Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/341/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne Ing. U. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., H. XXX, právne zastúpenej JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s.r.o., so sídlom Považská Bystrica, Šoltésovej 346/1, proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/23/2011-443 zo dňa 14. júna 2016 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovaného z 16.11.2010 je neplatná. Mal síce za preukázané, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne bolo zrušené, ale služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď len, ak nemá pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak (§ 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.). Na základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že ku dňu doručenia výpovede - 16.11.2010

- boli voľné dve miesta samostatného referenta v dočasnej štátnej službe (miesto p. R. od 08.11.2010 a miesto p. V. od 06.09.2010, ktoré obe boli v danom čase na materskej dovolenke). Taktiež bolo voľné miesto zásobovača EO, ktoré sa uvoľnilo 09.10.2010 úmrtím E. H.. Žiadne z dotknutých miest v čase dania výpovede však žalovaným žalobkyni ponúknuté nebolo. Okresný súd doplnil, že niektoré z týchto miest jej boli ponúknuté až neskôr listom z 05.01.2011. Nadväzne uzavrel, že vzhľadom na nesplnenie si žalovaným zákonnej ponukovej povinnosti je predmetná výpoveď neplatná. 2. S poukazom na vylúčenie súvisiaceho nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie okresný súd vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na nové konanie. Poukazoval na to, že v priebehu celého konania tvrdil, že na miesto zásobovača EO nespĺňala žalobkyňa kvalifikačný predpoklad, a to vodičské oprávnenie skupiny C. Rozhodne poprel konštatovanie okresného súdu, že „nevylúčil“ obsadenie dotknutej pozície osobou, ktorá disponuje iba vodičským oprávnením skupiny B. Navyše, určenie kvalifikačného predpokladu nie je právnym úkonom, preto ho súd nemôže ani preskúmavať a požiadavka na predloženie dôkazu, že na výkon danej funkcie je potrebné vodičské oprávnenie skupiny C „vstupuje do práv zamestnávateľa“. 4. Odvolateľ zotrval na svojom stanovisku, že v čase dania výpovede nemal voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni v rámci ponukovej povinnosti.

Poukázal na všeobecné východiská týkajúce sa ponukovej povinnosti zamestnávateľa; osobitne z hľadiska kritéria iného vhodného miesta/práce. V súvislosti s pracovnými pozíciami p. R. a p. V. uviedol, že obe menované boli vymenované do stálej štátnej služby a dňom 08.11.2010, resp. 06.09.2010 nastúpili „len“ na materskú dovolenku; tá je v zmysle § 141 ods. 1 Zákonníka práce považovaná za osobnú prekážku v práci. Pracovná pozícia zásobovača EO spadá pod režim zákona č. 553/2003 Z.z., pričom § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. odkazuje iba na vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto. Ak by mal žalovaný povinnosť ponúknuť žalobkyni i túto pozíciu, potom by mal povinnosť ponúknuť jej i miesta štátneho pomeru policajta.

5. Žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. S odkazom na súdne rozhodnutie v inej veci tvrdila, že nemožnosť ďalej zamestnávať zamestnanca znamená absolútnu nemožnosť ďalšieho zamestnávania; čo zodpovedá povinnosti zamestnávateľ ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto. Opakovane poukazovala na to, že žalovaný jej ponúkol 05.01.2011 voľné miesta. V tejto spojitosti za účelové označila vyjadrenia protistrany ohľadne potrebného vodičského oprávnenia na výkon práce zásobovača EO. Pokiaľ by bolo potrebné vodičské oprávnenie skupiny C, nebol by jej dané miesto žalovaný ponúkal. Žalobkyňa dávala do pozornosti i osobitosti štátnej služby. 6. V doplnení vyjadrenia žalobkyňa poukázala na ponuku protistrany z 05.01.2011, kde sám žalovaný za vhodné pracovné miesta považoval aj miesta v dočasnej štátnej službe, resp. miesto zásobovača EO. Upozornila však na nezákonný postup žalovaného, ktorý od nej požadoval, aby sa o dotknuté miesta uchádzala spoločne s ostatnými potenciálnymi uchádzačmi. Žalobkyňa za účelové označila vyjadrenie protistrany ohľadne vodičského oprávnenia v súvislosti s pracovnou pozíciou zásobovača EO, keďže zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že môže ísť aj o skupinu B. Doplnila, že i z odvolania je zrejmý rozdielny prístup žalovaného k jednotlivým zamestnancom; taktiež odborový orgán poukazoval na to, že v čase dania výpovede žalobkyni v štátnozamestnaneckom pomere v služobnom úrade zostávajú/li poberatelia starobného a výsluhového dôchodku.

