Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-184-2016.pdf
PDF · 124.34 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/184/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1. R.. W. K., bytom Q. XX, XXX XX B.-M., 2. B. H., P. S.., bytom XXX Z. B. M. H., F. G. XRX, H., právne zastúpených JUDr. Daniela Rusková, advokátka, AK Masarykova 10, 080 01 Prešov, proti žalovanému: BUBO travel agency, s.r.o., so sídlom Dunajská 31, 811 08 Bratislava, IČO: 35 824 859, o zaplatenie 1.920,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/40/2015-115 zo dňa 31.03.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vo vzťahu k obom žalobcom.
Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade, každému samostatne sumu vo výške 960 eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.183,68 eur od 19.02.2014 do 30.10.2014 a zo sumy 960 eur od 31.10.2014 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu oboch žalobcov zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v prospech ich právneho zástupcu V. X. L. vo výške 196,57 eur každému, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali zaviazať žalovaného zaplatiť im každému po 960 eur s príslušenstvom. Dôvodom žaloby bolo to, že dňa 17.10.2012 uzavreli účastníci konania zmluvu o obstaraní zájazdu v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 ako hlavný zájazd „Cesta okolo sveta s návštevou Veľkonočného ostrova“ v cene za jednu osobu 7.340 eur s právom na bonusový zájazd X. 2013 v termíne od 24.08.2013 do 29.08.2013. Bonusový zájazd mal byť absolvovaný po absolvovaní hlavného zájazdu. Žalovaný umožnil žalobcom absolvovať bonusový zájazd pred uskutočnením hlavného zájazdu. Žalobcovia súhlasili s úhradou rozdielu medzi plnou sumou bonusového zájazdu a akciovou cenou za bonusový zájazd v prípade, ak dôjde zo strany žalovaného k zrušeniu hlavného záväzku a žalobcovia sa neprihlásia na iný hlavný zájazd. Žalobcovia bonusový zájazd absolvovali v termíne od 24.08.2013 do 29.08.2013, na ktorý im žalovaný poskytol akciovú cenu, a to zľavu v sume po 960 eur každému. Následne žalovaný zrušil hlavný zájazd z dôvodu nedostatočného počtu prihlásených klientov, čo im oznámil listom z 08.11.2013. Žalobcovia sa v súlade s bodom 15 Všeobecných zmluvných podmienok žalovaného a § 741g ods. 2 Občianskeho zákonníka prihlásili na nový zájazd a uzavreli so žalovaným novú zmluvu o obstaraní zájazdu „cesta okolo sveta Nový program“, v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014. Zaplatená cena hlavného zájazdu bola presunutá na cenu
nového zájazdu. Žalovaný zrušil aj tento zájazd z dôvodu nedostatočného počtu prihlásených klientov, čo oznámil žalobcom listom zo 17.02.2014 a opätovne im ponúkol možnosť uzavrieť novú zmluvu o obstaraní nového zájazdu. Následne žalovaný dňa 19.09.2014 zaplatil žalobcom na účet sumu 6.447,36 eur zníženú o 960 eur u každého ako zľavy za poskytnutý bonusový zájazd.
3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 35 ods. 2, § 48 ods. 1, 2, §54 ods. 2, § 741 a § 741g ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka zistil, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že dňa 17.10.2012 bola uzatvorená zmluva o hlavnom zájazde s názvom „Cesta okolo sveta s návštevou Veľkonočného ostrova (Komfort)“ v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 s právom na bonusový zájazd X. 2013 v termíne od 24.08.2013 do 29.08.2013, ktorý žalobcovia aj absolvovali. Medzi účastníkmi konania ďalej nebolo sporné, že z dôvodu nedostatočného počtu účastníkov došlo k odstúpeniu zo strany žalovaného od zmluvy o hlavnom zájazde č. 1. a žalobcovia sa prehlásili na hlavný zájazd č. 2., ktorý mali absolvovať v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné ani to, že pre nedostatočný počet záujemcov o tento zájazd žalovaný odstúpil aj od zmluvy o hlavnom zájazde č. 2. Z predložených listín súd prvej inštancie zistil, že vo vzťahu k zmluve o hlavnom zájazde č. 1. bol podpísaný dodatok s nasledujúcim znením: „Klient svojím podpisom berie na vedomie, že ak zo strany CK Bubo dôjde k zrušeniu hlavného zájazdu a zároveň sa neprehlási na iný hlavný zájazd, klient súhlasí s úhradou rozdielu medzi plnou sumou bonusového zájazdu a doplatku za bonusový zájazd (vyplývajúci z akcie bonusových zájazdov) v nasledovnej výške 960 €.“, pričom táto suma sa týkala každého zo žalobcov.
