Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/143/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobcu: F. J., R.. XX.XX.XXXX, T. D. XXX XX V., Š. V. I., právne zastúpený JUDr. Annou Šeligovou, advokátkou so sídlom Kysucká cesta 570/2/9, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 5.100,- eur s prísl., takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.100,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku žalobu o zaplatenie sumy 2.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.100,- eur od 27.02.2014 do zaplatenia zamieta.

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.05.2014 podanou na Okresnom súde Žilina dňa 15.05.2014 domáhal proti žalovanému vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť mu súdu 5.100,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.100,- eur od 27.02.2014 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. 2. Skutkovo žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Žiline ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 dňa 26.07.2007 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa ust. § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) a f) Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb.) v spolupáchateľstve podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona v znení neskorších predpisov. Proti tomuto uzneseniu si podal v rámci výsluchu dňa 26.07.2007 sťažnosť, ktorú mu prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (Ďalej len „GP SR“) uznesením spis. zn. VII/2 Gv 111/07-6 zo dňa 26.07.2007 zamietol ako nedôvodnú. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina zo dňa 27.07.2007 spis. zn. 0Tp/532/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3Tpo/87/2007-43 zo dňa 09.08.2007 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, teda že je tu dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nakoľko mu hrozí uloženie vysokého trestu a taktiež z dôvodu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom väzba mu začala plynúť dňa 25.07.2007, teda dňom obmedzenia osobnej slobody. Po zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby Krajským súdom v Žiline podal následne žiadosť o prepustenie z väzby dňa 18.10.2007, jeho žiadosti však Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR nevyhovel a sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina svojim Uznesením spis. zn. 0Tp/532/2007 zo dňa 28.11.2007 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a jeho písomný sľub neprijal. Z väzby bol prepustený na základe uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR spis. zn. VII/2 Gv 111/07-91 zo dňa 20.12.2007. Jeho trestná vec bola viackrát spájaná s trestnými vecami iných obvinených, po spojení bola z nich vylučovaná, až napokon

bolo Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR spis. zn. VII/2/Gv 190/11-67 zo dňa 04.06.2013 trestné stíhanie voči jeho osobe podľa ust. § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal. V dobe, keď bolo voči nemu trestné stíhanie zastavené, bolo vyšetrovanie vedené už Prezídiom policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, odd. vyšetrovania Trnava, pracovisko Trenčín pod ČVS: PPZ-335/BOK-ZA-2011. Nakoľko mu bola postupom orgánov verejnej moci spôsobená závažná nemajetková ujma, listom zo dňa 30.07.2013 uplatnil svoj nárok voči žalovanému pôvodne ako náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške 3.100,- eur. Pokiaľ vo svojej žiadosti uvádzal vznik škody aj v dôsledku nezákonného rozhodnutia o trestnom stíhaní, k tomuto došlo jeho nesprávnym výkladom tohto ustanovenia v tom smere, že pokiaľ by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie o jeho trestnom stíhaní, nebolo by možné vziať ho do väzby, teda toto rozhodnutie považoval za podmienku, bez naplnenia ktorej by ho nebolo možné do väzby zobrať, ani o nej rozhodovať. GP SR ho svojim listom zo dňa 09.09.2013 vyzvala vyčísliť výšku nemajetkovej ujmy k jednotlivým nárokom, k čomu zaujal stanovisko tak, ako uviedol v predchádzajúcom odseku, a to listom zo dňa 09.10.2013. Listom zo dňa 04.10.2013 mu GP SR oznámila, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpila Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ako „MS SR“) ako orgánu oprávnenému vo veci konať. Dňa 02.10.2013 mu bol doručený list MS SR, v ktorom mu bolo dané na vedomie, že MS SR jemu postúpenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vracia späť na GP SR ako orgánu príslušnému na jej prerokovanie. Listom zo dňa 03.12.2013 ho GP SR vyrozumela o tej skutočnosti, že jeho nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia postupuje ako príslušnému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) - vtedy tento nárok nemal upresnený a táto otázka nebola doriešená - a na rozhodovanie o nároku na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe je príslušné MS SR. Listom zo dňa 16.12.2013 mu bolo dané na vedomie, že MV SR sa nepovažuje za orgán oprávnený konať za štát v predmetnej veci a vec postúpilo MS SR. Listom zo dňa 07.01.2014 ho MS SR vyzvalo doplniť jeho žiadosť o náhradu škody a túto konkrétne špecifikovať, pokiaľ bude trvať aj na nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, teda uznesenia o začatí trestného stíhania. V dôsledku tejto „nekonečnej papierovej vojny medzi orgánmi verejnej moci“ ho informoval jeho právny zástupca o stave konania, pričom tento uviedol, že požaduje uplatniť aj náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím o jeho trestnom stíhaní, výšku ktorej škody stanovil sumou 2.000,- eur. Listom zo dňa 21.01.2014 oznámil MS SR, že navrhuje predbežne prejednať jeho nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, výšku ktorej stanovil sumou 3.100,- eur a nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o trestnom stíhaní, výšku ktorej stanovil sumou 2.000,- eur, v obidvoch prípadoch sa jedná o nemajetkovú ujmu. Listom zo dňa 27.01.2014 mu dalo MS SR na vedomie informáciu, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola vrátená GP SR ako orgánu príslušnému na konanie v predmetnej veci. Listom zo dňa 10.02.2014 mu dala GP SR na vedomie, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vrátila späť MS SR ako orgánu príslušnému vo veci konať podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Listom zo dňa 19.03.2014 mu dalo MS SR na vedomie, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vracia GP SR. V svojom liste okrem iného MS SR uviedlo, že nakoľko už uplynula lehota na predbežné prerokovanie nároku dáva mu týmto na vedomie, že zotrváva na stanovisku o príslušnosti GP SR, ktorá mala žiadosť jednoznačne predbežne prerokovať. Ako vyplýva z vyjadrenia GP SR zo dňa 04.10.2013, jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej bola doručená dňa 26.08.2013, teda 6 mesačná lehota na jeho uspokojenie uplynula dňa 26.02.2014. Nakoľko GP SR v stanovenom termíne jeho nárok neuspokojila, jeho uspokojenia sa domáha cestou súdu na základe týchto ďalej uvedených dôvodov. Pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie o jeho trestnom stíhaní, táto skutočnosť poznačila celý jeho ďalší život. Uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Žiline ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 dňa 26.07.2007 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa ust. § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) a f) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § ust. 9 ods. 2 Trestného zákona. Z trestného činu vraždy bol obvinený v spolupáchateľstve s F. I., vec bola medializovaná, verejná mienka ho odsúdila, následky čoho pociťuje doteraz. Bola poškodená jeho povesť v rodine, v spoločnosti, v pracovnom živote. Zhoršil sa jeho psychický aj fyzický zdravotný stav, musel prerušiť kontakt s jeho vtedy 16 ročným synom, skončil jeho partnerský vzťah a celá rodina musela znášať kvôli nemu potupu. Aj samotné rozhodnutie o väzbe utvrdzovalo jeho blízke aj širšie okolie o jeho vine. Prišiel o prácu, o rodinu, o priateľov, o dobré meno, o dôveru. Pokiaľ ide o konkrétnu špecifikáciu a vyčíslenie náhrady škody jemu spôsobenej rozhodnutím o väzbe a jej vykonaním, postupoval v súlade so slovenskou legislatívou, najmä ust. § 8 ods. 5 písm. a) a ust. 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného ku dňu 12.09.2012, ako aj ust. čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a platnou judikatúrou (ďalej len Dohovor“),

