Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/222/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému P. O., nar. XX.X.XXXX, O., F. XX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 (ďalej len združenie), zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Stropkov, Námestie SNP 7, o zaplatenie 7 121,88 eur s prísl., o odvolaní združenia proti rozsudku 24C/385/2013-174 z 24.11.2015 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta. Žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov konania. Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd rozhodol o trovách konania vedľajšieho účastníka. Stranám sporu ani združeniu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7 121,88 eur spolu s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 320,77 eur a úrokom z omeškania zo sumy 7 121,88 eur vo výške 8,75 % ročne od 24.2.2013 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania spolu vo výške 1 899,57 eur , pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 1 472,57 eur a z iných trov vo výške 427 eur (súdny poplatok), ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného (ďalej len združenie) náhradu trov konania nepriznal. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 20.8.2013 domáhal a akými skutočnosťami ju odôvodnil. Konštatoval, že žalovaný uznal nárok čo do dôvodu i výšky a, že do konania na podporu žalovaného ako spotrebiteľa vstúpilo združenie, že žalovaný s jeho vstupom súhlasil. Poukázal na to, že združenie namietalo aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu, že zmluvu o postúpení pohľadávok pokladal za neplatnú. Mal za to, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka je držiteľom bankového povolenia podľa § 7 ods.1 zákona o bankách a nemohla postúpiť žalobcovi ako nebanke tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Predmetom postúpenia teda mohla byť len pohľadávka z ukončeného úverového vzťahu, resp. splatné splátky úveru, čo žalobca nepreukázal. Rozsah pohľadávky, ktorý bol postúpený na žalobcu, bol vo výške 15 418,89 eur a predstavuje skapitalizovanú dlžnú sumu z celého úverového vzťahu, ktorý mal trvať do septembra 2016. Na základe zmluvy o splátkovom úvere bola splatnosť poslednej zmluvne dojednanej splátky dohodnutá na 20.9.2016. Žalobca však nadobudol pohľadávku vo výške 15 418,89 eur na základe zmluvy o postúpení pohľadávok už 13.12.2012, teda ešte počas trvania úverového vzťahu. Tvrdil, že ku dňu postúpenia pohľadávky dlh vo výške 15 418,89 eur nemohol existovať. Slovenská sporiteľňa bola oprávnená na žalobcu postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. To by však

musela úverový vzťah lege artis ukončiť, t.j. vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Žalobca však relevantne nepreukázal, že by jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. S uvedeným žalobca sa nestotožnil a poukázal na čl. 18 bod 14 Všeobecných obchodných podmienok, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal aj na názor Doc. JUDr. Kristiána Csacha, publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého účelom § 92 zák. o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva, pričom cit. ustanovenie nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 2141 dní a teda, súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom na dikciu § 92 ods.8 zák. o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastával názor, že právny predchodca žalobcu konal v súlade s § 92 ods.8 zák. o bankách a teda, neporušil by bankové tajomstvo aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Ak by aj žalobca pripustil, že § 92 ods.8 upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banka na inú osobu, tak zo znenia cit. ustanovenia nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Cit. ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Ďalej súd uviedol, čo zistil z písomnej zmluvy o splátkovom úvere č.0447260693 uzavretej 29.9.2006 medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653 ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, čo vyplynulo z článku II bodu 2.,4 zmluvy (ich znenie citoval), z článku 7.6.1, Všeobecných obchodných podmienok, v znení účinnom od 1.8.2002 (aj ich znenie citoval), z listov Slovenskej sporiteľne a.s. zo 17.12.2007, 18.12.2012, zo zmluvy o postúpení pohľadávok, z prílohy č.1 k zmluve a z listu žalobcu, označeného ako Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo 4.2.2013, ktorým žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 23.2.2013 a vyzval žalovaného na úhradu dlhu vo výške 15 716,78 eur (bez príslušenstva 11 639,57 eur). Citujúc znenie § 1 ods.1, ods.2 písm. e/, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods.1, ods.5,§ 4 ods.1, § 5 zák. č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase vzniku posudzovaného právneho vzťahu a uzavrel, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané a ani žalovaný nespochybňoval, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli 29.9.2006 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 200 000,- Sk (6 638,78 eur) a žalovaný sa zaviazal splácať úver spolu s úrokom, príslušenstvom a ďalšími poplatkami v zmysle zmluvy v pravidelných mesačných splátkach vo výške 2 939 Sk (97,56 eur), počnúc od 20.10.2006, v 120-tich splátkach, so splatnosťou poslednej splátky 20.9.2016. Spolu tak mal žalovaný veriteľovi zaplatiť spolu s úrokmi sumu 11 707,20 eur. Po právnej stránke predmetný záväzkovo- právny vzťah posúdil podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase vzniku daného právneho vzťahu lebo predmetný vzťah totiž spĺňa definíciu spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 cit. zák. a zároveň, nemal pochybnosti o tom, že veriteľom v danom vzťahu je právnická osoba, ktorá poskytla spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania (žalobca) a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods.1 citovaného zákona). Z vykonaného dokazovania (príloha k zmluve o postúpení, zhodné tvrdenie žalovaného) ďalej vyplynulo a ani žalovaný nespochybňoval, že žalovaný prestal riadne splácať dohodnutý úver, že poslednú platbu počas trvania úverového vzťahu zaplatil 20.1.2007, že zaplatil len prvé tri splátky, štvrtú len vo výške 69,81 eur, spolu 362,49 eur; od januára 2007 z poskytnutého úveru nevrátil veriteľovi žiadnu finančnú čiastku a v tomto čase ostávalo žalovanému zaplatiť žalobcovi dlh vo výške 11 344,71 eur, že v priebehu trvania záväzkovoprávneho vzťahu z predmetnej zmluvy veriteľ uzavrel so žalobcom 13.12.2012 zmluvu o postúpení pohľadávky, že v čase postúpenia bol teda žalovaný v omeškaní so zaplatením 70 splatných splátok úveru (za obdobie od februára 2007 do novembra 2012) spolu vo výške 6 829,20 eur. V dôsledku omeškania so splácaním dohodnutých mesačných splátok, v súlade s § 5 zák. o spotrebiteľských úveroch v spojení s článkom 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok vzniklo veriteľovi oprávnenie pristúpiť k vyhláseniu tzv. predčasnej splatnosti úveru. Žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť celého dlhu z úveru ku 23.2.2013.

Uplatnený nárok vo výške 7 121,88 eur predstavuje istinu tvorenú neuhradenými splátkami úveru, ktoré sa stali splatnými od 20.9.2010 do 20.9.2016, t.j. 73 splátok x 97,56 eur. Poukázal na námietky združenia a zaoberal danosťou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní citujúc pri tom § 524 ods. 1,2, § 525 ods.1,2, § 526 ods.1 O. z. a zhrnul že, zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje dvojstranný právny úkon, ktorý musí vyhovovať zákonným podmienkam platnosti. Zmluva o postúpení pohľadávky pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu a splnenie zákonom vyžadovaných náležitostí vôle a prejavu a nesmie svojim účelom alebo obsahom odporovať zákonu, alebo ho obchádzať, alebo sa priečiť dobrým mravom (§ 37 a nasl. O. z.), zároveň, musí ísť o postupiteľnú pohľadávku, t.j. takú ktorej postúpenie nevylučuje § 525 O. z. a musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu. Zmluva o postúpení pohľadávky je teda absolútne neplatná, pokiaľ nebola uzavretá v písomnej forme, vyžadovanej zákonom, ďalej pre absenciu náležitostí vôle a prejavu, alebo, ak jej predmetom je nepostupiteľná pohľadávka podľa § 525 O. z. alebo iná pohľadávka, ktorej postúpenie zákon výslovne zakazuje (napr. predkupné právo podľa § 604 alebo právo na dôchodok podľa § 844 O. z.). V danej veci nebolo sporné a nikto nespochybňoval, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky je platná z hľadiska dodržania formy ako aj zákonom vyžadovaných náležitostí vôle a jej prejavu a tiež z hľadiska zrozumiteľnosti, určitosti, identifikovateľnosti a existencie postúpenej pohľadávky. Spornou bola otázka, či pohľadávka bola postupiteľná. Citujúc § 92 ods.8 zák. č.483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom do 31.12.2012 (t.j. v čase postúpenia pohľadávky) je toho názoru, že § 92 ods.8 zák. č.483/2001 Z.z. o bankách jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností zakotvuje možnosť postúpenia pohľadávky banky voči klientovi na inú osobu a to aj na nebankový subjekt. Tento osobitný zákon, predstavujúci lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia pohľadávky obsiahnutej v Občianskom zákonníku, teda postúpenie pohľadávky banky nezakazuje resp. nevylučuje. Vyplýva to aj z dôvodovej správy k zákonu o bankách, ktorá hovorí, že v jednotlivých odsekoch § 92 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva, okrem iného napr. úprava možnosti, aby banky bez porušenia bankového tajomstva poskytli svojim právnym zástupcom informácie o tých záväzkoch klientov, ktoré si klienti bánk a pobočiek zahraničných bánk riadne a včas neplnia, a to na účely vymáhania splnenia týchto záväzkov klientov, ďalej úprava možnosti, aby sa banky navzájom informovali o neserióznych klientoch, čo môže prispieť k predchádzaniu škodám, ktoré by im inak neseriózni klienti, najmä neplatiči dlhov, mohli spôsobiť a tiež, v ods.8 (predtým 7) sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Vo vzťahu k ďalšej námietke združenia zdôraznil, že citovaný zákon nikde neupravuje, že by predmetom postúpenia mohla byť len už splatná pohľadávka banky. Naopak, z právnej teórie vzťahujúcej sa k úprave všeobecného inštitútu postúpenia pohľadávky je zrejmé, že predmetom postúpenia môžu byť splatné aj nesplatné pohľadávky, t.j. pohľadávky, ktoré sa stanú splatnými v budúcnosti, dokonca aj premlčané pohľadávky. Nie je preto žiaden dôvod pre iný výklad tohto ustanovenia. Z tohto dôvodu preto predmetom postúpenia môžu byť nielen už splatné splátky úveru a jeho príslušenstva, ale kompletne celá pohľadávka, vyplývajúca zo zmluvy o úvere, bez ohľadu na to, či pôvodný veriteľ vyhlásil okamžitú splatnosť pohľadávky z úveru ešte pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky. Práve v tom spočíva podstata a právne účinky postúpenia pohľadávky. Postupca (pôvodný veriteľ) stráca postúpenú pohľadávku aj s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými a postupník vstupuje na miesto pôvodného veriteľa do predmetného záväzkovoprávneho vzťahu, stáva sa novým veriteľom dlžníka. Ako jediné podmienky pre postúpenie pohľadávky banky na nebankový subjekt citovaný zákon upravuje: 1/. omeškanie dlžníka so zaplatením hoci len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 dní a 2/.predchádzajúcu písomnú výzvu dlžníkovi. V danom prípade boli obe tieto podmienky splnené. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo a ani žalovaný nespochybňoval, že v čase postúpenia pohľadávky bol v omeškaní viac ako 90 dní [poslednú splátku žalovaný zaplatil v januári 2007, do postúpenia pohľadávky teda uplynulo vyše 70 mesiacov, t.j. vyše 2100 dní (takmer 5 rokov). Veriteľ zároveň 17.12.2007 zaslal žalovanému upomienku na omeškanie so splácaním úveru a vyzval ho na zaplatenie sumy 30 225,80 Sk v lehote do 24.12.2007]. Na platnosť postúpenia sa v zmysle § 526 ods.1 O. z., ako aj v zmysle § 92 ods.8 zák. o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka. Musí však byť o postúpení vyrozumený. Ak pôvodný veriteľ opomenie splnenie oznamovacej povinnosti voči dlžníkovi, nový veriteľ tento nedostatok zhojí tým, že v konaní preukáže, že k postúpeniu pohľadávky došlo. Učiní tak predložením zmluvy o postúpení. V danom prípade žalobca privodil účinky postúpenia voči žalovanému tým, že preukázal predložením písomnej zmluvy v tomto konaní, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Zhrnúc vyššie uvedené, uzavrel, že žalobca je v tomto konaní aktívne vecne legitimovaný na uplatňovanie predmetnej pohľadávky. Ďalej uviedol, že okrem istiny sa žalobca domáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania z priznanej istiny vo výške 8,75 % ročne od 24.2.2013 až do zaplatenia a zo sumy vo výške 320,77 eur, ktorá predstavuje kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne vyčíslený z jednotlivých 30 splátok splatných v období od septembra 2010 do februára 2013,

