Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (24)Rozsudok_7C-208-2012.pdf
PDF · 153.45 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/208/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Komárno v konaní pred samosudcom JUDr. Arpádom Pastorekom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody v sume 125,- EUR a nemajetkovej ujmy v sume 628,80 EUR, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žiadna zo strán sporu n e m á na náhradu trov konania právo.
odôvodnenie:
1. Žalobca vo svojom podaní ktoré označil ako: „Žaloba na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy“ z dňa 21.09.2012, ktoré bolo doručené súdu dňa 27.09.2012 sa domáhal náhrady majetkovej škody 125,- EUR a nemajetkovej ujmy 628,80 EUR, ako aj ďalších nárokov vrátane nároku na náhradu trov konania a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.
2. Obe strany sporu boli súdom riadne predvolané, žalobca ako ani žalovaná sa na pojednávanie nedostavili. Strany sporu majú vykázané doručenie na dnešné pojednávanie, ako je zrejmé z č. l. 64 súdneho spisu dňom 13.4.2017 a z č. l. 66 súdneho spisu dňom 12.4.2017, z ktorej skutočnosti je nepochybné a zrejmé, že v prípade oboch strán sporu bola lehota na prípravu na pojednávanie zachovaná. Podľa súdu je zrejmé, že 5-dňová lehota na prípravu pojednávania (pojednávanie sa konalo dňa 21.04.2017) bola zachovaná, a preto súd vo veci konal a rozhodol podľa § 180 CSP v ich neprítomnosti. 3. Vzhľadom k neúčasti strán sporu súd vo veci podľa § 180 CSP otvoril pojednávanie a pojednával v ich neprítomnosti a počas konania pred svojim rozhodnutím sa oboznámil s obsahom spisového materiálu prečítaním jednotlivých listín v nevyhnutnom rozsahu alebo oznámi jej obsah a zároveň konštatuje, že v súdnom spise na nachádzajú nasledovné písomné podania, na základe ktorých súd vo veci konal a rozhodol, a to podaná žaloba žalobcu žaloba žalobcu z dňa 27.9.2012 na č. l. 1 až 4, udelené plnomocenstvo z dňa 20.9.2012 na č. l. 5, potvrdenie z dňa 2.10.2012 na č. l. 6, vyjadrenie sudcov OS NZ z dňa 8.10.2012 na č. l. 7, predkladacia správa KS NR z dňa 11.10.2012 na č. l. 8, uznesenie KS NR z dňa 22.10.2012 na č. l. 9 až 12, postúpenie veci z dňa 20.11.2012 na č. l. 14, potvrdenie z dňa 14.12.2012 na č. l. 15, výzva OS KN z dňa 20.12.2012 na č. l. 16, oznámenie OSKN z dňa 20.12.2012 na č. l. 17, písomné podanie PZ žalobcu z dňa 9.1.2013 na č. l. 18, žiadosť OS KN o zaslanie spisu z dňa 17.6.2013 na č. l. 19, oznámenie OS NZ z dňa 20.6.2013 na č. l. 20, žiadosť OS KN o zaslanie spisu z dňa 17.6.2013 na č. l. 21, uznesenie OS KN z dňa 24.4.2014 na č. l. 22 až 23, úradný záznam z dňa 28.4.2014 na č. l. 24, vyjadrenie žalovanej z dňa 9.5.2014 na č. l. 25 až 34, emailová správa PZ žalobcu z dňa 13.6.2014 na č. l. 36, oznámenie PZ žalobcu o založenie originálu ZP do súdneho spisu z dňa 13.6.2014 na č. l. 37
až 38, potvrdenie z dňa 14.12.2012 na č. l. 39, dožiadanie OS KN z dňa 23.10.2014 na č. l. 41, emailová správa z dňa 29.10.2014 na č. l. 42, výzva OS KN z dňa 12.12.2014 na č. l. 43, odpoveď PZ žalobcu z dňa 22.1.2015 na č. l. 44, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dňa 14.3.2011 na č. l. 45, uznesenie OS KN č. k. XEr/XXX/XXXX-XX z dňa 15.3.2011 na č. l. 46 až 49, výzva OS KN z dňa 24.3.2015 na č. l. 51, potvrdenie z dňa 14.12.2012 na č. l. 52, žiadosť OS KN z dňa 9.10.2015 na č. l. 53, emailová správa z dňa 14.10.2015 na č. l. 54, žiadosť OS KN z dňa 7.4.2016 na č. l. 55, emailová správa z dňa 12.4.2016 na č. l. 56, žiadosť OS KN z dňa 8.8.2016 na č. l. 57, emailová správa z dňa 18.8.2016 na č. l. 58, oznámenie OS O. z dňa 8.9.2016 na č. l. 59, predvolania z dňa 12.4.2017 na č. l. 60 až 61, poučenie strán sporu na č. l. 62, informácia o prijatí správa na ÚPVS z dňa 12.4.2017 na č. l. 63, doručenka z dňa 13.4.2017 na č. l. 