Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-25-2017.pdf
PDF · 98.22 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/25/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobkyne: DARMA SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Mierová 1725, 022 01 Čadca, IČO: 36 002 119, právne zastúpená JUDr. Martinom Olosom, advokátom, so sídlom T. T. X, XXX XX O. P., proti žalovaným: 1/ O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX, XXX XX V., 2/ C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX, XXX XX V., obaja právne zastúpení JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom, so sídlom C. XXXX, XXX XX V., v konaní o zaplatenie 68.454,82 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/85/2014-164 zo dňa 02.08.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, pokiaľ žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .
Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok prvoinštančného súdu m e n í tak, že žalovaným v rade 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu voči žalovaným 1/, 2/ o zaplatenie 68.454,82 eur istiny s príslušenstvom zamietol. Žalobcovi uložil nahradiť žalovaným 1/, 2/ trovy konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, náhradu škody vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, objektívna lehota pre vydanie bezdôvodného obohatenia i pre náhradu škody je 10 rokov, vzhľadom k úmyselnej trestnej činnosti odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. V konaní bolo nesporné, že k bezdôvodnému obohateniu i k vzniku škody došlo v roku 2007. Priamo v popise skutku trestného rozsudku 3T/132/2010 je uvedené, že platby fiktívnych faktúr boli realizované od 08.08.2007 do 12.10.2007 najneskôr. Na podklade uvedeného ustálil, že najneskôr 12.10.2017 uplynie 10-ročná objektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia i na uplatnenie nároku na náhradu škody. Žaloba bola podaná 22.04.2014. Bola podaná v súlade s objektívnou premlčacou lehotou tak vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, ako i vo vzťahu k žalovanej v rade 2/. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu lehotu žalovanej v rade 2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, prípadne uplatnenia nároku na náhradu škody, táto predstavuje dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, u náhrady škody vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobca mal vedomosť o škode a jej vyčísliteľnej výške 30.05.2007 (spis 3T/132/2010 - zväzok I., čl. 1 - trestné oznámenie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 30.05.2007). Pokiaľ žaloba bola podaná 22.04.2014, tak na vydanie nároku z bezdôvodného obohatenia, ako i nároku na náhradu škody je žalobou podanou po uplynutí premlčacej subjektívnej lehoty dvoch rokov, ktorá uplynula 30.05.2009. Ustálil, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanej v rade 2/ a nárok na náhradu škody proti žalovanému v rade 1/ je premlčaný a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Naviac väčšinový spoločníci tvoriaci spoločnosť žalobcu mali vedomosť o škode, podali trestné oznámenie, v adhéznom konaní žiadali náhradu škody, bola im známa škoda vo vyčísliteľnej podobe. Spoločnosť, ktorá mala aktívnu legitimáciu k uplatneniu nároku na náhradu škody, škodu v trestnom konaní neuplatnila. Prvýkrát uplatnila spoločnosť nárok na náhradu škody až žalobou 22.04.2014, napriek tomu, že subjektívna 2-ročná premlčacia lehota uplynula 30.05.2009. S prihliadnutím na úspech žalovaných 1/, 2/ v spore rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovaným 1/, 2/ trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Poukazoval, že postup konajúcich orgánov činných v trestnom konaní bol vo viacerých smeroch nezákonný, čo bolo konštatované rozsudkom Krajského súdu v Žiline 1To/55/2013 zo dňa 23.07.2013. Dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca nekonal v súlade s oprávnenými záujmami žalobcu ako poškodeného, porušoval jeho práva. Nezákonný postup Okresnej prokuratúry Čadca i Okresného súdu Čadca deklaroval samotný Krajský súd v Žiline, kde v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že bolo povinnosťou OČTK v trestnom konaní žalobcovi ustanoviť opatrovníka. Je zrejmé, že žalovaní 1/, 2/ sa snažia profitovať na liknavom