Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Saz/3/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňou Mgr. Janou Fandákovou, LL.M., v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B. C., cestovný doklad č. XXXXXXXXX, toho času umiestnený v D. E. F. E. G. A., H. XX, A., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, I. J. XXX, K., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-56-008/2024-ZAV z 11.05.2024 a o prepustenie zo zaistenia, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania a konanie na správnom súde

1. Žalobca dňa 9. mája 2024 v čase o 11:57 hod. pricestoval na hraničný priechod Vyšné Nemecké z územia Slovenskej republiky motorovým vozidlom. Pri vykonaní hraničnej kontroly príslušníkmi OHK PZ Vyšné Nemecké bolo lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru, konkrétne v informačnom systéme Centrálna lustračná konzola zistené, že na cestovný doklad žalobcu je vedený záznam v schengenskom informačnom systéme (SIS2) vložený orgánmi Nemecka z dôvodu pátrania po veci, ktorá má byť zaistená/zabezpečená ako dôkaz. Národná ústredňa SIRENE postupne zaslala ďalšie informácie a to: zaistiť ako dôkaz/zabezpečenie dôkazu/zistenie totožnosti vlastníka - dátum vzniku záznamu 29. apríla 2024, sprenevera - PPZ-MPS-NUS-548730/2024-VAR (2001296249), skontrolovať identitu osoby, uviesť údaje osoby a zaslať na konkrétnu adresu - PPZ-MPS-NUS-548730/2024-VAR (2001296249), osoba v súčasnosti nemá na povolenie na pobyt v Nemecku a je povinný legálne opustiť krajinu - PPZ- MPS-NUS-548730/2024-VAR (2001296249), osoba si môže ponechať cestovný pas a vycestovať na územie Ukrajiny.

2. Žalobca sa pri hraničnej kontrole preukázal cestovným dokladom vydaným Tadžickou republikou, v ktorom nemal platné vízum, pričom takéto vízum sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) číslo 1806/2018, s výnimkou prípadu, ak je držiteľom platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza. Vzhľadom k tomu, že sa žalobca na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, OHK PZ Vyšné Nemecké ako vecne príslušný správny orgán začalo konanie vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky.

3. Rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-54-012/2024-ZAV z 10.05.2024 (ďalej len „prvé rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) bol žalobca podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky s tým, že žalobcovi bola na jeho žiadosť určená lehota na vycestovanie sedem dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Po doručení tohto rozhodnutia bol žalobca prepustený.

4. Po prepustení sa rozhodol pokračovať v ceste v smere na územie Ukrajiny. Pri hraničnej kontrole lustráciou v IS CLK bol na žalobcu zistený záznam v schengenskom informačnom systéme (SIS2) vložený Nemeckom s SID:DEP220871800353000001 z 10. mája 2024 - dôvod: „odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (či L. 24)“. V uvedenom zázname je evidované opatrenie, ktoré sa má vykonať: na vonkajšej hranici: odoprieť vstup do krajiny a vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru. Dôvodom zákazu vstupu je vážna bezpečnostná hrozba. V uvedenom zázname je zaevidovaná informácia súvisiaca s trestným činom terorizmu evidovaná pod číslom rozhodnutia: B..

5. Orgány štátnej pohraničnej služby Ukrajiny žalobcovi odopreli vstup na jej územie a vrátili ho späť. Nakoľko žalobca nemohol opustiť územie schengenského priestoru a s poukázaním na jeho záznam v schengenskom informačnom systéme (SIS2) z 10. mája 2024 vložený Nemeckom s SID:L., bol žalobca predvedený na OHK Vyšné Nemecké podľa vo veci administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a určení zákazu vstupu.

