. M., Exekútorský úrad so sídlom B.. X, XXX XX K., vykonania exekúcie voči viacerým povinným v exekučných konaniach presne špecifikovaných v odôvodnení rozsudku na vymoženie konkretizovaných pohľadávok. Žalovaný, ako súdny exekútor, uzatvoril so žalobcom, ako oprávneným, Rámcovú zmluvu o vykonaní exekúcie zo dňa 28.10.2003. V článku III. tejto zmluvy sa strany dojednali na tom, že súdny exekútor poukáže platbu povinného, včítane čiastočných úhrad, v prospech účtu oprávneného bezodkladne po ich vymožení s prihliadnutím na realizáciu úkonov spojených s rozúčtovaním poukazovaných úhrad. Žalovaný preukázateľne zadržiaval vymožené peňažné prostriedky v konkretizovaných exekúciách. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení uplatneného nároku žalobcu vychádzal z predpokladu, že nárok na náhradu škody môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uplatnenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. V odôvodnení

rozsudku okresný súd konštatoval, že s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.02.2013 II. ÚS 165/2012-45 mal súd za to, že žalovaný je v predmetnej veci pasívne legitimovaným a teda je legitímnym účastníkom daného občianskoprávneho vzťahu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný sa obohatil na úkor žalobcu a to tým, že si ako súdny exekútor riadne a dôsledne neplnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce mu z Exekučného poriadku a to predovšetkým tým, že vymožené sumy od povinných v jednotlivých exekučných konaniach buď len sčasti, alebo vôbec nepoukázal na účet oprávneného, ktorý požiadal žalovaného o výkon exekúcie. Na základe uvedeného potom súd žalobe v časti istiny ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel a s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1994 Z.z. priznal žalobcovi aj úrok z omeškania od 04.11.2014 (odo dňa kedy návrh na vydanie platobného rozkazu bol súdu doručený) v zákonnej výške 5,05% do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol. Súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že konanie bolo zo zákona oslobodené od poplatkovej povinnosti a žalobca si prípadné iné priame trovy konania neuplatnil.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Z definície právneho postavenia súdneho exekútora stanovenej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučných konaniach vykonáva úlohy štátneho orgánu a preto na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Ide tu o nárok podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa žalovaného má tak žalobca právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. Žalovaný preto žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Zvolen zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného popiera tvrdenia žalovaného v odvolaní a poukazuje na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Uvedené ustanovenie odkazuje priamo na zákon číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť súdneho exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia než zodpovednosť podľa tohto osobitného zákona a tejto zodpovednosti sa nemôže exekútor zbaviť. Exekútor zodpovedá za škodu bez zreteľa na zodpovednosť štátu. Žalobca súčasne poukázal na to, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by zakladali opodstatnenosť jeho tvrdenia, že nenesie zodpovednosť za škodu spôsobenú v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Žalobca zastáva názor, že nárok na náhradu škody od štátu v zmysle zákona číslo 514/2003 Z.z. môže žalobca uplatniť za predpokladu, že sa vopred bezúspešne domáha náhrady škody voči žalovanému, ak právo žalobcu voči žalovanému sa stalo fakticky nevymáhateľné. Žalobca poukázal na konkrétny judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 199/2005, nález Ústavného súdu SR za 13. 2. 2013 č.k. II.ÚS 165/2012 - 45 a uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky. Žalovaný sa obohatil na úkor žalobcu tým, že si riadne a včas neplnil povinnosti vyplývajúce mu z Exekučného poriadku a rámcovej zmluvy, keď finančné prostriedky, vymožené v jednotlivých exekučných konaniach, nepoukázal žalobcovi ako oprávnenému, ale tieto dlhodobo zadržiava a použil ich pre svoju osobnú potrebu. S poukazom na uvedené považuje žalobca rozsudok okresného súdu za správny a navrhuje, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil.