konkrétne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/185/2011. V ďalšom žalobca uviedol, že pri vyčíslení náhrady škody za väzbu ako nemajetkovej ujmy postupoval s ohľadom na to, že jeho väzba trvala od 25.07.2007 (nakoľko mu týmto dňom bola obmedzená osobná sloboda) do 20.12.2007 (kedy bolo rozhodnuté o jeho prepustení z väzby), teda celkovo jeho väzba trvala 149 dní. Priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, teda za rok 2006 predstavovala sumu 18.761,- Sk, toho 1/30 = 625,37 Sk x 149 dní = 93.180,- Sk, t. j. sumu 3.093,- eur, ktorá suma bola orientačná pri stanovení výšky jeho náhrady škody, ktorú si uplatnil vo výške 3.100,- eur. Pokiaľ ide o vyčíslenie náhrady škody za nezákonné rozhodnutie o trestnom stíhaní ako nemajetkovej ujmy, túto vyčíslil v súlade s uvedenými zásadami (v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/185/2011) vo výške 2.000,- eur. Základ jeho nároku je tak daný podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 2, ust. § 5 ods. 1, ust. § 6 a ust. § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s ust. čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, pričom pri vyčíslení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného ku dňu 01.01.2009. 3. Žalovaný sa prostredníctvom orgánu konajúceho v jeho mene, t. j. GP SR, k doručenej žalobe vyjadril podaním zo dňa 18.08.2014, v ktorom uviedol, že uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu a navrhuje žalobu zamietnuť a zaviazať žalobcu nahradiť mu trovy konania. Nezodpovedá za nemajetkovú ujmu v sume 3.100,- eur, pretože táto mala byť spôsobená rozhodnutím súdu a rovnako nezodpovedá ani za údajnú nemajetkovú ujmu v sume 2.000,- eur, pretože jej vznik žalobca nepreukázal, uspokojac sa iba so svojimi subjektívnymi tvrdeniami o jej existencii. V tejto časti žalobca neuniesol dôkazné bremeno. 4. Súd vec prejednal, vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol na pojednávaní dňa 21.04.2017 v prítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu. 5. Žalobca nad rámec dôvodov uvedených v žalobe, pokiaľ ide o nárok uplatnený titulom rozhodnutia o väzbe, na pojednávaní uviedol, že bol počas výkonu väzby bol ako obvinený podľa ust. § 2a zákona č. 221/2006 Z. z. obmedzený najmä vo výkone svojho práva na nedotknuteľnosť svojej osoby a súkromia, slobody pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku, práva na nakladanie s vecami osobnej potreby a práva slobodne sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach, čo samo o sebe zakladá dôvod na náhradu nemajetkovej ujmy. Teda samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu, či práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Ďalej spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a podobne. 6. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že pokiaľ žalobca označil za nezákonné rozhodnutie, od ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo výške 2.000,- eur, uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe zo dňa 26.07.2007 pre trestný čin vraždy podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona, a to z dôvodu, že uvedené trestné konanie skončilo zastavením trestného stíhania podľa ust. § 215 ods.1 Trestného poriadku, a to uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky spis. zn. VII/2/Gv190/11 zo dňa 04.06.2013, má za to, že neskoršie rozhodnutie o zastavení trestného stíhania v žiadnom prípade nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tvrdenie žalobcu, že dotknuté uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné rozhodnutie, tak nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia nepredpokladá istotu, že skutok sa stal a že ho skutočne spáchal obvinený, ale vyjadruje istú mieru pravdepodobnosti o jeho spáchaní touto osobou. Uznesenie o vznesení obvinenia tak nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť v spáchaní trestného činu sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdí. Žalovaný v tomto kontexte odkázal na nález Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013. Ďalej žalovaný uviedol, že iný záver by nepochybne viedol k popretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii neviny, k popretiu účelu samotného trestného konania, resp. jeho časti, t. j. prípravného konania, ktoré by de facto stratilo svoj význam a viedlo by k záveru o tom, že stíhať možno len osoby, ktorých vina je v čase vznesenia obvinenia bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Orgány činné v trestnom konaní majú zákonnú povinnosť stíhať osobu, ktorá je dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu. Preto pri vznesení obvinenia je prípustná istá miera pochybnosti o spáchaní tohto skutku obvineným, pričom uvedené je predmetom ďalšieho vyšetrovania, ktoré predstavuje najvýznamnejšiu časť prípravného konania. Sankcionovanie orgánov činných v trestnom konaní civilnými súdmi za ich činnosť uskutočnenú na základe a v medziach zákona je preto neprípustným zásahom do ich právomoci. Žalobca si svojim konaním trestné stíhanie zavinil

sám a akákoľvek náhrada škody by preto bola v rozpore s dobrými mravmi. Pri analogickej aplikácii ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. by sa súd mal vysporiadať s otázkou, či si žalobca trestné stíhanie zavinil, alebo nezavinil. Je teda potrebné odpovedať na otázku, čo bolo príčinou toho, že vo veci začali konať orgány činné v trestnom konaní. V tejto veci je možno jednoznačne vysloviť, že nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku, ktorý sa stal. Ani v prejednávanom konaní o náhradu škody totižto nemožno strácať zo zreteľa základnú skutočnosť, že dôvodom pre vznesenie obvinenia bolo konanie žalobcu. Žalovaný v ďalšom poprel, že by došlo ku zásahu do osobnostných práv žalobcu v takom rozsahu, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na priznanie peňažnej náhrady žalobca nepreukázal. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že aj v zmysle ustálenej judikatúry ide o vzťah príčinnej súvislosti v prípade, ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný, nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existenciu, ale príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nenastal. Uvedenú skutočnosť je v podmienkach kontradiktórneho procesu povinný preukázať žalobca, a to ako otázku skutkovú, nie právnu. Nebol produkovaný žiadny dôkaz o takom zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý by odôvodňoval priznanie nároku z titulu nemajetkovej ujmy. Žalovaný aj naďalej žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 7. Súd na základe dôkazov produkovaných žalobcom (listinných dôkazov a výsluchu žalobcu) dospel k nasledovným, či už v ďalších odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku výslovne uvedeným, alebo uvedeným v rámci právneho posúdenia prejednávanej veci, skutkovým zisteniam. 8. Vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina pplk. Ing. Július Šáray vydal dňa 26.07.2007 pod ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 uznesenie (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 5 spisu), ktorým podľa ust. § 199 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a súčasne podľa ust. § 206 ods. 1 vzniesol: 1. F. I. obvinenie za trestný čin vraždy podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov v spolupáchateľstve podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona v znení neskorších predpisov a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa ust. § 185 ods. 1 Trestného zákona v znení neskorších predpisov v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona v znení neskorších predpisov a 2. žalobcovi obvinenie za trestný čin vraždy podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov v spolupáchateľstve podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona v znení neskorších predpisov; lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že F. I. so žalobcom spoločne s ďalšou doposiaľ nezistenou osobou po vzájomnej dohode v období od 31.01.1998 do 12.05.1999 v úmysle zabrániť svedeckej výpovedi K. A., R.. XX.XX.XXXX v Ž., naposledy bytom Ž. - T., A. T. X/XX na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. 4 T 9/96, a tým oslobodiť F. I. spod obžaloby pre pomoc k trestnému činu lúpeže podľa ust. § 10 ods. 1 písm. c), § 234 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov fyzickou likvidáciou K. A., tohto nezisteným spôsobom priviedli do domu v katastri obce A., parcelné číslo XXX, súpisné číslo XX, kde mu v pivnici tohto domu zviazali ruky a nohy dohromady za chrbát a ústa mu prelepili lepiacou páskou, pričom ho takto ponechali presne nezistený čas a následne mu F. I. doposiaľ nezistenou strelnou zbraňou, ktorú mal v nelegálnej držbe spôsobil doposiaľ nešpecifikované strelné poranenia na hlave a hrudi, ktorým K. A. na tomto mieste podľahol, po smrti K. A. jeho telo spoločne previezli na presne nezistenom motorovom vozidle do areálu Vodného diela Žilina, kde ho uložili do vykopanej jamy pred vstupnou bránou na ľavom brehu, ktorú zasypali. Vyšetrovateľ vydané uznesenie odôvodnil tým, že výsluchmi svedkov S. D., Š. F., výsluchmi podozrivých F. I., žalobcu, ohliadkou miesta činu domu parcelné číslo XXX, súpisné číslo XX v katastri obce A., ohliadkou miesta činu výkopu pred vstupnou ľavou bránou Vodného diela Žilina, správy K.. F. Š., N.. z ohliadky kostí nájdených dňa 25.07.2007, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 4 T 9/96 zo dňa 13.02.2001, záznamu o pátraní po nezvestnej osobe K. A. zistil skutkové okolnosti uvedené vo výroku tohto uznesenia. 9. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vydal dňa 26.07.2007 uznesenie č. k. VII/2 Gv 111/07-6 (dôkaz označený žalobcom na č. l. 71 spisu), ktorým zamietol podľa ust. § 193 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť obvinených F. I. a žalobcu, ktorú podali proti uzneseniu o vznesení obvinenia KR PZ v Žiline, ÚJKP Žilina pod ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007, pri výsluchu dňa 26.07.2007, pretože je nedôvodná. Z obsahu odôvodnenia uznesenia vyplýva, že žalobca, ako aj F. I. odôvodnili podanú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia tým, že nespáchali skutok, ktorý je im kladený za vinu. Ďalej prokurátor v odôvodnení uznesenia uviedol, že dôvodnosť vznesenia obvinenia obom obvineným vyplýva z výpovede svedka, ako aj z ohliadky miesta činu. Na základe uvedeného bol postup vyšetrovateľa správny, keď po vyhodnotení dôkaznej situácie vzniesol obvinenie obom obvineným.

