Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/33/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. M. XX, G., zastúpený JUDr. Ľudovítom Mrázom, advokátom, Ondavská 7, Bratislava, P.O.Box 165, proti žalovanému: AGROSTAV Trnava, a.s., so sídlom Priemyselná 2, Trnava, IČO: 31 416 195, zastúpený JUDr. Jánom Chmelom, advokátom, Royova 9, Piešťany o zaplatenie 25.861,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 09. októbra 2015 č.k. 25Cb/74/2010-180 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3.075,87 eur od 7.5.2010 do zaplatenia p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti úrokov z omeškania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 14.616,09 eur od 26.06.2014 do zaplatenia.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 15.12.2009 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplať žalobcovi sumu 25.861,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 13.11.2009 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe vykonateľného rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008 uhradil žalovanému sumu 25.861,88 eur (779.115,-Sk). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) uznesením č.k. 6Mobdo/6/2009 zo dňa 26.10.2009 obidva rozsudky zrušil a tým vznikla žalovanému povinnosť vrátiť zaplatenú peňažnú sumu žalobcovi, nakoľko odo dňa doručenia rozsudku NS SR užíva žalovaný finančné prostriedky uhradené žalobcom neoprávnene, bez právneho titulu. Na výzvu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 16.11.2009 ako aj na výzvu žalobcu zo dňa 26.11.2009 žalovaný finančné prostriedky žalobcovi nevrátil.

2. Súd prvej inštancie v skrátenom konaní vyhovel žalobe v plnom rozsahu a vydal dňa 28.4.2010 platobný rozkaz č.k. 27Rob/83/2009-31, ale nakoľko žalovaný včas podal proti platobnému rozkazu odpor s odôvodnením, platobný rozkaz sa zo zákona v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. zrušil a vo veci bolo nariadené pojednávanie.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 09.10.2015 č.k. 25Cb/74/2010-180 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 17.691,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17.691,96 eur od 07.05.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 465,45 eur za zaplatený súdny

poplatok a vo výške 1.556,29 eur ako trovy právneho zastúpenia k rukám zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 489, § 563 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008 bola v danom konaní žalovanému L. V. (terajší žalobca) uložená povinnosť zaplatiť v danom konaní žalobcovi AGROSTAV Trnava, a.s. (terajší žalovaný) istinu 6.875,94 eur (207.144,60 Sk) spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 6.875,94 eur od 15.8.2000 do zaplatenia ako aj náhradu trov prvostupňového konania vo výške 2.433,97 eur (73.325,70 Sk) a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 641,90 eur (19.338,-Sk) na účet právneho zástupcu AGROSTAV Trnava, a.s. JUDr. Jána Chmela. Po tom, čo žalobca L. V. ako povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť uloženú mu súdom, podal oprávnený AGROSTAV Trnava, a.s. návrh na výkon rozhodnutia. Exekučné konanie bolo vedené u súdneho exekútora JUDr. Petra Stana pod sp zn. EX 1603/08. Z exekučného spisu mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 3.12.2008 žalobca ako povinný uhradil exekútorovi spolu sumu 25.861,88 eur, z ktorej exekútor poukázal dňa 8.12.2008 žalovanému ako oprávnenému sumu 17.316,36 eur (pozostávajúca z istiny 6.875,94 eur, úrokov 10.420,51 eur, poplatku za vyhotovenie rovnopisov rozsudkov 3,32 eur, poplatku za udelenie poverenia 16,60 eur) a v rovnaký deň poukázal aj jeho právnemu zástupcovi JUDr. Jánovi Chmelovi sumu 3.370,92 eur (pozostávajúca z trov prvostupňového konania, trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní) a zvyšok 5.174 eur si ponechal ako odmenu. NS SR uznesením č.k. 6Mobdo/6/2009 zo dňa 26.10.2009 rozhodujúc o mimoriadnom opravnom prostriedku zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008 a rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dňa 26.11.2009 žalobca adresoval žalovanému písomnú výzvu na vrátenie sumy 25.861,88 eur z dôvodu, že po rozhodnutí NS SR drží žalovaný predmetnú sumu neoprávnene. Rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/1/2009 - 410 zo dňa 5.12.2012 (č.l. 135) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/102/2013 - 459 zo dňa 25.3.2014 bola v danom konaní žalovanému L. V. uložená povinnosť zaplatiť v danom konaní žalobcovi AGROSTAV Trnava, a.s., istinu vo výške 1.064,06 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 15.8.2000 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti. Rozhodnutie nadobudlo vo veci samej právoplatnosť dňom 20.5.2014. Medzi účastníkmi konania zostala spornou skutočnosť, či došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a kedy. Žalobca v konaní tvrdil, že rozhodnutím NS SR č.k. 6Mobdo/6/2009 zo dňa 26.10.2009, ktorým došlo k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008 a rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007, odpadol právny dôvod, titul na základe ktorého žalobca žalovanému plnil, a preto je tento povinný prijaté plnenie vrátiť ako bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v konaní tvrdil, že zrušením rozhodnutí súdu prvej inštancie a Krajského súdu v Trnave nedošlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu a žalovaný nie je povinný prijaté plnenie vydať, vrátiť až do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 19Cb/1/2009. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť. V danom konaní bolo rozhodujúce právne posúdiť či a kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Ak žalobca plnil žalovanému na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008, tak si plnil svoju povinnosť, ktorú mu tieto rozhodnutia ukladali. Ak boli tieto rozsudky následne zrušené uznesením NS SR č.k. 6Mobdo/6/2009 zo dňa 26.10.2009, tak tým odpadol právny dôvod, titul, na základe ktorého žalobca plnil. Rozhodnutie