4. V neskoršom doplnení vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že si ako poškodený v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci súdnym exekútorom. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámením č. 40159/2016/141 zo dňa 7. 9. 2016 a oznámením č. 16031/2012 - 34 zo dňa 31. 7. 2012 žalobcovi oznámilo, že žiadosť o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je nedôvodná, nakoľko neboli splnené všetky zákonné predpoklady pre splnenie nároku na náhradu škody podľa tejto osobitnej právnej normy. Aj na základe uvedeného stanoviska opätovne žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdil. Prílohou doplnenia vyjadrenia boli označené vyjadrenia ministerstva spravodlivosti.

5. Podľa ustanovenia § 382 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

6. Pretože odvolací súd považoval právne posúdenie veci prvostupňovým súdom za nesprávne, aby predišiel pre strany sporu prekvapivému rozhodnutiu, vyzval prípisom datovaným dňa 21.03.2017 obe strany sporu v súlade s ustanovením § 382 CSP, aby sa k možnému inému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom vyjadrili, pokiaľ to považujú za potrebné.

7. Na predmetnú výzvu druhoinštančného súdu reagoval len žalobca podaním datovaným dňa 05.04.2017, v ktorom uviedol v podstate totožné právne argumenty, ako boli obsiahnuté v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Opätovne poukázal na ustanovenie § 33 ods. 1 zákona číslo 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a zotrváva na svojom názore, že exekútor zodpovedá za škodu ktorú spôsobil pri výkone exekučnej činnosti, táto zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú pri výkone funkcie exekútora je širšia ako zodpovednosť podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a tejto zodpovednosti sa exekútor nemôže zbaviť. Za škodu, ktorú spôsobil exekútor v súvislosti s exekučnou činnosťou podľa Exekučného poriadku zodpovedá exekútor celým svojím majetkom. Žalovaný, ako súdny exekútor, zodpovedá za spôsobenú škodu bez zreteľa na zodpovednosť štátu a je pasívne legitimovanou a legitímnou stranou tohto súdneho sporu. V príčinnej súvislosti s nezákonným postupom žalovaného súdneho exekútora vznikla žalobcovi škoda vo výške 8227,16 eur s príslušenstvom, za ktorú zodpovedá žalovaný ako súdny exekútor. Žalobca nesúhlasí s obranou žalovaného, že žalobca má nárok iba na náhradu škody v zmysle § 9 zákona číslo 514/2003 Z.z. voči štátu, pretože štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom a teda že žalobca nemá nárok na náhradu škody priamo voči žalovanému ako súdnemu exekútorovi. Opätovne žalobca navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť, lebo je vecne správne.

8. Žalovaný sa na výzvu odvolacieho súdu zaslanú podľa ustanovenia § 382 nevyjadril, napriek tomu, že mu bola riadne a preukázateľne doručená dňa 27.03.2017.

9. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

12. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

13. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

14. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu datovaným dňa 24.10.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 8 227,16 eur s príslušenstvom. Nárok mal žalobcovi, ako oprávnenému v konkretizovaných exekučných konaniach, vzniknúť na základe skutočnosti, že žalobca uzatvoril dňa 28.10.2003 so žalovaným, ako súdnym exekútorom, Rámcovú zmluvu o vykonaní exekúcie, v ktorej, okrem ďalších zmluvných dojednaní, bolo v čl. III. zmluvnými stranami dohodnuté, že súdny exekútor vymožené finančné prostriedky od povinných, vrátane čiastkových úhrad, bude poukazovať v prospech účtu žalobcu, ako oprávneného, bezodkladne po ich vymožení, s prihliadnutím na realizáciu úkonov spojených s rozúčtovaním poukazovaných úhrad. Žalovaný preukázateľne zadržiaval vymožené peňažné prostriedky v exekučných konaniach konkretizovaných a identifikovaných v žalobe. Uvedená skutočnosť mala založiť právny nárok žalobcu, ako oprávneného, na náhradu škody spôsobenej súdnym exekútorom porušením povinnosti vyplývajúcej mu z Exekučného poriadku, ako aj zmluvnej povinnosti.

15. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, na základe písomných vyjadrení a procesných stanovísk oboch strán sporu a na základe výsluchu žalobcu na pojednávaní (žalovaný sa pojednávania pred súdom prvej inštancie nezúčastnil) a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol. 16. Okresný súd právne posúdil uplatnený nárok žalobcu podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu. Odvolací súd je však s poukazom na právny základ z ktorého nárok vzišiel, ako aj vzhľadom na právny status žalovaného vyplývajúci z osobitného postavenia súdneho exekútora toho právneho názoru, že nárok žalobcu má byť správne posúdený ako nárok na náhradu škody spôsobenej súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, a to s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravujúceho zodpovednosť súdneho exekútora.

17. Odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a 380 , konštatuje, že z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný napáda správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.227,16 eur s úrokom z omeškania 5,05% ročne z uvedenej sumy odo dňa 04.11.2014 až do zaplatenia. Žalovaný v štádiu odvolacieho konania spochybňuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu právneho posúdenia uplatneného nároku žalobcu, ktorý súd prvej inštancie právne posúdil ako podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu, pričom žalovaný tvrdí, že žalobca mal len nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci voči štátu a to podľa osobitnej právnej normy zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ako ďalšiu, v odvolacom konaní namietanú skutočnosť, žalovaný uvádza (a tým zotrváva na svojom pôvodnom stanovisku), že nie je v danom konaní ako fyzická osoba nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a nie je tak pasívne legitimovaným subjektom. Podľa jeho tvrdenia sa mal žalobca správne domáhať nároku na náhradu škody vzniknutej z nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to voči štátu, za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Odvolací súd poznamenáva, že žalovaný ani nemal ambíciu spochybniť alebo dokonca akýmikoľvek tvrdeniami a dôkazmi vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, že vymožené finančné prostriedky v jednotlivých exekučných konaniach si neponechal tak, ako to tvrdí žalobca, ale poukázal ich žalobcovi, ako oprávnenému, prípadne inak spochybnil uplatnenú sumu a tvrdený právny základ uplatneného nároku žalobcu.

18. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

19. Súd prvej inštancie správne na základe preukázaného skutkového stavu neakceptoval námietku nedostatku pasívnej vecnej i procesnoprávnej legitimácie žalovaného v danom spore. Žalovaný poukazuje na osobitný právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania a súdnym exekútorom, ktorý nie je možné posúdiť ako súkromnoprávny vzťah a súdny exekútor, ako nositeľ štátom zverenej verejnej moci nezodpovedá oprávnenému za spôsobenú škodu podľa predpisov Občianskeho zákonníka. Odvolací súd však konštatuje, že pri vyvodení zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekúcie je nutné aplikovať ustanovenie osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie

súdnych exekútorov a ich postup pri výkone exekučnej činnosti. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť súdneho exekútora, pričom z jeho dikcie je zrejmé, že ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Je tak nutné vychádzať z uvedenej zákonnej dikcie a pokiaľ osobitný zákon (zák. č. 514/2003 Z.z.) neustanovuje inak, teda neupravuje svoju výlučnú aplikabilitu, je nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

20. Odvolací súd v súvislosti s možnou kolíziou osobitných právnych úprav podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku poznamenáva, že hoci je doterajšia judikatúra ohľadom vyriešenia otázky zodpovednostného vzťahu súdneho exekútora za spôsobenú škodu pri výkone exekučnej činnosti rozdielna, avšak odvolací súd, sledujúc rozhodovaciu činnosť súdov vyššieho stupňa, zohľadnil a pri rozhodovaní vychádzal zo záverov najnovšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Predmetnú právnu otázku riešil výslovne Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015 zo dňa 23.03.2016, v ktorom vyslovil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Z uvedeného teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto záver, že žalovaný exekútor nie je pasívne legitimovaný v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, nie je vecne správny. S poukazom na uvedený právny názor NS SR potom odvolací súd dodáva, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. Bolo tak v zákonných možnostiach toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená škoda súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, či zvolí uplatnenie si svojho nároku vyvodením priamej zodpovednosti voči súdnemu exekútorovi v sporovom konaní s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný tak, ako bol v žalobe označený žalobcom, je pasívne vecne i procesne legitimovanou stranou vzhľadom na predmet daného sporu, má tak zákonné opodstatnenie.