6. Následne správny orgán prostredníctvom národnej ústredne SIRENE žiadal o ďalšie informácie k žalobcovi, ktoré mu boli postupne zasielané a to, že žalobca je podozrivý z členstva (podpory) extrémistickej islamskej skupiny so zaznamenanou trestnou činnosťou a to: „formovanie teroristickej organizácie v inej krajine“ a „vážna bezpečnostná hrozba“ podľa článku 24 ods. 2 písmena b) Nariadenia EP a rady (EÚ) 2018/1861 - PPZ-MPS-NUS-548887/2024-VLK (2001296799). Lustráciou OSINT v ukrajinskej vládnej databáze súdnych rozhodnutí bola zistená informácia, že ukrajinské migračné orgány podnikajú kroky proti žalobcovi a to z dôvodu, že účastník konania je súčasťou zakázanej politickej strany a bol údajne odsúdený a uväznený v Rusku za podnecovanie k nenávisti - PPZ-MPS-NUS-548887/2024- VLK (2001296857).

7. Rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-SO17-56-008/2024-ZAV z 11.05.2024 (ďalej len „druhé rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) bol žalobca podľa a administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu s tým, že lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky nebola určená a zároveň bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu desiatich rokov.

8. Následne bol žalobca rozhodnutím žalovaného PPZ-HCP-SO17-56-008/2024-ZAV z 11.05.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie o zaistení“) zaistený podľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný na výkon administratívneho vyhostenia a to najviac do 11.07.2024.

9. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva okrem iného, že žalobca v rámci administratívneho konania uviedol, že zo svojej domovskej krajiny z Tadžikistanu vycestoval ešte v roku 2017 s dvoma deťmi, manželka pricestovala za ním neskôr s ďalšími dvoma deťmi a na Ukrajine sa im narodilo ďalšie dieťa. Keď sa začal vojnový konflikt na Ukrajine vo februári v roku 2022, rozhodli sa vycestovať v mesiaci marec 2022 cez územie Poľska do Nemecka do mesta Bochum, kde požiadali o udelenie dočasného útočiska. Odtiaľ ich poslali do mesta Boon a neskôr asi po mesiaci do mesta Solingen, kde sa toho času nachádza celá jeho rodina. Sú tam ubytovaní v ubytovni, kde ubytovávajú utečencov z Ukrajiny. V meste Solingen dostávali od nemeckých úradov cca 2.000 eur pre celú rodinu v mesačných dávkach na bankový účet jeho manželky. Dňa 8. mája 2024 vycestoval z mesta Solingen na územie Slovenska autom spoločne s troma ďalšími osobami. Tranzitom cez Slovensko chcel vycestovať na Ukrajinu, kde si chcel vybaviť ukrajinské štátne občianstvo na základe toho, že jeho dcéra, ktorá sa narodila na Ukrajine,

je štátnou občiankou Ukrajiny. Ak by sa mu podarilo vybaviť ukrajinské občianstvo, tak by následne chcel ukrajinské občianstvo vybaviť pre celú jeho rodinu.

10. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z vyjadrení žalobcu je nespochybniteľne preukázané, že žalobca by si nevedel splniť povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku a z tohto dôvodu mu takúto povinnosť nemohol uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon jeho administratívneho vyhostenia. Žalobca nevie a nechce preukázať zabezpečené ubytovanie a nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky. Poukázal tiež na to, že doba zaistenia je určená ako nevyhnutná, počas ktorej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. K účelnosti zaistenia žalovaný uviedol, že táto je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobca nachádza.

11. Dňa 31. mája 2024 bola Správnemu súdu v Košiciach doručená správna žaloba žalobcu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodnutia o zaistení, bezodkladného prepustenia zo zaistenia a náhrady trov konania.