64, informácia o prijatí správy na ÚPVS z dňa 12.4.2017 na č. l. 65, doručenka z dňa 12.4.2017 na č. l. 66, ospravedlnenie neprítomnosti žalovanej z dňa 18.4.2017 na č. l. 67 až 68, č. l. 69 až 75 PC výstup z Registra OS KN o doručení, zároveň sa oboznamuje pripojený spis OS W. sp. zn. XEr/XXX/XXXX a to bod vzťahu k udeleniu poverenia na základe ktorej skutočnosti si žalobca založil svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že žalobcovi nebolo vydané poverenie v poriadkovej lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto žiadosti zo strany exekučného súdu. Súd vo vzťahu k tejto skutočnosti oboznamuje spis XEr/XXX/XX OS KN s dôrazom na žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ktoré bolo doručené OS NZ dňa 15.07.2010, z ktorého sa zisťuje, že tejto žiadosti predchádzalo písomné podanie z č.l. 2 spisu a to: „ Zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom JUDr. W. na EÚ BA a to dňa 27.05.2010 z čoho je zrejmé, že u súdneho exekútora došlo k časovému posunu pri doručení žiadosti súdu a to za obdobie od 27.05. do 15.07.2010 následne vec bola zapísaná do senátu JUDr. Q. U. dňa 15.7.2010, ktorá spis postúpila s časovým odstupom od 15.07.2010 do 20.08.2010 na OS W., teda došlo k ďalšiemu časovému sklzu a OS KN vo veci začal konať ako je zrejmé z čl. 14 exekučného spisu a to od 25.08.2010, kedy požiadal o doplnenie návrhu, ku ktorému doplnením návrhu došlo až dňom 08.09.2010 predložením zmlúv, súd o tejto žiadosti rozhodol svojím uznesením o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia z dňa 15.03.2011, zároveň súd konštatuje, že k odvolaniu voči uvedenému rozhodnutiu nedošlo, z čoho podľa súdu možno mať za to, že už v čase doručenia návrhu na vydanie poverenia samotnému či už navrhovateľovi tak aj súdnemu exekútorovi boli známe relevantné skutočnosti na ktoré uznesenie OS KN č. XEr/XXX/XXXX-XX jednoznačne pamätá a to, že : „ rozsudok stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, X., 841 04 pod sp. zn. : SR 21527/09 z dňa 11.12.2009 nemôže slúžiť ako exekučný titulom na výkon exekúcie. Citované rozhodnutie OS KN z č. l. 21 súdneho spisu poukazuje na to, že oprávnený predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vopred vymienim konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory z tejto zmluvy. Podľa súdu takto vymienená podmienka je s poukazom na § 53 ods. 4 obč. zák. neplatná, s poukazom na § m53 ods. 4 písm. r/ podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tomto smere neprijateľné podmienky demonštratívne v § 53 obč. zák. ako inštitút predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva a pojatie takéhoto ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 4 ods. 4 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazujú zjavné znaky diskriminácie, vybočenia z pravidelne morálny uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvný strán a porušenie zmluvnej slobody. Uvedená zák. definícia je vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa a zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov resp. konaní proti nim. Prijatie § 53 ods. 4 Obč. zák. znamená, že niektoré strany vzťahov, ktoré odporujú dobrým mravom dostali svoju výslovnú a legálnu definíciu do pozitívneho práva pred spotrebiteľskoprávne vzťahy. Ďalej súd zamietol návrh s poukazom už na ustálenú judikatúru súdneho dvora vo veci C-14/83 v spojení s pravidlami Rady - 93/13EHS z 05.04.1993 p o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmlúv, čo je odporované aj rozsudkom súdneho dvora : C-240/98,C29498 atď. V ktorých rozhodnutiach súdny dvor konštatoval povinnosť národných súdov pri aplikácii ust. národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu, než uvedená smernica napriek tomu interpretovať ich pokiaľ je to len možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice.
