Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-466-2016.pdf
PDF · 239.37 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/466/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu S.. N. F., advokáta, so sídlom v J., Z. X, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO: 36 492 086, proti žalovaným: 1/ A. J., R.. X.X.XXXX, bytom v J., H. XX, 2/ Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom v Bratislave, Mýtna 1, IČO: 47 232 480, zastúp. Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 47 232 471 a 3/ K.. I. J., R.. XX.XX.XXXX, bytom v J., H. XX, o ochranu osobnosti, o odvolaniach účastníkov konania proti rozsudku č.k. 13C/76/2012-482 z 1.6.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby voči žalovanému v 1. rade a žalovanej v 3. rade, zrušuje rozsudok v I. výroku a zastavuje konanie o uloženie povinnosti žalovaným v 1. a 3. rade ospravedlniť sa žalobcovi.
O d m i e t a odvolanie žalovaného v 2. rade voči I. výroku.
P o t v r d z u j e II. výrok rozsudku.
M e n í IV. a V. výrok rozsudku tak, že žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 25.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcom rozsahu o zaplatenie 75.000,- eur žalobou uplatnený nárok žalobcu zamieta.
Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 3. rade stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 2. rade v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 13C/76/2012-482 zo dňa 1.6.2016 rozhodol nasledovne: I. Žalovaní v 1. a 3. rade sú povinní ospravedlniť sa do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku doručením vlastnoručne podpísaného listu adresovaného žalobcovi na adresu jeho sídla v znení:“ Ospravedlnenie A. J., R.. X.X.XXXX, bytom H. XX, J. a K.. I. J., R.. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, J. sa ospravedlňujeme advokátovi S.. N. F., I. I. Z. X, Košice, zápis v SAK 1653 za to, že dňa 6.2.2012 na STV1 v relácii Reportéri so začiatkom o 21:35 hod. v reportáži "Mínus 2,5 mil. eur ... a zodpovedný nikto" o advokátovi S.. N. F. v súvislosti s poskytovaním právnych služieb týmto advokátom jeho klientovi Dopravnému podniku mesta Košice, akciová spoločnosť, IČO: 31 701 914, so sídlom v Košiciach, Bardejovská 6, spočívajúcim vo vymáhaní pohľadávok na nezaplatenom základnom cestovnom a úhrady, resp. prirážky proti cestujúcim, ktorí sa nepreukázali pri prepravnej kontrole platným cestovným lístkom, okrem iného uviedli, že v roku 2006, keď "pre dopravný podnik vymáhal pokuty advokát doktor F., on na tom zarábal, ale DPMK mal stratu 4 mil. Sk ročne.",potom, čo "začal pokuty pre DPMK znova vymáhať doktor F. vo vzťahu k zmluve uzatvorenej medzi Dopravným podnikom mesta Košice, akciová spoločnosť a advokátom S.. N. F. uviedli, že "z tej zmluvy nevyplýva, že by jeho odmena bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí" a ďalej, že "najväčší džob z vymáhania pokút je v právnom zastupovaní" a Dopravný podnik mesta Košice, akciová spoločnosť "tieto peniaze nechá roky odtekať na účet doktora F.", pretože pravdou je, že advokát S.. N. F. neprijímal od svojho klienta odmenu za právne služby bez dosiahnutia úspechu vo veci a odmena vyplatená klientom advokátovi S.. N. F. neznižovala príjem jeho klienta z pohľadávok na zaplatenie základného cestovného, úhrady, resp. prirážky proti cestujúcim, ktorí sa nepreukázali pri prepravnej kontrole platným cestovným lístkom, pretože vždy išlo o plnenie od dlžníkov klienta nad rámec vymáhanej pohľadávky. S.. N. F. sa týmto ospravedlňujeme za poškodenie jeho osobnej cti a dobrej povesti advokáta.K.. I. J., A. J.
II. Žalovaný v 2. rade je povinný ospravedlniť sa do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku doručením listu podpísaného štatutárnym orgánom žalovaného adresovanom žalobcovi na adresu jeho sídla v znení: "Ospravedlnenie RTVS Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom v Bratislave, Mýtna 1, IČO: 47 232 480, zapísaný v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v odd. Po vo vložke č. 1922/B, sa ospravedlňuje advokátovi S.. N. F., I. I. Z. X, J., č. licencie 1653 za to, že dňa 6.2.2012 v relácii Reportéri so začiatkom o 21:35 hod. v reportáži "Mínus 2,5 mil. eur ... a zodpovedný nikto" o advokátovi S.. N. F. v súvislosti s poskytovaním právnych služieb týmto advokátom jeho klientovi Dopravnému podniku mesta Košice, akciová spoločnosť, IČO: 31 701 914, so sídlom v Košiciach, Bardejovská 6, spočívajúcim vo vymáhaní pohľadávok na nezaplatenom základnom cestovnom a úhrady, resp. prirážky proti cestujúcim, ktorí sa nepreukázali pri prepravnej kontrole platným cestovným lístkom, okrem iného uviedol, že v roku 2006, keď "pre dopravný podnik vymáhal pokuty advokát doktor F., on na tom zarábal, ale DPMK mal stratu 4 mil. Sk ročne."potom, čo "začal pokuty pre DPMK znova vymáhať doktor Frajt" vo vzťahu k zmluve uzatvorenej medzi Dopravným podnikom mesta Košice, akciová spoločnosť a advokátom S.. N. F. uviedol, že "z tej zmluvy nevyplýva, že by jeho odmena bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí" a ďalej, že "najväčší džob z vymáhania pokút je v právnom zastupovaní" a Dopravný podnik mesta Košice, akciová spoločnosť "tieto peniaze nechá roky odtekať na účet doktora F., pretože pravdou je, že advokát JUDr. N. F. neprijímal od svojho klienta odmenu za právne služby bez dosiahnutia úspechu vo veci a odmena vyplatená klientom advokátovi S.. N. F. neznižovala príjem jeho klienta z pohľadávok na zaplatenie základného cestovného, úhrady, resp. prirážky proti cestujúcim, ktorí sa nepreukázali pri prepravnej kontrole platným cestovným lístkom, pretože vždy išlo o plnenie od dlžníkov klienta nad rámec vymáhanej pohľadávky. S.. N. F. sa týmto ospravedlňujeme za poškodenie jeho osobnej cti a dobrej povesti advokáta.