7. Žalovaný trval na svojom odvolaní. Uviedol, že súdne rozhodnutie označené žalobkyňou nie je záväzné a nemožno ho uplatniť v súdenej veci. Štátnozamestnanecký pomer je upravený špeciálnym právnym predpisom, pričom závery o absolútnej nemožnosti zamestnávať zamestnanca sa týkajú ustanovení Zákonníka práce. Zopakoval, že nikdy nepripustil možnosť akceptovania zamestnania na pozícii zásobovača EO osoby s vodičským oprávnením skupiny B. List z 05.01.2011 označil len za gesto smerujúce k zmierneniu následkov hromadného prepúšťania, nie však za plnenie si ponukovej povinnosti.

8. Na predmetné vyjadrenie žalovaného už žalobkyňa nereagovala.

9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

10. Obe sporové strany zdôrazňujú (hoci v rozdielnych súvislostiach) osobitosť a špecifickosť inštitútu štátnej služby a jeho právnej úpravy. Štátnozamestnanecký pomer je skutočne osobitným pracovným pomerom, ktorý je budovaný na viacerých zásadných princípoch (§ 1 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z.), medzi inými na princípoch profesionality a stability štátnozamestnaneckého pomeru. Predovšetkým princíp stability je významný i z hľadiska skončenia štátnozamestnaneckého pomeru; osobitne pri skončení pre zrušenie konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta. Nadväzne aj z dikcie § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. (citovaného v napadnutom rozhodnutí) nepochybne vyplýva, že výpoveď z tohto zákonného dôvodu je poslednou eventualitou, ktorá prichádza do úvahy až vtedy, pokiaľ nemá služobný úrad vhodné iné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a ani sa nedohodne so služobným úradom inak. Účelom sledovaným takouto právnou úpravou je hľadanie (všetkých možných) rôznych eventualít, aby napriek zrušeniu pôvodného štátnozamestnaneckého miesta bolo možné udržať štátneho zamestnanca v služobnom pomere.

11. Otázku vhodnosti konkrétnych štátnozamestnaneckých miest je nutné vykladať extenzívne, aby sa príliš zužujúcim (až formálnym) prístupom zo strany zamestnávateľa k splneniu ponukovej povinnosti neobchádzal vyššie spomínaný cieľ. Dotknuté ustanovenie § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. pritom terminologicky nerozlišuje medzi štátnozamestnaneckým miestom v dočasnej štátnej službe

a štátnozamestnaneckým miestom v stálej štátnej službe. Taktiež v zmysle prvej hlavy druhej časti označeného zákona je štátnou službou/štátnozamestnaneckým miestom tak miesto v stálej štátnej službe, ako i miesto v dočasnej štátnej službe. Takýto čiastočne extenzívnejší prístup náležite rešpektuje aj zásadu „ochrany slabšej strany“ (aktuálne už procesne výslovne zadefinovanú v ustanovení § 316 až § 323 , pri naplnení ktorej z pohľadu ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je možné vynechať ani jej materiálny (hmotnoprávny) rozmer; dlhodobo v pracovnom práve, ktorého súčasťou sú i spory vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru, presadzovaný súdnou praxou.

12. Z uvedených úvah a východísk je zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu (vyplývajúcim z konkrétnych dôkazov, na ktoré zo strany krajského súdu bolo poukázané už v predchádzajúcom - zrušujúcom - rozhodnutí) o existencii vhodných voľných štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade v čase dania výpovede žalobkyni - 16.11.2010 a tým aj zo zásadným záverom o nesplnení si ponukovej povinnosti žalovaným. Žalovaný v odvolaní ani nerozporuje, že pracovné pozície p. R. a p. V. boli v rozhodnom čase v dočasnej štátnej službe voľné; naopak uvedené potvrdzuje. Následne - už len v týchto skutkových okolnostiach - je plne dôvodným záver o neplatnosti namietanej výpovede pre nedodržanie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa/služobného úradu.

13. Vzhľadom na to, že pre konštatovanie nedodržania ponukovej povinnosti bolo dostatočné ustálenie existencie voľných štátnozamestnaneckých miest v dočasnej štátnej službe, krajský súd sa do podrobností nezaoberal aj súvislosťami existencie voľného miesta vo „verejnej službe“. Nad bezprostredný rámec rozhodujúceho záveru odvolací súd dodáva, že možno súhlasiť s odvolateľom, že kvalifikačné predpoklady na jednotlivé pracovné pozície si stanovuje prioritne zamestnávateľ. Uvedené však neznamená, že zamestnávateľ nemusí preukázať, aké tieto kvalifikačné predpoklady sú. Výklad (minimálne) naznačovaný odvolateľom, že postačuje iba jednoduché tvrdenie o určitých kvalifikačných predpokladoch, je neudržateľný. Vo svojich dôsledkoch by totiž znamenal, že zamestnávateľ môže svojvoľne kedykoľvek meniť kvalifikačné predpoklady (bez toho, aby takéto „rozhodnutie“ deklaroval čo i len internou písomnosťou alebo záznamom) a podľa aktuálnej situácie ich u niektorého zamestnanca vyžadovať u iného nie, až s dôsledkom skončenia pracovného/služobného pomeru. 14. Nielen zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu z 14.06.2016, ale predovšetkým z nahrávky predmetného pojednávania je nepochybné, že žalovaný nedokázal jednoznačne preukázať, že kvalifikačným predpokladom na miesto zásobovača EO má byť - okrem iného - aj vodičské oprávnenie skupiny C. V tomto smere preto vyznieva jeho odvolanie do určitej miery tendenčne, keďže popiera vlastné vyjadrenia. Konštatovanie o určitej tendenčnosti platí aj pre tvrdenie odvolateľa o iba údajnom „geste dobrej vôle“ smerujúcom k zmierneniu následkov hromadného prepúšťania v súvislosti s jeho listom z 05.01.2011. Z textu tejto písomnosti (vyhotovenej výlučne žalovaným) jednoznačne a výslovne vyplýva, že ide o ponuku voľných miest. Ak v dotknutej ponuke je uvedené i miesto v stálej službe - samostatný referent (t. j. miesto zastávane i žalobkyňou) prichádzal - aj podľa argumentácie zdôrazňovanej žalovaným (nutnosť existencie voľného miesta v stálej štátnej službe) - do úvahy postup podľa § 48 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. Ten však nevyžadoval skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, ako požadoval žalovaný od žalobkyne, ale „iba“ trvalé preloženie v služobnom úrade, pričom plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.

15. Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky žalovaného neboli dôvodné. Nakoľko neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil. 16. Plne akceptovateľným je tiež priebežné (procesné) rozhodnutie o náhrade trov (prvoinštančného) konania, ktoré rešpektuje procesný stav navodený vylúčením nároku nadväzujúceho na posudzovaný predmet sporu na samostatné konanie.

17. Vzhľadom na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v dotknutej časti merita veci odvolací súd rozhodol i o nároku na náhradu súvisiacich trov. Keďže odvolateľ - žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, má žalobkyňa podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.