nezákonnom postupe OČTK. Za podstatné považoval, že premlčacia doba ani nemohla začať plynúť, nakoľko žalobca ako poškodený nebol zastúpený ustanoveným opatrovníkom na výkon jeho práv v adhéznom konaní, pričom podľa zákona ustanoveného mal mať (§ 113 OZ). Žalovaný v rade 1/ navyše za škodu nezodpovedá ako bežný páchateľ, ale ako konateľ spoločnosti, ktorú spôsobil žalobcovi spáchaním trestného činu. V tejto súvislosti poukazoval na znenie § 397 Obchodného zákonníka a § 398 Obchodného zákonníka. Žalovaný bol obvinený v roku 2009. Od počiatku namietal tak vznik, ako aj samotnú výšku škody. Boli podávané viaceré znalecké posudky, a to tak zo strany OČTK, ako i žalovaného v rade 1/. Žaloba bola podaná v apríli 2014 v zákonnej 4-ročnej subjektívnej a 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe. Pre prípad, že by námietka premlčania nebola z časového hľadiska odôvodnenou, je nesporné, že žalovaní 1/, 2/ doposiaľ škodu nenahradili, ani z časti a profitujú doposiaľ zo spáchaného úmyselného trestného činu. Vznesením námietky premlčania sa snažia využiť procesné pochybenie prokurátora, ktorý viackrát v trestnom konaní pochybil v neprospech žalobcu ako poškodeného. Za očividné preto považoval, že akékoľvek uplatňovanie námietky premlčania žalovanými 1/, 2/ je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi. V prípade akceptácie námietky premlčania by navyše bola založená zodpovednosť štátu za škodu v dôsledku nesprávneho konania orgánu štátu. Orgány činné v predmetnej trestnej veci majú v zmysle ust. § 49 ods. 2 Trestného poriadku zákonnú povinnosť v každom štádiu konania poučiť poškodeného o jeho právach a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. OČTK postupovali, pokiaľ ide o plnenie tejto základnej procesnej povinnosti vo vzťahu k poškodenému, očividne nesprávne a v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že v konaní ako dôkaz žiadal vykonať výsluch žalovaných 1/, 2/, ktorí sa pojednávania nezúčastnili. Súd tento relevantný dôkaz nevykonal. Taktiež nesúhlasili s rozhodnutím vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Priznanie náhrady trov konania žalovaným 1/, 2/ označil za nedôvodné, zjavne nespravodlivé, nakoľko sú tu objektívne dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť, žalobe žalobcu vyhovieť, prípadne rozsudok prvoinštančného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa stotožnili s právnym posúdením veci zo strany prvoinštančného súdu, ako správne ho žiadali potvrdiť. K aplikácii § 397 Obchodného zákonníka žalobca vo vyjadrení uviedol, že pokiaľ by i súd prihliadal na 4-ročnú premlčaciu lehotu, táto začala plynúť dňom podania trestného oznámenia 30.05.2007 a uplynula 30.05.2011. Žaloba bola podaná až 22.04.2014, teda aj v tomto prípade by bol žalobcom uplatnený nárok premlčaný. Taktiež nesúhlasili s posúdením námietky premlčania ako námietky uplatnenej v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko zo strany žalobcu neboli preukázané ani tvrdené žiadne skutočnosti, ktoré by takýto záver odôvodňovali. Pokiaľ prvoinštančný súd nevykonal výsluch žalovaných 1/, 2/, svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil v odôvodnení rozsudku. Napriek tomu, že konanie trvá od roku 2014, právny zástupca žalobcu podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Na pojednávaní dňa 02.08.2016 vzniesol procesný návrh na doplnenie dokazovania výsluchom žalovaných 1/, 2/. Súd tento návrh zamietol. Objektívne mohol žalobca vykonanie tohto dôkazu navrhnúť skôr. Taktiež nesúhlasili s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania. Ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa nemožno považovať skutočnosť, že žalovaní v rade 1/, 2/ doposiaľ škodu nenahradili, peniaze vo výške takmer 68.454,82 eur si ponechali. Žiadali rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne potvrdiť.
4. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaných 1/, 2/ v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní. Uviedol, že žalovaný 1/ relevantne nevysvetlil, ako mohol žalobca bez ustanoveného opatrovníka reálne uplatniť náhradu škody v trestnom konaní. Práve neustanovenie opatrovníka v trestnom konaní má zásadné právne následky vo vzťahu k uplatneniu nároku tak na náhradu škody, ako i z bezdôvodného obohatenia.
