Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/730/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: WM Consulting & Communication, s.r.o., IČO: 34 127 798, so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, zastúpenej advokátom: JUDr. Roman Kvasnica, IČO: 36 866 598, so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, proti žalovanému: U. Z., nar. XX. A. XXXX, trvalo bytom D., D. ulica číslo XXXX/XX, o 2.803,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 19. augusta 2015 č.k. 3C/462/2012-250, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti rozhodnutia vo veci samej, v časti určenia neplatnosti zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti a v časti rozhodnutia o trovách konania ruší r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 447,95 eur, úrok vo výške 428,77 eur, úrok z omeškania vo výške 30,23 eur a 8 % ročný úrok z omeškania zo sumy 447,95 eur od 24. septembra 2012 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. určil, že zmluvné podmienky obsiahnuté v obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne, a.s. pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní FO - nepodnikateľom, účinných od 1. februára 2006 v bode 5.2, podľa, ktorého zmluvné strany sa dohodli, že úroky, náklady banky spojené s úverom a poplatky sa dňom ich splatnosti, dohodnutého v úverovej zmluve, alebo sadzobníku pripíšu k istine úveru a stávajú sa jej súčasťou a v bode 5.4 dlžník súhlasí, že pri splácaní pohľadávky banky sa pohľadávka banky spláca v nasledovnom poradí: splatné poplatky a náklady banky súvisiace s úverom v poradí od najskôr splatného záväzku, úroky z omeškania podľa poradia od najskôr splatného úroku z omeškania, úroky z prečerpania podľa poradia a od najskôr splatného úroku z prečerpania, úroky podľa poradia od najskôr splatného úroku a istina úveru sú podmienkami neprijateľnými a neplatnými, a výrokom IV. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 497, § 502 ods. 1 veta prvá, § 330 ods. 2 Ob.z. (zákon č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov), § 23a ods. 1 ZoOS1992 (zákon číslo 634/1992 Zb, o ochrane spotrebiteľa), § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 517 ods. 2 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), § 2, § 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1, 2, 3, 4 a ods. 5, ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii) a § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou nároku žalobkyne na vrátenie istiny poskytnutého úveru len v rozsahu 447,95 eur (ako rozdielu medzi poskytnutými finančnými prostriedkami v sume 1.659,70 eur a žalovaným právnej predchodkyni žalobkyne vrátenými finančnými prostriedkami v rozsahu 1.211,75 eur), pre neexistenciu jej nároku na kapitalizovanú istinu, pre nesprávnosť nakladania žalobkyne s realizovanými splátkami žalovaného, keď táto nesprávne, k nesplatenej istine pravidelne pripisovala úroky a poplatky a nesprávne započítavala došlé platby najskôr na poplatky, náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a až nakoniec na istinu (v presne

