Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Csp-10-2017.pdf
PDF · 152.6 KB
Case nature
Area
Subarea
6Csp/10/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobkyne: G.. C. E., U.. XX.XX.XXXX, F. R. R.U. M. XXX, XXX XX L. U. G., Š. O. E., právne zastúpená STEHURA & partners, v. s. o., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s. so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, o zaplatenie 2.079,54 eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.014,60 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.014,60 eur od 03.02.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 64,94 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne:
- zo sumy 2.079,54 eur od 16.01.2017 do 02.02.2017 a
- zo sumy 64,94 eur od 03.02.2017 do zaplatenia, zamieta. Žalobkyni proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16.01.2017 doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 16.01.2017 domáhala rozhodnutia súdu, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 2.079,54 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.079,54 eur od podania žaloby do zaplatenia a zároveň jej nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia. 2. Žalobu žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela dňa 19.09.2011 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.09.2011 na sumu 1.700,- eur. Predmetnú zmluvu uzatvárala z dôvodu zlej finančnej situácie. Pri uzatváraní jej zástupca žalovaného predložil zmluvnú predtlač, ktorú podpísala bez toho, aby bližšie porozumela jeho obsahu. Zástupca žalovaného jej pri podpise povedal, že ak chce pôžičku, musí predmetnú zmluvu podpísať a že sa nemusí obávať, nakoľko ide o štandardnú zmluvu. V danom prípade išlo o čisto spotrebiteľský vzťah, pričom predmetná zmluva musí obsahovať všetky náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch pre daný typ úveru vyžaduje. Predmetná zmluva však podľa jej názoru nespĺňa viaceré podmienky zákona č. 129/2010 Z. z. Následne žalobkyňa poukázala na znenie ust. § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. s tým, že predmetná zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti poskytnutého úveru, ktorý musí byť presne datovaný, teda uvedený presným konkrétnym dátumom, aby dodávateľ poskytol spotrebiteľovi jasný a určitý termín konečnej splatnosti a nie aby si spotrebiteľ musel sám matematickými operáciami odvodiť dátum konečnej splatnosti z údajov uvedených v zmluve o úvere alebo všeobecných obchodných podmienok. Termín konečnej splatnosti nemôže byť vyjadrený len počtom mesiacov. Ďalej žalobkyňa namietala, že v predmetnej zmluve je uvedená RPMN rozsahom dvoch číselných údajov, a to od 39,2 % do 41,3 %, nad ktorými je symbol „**“. Odkaz na uvedený symbol je pod kolónkou č. 46 s textom „ Presná hodnota RPMN
závisí na dni poskytnutia úveru. Klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu Spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. „. Ak bola spotrebiteľovi presná výška RPMN oznámená až dodatočne po uzavretí zmluvy, takéto uvedenie podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespĺňa požiadavku zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je nutné dôjsť k záveru, že v zmluve nebol uvedený údaj o RPMN tak, aby bolo možné konštatovať, že spĺňa úmysel zákonodarcu, ktorým je nepochybne to, aby v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľovi poskytnutý jednoznačný údaj o RPMN, ktorý je práve tým údajom, na základe ktorého si spotrebiteľ daný úver môže porovnať s inými úvermi, resp. sa podľa neho rozhodnúť, či si daný úver zoberie, alebo nie. Nesprávne uvedenie podstatných náležitostí zmluvy je potrebné považovať za to, ako by tieto náležitosti neboli uvedené v zmluve vôbec. Súčasne žalobkyňa namietala, že v predmetnej zmluve nebola uvedená výška istiny, úroku a iných poplatkov ako súčasti každej splátky. S odkazom na znenie ust. § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z., žalobkyňa mala ďalej za to, že nesprávne uvedenie podstatných náležitosti zmluvy má za následok to, ako by tieto náležitosti neboli uvedené vôbec. Keďže zo strany žalovaného pri podpise úverovej zmluvy boli porušené ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere, daný úver sa musí považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko predmetná zmluva je zo zákona považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, bola povinná vrátiť žalovanému len sumu, ktorú si od neho požičala. Celkovo jej žalovaný poskytol sumu 1.700,- eur. Žalovanému však postupnými platbami vrátila až sumu 3.843,60 eur. Bez právneho dôvodu žalovanému tak vyplatila sumu 2.143,60 eur. S odkazom na znenie ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, žalobkyňa napokon uviedla, že žalovaný, ako podnikateľ, ktorého predmetom podnikania je aj dlhodobo poskytovanie úverov, sa uvedením konaním bezdôvodne na úkor nej obohatil a to tým, že s ňou uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere s vytknutými nedostatkami, neuviedol všetky skutočnosti prináležiace k zmluve o spotrebiteľskom úvere, hoc o tejto povinnosti dlhodobo vedel, požadoval od nej rôzne plnenia, hoc vedel, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, preto na základe uvedených dôvodov sa oprávnene dovoláva vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný nevydal. Z dôvodu prípadného premlčania jej nároku sa však domáha len zaplatenia sumy 2.079,54 eur, čo predstavuje platby, ktoré žalovanému zaplatila počnúc februárom 2014 až doposiaľ. 3. Žalovaný sa k doručenej žalobe a jeho prílohám, písomne vyjadril podaním zo dňa 14.02.2017 doručeným súdu dňa 15.02.2017. V podaní namietal, že z jeho strany nedošlo a ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, keďže prijímal platby žalobkyne oprávnene, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a v súlade s riadne dohodnutými úverovými podmienkami. Prijatím splátok uhrádzaných žalobkyňou len rešpektoval a dodržiaval zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou, keď prijímal plnenie, na ktoré mal v zmysle úverovej zmluvy riadny nárok. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Žalovaný ďalej uviedol, že je presvedčený, že v danom prípade žalobkyni nemohla a ani doposiaľ nevznikla žiadna pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko nedošlo 1. ani k plneniu bez právneho dôvodu - žalobkyňa plnila na základe úverovej zmluvy, ktorá je riadnym právnym dôvodom, 2. ani plnením z neplatného právneho úkonu
- úverová zmluva nebola súdom vyhlásená za neplatnú a 3. ani plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol - právny dôvod neodpadol. Skutočnosť, že uzavretá úverová zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, je tvrdená len samotnou žalobkyňou. Žalobkyňa toto svoje tvrdenie nepreukázala žiadnym konkrétnym rozhodnutím súdu, ktoré by určilo, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzavretá dňa 23.09.2011, sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Takéhoto určenia sa žalobkyňa nedomáha ani v tomto konaní. Posúdenie úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov len samotnou žalobkyňou bez ďalšieho nemôže mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia, nakoľko takéto posúdenie nie je spôsobilé nahradiť rozhodnutie súdu. Žalovaný preto považoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neopodstatnený. K absencii jednotlivých náležitostí spornej úverovej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa žalovaný vyjadril tak, že náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je uvedená v spornej zmluve v časti textu zmluvy označeného ako „Úver“, kde sú upravené presné údaje o výške mesačnej splátky - 64,06 eur pod bodom 39., o počte splátok - 60 pod bodom 40., o termíne konečnej splatnosti - 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci pod bodom 48., o dátume prvej a ďalších splátok v znení: „Prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka.“.
Žalovaný namietal, že obdobný názor pokiaľ ide o nevyhnutnosť rozkladu splátok zaujal vo svojom Rozsudku zo dňa 09.11.2016 aj Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15. Na toto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sa žalovaný odvolal aj pokiaľ išlo o námietky žalobkyne ohľadom absencie podstatnej náležitosti spornej úverovej zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Aj keď sporná úverová zmluva neobsahuje termín splatnosti každej splátky uvedením konkrétneho dátumu, na základe uvedených údajov je objektívne možné, aby spotrebiteľ bol schopný určiť termín splatnosti každej splátky. Pokiaľ ide o dátum konečnej splatnosti úverovej zmluvy je uvedený priamo v spornej úverovej zmluve nasledovne: „Lehota splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.“. Cieľom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je, aby mal spotrebiteľ informáciu, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Žalovaný mal tak za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosť podľa ustanovenia ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je tomu v danom prípade. Spotrebiteľ teda disponuje informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. dosiahnutý. K ďalšej námietke žalobkyne ohľadom neuvedenie výšky ročnej percentuálnej miery nákladov sa žalovaný vyjadril tak, že žalobkyňa mala uvedenú výšku ročnej percentuálnej miery nákladov už v čase podpisu spornej úverovej zmluvy. Odchýlka 1% určite nemohla v žalobkyni ako spotrebiteľovi vyvolať pochybnosti ohľadne výhodnosti úveru. Žalobkyni bola následne zasielaná presná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov v závislosti od toho, koľko dní po podpise úverovej zmluvy trvalo načerpanie úveru. Aj v tomto štádiu, pokiaľ sa žalobkyni zdalo, že úver je nevýhodný bola oprávnená od úverovej zmluvy odstúpiť. Predmetná zmluva bola uzatvorená z iniciatívy žalobkyne, žalovaný uzatvorenie zmluvy žalobkyni žiadnym spôsobom nevnucoval. Bolo povinnosťou žalobkyne zmluvu si riadne a dôsledne prečítať a následne až po dôslednom porozumení všetkým ustanoveniam ju podpísať. Ochrana spotrebiteľov sa nemôže dostať až do rozsahu, že oslobodí spotrebiteľa od čítania zmluvy a následne, keď dôjde k uplatňovaniu jednotlivých zmluvných ustanovení, sa začne spotrebiteľ brániť tým, že si ju neprečítal a neporozumel jej. Doposiaľ žiadny klient ako spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy nevyjadril nesúhlas, ani nenamietal žiadne z ustanovení úverových zmlúv a rovnako ani nepožiadal o vysvetlenie z dôvodu, že jej nerozumie. Taktiež žiadny klient neprejavil záujem na akejkoľvek korekcii jednotlivých zmluvných ustanovení, je preto nanajvýš nedôvodné po piatich rokoch od uzatvorenia úverovej zmluvy namietať, že zmluva nebola individuálne dojednaná. Veľa klientov ako spotrebiteľov sa obmedzí len na získanie finančného prospechu zo zmluvy zabúdajúc na svoje povinnosti. Úverová zmluva však zakladá synalagmatický záväzkový právny vzťah, na základe ktorého si strany majú plniť navzájom. Z uvedených dôvodov preto žalovaný nepovažoval žalobu za dôvodnú a žiadal ju súdom zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú. 4. Na vo veci nariadené pojednávanie dňa 21.04.2017 sa žalobkyňa a žalovaný neustanovili. Žalobkyňa svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila prostredníctvom svojho právneho zástupcu priamo na pojednávaní, pričom súhlasila s prejednaním a rozhodnutím súdu vo veci aj v jej neprítomnosti. Žalovaný neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 19.04.2016, pričom požiadali o vykonanie pojednávania aj v jeho neprítomnosti. Súd tak vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 21.04.2017 aj v neprítomnosti strán sporu. 5. Žalobkyňa na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrvala na žalobe v plnom rozsahu, ako aj na argumentácii, ktorú v nej produkovala. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej zo dňa 09.11.2016, túto považovala za nedôvodnú, vzhľadom k tomu, že Smernici Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS nemožno priznať ani priamy a ani nepriamy účinok. Ďalej právny zástupca žalobkyne upresnil, že táto si uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 2.079,54 eur zodpovedajúcej časti splátky č. 28 splatnej dňa 15.02.2014 v sume 29,62 eur a splátkam č. 29 až č. 60 každej v sume 64,06 eur, t. j. celkovo v sume 2.049,92 eur. 6. Súd tak pri rozhodnutí vo veci vychádzal z nasledovných skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi produkovanými žalobkyňou a súčasne z medzi stranami sporu nesporných skutkových tvrdení žalobkyne, o ktorých pravdivosti súd nemal dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP).
7. Dňa 23.09.2011 uzavrel žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako klient úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX (dôkaz predložený žalobkyňou na č. l. 4 spisu), ktorou sa zaviazal žalovaný poskytnúť žalobkyni bezúčelový úver vo výške 1.700,- eur a žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 60 pravidelných mesačných splátkach vo výške 64,06 eur, a to so splatnosťou prvej splátky po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pričom ak by nasledujúci kalendárny mesiac po poskytnutí úveru neobsahoval poradové číslo dňa v mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý, splatnosť tejto splátky mala byť stanovená na posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci, ďalej so splatnosťou ďalších splátok 15. dňa v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka s lehotou splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Úver bol ďalej poskytnutý pri uvedenej ročnej úrokovej sadzbe 33,86 %, RPMN od 39,2 % do 41,3 % (pričom žalobkyňa mala súhlasiť s tým, že presnú výšku RPMN jej oznámi žalovaný po poskytnutí úveru), priemernej hodnote RPMN 17,88 % a celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom vo výške 3.573,- eur. Zároveň sa mala žalobkyňa zaviazať platiť žalovanému poplatok za možnosť zmeny výšky a počtu splátok (zahrnutý v splátke) vo výške 0,30 eur. Žalobkyňa svojim podpisom súhlasila s tým, aby bola poistníkom poistená pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti, straty pravidelného zdroja príjmu a ďalej pre prípad invalidity alebo smrti následkom úrazu za úhradu poistného 4,51 eur (7,58 % z pravidelnej mesačnej splátky úveru bez poistenia), ktoré malo byť súčasťou splátky úveru vo výške 64,04 eur. Žalobkyňa svojim podpisom na zmluve prehlásila, že sa oboznámila s obsahom poistnej zmluvy č. XXXXXXXX/XXXX uzatvorenej medzi žalovaným ako poistníkom a Českou poisťovňou ZDRAVÍ a. s. ako poistiteľom vrátane znení Zvláštnych poistných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy. Žalobkyňa svojim podpisom na zmluve potvrdila, že bola oboznámená s Úverovými zmluvnými podmienkami žalovaného s kódom ISH211, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy. 8. Žalovaný listom zo dňa 11.01.2017 (dôkaz predložený žalobkyňou na č. l. 5 spisu) žalobkyni oznamoval, že jej úverová zmluva č. XXXXXXXXXX je k aktuálnemu dátumu doplatená a ukončená. Aj v kontexte tohto dôkazu, ako aj z dôvodu, že žalovaný nenamietal skutkové tvrdenie žalobkyne, že na predmetný úverový prípad žalovanému zaplatila celkovo sumu 3.843,60 eur, súd v ďalšom vychádzal, že žalobkyňa žalovanému poskytla na predmetný úverový prípad peňažné plnenie v celkovej výške 3.843,60 eur. 9. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 11.06.2010 do 31.03.2015, tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. 10. Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v pôvodnom znení účinnom do 30.11.2011, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. 11. Podľa ust. § 2 písm. b), d), g), h), i), j) a l) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 11.06.2010 do 22.12.2015, na účely tohto zákona sa rozumie b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru, l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
12. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 11.06.2010, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. 13. Podľa ust. 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v pôvodnom znení účinnom do 30.11.2011, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka (§ 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov) musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. 14. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 11.06.2010 do 31.12.2012, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 15. Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 16. Podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. ObZ v znení účinnom do 31.01.2013, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( § 591), zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o tichom spoločenstve ( § 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase ( § 692), zmluvy o bankovom uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716). 17. Podľa ust. § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 18. Podľa ust. § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 19. Podľa ust. § 451 ods. 2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 20. Podľa ust. § 456 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 21. Podľa ust. § 458 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 22. Podľa ust. § 517 ods.1 veta prvá OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 23. Podľa ust. § 517 ods.2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 24. Podľa ust. § 563 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 25. Podľa ust. § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 30/2013 Z. z. účinnom od 01.02.2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky [2) § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 26. Zmluva o úvere podľa ust. § 497 ObZ bola v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) ObZ v znení účinnom do 31.01.2013 absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, to znamená, že sa vždy spravovala ObZ bez ohľadu na to, kto bol subjektom tohto vzťahu (podnikateľ alebo iná osoba). Zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou, lebo vzniká už dohodou zmluvných strán o jej obsahu. Na jej vznik sa nevyžaduje aj faktické poskytnutie úverových prostriedkov. 27. Z vykonaného dokazovania mal tak súd za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej úverovej zmluvy zo dňa 23.09.2011. Aj s poukazom na to, že zo strany žalovaného išlo pri poskytnutí úveru o činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 2 ObZ a zo strany žalobkyne nešlo o obdržanie peňažných prostriedkov na výkon jej zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom išlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným žalobkyni, súd dospel k jednoznačnému záveru, že medzi stranami sporu vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (keďže nešlo zároveň o prípad podľa ust. § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy) a rovnako v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ. Zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je zvláštnym zmluvným typom, pričom spotrebiteľský úver môže byť dohodnutý v podobe rôznych typov zmlúv, napr. v zmluve o úvere podľa ust. § 497 ObZ, v zmluve o
pôžičke podľa ust. § 657 OZ, v kúpnej zmluve podľa ust. § 588 OZ a pod. Súd sa tak v ďalšom zaoberal otázkou, o aký zmluvný typ v tomto prípade išlo. S poukazom na vyššie uvedené, mal súd za to, že v danom prípade strany sporu uzavrel zmluvu o úvere podľa ust. § 497 ObZ, ktorou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni peňažné prostriedky (úver) a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť peňažné prostriedky, zaplatiť úroky, poplatky za možnosť zmeny výšky a počtu splátok a úhrady za poistné. 28. Žalovaný tak svoju povinnosť podľa ust. § 497 ObZ nesporne splnil poskytnutím peňažnej sumy 1.700,- eur žalobkyni s tým, že žalobkyňa sa mala zaviazať zaplatiť žalovanému celkovú čiastku podľa cit. ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. vo výške 3.573,- eur (v ktorej bola zahrnutá suma poplatkov za službu možnosti zmeny výšky a počtu splátok v celkovej výške 18,- eur = 60 x 0,30 eur) spolu s úhradou za poistenie v celkovej výške 270,60 eur (60 x 4,51 eur), a to v 60 mesačných splátkach vo výške 64,06 eur (60 x 64,06 eur = 3.843,60 eur = 3.573,- eur + 270,60 eur). 29. V súvislosti s posúdením žalobkyňou namietanej otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru súd považuje za potrebné na tomto mieste sa vyjadriť k argumentácii žalovaného založenej na aplikácii rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej zo dňa 09.11.2016. Súd dáva žalovanému do pozornosti, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s týmto Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. Výklad vnútroštátneho práva poskytujú totiž výlučne vnútroštátne súdy. Súd pripúšťa, že vnútroštátna právna úprava zakotvená v ust. § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s ust. § 11 ods. 1 písm. a) [toho času písm. b)] zákona č. 129/2010 Z. z. je v rozpore s obsahom Smernice [vyloženej Súdnym dvorom EÚ, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave; Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“.], avšak tento konflikt automaticky neznamená prednosť uplatnenia Smernice pred vnútroštátnou právnou normou. V taktom prípade totiž vnútroštátny súd je povinný skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok a ak jej priamy účinok priznať nemôže, tak či jej môže priznať aspoň nepriamy účinok (teda vykladať zákon eurokonformne), alebo napokon, či jej takýto nepriamy účinok priznať nemôže. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Zásadne platí zákaz horizontálneho priameho účinku smernice spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (pozn.: priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice). [k tomu napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-152/84 zo dňa 26.2.1986, rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004] Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci (t. j .v spore medzi jednotlivcami: žalobcom a žalovaným, súd Smernici nemohol priznať priamy horizontálny účinok. Nepriamy účinok smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci C-14/83 zo dňa 10.4.1984) znamená, že vnútroštátne súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, pričom tento výklad nie je absolútny (nejedná sa totiž o priamy účinok), ale je obmedzený rozsahom a medzami. Nejedná sa totižto (ako už bolo uvedené) o priamy účinok smernice, kedy je vnútroštátne právo vypustené a doslova nahradené smernicou a teda v prípade nepriameho účinku vnútroštátne právo ostáva naďalej v platnosti, nemôže byť vypustené na úkor smernice, vnútroštátny súd ho berie v plnom rozsahu v úvahu a vykladá ho, len musí skúmať, či ho môže vykladať eurokonformne. Povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (k tomu analogicky rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-105/03 zo dňa 16.06.2005, obdobne rozsudok vo veci C-268/06 zo dňa 15.04.2008) Vzhľadom na explicitné znenie
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súdy, ak by po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C42-15 vyložili toto ustanovenie vnútroštátneho práva eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, nahradili by doslova vnútroštátne právo Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok je vylúčený a teda je možné uvažovať iba o účinku nepriamom, takýto postup však nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem [resp. v rozpore s doterajšou ustálenou rozhodovacou praxou súdov, pokiaľ ide o výklad znenia ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., čo by zároveň neprípustným spôsobom zasiahlo do princípu právnej istoty]. V danom prípade sporu jednotlivcov tak súd argumentáciu žalobcu s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 neprijal a nevzal do úvahy. 30. Súd v rovine prejednávanej veci poukazuje na to, že dotknutá zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahovala náležitosti podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“) a výške splátok istiny a úrokov, ktoré mala žalobkyňa žalovanému zaplatiť. RPMN bola v zmluve uvedená v rozpätí od 39,2 % do 41,3 %, čo aj podľa názoru súdu (rovnako ako argumentovala žalobkyňa) nezodpovedá zneniu ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže túto je treba uviesť a vypočítať presne na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Súd mal za to, že neuvedenie určitého jedného údaja o RPMN je nutné považovať z hľadiska dôsledkov takejto chyby žalovaného ako veriteľa, ako by tento údaj nebol v zmluve uvedený vôbec, a to bez ohľadu na to, že išlo o rozpätie v rozsahu 2,1 %. Na tomto závere súdu o absencii podstatnej náležitosti spornej úverovej zmluvy nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, ak by žalovaný, ako to tvrdil, dodatočne po podpise spornej úverovej zmluvy a poskytnutí úveru zaslal žalobkyni oznámenie o presnej výške RPMN. Takéto jednostranné oznámenie veriteľa totižto nemôže konvalidovať formálny nedostatok zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá vyžaduje písomné dojednanie (oboch zmluvných strán, t. j. dodávateľa a spotrebiteľa) o všetkých jej podstatných náležitostiach (§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2001 Z. z.), a to logicky ešte pred poskytnutím plnenia podľa takejto zmluvy, keďže k plneniu zmluvných záväzkov logicky dochádza až po uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako dvojstranného právneho úkonu. Argumentáciou ad absurdum by tak bolo v zmysle argumentácie žalovaného dospieť k záveru, že aj iné podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. by postačovalo uviesť zo strany dodávateľa dodatočne až po poskytnutí spotrebiteľského úveru. Súčasne aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška každej mesačnej splátky v sume 64,06 eur, ďalej výška poplatku za možnosť zmeny výšky a počtu splátok vo výške 0,30 eur, ktorý bol súčasťou každej splátky, ako aj výška úhrady za poistenie vo výške 4,51 a napokon aj celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť, vo výške 3.573,- eur, nikde však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku, t. j. časť každej mesačnej splátky v celkovej výške 64,06 eur, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku. Keďže bol nepochybne žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.700,- eur, je však v zmysle cit. ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy zmluva aj napriek chýbajúcim podstatným náležitostiam platná, ale rovnako v zmysle uvedeného ustanovenia sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Argumentáciu žalovaného, že neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by určilo, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje za poskytnutý bez úrokov a poplatkov, súd vzhliadol ako nedôvodnú, keďže sankcia v zmysle cit. ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. dopadá na dodávateľa priamo zo zákona, a to na základe právnej skutočnosti, ktorou je v danom prípade absencia podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona č. 129/2010 Z. z., a to bez ohľadu na to, či naplnenie tejto sankcie bolo súdom deklarované, alebo nie. [súd len na okraj konštatuje, že sa ohľadom náležitosti zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. stotožnil s argumentáciou žalovaného a teda, že túto náležitosť bolo možné z obsahu spornej zmluvy bez ťažkostí a s istotou identifikovať] Úhradu za poistenie nebolo možné považovať za poplatok, ako ho má na mysli zákon č. 129/2010 Z. z., a to s poukazom na znenie cit. ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže v danom prípade nebolo preukázané a ani žalobkyňou tvrdené, že získanie spotrebiteľského úveru, resp. získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, by bolo podmienené zo strany žalovaného uzavretím poistenia. Z uvedeného dôvodu tak povinnosťou žalobkyne bolo žalovanému vrátiť len poskytnutú peňažnú sumu 1.700,- eur a úhradu za poistenie v celkove sume 129,- eur (60 splátok x úhrada za poistenie mesačne vo výške 2,15 eur ako 7,58 % zo sumy 28,3333 eur, t. j. 1/60 zo sumy 1.700,- eur, ktorá suma 28,3333 eur by mala po deklarovaní bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru zodpovedať výške mesačnej splátky úveru bez poistenia), t. j. celkovo zaplatiť žalovanému sumu 1.829,- eur v 60
mesačných splátkach vo výške 30,4833 eur so splatnosťou prvej splátky dňa 02.11.2011 (súd vychádzal zo žalobkyňou predloženého a nepochybne žalovaným vystaveného splátkového kalendára) a poslednej 60. splátky dňa 15.10.2016 a pri splatnosti 2. až 59. splátky 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. 31. Pokiaľ tak žalobkyňa uhradila v danom prípade celkovo sumu 3.843,60 eur, možno konštatovať, že uhradila žalovanému celkovo sumu o 2.014,60 eur vyššiu ako zodpovedala sume jej peňažných záväzkov z predmetnej zmluvy (3.843,60 eur, t. j. suma uhradená žalobkyňou - 1.829.- eur, t. j. suma, ktorú mala žalobkyňa povinnosť uhradiť). Suma 2.014,60 eur zároveň zodpovedá sume súčtu 31 splátok v dojednanej výške a časti jednej splátky v sume 28,74 eur. Možno tak konštatovať, že žalobkyňa uhradila časť dojednanej 29. splátky splatnej dňa 15.03.2014 v sume 28,74 eur a dojednané 30. splátku splatnú dňa 15.04.2014 až 60. splátku splatnú dňa 15.10.2016 každú vo výške 64,06 eur nad rozsah svojich skutočných peňažných záväzkov z predmetnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania zároveň nevyšlo najavo, že by existoval akýkoľvek právny dôvod peňažného plnenia žalobkyne žalovanému v rozsahu sumy 2.014,60 eur. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa cit. ust. § 451 ods. 2 OZ, keďže žalovaný získal peňažným plnením žalobkyne v rozsahu sumy 2.014,60 eur majetkový prospech bez právneho dôvodu. Žalovanému tak podľa cit. ust. § 451 ods. 1 OZ vznikla povinnosť vydať predmet bezdôvodného obohatenia, a to podľa cit. ust. § 456 OZ tomu, na koho úkor ho získal, v prejednávanom prípade žalobkyni, a to v súlade s cit. ust. § 458 ods. 1 OZ v rozsahu celej peňažnej sumy 2.014,60 eur. Pokiaľ sa týka času plnenia záväzku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.014,60 eur, súd poukazuje na to, že OZ neobsahuje žiadne ustanovenie o čase plnenia (splatnosti) nároku vyplývajúceho z práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani medzi stranami sporu o tomto čase plnenia nedošlo k žiadnej dohode. Žalovaný tak v zmysle cit. ust. § 563 OZ bol povinný plniť žalobkyni deň po tom, čo ho o toto plnenie žalobkyňa požiadala. Žalobkyňa však v konaní neprodukovala dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že žalovaného vyzvala na plnenie skôr, ako bola žalovanému doručený žaloba v tomto konaní, t. j. dňa 01.02.2017 (doručenka na č. l. 17 spisu). Preto tak za výzvu žalobkyne žalovanému na plnenie podľa cit. ust. § 563 OZ považoval súd v zmysle ust. § 124 ods. 2 CSP až samotnú žalobu. (k uvedenému právnemu posúdeniu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1 Cdo 210/2005 zo dňa 01.05.2006 v zmysle ktorého právnej vety: „keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie, a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; zročnosť pohľadávky nastane deň po doručení tejto žaloby žalovanému.“) Žalovaný tak bol povinný plniť žalobkyni deň po doručení žaloby, t. j. dňa 02.02.2017. Teda až dňom 03.02.2017 sa dostal žalovaný s plnením svojho dlhu vo výške 2.014,60 eur podľa cit. ust. § 517 ods. 1 OZ do omeškania (keďže nesporne do dňa rozhodnutia súdu vo veci žalovaný žalobkyni žalované peňažné plnenie neposkytol). 32. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s plnením jeho peňažného záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo žalobkyni podľa cit. ust. § 517 ods. 2 OZ právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške podľa nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. V kontexte výšky úrokov z omeškania je podstatné, kedy došlo medi stranami sporu k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu (§ 488 OZ), resp. k vzniku práva žalobkyne na plnenie - vydanie bezdôvodného obohatenia - voči žalovanému a k vzniku záväzku žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie (§ 489 OZ). K vzniku práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia a na druhej strane tomu korešpondujúceho záväzku žalovaného ohľadom celej sumy 2.014,60 eur nedošlo v tom istom čase, ale postupne, a to vzhľadom k tomu, že žalobkyňa žalovanému plnila sumu 2.014,60 eur nie jednorázovo, ale postupne v období splatnosti dojednanej 29. až 60. splátky, t. j. v období od 15.03.2014. Žalobkyni tak z tohto dôvodu vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 2.014,60 eur vo výške podľa cit. ust. § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013, t. j. vo výške 5 % ročne (súd má zo svojej činnosti vedomosť - § 186 ods. 1 CSP, že základná úroková sadzba ECB bola k prvému dňu omeškania žalovaného s plnením jeho dlhu, t. j. ku dňu 03.02.2017 vo výške 0 % ročne) za obdobie od 03.02.2017 do zaplatenia. 33. Súd tak vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol o žalobe žalobkyne tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 2.014,60 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.014,60 eur od 03.02.2017 do zaplatenia, pričom v ostatnej časti žalobu zamietol. 34. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 35. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
36. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 37. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP, a to vzhľadom k pomeru úspechu strán sporu v konaní v prejednávanej veci. Žalobkyňa mala vo veci len čiastočný úspech v čistom vyjadrení 94 % [úspech žalobkyne počítaný ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. ku dňu 21.04.2017: 2.014,60 eur , t. j. istina + 21,53 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.014,60 eur od 03.02.2017 do 21.04.2017 = 2.036,13 eur; celková výška pohľadávky s príslušenstvom vyčíslená ku dňu vyhlásenia rozsudku: 2.079,54 eur, t. j. istina + 27,35 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.079,54 eur od 16.01.2017 (deň podania žaloby) do 21.04.2017 = 2.106,89 eur; %-tuálny úspech žalobkyne = 2.036,13 eur / 2.106,89 eur = 0,97 = 97 %; úspech žalovaného 3 % = 100 % - úspech žalobkyne 97 %; čistý úspech žalobkyne 97 % - 3 % = 94 %]. Preto o trovách konania rozhodol súd tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu pomernej časti trov konania zodpovedajúcej 94 %-tám ním vynaložených trov konania na účelné uplatnenie práva proti žalovanému. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).