súdu je inou právnou skutočnosťou (§ 489 , na základe ktorej dochádza k vzniku záväzku. Tým, že rozsudok súdu č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 stratil v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia NS SR účinnosť a záväznosť, stalo sa týmto okamihom plnenie poskytnuté na jeho základe plnením, ktorého právny dôvod odpadol. Tomu podľa § 451 zodpovedá povinnosť žalovaného takéto plnenie vydať tomu, na úkor koho ho získal, t.j. žalobcovi. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z uvedeného dôvodu je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi prijaté plnenie spolu vo výške 17.691,96 eur. Žalobca plnil žalovanému cestou exekúcie tým spôsobom, že mu uhradil na základe rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 istinu vo výške 6.875,94 eur, úroky z omeškania 10.420,51 eur, trovy prvostupňového konania 2.433,97 eur a na základe rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 trovy konania odvolacieho 641,90 eur. Súd prvej inštancie sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že žalobca nemôže žiadať od žalovaného vrátenie plnenia titulom trov konania, nakoľko on tieto trovy neprijal, ale prijal ich od exekútora na účet jeho právny zástupca. Nárok na trovy konania resp. presne nárok na náhradu trov konania vznikol v konaní nie právnemu zástupcovi žalovaného, ale priamo žalovanému ako procesne úspešnému účastníkovi konania, čomu zodpovedá aj vo všeobecnosti výrok rozhodnutia, v ktorom sa ukladá procesne neúspešnému účastníkovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania procesne úspešnému účastníkovi do rúk alebo na účet jeho právneho zástupcu ak je v konaní právne zastúpený. Ide tak jednoznačne o nárok procesne úspešného účastníka a nie jeho právneho zástupcu, ktorý je len platobným miestom, kde sa procesne úspešnému účastníkovi plní. Preto ak exekútor z plnenia poskytnutého žalobcom uhradil časť 2.433,97 eur a 641,90 eur ako trovy súdneho konania priamo na účet právneho zástupcu žalovaného, nemožno z toho vyvodzovať a argumentovať, že išlo o nárok právneho zástupcu a nie účastníka. Súd prvej inštancie mal tak za to, že aj plnenie prijaté v exekučnom konaní právnym zástupcom žalovaného, je plnením (nárokom) prijatým žalovaným a v prípade posúdenia tohto plnenia ako bezdôvodne prijatého resp. ďalej bezdôvodne držaného, je povinný aj toto plnenie prijaté titulom náhrady trov konania vrátiť. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že je oprávnený od žalovaného žiadať titulom bezdôvodného obohatenia aj plnenie, ktoré jednoznačne súvisí a vzniklo v dôsledku exekučného konania. Je nepochybné, že žalobca si svoju povinnosť zaplatiť žalovanému istinu vo výške 6.875,94 eur spolu s úrokmi z omeškania a náhradou trov konania uloženú mu súdnymi rozhodnutiami nesplnil dobrovoľne v uloženej lehote, a preto na základe vykonateľného rozhodnutia žalovaný ako oprávnený požiadal v súlade so zákonom exekútora o nútený výkon rozhodnutia. Výlučne žalovaný tak zavinil, zapríčinil vznik ďalších nákladov spojených s exekúciou, k vzniku ktorých by nedošlo, ak by žalobca plnil dobrovoľne a včas. Takto vznikli náklady na trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 295,04 eur, náklady na súdne poplatky 16,60 eur a 3,32 eur a odmena exekútora 5.174,60 eur. Titulom, dôvodom vzniku týchto nákladov (a zároveň plnenia žalobcu) nebolo bezprostredne súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie č.k.: 19Cb/10/2001-219, ktorý právny titul neskôr u inej časti plnenia žalobcu odpadol, ale konanie samotného žalobcu, ktorý neplnil dobrovoľne. Z uvedeného dôvodu žalobcovi ani nevznikol nárok na vrátenie plnenia poskytnutého žalovanému (ale aj exekútorovi) v súvislosti s výkonom rozhodnutia. Nie je teda správny názor žalobcu, že na exekučné konanie nebol dôvod, lebo žalobca podal návrh na odklad exekúcie, a preto sa žalobca vlastne nevyhýbal plneniu svojej povinnosti, práve naopak. Ako inak možno hodnotiť žiadosť o odklad exekúcie (a nie je rozhodujúce z akého dôvodu) ako vyhýbanie sa plneniu povinnosti v lehote určenej v súdnom rozhodnutí. Žalobca odkladom exekúcie sa jej chcel v tom čase vyhnúť, oddialiť ju napriek tomu, že už dávno mal dobrovoľne plniť. Preto ak žalovaný žiadosť o odklad exekúcie neakceptoval (načo mal právo) a mal záujem na čo možno najskoršom prijatí plnenia od žalobcu, hoc aj cestou exekúcie, na ktorý postup mal zákonný nárok, tak to predsa neznamená, že zavinil náklady spojené s exekúciou a za tieto náklady zodpovedá. Žalobca mal plniť v lehote na to v súdnom rozhodnutí určenej a žiadne ďalšie náklady, plnenia by nevznikli. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný má povinnosť vrátiť žalobcovi iba sumu 6.875,94 eur prijatú titulom istiny, vymožené úroky z omeškania 10.420,51 eur a trovy súdneho konania spolu 3.075,87 eur, od ktorej sumy je nutné odpočítať sumu 1.064,06 eur priznanú právoplatným rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 19Cb/1/2009 - 410 zo dňa 5.12.2012 ako istinu a sumu 1.616,30 eur ako vyčíslené, kapitalizované úroky z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 15.8.2000 do zaplatenia t.j. do dňa 8.12.2008 (kedy došlo v exekučnom konaní k plneniu žalobcu). Žalovanému bol v základnom súdnom konaní sp. zn. 19Cb/1/2009 právoplatne priznaný z pôvodne uplatňovaného nároku 6.875,94 eur ako dôvodný nárok na zaplatenie istiny 1.064,06 eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 15.8.2000 do zaplatenia, preto v uvedenej časti (2.680,36 eur) aj keď pôvodne právny titul, na základe ktorého žalovaný plnenie prijal ako je vyššie zdôvodnené odpadol, tak medzičasom opäť právny titul na prijatie plnenia od žalobcu žalovanému vznikol, a preto túto sumu nie je už povinný žalobcovi ako neoprávnene držanú vrátiť. Žalovaný je tak povinný zaplatiť titulom získania plnenia z