5. Žalovaní 1/, 2/ vy vyjadrení k stanovisku žalobcu zotrvali na obsahu pôvodného vyjadrenia, ktoré doplnili. Zotrvali na námietke premlčania. Premlčané právo nie je možné priznať súdom. Pochybenie, ktorého sa dopustil žalobca, že podal svoju žalobu oneskorene, nemožno pripisovať žalovaným v rade 1/, 2/. Súd rozhodol v súlade so zisteným skutkovým stavom, relevantnými právnymi normami. Vyjadrenie žalobcu takmer vôbec nesúvisí s prejednávanou vecou, s napadnutým rozsudkom prvoinštančného súdu. Žalobca sa venuje v prevažnej väčšine trestnému konaniu, ktoré nie je predmetom tohto sporu.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP) a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) bez nariadenia pojednávania (podľa § 385 CSP a contrario) odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Vychádzajúc z toho, že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie dostatočným, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, poukázal na konkrétne podstatné skutočnosti, ktoré ho viedli k vysloveniu a ustáleniu právneho záveru o tom, že nárok žalobcu je vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ premlčaný, na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu, sa odvolací súd obmedzil len na vyjadrenie k odvolacím dôvodom uplatneným v podanom odvolaní zo strany žalobcu.
10. I keď možno súhlasiť s námietkou žalobcu uplatnenou v podanom odvolaní o tom, že postup konajúcich OČTK bol nezákonný, v rozpore s ust. § 49 ods. 2, § 48 ods. 3 Trestného poriadku nemá táto skutočnosť žiaden vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Naopak, zakladá nárok poškodeného na náhradu škody voči štátu z nesprávneho úradného postupu OČTK.
11. Pokiaľ i žalobca poukazoval na ust. § 113 OZ, je potrebné uviesť, že účelom tejto právnej úpravy je poskytnúť ustanovenému zákonnému zástupcovi alebo fyzickej osobe (ktorá pôvodne potrebovala zákonného zástupcu, ale ho už nepotrebuje, pretože sa jej navrátila spôsobilosť na právne úkony, dosiahla plnoletosť), dostatok času na riadne uplatnenie práva, ktorému hrozí premlčanie. Na právne vzťahy medzi podnikateľmi platí osobitná právna úprava premlčania zakotvená v ust. § 387 a nasledujúcich ObZ, v nadväznosti na čo nemožno ustanovenie § 113 OZ aplikovať vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ na daný prípad. Naviac znenie tohto ustanovenia nemožno uplatniť vo vzťahu k žalovanej v rade 2/, nakoľko voči nej mohol žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovať priamo i bez ustanoveného opatrovníka.
12. Podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, každý spoločník je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi, alebo uplatniť nároky na splatenie vkladu proti spoločníkovi, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, prípadne nároky na vrátenie plnenia vyplateného spoločníkovi v rozpore so zákonom. To neplatí, ak spoločnosť už tieto nároky uplatňuje. Iná osoba ako spoločník, ktorý žalobu podal, alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti.
13. Podľa § 122 ods. 4 Obchodného zákonníka, spoločník, ktorý uplatní v mene spoločnosti nároky podľa odseku 3, je povinný znášať trovy súdneho konania. Ak je spoločnosti priznaná náhrada trov konania, ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, je povinný uhradiť ju spoločníkovi, ktorý uplatňoval nároky za spoločnosť.
14. Z citovaných ustanovení zákona jednoznačne vyplýva, že zákonodarca poskytol spoločníkom možnosť uplatňovať v mene spoločnosti jej nároky voči konateľom alebo ostatným spoločníkom, avšak iba za predpokladu, že k uplatneniu týchto nárokov nedôjde zo strany spoločnosti samej. Ide o špeciálnu konštrukciu zákonného zastúpenia spoločnosti ktorýmkoľvek z jej spoločníkov. Jej účelom je spoločníkom umožniť, aby v záujme spoločnosti zasiahli z vlastnej iniciatívy vtedy, keď orgány spoločnosti zostávajú nečinné. Spoločníci sú oprávnení uplatňovať tieto nároky v mene spoločnosti súdnou cestou, pričom v súdnom konaní už za spoločnosť nemôže konať iná osoba ako spoločník, ktorý uvedenú žalobu podal. Týmto zákonným obmedzením, ktoré za obvyklých okolností vykonávajú konatelia a zákonným delegovaním práva konať v mene spoločnosti na spoločníka zákon účinne garantuje možnosť presadenia práv a právom chránených záujmov spoločnosti v prípade, ak konatelia vo vzťahu k ochrane práv a presadzovaniu právom chránených záujmov spoločnosti zostávajú nečinní. Efektivitu tohto zákonného riešenia navyše umocňuje skutočnosť, že v prípade podania žaloby spoločníkom konatelia počas celej doby trvania súdneho sporu strácajú právo disponovať návrhom. Okrem iného sa tiež odstraňuje prekážka, aby konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti, ktorý zo subjektívnych dôvodov nechce konať za spoločnosť vo veciach priamo sa dotýkajúcich jeho osoby, nemohol pokračovať vo svojej deštruktívnej činnosti. Na základe podaného návrhu sa konajúci spoločník, ktorý nie je súčasne konateľom, stáva v danej veci jediným oprávneným subjektom, ktorý môže vo veci ďalej konať.