4. V konkrétne exekučnej veci vzhľadom na transpozíciu vyššie uvedenej smernice zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004, ktorým sa novelizoval Obč. zák. treba mať na zreteli okrem iných bod. 1 písm. q/ prílohy na základe uvedených rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky nútila spotrebiteľa podriadiť sa rozhodcovskému konaniu pred konkrétnym rozhodcovským súdom a tým spotrebiteľ nemal skutočnú možnosť ovplyvniť existenciu
a znenie rozhodcovskej doložky pretože alternatíva riešenia sporov mu bola de facto vnútená v adhéznej zmluve v rámci všeobecných podmienok. Takáto rozhodcovská doložka sa podľa súdu prieči dobrým mravom a výkonu práv a povinností z takej doložky odporuje dobrým mravom, preto akékoľvek plnenie priznané na základe takejto rozhodcovskej doložky zo strany rozhodcovského súdu je preto v rozpore s dobrými mravmi a preto je takéto rozhodnutie neplatné a nemôže tvoriť exekučný titul a základ pre vedenie exekučného konania a takýto postup je v súlade aj s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-40/08 podľa ktorého neprimerané podmienky v spotreb. zmluvách musia byť vykladané v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky v zmluve tak, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou položkou viazaný. Citované rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť ako je zrejmé z doložky na č. l. 17 dňom 23.04.2011 bez podania opravného prostriedku na to oprávnenou osobou. Na základe zmluvy sa poskytol úver vo výške 500.- € a žalovaný mal splatiť sumu 864.- Eur v 8 mes. splátkach po 108.- €, avšak podľa bianco zmenky mal žalovaný splatiť sumu 1.188,00 EUR, ktorá suma takto predstavuje nárast vo výške 237,6 %, čo je nepochybne v rozpore, či už so zák. § 39 a § 39a Obč. zák. o úžere.
5. Žalovaná vo svojom vyjadrení žiadala podanú žalobu zamietnuť okrem iných skutočností s poukazom na § 9 a súvis. ustanovení zák. č. 514/2003 v platnom znení. Žalovaná tým vo svojom podaní uviedla, že žiada aby súd podanú žalobu zamietol a vo svojom vyjadrení poukázala na to že dňa 23. 4. 2012 boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody a až po tejto žiadosti v lehote šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti mohol žalobca sa domáhať nároku na náhradu škody na súde, avšak v týchto prípadoch žalovaná žiadala o zamietnutie žaloby z dôvodu predčasne uplatneného nároku na náhradu škody na súde. Ďalej žalovaná vo svojom vyjadrení poukázala na to, že podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. existujú všeobecné podmienky pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. V 1. rade ide o nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný za ďalšie pov vznik škody a napokon o príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, respektíve nesprávnym úradným. Žalovaná sa ďalej podrobne zmieňuje o tom že v prejednávanom prípade nebolo vydané nezákonné rozhodnutie a uplatnený nárok môže byť riešený výlučne len vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu. Následne poukazuje na riešenie otázky existencie prieťahov v konaní, v zmysle § 9 odseku 2 zákona číslo 516 2003 o náhrade kódy môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavovania sťažnosti na prieťahy žiadosti o prešetrenie vybavovanie sťažností na prieťahy právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní sa rozhodlo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorej má za následok prieťahy... vo vzťahu k vyššie uvedeným a teda podľa žalovanej, žalobca si nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a ani povinnosť ich preukázania a na základe uvedených žalovaná nepovažuje existenciu prieťahov v tom konaní za preukázanú. Záverom žalovaná z dôvodu nepreukázania splnenia základných podmienok ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody zmysle zák. č. 514/2003 považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiadala, aby súd žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.
6. Súd z obsahu spisových materiálov zistil tento skutkový stav.
7. Zo spisu Okresného súdu W. sp. zn. XEr/XXX/XX s dôrazom na žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ktoré bolo doručené OS NZ dňa 15.07.2010, z ktorého sa zisťuje, že tejto žiadosti predchádzalo písomné podanie z č. l. 2 spisu a to: „Zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom JUDr. W. na EÚ BA a to dňa 27.05.2010 z čoho je zrejmé, že u súdneho exekútora došlo k časovému posunu pri doručení žiadosti súdu a to za obdobie od 27.05. do 15.07.2010 následne vec bola zapísaná do senátu JUDr. Q. U. dňa 15.7.2010, ktorá spis postúpila s časovým odstupom od 15.07.2010 do 20.08.2010 na OS W., teda došlo k ďalšiemu časovému sklzu a OS KN vo veci začal konať ako je zrejmé z čl. 14 exekučného spisu a to od 25.08.2010, kedy požiadal o doplnenie návrhu, ku ktorému doplnením návrhu došlo až dňom 08.09.2010 predložením zmlúv, súd o tejto žiadosti rozhodol svojím uznesením o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia z dňa 15.03.2011, zároveň súd konštatuje, že k odvolaniu voči uvedenému rozhodnutiu nedošlo, z čoho podľa súdu možno mať za to, že už v čase doručenia návrhu na vydanie poverenia samotnému či už navrhovateľovi tak aj súdnemu exekútorovi boli známe relevantné skutočnosti na ktoré uznesenie OS KN č. XEr/XXX/XXXX-XX jednoznačne pamätá a to, že : „ rozsudok stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, 841 04 pod sp. zn. : U. z dňa 11.12.2009 nemôže slúžiť ako exekučný titulom na výkon exekúcie. Citované rozhodnutie OS KN z č. l. 21 súdneho spisu poukazuje na to, že
oprávnený predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vopred vymienim konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory z tejto zmluvy. Podľa súdu takto vymienená podmienka je s poukazom na § 53 ods. 4 obč. zák. neplatná, s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tomto smere neprijateľné podmienky demonštratívne v § 53 obč. zák. ako inštitút predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva a pojatie takéhoto ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 4 ods. 4 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazujú zjavné znaky diskriminácie, vybočenia z pravidelne morálny uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvný strán a porušenie zmluvnej slobody. Uvedená zák. definícia je vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa a zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov resp. konaní proti nim. Prijatie § 53 ods. 4 Obč. zák. znamená, že niektoré strany vzťahov, ktoré odporujú dobrým mravom dostali svoju výslovnú a legálnu definíciu do pozitívneho práva pred spotrebiteľskoprávne vzťahy. Ďalej súd zamietol návrh s poukazom už na ustálenú judikatúru súdneho dvora vo veci C-14/83 v spojení s pravidlami Rady - 93/13EHS z 05.04.1993 p o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmlúv, čo je odporované aj rozsudkom súdneho dvora : C-240/98,C29498 atď. V ktorých rozhodnutiach súdny dvor konštatoval povinnosť národných súdov pri aplikácii ust. národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu, než uvedená smernica napriek tomu interpretovať ich pokiaľ je to len možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice.