uvedenom poradí), ďalej dôvodnosťou nároku žalobkyne na zaplatenie uplatneného úroku z úver za obdobie od novembra 2006, do doby konečnej splatnosti úveru vyplývajúcej zo zmluvy len v sume 428,77 eur (počítaného ako 18,40% ročne zo zostatku nesplatenej istiny úveru k poslednému dňu toho, ktorého kalendárneho roka sledovaného obdobia), pre neexistenciu nároku žalobkyne na uplatnený úrok z kapitalizovanej výšky istiny úveru, ďalej dôvodnosťou nároku žalobkyne na úroky z omeškania v sume 30,23 eur, vypočítanej ako 8% ročne z priznanej výšky istiny od 21. novembra 2011, t. j. odo dňa nasledujúceho po konečnej splatnosti úveru do 23. septembra 2012, t. j. do dňa podania žaloby, nakoľko vo zvyšku vyčíslený úrok z omeškania bol vyčíslený žalobkyňou nezákonnou sadzbou úroku z omeškania zo sumy, ktorá jej nepatrila (z kapitalizovaných úrokov a poplatkov) s príslušným úrokom z omeškania vo výške 8% ročne počítaného zo sumy 447,95 eur od 24. septembra 2012 do zaplatenia, vyhodnotiac Zmluvu o úvere uzatvorenú 29. novembra 2006 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Bratislava, Tomášikova ulica číslo 48) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom za platnú (obsahujúcu všetky podstatné náležitosti kladené na takúto zmluvu § 4 ods. 2 ZoSÚ2001), majúcu spotrebiteľský charakter, vzhľadom na postavenie účastníkov zmluvy, nemajúc pochybnosti o tom, že veriteľom bola banka, ktorej predmetom podnikateľskej činnosti bolo aj poskytovanie úverov, bola dodávateľom bankovej služby a zo žiadneho z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by žalovaný požadoval poskytnúť úver ako podnikateľ (keď aj v samotnej zmluve sa priamo uvádza, že ide o spotrebiteľský úver), z ktorého dôvodu potom takto založený právny vzťah posudzoval nielen podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa príslušných ustanovením ZoSÚ2001 a Občianskeho zákonníka. Za nedôvodné vyhodnotil nároky žalobkyne na kapitalizovanú istinu úveru, úroky z úveru počítané z kapitalizovanej výšky istiny, poplatky za správu úveru v sume 67,66 eur a poplatky za správu úveru ako súčasť istiny, ktorých výška v rámci istiny nebola bližšie špecifikovaná. Poplatok za správu úveru bol stanovený v zmluve vo výške 1,99 eur mesačne, ktorý právna predchodkyňa žalobkyne dňa 31. októbra 2010 jednostranne zvýšila na sumu 2,99 eur s tým, že zo strany právnej predchodkyne žalobkyne nebola ani zachovaná písomná forma pre zmenu výšky poplatku ktorý bol v zmluve vo formulárovom tlačive uvedený v nižšej výške. Poplatok za správu úveru by mal korešpondovať nejakému predmetu plnenia, pričom však žalobkyňa bližšie nešpecifikovala, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré má platiť poplatok. Pri poplatkoch, ktoré má platiť spotrebiteľ je nevyhnutné, aby sa týmto poplatkom platilo skutočné plnenie poskytované spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že právny úkon banky zaťažujúci spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou, záväzkom platiť za niečo, čo v plnení spotrebiteľ od veriteľa neobdržal je podľa § 53 ods. 4 O.z. v nadväznosti na § 39 O.z. právnym úkonom neplatným a to jednak z dôvodu, že svojim obsahom aj účelom odporuje zákonu ale aj pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za správu úveru, teda za vedľajšie plnenie, ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne prevažným úspechom žalovaného v spore (67,65%, respektíve čistým úspechom žalovaného vo výške 35,30 %), ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu ani žiadne trovy nevyplývali, z ktorého dôvodu mu potom takýto nárok priznaný nebol.

2. Takéto rozhodnutie v jeho zamietajúcej časti, v časti určenia zmluvných podmienok za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, ako aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania (výroky II. až VI. rozsudku) napadla riadnym a včasným odvolaním žalobkyňa, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu v prvej inštancie na ďalšie konanie, vytýkajúc súdu prvej inštancie, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré skutočnosti mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, považujúc svoj nárok v konaní za riadne preukázaný listinnými dôkazmi, hodnotiac závery súdu prvej inštancie o nutnosti započítavať splátky žalovaného prednostne v plnej sume na istinu za nedôvodné a v rozhodnutí náležite neodôvodnené. Súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil z akého dôvodu sumu vyčíslených úrokov vypočítaval za ročné obdobia zo sumy ním nesprávne vyčíslenej istiny posledného mesiaca každého ročného obdobia (za obdobie od 29. novembra 2006 do 20. novembra 2011) a teda z akého dôvodu úroky za prvý až posledný mesiac každého ročného obdobia trvania zmluvného vzťahu nepočítal podľa výšky aktuálnej istiny za konkrétny mesiac. Okrem toho nezdôvodnil, prečo úroky z omeškania vyčíslil zo sumy ním vypočítanej istiny 447,95 eur od 21. novembra 2011, t. j. od splatnosti poslednej zmluvne dohodnutej splátky úveru do vyčíslenia pohľadávky žalobkyňou, t. j. do 23. septembra 2012 a nie od dátumu, kedy sa žalovaný skutočne dostal do omeškania so splácaním zmluvne dohodnutých anuitných splátok istiny, t. j. najneskôr od 21. marca 2009, z akých