právneho dôvodu, ktorý odpadol spolu celkovú sumu 17.691,96 eur (6.875,94 + 10.420,51 + 3.075,87

- 1.064,06 - 1.616,30).

Obidve strany sporu sa rozchádzali v právnom názore ohľadom momentu vzniku bezdôvodného obohatenia, keď samotný žalovaný pripúšťal a bránil sa v konaní tým, že žalovaný má právo podržať si získané plnenie až do doby definitívneho skončenia konania vedeného pod sp. zn. 19Cb/1/2009, až kedy bude jasné, v akej výške je pôvodne uplatňovaný nárok žalovaného v danom konaní dôvodný a v akej výške nedôvodný, t.j. v akom rozsahu vznikne prípadne bezdôvodné obohatenie. Aj napriek tomuto právnemu názoru a faktu, že žalovaného nárok bol (vo veci samej právoplatne dňa 20.5.2014) posúdený ako dôvodný len v časti 1.064,06 eur a v úrokoch z omeškania 1.616,30 eur a podľa právneho názoru samotného žalovaného tak, vo zvyšku zadržiava žalovaný prijaté plnenie naďalej už ako bezdôvodné obohatenie, tak tento zvyšok žalobcovi dobrovoľne nevrátil. Aj keď žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR č.k. 3 Cdo 124/2002, tak z odôvodnenia predmetného rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu súd len stručne konštatuje a na základe akých právnych úvah dospel k záveru, že právny dôvod získaného plnenia trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval. Takéto zdôvodnenie je potom značne nepresvedčivé a ani sám žalovaný bližšie nerozvinul uvedenú úvahu a právny názor súdu, len na neho bez ďalšieho poukázal. Súd prvej inštancie sa v danom spore s právnym názorom prezentovaným žalovaným nestotožnil a priklonil sa k právnemu názoru žalobcu, taktiež podporeného rozhodnutiami súdov vyšších stupňov. Vzhľadom k tomu, že podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia už zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 a rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.: č.k.: 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008, a že pri bezdôvodnom obohatení nie je čas plnenia presne určený, tak súd prvej inštancie má za to, že žalovaný bol povinný ako dlžník plniť v zmysle § 563 až na základe žalobcovej výzvy na plnenie a to prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca ako veriteľ požiadal. Aj napriek tomu, že žalobca v konaní tvrdil, že žalovaného vyzval na plnenie písomne výzvou zo dňa 26.11.2009, tak v konaní nebolo bez pochybností preukázané doručenie tejto výzvy žalovanému (podací lístok preukazuje len podanie zásielky nie jej doručenie) pred podaním žaloby a nebol preukázaný a ustálený ani moment, deň prípadného doručenia. Z uvedeného dôvodu možno za kvalifikovanú výzvu (požiadanie) na plnenie preto pokladať až doručenie žaloby žalovanému dňa 5.5.2010, po ktorom dni vznikla žalovanému povinnosť žalobcovi plniť. Nakoľko dňa 6.5.2010 (ktorý deň bol určený žalovanému na dobrovoľné plnenie) žalovaný žalobcovi na základe jeho výzvy neplnil svoj dlh a nevrátil mu získané plnenie držané v tej dobe už neoprávnene, tak dňom 7.5.2010 sa dostal do omeškania. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v zmysle § 369 Obch. zákonníka priznal žalobcovi okrem istiny 17.691,96 eur aj úrok z omeškania v žalobcom uplatnenej výške 9 % ročne od 7.5.2010 (deň nasledujúci po dni 6.5.2010, kedy mal žalovaný dobrovoľne plniť) z dlžnej sumy do zaplatenia. Nakoľko sa žalobca domáhal žalobou zaplatenia istiny a úrokov z omeškania vo väčšom rozsahu ako mu súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených zákonným hľadiskám priznal, v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania v prevažnej miere úspešného žalobcu v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelil a vzhľadom k tomu žalobcovi priznal náhradu trov konania spolu vo výške 2.114,83 eur (465,45 eur = 36 % SP, 1.556,29 eur = 36 % trov pr. zast.), vo výške percentuálneho rozdielu v úspešnosti účastníkov predstavujúcej 36 % z celkových trov konania 5.874,54 eur (žalovaná suma 25.861,88 eur = 100%, žalobcovi priznaná suma 17.691,96 eur = 68 %, úspech žalovaného 32 %, rozdiel 36 %). Celkové trovy konania žalobcu 5.874,54 eur pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 1.551,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 4.323,04 eur. Pri tarifnej hodnote veci 25.861,88 eur je základnú sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 419,94 eur. Odmena patrí za 8 úkonov po á 419,94 eur (7.12.2009 prevzatie a príprava, 11.12.2009 podanie žaloby, 8.11.2010 vyjadrenie k odporu, účasť na pojednávaní v deň 30.11.2010, 20.1.2011, 6.9.2011, 15.11.2011, 9.10.2015) za 3 úkony po á 209,97 eur uplatnené v jednej polovici (14.12.2010 vyjadrenie k prerušeniu, 30.1.2012 vyjadrenie k odvolaniu, 8.6.2014 návrh na pokračovanie v prerušenom konaní). Náhrada hotových výdavkov (§ 15 a nasl. vyhlášky) 2 x režijný paušál (§ 16 vyhlášky) po á 6,95 eur, 3 x po á 7,21 eur, 3 x po á 7,41 eur, 1 x po á 7,63 eur, 1 x po á 8,04 eur, 1 x po á 8,39 eur, spolu 81,82 eur. Náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 vyhlášky): 5 x Bratislava - Trnava a späť, 20 polhodín, 4 polhodiny po á 12,02 za 1 pojednávanie v roku 2010, 4 polhodín po á 12,35 za 1 pojednávanie v roku 2011, spolu za 3 pojednávania v roku 2011 suma 148,20 eur, 4 polhodiny po á 13,95 eur za 1 pojednávanie v roku 2015, spolu suma 252,20 eur. Spolu trovy právneho zastúpenia vo výške 4.323,45 eur.

Nakoľko si však právny zástupca žalobcu uplatnil trovy konania v nižšom rozsahu 4.323,04 eur, tak mu súd priznal trovy len v tejto uplatnenej výške aj keď by mu podľa výpočtu súdu patrili trovy vyššie (zrejme nepozornosťou si uplatnil odmenu za 2 úkony v roku 2012 a v roku 2014 si neuplatnil žiaden úkon. Súd zo spisu zistil, že v roku 2011 bol vykonaný úkon 1, tak ako aj v roku 2014).

5. Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti vzniku práva žalobcu a povinnosti žalovaného zaplatiť úrok z omeškania a s tým spojenej výšky ročného úroku z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 17.691,96 eur s úrokom z omeškania zo sumy 17.691,96 eur vo výške 5,15 % ročne odo dňa 26.06.2014 do zaplatenia. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že podáva odvolanie v časti vzniku práva (dňa) žalobcu a povinnosti žalovaného zaplatiť úrok z omeškania a s tým spojenej výšky ročného úroku z omeškania: Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. US 95/06, III. ÚS 260/06). Podľa názoru žalovaného bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred súdom prvej inštancie v rozsudku zo dňa 09.10.2015, pretože súd prvej inštancie nedbal, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Žalovaný tvrdí, že takouto vadou je postihnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania úroku z omeškania o výške 9 % ročne zo sumy 17.691,96 eur od 07.05.2010 do zaplatenia. Žalovaný je toho názoru, že ak súd prvej inštancie dospel k názoru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 3Cdo/124/2002 zo dňa 23.11.2011, na ktoré poukázal žalovaný, je nepresvedčivé, tak mal odôvodniť, prečo je toto rozhodnutie NS SR súdom prvej inštancie neakceptovateľné, keď navyše odôvodnenie súdu prvej inštancie na str. 8 je v tejto časti nezrozumiteľné a zmätočné a nie je z neho zrejmé, prečo sa priklonil k právnemu názoru žalobcu, podporeného rozhodnutiami súdov vyšších stupňov, bez toho, aby tieto rozhodnutia vyšších súdov konkretizoval. Podľa rozsudku NS SR, sp. zn. 3Cdo/124/2002 zo dňa 23.11.2011, premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na základe ktorého sa pri ochrane osobnosti plnila náhrada peňažného zadosťučinenia, bol po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nahradený novým, návrh zamietajúcim rozsudkom, začína plynúť už jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu teda nie je tým okamihom, ktorý dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej doby. Podľa uznesenia NS SR sp. zn.. 5M Cdo/17/2009 zo dňa 23.11.2011, dovolací súd, ako to už ostatne vyslovil i v mimoriadnom dovolateľom citovanom rozsudku sp. zn. 3Cdo/124/2002, súhlasí v predmetnej veci so záverom generálneho prokurátora, že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho rozhodnutia (zmieru), ktoré bolo neskôr zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu (návrh na zrušenie uznesenia o schválení zmieru plní funkciu právoplatného súdneho rozhodnutia a je ďalším prostriedkom procesnej ochrany účastníka pôvodného konania), začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení. Premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na základe ktorého sa plnilo, bol po zrušujúcom rozhodnutí nahradený novým rozsudkom, začína plynúť jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu teda nie je tým okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej doby. O bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v prípade poskytnutia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia (zmieru, ktorého účinky uznesenia o schválení sú rovnaké ako pri právoplatnom rozsudku), ktoré bolo neskôr, v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (obnovy konania, dovolania, či mimoriadneho dovolania), zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku (zmieru), ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. Žalovaný namietal, že v časti týkajúcej sa odôvodnenia momentu vzniku bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie neuviedol, neodôvodnil, z akého dôvodu je judikatúra najvyššieho súdu neprijateľná pre rozhodnutie v tomto sporovom konaní a aké právne dôvody viedli súd prvej inštancie, aby sa priklonil k právnemu názoru iných súdov vyšších stupňov, ktoré ani necitoval, ani nekonkretizoval. Žalovaný zastáva názor, že s najväčšou pravdepodobnosťou môže ísť o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 33 Odo/871/2005, i keď súd prvej inštancie opiera svoj právny názor o nešpecifikované