5. Súd prvej inštancie považoval za podstatné to, že zo strany žalovaného došlo k odstúpeniu od zmluvy o hlavnom zájazde č. 1. z dôvodu nedostatočného počtu účastníkov. Vychádzajúc teda z toho, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje (a iné dohodnuté nebolo), je zrejmé, že došlo aj k zrušeniu dodatku, ktorý bol súčasťou zmluvy. Keďže tento dodatok nebol už obsahom zmluvy o hlavnom zájazde č. 2., nemohli sa práva a povinnosti z neho vyplývajúce tohto druhého samostatného záväzkového vzťahu týkať. Uvedené je samostatným dôvodom k zamietnutiu žaloby. Výklad žalovaného o akomsi „prechode“ tohto dodatku k zmluve o hlavnom zájazde č. 1. aj na zmluvu o hlavnom zájazde č. 2. nemá oporu v zákone a žalovaný nepreukázal ani jeho oporu v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania.
6. Aj ust. § 741g ods. 2, 3 OZ rozlišuje medzi zmluvou a novou zmluvou s tým, že platby uskutočnené na základe pôvodnej zmluvy sa považujú za platby podľa novej zmluvy. Žiadnym výkladom OZ nemožno dospieť k záveru prezentovaného žalovaným, že časť odmeny zmluvy o hlavnom zájazde č. 1 ( a to konkrétne dodatok) sa stáva časťou obsahu zmluvy o hlavnom zájazde č. 2.
7. Súd prvej inštancie poukázal aj na § 35 ods. 2 OZ, ako aj judikatúru napr. NS ČR sp. zn. 21Cdo/1567/2008, ako aj sp. zn. 3Cdon/946/96 zo dňa 14.10.1996 so záverom, že chýbajúci prejav vôle nemôže byť nahradený pohnútkou konajúceho účastníka ani v prípade, keby to podľa úsudku vonkajšieho pozorovateľa zodpovedalo pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia, lebo na základe pravidiel ekvity je možné za určitých podmienok odmietnuť ochranu výkonu práva, nie je však možné právo nové konštituovať.
8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj z povinnosti súdu vykladať právne úkony čo najpriaznivejšie v prospech spotrebiteľa je zrejmé, že žalovaný spísaním dodatku k zmluve o hlavnom zájazde č. 1. urobil chybu, keď sa týmto dodatkom, ktorého znenie má prednosť pred predloženou tabuľkou bonusových zájazdov, odklonil od usmernenia vlastného postupu tak, ako vyplýval z tejto tabuľky. Dodatok mal totiž znieť tak, že v prípade neorganizovania hlavného zájazdu by žalobcovia boli povinní zaplatiť zľavu udelenú na bonusový zájazd. V prejednávanej veci však dodatok takéto znenie nemal. Dodatok hovoril o prehlásení sa na iný hlavný zájazd, čo žalobcovia splnili. Ak sa potom ani tento iný hlavný zájazd neorganizoval, resp. sa ho nezúčastnili nie z vlastnej viny, nemožno znenie dodatku vykladať v ich neprospech tak, žeby boli povinní zaplatiť zľavu z bonusového zájazdu.