počnúc odo dňa ich splatnosti až do 23.2.2013, t.j. do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti celého dlhu. Citujúc znenie § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 O. z. a § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, konštatoval, že žalobcovi podľa vyššie cit. § 517 O. z. vznikol nárok aj na úroky z omeškania, pretože žalovaný nesplnil svoj peňažný záväzok splácať dojednané mesačné splátky v zmysle zmluvy o úvere riadne a včas. Uvedené vyplýva aj z článku 7.4. Všeobecných obchodných podmienok. Žalovaný sa zaviazal splácať úver mesačnými splátkami vo výške 97,56 eur vždy do 20.dňa každého mesiaca. Ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku vo vzťahu k uplatnenej istine, žalovaný nezaplatil splátky za obdobie od februára 2007, avšak žalobca si uplatnil nárok len na zaplatenie splátok za obdobie od 20.9.2010 do 20.9.2016. Čo sa týka splátok, ktoré sa stali splatnými pred vyhlásením okamžitej splatnosti úveru (obdobie od septembra 2010 do februára 2013), splátka za mesiac september 2010 bola splatná 20.9.2010. Žalovaný sa teda do omeškania dostal nasledujúci deň, 21.9.2010. Obdobne aj s ostatnými splátkami - za mesiac 10/2010 sa dostal do omeškania 21.10.2010, za 11/2010 dňa 21.11.2010 atď. až po 2/2013, kedy sa dostal do omeškania 21.2.2013. Kapitalizovaný úrok z omeškania s plnením týchto jednotlivých splátok, vypočítaný počnúc odo dňa ich splatnosti až do 23.2.2013, t.j. do vyhlásenia okamžitej splatnosti, predstavuje 320,77 eur. Ostatné splátky - za mesiace marec 2013 až september 2016, sa stali splatnými predčasne, v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu ku 23.2.2013, čo znamená, že do omeškania s ich zaplatením sa žalovaný dostal od 24.2.2013. Zhrnúc uvedené, návrhu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie kapitalizovaných úrokov z omeškania a úrokov z omeškania z istiny od 24.2.2013 až do zaplatenia. Výška uplatnených úrokov je v súlade s § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.; základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením dlhu bola vo výške 0,75 % ročne. Po zvýšení o osem perc.bodov vo výške 8,75 % ročne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. (jeho znenie citoval) a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy žalobcu predstavuje súdny poplatok zaplatený za návrh na začatie konania vo výške 427 eur (položka 1a/ sadzobníka tvoriaceho prílohu zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v znení účinnom v čase podania návrhu na začatie konania, t.j. 6% z ceny predmetu konania, min.16,50 eur), ako aj trovy právneho zastupovania, keďže žalobcu v tomto spore zastupoval advokát, resp. právnická osoba zriadená za účelom výkonu advokácie (§ 26 ods.4 O.s.p.), ktoré špecifikoval. Súd nepriznal právnemu zástupcovi odmenu za jeden úkon právnej služby, vyúčtovaný ako vyjadrenie z 23.11.2015, pretože súd pri odročení pojednávania konaného 6.10.2015 neuložil, aby vyjadrenie k právnej argumentácii združenia bolo predložené osobitne v písomnej forme. Nejde teda o účelne vynaložené trovy. Spolu účelne vynaložené trovy žalobcu činia 1.899,57 eur(súdny poplatok + trovy právneho zastúpenia), ktoré v súlade s § 149 ods.1 O.s.p., uložil žalovanému, aby priznanú náhradu trov konania zaplatil k rukám právneho zástupcu žalobcu. Zároveň nepriznal náhradu trov konania združeniu, pretože ním uplatnenú obranu vyhodnotil ako nedôvodnú. 3.Rozsudok napadlo včas podaným odvolaním združenie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O.s.p.]. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nestotožnil s jeho argumentáciou, v zmysle ktorej žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný a priznal mu žalovanú pohľadávku. Združenie vystupujúci v konaní na podporu žalovaného vzniesol v priebehu konania námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Túto námietku v priebehu konania podrobne odôvodnil, preto týmto poukazuje na písomné vyjadrenia vo veci. Nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku, predovšetkým s posúdením otázky výkladu § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o bankách). Následný záver súdu, podľa ktorého je predmetom postúpenia existujúca pohľadávka a cesia zo 13.12.2012 platná, považuje za nesprávny. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že právnym titulom uplatňovaného nároku žalobcu je pohľadávka z pôvodne bankového úveru. Banky poskytujú úvery najmä z peňažných zdrojov, ktoré získali verejnou výzvou na ukladanie peňazí verejnosti do týchto inštitúcií za úroky. Citoval znenie § 3 ods.2 zákona o bankách a tvrdí, že je zásadný rozdiel medzi úverom alebo pôžičkou poskytnutým bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom alebo pôžičkou poskytovanou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Štát chráni vklady občanov a právnických osôb uložené v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým udeľuje bankové povolenie a stanovuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Ďalej citoval znenie § 92 ods.8 zákona o bankách a uviedol, že v zmysle takto vymedzenej právnej úpravy žalobca v priebehu konania nepreukázal písomnú výzvu banky (právneho predchodcu žalobcu, spoločnosti SLSP, a.s.), ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky preukázateľne

doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Navyše, takáto výzva banky musí byť konkrétna a vecná a musí z nej vyplývať, ktoré splátky neboli uhradené, v akej výške a kedy sa tieto splátky stali splatnými. V predmetnej právnej veci však žalobca nepreukázal, aby písomná výzva banky bola klientovi aj skutočne doručená. K argumentácii súdu o tom, že pri kvalifikovanom omeškaní svojho klienta s časťou záväzku (nesplatených niekoľko splátok) má banka oprávnenie postúpiť inému subjektu a to aj osobe, ktorá nie je bankou, celý úver, to znamená splátky splatné, ale aj splátky, ktorých zročnosť ešte nenastala a to bez toho, aby banka pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého úveru uviedol, že takýto výklad nezodpovedá zmyslu, účelu a logike posudzovaného ustanovenia. Z § 92 ods.8 zák. o bankách vyplýva, že ak je klient banky napriek jej písomnej výzve v kvalifikovanom omeškaní „čo len s časťou svojho peňažného záväzku" voči banke, môže banka svoju „pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku" postúpiť písomnou zmluvou inej osobe. Z uvedeného je celkom zrejmé, že zákonodarca hovorí o možnosti postúpenia splatného záväzku klienta banky. Vyplýva to napokon aj z dôvodovej správy k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza „V ods.7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou." (pozn. pôvodný ods.7 sa stal ods.8 po novelizácii zákonom č. 552/2008 Z.z.). V dôvodovej správe je zákonodarcom ponúkaný celkom jednoznačný autentický výklad tohto zákonného ustanovenia. K správnemu výkladu však možno dospieť aj jazykovo- gramatickým, prípadne logickým výkladom. „Nesplácaný dlh" nemôže znamenať nič iné, než nesplatenú zročnú splátku úveru, prípadne dlh z celého úveru, ktorý sa stal zročným po vyhlásení mimoriadnej splatnosti celého úveru bankou. Pravidlá formálnej logiky nepripúšťajú záver, aby doposiaľ nezročné splátky úveru predstavovali „nesplácaný dlh". V tejto súvislosti poukázal na vyvíjajúcu sa judikatúru odvolacích súdov v skutkovo a právne obdobných právnych veciach: Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19.5.2015 sp. zn. 6Co/203/2015, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19.11. 2015 sp. zn.11Co/898/2014, Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.3.2015 č.k. 4Co/145/2014-341, Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 29.5.2014 č.k. 6Co/119/2013-135, Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 02. 2015 sp. zn. 19Co/177/2014 Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 2.9.2015 sp. zn. 3Co/140/2015 (z ich odôvodnení citoval). Odvolacie súdy poskytli v predmetných rozhodnutiach celkom jednoznačný a zreteľný právny názor ohľadom sporného 92 ods.8 zák. o bankách. Právna argumentácia smeruje k tomu, aby banka pri kvalifikovanom omeškaní svojho klienta so splácaním dlhu pristúpila k riadnemu ukončeniu úverového vzťahu so svojim klientom a následne zákonným spôsobom postúpila svoju pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. Jeho cieľom je zabrániť tomu, aby bez náležitého ukončenia úverové vzťahu došlo k obchádzaniu zákona tak, že z pôvodného bankového vzťahu medzi bankou a klientom, ktorý podlieha zvýšenej regulácii a kontrole štátom vznikne vzťah medzi nebankovou inštitúciou a klientom banky. Napokon, ukončenie úverového vzťahu bankou so svojim klientom pred postúpením pohľadávky je bežnou praxou drvivej väčšiny bánk na Slovensku. Poukazujúc na uvedené argumenty navrhol, aby odvolací súd rozhodol takto: Mení rozsudok Okresného súdu Košice I z 24.11.2015 č.k. 24C/385/2013-174 v jeho napadnutej časti tak, že žalobu zamieta a žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania v sume 883,51 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, č. účtu: 0104681744/0900, VS: 18911247 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ak by odvolací súd nevidel dôvody pre rozhodnutie vo veci samej navrhujeme, aby rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Združenie si uplatňuje aj náhradu trov odvolacieho konania za toto podanie vo výške 237,34 € (§ 13a ods.1 písm. g/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej AT) a režijného paušálu vo výške 8,58 € (§ 16 ods. 3 AT) a 20% DPH vo výške 49,18 €, teda celkove trovy odvolacieho konania vo výške 295,10 € (osvedčenie o registrácii pre DPH JUDr. A. Motyku je prílohou k vyčísleniu trov prvostupňového konania). 4.K odvolaniu združenia sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky s podacím hárkom, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Citoval z odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11.6.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, Uznesenia Krajského súdu v Nitre z 27.6.2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Zastáva názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Pre úplnosť však v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a § 92 ods.8 ZoB žalobca uvádza nasledovné: Podľa § 92 ods.8 ZoB, ktorého znenie citoval, zastáva názor, že § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,

ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Podľa názoru doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015 účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva. § 92 ods.8 zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Hlavný účel § 92 zák. o bankách bol aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Vzhľadom na uvedené navrhol vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky tak, ako to urobil český najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor, a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods.8 zák. o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným zák. o bankách. Z vyššie uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods.8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB. V ďalšom si žalobca dovoľuje upriamiť pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 2141 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcií § 92 ods.8 ZoB, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného v 1. rade trvalo nepochybne viac ako rok zastáva názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade § 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza z 30.3.2015, sp. zn. 12C/63/2014. Ďalej citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 16.3.2016, sp. zn. 12Co/223/2015 - 113, Okresného súdu Partizánske z 12.4.2016, sp. zn. 5C/170/2015-70. Ak by aj pripustil, že § 92 ods.8 ZoB upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, tak zo znenia § 92 ods.8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky (POZ: zákonodarca opäť cielene použil pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok." Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 219 ods.1 O. s. p. rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 295,10 eur s DPH pozostávajúce z jedného úkonu právnej služby vo výške 284,81 eur s DPH a režijného paušálu k právnemu úkonu vo výške 10,30 eur s DPH. 5.Podľa § 470 ods.1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6.Podľa § 470 ods.2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 , preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalobu zamietol, žalovaný nemá právo na náhradu trov konania a stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. 8.Združením uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 9.Súd síce použil správny právny predpis ale nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu. 10.V konaní bolo bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu bola uzatvorená 29.9.2006 zmluva o splátkovom úvere, na ktorú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľskú zmluvu a aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. § 23a (viď uznesenie ÚS SR z 5.6.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013) a zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako je nesporné, že žalovaný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, preto právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému listom z 18.12.2012 (č.l. 19), že postúpil pohľadávku vo výške 15 418,89 eur na žalobcu, pričom v čase postúpenia pohľadávky boli splatné pohľadávky vo výške 7 121,88 eur a vo zvyšnej časti sa stali splatnými až 23.2.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť. Taktiež je nesporné, že k postúpeniu pohľadávky na žalobcu malo dôjsť k 13.12.2012 zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE, kedy bol platný a účinný zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebných úveroch v platnom znení (ďalej len ZoSÚ), teda táto zmluva sa mala riadiť nim riadiť s poukazom na § 25 cit. zák. 11.Podľa § 25 Prechodné ustanovenia ods.1 ZoSÚ právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11.7.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. 12.Podľa § 25 ods.2 ZoSÚ ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11.7.2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver. 13.Podľa § 17 ods.1 ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu vrátane vzájomného započítania pohľadávok, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka. 14.Podľa § 17 ods.2 pôvodný veriteľ je povinný o postúpení podľa odseku 1 spotrebiteľa bezodkladne informovať; to neplatí, ak pôvodný veriteľ po dohode s nadobúdateľom práv naďalej spravuje spotrebiteľský úver vo vzťahu k spotrebiteľovi. 15.Podľa § 525 ods.2 O. z. nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. 16.Podľa § 526 ods.1 O. z. postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

17.Podľa § 526 ods.2 O. z. ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. 18.§ 17 ods.1 zák. č. 129/2010 Z. z. je lex specialis k všeobecným ust. o postúpení pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka. 19.Žalobca sa odvoláva na čl. 18 bod 14 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP), v ktorom žalovaný vyslovil súhlas s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek pohľadávky na tretiu osobu. Žalobcom tvrdená dohoda nie je obsahom VOP, preto nemohla byť podstúpená súdnej kontrole v tom smere, či takéto dojednanie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienku. 20.Zásadný problém vo vedenom konaní vznikol v dôsledku posúdenia právnych následkov plynúcich z právnej normy (§ 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách) v súvislosti s postúpením pohľadávky na iný subjekt, ktorý nie je bankou, teda prejudiciálne je nutné vyriešiť, či možno postúpiť pohľadávku z úveru na iný nebankový subjekt. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať spotrebiteľský úver a rovnako v konaní nepreukázal, aby došlo k postúpeniu pohľadávky po konečnom termíne splatnosti resp. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti. 21.Odvolací súd v prvom rade poukazuje na § 3 ods.2 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 22.Tým, že právny predchodca žalobcu postúpil na žalobcu pohľadávku zo zmluvy o úvere, ktorá bola v čase postúpenia platná, pričom časť splátok ešte neboli splatné, postúpil tým práva a povinnosti, ktoré sa spravovali zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Na žalobcu postúpil úver, na ktorého poskytovanie a vykonávanie práv z neho plynúcich nemal oprávnenie. Žalobca nemal oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ako to učinil listom zo 4.2.2013 a vyhlásil jeho splatnosť k 4.2.2013. 23.Z uvedeného dôvodu je nutné zmluvu o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa pohľadávky žalovaného považovať za neplatnú podľa § 39 O. z., lebo sa ňou obchádza zák. č. 483/2001 o bankách (§ 3 ods.2). 24.Podľa § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 25.V kontexte s § 3 ods.2 zák. o bankách spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky na iný subjekt môže byť len pohľadávka splatná a taká, s ktorou bol klient v omeškaní viac ako 90 dní po predchádzajúcej výzve veriteľa. Nemožno súhlasiť s výkladom § 92 ods.8 zák. o bankách, ktorý vykonal žalobca a s ktorým sa stotožnil súd prvej inštancie, podľa ktorého cit. ust., „...upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, tak zo znenia cit. ustanovenia nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná...“ Ak by bol pripustený takýto výklad, ktorý vykonal žalobca, citované ust. by prakticky nemalo význam, lebo vždy by bolo možné postúpiť celú pohľadávku, za splnenia podmienky, že dlžník bol v omeškaní čo i len s jednou splátkou dlhšie ako 90 dní. Odvolací súd je toho názoru, že na inú osobu ako banku možno postúpiť len splatnú pohľadávku, ktorému výkladu podporne svedčí aj vývoj § 17 ods.1,2 zák. č. 129/2010 Z. z. v platnom znení. Je nutné zdôrazniť, že predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie, lebo postúpením pohľadávky nedochádza k postúpeniu vzťahu na základe, ktorého pohľadávka vznikla, preto nemá postupca oprávnenia z tohto vzťahu, ale má len práva, ktoré prináležia postúpenej pohľadávke. V opačnom prípade by došlo k zmene zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv

a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák., na čo je potrebná dohodu zmluvných strán. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.10.2010, sp. zn. 3 Obdo 7/2009). 26.Zhrnúc vyššie uvedené žalobca nemá aktívnu legitimáciu v tomto spore lebo nie je nositeľom tvrdeného hmotného práva, ktoré mal nadobudnúť zmluvou o postúpení. 27. Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 28.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 29.Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 30.Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30.Žalovaný bol v konaní úspešný, ale žiadne trovy mu nevznikli, preto nemá právo na ich náhradu. 31.V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. 32. Vo vzťahu k združeniu odvolací súd zvažoval, či sú splnené predpoklady uvedené v § 257 CSP, a len výnimočne môže nepriznať (čiastočne) náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, ktorému by inak priznal náhradu trov celkom alebo sčasti. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný inštitút, ktorý indikatívne vypočítava okolnosti relevantné na jeho aplikáciu. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich náhrade musí byť odôvodnená. Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že vo vzťahu k združeniu ide o prípad, kedy sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Čo sa týka trov právneho zastúpenia združenia, ktoré vystupovalo na strane žalovaného, tieto možno priznať len za splnenia podmienky, že boli vynaložené účelne. V tejto súvislosti je nutné uviesť trovy vynaložené združením, pozostávajúce z trov právneho zast., nie sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že združenie - vzhľadom na svoj cieľ - bolo vytvorené na ochranu spotrebiteľa, že samotné združenie je spôsobilé a schopné chrániť záujmy spotrebiteľa. Združenie má právo zvoliť si pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl. 47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má združenie rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zastúpením v rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zastupovanie advokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania (nález II.ÚS78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky), nie je porušené jeho základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl. 47 ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. S prihliadnutím na cieľ združenia, ktorým je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesijná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zastupovanie advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako združenie, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako združenie a na svoje zastupovanie splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa. 33.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.