Rozhlas a televízia Slovenska - vysielateľ programovej služby STV1". III. V prevyšujúcom rozsahu návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovaným v 1. - 3. rade ospravedlniť sa mu, zamieta. IV. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 5.000,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V.V prevyšujúcom rozsahu o zaplatenie 95.000,- eur žalobou uplatnený nárok žalobcu zamieta. VI. O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2.Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal súdnej ochrany svojej osobnosti a žiadal uložiť žalovaným v 1. a 3. rade ospravedlniť sa mu doručením vlastnoručne podpísaného listu, ktorého znenie formuloval a zároveň žiadal aj žalovanému v 2. rade uložiť povinnosť ospravedlniť sa mu doručením listu podpísaného štatutárnym orgánom spolu s povinnosťou žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi 100.000,- eur. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V odôvodnení návrhu žalobca uviedol, že je advokátom a jeho významným klientom, ktorému poskytoval právne služby v období roku 2001 až 2006 a od roku 2007 doposiaľ, je Dopravný podnik mesta Košice, a.s., ktorého zastupuje pri vymáhaní nezaplateného základného cestovného v cestnej doprave a prirážky proti cestujúcim, ktorí sa nepreukázali pri prepravnej kontrole platným cestovným lístkom, pričom ročne prevezme na zastupovanie priemerne 15.000 takýchto vecí. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v 2. rade ako celoštátny vysielateľ programovej služby STV1, ktorý dosahoval 6.2.2012 sledovanosť 8% v tento deň na STV1 odvysielal reláciu Reportéri, ktorá obsahovala reportáž žalovaného v 1. rade s názvom „Mínus 2,5 mil. eur... a zodpovedný nikto“, ktorá sa zaoberala najmä rozhodnutím DPMK, a.s. urovnať spor so spoločnosťou OutClaim, s.r.o., avšak zároveň obsahovala aj údaje vzťahujúce sa na žalobcu. Žalobca uviedol, že žalovaní zaradením údajov vzťahujúcich sa aj na jeho osobu, vybočili z hlavnej témy svojej reportáže a postupovali v rozpore s pravdivými informáciami, pričom navodili dojem senzačnosti aj vo vzťahu k nemu. Reportáž vo svojej celosti vo vzťahu k nemu vytvára nerešpektovaním základných pravdivých skutočností u diváka presvedčenie, že on dlhodobo koná nečestne, neprofesionálne, nie v záujme svojho klienta, ale na jeho úkor a DPMK, a.s. mu necháva „odtekať“ značné finančné prostriedky, čím poškodzuje sám seba a v konečnom dôsledku aj cestujúcu verejnosť a prispieva k nemorálnemu obohateniu žalobcu. Reportáž mala za následok podstatné narušenie jeho dôveryhodnosti v profesionálnej aj osobnej sfére, pretože veľa ľudí z jeho okolia uverilo nepodloženým a nepravdivým informáciám, ktoré boli prezentované ako fakty a zaznamenal veľmi negatívne reakcie od zamestnancov DPMK, a.s., klientov, sudcov a kolegov - advokátov. Žalobca vyjadril názor, že tvrdenia a hodnotiace úsudky uverejnené žalovaným v 2. rade v predmetnej relácii hrubo zasiahli do jeho práva na ochranu jeho občianskej cti a profesionálnej povesti jednak preto, že v nich boli uvedené nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia ako aj neprimerané hodnotiace úsudky vzťahujúce sa k nemu v súvislosti s výkonom jeho povolania. Žalobca má za to, že žalovaní hranice ústavou chránenej slobody prejavu zjavne prekročili a neoprávnene zasiahli do jeho osobnosti, preto podľa názoru žalobcu zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nie je postačujúce, pretože jeho občianska česť a profesionálna povesť vzhľadom na intenzitu zásahu, jej rozsah a trvanie boli poškodené v značnej miere. Súd prvej inštancie zohľadnil aj vyjadrenie žalovaných, keď žalovaný v 1. rade nárok žalobcu neuznal uvádzajúc, že reportáž sa primárne venovala hospodáreniu v DPMK, a.s. Košice a samotný žalobca bol v reportáži menej, než sekundárnou záležitosťou. Uviedol, že počas výroby a reprodukcie celého publicistického programu ako autor dodržiaval platné právne predpisy SR, dbal na objektívnosť, vyváženosť, nestrannosť a nezávislosť. Žalovaný v 2. rade rovnako nárok žalobcu v celom rozsahu neuznal a vychádzajúc zo zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenska poukázal na poslanie žalovaného v 2. rade a vo všeobecnej rovine dôvodil, že striktne rozlišuje medzi informáciou spravodajského charakteru (správou) a hodnotiacim úsudkom (komentárom) . Zároveň sa vo všeobecnosti vyjadril ku publicistickým programom a k programom investigatívnej žurnalistiky a občianskej publicistiky, označiac vysielanie investigatívnych a občiansko-publicistických programov za vec verejného záujmu. Zároveň vo všeobecnosti popísal postup pri príprave a vysielaní takýchto relácií s tým, že programoví pracovníci musia rešpektovať ochranu osobnosti účastníkov vysielania a musí byť dodržaná zásada, že výroky a obrazové sekvencie nesmú byť nepravdivými tvrdeniami, urážkami, výsmechom alebo údajmi, ktoré by mohli osoby poškodzovať v spoločnosti, zamestnaní alebo rodine. Potvrdil odvysielanie publicistického programu Reportéri dňa 6.2.2012 obsahujúceho reportáž žalovaného v 1. rade a poukázal na vyjadrenie žalovaného v 1. rade. Žalovaná v 3. rade uviedla, že nie je žiadnym spôsobom zodpovedná za obsah reportáže, ktorá je predmetom sporu, a nie je osobou, ktorá má objektívnu zodpovednosť za zverejnenie informácií, ktoré žalobca považuje za neoprávnené zásahy do jeho osobnostných práv. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka spolu s Článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd poukázal na to, že Ústava SR (Článok 1 ods. 2) deklaruje, že Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Slovensko je zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj keď je garantované právo na slobodu prejavu (čl. 10.1.), výkon týchto slobôd podľa čl. 10.2. zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, preto môže podliehať takým podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany povesti alebo práv iných (P. a O. proti R., 1995). Pri uplatnení slobody prejavu, chránenej čl. 10 Dohovoru, je preto potrebné zaoberať sa a posúdiť (vyhodnotiť) otázku verejného záujmu na zverejnení informácie a zachovaním rovnováhy medzi záujmom spoločnosti byť informovaný a záujmom jednotlivca na ochrane jeho povesti. Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov, kandidátov alebo čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované. Z uvedeného teda vyplýva, že aj advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb). Pre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu zverejňuje. Len v prípade, že ide o kritiku osoby verejnej, ktorá nemá vecný základ a pre ktorú nemožno žiadne odôvodnenie, je potrebné považovať za kritiku neprimeranú. Pritom je potrebné hodnotiť celý prejav (literárny alebo publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu (Nález ÚS SR zo 7.7.2011, sp. zn. IV ÚS302/2010-48). Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že predmetná relácia „Mínus 2,5 mil. eur ... a zodpovedný nikto“ bola publicistickou reláciou kriticky zameranou na dianie v košickom dopravnom podniku (Dopravný podnik mesta Košice, akciová spoločnosť, v ďalšom „DPMK“), konkrétne nosnou bola téma ukončenia spolupráce DPMK s firmou OutClaim, ktorá mala pre DPMK vymáhať jeho pohľadávky voči tzv. čiernym pasažierom. Vzájomná zmluvná spolupráca bola predčasne ukončená zo strany dopravného podniku a následne došlo medzi nimi k dohode o urovnaní - pokonávke, súčasťou ktorej bolo finančné odškodnenie OutClaim-u zo strany dopravného podniku. Reláciou sa prelínali ( čo žalovaný v 1. rade odôvodňoval časovou súslednosťou v otázke vymáhania pohľadávok voči tzv. čiernym pasažierom ) aj informácie o spôsobe vymáhania pokút žalobcom ako advokátom, ktorý túto činnosť pre DPMK robil pred spoluprácou dopravného podniku s OutClaim-om, ale aj po ukončení tejto spolupráce. Ďalej súd prvej inštancie zdôraznil osobitosť prejednávanej veci , ktorou je skutočnosť, že tu dochádza k stretu dvoch základných slobôd chránených medzinárodnými a ústavnoprávnymi dokumentmi. Na jednej strane je tu sloboda prejavu a s tým súvisiaca sloboda tlače, na druhej strane je tu právo žalobcu na ochranu osobnosti, konkrétne občianskej cti a profesionálnej povesti, ktoré je v danom prípade determinované tým, že žalobca je verejne činnou osobou. Politik či verejne činná osoba musí prejaviť väčšiu toleranciu. Už samotný vstup do politiky, či do verejného života znamená konkludentný súhlas s väčšou mierou zverejňovania informácií (opätovne nielen pozitívnych) o svojej osobe a konaní. Tieto sú vystavované pozornosti a kontrole (a to nielen objektívnej) zo strany občanov, ako aj médií. Médiá zohrávajú v demokratickej spoločnosti dôležitú úlohu. Sloboda prejavu je základným atribútom demokratickej spoločnosti, je vymedzená v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, rovnako z tohto článku vyplývajú i obmedzenia, ktoré sú povinné médiá dodržať. Ako už bolo uvedené, informácie šírené o osobe verejne činnej môžu byť oveľa slobodnejšie, ako tie, ktoré sa týkajú súkromných osôb. Je úlohou médií pri rešpektovaní práv iných osôb prinášať informácie o všetkých otázkach verejného záujmu. Za vec verejného záujmu možno považovať okrem iného, aj nakladanie s verejnými zdrojmi, v danom prípade finančnými prostriedkami DPMK, ktorého jediným akcionárom je Mesto Košice. Z hľadiska stretu práva na slobodu prejavu žalovaných s právom na občiansku a profesionálnu česť a dôstojnosť žalobcu je dôležité rozlíšiť pri prejave - v danom prípade výrokoch odvysielaných o žalobcovi v relácii „Mínus 2,5 mil. eur ... a zodpovedný nikto“ odvysielanej žalovaným v 2. rade, či sa jedná o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky. Kým skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívnu realitu zistiteľnú pomocou dokazovania, a teda overiteľnú, hodnotiaci úsudok, naopak, vyjadruje subjektívny názor autora a postoj k určitej situácii. Kým pri skutkových tvrdeniach v zásade platí, že pravdivá informácia nezasahuje do práva na ochranu osobnosti (pokiaľ nie je podaná tak, že skresľuje skutočnosť), hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora a nemožno ho dokazovať a platí tu tzv. prezumpcia ústavnej konformity (oprávnenosti). Je však potrebné skúmať, či sa hodnotiaci úsudok zakladá na pravdivej informácii a či forma verejnej prezentácie hodnotiaceho úsudku je primeraná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom prípade žalobca sa návrhom domáhal ochrany svojej osobnosti, a to občianskej cti a profesionálnej povesti, ktorá bola narušená, resp. do ktorej hrubým spôsobom zasiahli tvrdenia a hodnotiace úsudky zverejnené žalovaným v 2. rade odvysielané v relácii Reportéri. Predmet konania bol vymedzený žalobou žalobcu, ktorý žiadal priznať morálne zadosťučinenie a to vo forme zverejnenia ospravedlnenia žalovaných v 1. - 3. rade za výroky, ktoré odzneli v predmetnej relácii a to: za neprimeraný záver žalovaných, podľa ktorého v r. 2006, „keď pre dopravný podnik vymáhal pokuty advokát Dr. F., on na tom zarábal, ale DPMK mal stratu 4 mil. Sk ročne“ (1), ktorý výrok označil žalobca za pravdu skresľujúci, za nepravdivý výrok, podľa ktorého o druhej zmluve o poskytovaní právnej pomoci medzi DPMK a žalobcom má platiť, že „z nej nevyplýva, že by odmena žalobcu bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí“ (2), za následne použité slovné spojenie „nechá roky odtekať na účet A.. F.“ (3), ktorý výrok navodzuje nemorálnosť konania zúčastnených vrátane žalobcu, za výrok „v análoch DPMK sú rôzne kauzy, ktoré nikdy neboli potrestané, hoci potrestané byť mali, pričom ich aktéri profitujú z toho, že politickí nominanti v takýchto podnikoch môžu podpisovať takmer čokoľvek. A aj podpisujú.“ (4), ktorý mal za neprimerané hodnotenie obsahu druhej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci a napokon za nepravdivý mal aj popis jeho reakcie na požiadavku žalovaného v 1. rade, aby sa k veci vyjadril „možno sa doktorovi nechcelo hovoriť o faktúrach, ktoré mu roky prepláca DPMK“ (5), ktorý mal za nepravdivý. Okrem morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia za zverejnenie uvedených výrokov 1 - 5, žiadal žalobca priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na to, že podľa žalovaného výrok 1 („on - F. na tom zarábal, ale DPMK mal stratu 4 mil. Sk ročne“), resp. podaná informácia o strate dopravného podniku sa vzťahovala len na stratu DPMK týkajúcu sa vymáhania pokút od čiernych pasažierov a v reportáži nikto netvrdil, že tú stratu DPMK spôsoboval žalobca. Mal za to, že konštatovanie, že žalobca zarábal, nie je kritikou, pretože zarábať je pointou fungovania podnikateľských subjektov. Výrok 3, resp. otázku („Ak je najväčší džob z vymáhania pokút v právnom zastupovaní, prečo ho DPMK nerobí cez vlastné právne oddelenie? Prečo tieto peniaze nechá roky odtekať na účet doktora. F.?“.) mal žalovaný za úplne relevantnú, keďže tvrdenie o tom, že DPMK z vymáhania pokút evidoval stratu, bolo tvrdením ex-člena predstavenstva DPMK Titla a zarábanie žalobcu na vymáhaní pokút mal za logické, pričom uviedol, že sa znovu jednalo o kritiku DPMK. Výrok 2 („z nej - zo zmluvy nevyplýva, že by odmena žalobcu bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí“), ktorý podľa žalobcu je nepravdivý, podľa žalovaného nepravdivým nie je, preto že mu samotný generálny riaditeľ dal na jasnú otázku: „Z tej zmluvy nevyplýva, že by jeho odmena bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí?“, jednoznačnú odpoveď: „Nie.“. Navyše, uviedol, že na ďalšiu otázku: „On za každého klienta dostáva odmenu?“, odpovedal: „Áno.