9. Súdom prvej inštancie preto bolo uzavreté, že otázku doplatenia ceny za bonusový zájazd má žalovaný riešenú nesprávne. Otázka doplatku ceny za bonusový zájazd by mala byť súčasťou zmluvy o bonusovom zájazde s tým, že v prípade, ak sa hlavný zájazd z akýchkoľvek dôvodov neabsolvuje
do určitého termínu, je ten, komu bol bonusový zájazd so zľavou poskytnutý, povinný uhradiť túto zľavu. Takýmto spôsobom by sa žalovaný vyhol situácií, že v prípade, ak urobí ním vyžadovaný dodatok súčasťou zmluvy o hlavnom zájazde, od ktorej odstúpi, zrušuje sa tento dodatok rovnako ako samotná zmluva od začiatku a stráca pre účastníkov konania právne záväzný charakter. Konanie žalobcov, ktorí si uplatnili svoje právo na vrátenie dlžnej čiastky (aj keď s konečným výsledkom absolvovania bonusového zájazdu bez doplatku) nie je v žiadnom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi a je iba výsledkom domáhania sa práv vyplývajúcich pre nich zo záväzkových vzťahov so žalovaným ako dodávateľom, teda profesionálom v oblasti, v ktorej podniká, ktorý si má zmluvy pripraviť tak, aby sledovali zabezpečenie jeho záujmov. 10. K priznaným istinám súd prvej inštancie priznal aj úrok z omeškania, a to odo dňa 19.02.2014, lebo podľa súdu prvej inštancie im mala byť žalovaná suma vrátená dňa 18.02.2014. Úrok z omeškania im bola tak priznaný v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. s tým, že základná úroková sadzba ECB ku dňu 19.02.2014 bola 0,25 % ročne, preto výška úrokov z omeškania je 5,25 % ročne.
11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie § 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že priznal v plnom rozsahu žalobcom túto náhradu, ktorí boli neúspešní iba v nepatrnej časti príslušenstva. Trovy boli priznané v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. a § 13 ods. 2, 3 s tým, že predmetom konania bolo spojenie dvoch vecí a) zaplatenie sumy 960 € a b) zaplatenie sumy 960 €. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby predstavovala podľa § 13 ods. 3 AT 51,45 € + 1/3 z 51,45 € = 68,60 €. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby po zohľadnení § 13 ods.2 AT = 68,60 € + 68,60 € - 50% = 68,60 €. Boli priznané úkony právnej služby: 1. Prevzatie a príprava zastúpenia žalobcu v 1. rade (19.06.2014) - 51,45 € + RP 8,04 €, 2. Prevzatie a príprava zastúpenia žalobcu v 2. rade (05.08.2014) - 51,45 € + RP 8,04 € Pri prevzatí zastúpenia nejde o spoločný úkon a ani o spojenie dvoch vecí. 3. Podanie žaloby 30.01.2015 - 68,60 € + RP 8,39 €, 4. Ďalšie rokovanie zo žalobcami dňa 21.12.2015 (rokovanie nadväzovalo na zrušenie pojednávania a výzvu súdu týkajúcu sa možnej osobnej účasti žalobcov na pojednávaní) - 68,60 € + RP 8,39 €, 5. Účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016 - 68,60 € + RP 8,59 €.
Trovy právneho zastúpenia spolu - 350,14 €. Každého zo žalobcov sa týka suma vo výške 1 = 175,07 €. Vyúčtovaná suma žalobcami, ktorou je súd viazaný - 277,93 €, z čoho na každého zo žalobcov pripadá 1 = 138,97 €. K tomu u každého zo žalobcov patrí zaplatený súdny poplatok vo výške 57,50 € a tak náhrada trov pre každého za žalobcov je 196,47 €.
12. Proti uvedenému rozsudku, a to okrem výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), f) O.s.p. namietal odňatie možnosti konať pred súdom, keď rozhodol o nevykonaní dôkazov navrhnutých žalovaným, preukazujúcim ako sa podmienky pre akciové zájazdy stali súčasťou zmluvy o obstaraní bonusového zájazdu. Aj keď súd prvej inštancie ho vyzval na zaslanie všetkých dokladov týkajúcich sa prejednávaného právneho vzťahu, táto výzva bola koncipovaná široko a nejasne, preto nemohol vedieť, že súd bude požadovať takúto konkrétnu informáciu. Žalovaný nemohol vedieť, akými úvahami je súd vedený, a preto predložil len také dôkazy, o ktorých sa domnieval, že ich súd môže považovať za relevantné. Až na pojednávaní 31.03.2016 jeho právny zástupca žiadal súd umožniť preveriť u žalovaného existenciu listiny týkajúcej sa bonusového zájazdu. Poukázal na to, že bremeno tvrdenia dôkazov znáša v spore žalobca a úlohou súdu je viesť konanie tak, aby pochybnosti odstránil, čo v predmetnom konaní nebolo zrealizované. Poukázal na článok 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní rovní. Vyslovil svoj nesúhlas s aplikáciou ust. § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého spotrebiteľ má zastavať výhodnejšie postavenie ako druhá strana sporu, čo je v rozpore s Ústavou garantovaným právom rovnakého zaobchádzania. Tým sa žalovanému odňalo právo na spravodlivý proces. Konanie je preto postihnuté procesnou vadou, keď bola žalovaným odňatá možnosť konať pred súdom.