množstvo rozhodnutí súdov vyšších stupňov. Ak je úvaha žalovaného správna, tak podľa názoru žalovaného mal súd prvej inštancie odôvodniť, prečo sa priklonil k právnemu názoru prezentovanému súdom z inej krajiny, oproti ustálenej rozhodovacej judikatúry súdov Slovenskej republiky. Tiež opomenul podrobne odôvodniť, z akých dôvodov práve závery prezentované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nepovažuje za právne relevantné a za relevantné považuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky. Ak úvaha žalovaného je správna, že súd prvej inštancie oprel svoj právny názor o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 33Odo/871/2005, tak sa mal súd zaoberať, či právny dôvod plnenia žalobcu (pôvodne žalovaný) vychádzal z hmotného práva, nakoľko povinnosť žalobcu (pôvodne žalovaný a objednávateľ) bola založená na zmluvnom dohovore so žalovaným (predtým žalobcom a zhotoviteľom) obsiahnutom v Zmluve o dielo č. 11/99 zo dňa 03.11.1999, podľa ktorej zhotoviteľ bol povinný dielo vyhotoviť a odovzdať objednávateľovi a objednávateľ mal za prevzaté dielo zaplatiť, teda právny dôvod, z ktorého žalobca, ako objednávateľ plnil vo výške 6.875,94 eur spolu s príslušenstvom bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Moddo/6/2009 zo dňa 26.10.2009 neodpadol (nezanikol), ale trval až do právoplatného rozhodnutia v novom konaní na súde prvej inštancie č.k. 19Cb/1/2009 - 410 vrátane rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.3.2014 spis. zn. 21Cob/102/2013, podľa ktorých objednávateľovi vznikla povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi sumu 1.064,06 eur s príslušenstvom. Žalovaný poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 28Cdo/3113/2007 zo dňa 10.11.2007 a č.k. 28Cdo/2242/2010 zo dňa 09.08.2010. Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vyzval žalovaného na zaplatenie peňažných prostriedkov svojou výzvou na vrátenie dlžnej sumy zo dňa 19.06.2014, doručenej žalovanému dňa 24.06.2014, teda dňa 25.06.2014 vznikla povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 17.691,96 eur, ktorú ustálil súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dňa 09.10.2015, a ktorú sumu žalovaný akceptuje odo dňa 26.06.2014 do zaplatenia.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že argumentácia žalovaného v odvolaní je nielen nenáležitá, ale výslovne účelová. Žalovaný mal od samého začiatku nielen tohto sporu, ale aj sporu pôvodného, vedeného pod sp. zn. 19Cb/1/2009 (avšak už aj v čase zmluvného vzťahu medzi účastníkmi), kvalifikovanú právnu pomoc. Každému právnikovi, ale aj členovi štatutárneho orgánu dlhšie pôsobiacemu v riadiacej funkcii je dobre známa skutočnosť, že právo na zaplatenie ceny za dielo, vzniká iba v prípade diela vykonaného riadne a včas. Z rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 19Cb/1/2009 zo dňa 05.12.2012, ktorý sa stal právoplatným, je nesporne zistené, že žalovaný (v uvedenom konaní v procesnom postavení žalobcu) dielo nielenže nevykonal riadne a včas, ale dielo nevykonal vôbec. Teda od samého začiatku muselo byť žalovanému známe, že nárok na cenu za spevnené plochy (objekt SO-09) mu nevznikol. Tým, že žalovaný od samého začiatku vedel, že vyžaduje zaplatenie žalovanej sumy 6.875,94 eur, hoci dielo, za ktoré úhradu požaduje nevykonal, už od samého začiatku t.j. od fakturácie a následne od podania žaloby na súd, v konaní sp. zn. 19Cb/10/2001, nebol dobromyseľný, keďže vedel, že požaduje niečo, čo mu podľa právnych predpisov nepatrí. Aj keby bola akceptovaná prípadnú obrana žalovaného, že pohľadávku považoval za oprávnenú, jeho dobromyseľnosť o prijatí uvedenej sumy zanikla najneskôr dňom doručenia rozhodnutia NS SR zn.6MObdo/6/2009, zo dňa 26.10.2009, doručeným účastníkom v novembri 2009. NS SR vyslovil právny názor, že „...ak záväzok žalobcu zhotoviť časť diela v rozsahu objektu SO-09 nezanikol splnením, pričom zo skutkových okolností nie je zrejmý žiadny iný právny dôvod zániku záväzku v tejto časti, potom žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela v rozsahu tohto nesplneného záväzku“. Jednoznačný a nesporný právny názor najvyššieho súdu, záväzný pre nové rozhodnutie súdu prvej inštancie mal viesť k vráteniu plnenia. Žalovaným citované rozhodnutia súdov v jeho odvolaní, majú slúžiť predovšetkým na prípady, keď ide o ochranu toho, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, aby dôsledkom počítania lehôt od nadobudnutia bezdôvodného obohatenia druhým účastníkom, nedošlo premlčaním k nevymožiteľnosti jeho nároku. Mohli by byť použiteľné aj v prípade, ak by nárok bol sporný a ten kto získal bezdôvodné obohatenie by bol dobromyseľný, že plnenie, ktoré má znaky bezdôvodného obohatenia mu patrí. Iný výklad, ktorý by zvýhodňoval nedobromyseľného držiteľa bezdôvodného obohatenia by bol nielen v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ale aj v rozpore s dobrými mravmi, ktoré zásady, sú základnými interpretačnými pravidlami, pri výklade výkonu práv a povinností, v obchodnom i občianskom práve. Preto snaha žalovaného v tomto konaní posunúť začiatok povinnosti vrátiť plnenie až na opakovanú výzvu doručenú žalovanému 24.06.2014 nie je akceptovateľná a účelom je poškodiť žalobcu na jeho právach. Žalovaný totiž najneskôr od novembra 2009 vedome neoprávnene užíval peňažné prostriedky