dôvodov dospel k záveru, že žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila ako časť istiny aj kapitalizovanú istinu, t. j. istinu navýšenú o úroky a poplatky a z akých dôvodov dospel k záveru o neprijateľnosti a z toho plynúcej neplatnosti zmluvných podmienok uvedených vo výroku rozhodnutia. V tejto súvislosti taktiež poprel závery súdu o tom, že by si žalobkyňa kapitalizovala istinu o nezaplatené úroky a poplatky a jednotlivé úhrady žalovaného započítavala najskôr na splatné príslušenstvo pohľadávky a až potom na istinu. V tejto súvislosti poukázal na svoje vyčíslenie pohľadávky ku dňu 23. septembra 2012, ktorým vecne ako aj právne ďalej zdôvodňovala svoje nároky uplatnené v tomto konaní a z ktorého jednoznačne vyplýva, že istinu pohľadávky nekapitalizovala o úroky a poplatky a už vôbec nie o úroky z omeškania. Samotná žalobkyňa všetky splátky zo strany žalovaného najskôr započítala na istinu pohľadávky a až potom na príslušenstvo pohľadávky, a od najstarších nezaplatených splatných úhrad, konkrétne najskôr na najstaršie nezaplatenú splatnú časť istiny a následne na najstaršie nezaplatené príslušenstvo istiny, atď.. Vo svojom vyčíslení uplatnenej pohľadávky žalobkyňa na rozdiel od pôvodného vyčíslenia pohľadávky uvedeného v žalobe poplatky za správu úveru počas celého trvania zmluvného vzťahu neupravovala a tieto ponechala vo výške 1,99 eur mesačne a vôbec si neuplatnila poplatky za zaslanie upomienok žalovanému. Z takéhoto vyčíslenia pohľadávky žalobkyne vyplýva, že zmluvne dohodnuté anuitné splátky úveru neboli žalobkyňou navyšované nad zmluvne dohodnuté anuitné splátky