8. V konkrétne exekučnej veci vzhľadom na transpozíciu vyššie uvedenej smernice zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004, ktorým sa novelizoval Obč. zák. treba mať na zreteli okrem iných bod. 1 písm. q/ prílohy na základe uvedených rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky nútila spotrebiteľa podriadiť sa rozhodcovskému konaniu pred konkrétnym rozhodcovským súdom a tým spotrebiteľ nemal skutočnú možnosť ovplyvniť existenciu a znenie rozhodcovskej doložky pretože alternatíva riešenia sporov mu bola de facto vnútená v adhéznej zmluve v rámci všeobecných podmienok. Takáto rozhodcovská doložka sa podľa súdu prieči dobrým mravom a výkonu práv a povinností z takej doložky odporuje dobrým mravom, preto akékoľvek plnenie priznané na základe takejto rozhodcovskej doložky zo strany rozhodcovského súdu je preto v rozpore s dobrými mravmi a preto je takéto rozhodnutie neplatné a nemôže tvoriť exekučný titul a základ pre vedenie exekučného konania a takýto postup je v súlade aj s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-40/08 podľa ktorého neprimerané podmienky v spotreb. zmluvách musia byť vykladané v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky v zmluve tak, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou položkou viazaný. Citované rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť ako je zrejmé z doložky na č. l. 17 dňom 23.04.2011 bez podania opravného prostriedku na to oprávnenou osobou. Na základe zmluvy sa poskytol úver vo výške 500.- € a žalovaný mal splatiť sumu 864.- Eur v 8 mes. splátkach po 108.- €, avšak podľa bianco zmenky mal žalovaný splatiť sumu 1.188,00 EUR, ktorá suma takto predstavuje nárast vo výške 237,6 %, čo je nepochybne v rozpore, či už so zák. § 39 a § 39a Obč. zák. o úžere. Z uvedeného je zrejmé, že skutkový na základe, ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok a to porušenie zákonom uloženej povinnosti rozhodnúť v poriadkovej lehote v § 44 Exek. por., zo strany konajúceho súdu síce k porušeniu došlo, ale za situácie, že i samotný exekútor si porušil svoju povinnosť tým, že jednak v lehote nedoručil žiadosť na udelenie poverenia, resp. ani samotný žalobca sa nedovolal voči rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (z čoho možno mať za to, že nevyčerpal všetky možnosti na uplatnenie si práva na vydanie poverenia) a preto súd má za to, že zo strany konajúceho súdu v uvedenom prípade nemohlo dôjsť k takému porušeniu tým, že zamietnutí návrhu na vydanie poverenia nerozhodol v poriadkovej lehote 15 dní, ktoré sa natoľko významnou mierou mohlo podieľať na vzniku škody, tak ako to žalobca v podanej žalobe uviedol a tým mohol vytvoriť v zmysle podanej žaloby skutkový základ pre uplatnenú náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy.
9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady majetkovej škody 125,- EUR a nemajetkovej ujmy 628,80 EUR.
10. Žalobca špecifikoval majetkovú škodu, ktorá má predstavovať náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.
11. Žalobca sa ďalej domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto náhradu odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva. Podľa žalobcu mal postup exekučného súdu zamedziť správať sa so starostlivosťou riadne hospodára. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu).
12. Žalobca požiadal u žalovanej o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná do podania žaloby na súd nereagovala pozitívne.
13. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov(ďalej cit. zákona), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
14. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
15. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa či. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa či. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
16. Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona v znení v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
17. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
18. Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona v znení v čase vydania poverenia a podania tohto návrhu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
19. Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
20. Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
21. Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
22. Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
23. Podľa § 19 ods. 3 cit. zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
24. Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) ďalej len EP a o zmene a doplnení ďalších zákonov exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
25. Podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) a i) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
26. Podľa § 44 ods. 8 EP ku dňu doručenia žiadosti o zmenu exekútora a to dňa 25.05.2009 platilo, že oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
27. Súd mal preukázaný nasledovný skutkový a právny stav a po vykonanom dokazovaní podľa § 191 CSP podľa, ktorého ustanovenia platí, že súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Pri hodnotení dôkazov dospel k presvedčeniu, že podaná žaloba žalobkyne nie je dôvodná a preto súd túto žalobu zamietol v plnom rozsahu, tak ako je vo výroku tohto rozhodnutia uvedené.
28. Zo spisu Okresného súdu W. XEr/XXX/XXXX o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ktoré bolo doručené OS NZ dňa 15.07.2010, z ktorého sa zisťuje, že tejto žiadosti predchádzalo písomné podanie z č.l. 2 spisu a to: „ Zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom JUDr. W. na EÚ BA a to dňa 27.05.2010 z čoho je zrejmé, že u súdneho exekútora došlo k časovému posunu pri doručení žiadosti súdu a to za obdobie od 27.05. do 15.07.2010 následne vec bola zapísaná do senátu JUDr. Q. U. dňa 15.7.2010, ktorá spis postúpila s časovým odstupom od 15.07.2010 do 20.08.2010 na OS W., teda došlo k ďalšiemu časovému sklzu a OS KN vo veci začal konať ako je zrejmé z čl. 14 exekučného spisu a to od 25.08.2010, kedy požiadal o doplnenie návrhu, ku ktorému doplnením návrhu došlo až dňom 08.09.2010 predložením zmlúv, súd o tejto žiadosti rozhodol svojím uznesením o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia z dňa 15.03.2011, zároveň súd konštatuje, že k odvolaniu voči uvedenému rozhodnutiu nedošlo, z čoho podľa súdu možno mať za to, že už v čase doručenia návrhu na vydanie poverenia samotnému či už navrhovateľovi tak aj súdnemu exekútorovi boli známe relevantné skutočnosti na ktoré uznesenie
OS KN č. XEr/XXX/XXXX-XX jednoznačne pamätá a to, že : „ rozsudok stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, 841 04 pod sp. zn. : SR XXXXX/XX z dňa 11.12.2009 nemôže slúžiť ako exekučný titulom na výkon exekúcie. Citované rozhodnutie OS KN z č. l. 21 súdneho spisu poukazuje na to, že oprávnený predmetnej rozhodcovskej doložke jednostranne vopred vymienim konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodovať prípadné spory z tejto zmluvy. Podľa súdu takto vymienená podmienka je s poukazom na § 53 ods. 4 obč. zák. neplatná, s poukazom na § m53 ods. 4 písm. r/ podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tomto smere neprijateľné podmienky demonštratívne v § 53 obč. zák. ako inštitút predstavujú prevzatie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva a pojatie takéhoto ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 4 ods. 4 zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazujú zjavné znaky diskriminácie, vybočenia z pravidelne morálny uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvný strán a porušenie zmluvnej slobody. Uvedená zák. definícia je vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa a zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov resp. konaní proti nim. Prijatie § 53 ods. 4 Obč. zák. znamená, že niektoré strany vzťahov, ktoré odporujú dobrým mravom dostali svoju výslovnú a legálnu definíciu do pozitívneho práva pred spotrebiteľskoprávne vzťahy. Ďalej súd zamietol návrh s poukazom už na ustálenú judikatúru súdneho dvora vo veci C-14/83 v spojení s pravidlami Rady - 93/13EHS z 05.04.1993 p o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmlúv, čo je odporované aj rozsudkom súdneho dvora : C-240/98,C29498 atď. V ktorých rozhodnutiach súdny dvor konštatoval povinnosť národných súdov pri aplikácii ust. národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu, než uvedená smernica napriek tomu interpretovať ich pokiaľ je to len možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice.
29. V konkrétne exekučnej veci vzhľadom na transpozíciu vyššie uvedenej smernice zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004, ktorým sa novelizoval Obč. zák. treba mať na zreteli okrem iných bod. 1 písm. q/ prílohy na základe uvedených rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky nútila spotrebiteľa podriadiť sa rozhodcovskému konaniu pred konkrétnym rozhodcovským súdom a tým spotrebiteľ nemal skutočnú možnosť ovplyvniť existenciu a znenie rozhodcovskej doložky pretože alternatíva riešenia sporov mu bola de facto vnútená v adhéznej zmluve v rámci všeobecných podmienok. Takáto rozhodcovská doložka sa podľa súdu prieči dobrým mravom a výkonu práv a povinností z takej doložky odporuje dobrým mravom, preto akékoľvek plnenie priznané na základe takejto rozhodcovskej doložky zo strany rozhodcovského súdu je preto v rozpore s dobrými mravmi a preto je takéto rozhodnutie neplatné a nemôže tvoriť exekučný titul a základ pre vedenie exekučného konania a takýto postup je v súlade aj s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-40/08 podľa ktorého neprimerané podmienky v spotreb. zmluvách musia byť vykladané v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky v zmluve tak, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou položkou viazaný. Citované rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť ako je zrejmé z doložky na č. l. 17 dňom 23.04.2011 bez podania opravného prostriedku na to oprávnenou osobou. Na základe zmluvy sa poskytol úver vo výške 500.- € a žalovaný mal splatiť sumu 864.- Eur v 8 mes. splátkach po 108.- €, avšak podľa bianco zmenky mal žalovaný splatiť sumu 1.188,00 EUR, ktorá suma takto predstavuje nárast vo výške 237,6 %, čo je nepochybne v rozpore, či už so zák. § 39 a § 39a Obč. zák. o úžere.
30. Z uvedeného je zrejmé, že skutkový na základe, ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok a to porušenie zákonom uloženej povinnosti rozhodnúť v poriadkovej lehote v § 44 Exek. por., zo strany konajúceho súdu síce k porušeniu došlo, ale za situácie, že i samotný exekútor si porušil svoju povinnosť tým, že jednak v lehote nedoručil žiadosť na udelenie poverenia, resp. ani samotný žalobca sa nedovolal voči rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (z čoho možno mať za to, že nevyčerpal všetky možnosti na uplatnenie si práva na vydanie poverenia) a preto súd má za to, že zo strany konajúceho súdu v uvedenom prípade nemohlo dôjsť k takému porušeniu tým, že zamietnutí návrhu na vydanie poverenia nerozhodol v poriadkovej lehote 15 dní, ktoré sa natoľko významnou mierou mohlo podieľať na vzniku škody, tak ako to žalobca v podanej žalobe uviedol a tým mohol vytvoriť v zmysle podanej žaloby skutkový základ pre uplatnenú náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Na základ vyššie uvedených súd dospel k záveru že exekučný súd sa v uvedenej veci síce dostal do omeškania ale aj napriek uvedenému v danom prípade nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť štátu v §
9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. Z. preto súd podanú žalobu žalobcu zamietol. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi. Zákon nedefinuje pojem nesprávny úradný postup. Podľa obsahu tohto pojmu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup spravidla nemožno v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípade ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci. Žalobca odvodzuje svoj nárok na uplatnené náhrady z údajného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu. Súd ďalej poukazuje na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. 31. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia upravovalo povinnosť súdu rozhodnúť v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor. Už toto samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo preskúmať všetky podmienky konania či sú splnené nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska.
32. Ako súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovanej za škodu.
33. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe namietala, že žalobca si svoj nárok uplatnil na súde predčasne. Žalobca sa na žalovanú obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom podal žalobu na súd skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď žaloba bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty ku dňu rozhodovania súdu o žalobe žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaná neuznala nárok žalobcu a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojila, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovanej, preto mal súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, teda už nemožno žalobu považovať za predčasne podanú.
34. Podľa súdu namietaný nesprávny úradný postup, ktorý má spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol v poriadkovej lehote o žiadosti na vydanie poverenia bez ďalšieho nemá za následok
vznik práva na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 1 a § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. Z. v platnom znení. Žalobkyňa v tomto konaní mala preukázať vznik škody a konkrétne označiť a preukázať ujmu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom , musí byť preukázané, z akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Žalobkyňa tieto rozhodujúce skutočnosti len tvrdila, avšak nepreukázala, nebolo v konaní splnené zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu majetkovej škody, ale ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
35. Ďalej ako je zrejmé z Nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 322/2010 <http://merit.slv.cz/III.US322/2010> z dňa 13. apríla 2011, ktoré rozhodnutie možno považovať do určitej miery za nadčasové aspoň v tom zmysle, že aj keď ÚS SR rozhodol až dňa 13. apríla 2011 o právne význačných skutočnostiach, ktoré súdny exekútor napriek tomu, že zo zákona § 30 ods. 1 Exekučného poriadku bol povinný sám súdu oznámiť, tieto skutočnosti nielenže neoznámil, ale využil túto skutočnosť, že súdy nemali možnosť sa o jeho predchádzajúcom pracovnom pomere u oprávneného dozvedieť a na základe tejto skutočnosti ako vylúčený exekútor vykonával exekúciu. ÚS SR v citovanom rozhodnutí konštatoval nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom a inými pomerom, nakoľko výkon činnosti súdneho exekútora predstavuje záruku, že tento bude svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vykonávať nezávisle a nestranne. Skutočnosť, že súdny exekútor JUDr. G. W., L.. so sídlom exekútorského úradu v X. bol v minulosti zamestnancom účastníka exekučného konania v postavení oprávneného spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. je podľa citovaného rozhodnutia ÚS SR okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie z dôvodu, že o vykonanie exekúcie bol požiadaný súdny exekútor, ktorý je z vykonávania predmetnej exekúcie vylúčený pre rozpor s ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, keď súdny exekútor ako orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť nezávislý a nestranný. Musí sa takým javiť aj v očiach strán, t.j. ide o teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti súdneho orgánu, aj keď neexistuje dôvod na subjektívnu zaujatosť. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávneného, môže ovplyvniť subjektívne nazeranie exekútora na exekučnú vec a v nadväznosti na to aj jeho nezaujatosť a nestrannosť. Podľa súdu na základe uvedených je potrebné sa s týmto nálezom Ústavného súdu SR vyporiadať v každom exekučnom konaní, ktorého sa dotýka, aby sa zaistila ochrana práv jeho účastníkov a nebol výkonom exekúcie poverený exekútor, ktorý je z jej vykonávania na základe tohto nálezu vylúčený. Nestrannosť a nezaujatosť súdneho exekútora, ako osoby, ktorá čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť nepochybná a ničím nespochybniteľná. Nakoľko o vykonanie exekúcie bol požiadaný súdny exekútor, ktorý je z vykonávania predmetnej exekúcie vylúčený, ktorá skutočnosť (že bol zamestnancom oprávneného) bola nepochybne známa ako oprávnenému tak aj súdnemu exekútorovi už pri doručení žiadosti o vydanie poverenia a bola známa aj v čase rozhodnutia súdu, ktorým súd zamietol žiadosť o vydanie poverenia, voči ktorému rozhodnutia sa ako oprávnený tak ani súdny exekútor neodvolali. Toto rozhodnutie súdu nebolo zrušené zrejme z týchto dôvodov a preto nie je možné považovať nedodržanie poriadkovej lehoty na vydanie poverenia resp. zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia za také porušenie práva, ktoré by zakladalo nárok či už na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. Z.
36. Na záver len pre úplnosť súd poznamenáva, že ak by bol výkon exekúcie ukončený nevymožením pohľadávky žalobcu (či už úplne alebo len čiastočne) ani v tom prípade by uvedená žaloba zrejme nemohla byť úspešná a to s poukazom na, že vo veci v zmysle písomného podania: „Žaloby na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy“ súd riešil ako predbežnú otázku, v žalobe uvádzaných skutočností a to podmienok v bode III., kedy žalobca o. i. uviedol, že ... v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia (poskytol úver na základe ... ). Podľa súdu je zrejmé, že v právnom poriadku či už SR tak aj EU bola a aj je vždy prítomná zásada obozretného hospodárenia, ktorá osobitne vo finančnom hospodárení a tým aj pri poskytovaní úverov má svoje dominantné postavenie, o čom svedčí vyjadrenie prezidenta ECB Mario Draghi, ktorý v tejto súvislosti uviedol, že výsledok hospodárenia je odrazom .....a obozretného finančného hospodárenia..... V tejto súvislosti treba poznamenať, že aj NBS vyhlasuje tzv. zásady obozretného hospodárenia, ktoré podliehajú vývoju, ale vždy boli odrazom všeobecných skúsenosti a zvyklostí, ktoré boli zhmotnené v tzv. zásadách obozretného hospodárenia. Za danej situácie je nepochybné a zrejmé, že poskytovanie finančných prostriedkov zo strany žalobcu bez zohľadnenia týchto zásad, ktoré nie sú založené vo vzťahu k nebankovým spoločnostiam na báze povinností, ale nie je možné podľa súdu neprihliadať k týmto skúsenostiam, ktoré boli zhmotnené
v uvedených zásadách. Za tejto situácie ako je všeobecne známe, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá emitovala obrovské množstvo úverov čo do počtu osôb ako aj čo do objemu finančných prostriedkov a osobitne sa hlási k zachovaniu pravidiel riadneho hospodárenia pri svojej činnosti nechala bez povšimnutia jednak všeobecne známe zásady ako aj skúsenosti z tzv. obozretného hospodárenia vo finančníctve, rovnako ako právnym poriadkom SR poskytnuté zabezpečovacie inštitúty a bankové zvyklosti ako sú napr. preverenie bonity klienta z hľadiska možnosti splatenia si svojich dlhov a tak optimalizovať vo vzťahu k tejto osobe zabezpečenie poskytnutého úveru pre prípad insolvencie, zabezpečenie kontroly čerpania, prihliadať možno k účelovosti poskytnutého úveru na nákup, konkrétnej veci z ktorej sa v prípade insolvencie dá zabezpečiť návratnosť úveru atď. Podľa súdu v týchto prípadoch ak by bolo zriadené či už záložné právo resp. iný zabezpečovací inštitút a ak sa súdny exekútor a ani súd síce nedostanú do omeškania, aj tak v prípade, že dlžník príde o svoju prácu z ktorej uhrádzal splátky úveru, by bolo obtiažne ak nie vylúčené u nemajetných ľudí zabezpečiť návratnosť úverov poskytnutých za daných podmienok. Záverom je potrebné poznamenať, že ak žalobca za danej skutkovej situácie, kedy si zvolil takúto podnikateľskú stratégiu za možno menej formálnych podmienok pri poskytnutí finančných prostriedkov takéto konanie žalobcu v snahe poskytovať úvery, podľa súdu nepredstavuje vyvážené a dôvodné riziko pri výkone podnikania a v tom prípade ak dôjde ku škode podľa súdu nie je možné sa domnievať, že ku škody došlo postupom súdu ale žalobcu, tak ako bolo vyššie uvedené. Napokon ešte podľa súdu je zrejmé že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa môže voči štátu úspešne uplatniť len vtedy ak poškodený nemohol dosiahnuť uspokojenie svoje pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť ako je zrejmé z rozhodnutia Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16.4.1985. Ďalej v tejto súvislosti chce súd poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 105/2004 z dňa 07.10.2004, ktoré rozhodnutie okrem iných skutočností poukazuje na to, že skutočnou škodou v zmysle ust. § 442 ods.1 Obč. zák. je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu, ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súd ČR sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7.10.2004).
37. Súd konštatuje, že žalobca doručil svoje písomné podanie, ktoré bolo označené ako: „Znalecký posudok“ k majetkovej ujme, ktorá mala vzniknú žalobcovi z konania žalovanej to s dôrazom na časť III.
- záver. V tejto časti III. žalobca zdôvodnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy veľmi všeobecne a to do všetkých konaní vedených na súdoch, kedy jeho predstava vychádzala v závislosti od mzdových nárokov, telekomunikačných a poštových nákladov spojených s týmto konaní a s úpravou informačného systému resp. z iných skutočností.
38. Súd uvedenému písomnému podaniu žalobcu nemohol prihliadnuť ako k znaleckému posudku, ktorý má platiť pre všetky súdne konania žalobcu vedené voči žalovanej SR na všetkých stupňoch súdov a to jednak vzhľadom k univerzálnemu charakteru tohto podania, čím sa vylučuje zohľadnene individuálnych osobitostí toho ktorého konania ako aj verifikácie výsledkov takéhoto dôkazu vo vzťahu k jednotlivým konania. Ďalej nie je možné k uvedenému dôkaznému prostriedku prihliadať ako k znaleckému posudku, nakoľko nebolo nariadené súdom na riešenie, vysporiadanie sa s určitými konkrétnymi otázkami v tom ktorom súdnom konaní a to v súčinnosti aj so žalovanou stranou, ktorá má právo sa vyjadrovať k osobe znalca ako aj k zadaniu konkrétnych otázok atď.
39. Súd v tomto konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, žiadny návrh na doplnenie dokazovania nebol zo strany účastníkov konania uplatnený a ktoré dôkazy súd považoval za potrebné tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.
40. O trovách konania súd rozhodol podľa nasledovných ustanovení CSP.
41. Trovy konania sú podľa § 251 CSP všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
42. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 125,- EUR a nemajetkovej ujmy v sume 628,80 EUR s príslušenstvom ako aj s nárokom na náhradu trov konania. Súd žalobu zamietol tým v konaní úspešnou stranou sporu je žalovaná strana.
44. V zmysle ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
45. Súd podľa § 257 CSP nepriznal náhradu trov konania aj v spojení s článkom 2 ods. 1 Základných princípov CSP, podľa ktorého platí, že ochrana práva a záujmov musí byť spravodlivá a účinná. Podľa súdu za danej situácie nie je možné ustáliť či už mieru zavinenia vrátane účelnosti uplatnených úkonov právnej pomoci podľa § 256 ods. 2 CSP, resp. rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania s prihliadnutím na zásadu úspechu vyjadrenú v § 255 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresnom súde Komárno, písomne v troch vyhotoveniach. Podľa § 127 Civilného sporového poriadku ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (ods. 1) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.(ods. 2). Podľa § 365 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (ods. 1) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(ods. 2). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.(ods. 3). Ak si žalovaná dobrovoľne nesplní povinnosti uložené týmto rozhodnutím, má žalobca možnosť domáhať sa svojich nárokov prostredníctvom exekúcie.