V ďalšom namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil nárok. S poukazom na § 741g ods. 2 Občianskeho zákonníka tvrdil, že režim „prechodu“ je potrebný vtiahnuť nielen na samotnú úhradu ceny, ale aj na ostatné platobné podmienky (vrátane podmienok poskytnutia zľavy vo forme bonusového zájazdu), a teda osobitná dohoda o úhrade doplatku za bonusový zájazd ostáva v platnosti. K uvedenému uviedol, že žalobcovia
v konaní neargumentovali a neuviedli právnu kvalifikáciu platnosti alebo neplatnosti dodatku tak, ako ju uviedol súd v rozsudku. Žalobcovia v podaniach potvrdzujú platnosť dodatku a nespochybňujú jeho aplikáciu pre hlavné zájazdy. Neuviedli, aby dôvodom neaplikácie dodatku malo byť jeho zrušenie odstúpením tak, ako to uviedol súd v rozsudku. K právnej kvalifikácii zrušenia dodatku odstúpením od zmluvy o hlavnom zájazde č. 1 došlo až zo strany súdu, čím súd odňal žalovanému právo a možnosť sa k nároku vecne a právne vyjadriť. Takto ex offo subsumovanie dôvodov nárokov žalobcov pod ust. § 48 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na zánik zmluvy o obstaraní hlavného zájazdu č. 1 a výklad hmotnoprávnych ustanovení súdom namiesto žalobcov je v príkrom rozpore so základnou zásadou civilného procesu spočívajúcou v kontradiktórnosti a povinnosti žalobcu uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, ako aj v rozpore s článkom 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR (aby sa mohol vyjadriť každý ku všetkým vykonaným dôkazom). Súd tak zrealizoval výklad hmotnoprávnych ustanovení za žalobcov, pričom odňal možnosť žalovanému vyjadriť sa k nemu v konaní. Považuje preto rozsudok za prekvapivé rozhodnutie zo strany súdu. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom a nárok nemôže priznať z iného skutkového základu, ani iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali a ako bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu a stanovenej hmotnoprávnej kvalifikácie. Súd tak išiel nad rámec základných zásad ovládajúcich civilný proces a navodil stav, keď žalobcovia mali v spore výhodnejšie postavenie.
K posúdeniu dodatku, jeho platnosti aj aplikácie podmienok akcie bonusových zájazdov žalovaný uviedol, že bonusové zájazdy v roku 2013 boli vždy viazané na zakúpenie absolvovania hlavného zájazdu. Podmienky boli zakotvené v podmienkach akciových bonusových zájazdov, ktoré žalobcovia poznali s tým, že klient môže absolvovať bonusový zájazd za výrazne zvýhodnenú cenu, v predmetnom prípade išlo o zľavu vo výške 960 eur. Žalovaný pritom umožnil žalobcom absolvovať bonusový zájazd pred konaním hlavného zájazdu s tým, že v uzavretej dohode - dodatku je uvedené, že v prípade, ak dôjde k zrušeniu hlavného zájazdu a klient sa zároveň neprihlási na iný zájazd, klient súhlasí s úhradou rozdielu medzi platnou sumou bonusového zájazdu a doplatku za bonusový zájazd ( v danom prípade vo výške 960 eur). V ďalšom citoval dodatok k zmluve, ktorý nie je podľa žalovaného viazaný konkrétne na hlavný zájazd, ale sa viaže na bonusový zájazd. Zrušenie pôvodného hlavného zájazdu v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 a aj ďalšieho nového hlavného zájazdu v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014 nemá vplyv na platnosť ustanovení uvedených v dodatku, nakoľko všetky platby podľa pôvodnej zmluvy a podmienky bonusového zájazdu zostali zachované. Právo cestovnej kancelárie od zmluvy o uskutočnení zájazdu odstúpiť je dané priamo Občianskym zákonníkom a tieto ustanovenia, ako aj ustanovenia podmienok pre bonusový zájazd sa aplikujú aj opakovane, to znamená aj pri každom ďalšom zrušení zájazdu, a tiež je