- tieto ostali rovnaké a boli vo výške 1.343 SK, t. j. 44,58 eur, taktiež neboli navyšované ani poplatky za správu úveru, žalovaným nezaplatené časti anuitných splátok úrokov a poplatkov, nekapitalizovali istinu, t. j. túto nenavyšovali, úroky boli vyčíslené iba zo splatnej istiny a započítavanie realizovaných úhrad bolo realizované najskôr na splatnú istinu až potom na splatné príslušenstvo pohľadávky. Z tohto vyčíslenia pohľadávky je zrejmé, že žalovaný v období od 20. decembra 2006 do 20. marca 2009 zaplatil žalobkyni celkom sumu 1.211,74 eur, pričom zo zaplatenej sumy bola suma 541,21 eur započítaná na splatnú istinu, suma 596,76 eur na splatné úroky a suma 53,77 eur na poplatky za správu úveru. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkala, že vôbec nebral do úvahy skutočnosť, že žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver spolu s úrokmi a poplatkami zaplatiť v šesťdesiatich anuitných splátkach po 44,58 eur, pričom súčasťou každej anuitnej splátky bola istina, úroky a poplatky, v zmysle konkrétneho plánu anuitných splátok, že celú sumu zaplatenú žalovaným započítal na istinu pohľadávky, dokonca aj na istinu, ktorá ku dňu jeho započítavania ešte nebola splatná, že v rozpore so zákonom nepriznal žalobkyni nárok na dohodnutý úrok z dlžnej istiny aj po splatnosti úveru, t. j. po 20. novembri 2011 (keďže rozhodujúcim pre určenie času, dokedy je dlžník povinný platiť úroky, nie je splatnosť úveru, ale moment vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi, t. j. moment splatenia úveru). V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2010 spisovej značky 3Obdo/3/2009 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach 24. januára 2014 spisovej značky 4Cob/146/2013. Za nesprávny považovala aj záver súdu o nedôvodnosti nároku žalobkyne na zaplatenie poplatkov za správu úveru, ktoré si žalobkyňa voči žalovanému uplatnila za obdobie od 20. februára 2009 do 20. novembra 2011 vo výške 67,66 eur, keďže takéto poplatky sa žalovaný zaviazal platiť žalobkyni v článku 1 úverovej zmluvy vo výške 1,99 eur mesačne dôvodiac, že poplatok za správu úveru sa týka hlavného predmetu plnenia (a tak nemôže byť predmetom prieskumu spotrebiteľskej ochrany), pričom výška poplatku je primeraná, žalobkyňa poskytovala žalovanému konkrétne služby v rámci správy úveru a dojednanie o poplatku za správu úveru je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Uplatnenie poplatku za správu úveru predpokladal dokonca v čase uzavretia zmluvy o úvere aj zákon ZoSÚ2001 v ustanovení § 2 písm. c). Takéto právo zaniklo až s účinnosťou od 10. júla 2013, kedy bol novelizovaný § 9 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách, do ktorého bol doplnený ods. 10, v zmysle ktorého veriteľovi sa zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Pokiaľ ide o vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné ďalej dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne si voči žalovanému neuplatnila žiaden finančný nárok v zmysle dvoch zmluvných podmienok, ktoré súd považoval za neprijateľné a neplatné a preto je výrok rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúci sa neprijateľnosti a neplatnosti týchto zmluvných podmienok vydaný rozpore so zákonom, konkrétne v rozpore s § 153 ods. 4 O.s.p.. Ak by sa súd prvej inštancie týmto vyčíslením pohľadávky žalobkyne zaoberal, zistil by, že pohľadávku si žalobkyňa vyčíslila tak, že pri jej vyčíslení neaplikovala ani jednu zo zmluvných podmienok, ktoré súd považoval za neprijateľné. Podľa jej názoru, do výroku svojho rozhodnutia by mohol súd tieto zmluvné podmienky, bez podaného návrhu uviesť iba v prípade, ak by právnej predchodkyni žalobkyne na ich základe nepriznal

nejaké plnenie. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď na zmluvný vzťah, uzavretý medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným vzhľadom k dátumu jeho uzavretia - 29. novembra 2006 aplikoval ust. § 52 až 55 O.z. platného a účinného od 1. januára 2008, keďže na uzavretý zmluvný vzťah bolo potrebné aplikovať len a to z dôvodu, že v prejednávanej veci išlo o zmluvou o úvere ako absolútny obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa vždy spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, či jednou, prípadne oboma zmluvnými stranami je fyzická osoba - spotrebiteľ.

3. Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 - ďalej len C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny.

6. Podľa § 389 ods. 1 C.s.p. (a) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší ak neboli splnené procesné podmienky a (b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť pred dovolacím súdom.

7. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci súdu prvej inštancie z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005) teda za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

8. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzovalo (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz ho vymedzuje ust. § 220 ods. 2 C.s.p.), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania je na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej aj účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., (t.č. §389 ods.1 písm. b) C.s.p.), ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým z takýchto ustanovení.

