Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_31CoE-42-2017.pdf
PDF · 110.71 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoE/42/2017
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a JUDr. Pavla Polku, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu B. XX, XXX XX L., vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpený: 1/ Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, zast. konateľom JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, zast. konateľom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom, proti povinnému: E. R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX Z. H., o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 3Er/471/2010-32 zo dňa 28.11.2016, takto jednomyseľne
rozhodol:
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
Návrh oprávneného zo dňa 12.12.2016 na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP zamieta.
Návrh oprávneného zo dňa 12.12.2016 na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamieta.
Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením vydaným sudcom okresný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že v danom exekučnom konaní predstavoval exekučný titul rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 16460/09 zo dňa 04.11.2009. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo domáhanie sa plnenia zmenky na podklade zmluvy o úvere zo dňa 18.12.2008 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Z predmetnej zmluvy mal súd prvej inštancie preukázané, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, ktorý je potrebné posudzovať podľa noriem spotrebiteľského práva, ktoré sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami. Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je súd povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, t.j. na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej doložky, keďže nedostatok právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať v spotrebiteľskej veci spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný súd v predmetnom konaní, nebola platne uzatvorená z dôvodu nedostatku písomnej formy v zmysle § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). V konaní nebola doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy.
2. Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v rade 2/, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ÚvES L95, S.29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), musela byť táto aplikácia založená na právnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti. Navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky potom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť. Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu Článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súd si túto povinnosť nesplnil. Osobitne oprávnený poukázal na to, že súd prvej inštancie nevytýčil vo veci ústne pojednávanie a napadnutým rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces t.j. odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie. Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec verejnej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Podľa oprávneného všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Zb. o rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p.). Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov, len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladne interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácií, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Vytýkal súdu, že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.). Podľa oprávneného ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu, v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Opravný mechanizmus upravený v ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní by inak nemal žiaden zmysel, pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným súdom. Navyše v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení, než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku. Rovnako tak je oslobodený ako akéhokoľvek časového obmedzenia, ktoré by ho zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas (vylúčenie lehoty ust. § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní komponovanej za účelom zachovania princípu právnej istoty). Zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštantnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany, domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhoinštančným orgánom súdnej moci. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Uviedol, že exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby v nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Ak by aj bol považovaný postup súdu za vykonávanie dokazovania, tak toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, lebo účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočnosti. Ďalej podľa oprávneného rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že oprávnenie na zastavenie exekúcie vyplýva z ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa oprávneného exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozsahu so zákonom zastavil exekučné konanie, čím zároveň odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tak tvrdil, že táto je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom je daná možnosť voľby. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o.i., aj ročná percentuálna
miera nákladov. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžadoval zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005). Oprávnený záverom zvýraznil skutočnosť, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva o právny poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). V neposlednom rade je podľa oprávneného potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.
3. Odvolací súd vec preskúmaval aplikujúc v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016, a to vzhľadom na ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň súd v odôvodnení prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré bolo možné napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario), preskúmal uznesenie súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
5. Vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu odvolací súd uvádza, že je rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Dôvody neprípustnosti exekúcie sú uvedené v § 57 Exekučného poriadku, prípadne vyplývajú z iných ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. Každý z týchto dôvodov neprípustnosti má za následok zastavenie exekúcie. V zásade ide o dôvody týkajúce sa exekučného titulu, pochybení pri uskutočňovaní exekúcie, dôvody súvisiace s úkonmi účastníkov, prípadne o okolnosti spojené s hmotnoprávnym zánikom záväzku po vzniku exekučného titulu. Dôvody pre zastavenie exekúcie sú teda tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru. Spoločnou ich charakteristikou je, že súd k týmto okolnostiam prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), v každom štádiu konania. Ak súd zistí neprípustnosť exekúcie pred vydaním poverenia (v konaní o žiadosti o udelenie poverenia), je to dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (§ 44); rovnako v námietkovom konaní súd vydá rozhodnutie, ktorým námietkam proti exekúcii vyhovie (§ 50). V praxi exekučných súdov je už judikatúrou ustálený právny názor, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
6. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či
už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
7. Odvolací súd poukazuje najmä na to, že oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere dňa 18.12.2008, pričom oprávnený zmluvu uzavrel ako podnikateľ v rámci predmetu svojho podnikania a povinný ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z uvedeného je zrejmé, že jednoznačne v súlade s ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy treba dotknutú zmluvu o úvere považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá bola uvedená v čl. 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako tzv. alternatívna rozhodcovská doložka. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné podmienky, ktoré sú neplatné. Problematickým v danom prípade boli okolnosti uzatvorenia rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola dojednaná na vopred vytlačenom tlačive pre neobmedzený počet klientov, a teda nie individuálne s povinným, spolu s riadnym poučením o následkoch uzavretia rozhodcovskej doložky. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaní. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená.
8. Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
9. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam a právnym ustanoveniam dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zastavil exekúciu, lebo rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý naň nemal právomoc, a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia.
10. Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade okresný súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., s účinnosťou od 01.07.2016 ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nebolo možné aplikovať v exekučnom konaní, z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.
11. Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, s účinnosťou od 01.07.2016 návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, poukazujúc na to, že je vecou členských štátov, aby
sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C - 243/08). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci, ktoré boli uvedené v tomto odôvodnení vyššie, odvolací súd má zato, že bolo zo stany odvolacieho súdu dostatočne ozrejmené, prečo sa konkrétna rozhodcovská doložka musí považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Súd ďalej poukazuje na to, že otázky boli odvolateľom koncipované tak, že v ich podtexte zaznieval právny názor oprávneného o tom, že súdy za každých okolností zakazujú rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, resp. že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto koncipované otázky neriešia právny základ daného prípadu a to skúmanie rozhodcovskej doložky z pohľadu jej neprijateľnosti a následnej absolútnej neplatnosti. V odôvodnení tohto návrhu oprávnený poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice, a to v jej prílohe pod písmenom q). Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil na spornom „preklade“ uvedenej smernice, ani nespochybňoval vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne (a to ani v prípade, že ako prvý sa pri alternatívnej doložke obrátil na rozhodcovský súd dodávateľ), len okresný súd ako aj odvolací súd posúdili obsah konkrétnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve vzhľadom na okolnosti jej uzatvorenia, nepodstatnými sú v súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice. V zmysle bodu 59 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej, v ktorom ESD konštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Preto považuje odvolací súd za nepodstatné dopytovať sa spotrebiteľa, či sa dovoláva nekalosti rozhodcovskej doložky, keďže jej nekalosť posudzuje ex offo za účelom poskytnúť zvýšenú ochranu slabšej strane - spotrebiteľovi. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď zistil, že oprávnený ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich) nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v týchto prípadoch nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP. (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.