“ A teda podľa žalovaného sa nejednalo o jeho tvrdenie, ale o tvrdenie DPMK, t.j. klienta žalobcu. Výrok 4 („kauza ... v análoch DPMK sú rôzne kauzy ... politickí nominanti v takýchto podnikoch môžu podpisovať takmer čokoľvek. A aj podpisujú.“), uviedol žalovaný, že sa tieto vyjadrenia vzťahujú na zmluvy medzi DPMK a OutClaim a na zlý postup vedenia DPMK, čo mal za evidentné z obsahu reportáže. Tento výrok sa netýkal žalobcu. Pokiaľ sa jedná o výrok 5 („možno sa doktorovi nechcelo hovoriť o faktúrach, ktoré mu roky prepláca DPMK“), žalovaný uviedol, že nevidí rozpor v telefonáte medzi ním a žalobcom. Uviedol, že žalobca sa síce odvolal na povinnosť mlčanlivosti, pre ktorú nemôžu odpovedať na otázky týkajúce sa klienta, avšak vôbec nereagoval na ďalšiu otázku žalovaného, či by bol ochotný odpovedať, ak by ho klient mlčanlivosti zbavil, len opakoval, aby ho žalovaný nevťahoval ďalej do rozhovoru a hovor ukončil. Podľa žalovaného tak dôvodom žalobcu neodpovedať na otázky nebola povinnosť mlčanlivosti voči klientovi. Súd prvej inštancie vychádzal z nespornej skutočnosti, že DPMK je obchodnou spoločnosťou, s jediným akcionárom- Mestom Košice, t.j. je spoločnosťou ovládanou mestom, ktorého hlavnou úlohou a hlavným predmetom činnosti je zabezpečiť prepravu obyvateľstva mesta hromadnou dopravou po území mesta. Takýmto charakterom dopravného podniku je, resp. bol daný verejný záujem na mediálnej kontrole (zisťovaní) jeho hospodárenia pri vymáhaní pohľadávok od tzv. čiernych pasažierov. Aj keď relácia mala byť a bola kritickou voči DPMK, ktorý nehospodárne (neekonomicky) naložil s finančnými prostriedkami pri predčasnom zrušení zmluvy s OutClaim-om, výsledkom čoho bolo vyplatenie odstupného spoločnosti OutClaim v podstate z „mestských peňazí“, poukázalo sa v nej aj na činnosť žalobcu ako advokáta zabezpečujúceho vymáhanie pohľadávok - pokút pre DPMK „pred“ a „po“ OutClaim-e. Súd mal za to, že zhodnotenie tejto jeho činnosti vyznelo polemicky (útočne) a v konečnom dôsledku kriticky aj voči osobe žalobcu, ktorý mal podľa vyznenia relácie nie veľmi úspešne vymáhať pohľadávky voči tzv. čiernym pasažierom a napriek tomu táto činnosť bola pre neho ziskovou. Súd prvej inštancie zároveň zohľadnil ,že žalobca je osobou verejne činnou, advokátom poskytujúcim právnu pomoc a právne služby subjektu, ktorého jediným akcionárom je Mesto Košice, ktoré sa tak podieľa na hospodárení dopravného podniku a to či už na strate alebo na zisku. Z toho vyplýva, že žalobca bol povinný strpieť väčšiu mieru zverejňovania informácií o svojej osobe, a to nielen pozitívnych. Základnou otázku pre posúdenie danej veci bolo podľa prvoinštančného súdu zistenie, či žalovaní odvysielanou reláciou a napadnutými výrokmi zasiahli neoprávnene do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti chránenej ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák.. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje v prípade závažnejšieho porušenia práva na ochranu osobnosti (v tomto prípade sa žalobca dožadoval ochrany občianskej cti a profesionálnej povesti). Pritom podľa ustálenej judikatúry postačuje, ak je takýto zásah spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie práva na ochranu osobnosti. Prejudiciálne preto súd skúmal, či došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Pokiaľ sa jedná o obsah predmetnej reportáže vo vzťahu k žalobcovi podľa súdu prvej inštancie vyplynulo z vykonaného dokazovania (výsluch žalobcu, predložené zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, elektronická komunikácia žalovaného v 1. rade so zamestnankyňou DPMK, výsluch svedkyne Popovičovej ...), že vskutku žalobca ako advokát zastupoval DPMK pred súdmi pri realizácii vymáhania postihov za cestovanie bez platného cestovného dokladu (čl. I. zmluvy z 1.8.2001), resp. poskytoval DPMK právnu pomoc pri vymáhaní jeho pohľadávok voči dlžníkom z postihov za cestovanie bez platného cestovného dokladu (čl. I. zmluvy z 29.6.2007) a to od 1.8.2001 do 31.3.2006 a od 29.6.2007 doposiaľ. Pokiaľ sa jednalo o odmeňovanie tejto činnosti, v čl. V. zmluvy z 1.8.2001 sa DPMK zaviazal za poskytovanie právnej pomoci uhradiť žalobcovi tarifnú odmenu podľa vyhlášky č. 240/1990 Zb. po jej zaplatení odporcom - cestujúcim bez cestovného lístka, o výške ktorej odmeny bolo uvedené, že ju určí súd vo svojom rozhodnutí a zaviaže odporcu na úhradu. Obdobne bolo odmeňovanie žalobcu za poskytovanie právnej pomoci dohodnuté aj v čl. III. ods. 3.4. zmluvy z 29.6.2007; DPMK bol povinný uhradiť žalobcovi tarifnú odmenu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. po jej zaplatení odporcom, výška ktorej mala byť určená vo vyhláške, resp. v súdnom rozhodnutí. Postup úhrady odmeny bol dohodnutý obdobne v oboch zmluvách - tej skoršej i súčasnej a to tak, že mal DPMK zriadiť samostatný účet v peňažnom ústave, vedený na meno DPMK a len s jeho dispozičným oprávnením, na ktorý účet mali byť uhrádzané všetky platby od odporcov v prípadoch prevzatých žalobcom na vymáhanie, ktoré sa mali následne vyúčtovávať, na základe tohto vyúčtovania mal žalobca dopravnému podniku vyúčtovať faktúrou svoju odmenu vo výške podľa čl. V., resp. III. 3.4. predmetných zmlúv a teda až po zaplatení odmeny (trov konania) na zriadený účet dopravného podniku odporcom, resp. odporcami. Vyplynulo aj z výpovede žalobcu i výpovede svedkyne Popovičovej, že to tak aj v skutočnosti bolo, t.j. žalobcovi bola vyplatená odmena až a len po zaplatení trov konania, resp. právneho zastúpenia odporcom - čiernym pasažierom. Aj v elektronickej komunikácii dopravného podniku a žalovaného v 1. rade, DPMK žalovanému dňa 31.1.2012 (č.l. 28) jednoznačne na ním položenú otázku, akú čiastku platí DPMK žalobcovi za každý podaný prípad, odpovedal, že dopravný podnik neplatí žalobcovi nič a žalobca vymáha na vlastné náklady. Na otázku žalovaného v 1. rade, či je žalobcom dopravnému podniku účtovaná - fakturovaná právna pomoc vyrátaná spôsobom: dohodnutá odmena na jeden prípad - 40 eur krát počet posunutých prípadov čiernych pasažierov, dopravný podnik odpovedal jednoznačne „nie“ a uviedol, že celá vymáhaná suma so všetkými trovami je dlžníkom uhrádzaná na spoločný účet DPMK a žalobcu a preto mesačne dochádza k rozúčtovaniu došlých úhrad tak, že si dopravný podnik ponechá vymoženú pohľadávku s úrokmi a vynaložené vlastné trovy, zostatok zo sumy sú trovy advokáta