21. Odvolací súd potom konštatuje, že pokiaľ žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil tvrdenú skutočnosť, že vymožené peňažné prostriedky v jednotlivých presne špecifikovaných exekučných konaniach od konkretizovaných povinných v súhrnnej výške 8 227,16 eur si po ich vymožení ponechal a nepoukázal ich v prospech oprávneného, ktorému tieto nároky prináležali, porušil tým svoju povinnosť vyplývajúcu mu jednak zo zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, pretože touto osobitnou normou sledovaným cieľom a účelom je práve vymáhanie nárokov oprávneného voči povinným a porušil aj zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu z čl. III Rámcovej zmluvy o vykonaní exekúcie uzatvorenej dňa 28.10.2003 so žalovaným, ako oprávneným. Žalovaný, ako súdny exekútor, musel si byť vedomý toho, že vymožené finančné prostriedky od povinných má povinnosť poukázať oprávnenému a nie si ich ponechať, nakoľko ide o nároky oprávneného vyplývajúce z vykonateľných exekučných titulov. Odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že na výkon činnosti súdneho exekútora je požadované v zmysle zákona (§ 10 ods. 1 písm. b/ zák. č. 233/1995 Zz.), ako nevyhnutný predpoklad vymenovania súdneho exekútora, ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy. Súdny exekútor tak, ako osoba práva znalá, bol povinný dôsledne rešpektovať všetky zákonné ustanovenia týkajúce sa jeho činnosti a pokiaľ si vedome ponechal finančné prostriedky, ktoré vymohol od povinných na pohľadávku oprávneného,

je nutné toto jeho konanie kvalifikovať ako vedomé a úmyselné, pretože v ňom neabsentuje ani vedomostná ani vôľová zložka takéhoto protiprávneho konania. Súdny exekútor pokiaľ si ponechal vymožené peňažné prostriedky, konal tak protizákonne a to jednak v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, ako aj v rozpore so zmluvnými dojednaniami obsiahnutými v článku III. Rámcovej zmluvy o vykonanie exekúcie uzavretej medzi žalobcom, ako oprávneným a súdnym exekútorom dňa 28.10. 2003. Na podporu záveru o vedomom a úmyselnom konaní odvolací súd poznamenal, že má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť o tom, že nejde o ojedinelý prípad, nakoľko konkrétne na Okresnom súde Zvolen je vedených niekoľko desiatok súdnych sporov s obdobnými skutkovými a právnymi nárokmi uplatnenými voči žalovanému ako súdnemu exekútorovi. Pokiaľ si tak žalovaný pri výkone činnosti súdneho exekútora úmyselne a vedome ponechal vymožené finančné prostriedky a nepoukázal ich v prospech účtu oprávneného, vznikla žalobcovi, ako oprávnenému v exekučných konaniach, ktorých sa nárok týka, škoda, za ktorú súdny exekútor zodpovedá podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška škody spochybnená žalovaným nebola a odvolací súd konštatuje aj kauzálny nexus medzi spôsobenou škodou a priamym porušením povinností súdneho exekútora vyplývajúcich mu zo zákona aj zmluvy.

22. Možno potom zhrnúť, že skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne, hoci súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu. S poukazom na konkrétne skutkové okolnosti a právny základ z ktorého nárok vzišiel a s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR však mal súd správne posúdiť nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody a to s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravujúceho zodpovednosť súdneho exekútora. Súd prvej inštancie však pokiaľ žalobe vyhovel, rozhodol vecne správne a odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 a vyslovil, že žalobca, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .