Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/68/2014

Rozhodnutie

Okresný súd Michalovce sudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v spore žalobcu Z., zastúpeného JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom so sídlom kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce proti žalovanej X. o zaplatenie 295,38 EUR s príslušenstvom t a k t o

rozhodol:

I.Žalobu z a m i e t a .

II. Priznáva žalovanej ako strane plne úspešnej náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu 30. 1. 2014 domáhal proti žalovanej zaplatenia 295,38 eura, úrokov z omeškania a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 2. 2. 2010 bola medzi ním a žalovanou podpísaná dohoda o postúpení práv a prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o autokredite číslo 684279 zo dňa 3. 8. 2009, v rámci ktorej sa žalovaná zaviazala uhradiť žalobcovi formou bankového prevodu splátky vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy. Dňa 25. 5. 2011 uzavreli žalobca a žalovaná dohodu o urovnaní, prostredníctvom ktorej sa žalovaná zaväzuje uhradiť žalobcovi v súlade s článkom V. tejto dohody všetky záväzky vyplývajúce zo zmluvy o autokredite číslo 684279 a následne nato prejde na žalovanú vlastnícke právo k motorovému vozidlu Seat IBIZA ŠPZ S. Výška záväzku žalovanej v prospech žalobcu predstavuje sumu 238,99 eur. Táto suma predstavuje úhradu, ktorú žalobca uhradil dňa 30. 3. 2011 pre obchodnú spoločnosť LUBRA s.r.o. Košice ako splnomocnencovi obchodnej spoločnosti Volkswagen finančné služby Slovensko. Žalobcovi bola doručená aj výzva na úhradu dlžného poistného na základe poistnej zmluvy uzavretej s poisťovňou Kooperatíva a to na úhradu sumy 56,39 eura. Túto sumu žalobca uhradil formou bankového prevodu dňa 9. 12. 2013. Vzhľadom nato, že ide o poistné k motorovému vozidlu SEAT IBIZA s poukazom na článok V. dohody o urovnaní uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou, výhradné vlastnícke právo k vyššie uvedenému motorovému vozidlu patrí žalovanej dňom uhradenia všetkých záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy v prospech žalobcu. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanej výzvu na mimosúdne urovnanie sporu, v rámci ktorej žalovanú vyzval, aby uhradila pohľadávku 295,38 eura v lehote do 28. 12. 2013. Nakoľko žalovaná v stanovenej lehote túto vyššie uvedenú pohľadávku neuhradila uplatňuje si žalobca aj úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

2.Súd podľa návrhu žalobcu vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému v zákonom stanovenej lehote podala odpor žalovaná. V odpore uviedla, že je pravda že so žalobcom uzavrela dohodu o urovnaní, ktorej obsahom bolo prevzatie práv a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o autokredite číslo 684279, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver na financovanie časti kúpnej ceny vozidla Seat IBIZA s aktuálnou výškou splátky 218,127 eura, ktoré sa zaviazala vrátiť veriteľovi z dvadsiatich štyroch mesačných splátkach. Ako vyplýva z bodu III. zmluvy aj po 2. 10. 2010 naďalej pokračovala výlučne osobne v splátkovej povinnosti a platila mesačne 280,17 euro veriteľovi Volkswagen finančné služby Slovensko, čo žalobca svojím podpisom potvrdil na uvedenej dohode. Aj v bode V. tejto dohody sa jednalo o povinnosti voči veriteľovi a nie jej voči žalobcovi. Výška posledných splátok bola vybodkovaná, pretože

účastníkom v tom momente nebola známa ich výška, nie je preto pravdou, ako je uvedené v žalobe, že výška záväzku vyplýva z dohody o urovnaní. Ako žalobca uvádza, že sumu 238,99 euro zaplatil 30. 3. 2011 pre obchodnú spoločnosť LUBRA, nie je jej známy dôvod a súvislosť so splátkou financovania úveru. Tiež nevie na akom základe doplácal dňa 30. 7. 2013 sumu 56,39 eura. Ako žalovaná sa necíti byť zodpovedná za túto úhradu preto navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať na náhradu trov konania.

3.Súd prvej inštancie o veci rozhodol rozsudkom zo dňa 3.6.2015 a žalobe vyhovel vychádzajúc z právneho názoru, že nárok žalobcu je daný nie titulom dohody o urovnaní ale titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaná proti rozsudku podala dňa 17.7.2015 odvolanie, v ktorom uviedla, že sa necíti byť zodpovedná za neodovzdanie technického preukazu, pretože žalobca ju o tom neinformoval. Zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže súd nárok uplatnený žalobcom kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie. Žalobca žalovanú sumu uhradil dňa 30.3.2011 a svojho nároku na súde sa domáhal až dňa 30.1.2014. Na odvolanie žalovanej odvolací súd uznesením sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 28.9.2016 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie s odôvodnením, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia.Z uvedeného vyplýva, že ak súd prvej inštancie mal za to, že žalobcom uplatnený nárok mu nemožno priznať na základe dohody o urovnaní, ale je prípustné mu ho prisúdiť v zmysle ustanovení o bezdôvodnom obohatení, nebol by možné mu nič vyčítať, ak by svoje úvahy dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil, ak by žalobcu upozornil na možnosť odlišného právneho posúdenia veci a zistil, či tento súhlasí s priznaním nároku titulom bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž žalobca je „pánom sporu“, disponuje žalobou a nemusí mu byť ľahostajné, či nárok mu je prisúdený na základe zmluvy alebo titulom bezdôvodného obohatenia. Keďže súd prvej inštancie svojim postupom zabránil obom stranám sporu v uplatňovaní ich práv, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s procesným predpisom a ústavnými zásadami tak, aby bola zabezpečená ochrana práv oboch sporových strán, súd zistí stanovisko žalobcu k možnosti posúdenia jeho nároku podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, vyčerpávajúco odôvodní, prečo ho nie je možné posúdiť na základe dohody o urovnaní uzavretej účastníkmi (ak na tomto závere zotrvá) a vyporiada sa tiež s námietkou premlčania uplatnenou žalovanou. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

4.Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov a predloženými listinami, doplnil ho o vyjadrenie žalobcu k právnej kvalifikácii a vznesenej námietke premlčania a zistil tento skutkový stav:

5. Dňa 3. 8. 2009 uzavrela žalovaná a spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko zmluvu o autokredite číslo 684279, predmetom ktorej bolo financovanie motorového vozidla značky Seat IBIZA rok výroby 2007. Žalovanej bol poskytnutý úver, ktorý mala splácať po dobu 24 mesiacov v mesačných splátkach po 218,17 EUR. Podľa článku V. Všeobecných podmienok zmluvy bol držiteľ predmetu financovania povinný uzavrieť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako aj havarijné poistenie. Zároveň bola uzavretá zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, na základe ktorého až do uhradenia úveru bolo motorové vozidlo vo vlastníctve spoločnosti Volkswagen.

6.Dňa 2. 2. 2010 uzavrela žalovaná, žalobca a spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko dohodu o postúpení práv a prevzatí záväzkov podľa ustanovenia § 524 a § 531 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, predmetom ktorej bolo prevzatie záväzku žalobcu zo zmluvy o autokredite číslo 684279. Žalobca sa zaviazal veriteľovi, že preberá záväzky z tejto zmluvy za podmienok v úverovej zmluve dojednaných. Zároveň žalovaná postúpila svoje práva plynúce z úverovej zmluvy na žalobcu. Na základe uzavretej dohody bol žalobca zapísaný do evidencie motorových vozidiel ako držiteľ vozidla SEAT IBIZA.

7.Dňa 25.5.2011 uzavrel žalobca a žalovaná Dohodu o urovnaní, v ktorej sa uvádza, že z dôvodov obom zmluvným stranám známym bola uzavretá dňa 2.2.2010 dohoda o postúpení práv a prevzatí záväzkov zo zmluvy o Autokredite. V dohode sa uvádza, že napriek prevzatiu záväzku zo strany žalobcu, žalovaná pokračovala výlučne osobne v splátkovej povinnosti 280,17 Eur mesačne voči veriteľovi, čo žalobca potvrdzuje. V bode V. dohody sa žalovaná zaviazala, že osobne formou bankového prevodu uhradí posledné splátky v neuvedenej výške (........) a žalobca prehlásil, že keď budú zaplatené všetky záväzky vzniknuté na základe úverovej zmluvy, vlastnícke právo k motorovému vozidlu Seat bude patriť žalovanej. Zároveň jej odovzdá náhradné kľúče prípadne ďalšie doklady týkajúce sa motorového vozidla, ktoré má v držbe.

8.Žalobca ako nový držiteľ motorového vozidla uzavrel havarijné poistenie v spoločnosti Kooperatíva. Dňa 30.7.2013 ho poisťovňa vyzvala na úhradu dlžného poistného 56,39 Eur. Dňa 9.12.2013 žalobca v prospech poisťovne túto sumu uhradil.

9.Spoločnosť Volkswagen finančné služby Slovensko faktúrou číslo 11200813 zo dňa 5.4.2011 vyúčtovala žalobcovi sumu 238,99 Eur ako poplatok za neodovzdanie technického preukazu k zmluve 684279 v zmysle článku VI. ods. 11 Všeobecných podmienok zmluvy. Podľa príjmového pokladničného dokladu žalobca túto sumu uhradil dňa 30.3.2011 spoločnosti LUBRA s.r.o., ktorá podľa správy spoločnosti Volkswagen bolo poverená konaním vo veci zmluvy o autokredite. Zo správy zo dňa 1.4.2011 tejto spoločnosti vyplýva, že v mesiaci marec na základe súhlasu žalobcu navštívili žalovanú v práci, ktorá odmietla deklarovať úhrady zo zmluvy, vyhodila ich z kancelárie a po zablokovaní vozidla bola vyzvaná na odovzdanie fotokópie OEV, čo tvrdila, že ho už poslala a nič im nedá a nič nebude platiť. Keď bola upozornená, že vozidlo bude odtiahnuté, odovzdala fotokópiu OEV, čo potvrdili podpisom. Pred touto návštevou boli v telefonickom kontakte so žalovanou, ktorá tvrdila, že vozidlo je jej a ona ho platí a že žiadne pokuty nebude platiť. Opätovne bola zo strany spoločnosti LUBRA s.r.o. upozornená, že ak nezaplatí poplatok za VTP, bude jej vozidlo odobrané.

10.Žalobca pred súdom vypovedal, že suma 238,99 Eur v dohode o urovnaní predstavuje sumu, ktorú uhradil ako pokutu za nevrátenie starého technického preukazu k vozidlu, ktorý bol vystavený na meno žalovanej. Tiež uhradil alikvotnú časť havarijného poistenia KOOPERATÍVE. Žalovaná uhradila všetky splátky leasingu a v súčasnej dobe je vozidlo evidované na jej meno.

11.Žalovaná pri výpovedi potvrdila, že so žalobcom uzavrela dohodu o urovnaní, ale v čase podpisu zmluvy v nej nebola uvedená suma 238,99 Eur, pretože to bolo viazané na zostatok splátok leasingu. O povinnosti vrátiť technický preukaz nevedela, pretože to bolo povinnosťou nového držiteľa. Ak upomienka na vrátenie preukazu prišla, bola doručená žalobcovi, ktorý ju o tejto skutočnosti neinformoval.

12.Svedkyňa Z. vypovedala, že ju v mesiaci apríl 2011 navštívila žalovaná a požiadala ju o pomoc. Predložila listy, ktoré jej adresoval žalobca a ktorými ju žiadal o vydanie vozidla SEAT IBIZA S.. Toto právo si žalobca osoboval na základe ich vzájomnej dohody o tom, že žalobca vstúpi do záväzkového vzťahu žalovanej u spoločnosti Volkswagen. Dôvodom mala byť skutočnosť, aby motorového vozidlo nebolo zahrnuté do BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Svedkyňa vypracovala výzvu pre žalobcu s tým, že žalovaná neuznáva nárok žalobcu na vydanie vozidla a požiadala o predloženie relevantných dôkazov, na základe ktorých tak žiada. Pri osobnej návšteve v kancelárii žalobca prehlásil, že auto spláca už 5 rokov. Po opakovaných návštevách v kancelárii došlo k vypracovaniu dohody o urovnaní zo dňa 25.5.2011. Článok V. dohody sa týkal splátok leasingu, ktoré uhrádzala žalovaná veriteľovi. Výška splátok tam uvedená nebola, pretože nebola známa. Podstatou dohody však bolo, aby došlo k spätnému prepisu držiteľa motorového vozidla zo žalobcu na žalovanú.

13.Svedkyňa M. vypovedala, že problémy okolo leasingu motorového vozidla SEAT IBIZA nastali vtedy, keď ich navštívila spoločnosť, ktorá robí vymáhanie pohľadávok pre VOLKSWAGEN finančné služby. Uviedli, že neboli uhradené leasingové splátky za motorové vozidla a tak isto, že po prevode držby nebol odovzdaný veľký technický preukaz k motorovému vozidlu SEAT IBIZA. Korešpondencia týkajúca sa predmetu leasingu chodievala na adresu žalobcu - jej manžela, avšak vzhľadom na okolnosti za akých došlo k prevodu, všetku dokumentáciu a korešpondenciu odovzdávali žalovanej, s ktorou v tom čase v podstate vychádzali ešte dobre. Keďže mali obavy, že by mohlo dôjsť k exekúciám kvôli neplateniu splátok, prípadne za nezaplatenie pokuty za neodovzdávanie veľkého technického preukazu, pristúpili k tomu, že z vlastných prostriedkov uhradili pokutu za neodovzdanie veľkého technické preukazu leasingovej spoločnosti okolo 238,00 EUR. Leasingové splátky žalovaná neskôr doplatila. Potvrdila, že vyzývali žalovanú na vydanie motorového vozidla, avšak robili tak z toho dôvodu, že súčasťou úverovej zmluvy boli aj splátky poistného na havarijné poistenie, a keďže v podstate oprávnenie užívať motorové vozidlo má iba držiteľ, prípadne členovia jeho rodiny a prakticky užívala motorové vozidlo žalovaná, obávali sa, že v prípade vzniku nejakej poistnej udalosti môžu mať z toho problémy. Preto v podstate sa to snažili riešiť aj právnou formou. Bolo im poradené, aby sme uzatvorili nejakú ústnu dohodu s tým, aby boli krytí o spôsobe užívania motorového vozidla a preto aj z toho dôvodu bola posielaná výzva žalovanej o tom, že rušia ústnu dohodu, že môže užívať motorové vozidlo, a preto žiadali o jeho vydanie.

14. Žalobca k právnej kvalifikácii uplatneného nároku uviedol, že čo sa týka rozhodnutia odvolacieho súdu, žalobca zotrváva na svojich písomných vyjadreniach a je toho názoru, že nárok si uplatňoval z dôvodu uzatvorenej dohody o urovnaní. V prípade, ak by súd posúdil z právneho hľadiska, že sa nejedná o dohodu o urovnaní, ale mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, poukazuje na svoje vyjadrenie uvedené v samotnom vyjadrení k odvolaniu, kde poukazuje na to, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca má za to, že táto námietka premlčania bola vznesená až v odvolacom konaní. Zmenu právnej kvalifikácie ponechal na zváženie súdu. Žalobca nie je osoba, ktorá môže rozhodovať o tom, akým spôsobom súd posúdi právny nárok. V prípade ak ho posúdi ako bezdôvodné obohatenie, žalobca sa bude s týmto vysporiadavať, nakoľko on je toho názoru, že nárok vyplýva zo samotnej dohody o urovnaní.

15.Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.

Podľa § 585 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o urovnaní uzavrieť písomne, to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.

Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

16.Dohodou o urovnaní sa upravujú práva, ktoré sú medzi stranami záväzkového vzťahu sporné alebo pochybné. Patrí medzi prípady zániku záväzku dohodou, pretože doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Právny nárok preto nevyplýva z pôvodného, ale nového záväzku podľa uzavretej dohody o urovnaní. Aj dohoda o urovnaní však musí zodpovedať všeobecným požiadavkám na právne úkony z hľadiska ich platnosti. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon preto musí vyjadrovať vážnu a slobodnú vôľu účastníkov právneho vzťahu a prejavená vôľa musí byť zrozumiteľná a určitá. Aj keď zákon nevyžaduje v prípade dohody o urovnaní písomnú formu, musí spĺňať náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti ako aj z hľadiska zhody prejavu vôle oboch zúčastnených strán. Z výpovedí strán sporu vyplynulo, že obe si článok V. dohody o urovnaní vysvetľujú rôznym spôsobom. Žalobca tvrdil, že článok V. dohody sa týkal všetkých záväzkov z úverovej zmluvy, žalovaná tvrdila, že dohoda sa týkala iba povinnosti zaplatiť dlžné splátky úveru-leasingu. Súd preto považuje článok V. dohody z hľadiska požiadaviek na určitosť a zrozumiteľnosť, ale i hľadiska povinnosti zhody v prejavenej vôli za nedostatočné.

17. Dohoda o urovnaní sa uzatvárala v čase (25.5.2011), keď už leasingová spoločnosť doručila žalobcovi okrem iného aj tzv. pokutu za nevrátenie starého technického preukazu (5.4.2011). Aj zo správy spoločnosti LUBRA s.r.o. zo dňa 1.4.2011 vyplýva, že táto spoločnosť oboznamovala aj žalobcu aj žalovanú o povinnosti vrátiť technický preukaz a boli upozorňovaní v tejto súvislosti aj na možnú sankciu. Zo správy ďalej vyplýva, že žalovaná odmietala platenie akýchkoľvek sankcií, ale žalobca ju dobrovoľne uhradil. Je preto zrejmé, že medzi stranami bol spor o tom, kto má vrátiť technický preukaz ako aj o tom, kto mal sankciu zaplatiť. Táto spornosť preto podľa názoru súdu mala byť zrozumiteľne a určito uvedená v písomnej dohode o urovnaní. Suma 238,99 Eur, o ktorej nie je spor, že ju na prázdne miesto dohody dopísal žalobca, je súčasťou textu zaväzujúceho žalovanú na úhradu dlžných splátok, preto nemožno prisvedčiť žalobcovi, že táto časť dohody sa vzťahuje aj na iné záväzky zo zmluvy o autokredite. Žalovaná ako aj svedkyňa Fejleková potvrdili, že vybodkovaná časť článku V. sa týkala sumy dlžných splátok a nie ostatných záväzkov zo zmluvy. Aj súd je toho názoru, že druhá veta článku V. sa týkala povinnosti žalobcu previesť vlastnícke právo k motorovému vozidlu na žalovanú, ak budú všetky povinnosti z úverovej zmluvy zaplatené, a nie povinnosti žalovanej tieto záväzky uhradiť. Tento názor súdu okrem svedeckých výpovedí vychádza aj z gramatického výkladu druhej vety článku V. Ak predmetom urovnania mala byť sankcia za nevrátenie technického preukazu alebo iný záväzok žalovanej, mal byť v dohode zrozumiteľne a určito identifikovaný. Ak si žalobca uplatňuje právo z dohody o urovnaní, nie je mu možné nárok priznať pre neplatnosť dohody o urovnaní v časti V. pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Pokiaľ ide o sumu 56,39 Eur, táto nebola predmetom dohody o urovnaní, pretože ako súd uviedol vyššie, nie je možné tento záväzok žalovanej subsumovať pod druhú vetu článku V. dohody o urovnaní, preto ani tento nárok súd žalobcovi nemohol z dohody priznať.

18.Pokiaľ ide o prípadné nároky z bezdôvodného obohatenia pre neplatnosť dohody o urovnaní, tieto stranám sporu nevznikli, pretože k žiadnemu požadovanému finančnému plneniu z dohody o urovnaní nedošlo. Bezdôvodné obohatenie podľa pôvodnej právnej kvalifikácie súdu v rozsudku zo dňa 3.6.2015 nie je možné priznať pre premlčanie, čo uznal aj žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 7.9.2015. Podľa § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí v dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej lehote. Pri subjektívnej premlčacej lehote je čas plynutia premlčacej doby viazaný na vedomosť oprávnenej osoby o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil. Subjektívna lehota však nemôže byť dlhšia ako je objektívna premlčacia doba určená v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie zákona určuje začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne došlo. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalovaná sa na úkor žalobcu mala bezdôvodne obohatiť uhradením sumy 238,99 Eur žalovaným dňa 30.3.2011 pre leasingovú spoločnosť. Od tohto dňa začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na súde, teda najneskôr 30.3.2013. Žaloba bola podaná 30.1.2014, teda po zákonom stanovene dvojročnej lehote.

19.Pokiaľ ide o požiadavku žalobcu neprihliadať na premlčanie pre rozpor s dobrými mravmi odvolávajúc sa na judikatúru súd uvádza, že je možné stotožniť sa s touto požiadavkou, ak sú pre takýto postup naozaj vážne dôvody. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu v tejto časti poukazoval na správanie sa žalovanej k nemu, na svoju snahu pomôcť sestre ako i to, že žalobu podal v trojročnej premlčacej dobe vychádzajúc z toho, že nárok si uplatňuje v zmysle uzavretej dohody o urovnaní.

20. Priznania nároku napriek vznesenej námietke premlčania je zásahom do právnej istoty účastníkov právnych vzťahov, ktorú garantuje v tomto prípade ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto pre jej prelomenie musia existovať tak závažné okolnosti, ktoré prelomenie tejto zásady vyvážia z hľadiska aplikácie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka. Ak sa však strana sporu odvoláva na dobré mravy, súd musí posúdiť dobré mravy týkajúce sa predmetu konania u oboch strán sporu, pretože v opačnom prípade by svojim rozhodnutím sám konal v rozpore s dobrými mravmi. Strany sporu dohodu o urovnaní začínajú slovami, že dohodu o postúpení práv a prevzatí záväzkov zo zmluvy o Autokredite uzatvorili „z dôvodov obom zmluvným stranám známym“. Z priebehu konania je preukázané, že týmito dôvodmi bola tá skutočnosť, aby motorové vozidlo, ktoré pôvodne na leasing uhrádzala žalovaná, nepatrilo do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej - sestry žalobcu a jej bývalého manžela. Je preto otázne, či konanie žalobcu bolo v súlade s dobrými mravmi, ak na takúto dohodu pristúpil, a formálne na seba prevzal záväzky z leasingovej zmluvy len preto, aby sestrino motorové vozidlo nebolo predmetom vyporiadania BSM. Súd preto požiadavku žalobcu v tomto smere považuje za neopodstatnenú.

21. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že ich priznal žalovanej, ktorá mala plnú úspech v konaní.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 127 ods. 1 ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.

Podľa § 127 ods. 2 ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.

Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.