Postup vyšetrovateľa podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého vzniesol obvinenie, nie je konštatovaním viny, resp. uznaním viny oboch obvinených, o tomto môže rozhodnúť len príslušný súd. Na vznesenie obvinenia v zmysle ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku postačuje odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, to znamená ide o vyššiu mieru dôvodnosti, ktorá v tomto prípade je splnená. Zároveň prokurátor uviedol, že sa vyšetrovateľ v priebehu vyšetrovania bude zaoberať aj obhajobou oboch obvinených a teda bude im poskytnutý priestor na to, aby predložili prípadne aj dôkazy svedčiace o ich nevine. 10. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vydal dňa 04.06.2013 uznesenie č. k. VII/2 Gv 190/11-67 (dôkaz označený žalobcom na č. l. 54 spisu), ktoré nadobudlo podľa doložky na nej vyznačenej právoplatnosť dňa 04.06.2013, ktorým podľa ust. § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku trestné stíhanie obvinených F. I. a žalobcu pre trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa ust. § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania spolupáchateľstvom podľa ust. § 9 ods. 2, § 185 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, na skutkovom základe uvedenom v uznesení vyšetrovateľa KR PZ v Žiline, ÚJKP Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007, zastavil, pretože je nepochybné, že skutok nespáchali obvinení. Uznesenie prokurátor medzi iným odôvodnil aj tým, že analýzou a vyhodnotením všetkých zadovážených dôkazov som dospel k záveru, že svedok S. D. zrejme nebol očitým svedkom zavraždenia K. A. a zrejme sa ani nezúčastnil zakopávania jeho tela. Dôvod, pre ktorý svedok S. D. vypovedal okolnosti, o ktorých tvrdil, že bol svedkom, nebol dostatočne preukázaný, avšak o vierohodnosti jeho výpovedí možno pochybovať aj preto, že pri poslednom výsluchu dňa 22.11.2012 odmietol k veci vypovedať. Okrem usvedčujúcich výpovedí S. D. neexistujú žiadne iné dôkazy o tom, že k vražde K. A. došlo, že k nej došlo spôsobom, ktorý popísal svedok S. D., že vražda bola spáchaná na ním uvádzanom mieste a že túto vraždu spáchali F. I. a žalobca. Telo poškodeného K. A. sa nikdy nenašlo, a to ani napriek opakovaným pokusom v miestach, kde podľa výpovedí svedka S. D. malo byť uložené. Tvrdenia svedka S. D. ohľadom zakopávania tela K. A. nezodpovedajú stavu rozostavanosti Vodného diela Žilina na rok 1999. Z výpovede svedka X.. S. N., ktorý vtom čase vykonával na stavbe stavebný dozor a na Vodnom diele pracuje doteraz vyplýva, že toto Vodné dielo bolo spustené do prevádzky na jar v roku 1999 a nebolo tam také miesto, ktoré by sa zhodovalo s tvrdením S. D.. Svedok X.. N. ďalej potvrdil, že celé Vodné dielo bolo starostlivo strážené Súkromnou bezpečnostnou službou a pohyb neznámeho vozidla v areáli Vodného diela v nočných hodinách by automaticky vyvolal pozornosť a následnú kontrolu zo strany pracovníkov tejto služby. V čase výstavby prebiehali stavebné práce v podstate 24 hodín denne a pohyb všetkých vozidiel v areáli stavby bol neustále kontrolovaný. Taktiež vykonané ohliadky a výkopové práce v roku 2007 na miestach, kde sa malo nachádzať telo poškodeného K. A. boli negatívne. Rovnako negatívne dopadla aj previerka miesta prípadného uloženia tela vykonaná georadarom v roku 2012. V rámci vyšetrovania neboli získané ani žiadne podporné dôkazy, ktoré by potvrdzovali slová svedka S. D. čo i len nepriamo. Vykonaným vyšetrovaním nebol ani potvrdený motív vraždy zo strany F. I.. Z trestných spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že K. A. F. I. zo žiadnej trestnej činnosti neusvedčoval, vypovedal vo vzťahu k nemu viacmenej neutrálne a dokonca na hlavnom pojednávaní skôr v prospech F. I.. Žalobca ako druhá osoba trestne stíhaná za vraždu K. A. nemal vôbec žiadny dôvod na likvidáciu poškodeného. Z výpovedí svedkov nevyplýva, že by F. I. a žalobca boli v takom úzkom vzťahu, že by žalobca bol ochotný v prospech F. I. niekoho napadnúť alebo dokonca zabiť, prípadne pomáhať mu pri likvidácii tela obete. Vzhľadom k tomu, že K. A. pred svojim zmiznutím prejavoval určitý nepokoj a obavy a uvažoval nad odchodom do zahraničia, existuje určitý dôvod domnievať sa, že pre niekoho bol nepohodlný a že dôvodom jeho zmiznutia môže byť skutočnosť, že bol zavraždený. Vykonaným vyšetrovaním však nebolo zistené, že by F. I. a žalobca spáchali vraždu poškodeného K. A. tak, ako to uvádzal svedok S. D.. 11. Sudca Okresného súdu Žilina uznesením spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007 (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 6 spisu) v predmetnej trestnej veci obvinených F. I. a žalobcu rozhodol podľa ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku o tom, že obvineného F. I. berie do väzby z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a obvineného žalobcu berie do väzby z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom u obvineného žalobcu sa väzba vykoná v Ústave na výkon väzby Žilina a začala plynúť dňom obmedzenia osobnej slobody, t. j. odo dňa 25.07.2007 o 06.05 hod. 12. Senát Krajského súdu v Žiline uznesením č. k. 3Tpo/57/2007-43 zo dňa 09.08.2007 (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 7 spisu) v predmetnej trestnej veci obvinených F. I. a žalobcu rozhodol podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o zamietnutí sťažnosti oboch obvinených proti uzneseniu Okresného súdu Žilina spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tým, že sťažnosti boli podané v zákonnej lehote, oprávnenými subjektmi, bez bližšieho odôvodnenia, avšak neboli dôvodné. Ďalej Krajský súd v Žiline v odôvodnení uznesenia