- žalobcu, resp. súdneho exekútora, ktoré sa zasielajú na účet žalobcu. Opätovne dopravný podnik uviedol, že za posunutý prípad neuhrádza advokátovi - žalobcovi nič. Na základe takto zistenej skutočnosti, o zaplatení odmeny žalobcovi len v prípade reálnej úhrady, resp. vymoženia pohľadávky DPMK, a to istiny a úrokov z omeškania na účet DPMK, je zrejmé, že tvrdenie (2) z reportáže „z tej zmluvy nevyplýva, že by odmena žalobcu bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí“ sa nezakladá na pravde a je teda nepravdivé. Zistený spôsob odmeňovania žalobcu znamená, že žalobcovi je vyplatená odmena len pri reálnom vymožení pohľadávky od dlžníka. Neobstojí ani obrana žalovaného v 1. rade, ktorý tvrdil, že v reportáži mu samotný generálny riaditeľ DPMK dal na jasnú otázku: „Z tej zmluvy nevyplýva, že by jeho odmena bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí?“, jednoznačnú odpoveď: „Nie“. Riaditeľ doslova na konštatačnú otázku žalovaného v 1. rade odpovedal: „Nemyslím, že to je tak.“, čo v podstate znamená: myslím, že to tak nie je a teda vo vzťahu k záporne formulovanej otázke žalovaného v 1. rade odpoveď riaditeľa znamená: zo zmluvy vyplýva, že jeho odmena je viazaná na úspešnosť vymožených peňazí. Ani pokiaľ sa jedná o obranu žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí obaja až vo svojom záverečnom vyjadrení, ohľadom pravdivosti či nepravdivosti odvysielaného tvrdenia v relácii o viazanosti odmeny žalobcu na úspešnosť vymožených peňazí, poukazovali na to že jednalo o kritérium „úspešnosti vymožených peňazí, ale v celom balíku“ (nie úspešnosť v konkrétnych jednotlivých prípadoch), t.j. podľa takto vymedzeného kritéria úspešnosti a ich vyjadrení či vysvetlení, platilo, že nebolo odmeňovanie žalobcu viazané na úspešnosť vymožených peňazí v celom balíku na vymáhanie mu postúpených pohľadávok , pričom žalovaný v 2. rade uviedol aj, že žalobca dokázal vymôcť len zhruba 6 % (zdroj uvedeného nie je súdu známy), a teda mali odvysielané svoje tvrdenie za pravdivé, nemal súd túto obranu za dôvodnú, pretože to čo žalovaní vysvetľovali, z obsahu reportáže vôbec nevyplynulo. Uverejnenie nepravdivej informácie, je vždy spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Tak tomu bolo aj v danom prípade, odvysielanie informácie o odmeňovaní žalobcu bez ohľadu na výsledok jeho činnosti (poskytnutých právnych služieb) zasiahlo a to skutočne hrubým spôsobom do jeho práva na ochranu jeho občianskej cti a profesionálnej povesti, pretože takáto nepravdivá informácia ho posúva do roviny (polohy), v ktorej ako advokát „ľahko“, takmer bez vlastného pričinenia, nezávisle od výsledkov jeho činnosti, nadobúda zisk a to na úkor v danom prípade „mestského podniku“ DPMK, pritom to tak nie je. Zásah je o to intenzívnejší, že bol zverejnený záber na faktúru, resp. podaná informácia o faktúre, ktorou žalobca účtoval dopravnému podniku za právne služby sumu cca 27.000 eur „za mesiac máj“, čo malo byť pre diváka informáciou o približnej mesačnej výške odmeny žalobcu, pritom sa jednalo o faktúru, ktorou boli vyúčtované služby za dva kalendárne mesiace ... V súvislosti s touto základnou nepravdivou informáciou podľa súdu prvej inštancie aj výrok „Ak je najväčší džob z vymáhania pokút v právnom zastupovaní, prečo ho DPMK nerobí cez vlastné právne oddelenie? Prečo tieto peniaze nechá roky odtekať na účet doktora F.?“., vyvoláva opäť, vzhľadom na použitý expresívny výraz „nechať odtekať peniaze“, ktorý bežne evokuje a vyvoláva dojem nekalej činnosti, resp. ľahkého (bez pričinenia sa vynaložením vlastnej činnosti, práce) nadobudnutia peňazí „pritečených“ na účet, dojem u diváka akéhosi bezpracného zisku žalobcu z vymáhania pohľadávok pre dopravný podnik, a to na úkor samotného dopravného podniku. Pritom považoval za potrebné podotknúť, vzhľadom na to že na účet žalobcu boli z tzv. spoločného účtu dopravného podniku a žalobcu, poukazované len sumy trov konania a trov právneho zastúpenia, že ak by si aj dopravný podnik vymáhal pohľadávky voči čiernym pasažierom vo vlastnej réžii, vlastnými zamestnancami, trovy právneho zastúpenia, keďže prináležia len účastníkovi súdneho konania zastúpenému advokátom, neboli by mu priznávané a neboli by teda jeho ziskom. Aj spojenie dvoch výrokov do jednej vety, resp. ich postavenie vedľa seba: „On na tom zarábal (žalobca), ale DPMK mal stratu 4 mil. Sk ročne“, navodzuje dojem u bežného televízneho diváka, a aj v súvislosti so základnou nepravdivou informáciou o spôsobe odmeňovania žalobcu, že uvedenú stratu DPMK vo výške 4 mil. Sk zapríčinila, resp. spôsobila činnosť žalobcu (žalobca svojou činnosťou), ktorým zarábal pri vymáhaní pokút pre DPMK a DPMK mal stratu. Pokiaľ sa jedná o výrok 4 („V análoch DPMK sú rôzne kauzy, ale nikdy voči nikomu nebola vyvodená trestnoprávna alebo hmotná zodpovednosť. S vedomím toho politickí nominanti v takýchto podnikoch môžu podpisovať takmer čokoľvek. A aj podpisujú.“), súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že sa v prípade citovaného jednalo a týkalo o vyjadrenie k obsahu zmluvy uzavretej medzi ním a DPMK. Nevyplýva to ani zo samotného znenia výroku, ani z kontextu jeho zaradenia v relácii v úplnom závere. Vzhľadom na nosnú tému relácie, kritiku hospodárenia v DPMK, sa toto záverečné vyjadrenie vzťahovalo na jednotlivé politicky sa vymieňajúce vedenia v DPMK. Aj pokiaľ sa jedná o žalobcom namietnutú nepravdivosť popisu jeho reakcie na požiadavku žalovaného, aby sa k veci vyjadril, nejedná sa podľa súdu prvej inštancie o informáciu, ktorej pravdivosť by sa dala overiť vzhľadom na to, že sa jednalo o rozhovor len medzi žalovaným a žalobcom. Ak žalobca mal dôvod nevyjadrovať sa k téme, na základe jeho oslovenia žalovaným v 1. rade, mal tento dôvod sám v relácii prezentovať - oznámiť. Predišiel by tak situácii, ktorú teraz má za nepravdivú. Je pravdou, že pridaný komentár žalovaného v 1. rade „možno sa doktorovi. nechcelo hovoriť o faktúrach, ktoré mu roky prepláca DPMK“, je síce expresívny, je hodnotiacim úsudkom redaktora - žalovaného v 1. rade, ale vzhľadom na to, že sa jednalo o advokáta, verejne činnú osobu, ktorá sa odmietla vyjadriť, mal súd túto kritiku postoja žalobcu žalovaným za prípustnú. Vo vzťahu k žalobcovi, resp. k jeho činnosti vymáhania pohľadávok pre DPMK, predmetom relácie (tak ako bola relácia vyhotovená autorom - žalovaným v 1. rade), sa stala najmä otázka odmeňovania žalobcu za ním poskytnuté služby pri vymáhaní pohľadávok a táto otázka bola zodpovedaná, resp. odpoveď na ňu vyznela tak, že je toto výhodné najmä pre žalobcu, ktorý na tejto činnosti profituje, ale je to nevýhodné pre DPMK. Pritom sa vychádzalo zo základnej informácie, že žalobca je odmeňovaný za každý jeden prípad, ktorý je mu odstúpený na vymáhanie, bez ohľadu na výsledok jeho činnosti, nepravdivosť ktorej informácie bola v konaní nesporne preukázaná. Informovanie o tom, tiahnuce sa naprieč celou reláciou (v úvode výrok 1, výrok 2 počas rozhovoru redaktora - žalovaného v 1. rade s generálnym riaditeľom DPMK a v závere výrok 3), bolo tak dostatočne spôsobilé poškodiť povesť žalobcu v očiach verejnosti a z výpovedí svedkov (S.. K., S.. Č., S.. X.. H., S.. Q.) vyplynulo, že aj jeho povesť poškodilo. V uvedených svedkoch minimálne vyvolalo pochybnosti o morálnosti či etickosti konania žalobcu, ktorý je za činnosť odmeňovaný bez ohľadu na jej výsledok. Formulácia otázky: „ak je najväčší džob z vymáhania pokút v právnom zastupovaní, prečo ho DPMK nerobí cez vlastné právne oddelenie, prečo nechá tieto peniaze roky odtekať na účet A.. F.?