9. Podľa názoru odvolacieho súdu potom vyššie priblíženou vadou bolo postihnuté i rozhodnutie pojaté do napádaného rozsudku v prejednávanej veci, otázku správnosti ktorého urobila predmetom odvolacieho konania žalobkyňa. Tak ako to namietala samotná právna predchodkyňa žalobkyne vo svojom odvolaní, aj odvolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia úplne absentujú dôvody pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti uplatnenej istiny úveru v rozsahu 632,91 eur (rozdiel sumy istiny úveru vyčíslenej žalobkyňou v jej podaní z 30. januára 2015 v rozsahu 1.080,86 eur a sumy istiny priznanej súdom prvej inštancie v rozsahu 447,95 eur). Z odôvodnenia samotného rozhodnutia sa možno totiž dozvedieť len všeobecné, nepodložené závery súdu prvej inštancie, že následkom neprijateľných zmluvných podmienok (vyhlásených v tomto rozhodnutí za neplatné) bolo možné dospieť k záveru, že žalovaný nemôže dlhovať právnej predchodkyni žalobkyne 1.080,86 eur na istine, nakoľko táto k nesplatenej istine pravidelne pripisovala úroky a poplatky a nesprávne započítavala došlé platby najprv na poplatky, náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a až nakoniec na istinu (akoby sa to podávalo zo samotnej žaloby) bez ohľadu na prepočítanie a upresnenie nárokov žalobkyne uplatnených v tomto konaní jej podaním z 30. januára 2015 (súd prvej inštancie sa týmto vyčíslením v podstate nezaoberal a to aj napriek tomu, že žalobkyňa v ňom jednoznačne prezentuje záver, že pri vyčíslení svojich pohľadávok voči žalovanému všetky úhrady dlhu, ktoré žalovaný realizoval započítala na istinu pohľadávky ktorú nenavyšovala, teda nekapitalizovala o mesačne vyčíslené úroky a poplatky za správu úverového účtu a už vôbec nie o úroky z omeškania. Bez riadneho vysporiadania sa s takýmto podaním bolo potom aj predčasným vyhlasovať konkrétne obchodné podmienky za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti. Obdobne, pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený bežný úrok vo výške 727,90 eur vyčíslený ako nekapitalizovaný, za obdobie od 21. marca 2009 do 23. septembra 2012 (podľa vyčíslenia právnej predchodkyne žalobkyne z 30. januára 2015) z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd pri svojom rozhodnutí sa nezaoberal takto novo uplatnenou a vyčíslenou výšku úroku z úveru, ale vychádzal len z vyčíslenia úroku uvedeného v žalobe, v ktorej si žalobkyňa uplatnila bežný úrok vyčíslený za obdobie od 5. augusta 2011 do 23. septembra 2012 vo výške 428,77 eur (ktorej vyčíslenie /súd/ založil na nepodloženom a riadne neodôvodnenom predpoklade, že veriteľ má nárok na úrok z úveru len zo zostatku istiny nezaplatenej k poslednému dňu toho ktorého kalendárneho roka navzdory dohode zmluvných strán obsiahnutej v bode 6. všeobecných zmluvných podmienok právnej predchodkyne žalobkyne). Z odôvodnenia rozsudku okrem toho nie je zrejmé, akej časti uplatneného žalobného nároku žalobkyne súd nevyhovel v súvislosti s kapitalizáciou úrokov a poplatkov do istiny pohľadávky, z akých dôvodov celú sumu zaplatenú žalovaným započítal len

na istinu pohľadávky a nie aj na splatné príslušenstvo pohľadávky, z akého dôvodu dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania až dňom nasledujúcim po konečnej splatnosti celého úveru a to najmä ak (podľa platnej úverovej zmluvy - právneho základu žalobkyňou uplatnených nárokov) splácanie úveru bolo dohodnuté v mesačných splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci a žalovaný v dohodnutých splátkach dlh nesplatil.

10. Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd prvej inštancie pochybil, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia je výrazne rozporné, nezrozumiteľné a nepresvedčivé.

11. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (aktuálne podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.), ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením (aktuálne ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.).

12. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.) rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. Pre poriadok však odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

14. Pokiaľ ide o posúdenie vzťahov medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným podľa Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľský a samotnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Podľa znenia § 52 ods. 1 O.z. v období od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 O.z. síce nespadala, ale podľa ZoSU2001 (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tak tento právny vzťah možno podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení (platného v čase uzavretia zmluvy), keďže v zmysle jeho ustanovenia § 23a ods. 1 sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem zmlúv podľa O.z. i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje). Zmluva uzavretá medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. O.z. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava O.z. sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 O.z., odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. O.z. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

15. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O.z. (ktorými bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako

rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O.z. a ustanoveniach ZoOS1992 (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetných zmlúv) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

16. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O.z., ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O.z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O.z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O.z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

17. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na dohodnutý bežný úrok z požičanej istiny po konečnej splatnosti úveru (až do úplného splatenia dlhu - ako to namietala žalobkyňa) odvolací súd dodáva, že navzdory nesúhlasu žalobkyne, názor súdu prvej inštancie o povinnosti dlžníka platiť dohodnuté úroky len do konečnej splatnosti úveru (jeho splátok) treba považovať za správny. Od splatnosti dlhu (nevynímajúc dlh vzniknutý zo spotrebiteľského úveru) je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Ob.z.; uznesenie NS SR vo veci 4Obo 143/98). Dohoda o platení úrokov aj po zosplatnení úveru je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa (porov. rozsudok SD AZIZ). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre obdobie po konečnej splatnosti úveru (príp. predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru). V tomto prípade odpadá obmedzenie práva veriteľa na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky z požičanej sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred dohodnutou

konečnou splatnosťou úveru. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav a s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z.z. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (v tejto súvislosti pozri aj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).

18. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že zmluvné dojednanie o povinnosti dlžníka platiť poplatky za správu úveru nemôže byť predmetom prieskumu spotrebiteľskej ochrany odvolací súd dodáva, že zmluvné podmienky vo všeobecných obchodných podmienkach banky, ktoré požadujú od spotrebiteľa úhradu poplatku za vedenie úverového účtu podliehajú súdnej kontrole a sú podmienkami neprijateľnými. Vedenie úverového účtu nepredstavuje podľa názoru odvolacieho súdu samostatnú odplatnú službu banky klientovi, práve naopak slúži výhradne záujmom banky. Spotrebiteľ, ktorý si pravidelne plní svoju povinnosť splácať úver nie je na vedenie osobitného účtu bankou, s cieľom mať o splácaní úveru prehľad, odkázaný. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). Súčasťou úverovej zmluvy bol tzv. poplatok za správu úveru v sume 60 Sk mesačne. Súd s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-143/13, Matei proti SC Volksbank Romania SA, považuje tento poplatok za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide totiž o podmienku, ktorou sa dlžníkovi ukladá poplatok, za ktorý zo strany veriteľa (banky) nedostával žiadne relevantné protiplnenie. „Správa úveru“ totiž nemá pre dlžníka žiaden praktický význam. Pojem „správa úveru“ označuje zrejme súbor úkonov spojených s faktom, že veriteľ eviduje zostatok úveru, pripisuje úroky, započítava splátky, účtuje poplatky a pod. Tieto úkony však veriteľ vykonáva pre svoje potreby, nie pre potreby dlžníka. Z ustanovení zmluvy ani obchodných podmienok pritom nie je ani zrejmé, v čom má takáto „správa účtu“ konkrétne spočívať, teda aké úkony veriteľa v prospech dlžníka majú byť týmto poplatkom odmeňované. Podľa názoru odvolacieho súdu tak v prípade tohto poplatku ide o skrytý a pre dlžníka (spotrebiteľa) neprehľadný spôsob zvýšenia úrokového výnosu inak než priamym vyjadrením vo výške úrokovej sadzby. Takéto ustanovenie tak celkom jednoznačne zakladá pre veriteľa nárok na ďalšiu peňažnú výhodu voči dlžníkovi, teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ide teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná.

19. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 C.s.p. viazaný, posúdiť nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní tak ako boli upresnené v podaní žalobkyne z 30. januára 2015 a 10. marca 2015, v prípade potreby a aj v závislosti na prípadnej ďalšej procesnej aktivite sporových strán vykonať aj ďalšie dokazovanie, ktoré žalovaný ako spotrebiteľ nenavrhol, ak to bude nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 C.s.p.), podľa § 191 C.s.p., náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci a o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky významné otázky.

20. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .