Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoPr-1-2017.pdf
PDF · 118.52 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/1/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu E. F., nar. X.X.XXXX, B. P., S. XXX, zast. Advokátskou kanceláriou HODOR s.r.o., Košice, Vrátna 40, IČO: 46 240 849 proti žalovanému Q Trucking Slovensko, s.r.o., Košice, Rastislavova 106, IČO: 36 249 602 , zast. Advokátskou kanceláriou Vasiľ, Šimonič & Partners s.r.o., Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 240 482, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 18Cpr/1/2016-129 z 23.9.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4 299,92 eur v hrubej mzde s úrokom z omeškania 5,05% ročne od 1.4.2016 až do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, žalobcovi priznáva náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100% preukázaných odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov v súdnom konaní, že žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 257,50 eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 29.2.2016 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice II z 27.5.2014 č. k. 22Cpr 2/2013-68, v ktorom súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.10.2015 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Copr 5/2014-94 z 29.9.2015. Ďalej súd uviedol ako vypovedal žalobca a čím argumentoval žalovaný, že nárok na náhradu mzdy žalobcovi nepatrí, že žiadal zamietnuť žalobu z dôvodu, že žalobcovi za čas, za ktorý náhradu mzdy žiada, taký nárok nemožno priznať, pretože podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce neoznámil v uvedenej dobe žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Poukázal na rozhodnutia súdov vydané v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sp.zn. 22 Cpr 2/2013, ktorými bolo konštatované, že dňom, kedy sa mal neplatne okamžite skončiť pracovný pomer so žalovaným bol 25.1.2013, kedy bola žalobcovi doručená listina o skončení pracovného pomeru vyhotovená 21.1.2013. S odkazom na rozhodnutie NS ČR (R 36/98) zdôraznil, že právny úkon zamestnanca smerujúci k tomu, že trvá na ďalšom zamestnaní môže mať význam len vtedy, ak bol urobený až potom, čo zamestnávateľ so zamestnancom neplatne okamžite skončil pracovný pomer. Ďalej súd uviedol, čo zistil z rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 22Cpr 2/13-68 z 27.5.2014 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 CoPr 5/14-96 z 29.9.2015 a poukázal na výpoveď svedkyne H. V. na pojednávaní 14.1.2014 vo veci 22 Cpr 2/13. Citujúc znenie § 79 ods.1, § 80 zák. č. 311/01 Z. z. Zákonníka práce, a uviedol, že pri vyhodnotení splnenia podmienok pre vznik nároku žalobcu na náhradu mzdy, vychádzal z okolností celkového prípadu zohľadňujúc zásady výkladu prejavu vôle a zásadu dobrých mravov v rámci pracovnoprávnych vzťahov a citoval znenie § 15 Zákonníka práce a čl.
2 Základných zásad Zákonníka práce a uzavrel, že je nepochybné, že žalovaný dňa 21.1.2013 oznámil žalobcovi, že s ním končí pracovný pomer, v ktorý deň žalobca vyjadril nesúhlas s týmto rozhodnutím zamestnávateľa a trval na ďalšom zamestnávaní, že žalovaný v tento deň vyhotovil tiež listinu o skončení pracovného pomeru, ktorú doručoval žalobcovi poštou, že 21.1.2013 bol tiež posledným faktickým fyzickým kontaktom medzi zamestnancom a zamestnávateľom, keď k uvedenému dňu bol žalobca vyzvaný zamestnávateľom na odovzdanie všetkých dokladov súvisiacich s výkonom jeho práce a pracovných pomôcok a nevykonával pre neho už ďalšie práce. Zamestnanec sa môže dovolávať neplatnosti skončenia pracovného pomeru a vyjadriť vôľu zotrvať u zamestnávateľa až v čase, keď je mu zrejmý prejav vôle zamestnávateľa, že s ním tento končí pracovný pomer. Takýto prejav vôle môže zamestnávateľ urobiť aj ústne, aj keď pod následkom neplatnosti, v takom prípade zachovanie práva zamestnanca na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru i nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru sa viažu k takémuto ústnemu prejavu zamestnávateľa. V danom prípade žalovaný vyhotovil listinu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej sa žalobca aj dovolával neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Z konania tunajšieho súdu sp. zn. 22 Cpr 2/13 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyplýva, že písomné vyhotovenie listiny o skončení pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi 25.1.2013. Po doručení listiny o skončení pracovného pomeru sa mohol žalobca ako zamestnanec dovolávať u zamestnávateľa neplatnosti skončenia pracovného pomeru a vykonať prejav vôle, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Prihliadajúc ku konaniu sporových strán 21.1.2013 a bezprostrednej časovej súvislosti medzi ich komunikáciou z uvedeného dňa a doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd vychádzal zo záveru, že podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je úkonom, ktorým žalobca vyjadril, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Takýto záver je aj v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 42/95. Dňa 21.1.2013 žalovaný oznámil žalobcovi svoje jednoznačné rozhodnutie skončiť s ním pracovným pomer, na čo žalobca reagoval nesúhlasne a vyjadril vôľu byť naďalej zamestnancom žalovaného. Podaním žaloby po doručení listiny o skončení pracovného pomeru vykonal úkon, ktorý už skôr zamestnávateľovi deklaroval teda, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Takýto výklad prejavu vôle žalobcu zohľadňuje zásadu dobrých mravov pri výklade právnych úkonov i zákaz zneužitia práv. Žalobca v čase oznámenia zamestnávateľa, že s ním tento končí pracovný pomer, prejavil vôľu zotrvať v pracovnom vzťahu, po doručení listiny o skončení pracovného pomeru to potvrdil vo forme podania žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a tento svoj postoj v priebehu konania nezmenil. Zotrval na tomto stanovisku aj vo svojich vyjadreniach na pojednávaní 17.9.2013 vo veci 22Cpr 2/13. Skutočnosť, že sa zamestnal krátko po ukončení výkonu práce pre žalovaného, nie je vyjadrením nezáujmu o výkon práce u žalovaného, ale nevyhnutým riešením životnej situácie po strate príjmu z pôvodného zamestnania. Žalovaný mal od 21.1.2013 vedomosť, že žalobca nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní. Dňom doručenia žaloby v konaní sp.zn. 22Cpr 2/2013 mu bol žalovanému nepochybne preukázaný tento prejav vôle zamestnanca vykonaný potom, čo bola zamestnancovi doručená písomnosť o skončení pracovného pomeru. Žaloba bola doručená žalovanému 19.4.2013. Od uvedeného dňa žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Nárok na náhradu mzdy v zhode s § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí žalobcovi v sume jeho priemerného zárobku. Citoval znenie § 134 ods.1,2,4 Zákonníka práce a mal za to, že rozhodujúcim obdobím pre zisťovanie priemerného hrubého zárobku žalobcu bol posledný štvrťrok (október, november a december) roku 2012 predchádzajúci štvrťroku, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Vychádzajúc z opisu mzdových listov žalobcu, v mesiaci október XXXX jeho hrubý zárobok činil 705,01 eur pri odpracovaných 160 hodinách pracovného času, v mesiaci november odpracoval 168 hodín a dosiahol hrubý zárobok vo výške 753,17 eur, a v mesiaci december 2012 vo výške 780,65 eur pri odpracovaných 120 hodinách. Zohľadňujúc dosiahnutý hrubý zárobok v poslednom kalendárnom štvrťroku roku 2012 v celkovej sume 2 238,83 eur pri počte odpracovaných hodín 448, priemerný hodinový zárobok v hrubej mzde zodpovedá sume 4,9974 eur. Podľa mzdových listov i vyjadrení žalobcu, jeho pracovný čas vychádzal z 8 hodinového pracovného úväzku. Pri 8-hodinovom pracovnom čase a priemernom počte pracovných dní v mesiaci 21,741 dní, priemerný počet pracovných hodín v mesiaci zodpovedá hodnote 173,928. Priemerný mesačný zárobok žalobcu tak predstavuje po zaokrúhlení v hrubej mzde 869 eur ( 173,928 hodín x 4,9974 eur). Obdobie za ktoré možno priznať nárok na náhradu mzdy upravuje § 79 ods.2 Zákonníka práce (jeho znenie citoval) a uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy len za obdobie 12 mesiacov, ktoré vymedzil do 22.1.2014. Žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy za 9 mesiacov od 19.4.2016 do času žiadaného žalobou 22.1.2014, čomu zodpovedá v hrubej mzde suma vo výške 7 821 eur. Na uvedenú sumu bol započítaný zárobok 3 501,29 eur dosiahnutý žalobcom v období, za ktorú mu bola priznaná náhrada mzdy. Suma zárobku vyplývala zo žalobcom predložených dokladov, ktoré neboli žiadnou
stranou spochybňované. (obdobie 4/13 - 353,87 eur; obdobie 5/13 - 193,82 eur; obdobie 6/13 - 0 eur; obdobie 7/13 - 309,13 eur; obdobie 8/13 - 404,30 eur; obdobie 9/13- 395 eur; obdobie 10/13- 396 eur; obdobie 11/13 - 403,45 eur; obdobie 12/13 - 395,86 eur; obdobie 1/14 -do 22. 1. 2014 - 318,48 eur). Žalobca by tak mal nárok na náhradu mzdy vo výške 4 319, 71 eur brutto. Žalobou uplatnený nárok je v súlade so zisteniami vyplývajúcimi z listinných dôkazov, preto bola žalobcovi žiadaná suma 4 299,92 eur v hrubej mzde priznaná. Nárok na náhradu mzdy je splatný v čase splatnosti mzdy u zamestnávateľa podľa § 129 Zákonníka práce. V prípade, ak táto nie je uhradená riadne a včas dostáva sa zamestnávateľ do omeškania najneskôr po doručení výzvy na jej zaplatenie. Žalobca uplatnil právo na úroky z omeškania v náväznosti na doručenie žaloby žalovanému. Žalovaný prevzal žalobu, ktorou bol uplatnený nárok na náhradu mzdy 31.3.2016, teda odo dňa nasledujúceho 1.4.2016 sa dostal do omeškania s plnením záväzku. Právo žalobcu na úroky z omeškania je dané § 517 ods.1,2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. (ich znenie citoval). Nakoľko žalobca bol úspešný v celom rozsahu svojho nároku patrí mu nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v súlade s § 255, § 262 CSP. Žalobca bol v konaní oslobodený od úhrady súdneho poplatku v súlade s § 4 ods.2, písm. d/ zák. č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch. V súlade s § 2 ods.2 zák. č. 71/92 Zb., procesne neúspešný žalovaný je povinný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania. V zhode s položkou 1/a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je Prílohou k zák.č. 71/92 Zb., súdny poplatok činí 257,50 eur, ktorý je žalovaný povinný uhradiť na účet tunajšieho súdu. 3.Rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote včas podaným odvolaním žalovaný v súlade s § 365 ods. 1 písm. f), h), a to z nasledovných dôvodov. I. Podanou žalobou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 4 299,92 eur v hrubej mzde, spolu s príslušným úrokom z omeškania. K neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo zo strany žalovaného listom z 21.1.2013, pričom o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice II z 27.5.2014, sp. zn. 22Cpr/2/2013, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 29.9.2015, sp. zn. 6Copr/5/2014. Podanou žalobou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov od 22.1.2013 do 22.1.2014. Dôkaz: Rozsudok Okresného súdu Košice II z 27.5.2014, sp. zn. 22Cpr/2/2013, Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 29.9.2015, sp. zn. 6Copr/5/2014. Citoval znenie § 79 ods.1 Zákonníka práce a mal za to, že z uvedeného zákonného ustanovenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že zamestnancovi vzniká v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru, právo na náhradu mzdy, pričom zákon viaže vznik nároku na náhradu mzdy na neplatné skončenie pracovného pomeru. V danom prípade došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru na základe listu žalovaného z 21.1.2013, doručeného 25.1.2013, tak ako to žalobou napadol žalobca a ako o tom následne rozhodol Okresný súd Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 22Cpr/2/2013. Ďalšou podmienkou vzniku nároku na náhradu mzdy je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom až dňom takéhoto oznámenia vzniká nárok zamestnanca na náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. V predmetnom prípade došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru listom zamestnávateľa (žalovaného) z 21.1.2013, ktoré bolo zamestnancovi (žalobcovi) doručené 25.1.2013. Až dňom doručenia listu, ktorým došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ktoré bolo neskôr vyhlásené za neplatné, teda až dňom 25.1.2013 došlo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa k neplatnému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom ako zamestnancom, ako to potvrdil aj Okresný súd Košice II vo svojom rozsudku z 27.5.2014, sp. zn. 22Cpr/2/2013. Opakovane uviedol, že v danom prípade síce zo strany žalobcu ako zamestnanca došlo k oznámeniu, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak má za to, že k takémuto oznámeniu došlo až na súdnom pojednávaní konanom 27.5.2014, keď na strane 2 zápisnice z predmetného pojednávania je uvedené vyjadrenie právneho zástupcu, v zmysle ktorého trvá v mene žalobcu na tom, aby mu žalovaný naďalej prideľoval prácu. Dôkaz: Zápisnica z 27.5.2014. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že k takémuto oznámeniu došlo 21.1.2013, toto je nesprávne, nakoľko ako je uvedené vyššie, je nesporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené 25.1.2013, teda až týmto dňom nadobudlo účinnosť, a až po tomto dni mohlo dôjsť k oznámeniu žalobcu adresovanému žalovanému, že trvá na ďalšom prideľovaní práce. V tejto súvislosti znovu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (R 36/1998), v zmysle ktorého právny úkon zamestnanca smerujúci k tomu, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, prípadne že na ďalšom zamestnaní netrvá, môže mať význam z hľadiska § 61 ods.1,3 ZP (teraz § 79 ods.1,3 ZP - pozn. aut.) len vtedy, ak bol urobený až po tom, čo zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že žalobcovi síce vznikol nárok na náhradu mzdy, avšak až odo 27.5.2014, keď právny zástupca žalobcu na súdnom pojednávaní uviedol, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní, a teda až od tohto dňa je žalobca oprávnený požadovať nárok na náhradu mzdy,
pričom poukázal na skutočnosť, že náhrada mzdy je žalobcom požadovaná za obdobie 12 mesiacov od 22.01.2013 do 22.01.2014. II. Citoval z odôvodnenia rozsudku a opakovane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (R 36/1998), v zmysle ktorého právny úkon zamestnanca smerujúci k tomu, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, prípadne že na ďalšom zamestnaní netrvá, môže mať význam z hľadiska § 61 ods.1,3 ZP (teraz § 79 ods.1,3 ZP - pozn. aut.) len vtedy, ak bol urobený až po tom, čo zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe. Nemožno ako požiadavku zamestnanca o ďalšie prideľovanie práce akceptovať taký právny úkon, ktorý bol zamestnancom urobený ešte pred samotným oficiálnym skončením pracovného pomeru. Oznámenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní uskutočnené 21.1.2013 by mohlo byť oznámením uskutočneným v súlade s § 79 Zákonníka práce iba v prípade, ak by dňa 21.1.2013 na osobnom stretnutí u žalovaného, došlo zo strany žalovaného k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, neplatnosti ktorého by sa žalobca následne v súdnom konaní domáhal. Žalobca sa však v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 22Cpr/2/2013 domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie prípadným ústnym oznámením alebo iným spôsobom, ktoré by sa uskutočnilo 21.1.2013 na osobnom stretnutí žalobcu so zamestnancami žalovaného, ale domáhal sa neplatného skončenia pracovného pomeru na základe listu žalovaného z 21.1.2013 doručeného žalobcovi 25.1.2013, o čom rozhodol aj príslušný konajúci súd, Okresný súd Košice II, keď vo svojom rozsudku konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu na základe listiny žalovaného z 21.1.2013 je neplatné. Len vo vzťahu k tomuto neplatnému skončeniu pracovného pomeru na základe listiny z 21.1.2013 je tak možné domáhať sa náhrady mzdy, a to oznámením zamestnanca. V zmysle platných právnych predpisov, ako aj rozhodovacej praxe súdov sa nemožno stotožniť s názorom, že by oznámenie žalobcu uskutočnené 21.1.2013, že trvá na ďalšom prideľovaní práce mohlo byť vo vzťahu k neskôr pripravenému písomnému listu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo 21.1.2013, doručeného žalobcovi až 25.1.2013, pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy, oznámením uskutočneným v súlade s § 79 Zákonníka práce. Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhol, aby odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Košice II zo 23.9.2016, sp. zn. 18Cpr/l/2016 zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov. 4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že z odvolania vyplýva, že jediným odvolacím dôvodom, ktorý je v ňom uplatnený je to, že oznámenie žalobcu žalovanému o tom, že trvá na ďalšom zamestnaní, ktoré bolo dané 21.1.2013 nemá mať právne účinky v zmysle § 79 ods.1 ZP z dôvodu, že malo byť podané pred „neplatným skončením pracovného pomeru". Ako uvádza žalovaný vo svojom odvolaní: ...teda až dňom 25.1.2013 došlo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa k neplatnému skončeniu pracovného pomeru ", kedy bol žalobcovi doručený list o (neplatnom) okamžitom skončení pracovného pomeru z 21.1.2013. Podľa žalovaného tak on mohol účinne oznámiť žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní až po 25.1.2013. Na podporu svojho stanoviska žalovaný uvádza rozhodnutie NS ČR č. 36/1998, ktoré cituje. Toto rozhodnutie uvádza, že právny úkon zamestnanca smerujúci k tomu, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, prípadne že trvá na ďalšom zamestnaní môže mať význam až po tom, čo zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe. Kľúčovým sa teda javí výklad pojmu „po tom čo zamestnávateľ dal neplatnú ..." V tejto súvislosti uviedol, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru termín jeho skončenia neexistuje, pretože ak bol pracovný pomer skončený neplatne, je logické, že nemohol skončiť. Do rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru je možné hovoriť iba o termíne zamýšľaného skončenia pracovného pomeru. Pričom s týmto termínom viaže ZP právne účinky iba v § 77 ZP a nie 79 ods.1 ZP. Termín, kedy bol prejav žalovaného o okamžitom skončení pracovného pomeru doručený žalobcovi tj. 25.1.2013 by mohol mať význam iba vtedy ak by bol pracovný pomer skončený platne, alebo keby žalobca toto skončenie nenapadol na súde v 2 mesačnej lehote. V takom prípade by nastúpila fikcia platného skončenia pracovného pomeru. A práve pre určenie začiatku plynutia tejto dvoj mesačnej prekluzívnej lehoty ZP v § 77 túto lehotu určuje odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť a to je práve termín 25.1.2013. Teda iba pre účely § 77 a nie pre účely §71 ZP má tento termín právny význam. Zákonodarca totiž aplikáciu formulácie „odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť“ viaže iba pre časový úsek od podania výpovede, alebo skončenia pracovného okamžite, alebo vo výpovednej dobe do podania žaloby o určenie ich neplatnosti, teda v čase, keď nie je známe či pracovný pomere bol skončený platne, alebo nie. Ak však následne súd rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, potom už termín, keď sa mal skončiť (ak by nebol skončený neplatne) stráca na akomkoľvek právnom význame, pretože tento termín ako už bolo vyššie uvedené nikdy nenastane. V danom prípade preto, ak súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo 21.1.2013 je termín doručenia tohto prejavu žalovaného (25.1.2013) bez právneho významu nakoľko
s ním nie sú spojené žiadne právne účinky pretože týmto termínom nevznikli a ani nezanikli žiadne práva a povinnosti účastníkov. Naviac ani ZP v § 79 ods.1 na určenie lehoty kedy má zamestnanec oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával neobsahuje formuláciu, že tak má zamestnanec urobiť až po tom, kedy sa mal neplatný pracovný pomer skončiť, ale formuláciu „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď... ". Definíciu pojmu „dal neplatnú výpoveď..." ZP neobsahuje a preto to súd bude skúmať v konkrétnom prípade. Logicky však možno konštatovať, že zamestnávateľ dáva zamestnancovi (neplatnú) výpoveď takým konaním resp. úkonom, po ktorom výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa v dôsledku takého prejavu končí (samozrejme s podmienkou, že následne bude také označenie označené súdom za neplatné). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že 21.1.2013 žalovaný dal žalobcovi výpoveď, čo preukazuje nielen listina o okamžitom skončení pracovného pomeru datovaná týmto dátumom, ale aj to, že v ten deň mu navrhol skončiť pracovný pomer dohodou a keď to žalobca odmietol, tak ho žalovaný žiadal aby podpísal prevzatie listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru, čo tiež odmietol. Podstatné je aj to, že žalobca musel žalovanému odovzdať všetko čo dostal od žalovaného na výkon pracovného pomeru a najmä mu od toho dňa resp. nasledujúceho prestal prideľovať prácu. Teda výkon práce žalobcu pre žalovaného týmto momentom, teda 21.1.2013 preukázateľne skončil. Žalobca preto nemal žiadnu pochybnosť, že žalovaný s ním okamžite rozväzuje pracovný pomer a práve na základe toho mu ihneď oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Ak teda žalovaný viaže povinnosť zamestnanca oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní v súlade s § 79 ods.1 ZP na dobu po tom, keď malo dôjsť k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru, ktoré skončenie bolo súdom neskôr vyhlásené za neplatné vec nesprávne právne posudzuje. Žalobca ešte dopĺňa, že ak jeho argumentácia v tomto vyjadrení nebola presne použitá už v prvostupňovom konaní nemožno jeho argumentáciu v prvostupňovom konaní a rovnako ani odôvodnenie prvostupňového súdu považovať za vzájomne rozporné, ale za vzájomne sa doplňujúce. A nakoľko iné odvolacie dôvody žalovaný v odvolaní neuvádza navrhol odvolaciemu súdu rozsudok v celom rozsahu podľa § 387 ods.1 CSP potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania. 5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 6.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 7.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
8.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§365 ods.1 písm. h)] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 9.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu. 10.Žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným nie je daný. 11.Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza, že s prejavom vôle žalovaného z 21.1.2013 sa viažu právne následky v pracovnoprávnom vzťahu strán sporu. Tak ako to správne zdôraznil súd prvej inštancie, žalobca sa o prejavenej vôli žalovaného dozvedel 21.1.2013, ktorá bola totožná s doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi 25.1.2013, kedy nastali účinky tohto prejavu. Je nutné zdôrazniť, že od 21.1.2013 prestal žalovaný prideľovať žalobcovi prácu. Vôľa žalobcu, bola jednoznačne prejavená oznámením z 21.1.2013, že trvá na ďalšom prideľovaní práce a viazala sa k úkonu, ktorý žalovaný v uvedený deň prejavil na osobnom jednaní so žalobcom. Zo strany žalobcu nešlo len o dohad alebo pocit, že žalovaný s nim skončí pracovný pomer ale o reálnu vedomosť, ktorá vyplynula zo vzájomného stretnutia, na ktorom odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru a bolo mu oznámené, že s nim bude skončený pracovný pomer okamžite, čo sa aj stalo. Niet žiadnych pochýb, že prejavená vôľa žalovaného a žalobcu bola v príčinnej súvislosti. 12.Podľa § 79 ods.1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 13.Odvolací súd sa stotožňuje s výkladom žalobcu k § 79 ods.1, že na určenie lehoty kedy má zamestnanec oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával neobsahuje formuláciu, že tak má zamestnanec urobiť až po tom, kedy sa mal neplatný pracovný pomer skončiť, ale formuláciu „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď... " lebo iný výklad by bol v rozpore s § 15 Zák. práce (Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.) 14.Námietka žalovaného, že k oznámeniu, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní došlo až 27.5.2014 je nedôvodná, lebo na pojednávaní žalobca len potvrdil to, čo predtým vykonal oznámením. Žalovaný v podanom odvolaní opakuje tie skutočnosti, ktoré uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. 15.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 16.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 17.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 18.Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal právo na náhradu jeho trov a to za vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov jeho zástupcu mu nemohla byť priznaná, lebo vyjadrenie neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti, ktoré neboli uvedené v prvostupňovom konaní a tento úkon nemožno hodnotiť ako účelný. 19.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.