“., na ktorú odpoveď nebola daná, naznačuje možnosť korupcie ... Súd prvej inštancie uzavrel, že pre nepravdivý výrok 2, pravdu skresľujúci výrok 1 a difamujúci (ohováračský) výrok 3, došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a súd preto žalobe o primerané zadosťučinenie formou ospravedlnenia vyhovel. Pokiaľ sa jedná o pasívnu legitimáciu žalovaných v 1. - 3. rade, bol žalovaný v 2. rade vysielateľom relácie, žalovaná v 3. rade na základe objednávky žalovaného v 2. rade pre neho predmetnú reláciu ako podnikateľský subjekt vyrobila a dodala, t.j. jej pasívna legitimácia je daná existenciou záväzkovoprávneho vzťahu medzi ňou a žalovaným v 2. rade pri vyhotovení relácie a pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade je daná ako zodpovednosť autora, ktorý ako redaktor predmetnú reláciu vyhotovil, pričom nebol pri jej výrobe v pracovnoprávnom vzťahu ani so žalovanou v 3. rade ani so žalovaným v 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade napokon svoju pasívnu hmotnú legitimáciu ani nespochybňovali. Spochybňovala ju len žalovaná v 3. rade, ktorá namietala, že nie je autorom výrokov, za ktoré žiadal žalobca ospravedlnenie a že právny vzťah, na základe ktorého reportáž vznikla, nemal žiaden súvis s obsahom relácie, resp. reportáže. Vzhľadom na to, že právne práve žalovaná v 3. rade prijala objednávku žalovaného na výrobu relácie, vyrobenú reláciu vo svojom mene žalovanému v 2. rade dodala a prijala za ňu na vlastný podnikateľský účet odplatu, mal súd jej pasívnu hmotnú legitimáciu za danú. Čo sa týka požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur, súd prvej inštancie poukázal na to, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok: morálne zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce a súčasne neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Obč. zák. sú taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať: 1/ závažnosť vzniknutej ujmy a 2/ okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania zásahu. Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah preto v podstate takmer vždy zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú; pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, príp. spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie NS SR z 25.10.2012, sp. zn. 4Cdo/81/2011). V danom prípade bolo preukázané, že odvysielanie predmetnej relácie dotklo sa profesionálnej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu, dotklo sa jeho vážnosti v spoločnosti. Svedkovia Q., H. a K. vypovedali, že predmetná relácia a v nej obsiahnuté výroky vo vzťahu k žalobcovi, spochybnili v ich očiach bezúhonnosť a morálnosť osoby žalobcu a zmenili minimálne na určitý čas ich vzťah k nemu, kým sa im nedostalo od neho vysvetlenia súvislostí ... Svedok Č. vypovedal dokonca o pretrvávajúcom narušení svojho vzťahu k žalobcovi, ktorému dovtedy plne dôveroval ... Aj keď žalovaný v 2. rade vo svojom záverečnom vyjadrení dôveryhodnosť výpovedí uvedených svedkov spochybnil a to ako výpovedí osôb blízkych žalobcovi, či už osobne alebo profesionálne, nemožno len pre existenciu vzájomného vzťahu svedkov a žalobcu, mať ich výpovede v celom rozsahu za nedôveryhodné. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, keď predmetná reportáž bola odvysielaná verejnoprávnou RTVS na jej prvom programovom okruhu v hlavnom večernom vysielacom čase, je možné uviesť, že k zásahu došlo v nie malom okruhu osôb. Naviac sa jednalo o vysielanie verejnoprávnej RTVS, ktorá na rozdiel od komerčných televízií vzbudzuje u divákov očakávanie serióznosti a dôveryhodnosti podávaných informácií a napokon vo vzťahu k žalobcovi sa podávané informácie dotýkali veľmi citlivej až háklivej témy, otázky jeho odmeňovania, ktoré informácie boli podané nepravdivo a skreslene, čo všetko znamenalo taký zásah do práv žalobcu, ktorý v značnej, nielen v bežnej miere, znížil jeho profesionálnu česť a dôstojnosť v profesionálnych kruhoch, ale dotklo sa aj jeho osobnej cti ako človeka, kolegu, suseda, známeho ... . Profesionálna česť, vážnosť a dôstojnosť advokáta, sú to všetko atribúty pre výkon advokátskej činnosti nevyhnutné. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia dotknutej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje, a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. V danom prípade bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti (bola spochybnená jeho morálnosť a etickosť), ľudia z profesionálnej sféry uvažovali o neprimeranosti jeho odmeňovania pri právnom zastúpení bez ohľadu na výsledok jeho činnosti a to pri zastupovaní tzv. mestského podniku a veľkom počte vecí prevzatých na zastúpenie pri vymáhaní pohľadávok), ktoré skutočnosti vyplynuli z výpovedí svedkov, okrem toho vychádzajúc z vyššiecitovaného rozhodnutia NS SR, tunajší súd zohľadnil tzv. objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, príp. spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba, pričom dospel k záveru, že žalobcom napadnuté výroky dotkli by sa každej jednej fyzickej osoby, a objektívne každý by sa cítil poškodený, ak by nepravdivo a v jeho neprospech boli zverejnené informácie týkajúce sa jeho odmeňovania za jeho prácu. Preto súd priznal žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale nie vo výške 100.000 eur, ale len vo výške 5.000 eur, a to vzhľadom na vyššiekonštatovanú závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výška náhrady požadovaná žalobcom 100.000 eur sa javila byť súdu neprimerane a bezdôvodne vysoká. Jednak súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca je verejne činnou osobu a súčasne súd zohľadnil, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa k otázke poskytovania advokátskych služieb pre DPMK a aj k otázke odmeňovania za ich poskytovanie. Žalobca toto právo vyjadriť sa nevyužil, pričom, podľa názoru súdu, jeho vyjadrenie mohlo podstatne a významne ovplyvniť obsah reportáže a podaných informácií, pričom žalobca súdu nepreukázal žiaden rozumný dôvod na nevyužitie ponúknutej možnosti vyjadriť sa k nastoleným otázkam. Pokiaľ sa žalobca odvolával na povinnosť mlčanlivosti, urobil tak, resp. odvolal sa na túto svoju povinnosť len v tomto súdnom konaní, nie v relácii samotnej. Súd preto považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 5.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
3.Proti uvedenému rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaní v 1.,2. a 3.rade.