uviedol, že obidvaja obvinení sú stíhaní pre závažný trestný čin, pre ktorý im hrozí až výnimočný trest. Táto skutočnosť, aj podľa názoru krajského súdu, dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by títo ušli alebo sa skrývali s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Hrozba vysokého trestu túto obavu, aj podľa názoru krajského súdu, dostatočne odôvodňuje. Zo spisu ďalej vyplýva, že pokiaľ ide o osoby obvinených, obidvaja už boli v minulosti opakovane súdne trestaní pre úmyselné trestné činy rôzneho charakteru, a to aj pre trestný čin násilnej povahy. Možno teda opodstatnene konštatovať, že v prípade obvinených ide o osoby náchylné k páchaniu trestnej činnosti. Naviac teraz sú obvinení stíhaní za jeden z najzávažnejších trestných činov. Doterajšia kriminálna minulosť obvinených aj podľa názoru krajského súdu, dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by pokračovali v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Prvostupňový súd preto rozhodol správne, keď u obidvoch obvinených konštatoval dôvodnosť väzobného stíhania v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. S takýmto záverom sa aj krajský súd na základe doposiaľ zabezpečených dôkazov v celom rozsahu stotožňuje. 13. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vydal dňa 20.12.2007 uznesenie č. k. VII/2 Gv 111/07-91 (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 8 spisu), ktorým v predmetnej trestnej veci obvinených F. I. a spol. podľa ust. § 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustil na slobodu obvineného žalobcu, ktorý bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Žilina spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007, pretože pominuli dôvody väzby. 14. Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 30.07.2013 (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 11 spisu) adresovaným GP SR v mene žalobcu ako poškodeného požiadal o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody v sume 3.100,- eur ako nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia o trestnom stíhaní a následne o väzbe. Svoju žiadosť, pokiaľ ide o skutkové tvrdenia, žalobca odôvodnil skutočnosťami, ako ich popísal aj v žalobe podanej v prejednávanej veci. 15. GP SR listom zo dňa 09.09.2013 adresovaným právnemu zástupcovi žalobcu (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 12 spisu) oznamovala, že dňa 28.08.2013 bola na GP SR doručená žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom tento nárok odvodzuje z dvoch titulov, a to nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe. Nakoľko však vo veci náhrady škody ako orgán konajúci v mene štátu vo vzťahu k prvému titulu je oprávnená konať GP SR a vo vzťahu k druhému titulu je oprávnené konať MS SR, žiada žalobcu v lehote do 10.10.2013, aby výšku nemajetkovej ujmy 3.100,- eur pomerne vyčíslil k jednotlivým uplatneným titulom.Z8roveň GP SR žalobcovi oznamovala, že nárok na náhradu škody, ktorý si uplatňuje z titulu rozhodnutia o väzbe, z dôvodu príslušnosti postúpila v tejto časti na MS SR. (toto potvrdzuje list GP SR zo dňa 09.09.2013 adresovaný MS SR ako dôkaz predložený žalobcom na č. l. 12 rub spisu) 16. MS SR listom zo dňa 24.09.2013 adresovaným GP SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 15 spisu) vrátila žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody doručené MS SR dňa 17.09.2013 GP SR s odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. a s odôvodnením, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola prvotne podaná na GP SR, ktorá je príslušná na predbežné prerokovanie nároku. Uvedená skutočnosť ani nie je spochybnená v postúpení žiadosti zo dňa 09.09.2013. 17. GP SR listom zo dňa 04.10.2013 adresovaným právnemu zástupcovi žalobcu (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 13 spisu) oznamovala, že s prihliadnutím na to, že MS SR prípisom zo dňa 24.09.2013 vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v jej časti späť na GP SR z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku, s ktorým sa GP SR nestotožňuje, pričom zotrváva na pôvodnom právnom závere uvedenom v list zo dňa 09.09.2013. 18. Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 09.10.2013 adresovaným GP SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 14 spisu) odpovedal na list GP SR zo dňa 09.09.2013, v ktorom uviedol, že náhrada škody uplatnená v záujme jeho klienta bola špecifikovaná ako škoda vzniknutá v dôsledku nezákonného rozhodnutia o trestnom stíhaní a následne o väzbe. Je nepochybné, že pokiaľ by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie o trestnom stíhaní, nemohol by byť žalobca vzatý do väzby. Základ nároku je však daný zastavením trestného stíhania voči žalobcovi. Vyčíslenie nároku žalobcu vo výške 3.100,- eur predstavuje náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ust. § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., zastavenie trestného stíhania však bolo analogicky podmienkou vzniku tohto nároku, ako to má na mysli ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ by mal žalobca vyčísliť výšku týmto spôsobom, musel by ju ešte navýšiť, pretože požadovaná náhrada škody vo výške 3.100,- eur sa týka iba odškodnenia za väzbu a je na spodnej hranici stanovenej ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného ku dňu 01.01.2009. 19. GP SR listom zo dňa 03.12.2013 adresovaným právnemu zástupcovi žalobcu (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 16 spisu) oznamovala právnemu zástupcovi žalobcu, že žiadosť žalobcu o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody v časti, v ktorej nárok odvodzuje od nezákonného rozhodnutia v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z. z. postupuje ako príslušnému orgánu MV SR. 20. MV SR listom zo dňa 16.12.2013 adresovaným MS SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 18 spisu) postúpilo MS SR žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody s odkazom na znenie ust. § 4 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 514/2003 Z. z. s odôvodnením, že žalobca si vo svojej žiadosti uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s tým, že mu mala vzniknúť ujma na práve na súdnu a inú ochranu. V zmysle tohto je oprávnené za štát konať MS SR. 21. MS SR listom zo dňa 07.01.2014 adresovaným právnemu zástupcovi žalobcu (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 19 spisu) oznámilo právnemu zástupcovi žalobcu, že predbežne prerokovaný môže byť jedine nárok z titulu uznesenia o vzatí do väzby, a to s odkazom na jeho listy zo dňa 30.07.2013 a zo dňa 30.12.2013 a vyzvalo právneho zástupcu žalobcu, že ak trvá aj na druhom označenom titule nároku na náhradu škody, na uznesení o začatí trestného stíhania, je potrebné špecifikovať prípadnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla práve v tejto súvislosti. V takomto prípade by však v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. bola oprávneným orgánom na prerokovanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody GP SR. 22. Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 21.01.2014 adresovaným MS SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 21 spisu) oznámil MS SR v reakcii na jeho list zo dňa 07.01.2014, že žalobca si v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o trestnom stíhaní uplatňuje sumu 2.000,- eur. 23. MS SR listom zo dňa 27.01.2014 adresovaným GP SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 22 spisu) postúpila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody v spojení s jej doplnením zo dňa 21.01.2014 opäť GP SR s odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. na vybavenie. 24. GP SR listom zo dňa 10.02.2013 adresovaným MS SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 23 spisu) vyjadrilo nesúhlas s postúpením žiadosti žalobcu na predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody a s odôvodnením, že príslušným orgánom v predmetnej veci je podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 z. z. MS SR tomuto odstúpilo žiadosť opätovne s odkazom na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. späť na vybavenie. 25. MS SR listom zo dňa 19.03.2014 adresovaným GP SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 25 spisu) zotrvávajúc na svojej argumentácii uvedenej v liste zo dňa 27.01.2014 vrátilo žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody GP SR späť. 26. Dňa 04.07.2013 podpísala K.. I. T. písomné vyjadrenie (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 26 spisu), v ktorom uviedla, že so žalobcom žili v spoločnej domácnosti od roku 2002 do roku 2007. V tomto období viedli normálny rodinný život aj s jej, vtedy neplnoletým, synom. Veľký zlom nastal v júli 2007, keď žalobcu zadržali pre podozrenie z trestnej činnosti. V čase výkonu väzby ho navštevovala a psychicky podporovala písomným alebo telefonickým kontaktom. Táto situácia bola pre ňu neúnosná, nakoľko si zakladá na svojej rodine a hanbila sa z čoho je žalobca obvinený. Po jeho prepustené z väzby sa rozhodla vzťah ukončiť z dôvodu odcudzenia a bolo pre ňu ponižujúce, aby naďalej žila s človekom, ktorý je pre okolie ako zločinec. 27. Podľa predloženého oznámenia Štatistického úradu SR (dôkaz preložený žalobcom na č. l. 27 spisu) bola priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR v roku 2006 vo výške 18.761,- Sk. 28. Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 29. Podľa ust. § 2 zákona č. 514/2003 Z. z., na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. 30. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 31. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 32. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, [1) § 3 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.

323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, § 38 a § 175a až 175zd Občianskeho súdneho poriadku] 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, [2) zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] 33. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru, [3) § 12 ods. 1 a 2 Trestného poriadku] 34. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, [3) § 10 ods. 8 Trestného poriadku v znení neskorších predpisov] a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. 35. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 508/2010 Z. z. účinnom od 01.01.2011, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu [4) § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre] v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 36. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. 37. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 38. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 39. Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. 40. Podľa ust. § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu. 41. Podľa ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2012, právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo amnestie prezidentom republiky, [5) čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky] c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, [6) § 163a Trestného poriadku] d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, [7) § 307 Trestného poriadku] f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, [8) § 309 Trestného poriadku] g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin

zákon ustanovil miernejší trest, h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky. 42. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 43. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. 44. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 45. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. [1a) § 35b ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z. z.] 46. Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 47. Podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2012, výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. 48. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. 49. Podľa ust. § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. decembra 2008. 50. Podľa ust. § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 51. Podľa ust. § 122 ods. 1 OZ, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. 52. Podľa ust. § 122 ods. 2 OZ, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. 53. Podľa ust. § 122 ods. 3 v znení zákona č. 131/1982 Zb. účinnom od 01.04.1983, ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. 54. Podľa ust. § 517 ods. 1 v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