žalobcu, teda tie, ktoré mu nepatrili, v podnikaní z nich získaval prospech (tvorba zisku), resp. šetril na poplatkoch za úvery a to až do decembra 2015, t.j. viac ako 6 rokov. Musí byť preto povinný vydať aj úžitky, ktoré vedomým užívaním cudzích peňažných prostriedkov, získal. Podľa autorov publikácie Občanský zákonník I. (Švestka a kol. Nakladatelství C.H.Beck, 2. vydanie 2009, str. 1351) „Dobrou vierou sa rozumie presvedčenie obohateného, že nekoná bezprávne, teda, že oprávnene získal predmet bezdôvodného obohatenia a že mu právom patrí (subjektívny psychický stav) a zároveň toto jeho presvedčenie musí byť vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu dôvodné (objektívne hľadisko). Nestačí preto len subjektívne presvedčenie obohateného, pokiaľ mu boli alebo museli byť známe také skutočnosti, ktoré objektívne posudzované boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o jeho dobrej viere“. Žalovaný nekonal v dobrej viere, že mu v inom konaní súdne vymáhané plnenie patrí. Jeho dobromyseľnosť zanikla najneskôr doručením rozhodnutia NS SR. Dôkazom, že jeho motívom bolo ponechať si plnenie, na ktoré nemal právny nárok je aj skutočnosť, že ani po právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 19Cb/1/2009, t.j. po 20.05.2014 nesplnil dobrovoľne povinnosť vrátiť neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Neurobil tak ani po výzve právneho zástupcu žalobcu, ale musel rozhodnúť až súd v tomto konaní o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie. Odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 25Cb/74/2010 považuje žalobca za vecne správny, a preto navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ používal zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je na mieste rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania zo sumy 3.075,87 eur ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť a vo zvyšnej časti úrokov z omeškania, nakoľko neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti, rozhodol v súlade s ust. § 388 C.s.p. tak, že zmenil rozhodnutie tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

8. Podľa § 365 ods.1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu ( 0,15% + 5% ku dňu 26.6.2014).

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konaniu mu predchádzajúcemu, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho konania je postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o výške úrokov z omeškania zo sumy bezdôvodného obohatenia a splatnosti vydania bezdôvodného obohatenia. Súdom prvej inštancie priznaná suma bezdôvodného obohatenia 17.691,96 eur pozostáva zo sumy 6.875,94 eur prijatej titulom istiny + sumy 10.420,51 eur ako vymožené úroky z omeškania + sumy 3.075,87 eur ako trovy súdneho konania - suma 1.064,06 eur priznaná právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/1/2009-410 zo dňa 5.12.2012 - suma 1.616,30 eur ako vyčíslené a kapitalizované úroky z omeškania, čo nebolo ani odvolateľom namietané v odvolaní.

11. Bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak povinnosť vydať bezdôvodné

obohatenie spočíva v platobnej povinnosti, ide o peňažný dlh a v prípade jeho riadneho a včasného nesplnenia má veriteľ v zmysle ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka právo požadovať od dlžníka okrem plnenia aj úroky z omeškania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi v zmysle § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.075,87 eur od 7.5.2010 do zaplatenia. Súdom prvej inštancie priznaná suma bezdôvodného obohatenia 3.075,87 eur predstavuje trovy prvoinštančného konania vo výške 2.433,97 eur priznané rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 a trovy odvolacieho konania vo výške 641,90 eur priznané rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008 - 257. Nárok na náhradu trov konania v sume 3.075,87 eur je nárokom v zmysle procesného práva, keď dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve. Tým, že bolo zrušené rozhodnutie súdu, ktorým boli tieto trovy konania priznané, a ktoré už boli uhradené, vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane toho, kto prijal takéto plnenie. Vzhľadom k tomu, že tieto trovy konania boli vymožené v rámci exekúcie a k odpadnutiu právneho dôvodu došlo v súvislosti so zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie a aj krajského súdu uznesením NS SR 6MObdo/6/2009, bola naplnená skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 3.075,87 eur, došlo už zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 a rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008 uznesením NS SR 6MObdo/6/2009 zo dňa 26.10.2009, a že žalovaný bol povinný vydať toto bezdôvodné obohatenie v zmysle § 563 až na základe žalobcovej výzvy na plnenie a to prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca požiadal, keď za kvalifikovanú výzvu na plnenie bolo možné považovať až doručenie žaloby žalovanému dňa 5.5.2010, po ktorom dni vznikla žalovanému povinnosť žalobcovi plniť a nakoľko žalovaný dňa 6.5.2010, ktorý deň bol určený na dobrovoľné plnenie žalobcovi na základe jeho výzvy nevrátil bezdôvodné obohatenie, tak dňom 7.5.2010 sa dostal do omeškania, ale len pokiaľ ide o istinu vo výške 3.075,87 eur predstavujúcu trovy súdneho konania. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalovaného, že aj pri rozhodovaní o vrátení trov konania titulom bezdôvodného obohatenia je možné vychádzať z právneho názoru vysloveného v rozsudku NS SR 3Cdo 124/2002, pretože predmetné rozhodnutie riešilo, či došlo k bezdôvodnému obohateniu v prípade, že právny dôvod tohto plnenia spočíval v hmotnom práve.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania zo sumy 3.075,87 eur ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

12. Pokiaľ ide o vrátenie zostatku bezdôvodného obohatenia v sume 14.616,09 eur, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že k jeho vzniku došlo už zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/10/2001-219 zo dňa 13.9.2007 a rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21Cob/118/2008-257 zo dňa 9.9.2008 uznesením NS SR 6MObdo/6/2009 zo dňa 26.10.2009, a že žalovaný bol povinný vydať aj toto bezdôvodné obohatenie v zmysle kvalifikovanej výzvy na plnenie, ktorou bola žaloba a nakoľko žalovaný neplnil v deň určený na dobrovoľné plnenie, tak sa dňom 7.5.2010 dostal do omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia, pretože v tomto prípade ide o nárok, ktorý má oporu v hmotnom práve, a preto bolo potrebné počkať na nové deklaratórne rozhodnutie a teda nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení skôr, ako súd opätovne vydá nové deklaratórne rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku ako tomu bolo aj v danom prípade, ktorý právny záver vyplýva z rozhodnutia NS SR 3Cdo 124/2002, na ktoré v konaní poukázal žalovaný a aj z rozhodnutia NS SR sp. zn.. 5M Cdo/17/2009 zo dňa 23.11.2011, na ktoré žalovaný poukázal v predmetnom odvolaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že bezdôvodné obohatenie v tejto časti vzniklo až novým deklaratórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie č.k. 19Cb/1/2009 - 410 zo dňa 5.12.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.3.2014 spis. zn. 21Cob/102/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť vo veci samej dňom 20.5.2014 a nakoľko žalobca vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia po tom, ako bolo znovu vo veci deklaratórne rozhodnuté, výzvou zo dňa 19.6.2014, doručenou žalovanému dňa 25.6.2014, vznikla žalovanému povinnosť vrátiť bezdôvodné obohatenie dňom nasledujúcim po doručení výzvy ( § 563 , a preto odvolací súd podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil spôsobom uvedeným vo výroku I. tohto uznesenia a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 14.616,09 eur od 26.06.2014 do zaplatenia v zmysle cit. ust. § 365, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

13. Podľa § 366 písm. d) C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 373 ods. 4 C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Žalobca až vo vyjadrení k odvolaniu namietal, že žalovaný od samého začiatku vedel, že vyžaduje zaplatenie žalovanej sumy 6.875,94 eur, hoci dielo, za ktoré úhradu požaduje nevykonal a teda už od fakturácie a následne od podania žaloby na súd vedenej pod sp. zn. 19Cb/10/2001, nebol dobromyseľný, keďže vedel, že požaduje niečo, čo mu podľa právnych predpisov nepatrí, ktoré konanie je podľa názoru žalobcu konaním v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pri ktorom je vylúčená jeho právna ochrana v súdnom konaní. Vzhľadom k tomu, že žalobca vo vyjadrení k odvolaniu netvrdil a ani neodôvodnil, prečo tieto nové prostriedky procesného útoku, ktoré uviedol až vo vyjadrení k odvolaniu, nemohol použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny, odvolací súd na tieto novoty v odvolacom konaní v súlade s citovanými ust. § 373 ods.4 C.s.p v spojení s ust.§ 366 písm. d) C.s.p. nemohol prihliadnuť.

14. Rozhodnutie o trovách konania je neoddeliteľne späté s rozhodnutím vo veci samej. V súvislosti s výrokom o trovách konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu vo všeobecnosti platí zásada úspechu v spore v zmysle ust. § 255 C.s.p. <., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo vec úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, príp. vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Uvedené ustanovenie korešponduje aj s ust. § 142 O.s.p. <. v znení platnom do 30.6.2016, podľa ktorého rozhodoval o trovách konania súd prvej inštancie. Z preskúmavaného rozhodnutia však nie je zrejmé, či súd prvej inštancie pri zisťovaní miery úspechu okrem istiny zohľadnil aj úroky z omeškania a akým spôsobom, ktorá okolnosť má nepochybne vplyv na zistenie pomeru úspechu žalobcu vo veci v zmysle ust. § 255 C.s.p. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť nahradiť trovy konania sa môže v konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, a preto ust. § 257 C.s.p. <. účinné od 1.7.2016, ktoré korešponduje s ust. § 150 O.s.p. <., ukladá súdu povinnosť (nie možnosť) skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné výnimočne prihliadnuť pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody zvláštneho zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní, či sú tu dôvody hodné zvláštneho zreteľa súd prihliada tiež k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania, keďže je potrebné vziať zreteľ nielen na pomery toho kto by mal uhradiť trovy konania, ale musí sa tiež zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávneného účastníka, k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal možnosťou eventuálneho postupu podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. <. účinného v čase rozhodovania o trovách konania strán sporu či už v plnom rozsahu alebo sčasti, a preto odvolaciemu súdu v súlade s čl. 4 C.s.p. neostávalo iné, ako rozsudok vo výroku o trovách konania zrušiť postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. <. a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, napriek tomu, že odvolací súd časť výroku napadnutého odvolaním potvrdil a časť zmenil a to v záujme zachovania práva na spravodlivý proces a zásady dvojinštančnosti súdneho konania umožňujúcej stranám sporu uplatňovať systém riadnych opravných prostriedkov, keď súd prvej inštancie okrem zistenia pomeru úspechu strán v spore bude povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 C.s.p.

15. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

17. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).