15. Ak potom zákonodarca v ust. § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka zakotvil oprávnenie spoločníkov uplatňovať nároky v mene spoločnosti voči konateľom spoločnosti na náhradu škody súdnou cestou, nemá skutočnosť, že žalobcovi ako poškodenému nebol na výkon jeho práv v adhéznom konaní ustanovený opatrovník pre uplatnenie nároku na náhradu škody na všeobecnom súde žiaden význam.
16. Pokiaľ by i v prípade žalovaného v rade 1/ ako konateľa obchodnej spoločnosti bolo možné uvažovať o aplikácii ust. § 397 a § 398 Obchodného zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba 4 roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom kto je povinný na jej náhrade s tým, že končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti, je potrebné uviesť, že ani v zmysle tohto zákonného ustanovenia, pokiaľ by sme v prípade žalovaného v rade 1/ uvažovali o 4-ročnej premlčacej lehote, nemožno ustáliť, že by žaloba podaná v apríli 2014 bola podaná v zákonnej 4-ročnej subjektívnej lehote. Ako vyplýva zo spisu 3T/132/2010 a trestného oznámenia právneho zástupcu žalobcu zo dňa 30.05.2007, žalobca mal vedomosť o škode, o jej vyčísliteľnej výške a o tom, kto za škodu zodpovedá už dňom podania trestného oznámenia, teda 30.05.2007. V takomto prípade by premlčacia lehota uplynula dňom 30.05.2011. Pokiaľ i žalobca poukazuje na to, že žalovaný od počiatku namietal vznik aj samotnú výšku škody, že boli robené viaceré znalecké posudky, je možné súhlasiť s poukazom prvoinštančného súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu CZ 17/78, ktorý rieši problém, kedy sa subjekt dozvie o škode. Všeobecne platí, že poškodený sa o škode skutočne dozvedel, keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby mohol uplatniť svoj nárok na súde. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu o tom, že týmto momentom je deň, keď spoločníci žalobcu podali trestné oznámenie, v ktorom žiadali aj nahradiť škodu vo vyčísliteľnej výške.
17. Pokiaľ žiadal žalobca v podanom odvolaní námietku premlčania vznesenú žalovanými 1/, 2/ posúdiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť výkonom práv v rozpore s dobrými mravmi iba výnimočne, a to najmä vtedy, ak by samotní škodcovia prispeli k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty svojím správaním a znemožnili uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, prípadne nárok na náhradu škody v premlčacej lehote poškodenému.
18. V preskúmavanej veci, tak ako vyplýva z pripojeného trestného spisu, a to najmä z rozsudku Krajského súdu v Žiline 1To/55/2013 zo dňa 23.07.2013, k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty prispel predovšetkým nezákonný nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní, čo avšak nemožno hodnotiť v neprospech žalovaných 1/, 2/ a ustáliť, že nimi vznesená námietka premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.
19. Na druhej strane odvolací súd, zohľadniac všetky okolnosti prejednávanej veci, zmenil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania tak, že žalovaným v rade 1/, 2/ náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Mal za to, že v danom prípade sú splnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Za okolnosť hodnú osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že práve protiprávnym konaním žalovaných 1/, 2/ vznikla žalobcovi škoda v nemalej finančnej čiastke. Dobrovoľne žalovaní nepristúpili k jej vráteniu v prospech žalobcu, nepreukázali ani snahu dobrovoľne škodu nahradiť, prípadne svoje správanie inak ospravedlniť. V nadväznosti na to z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu odvolací súd žalovaným v rade 1/, 2/ náhradu trov tak prvostupňového, ako i odvolacieho konania nepriznal.
20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)