12. V podanej žalobe žalobca namietal, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím žalovaného z dôvodu, že žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t.j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Zdôraznil, že keď sa jeho rodine na území Nemecka nedarilo úradne vyriešiť ukrajinské štátne občianstvo aj pre zvyšok rodiny, rozhodol sa vycestovať na Ukrajinu, kde chcel vyriešiť formálne náležitosti s tým, že za ním následne pricestuje manželka s deťmi. Pred orgánmi členských štátov sa neskrýval, dobrovoľne sa dostavil pred slovenské policajné orgány na oficiálnom hraničnom priechode na vonkajšej schengenskej hranici a po vydaní prvého rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení žalovaným z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky aj preukázateľne dobrovoľne mal snahu opustiť schengenský priestor smerom na Ukrajinu a splniť si tak uloženú povinnosť. To, že nemohol nakoniec vstúpiť na územie Ukrajiny bolo zapríčinené postupom ukrajinských pohraničných orgánov. Z uvedených skutkových okolností predmetnej veci je zrejmé a preukázané, že vo veci žalobcu neexistuje riziko jeho úteku zmysle , keďže mal snahu dobrovoľne opustiť územie schengenského priestoru už na základe prvého rozhodnutia žalovaného o jeho administratívnom vyhostení, túto snahu stále má, a preto neexistuje dôvodná obava alebo priama hrozba, na základe ktorej by bolo možné predpokladať, že ujde alebo sa bude skrývať, a navyše jeho totožnosť je potvrdená platným cestovným dokladom. Naďalej sa chce dostať na územie Ukrajiny, nemá záujem zotrvať ani na území Slovenskej republiky, ani na území Nemecka. Jeho zaistenie preto považuje za nedôvodné. Zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že Ukrajina mu odmietla vstup na svoje územie, do Nemecka vrátený byť nemôže pre uložený zákaz, do Tadžikistanu žalovaný rozhodol ho nevrátiť pre hrozbu mučenia na základe jeho vlastnej výpovede a preto neuviedol ako krajinu vyhostenia výslovne Tadžikistan a vrátenie na územie inej tretej krajiny tiež nie je fakticky ani reálne, či právne možné. Tranzitoval územím Turecka, avšak Turecká republika pravidelne odmieta žiadosti Slovenskej republiky o readmisiu cudzích štátnych príslušníkov na jej územie. Z uvedeného je tak podľa jeho názoru zrejmé, že niet krajiny, kam bude možné nútene vykonať rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Za takejto situácie je jeho zaistenie nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. Žalobca v podstatnom poukázal na to, že je považovaný za bezpečnostnú hrozbu pre podozrenie z trestnej činnosti súvisiacej s terorizmu. Zo spisu vo veci ani odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie sú zrejmé žiadne bližšie skutkové okolnosti ohľadom jeho tvrdenej trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom, v akom období, kde konkrétne sa jej mal dopustiť, za akých okolností a podobne, avšak zo správy národnej ústredne SIRENE a podľa jeho tvrdenia toto obvinenie zrejme súvisí s jeho členstvom v politickom hnutí Hizb-ut-Tahir. Podľa neho ide síce o moslimskú stranu, avšak nie teroristickú. Členovia tejto strany sa snažia dodržiavať a aj iných viesť k dodržiavaniu moslimských (spoločenských) zákonov. V Rusku je táto strana zakázaná a preto tam mal problémy. Akúkoľvek trestnú činnosť súvisiacu s terorizmom zásadne popiera. Keďže ho nemožno vyhostiť ani do krajiny pôvodu ani do žiadnej inej

tranzitnej či inej krajiny, jeho zaistenie je podľa jeho názoru neúčelné, a teda nezákonné. Zaistenie tzv. nevyhostiteľných cudzincov nemožno odôvodňovať ani takzvanými bezpečnostnými dôvodmi.

14. Uviedol, že existencia prekážok administratívneho vyhostenia nepripúšťa využitie inštitútu zaistenia dotknutého cudzinca pre jeho rozpor s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Limitom zaistenia je vždy naplnenie účelu a to vyhostiteľnosť cudzinca. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Keďže naďalej chce opustiť územie Slovenskej republiky a schengenského priestoru, ako sa o to už aj preukázateľne pokúsil, nechcel podať odvolanie voči prvému ani druhému rozhodnutiu žalovaného o jeho administratívnom vyhostení. Bojí sa, že by sa tým právne sťažila jeho cesta na Ukrajinu, kde chce doriešiť občianstvo pre zvyšok rodiny. Považuje za potrebné poukázať na to, že v priebehu približne dvadsiatich štyroch hodín boli v jeho veci vydané dve rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, pričom dňa 10. mája 2024 mu bola daná sedem-dňová lehota od vykonateľnosti rozhodnutia na dobrovoľné opustenie územia Slovenskej republiky, a tá dňa 11. mája 2024, kedy došlo k vydaniu druhého rozhodnutia o administratívnom vyhostení a aj k jeho zaisteniu, ešte márne neuplynula. Dňa 11. mája 2024 preto ešte nebolo nevyhnutné ani dôvodné pristupovať k obmedzeniu jeho osobnej slobody.

15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 30. mája 2024 nad rámec skutočností, ktoré tvoria obsah napadnutého rozhodnutia, poukázal na skutočnosť, že aj keď žalobca v správnej žalobe nenapadá rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ale rozhodnutie o zaistení, ktorého zákonnosť bude predmetom súdneho prieskumu, je podľa jeho názoru potrebné konštatovať, že obidve rozhodnutia spolu úzko súvisia, čo vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalovaný uviedol, že žalobca celú správnu žalobu postavil na jeho údajnej nevyhostiteľnosti. V tomto kontexte žalovaný zdôraznil, že v prípade žalobcu nemožno poukazovať ani aplikovať právnu obhajobu iba na tom, že ho nemožno vyhostiť, vzhľadom k tomu, že neboli vyčerpané možnosti vyhostenia a žalovaný pri rozhodovaní o zaistení vždy prihliada na to, či výkon administratívneho vyhostenia je aspoň potenciálne možný. V podstatnom žalovaný uviedol, že otázku určenia krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu vyhostenia žalobcu a teda, kde by žalobcovi nehrozilo skutočné nebezpečenstvo, bude riešiť orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia. Úkony, ktoré žalovaný, ale aj orgán zodpovedný za výkon administratívneho vyhostenia doposiaľ vykonal, ešte nie sú ukončené, stále prebiehajú a preto nemožno v žiadnom prípade zo strany žalobcu hovoriť o jeho nevyhostiteľnosti. Uviedol, že samotná dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný najdlhšie do 11. júla 2024. Doba zaistenia závisí od viacerých neovplyvniteľných faktov a presne sa preto určiť nedala. Žalovaný bude postupovať v zmysle a v prípade, že zistí nové skutočnosti, bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla zaistením žiadna bezdôvodná ujma a naviac dobu zaistenia je možné skrátiť. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že sám žalobca uvádzal, že počas života sa nachádzal, respektíve prechádzal viacerými krajinami. S poukazom na uvedené správny orgán určil takúto lehotu z dôvodu potreby kontaktovať viaceré zastupiteľské úrady konkrétnych krajín aj štátne orgány v záujme zistenia možnosti a reálnosti vyhostenia žalobcu.

16. Žalovaný poukázal na to, že od začiatku zaistenia už boli správnym orgánom ako aj útvarom policajného zaistenia pre cudzincov kontaktované konkrétne štátne orgány Turecka, Ukrajiny ako aj Nemecka. Zdôraznil, že podniká kroky smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky od okamihu jeho zaistenia, o čom svedčia viaceré dožiadania, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Žalovaný žiadosťami preveroval možnosť vstupu žalobcu na územie Ukrajiny a to práve s ohľadom na to, že žalobca od roku 2017 až do roku 2022 žil na Ukrajine spolu so svojou manželkou a štyrmi deťmi a počas pobytu na Ukrajine sa im narodila dcéra, ktorá je ukrajinskou štátnou občiankou, pričom ukrajinská strana odpovedala, že vstup žalobcu na ich územie bude vykonané podľa medzinárodných dohôd a platnej legislatívy Ukrajiny. Práve v súvislosti s touto odpoveďou zo strany Ukrajiny žalovaný vykoná ďalšie kroky smerujúce k vyhosteniu žalobcu na územie Ukrajiny, taktiež zváži možnosti v zmysle Dohody medzi európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb z 18. decembra 2007. Vzhľadom na doposiaľ doručené odpovede a to z Turecka a Ukrajiny, pristúpi správny orgán k doplneniu dožiadania na štátne orgány a na základe doručených odpovedi správny orgán zváži ďalší postup za dodržania povinnosti skúmať po celý čas zaistenia žalobcu či trvá účel jeho zaistenia.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe dôrazne upozornil na skutočnosť, že dôvodom administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky a všetkých členských štátov

a jeho následné zaistenie na účel výkonu tohto rozhodnutia je, že žalobca predstavuje vážnu bezpečnostnú hrozbu. Žalobca je zároveň podozrivý z členstva a podpory extrémistickej islamskej skupiny so zaznamenanou trestnou činnosťou, pričom uvedené výstupy získaných lustrácii sú súčasťou administratívneho spisu. Žalovaný, ako správny orgán v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a jeho následnom zaistení vychádzal z aktuálnych a dostupných informácií, dôkazov a podkladov, ktoré v rámci konaní analyzoval, vyhodnotil a následne aplikoval v jednotlivých rozhodnutiach, pričom osobu žalobcu vyhodnotil ako rizikovú a nebezpečnú pre spoločnosť a bezpečnosť štátu. Podľa názoru žalovaného výstupy lustrácií zo SIS2 ako aj ďalšie vykonané previerky jednoznačne potvrdzujú, že žalobca stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a zároveň aj na území schengenského priestoru a to z dôvodu, že predstavuje vážnu bezpečnostnú hrozbu. V kontexte žalobcom namietanej skutočnosti, že nie je zrejmé na základe akých skutkových okolností, v akom období a kde konkrétne sa mal dopustiť akejkoľvek trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom uviedol, že účelom ani predmetom správneho konania nebolo vyšetrovať ani dokazovať žalobcovi jeho trestnú činnosť. Význam správneho konania spočíval podľa názoru žalovaného v prijatí opatrení, ktorými na základe rozhodnutia žalovaného ako správneho orgánu dôjde k ochrane bezpečnosti štátu, k ochrane spoločnosti a plneniu povinností voči ostatným členským štátom Európskej únii.

18. V reakcii na námietku žalobcu o vydaní druhého rozhodnutia o administratívnom vyhostení a jeho zaistení bez toho, aby uplynula lehota siedmych dní na jeho dobrovoľný odchod z územia Slovenskej republiky uviedol, že prvé rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo vydané v čase, keď nemal vedomosť, respektíve v čase, keď ešte nebol v schengenskom informačnom systéme SIS2 vložený záznam Nemeckom s SID:DEP220871800353000001 z 10. mája 2024 - dôvod: „odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (či L. 24)“. V uvedenom zázname je evidované opatrenie, ktoré sa má vykonať: na vonkajšej hranici: odoprieť vstup do krajiny a vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu žalovaný v súčasnej dobe podniká administratívno-správne kroky, a to konkrétne k realizácii postupu podľa § 62 ods. 2 zákona o správneho poriadku o obnove konania a to z dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie s pravdepodobným postupom podľa § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku a to zastavenie konania z dôvodu, že odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu. Na základe uvedeného žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a náhradu trov účastníkom konania nepriznať.

II.

Relevantná právna úprava a posúdenie veci súdom

19. Podľa administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa .

20. Podľa , policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

21. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

22. Podľa , štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

23. Podľa , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

24. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

25. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

26. Podľa čl. 15 ods. 1, Návratovej smernice, pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

27. Podľa čl. 15 ods.4 Návratovej smernice zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

28. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

30. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

31. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

32. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

34. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

35. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

36. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

37. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

38. Správny súd konajúc podľa ust. a a nasl. , po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

39. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na 10. jún 2024. Na pojednávaní zástupca žalobcu uviedol, že zotrvávajú na podanej žalobe. Sú toho názoru, že zaistenie je nezákonné a neúčelné. Zástupca žalovaného v podstatnom uviedol, že zotrvávajú na ich vyjadrení. Dňa 5. júna 2024 opakovane dožiadali Ukrajiny o informáciu, či bude žalobcovi umožnený vstup na ich územie, resp. či mu bude umožnený vstup s dcérou, ktorá má ukrajinské štátne občianstvo, keďže ich predchádzajúca odpoveď nebola jednoznačná.

40. Správny súd v úvode posúdenia zdôrazňuje, že existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca je len formálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca zaistením na účel výkonu administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia o zaistení v zmysle .

41. Materiálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca je jeho účelnosť a efektívnosť. Ak má byť dôvodom obmedzenia osobnej slobody cudzinca zaistením výkon jeho administratívneho vyhostenia, potom zaistenie cudzinca môže byť účelné a efektívne a tým zákonné len v prípade, ak je výkon jeho administratívneho vyhostenia možný, teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení je reálne možné (reálna vyhostiteľnosť cudzinca).

42. Tieto materiálne predpoklady zákonnosti zaistenia cudzincov na účel výkonu vyhostenia, t. j. účelnosť a efektívnosť zaistenia, esenciálnou súčasťou ktorých je reálna vyhostiteľnosť cudzinca, musia byť splnené tak v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ako aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyjadrená v skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Z uvedeného vyplýva požiadavka náležitého a dostatočného odôvodnenia splnenia týchto materiálnych predpokladov zaistenia už v samotnom rozhodnutí o zaistení.

43. V zmysle relevantnej úpravy EÚ ako aj Dohovoru je zaistenie odôvodnené len vtedy, keď existuje reálna vyhliadka na vyhostenie v rámci primeranej lehoty. Podľa článku 15 ods. 4 Návratovej smernice zaistenie prestáva byť odôvodnené a osoba musí byť okamžite prepustená, ak už neexistuje primeraná vyhliadka na odsun.

44. Hodnotenie, či predpoklad vyhostenia je v danom prípade reálny, nie je hodnotením založeným na istote, ale na pravdepodobnosti. To znamená, že zaistenie cudzinca je s čl. 5 ods. 1 Dohovoru nezlučiteľné nielen vtedy, keď je možnosť jeho vyhostenia úplne vylúčená, ale zakaždým, ak existuje v danom prípade "pravdepodobná absencia reálneho predpokladu pre jeho vyhostenie". Samotná teoretická možnosť, že sa cudzinca snáď niekedy v budúcnosti podarí vyhostiť, z hľadiska čl. 5 ods. 1 písm. f) nestačí (Mikolenko vs. Estónsko).

45. Z vyjadrenia žalovaného ako aj z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že vo veci boli počas zaistenia žalobcu a teda od 11.05.2024 do dňa rozhodovania správneho súdu, t.j. do 10.06.2024 vykonané nasledovné úkony:

- dňa 13. mája 2024 bola žalovanému doručená správa z národnej ústredne SIRENE, v ktorej sa uvádza, že v súvislosti s požiadavkou, ktorá sa týka žalobcu obdržali zo SIRENE Nemecko nasledovné informácie k záznamu: „V nadväznosti na naše predchádzajúce informácie, vám zasielame nasledovné: registračné číslo rozhodnutia na ukrajinskom súde o statuse osoby “utečenec“ je . Podľa tohto rozhodnutia migračný úrad uviedol, že politická strana, ktorej menovaný overeným členom (členským doklad číslo 1440/15), nie je kompatibilná s princípmi demokracie. Ich cieľom je vytvoriť autokratický štát, mimo islamskej oblasti, na Ukrajine. Veria, že ľudské práva závisia od náboženstva osoby a jej štátnej príslušnosti. Menovaný je v kontakte s inými osobami, o ktorých boli zistené skutočnosti relevantné pre štátnu bezpečnosť súvislosti s ich náboženskou ideológiou.“,

- dňa 16. mája 2024 Ministerstvo vnútra Slovenskej republike, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Sečovce, zaslal veľvyslanectvu Tureckej republiky so sídlom v Bratislave žiadosť o poskytnutie informácie o možnosti prijatia žalobcu na územie Tureckej republiky z územia Slovenskej republiky,

- dňa 21. mája 2024 bola zaslaná žiadosť o preverenie možnosti vstupu žalobcu na územie Ukrajiny a to práve s ohľadom na to, že žalobca žil spolu so svojou manželkou a štyrmi deťmi od roku 2017 až do roku 2022 na Ukrajine v mestách, Odesa, Kyjev a Ľvov. Počas ich pobytu na Ukrajine sa im narodila dcéra, ktorá je štátnou občiankou Ukrajiny,

- dňa 23. mája 2024 bola žalovanému doručená odpoveď Tureckého veľvyslanectva, v ktorej bolo tlmočené zamietavé stanovisko tureckej strany, nakoľko readmisia občanov tretích krajín na územie Tureckej republiky nie je možná,

- dňa 27. mája 2024 zaslalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Sečovce, žiadosť veľvyslanectvu Spolkovej republiky Nemecko o preverenie možnosti prijatia žalobcu na územie Spolkovej republiky Nemecko,

- dňa 29. mája 2024 bola žalovanému doručená odpoveď Hraničného útvaru Štátnej hraničnej služby Ukrajiny, v ktorej bolo oznámené, že prechod žalobcu cez štátnu hranicu do Ukrajiny, bude uskutočnený v súlade s medzinárodnými dohodami a platnou legislatívou Ukrajiny.

- dňa 5. júna 2024 bola štátnym orgánom Ukrajiny zaslaná žiadosť o doplnenie, resp. upresnenie informácie, či žalobcovi ako samému cestujúcemu bude umožnený vstup cez hraničný priechod na územie Ukrajiny resp. či mu bude so sprievodom jeho dcéry - M. A., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušníčky Ukrajiny, č. CD: N., umožnený vstup cez hraničný priechod na územie Ukrajiny.

46. K vlastnému posúdeniu veci súd uvádza, že jedinou požiadavkou pre uplatnenie je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziku vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia. V reakcii na námietku žalobcu, že v jeho prípade neexistuje riziko jeho úteku v zmysle , súd uvádza, že takáto argumentácia je v danom prípade vzhľadom na už uvedené bez akéhokoľvek právneho významu. Žalobca nebol zaistený dôvodu, že existuje riziko jeho úteku. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil túto námietku žalobcu ako nedôvodnú.

47. Zaistenie na účely výkonu administratívneho vyhostenia možno uplatniť, ak bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zároveň je potrebné, aby ho policajný útvar vykonal. Vzhľadom na uvedené je v plnej moci policajného útvaru podľa individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu rozhodnúť, či by cudzincovi poskytol možnosť dobrovoľného odchodu, alebo by vykonal rozhodnutie a nariadil zaistenie. Právna úprava neobsahuje rámec, ktorý by obmedzoval toto oprávnenie policajného útvaru nariadiť zaistenie bez opodstatneného dôvodu, ako je potreba zabrániť úteku alebo vyhýbaniu sa, či mareniu výkonu vyhostenia.

48. Pokiaľ žalobca namietal, že v priebehu 24 hodín boli v jeho prípade vydané dve rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a zároveň bol v tejto lehote aj zaistený, pričom ku dňu obmedzenia jeho osobnej slobody ešte neuplynula žalovaným uložená 7-dňová lehota na dobrovoľný odchod z územia Slovenskej republiky, k tomuto je nevyhnutné uviesť, že v čase vydania prvého rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalovaný nedisponoval informáciou, ktorou disponoval pri vydávaní druhého rozhodnutia o administratívnom vyhostení a teda nedisponoval informáciou zo záznamu, ktoré bolo do schengenského informačného systému SIS2 vložené Nemeckom s SID:DEP220871800353000001 z 10. mája 2024 - dôvod: „odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“.

49. Správny súd (posudzujúc prípad žalobcu komplexne, pozn.) konštatuje, že druhé rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu je založené na inom skutkovom aj právnom základe ako prvé. Kým prvé rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo odôvodnené aplikáciou a teda žalobca bol administratívne vyhostený z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, druhé rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu je odôvodnené aplikáciou a teda, že žalobca predstavuje vážnu bezpečnostnú hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a to na základe získanej informácie zo schengenského informačného systému SIS2 vložené Nemeckom s SID:L. z 10. mája 2024, ktorou žalovaný pri vydávaní prvého rozhodnutia nedisponoval. Bez významu nie je ani to, že žalobca sa proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a jeho dôvodom nebránil (bez ohľadu na dôvody, pre ktoré tak neurobil, pozn.). Aj keď ani prvé ani druhé rozhodnutie o administratívnom rozhodnutí nie je predmetom tohto súdneho prieskumu, je už na základe uvedeného celkom zrejmé, že bez ohľadu na využitie/nevyužitie mimoriadnych opravných prostriedkov žalovaným (žalovaný tvrdené vykonanie úkonov k uplatneniu inštitútu obnovy konania, pozn.) tieto dve rozhodnutia (prvé a druhé rozhodnutie o administratívnom rozhodnutí žalobu, pozn.) popri sebe obstoja.

50. Vzhľadom na uvedené pokiaľ sa žalovaný po získaní takejto informácie rozhodol žalobcu zaistiť podľa písmena b) práve s ohľadom na už bližšie zákonom nestanovené podmienky využitia inštitútu zaistenia v tomto prípade policajným útvarom nemožno považovať postup žalovaného za nezákonný.

51. V reakcii na námietku žalobcu o jeho nevyhostiteľnosti a tým nezákonnosti jeho zaistenia, súd uvádza, že úkony, ktoré žalovaný, alebo orgán zodpovedný za výkon administratívneho vyhostenia doposiaľ vykonal nenasvedčujú prima facie žalobcom tvrdenej nevyhostiteľnosti. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Ukrajina mu odmietla vstup na svoje územie, toto jeho tvrdenie nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa síce uvádza, že Ukrajina mu neumožnila dňa 10.05.2024 vstup na jej územie, čo bez ďalšieho, ale neznamená, že žalobca je nevyhostiteľný na územie Ukrajiny aj s ohľadom na štátne občianstvo jeho maloletej dcéry. Navyše v odpovedi, ktorá bola žalovanému doručená štátnymi orgánmi Ukrajiny sa uvádza, že prechod žalobcu cez štátnu hranicu Ukrajiny, bude uskutočnený v súlade s medzinárodnými dohodami a platnou legislatívou Ukrajiny, čo nemožno bez ďalších potrebných krokov žalovaného považovať za automaticky za informáciu o nevyhostiteľnosti žalobcu na Ukrajinu, na územie, ktorej sa žalobca snaží sám dostať. Žalovaný po podaní správnej žaloby podal žiadosť o doplnenie informácie o tom, či bude žalobcovi umožnený vstup na územie Ukrajiny, pričom k okamihu rozhodovania správneho súdu nebola žalovanému doručená odpoveď.

52. Podľa názoru súdu účel zaistenia žalobcu (výkon administratívneho rozhodnutia) nepominul, konanie o vyhostení žalobcu prebieha. Žalovaný v konaní preukázal konanie s náležitou starostlivosťou (due diligence), ktoré vyžaduje judikatúra ESĽP, ktorého podstatou je podnikať aktívne kroky smerujúce k zabezpečeniu výkonu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

53. Splnenie podmienok pre uplatnenie miernejších prostriedkov neboli splnené, s čím sa žalovaný riadne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.

54. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo spochybniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o zaistení, a teda, že v jeho prípade existujú prekážky vyhostenia, rovnako tak nepreukázal, že dôvody zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neexistujú a nebolo

možné ani spochybniť existenciu stále prebiehajúceho procesu vyhostenia, v ktorom žalovaný ako aj orgán zodpovedný za výkon administratívneho vyhostenia aktívne vykonáva úkony smerujúce k výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu.

55. Námietka žalobcu, že nevie, akej trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom sa mal dopustiť v súvislosti so záznamom v SIS2 vytvoreným Nemeckom, súd uvádza, že táto námietka nesúvisí s prieskumom rozhodnutia žalovaného o zaistení, ale smeruje k spochybneniu samotného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu podľa . Rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo napadnuté správnou žalobou a nebolo teda predmetom súdneho prieskumu, a preto sa jej správny súd nevenoval.

56. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu podľa zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná v celom jej rozsahu.

57. Podľa žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

58. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

59. O trovách konania rozhodol správny súd podľa , pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmych dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.