nepochybné, že žalobcovia skonzumovali zájazd, na ktorý by im vznikol nárok iba vtedy, keby absolvovali hlavný zájazd. To, že im bolo umožnené absolvovať bonusový zájazd skôr, bola dobrá vôľa žalovaného, čo však nijako nemení základné podmienky poskytnutia bonusového zájazdu, t.j. nárok majú len vtedy, ak absolvujú aj hlavný zájazd. Vyslovil, že je scestný názor považovať za rozpor s dobrými mravmi prípad, ak by druhý zájazd žalobcovia neabsolvovali, nakoľko právo zrušiť zájazd zo strany cestovnej kancelárie je daný zákonom. Bonusový zájazd bol naviazaný na zisk z hlavného zájazdu, t.j. iba vtedy majú nárok na bonusový. Nebolo úmyslom žalovaného poskytovať akékoľvek zájazdy zdarma bez splnenia dodatočných podmienok, t.j. účasti na hlavnom zájazde a úhradu celého hlavného zájazdu. Nemohlo preto na strane žalobcov dôjsť k omylu alebo mylnému chápaniu toho, čo je predpokladom toho, že bonusový zájazd dostanú zdarma, inými slovami, ak podmienky jeho poskytnutia nesplnia, tak tento „vedľajší zájazd“ buď nezískajú vôbec alebo si ho budú musieť v celom rozsahu uhradiť. Táto podmienka akciovej ceny (poskytnutia zliav) bonusového zájazdu nie je samoúčelná a jej cieľom je predísť práve situácii, aká nakoniec nastala u žalobcov a ktorú títo zjavne zneužívajú pri uplatnení svojho nároku v tomto konaní. Preto argumentácia súdu podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a judikatúra NS ČR sp. zn. 21Cdo/1567/2008 je nedôvodná. Podľa jeho názoru konanie žalovaných je špekulatívnym výkladom bonusových podmienok a ich výklad súdom v prospech spotrebiteľa je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu. Skonzumovanie akýchkoľvek služieb bez zaplatenia je konanie, ktoré je potrebné principiálne odmietnuť a nie aprobovať, lebo ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi a nie je možné mu poskytovať súdnu ochranu. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. K odvolaniu žalovaného sa žalobcovia nevyjadrili.
14. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
t.j. zákona č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016, tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom aplikoval ust. § 470 ods. 1, 2 C.s.p. s tým, že účinky procesných úkonov zrealizovaných pred súdom prvej inštancie do 01.07.2016 zostali zachované.
15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.04.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
16. Od zmlúv môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej len OZ).
17. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ).
18. Zmluvou o obstaraní zájazdu sa obstarávateľ (cestovná kancelária) zaväzuje, že objednávateľovi ju obstará vopred ponúkanú kombináciu služieb cestovného ruchu (zájazd) a objednávateľ sa zaväzuje, že zaplatí dohodnutú cenu (§ 741a OZ).
19. Cestovná kancelária môže pred začatím zájazdu od zmluvy odstúpiť len z dôvodu zrušenia zájazdu alebo z dôvodu porušenia povinnosti objednávateľom, ktoré boli zmluvne dohodnuté. Ak odstúpi objednávateľ od zmluvy podľa § 741e ods.2 alebo ak odstúpi cestovná kancelária od zmluvy z dôvodu zrušenia zájazdu pred jeho začatím, má objednávateľ právo žiadať, aby mu cestovná kancelária na základe novej zmluvy poskytla iný zájazd najmenej v kvalite, ktorá zodpovedá službám dohodnutých v pôvodnej zmluve, ak cestovná kancelária môže takýto zájazd ponúknuť. Pri uzatvorení zmluvy podľa ods. 2 sa platby uskutočnené na základe pôvodnej zmluvy považujú za platby podľa novej zmluvy. Ak je cena nového zájazdu nižšia ako už uskutočnené platby, je cestovná kancelária povinná tento rozdiel bezodkladne objednávateľovi vrátiť (§ 741g ods. 1 až 3 OZ).
20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil vyššie uvedeným, preto vo veci aj správne rozhodol. V zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje a len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.
21. Je nepochybné, že žalobcovia v predmetnej veci vystupujú ako spotrebitelia, keďže uplatňujú si nárok vyplývajúci im v súvislosti so zmluvami o obstaraní zájazdu uzavretými so žalovanými, ktorý je podnikateľom v oblasti poskytovania zájazdov. Bolo preto správne, aby súd žalobcom poskytol náležitú právnu ochranu ako spotrebiteľom, nakoľko na vzťah medzi účastníkmi konania je nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva tak, ako to učinil súd prvej inštancie. Rovnako aj odvolací súd považuje za správny výklad súdu prvej inštancie následkov odstúpenia žalovaného od zmluvy o obstaraní zájazdu. Jednoznačne správny záver súdu prvej inštancie je v tom, že odstúpením od zmluvy sa táto od začiatku zrušila, a to aj čo sa týka dodatku k uvedenej zmluve, pojednávajúcej o podmienkach „bonusového“ zájazdu. V zmysle § 741g ods. 2 OZ po odstúpení žalovaného od zmluvy žalobcovia mali právo, aby žalovaný im na základe novej zmluvy poskytol iný zájazd. Žalobcovia uzavreli ďalšiu zmluvu o sprostredkovaní ďalšieho už druhého zájazdu, ktorý však tiež nebol zrealizovaný, pre odstúpenie aj od druhej zmluvy žalovaným. V zmysle ods. 3 citovaného ust. § 741g OZ v prípade odstúpenia od zmlúv sa platby zrealizované na základe prvej zmluvy považujú za platby podľa druhej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Tak, ako správne súd prvej inštancie konštatuje, nová zmluva, v poradí druhá, uzavretá medzi účastníkmi konania už neobsahovala dodatok k nej, ktorým by si zmluvné strany dohodli napríklad aj finančné záležitosti týkajúce sa tzv. bonusového zájazdu. Mylne sa preto domnieva žalovaný, že dodatok uzavretý k zmluve č. 1 medzi účastníkmi konania sa aj po odstúpení od zmluvy
prvej má týkať aj zmluvy v poradí druhej, uzavretej medzi účastníkmi konania. Okrem uvedeného odvolací súd len na dôvažok poukazuje ešte na skutočnosť, že podľa dodatku k prvej zmluve žalobcovia sa zaviazali uhradiť rozdiel medzi plnou sumou bonusového zájazdu a doplatku za bonusový zájazd vo výške 960 eur iba v prípade, ak po zrušení hlavného zájazdu žalovaným by sa neprihlásili na iný hlavný zájazd. Takáto situácia nenastala, nakoľko žalobcovia sa prihlásili po odstúpení od prvého zájazdu s názvom „Cesta okolo sveta s návštevou Veľkonočného ostrova“ v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 na ďalší zájazd, a to „Cesta okolo sveta - nový program“ v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014. Teda ani pri výklade uvedených podmienok dodatku nie je možné dospieť k záveru, aby nárok žalobcov na zaplatenie sumy po 960 eur každému v predmetnom konaní nebol dôvodný. Žalobcovia totiž splnili podmienku v dodatku uzavretom v prvej zmluve. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by žalovaný za bonusový zájazd požadoval celú úhradu od žalobcov, pritom by odstúpil aj od druhej zmluvy o obstaraní zájazdu, na ktorý sa žalobcovia prihlásili po odstúpení žalovaného od prvého zájazdu.
22. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov na preukázanie jeho tvrdenia, že akciové zájazdy sa stali súčasťou zmluvy o obstaraní bonusového zájazdu. Odvolací súd uvádza, že odňatie možnosti konať v zmysle zákona sa rozumie taký závadny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonov na inom orgáne Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba, či už právnická alebo fyzická splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR z 23.08.2001, II. ÚS/14/2001 z 13.11.2002, II. ÚS/132/02, III. ÚS/172/2006 z 05.04.2007). Odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu vydanému vo veci, ku ktorému pripojil aj listiny podporujúce jeho argumenty. Dňa 31.03.2015 právny zástupca žalovaného mal doručené zo súdu okrem iného uznesenie č.k. 7C/40/2015-67 zo dňa 25.03.2015, v ktorom okrem iného bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. na označenie dôkazu na preukázanie svojich tvrdení. Následne súd prvej inštancie výzvou zo dňa 03.12.2015 vyzval žalovaného na zaslanie všetkých dokladov týkajúcich sa prejednávaného právneho vzťahu. Žalovaný tak do spisu predložil listinné dôkazy, ktoré súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.03.2016 oboznámil. Zo zápisnice z pojednávania v uvedený deň vyplýva, že právny zástupca žalovaného požiadal súd, aby žalovaného ešte vyzval na predloženie komunikácie týkajúcej sa bonusových zájazdov, no súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie týmto smerom zamietol. Uvedenú skutočnosť aj vyhodnotil v odôvodnení rozsudku s tým, že vyzval žalovaného na predloženie všetkých dokladov, a preto odročenie pojednávania za účelom preverenia komunikácie medzi účastníkmi konania ohľadom bonusového zájazdu vyhodnotil ako procesnú obštrukciu. Z uvedeného nie je možné vyvodiť to, aby žalovanému bola súdom prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom. Dokonca súd prvej inštancie písomne vyzýval žalovaného okrem toho, že ho poúčal o potrebe predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, čo vzhľadom na kontradiktórnosť konania takúto povinnosť nemal. Povinnosťou žalovaného bolo bez toho, aby ho súd vyzýval, predložil dôkazy o tom, že žalobcovia nemajú nárok na zaplatenie žalobou uplatnených súm.
23. Navyše odvolací súd uvádza, že požiadavka právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 31.03.2016, podľa ktorej „súd mal vyzvať žalovaného na predloženie komunikácie týkajúcej sa bonusových zájazdov so žalobcami“ nie je ani konkrétnym návrhom na preukázanie konkrétnych dôkazov, keďže zo spisu komunikácia medzi účastníkmi konania vyplýva a listiny týkajúce sa komunikácie boli do spisu založené a súdom prvej inštancie aj vyhodnotené.
24. Rovnako nie je možné vytknúť súdu prvej inštancie to, že postavenie žalobcov v predmetnom konaní vyhodnotil ako postavenie spotrebiteľov. Je potrebné zdôrazniť, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 1 až 3 OZ). Postavenie objednávateľa ako spotrebiteľa v zmluve o zájazde vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu SR zo 07.07.2016, sp. zn. I.ÚS/75/2016.
25. Nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou žalovaného, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil nárok. Nie je totiž povinnosťou žalobcu uviesť v žalobe právnu kvalifikáciu, na základe ktorej si uplatňuje nárok. Iba súd pozná právo, preto nie je povinnosťou žalobcov právne aj kvalifikovať svoj nárok. K právnemu posúdeniu odvolací súd uvádza, že je to činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, no nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanom prípade však takáto situácia odvolacím súdom zistená nebola. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil.
26. S poukazom na to, že Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS/115/03, III. ÚS/209/04) vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy (článok 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné odkazy súvisiace s predmetnou súdnej ochrany, t.j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi, ak mal za to, že odstúpením od zmluvy o obstaraní zájazdu, čo je právom žalovaného, došlo aj k zrušeniu pôvodného dodatku k zmluve č. 1 uzavretého medzi účastníkmi konania o bonusovom zájazde. Ak podľa dohody účastníkov konania žalobcovia sa aj prihlásili na druhý zájazd, splnili tým aj podmienku pôvodne dohodnutú v dodatku o bonusovom zájazde. Ak bol zo strany žalovaného zrušený aj druhý zájazd tiež v zmysle zákona, niet ani zákonného dôvodu, ani platnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, podľa ktorého by žalobcovia mali uhradiť žalovanému zľavu pôvodne dohodnutú k prvej zmluve o obstaraní zájazdu. Odvolací súd preto nepovažoval za nutné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.
27. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie okrem výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vo vzťahu k obom žalobcom ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p., a to aj čo do výroku o trovách konania potvrdil.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 2. rade bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).