55. Podľa ust. § 517 ods. 2 v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 56. Pokiaľ ide o žalobcom žalobou uplatňované právo v prejednávanej veci čo do žalovanej sumy 2.000,- eur, možno konštatovať, že žalobca si žalobou v konaní nepochybne uplatňoval právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplývajúce z objektívnej zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie - uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007 podľa cit. ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o žalobcom žalobou uplatňované právo v prejednávanej veci čo do žalovanej sumy 3.100,- eur, možno konštatovať, že žalobca si žalobou v konaní nepochybne uplatňoval právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplývajúce z objektívnej zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie o vzatí do väzby - uznesenie Okresného súdu Žilina spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007 podľa cit. ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. 57. Ak teda ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore (t. j. ako nositeľa žalobcom tvrdeného hmotného práva), žalobca túto nepochybne odvodzoval z toho, že označeným rozhodnutiami (o vznesení obvinenia a vzatí do väzby) bol ako obvinený (resp. ako osoba, na ktorej bola vykonané väzba) poškodený, pričom mu vznikla nemajetková ujma, pričom v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia jeho práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu jemu spôsobenú označenými rozhodnutiami a túto nie je možné uspokojiť inak ako v peňažnej forme (vo forme relutárnej náhrady). 58. Súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o žalovaného (štát) tento nie je logicky sám o sebe spôsobilý konať v civilnom sporovom konaní a je potrebné, aby v jeho mene konal príslušný štátny orgán podľa osobitného predpisu (ust. § 73 V prejednávanej veci je takýmto osobitným právnym predpisom nepochybne zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 určuje príslušný orgán v ust. § 4. 59. V konaní bolo nesporné (a súd sa s týmto stotožnil), že orgánom príslušným konať v mene žalovaného, pokiaľ ide o vec náhrady škody spôsobenej rozhodnutím vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie trestný čin vraždy podľa ust. § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) a f) v spojení s ust. § 9 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov je v zmysle cit. ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. GP SR. (k tomu viď primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016 pod publikačným č. 6) 60. V konaní bolo rovnako nesporné (a súd sa s týmto stotožnil), že orgánom príslušným konať v mene žalovaného, pokiaľ ide o vec náhrady škody spôsobenej rozhodnutím Okresného súdu Žilina spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007, ktorým bol žalobca vzatý do väzby je v zmysle cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. MS SR. 61. V prejednávanom prípade je tak zrejmé, že z dôvodu uplatnenia dvoch čiastkových nárokov boli príslušné konať za štát dva orgány, a to GP SR a MS SR. Keďže nie je možné, aby za štát konali v súdnom konaní dva orgány, súd konal s ako orgánom príslušným konať za štát s GP SR, a to v zmysle cit. ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. s ohľadom na to, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zo dňa 30.07.2013 na GP SR. 62. Z hľadiska naplnenia procesnej podmienky pre konanie súdu v prejednávanej veci, a to či došlo k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. príslušným orgánom podľa ust § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že ku dňu rozhodnutia súdu v prejednávanej veci, t. j. ku dňu 21.04.2017, zo strany GP SR nedošlo na základe písomnej žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňoval v súdnom konaní, doručenej GP SR dňa 26.08.2013 (v rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.100,- eur vyplývajúceho zo zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie o vzatí do väzby - uznesenie Okresného súdu Žilina spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007) a doručenej MS SR najneskôr dňa 27.01.2014 (v rozsahu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- eur vyplývajúceho zo zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie o vznesení obvinenia - uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007), k uspokojeniu jeho nároku a ani k oznámeniu GP SR, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Možno tak konštatovať, že ku dňu rozhodnutia súdu vo veci, t. j. ku dňu 10.04.2017, už zjavne márne

uplynula 6-mesačná lehota podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pre ktorej začiatok v zmysle ust. § 122 ods. 1 (zohľadniac odkaz ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) bol určujúci deň 26.08.2013, resp. najneskôr deň 27.01.2014, kedy žalobca doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody GP SR, resp. jeho doplnenie MS SR a ktorej koniec v zmysle ust. § 122 ods. 2 a 3 tak spadá najneskôr na deň 28.07.2014 (o 24.00 hod., keďže deň podľa ust. § 122 ods. 2 OZ, t. j. deň 27.07.2014 bola nedeľa, teda najbližší pracovný deň bol deň 28.07.2014). Teda aj napriek tomu, že v čase podania žaloby na súde dňa 15.05.2014 k uplynutiu lehoty podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo, bola ku dňu rozhodnutia súdu, t. j. ku dňu 21.04.2017, predmetná podmienka predbežného prerokovania nároku na náhradu škody naplnená. 63. Súdu však nedá na záver vyporiadania sa s uvedenou otázkou nevyjadriť sa k tomu, že právnej istote subjektov práva a ich dôvere v náležité a spravodlivé posúdenie ich oprávnených nárokov, ako aj vôbec vážnosti konania na úrovni ústredných štátnych orgánov nesvedčí, ak si žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tieto ústredné orgány štátu opakovane vzájomne postupujú bez toho, aby sa ktorýkoľvek z nich vôbec kedy zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku a tento predbežne prerokoval, a to len preto, že sa ani jeden z nich necíti byť príslušným podľa ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Je totiž potrebné si uvedomiť, že zodpovednostným subjektom v danom prípade je štát - Slovenská republika, teda nie konkrétny štátny orgán (čo dal súd do pozornosti aj GP SR na pojednávaní dňa 21.04.2017, keďže táto sa vyjadrovala k žalobe len vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej sume 2.000,- eur vyplývajúcemu zo zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie o vznesení obvinenia - uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007) a poškodenému s určitosťou nezáleží na tom, ktorý štátny orgán jeho žiadosť predbežne prerokuje, prípadne uspokojí jeho nárok a pri neuspokojení jeho nároku v následnom súdnom konaní koná v mene štátu ako žalovaného subjektu. 64. Súd sa tak v ďalšom zaoberal vecne posúdením vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a s tým spojenej dôvodnosti žaloby, a to vo vzťahu ku každému z dvoch žalobcom uplatňovaných nárokov zvlášť. 65. Pokiaľ tak ide o žalobcom v konaní uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- eur, ktorá nemajetková ujma mala vzniknúť žalobcovi v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia - uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007, súd poukazuje na to, že hmotno- právnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu (v danom prípade za vznik nemajetkovej ujmy) podľa ust. 3 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na rozdiel od všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 (protiprávne konanie škodcu, škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a napokon zavinenie), sú: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. škoda, resp. v danom prípade nemajetková ujma a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (v danom prípade vznikom nemajetkovej ujmy). 66. „Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou

rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné.“. (z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37, obdobné závery vyplývajú tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011, na ktoré rozhodnutia poukazoval aj žalobca v rámci svojej právnej argumentácie) 67. V kontexte s námietkou žalovaného poukazujúcou na vyslovenú právnu úvahu Ústavného súdu SR v náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorej: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.“ si súd s náležitým rešpektom k právnym názorom vysloveným Ústavným súdom SR dovolí poznamenať, že túto právnu úvahu nemožno prezentovať ako zásadnú judikatúrnu zmenu. Uvedené rozhodnutie II. senátu Ústavného súdu SR sa síce do istej miery môže javiť ako zásadne revidujúce vyššie citovanú dlhodobo konzistentnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, avšak podľa názoru súdu tomu tak nie je. Ak by tomu tak malo byť, rozhodnutie by sa nepochybne muselo s ohľadom na princípy právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) bližšie vyrovnať s doposiaľ vyššie cit. konzistentnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, nevynímajúc aj iné rozhodnutie toho istého senátu (v rovnakom zložení) v inom jeho skoršom rozhodnutí - náleze č. k. II.

ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR reprezentovanú práve cit. uznesením spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010. II. senát Ústavného súdu SR v náleze č. k. II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011 uviedol, že: „Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho nezákonnosť, resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní. Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil. S ohľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na vec sťažovateľov skutočne aplikoval právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel. Keďže právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože sťažovateľom svedčila od začiatku legitímna nádej na zhmotnenie ich pohľadávky na náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže od momentu právoplatného skončenia trestného konania, resp. najneskôr od momentu právoplatného skončenia priestupkového konania bez uznania ich viny spĺňali všetky podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.“. V citovanom náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 napokon Ústavný súd SR napokon udáva, že dotknutá judikatúra Najvyššieho súdu SR neprešla testom ústavnosti, avšak takýto test Ústavný súd SR zjavne ani v tomto rozhodnutí nevykonal. V kontexte s týmto súd poukazuje na dlhodobo sa vyvíjajúcu a stabilnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej Ústavný súd SR netvorí súčasť systému všeobecných súdov, ale podľa ust. čl. 124 Ústavy SR je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto úlohou Ústavného súdu SR nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha Ústavného súdu SR sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s Ústavou SR alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. (k tomu napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn.: I. ÚS 19/2002, I. ÚS 27/2004, I. ÚS 74/2005, III. ÚS 666/2016) Z uvedených dôvodov tak vyslovenú právnu úvahu Ústavným súdom SR v náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 nemožno chápať absolutizujúco a je ju nutné vykladať hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami konkrétnej veci, o ktorej sa v danom prípade konalo pred ústavným súdom. Dotknutá právna úvaha bola vyslovená v súvislosti s riešením otázky rozhodujúcej právnej skutočnosti pre začiatok plynutia objektívnej zložky premlčacej doby podľa ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., a to práve vo väzbe na vyššie spomínanú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Napokon treba tiež poznamenať, že Najvyšší súd SR konajúc v rozsahu svojej pôsobnosti podľa ust. čl. 142 ods. 1 Ústavy SR zjednocovať výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) zverejnil v roku 2014 uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37 (teda až po rozhodnutí Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, na ktoré sa žalovaný v rámci svojej obrany odvolával), pričom tak toto rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu je nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu podľa čl. 2 ods. 2 [k tomu uznesenie NS SR spis. zn. 3 Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: „Osobitný proces,

výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Podmienkou efektívneho plnenia úlohy najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle vyššie uvedeného je aj to, že ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali.“]. 68. Súd si v prejednávanej veci osvojil právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v cit. uznesení NS SR spis. zn. spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010, ktorý odzrkadľuje doterajšiu judikatúrnu prax najvyššieho súdu, zdôrazňujúc objektívny charakter zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. vychádzajúc z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok trestného konania. Pre účely posudzovania vzniku zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v konečnom rozhodnutí. Ak tomu tak nie je a trestné stíhanie bolo voči určitej osobe, ktorej bolo pre určitý skutok vznesené obvinenie, zastavené, niet logického dôvodu, aby aj napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy v rámci trestného konania formálne zrušené pre jeho nezákonnosť, toto uznesenie nebolo považované pre účely ust. § 3 ods. 1 písm. a) a ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné rozhodnutie. 69. V kontexte prejednávanej veci súd navyše poukazuje na to, že v zmysle výroku uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. VII/2 Gv 190/11-67 zo dňa 04.06.2013 bolo trestné stíhanie žalobcu (a rovnako aj spoluobvineného F. I.) zastavené z dôvodu podľa ust. § 215 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. , t. j. že je nepochybné, že skutok nespáchali obvinení. Z odôvodnenia predmetného uznesenia navyše vyplýva, že v dotknutom trestnom konaní sa ani bez pochybností nepotvrdilo, že K. A. bol zavraždený, keďže sa jeho telo aj napriek opakovaným pokusom nenašlo a že sa možno len domnievať, že dôvodom jeho zmiznutia môže byť skutočnosť, že bol zavraždený, a to vzhľadom k tomu, že pred svojim zmiznutím prejavoval určitý dôvod domnievať sa, že bol pre niekoho nepohodlný. Pokiaľ ide o svedka S. D.Š., na základe ktorého výpovede ako osoby priamo prítomnej pri zavraždení K. A. (mimo výpovede Š. F., výsluchov samotných obvinených F. I. a žalobcu, ohliadky miesta činu výkopu pred vstupnou ľavou bránou Vodného diela Žilina, správy K.. F. Š., N.. z ohliadky kostí nájdených dňa 25.07.2007 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 4T 9/1996 zo dňa 13.02.2001 a záznamu o pátraní po nezvestnej osobe K. A.) bol vyšetrovateľom PZ pri vznesení obvinenia žalobcovi (ako aj F. I.) ustálený vyšší stupeň pravdepodobnosti, že daný skutok spáchal žalobca spolu s F. I., prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR vyhodnotil výpoveď svedka S. D. ako výpoveď, o ktorej vierohodnosti možno pochybovať, pričom prokurátor dospel rovnako k záveru, že svedok S. D. zrejme nebol očitým svedkom zavraždenia K. A. a ani sa nezúčastnil zakopávania jeho tela. Okrem usvedčujúcich výpovedí S. D. neexistujú žiadne iné dôkazy o tom, že k vražde K. A. došlo, že k nej došlo spôsobom, ktorý popísal svedok S. D., že vražda bola spáchaná na ním uvádzanom mieste a že túto spáchali F. I. a žalobca. V kontexte uvedeného súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. VII/2 Gv 111/07-6 zo dňa 26.07.2007, z ktorého obsahu vyplýva, že žalobca, ako aj František Salinger odôvodnili podanú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia tým, že nespáchali skutok, ktorý je im kladený za vinu. Teda od samého počiatku žalobca namietal, že by skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie spáchal. Záverom je tak možné konštatovať, že aj prokurátor v samom závere trestného konania uznal dôvodnosť obhajoby žalovaného, že daný skutok nespáchal. 70. Na základe dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku, súd v danej veci uzavrel, že bola naplnená podmienka podľa ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia (uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 zo dňa 26.07.2007), voči ktorému žalobca podal včas riadny opravný prostriedok (sťažnosť zo dňa 26.07.2007). 71. Pokiaľ ide o naplnenie ďalšej podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného vznik nemajetkovej ujmy, a to existencia samotnej nemajetkovej ujmy vzniknutej na strane žalobcu, súd vo všeobecnosti konštatuje, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie

a podobne. Ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak ju súčasne nie je možné uspokojiť inak. Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 (ktoré je v prejednávanom prípade potrebné aplikovať s poukazom na znenie cit. prechodného ust. § 27b ods. 1 a skutočnosť, že k vydaniu nezákonného rozhodnutia - uznesenia vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 došlo dňa 26.07.2007), keďže zásadne nestanovoval pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne žiadne kritériá, a tým ponechal na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, ochrannom opatrení a o väzbe (s účinnosťou od 01.01.2013 novelizovaným ust. § 17 ods. 3 zákonom č. 512/2012 Z. z. naopak hornú hranicu). 72. Žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktorým mu bolo vznesené v dotknutej trestnej veci obvinenie, skutkov v žalobe vymedzil tak, že táto mala spočívať v tom, že z trestného činu vraždy bol obvinený v spolupáchateľstve s F. I., vec bola medializovaná, verejná mienka ho odsúdila, následky čoho pociťuje doteraz. Bola poškodená jeho povesť v rodine, v spoločnosti, v pracovnom živote. Zhoršil sa jeho psychický a fyzický zdravotný stav, musel prerušiť kontakt s jeho vtedy 16-ročným synom, skončil jeho partnerský vzťah a celá rodina musela znášať kvôli nemu potupu, pričom aj samotné rozhodnutie o väzbe utvrdzovalo jeho blízke aj širšie okolie o jeho vine. Prišiel o prácu, o rodinu, o priateľov, o dobré meno a o dôveru. Súd však musí konštatovať, že žalobca v tejto rovine jeho skutkových tvrdení v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu ním tvrdených okolností, na základe čoho by súd mohol u žalobcu dospieť k záveru o vzniku nemajetkovej ujmy. Súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že nie je všeobecne známou skutočnosťou a ani zo svojej činnosti nemá vedomosť (§ 186 ods. 1 o tom, že by dotknutá trestná vec žalobcu bola medializovaná. Žalobca súdu neponúkol na preukázanie tohto svojho tvrdenia žiaden dôkaz a neprodukoval ani len konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré média (či už celoštátnymi, príp. lokálnymi) a kedy informovali o dotknutej trestnej veci žalobcu a či v tejto súvislosti vôbec informovali o mene žalovaného, keďže v dotknutej trestnej veci bol predmetným uznesením vyšetrovateľa PZ za fyzického vykonávateľa vraždy K. A. (ten, kto mal priamo spôsobiť K. A. strelnou zbraňou porania, ktorým tento na mieste podľahol) označený F. I.. S tým potom súvisí aj skutkové tvrdenie žalobcu o jeho odsúdení verejnou mienkou. Ak totiž žalobca vôbec nepreukázal, že jeho trestná vec bola na verejnosti medializovaná, nemohlo logicky dôjsť k tomu, že by ho verejnosť bola odsúdila. Rovnako žalobca ani nepreukázal, že by bola poškodená jeho povesť v rodine, v spoločnosti a v jeho pracovnom živote. Okrem svojej výpovede ako strany sporu žalobca súdu predložil len jediný dôkaz, ktorý mal preukazovať poškodenie jeho povesti v rodine, prerušenie jeho partnerských väzieb k jeho družke I. T. a rodinných väzieb k jeho synovi, a to písomné vyjadrenie I. T. zo dňa 04.07.2013. V kontexte obsahu tohto vyjadrenia, ako aj v kontexte skutkových tvrdení žalobcu, že vznesením obvinenia v dotknutej trestnej veci utrpela jeho povesť v rodine a jeho či už bližšom, alebo širšom okolí a v pracovnom živote, si súd dovolí poukázať na to, že žalobca bol pred vznesením obvinenia opakovane súdne trestaný pre úmyselné trestné činy rôzneho charakteru, a to aj pre trestný čin násilnej povahy (z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 3Tpo/57/2007-43 zo dňa 09.08.2007, uvedené potvrdzuje aj obsah výpovede žalobcu v dotknutom trestnom konaní, ako to vyplýva z uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. VII/2 Gv 190/11-67 zo dňa 04.06.2013, kedy tento uviedol, že bol dvakrát odsúdený, že v minulosti bral drogy a aj s nimi obchodoval a za túto činnosť bol aj odsúdený). S poukazom na uvedené sa potom súdu javí ako nevierohodné vyššie uvedené tvrdenia žalobcu, ako aj opis skutkových okolností prezentovaný v písomnom vyjadrení I. T. o živote so žalobcom v spoločnej domácnosti v rokoch 2002 až 2007, kedy viedli normálny rodinný život a to až dovtedy, keď v júli 2007 zadržali žalobcu pre podozrenie z trestnej činnosti. Je tak zjavné, že samotné vznesenie obvinenia žalobcovi - jeho trestné stíhanie v predmetnej trestnej veci nemohlo spôsobiť rozpad jeho partnerského vzťahu so I. T., ktorá

so žalobcom aj napriek jeho inej kriminálnej minulosti žila 5 rokov normálnym rodinným životom a ani po tom, ako bolo žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin vraždy, tohto, podľa vlastných slov, vo výkone väzby navštevovala a psychicky podporovala písomným alebo telefonickým kontaktom. Podľa písomného vyjadrenia I. T. malo tak dôjsť k rozpadu partnerského vzťahu žalobcu s ňou až po tom, ako bol prepustený z väzby (20.12.2007), t. j. po takmer 5-tich mesiacoch od vznesenia obvinenia, na základe jej rozhodnutia tento vzťah ukončiť z dôvodu odcudzenia, pričom malo byť pre ňu ponižujúce, aby naďalej žila s človekom, ktorý bol pre okolie ako zločinec (v kontexte tohto druhého uvedeného dôvodu rozhodnutia I. T. ukončiť vzťah so žalobcom sa javí súdu jej písomné vyjadrenie ako nevierohodné, keďže do júla 2007 pre ňu nebola kriminálna minulosť žalobcu ponižujúcou a následne vznesené obvinenie bez preukázania viny jej pohľad na osobu žalobcu malo takto pod vplyvom okolia zmeniť). Pokiaľ ide o zmenu v pracovnom živote žalobcu, žalobca vôbec nepreukázal, že by bol pred vznesením obvinenia zamestnaný a že práve z dôvodu vznesenia obvinenia bol jeho pracovno-právny vzťah (ak tento mal) ukončený a následne sa mu z toho dôvodu nepodarilo zamestnať (žalobca vôbec nepreukázal, že by si bol hľadal prácu po prepustení z väzby). Pokiaľ ide o žalobcove tvrdenia, že prišiel o priateľov, žalobca vôbec nekonkretizoval žiadne osoby, ktoré by z dôvodu vznesenia mu obvinenia za trestný čin vraždy s ním prerušili vzťahy. Napokon v kontexte v prejednávanej veci vykonaného dôkazu výsluchom žalobcu, súd poukazuje znenie ust. § 195 ods. 1 CSP, ktoré tým, že tento dôkaz pripúšťa zásadne len vtedy, ak nemožno skutkové tvrdenia strany sporu preukázať inak (inými dôkaznými prostriedkami, napr. listinami, výsluchom svedkov), značne relativizujú dôkaznú silu výpovede žalobcu, navyše ak tento pri svojom výsluchu neuviedol žiadne konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by mohli vyplynúť závery súdu, že sa nevedel zamestnať, že sa ho ľudia báli, že sa s ním nechceli stýkať, nemohol si už vytvoriť ďalší partnerský vzťah, a to práve z dôvodu, resp. v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním začatým voči nemu na základe dotknutého uznesenia vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia. Žalobca napokon ani nijako nepreukázal skutkové tvrdenia pri jeho výsluchu v prejednávanej veci o obmedzeniach, ktoré mu prinášalo trestné stíhanie až do doby jeho skončenia v roku 2013 (kontrola jeho osoby políciou, monitorovanie jeho osoby, prehľadávanie jeho motorového vozidla, či nie je ozbrojený). 73. Súd tak z dôvodu nepreukázania skutkových tvrdení o okolnostiach nasvedčujúcich vzniku žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ako boli uvedené v predošlom odseku odôvodnenia tohto rozsudku, teda z dôvodu nepreukázania negatívnych následkov dotknutého trestného stíhania do jeho osobnostnej integrity vplývajúcich na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne, žalobu v časti o nahradenie nemajetkovej v sume 2.000,- eur z titulu zodpovednosti žalovaného za nezákonné rozhodnutie - uznesenia vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Žilina ČVS: KRP-57/OVK-ZA-2007 došlo dňa 26.07.2007 už bez ďalšieho zamietol, a to aj v časti o zaplatenie príslušenstva tejto žalovanej pohľadávky

- úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- eur od 27.02.2014 do zaplatenia. 74. Čo sa týka ďalšej časti žaloby, t. j. časti žaloby o zaplatenie sumy 3.100,- eur z titulu zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie o väzbe podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z., možno konštatovať, že v prejednávanom prípade bol žalobca vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu Žilina spis. zn. 0Tp 532/2007 zo dňa 27.07.2007, pričom následne bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. VII/2 Gv 190/11-67 zo dňa 04.06.2013. V danom prípade tak súd konštatuje, že u žalovaného bol naplnený jeden z predpokladov (ako ich súd menoval v odseku č. 65 odôvodnenia tohto rozsudku) vzniku jeho zodpovednosti za škodu podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Vzniku tejto zodpovednosti zjavne v prejednávanom prípade nebránil ani jeden z dôvodov podľa ust. § 8 ods. 6 písm. b) až i) zákona č. 514/2003 Z. z. V konaní nedošlo ani k preukázaniu takých skutkových okolností (tieto ani neboli žalovaným tvrdené), na základe ktorých by bolo možné zodpovednosť žalovaného v tomto prípade vylúčiť podľa cit. ust. § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., t. j., z dôvodu, že žalobca si väzbu zavinil sám. V súvislosti s týmto dôvodom vylučujúcim zodpovednosť štátu za škodu si súd dovolí poukázať na stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR spis. zn. Plfs 3/1977 zo dňa 30.11.1977 (publikovaného v Zbierke stanovísk najvyšších súdov a rozhodnutí súdov ČSSR pod publikačným č. 35/1977), podľa ktorého: „K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. totiž nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku alebo jej trvania v zmysle ustanovenia § 72 Trestného poriadku, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. I keď pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje

obavu, že obvinený napr. ujde alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o zavinenie na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených.“. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 3Tpo/57/2007-43 zo dňa 09.08.2007 vyplýva, že dôvody väzby žalobcu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku aj odvolací súd videl v skutočnosti, že „obidvaja obvinení sú stíhaní pre závažný trestný čin, pre ktorý im hrozí až výnimočný trest. Táto skutočnosť, aj podľa názoru krajského súdu, dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu by títo ušli alebo sa skrývali s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Hrozba vysokého trestu túto obavu, aj podľa názoru krajského súdu, dostatočne odôvodňuje.“ [dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] a „Zo spisu ďalej vyplýva, že pokiaľ ide o osoby obvinených, obidvaja už boli v minulosti opakovane súdne trestaní pre úmyselné trestné činy rôzneho charakteru, a to aj pre trestný čin násilnej povahy. Možno teda opodstatnene konštatovať, že v prípade obvinených ide o osoby náchylné k páchaniu trestnej činnosti. Naviac teraz sú obvinení stíhaní za jeden z najzávažnejších trestných činov. Doterajšia kriminálna minulosť obvinených aj podľa názoru krajského súdu, dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by pokračovali v páchaní ďalšej trestnej činnosti.“ [dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Na záver Krajský súd v Žiline v uznesení č. k. 3Tpo/57/2007-43 zo dňa 09.08.2007 uviedol, že: „Prvostupňový súd preto rozhodol správne, keď u obidvoch obvinených konštatoval dôvodnosť väzobného stíhania v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tr. poriadku. [pozn. vo výroku uznesenia Okresného súdu Žilina sa u žalobcu udáva dôvod väzby len podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] S takýmto záverom sa aj krajský súd na základe doposiaľ zabezpečených dôkazov v celom rozsahu stotožňuje.“. V danom prípade je tak zjavné, že žalobca nebol vzatý do väzby na základe konkrétneho konania (prípadne opomenutia konania, na ktoré bol povinný), ktoré by samo o sebe napĺňalo zákonné dôvody väzby a nebolo konaním, za ktoré už bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu a bol právoplatne odsúdený. Žalobca bol vzatý do väzby práve len z dôvodu hrozby vysokého trestu za trestný čin, z ktorého spáchania bol obvinený, ktorá skutočnosť mala dostatočne odôvodňovať obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by žalobca ušiel alebo sa skrýval s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu a súčasne z dôvodu svojej kriminálnej minulosti, ktorá skutočnosť mala dostatočne odôvodňovať obavu, že v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Napokon možno konštatovať, že žalovaný ani nevzniesol námietku, že by došlo k naplneniu jedného z dôvodov vylučujúcich zodpovednosť žalovaného podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a) až i) zákona č. 514/2003 Z. z. 75. Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších dvoch predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu žalobcu, a to či žalobcovi vznikla nemajetková ujma práve v príčinnej súvislosti s dotknutým rozhodnutím súdu o väzbe (resp. s vykonaním väzby na žalobcovi). Žalobca okrem tých istých následkov, ako ich tvrdil v kontexte so vznikom nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s dotknutým nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, ako ďalší následok vykonanej väzby spôsobujúcej jeho nemajetkovú ujmu, tvrdil, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu, či práva na súkromie a v tomto ohľade výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Ďalej jej výkon väzby spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a podobne. Súd sa s touto časťou skutkovej argumentácie žalobcu v spore zásadne stotožnil. Bez toho, aby žalobca o tom súdu potreboval predložiť dôkaz, z povahy väzby ako inštitútu trestného práva bez ďalšieho vyplýva, že osoba, na ktorej je vykonávaná väzba, je počas tohto času obmedzená na základných ľudských právach garantovaných Ústavou SR, a to na práve na slobodu pohybu a pobytu, práve na nedotknuteľnosť jej súkromia, vrátane jej rodinného života (t. j. osoba vo výkone väzby je odlúčená od príslušníkov rodiny, ako aj z ďalšieho okruhu osôb tvoriacich jeho sociálnu sféru), práve na zachovanie listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a práve na slobodné užívanie majetku (tieto obmedzenia vyplývajú z jednotlivých ust. § 11 a nasl. zákona č. 221/2006 Z. z.). Uvedené samo osobe spôsobuje nemajetkovú ujmu tejto osobe, v prejednávanej veci nevynímajúc z toho ani žalobcu. Za daných podmienok je nepochybne v značnej

miere znížená ľudská dôstojnosť osoby, ktorá je podrobená väzbe. Za tohto stavu vážneho zásahu do základných práv žalobcu garantovaných Ústavou SR, a to bez ohľadu na ďalšie následky vykonanej väzby, ktoré sa mali prejaviť v živote žalobcu po vykonaní väzby (ktoré však, ako už súd konštatoval v odseku č. 72 odôvodnenia tohto rozsudku žalobca nepreukázal), sa súdu javí primerané zadosťučinenie za žalobcovi vzniknutú nemajetkovú ujmu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím súdu o väzbe len vo forme konštatovania porušenia jeho práva ako nepostačujúce, pričom súčasne vzhľadom na charakter nemajetkovej ujmy mu vzniknutej nie je ani možné, túto odškodniť inak ako vo forme relutárnej náhrady. Týmto považoval súd žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie o väzbe za daný čo do jeho základu. 76. Ako už bolo vyššie uvedené v odseku č. 71 odôvodnenia tohto rozsudku, relevantná právna úprava z pohľadu prejednávanej veci neobsahovala kritéria, ktorými by sa mal súd riadiť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (ako je to s účinnosťou od 01.01.2009 upravené v ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z.) Žalobca výšku žalovaného nároku vyčíslil primerane vychádzajúc z cit. ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2012, a to s poukazom na skutočnosť, že jeho väzba trvala odo dňa 25.07.2007 do 20.12.2007, t. j. 149 dní a priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2006 bola vo výške 18.761,- Sk. Žalobca tak vyčíslil výšku žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 93.180,- Sk (18.761,- Sk / 30 x 149 dní pozbavenia osobnej slobody = 93.180,- Sk = 3.093,-eur). Vypočítanú sumu potom žalobca zaokrúhlil na celé desiatky eur nahor, t. j. na žalovanú sumu 3.100,- eur. V danej veci sa súdu javila žalobcom uplatnená výška relutárnej náhrady ako primeraná, a to práve s odkazom na úvahu samotného zákonodarcu vyjadrenú práve v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2012, podľa ktorej zákonodarca považoval za najnižšiu primeranú výšku relutárnej náhrady spôsobnej rozhodnutím o väzbe podľa ust. § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. práve v sume zodpovedajúcej jednej tridsatiny priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Aj keď nie je možné, ako už bolo uvedené v odseku č. ... odôvodnenia tohto rozsudku, na danú vec aplikovať cit. ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2012, súd, rovnako ako žalobca, použil spôsob určovania výšky relutárnej náhrady podľa tohto ustanovenia ako určité vodítko pre určenie relutárnej náhrady aj v prejednávanom prípade. Ak teda samotný zákonodarca v určitom období považoval za primeranú (minimálnu) výšku relutárnej náhrady jednu tridsatinu priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, pričom ani súčasná právna úprava zavedená novelou - zákonom č. 412/2012 Z. z. túto úvahu zákonodarcu neznegovala (keďže naopak určila maximálnu výšku relutárnej náhrady, ktorá mala mať v ďalšom všeobecný charakter pre rozhodovanie o výške nemajetkovej ujmy bez ohľadu na právny dôvod vzniku zodpovednosti za škodu), súd mal za to, že je možné použiť spôsob určovania výšky relutárnej náhrady podľa cit. ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2012, a to o to logickejšie, ak si žalobca uplatňoval nárok na relutárnu náhradu práve na spodnej hranici týmto ustanovením stanovenej výšky relutárnej náhrady (v zmysle výpočtu súdu by malo ísť presne o sumu 3.093,- eur; 18.761,- Sk / 30 x 149 aj začatých dní trvania pozbavenia osobnej slobody žalobcu = 93.179,63 Sk = 3.093,- eur). Ak si žalobca uplatňoval nárok na túto relutárnu náhradu zaokrúhlene v sume 3.100,- eur, súd mal za to, že takáto výška náhrady je v zmysle vyššie uvedeného primeranou konkrétnym vyššie uvedeným skutkovým okolnostiam prejednávanej veci (za jeden čo i len začatý deň pozbavenia osobnej slobody ide, podľa názoru súdu „len“ vzhľadom k vážnosti zásahu do základných ľudských práv žalobcu, o sumu 20,81 eur, 3.100,- eur / 149 dní = 20,81 eur) a v tejto časti tak s poukazom na vyššie uvedené žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.100,- eur. 77. Pokiaľ ide o uplatňované príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 na zaplatenie sumy 3.100,- eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.100,- eur od 27.02.2014 do zaplatenia (§ 517 ods. 2 , súd považuje za potrebné vo všeobecnosti poukázať na to, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Co 15/1997 zo dňa 24.06.1998 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2000 pod publikačným č. 45, rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012) V prejednávanom prípade tak nebolo možné žalobcovi proti žalovanému priznať úroky z omeškania so zaplatením sumy 3.100,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže v zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia sa žalovaný ku dňu rozhodnutia súdu do omeškania s plnením svojho

peňažného záväzku vo výške 3.100,- eur (§ 517 ods. 1 nedostal. Súd tak žalobu aj v ostávajúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.100,- eur od 27.02.2014 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol. 78. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 79. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 80. O nároku na náhradu trov konania súd v zmysle ust. § 262 ods. rozhodol s poukazom na zásadne totožný pomerný úspech strán sporu [úspech žalobcu počítaný ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. ku dňu 21.04.2017: 3.100,- eur, t. j. istina; celková výška pohľadávky s príslušenstvom vyčíslená ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. ku dňu 21.04.2017: 5.100,- eur, t. j. istina + 1.485,04 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.100,- eur od 27.02.2014 do 21.04.2017 = 6.585,04 eur; %-tuálny úspech žalobcu = 3.100,- eur / 6.585,04 eur = 0,47 = 47 %; úspech žalovaného 53 % = 100 %

- úspech žalobcu 47 %] podľa cit. ust. § 255 ods. 2 CSP, a to tak, že vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).