4.Žalobca podal odvolanie proti 4.výroku v spojení s 5. (zamietajúcim )výrokom, ktorým súd rozhodol o uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom odvolanie podal len v časti nad sumu 5.000 €, teda v časti, v ktorej súd v prevyšujúcom rozsahu zamietol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnený v žalobe. Nepodal odvolanie proti prvému, druhému, tretiemu a šiestemu výroku. Odvolanie podal v zmysle ust. § 201 O.s.p. podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, aby mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v plnej výške uplatnenej v žalobe. Žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého jednoznačne vyplýva, že z konania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že relácia preukázateľne objektívne nedôvodne zasiahla do jeho bezúhonnosti, odbornosti, vážnosti a jeho profesionálnej i ľudskej cti, pretože žalovaní neinformovali objektívne. Ďalej poukázal na vykonané dokazovanie z ktorého jednoznačne vyplynulo, že ním poskytované právne služby pri vymáhaní pohľadávok klientovi DPMK sú pre klienta vysoko efektívne a jeho činnosť advokáta v prospech klienta vôbec nevykazuje žiaden z negatívnych znakov uvedených v relácii, pričom zmluva a všetky daňové doklady - faktúry, ktorými si vyúčtoval odmenu za poskytnuté právne služby boli a súd transparentne a dlhodobo zverejnené na internete na webovom sídle DPMK, rovnako vyúčtovanie a platby sú podložené právoplatnými súdnymi rozhodnutiami a činnosťou exekútorov, teda sú verejne jednoducho kontrolovateľné. Žalobca vyjadril názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva v rozhodnutí o výške priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch založenej na úvahe, že nevyužil právo vyjadriť sa, ktoré vyjadrenie podľa súdu mohlo podstatne významne ovplyvniť obsah reportáže a podaných informácií, ako aj na názore súdu prvého stupňa, že nepreukázal žiaden rozumný dôvod na nevyužitie ponúkanej možnosti vyjadriť sa nastoleným otázkam. Vo vzťahu k uvedenému žalobca zdôraznil, že relácia sa týkala výkonu jeho povolania advokáta vo vzťahu ku klientovi, ktorá činnosť je regulovaná zákonom o advokácii, preto podľa ust. § 23 tohto zákona je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, a to dokonca aj v prípade pozbavenia tejto povinnosti, ak by to mohlo byť v neprospech klienta. Svoje rozhodnutie nevyjadriť sa zdôvodňoval s poukazom na uvedené ustanovenie, pričom sa jedná o jeho profesionálne rozhodnutie, ktoré nemôže byť teraz súdom sankcionované, a to aj s poukazom na skutočnosť, že v demokratickom systéme k právu vyjadriť sa, neoddeliteľne patrí právo zdržať sa vyjadrenia, resp. využitie práva nevyjadriť sa, ktoré požíva totožnú právnu a ústavnú ochranu ako právo vyjadriť sa. Podľa názoru žalobcu ani pri jeho prípadnej komunikácii by sa obsah relácie nezmenil, a to aj vzhľadom na stanoviská žalovaných prednesené súdu v priebehu konania, teda podľa jeho názoru obsah relácie by sa nezmenil ani vtedy, ak by aj nad zákonom umožnený, či potrebný rámec viac komunikoval o tejto klientskej záležitosti. K tomuto záveru žalobca dospel s poukazom na dlhodobo verejne prístupné dokumenty nachádzajúce sa na internete, resp. web sídle klienta. Žalobca opakovane s poukazom na zákonnú povinnosť mlčanlivosti advokáta má za to, že ide o rozumné dôvody vo vzťahu k záujmom klienta, pre ktoré sa nepovažoval za nevyhnutné vyjadrovať a je presvedčený o tom, že práve jeho ďalšia nekomunikácia so žalovaným v 1.rade vo vzťahu ku klientovi bola správna a nevyvolala ďalšie negatívne následky. Žalobca opakovane zdôraznil, že žalovaný v 2.rade odvysielal v relácii výrazy formulácie a spojenia, ktorých miera expresivity voči nemu je v značnom nepomere k sledovanému cieľu, pričom z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie podľa jeho názoru vyplýva evidentný a zjavný úmysel škandalizovať ho, či ohroziť jeho česť, vážnosť, profesionalitu a vytvoriť tak o ňom negatívny obraz. Žalobca aj keď rešpektuje dôležitosť slobody prejavu a práva na poskytovanie informácií zároveň legitímne očakáva plný rešpekt voči jeho právam na ochranu osobnosti, ktoré sú podľa Ústavy SR rovnocenné s právom na slobodu prejavu žalovaných, preto na základe vykonaného dokazovania, ktoré preukázalo negatívny vplyv na jeho pracovný a spoločenský život a uplatnenie sa a vzhľadom k intenzite a následku objektívne vzniknutého zásahu považuje súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku. Žalobca upriamil pozornosť na to, že v danom prípade odvysielaná relácia preukázateľne zhoršila jeho vzťahy s mnohými ľuďmi z jeho okolia, keď poukázal na súdom vykonané svedecké dokazovanie a zároveň dôvodil, že jeho aktivity a činnosti sa odvíjajú predovšetkým od dôvery tých, ktorí potrebujú právnu pomoc. Vyjadril názor, že nepochybne sa zníženie dôstojnosti a vážnosti najciteľnejšie prejavilo v oblasti jeho pracovného pôsobenia a v spoločenských vzťahoch a zdôraznil, že pochybnosti o cti, dobrej povesti, dôstojnosti a vážnosti sa nie vždy prejavujú navonok ihneď priamo a viditeľne, môžu pretrvávať niekedy dlhší čas a v niektorých prípadoch aj bez časového ohraničenia. Za závažnú okolnosť považuje žalobca skutočnosť, že k zásahu došlo prostredníctvom informačného verejného prostriedku RTVS, ktorý je aj podľa zverejnených sociologických prieskumov dlhodobo považovaný za najdôveryhodnejší zdroj informácií. Žalovaný v 2.rade je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá zamestnáva aj niekoľko interných právnikov a právne služby sú jej poskytované aj externe od advokátov, preto pri riadnej starostlivosti a bežnej snahe mal možnosť pred odvysielaním relácie informácie preveriť a uskutočniť primerané a prípustné korekcie reportáže dodanej z externého zdroja.
5.Žalovaný v 1.rade podal odvolanie proti prvému výroku rozsudku, podľa ktorého sa má žalobcovi ospravedlniť (nepodal odvolanie proti výrokom II.,III.,IV.,V.,VI., pretože druhý, štvrtý a piaty výrok sa ho netýkajú a proti tretiemu výroku nemá dôvod sa odvolať). Odvolanie podal v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a zároveň s poukazom na ďalšie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 O.s.p. (písm. a/ až písm. f/). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému v 1.rade nárok na náhradu trov konania.
6.Žalovaný v 2.rade podal odvolanie proti výroku I., II., IV. (proti povinnosti žalovaného v 2.rade ospravedlniť sa a povinnosti žalovaného v 2.rade zaplatiť 5.000 €) a nepodal odvolanie proti výroku III., V. a VI. Odvolanie podával v súlade s § 205 ods. 2 písm. a/ až písm. f/ O.s.p. a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu voči žalovaným v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému v 2.rade nárok na náhradu trov konania. Nakoľko súd v rozsudku dospel k záveru, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo troma výrokmi, pričom prvý výrok považoval súd za pravdu skresľujúci v znení: „Keď pred DPMK vymáhal pokuty advokát S.. F., on na tom zarábal, ale DPMK mal stratu 4.mil. Sk ročne)“. Žalovaný v 2.rade k tomuto výroku vyjadril názor, že súd vychádzal z nesprávneho predpokladu ohľadom znenia dotknutého výroku, keďže reportér v relácii prvú časť výroku vyslovil ako samostatnú oznamovaciu vetu a na jej začiatku sa nenachádzalo slovo keď, pričom pravdivosť tejto vety bola v konaní preukázaná a nie je spôsobilá podľa názoru žalovaného v 2.rade zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu (Pre DPMK vymáhal pokuty advokát S.. F.). Žalovaný v 2.rade tvrdí, že nasledovala druhá samostatná veta v znení „On na tom zarábal“, ktorá je tiež pravdivá a podľa názoru žalovaného v 2.rade rovnako nie je spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Reportér nemal úmysel útočiť na žalobcovo podnikanie a produkovanie zisku má za bežnú záležitosť podnikateľskej činnosti, pričom reportér považoval za samozrejmé, že ak by vymáhanie pokút malo byť pre žalobcu nezaujímavou činnosťou, tak by ju nerobil s tým, že dosahovanie zisku nie je samo osebe ničím zlým. Ďalej žalovaný v 2.rade vyjadril názor, že aj tretia veta „ale DPMK mal stratu 4.mil. Sk ročne“ je všeobecne známou skutočnosťou, ktorá bola preukázaná v konaní a je verejne prístupná na internetovej stránke DPMK a nie je spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Zároveň žalovaný v 2.rade dôvodil, že súd nevykonal dokazovanie na bežných divákoch, ale svedkami v konaní boli najmä právnici, ktoré vzhľadom na svoje vzdelanie, postavenie a skúsenosti, by mali chápať jednoduchý kontext relácie, ktorá sa zaoberala aj vymáhaním pohľadávok ako trovami konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia. Žalovaný v 2.rade preto odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k I. výroku považuje za nesprávne, nedostatočné a nepresvedčivé. K II. výroku, ktorým malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu pretože ho súd považoval za nepravdivý „z nej,( t.j. zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci medzi DPMK a žalobcom) nevyplýva, že by odmena žalobcu bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí) a žalovaný v 2.rade dôvodí, že tento výrok nie je tvrdením, ale otázkou, ktorou sa reportér chcel niečo dozvedieť a riaditeľ DPMK na túto otázku odpovedal. Podľa názoru žalovaného v 2.rade táto otázka neprekročila rámec slušnosti a nie je v nej text, ktorý by bol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Kladenie otázok riaditeľovi DPMK nemôže byť považované za zásah do osobnostných práv a riaditeľ mal možnosť reagovať a vec bližšie vysvetliť. Zároveň žalovaný v 2.rade má za to, že súd mal vziať do úvahy aj skutočnosť, že žalobca bezdôvodne odmietol komunikovať s reportérom a prípadne zrozumiteľne vysvetliť reportérovi skutočnosti, ktoré boli predmetom otázky a spracovania v relácii. Za nesprávny žalovaný v 2.rade považoval aj názor súdu o zintenzívnení zásahu zverejnením faktúry žalobcu za právne služby pre DPMK vo výške 27.000 €, kedy reportér uviedol S.. F. s nami odmietol komunikovať. Možno sa mu nechcelo hovoriť o faktúrach, ktoré mu prepláca DPMK napr. táto (faktúra) vlani za mesiac máj 27.000 €, len v minulom roku zaplatil DPMK S.. F. viac než 200.000 €. Náklady na súdny poplatok sú rozložené 90 % hradí DPMK, 10 % hradí žalobca. Podľa názoru žalovaného však nie je uvedené, že by žalobca fakturoval takúto sumu každý mesiac a hneď z ďalšej informácie o sume fakturovanej za celý rok možno matematicky dospieť k záveru, že žalobca fakturuje v priemere cca 200.000 € : 12 mesiacov. Preto podľa názoru žalovaného v 2.rade poukázanie na predbežnú faktúru žalobcu nemohlo mať a nemalo negatívny vplyv na osobnostné práva žalobcu a táto informácia bola pravdivá. Rovnako podľa názoru žalovaného v 2.rade súd nesprávne posúdil slovné spojenie „nechápenia za roky .... na účet žalobcu“, nakoľko tieto sú vytrhnuté z kontextu, keďže tvoria súčasť legitímnej rečníckej otázky: „ Prečo tieto peniaze nechá roky odtekať na účet žalobcu?“ Dotknuté slovné spojenie „o odtekaní peňazí“ samo osebe neznamená obvinenie z trestného činu, ale vedie k zamysleniu sa nad hospodárnosťou daného toku peňazí, keď reportér položil bežnému divákovi otázku, či nie je výhodnejšie vymáhať pohľadávky DPMK priamo cez právne oddelenie DPMK nič iné. Podľa názoru žalovaného v 2.rade ide o otvorenie témy verejného záujmu, či je odplata, ktorú platí DPMK žalobcovi za služby, ktoré žalobca poskytuje DPMK primeraná a či by DPMK nemohlo platiť za vymáhanie pohľadávok menej. Žalovaný v 2.rade vyjadril pochybnosť, či súd dostatočne zohľadnil postavenie žalobcu ako osoby verejného záujmu a zároveň vyjadril názor, že odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí nespĺňa základné kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí a je nepreskúmateľné, pretože z odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť ako súd vyhodnotil svedecké výpovede a akými úvahami súd dospel k záveru, či došlo alebo nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súd podľa názoru žalobcu neuvádza ani stručné hodnotenie dôkazov - svedeckých výpovedí jednotlivo a následne v ich vzájomnej súvislosti, pričom pri svedeckých výpovediach by súd mal uviesť aj posúdenie dôveryhodnosti svedkov. Podľa názoru žalovaného v 2.rade svedkovia žalobcu neboli dôveryhodní, nielen preto, že boli kamaráti alebo iné blízke osoby žalobcu a výpovede niektorých svedkov boli podľa názoru žalovaného v 2.rade nepresvedčivé. Žalovaný v 2.rade upriamil pozornosť na to, že sa jedná o právnikov, pričom priemerný právnik musel reláciu pochopiť v širšom kontexte, vie alebo mal by vedieť aká je právna úprava náhrady trov konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia, vie alebo by mal vedieť, že zmluvy medzi žalobcom a DPMK sú dostupné na internete a v prípade pochybností sa k nim vie dostať, rozumie alebo by mal rozumieť princípu prezumpcie neviny a má alebo by mal mať dostatočný nadhľad najmä nad tému ohľadom bežnej právnej agendy, ako je vymáhanie pohľadávok a súvisiaca náhrada trov právneho zastúpenia. Z výpovede svedka S.. K.W. podľa názoru žalovaného v 2.rade nevyplýva, že by svedok mal pochybnosti o morálnosti alebo etickosti konania žalobcu, rovnako ako aj z výpovede svedka S.. Č., JUDr. Q. a Ing. S.. H.. Súd mal zohľadniť vzdelanie, povolanie a životné a pracovné skúsenosti svedkov a vyhodnotiť ich vo vzťahu k účastníkom i k predmetu konania, preto odôvodnenie rozsudku má závažné nedostatky a je v dotknutej časti podľa názoru žalovaného v 2.rade nepreskúmateľné, čo považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu. Žalovaný v 2.rade považuje výroky súdu, ktorými bola uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi spôsobom určeným súdom za neprípustné rozhodnutie súdu, pretože text ospravedlnenia nezodpovedá ospravedlneniu a predstavuje hrubý a bezprecedentný zásah do slobody prejavu žalovaných. Text ospravedlnenia má nedostatky, nakoľko požaduje ospravedlnenie aj za pravdivé skutkové tvrdenia (napr., že žalobca vymáhal pokuty pre DPMK), interpretuje otázky ako tvrdenia, zahŕňa väčší rozsah výrokov, aké posudzoval súd v rozsudku a nezodpovedá odôvodneniu súdu o tom, čím došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný v 2.rade vyjadril odmietavý postoj k tomu, aby súd nútil ospravedlniť sa za niečo s čím nesúhlasí a spôsobom (textom), s ktorým nesúhlasí. Zároveň dôvodil, že súd pri rozhodnutí nezohľadnil to, že ak žalobca chcel reagovať na reportáž mohol využiť právo na opravu alebo právo na odpoveď, čo neurobil. Žalovaný v 2.rade teda v závere zhrnul, že odvysielaním reportáže k zásahu do osobnostných práv žalobcu podľa jeho názoru nedošlo, nebol preukázaný žiaden dôvod, prečo by súd mal rozhodnúť v neprospech slobody prejavu a nepreukázali sa ani žiadne údajné negatívne dopady na žalobcu. Podľa názoru žalovaného v 2.rade súd rozsudkom zasiahol do práv žalovaných, pretože nevykonal test proporcionality a neodôvodnil viaceré podstatné časti rozsudku v súlade so základným právom účastníkom na súdnu ochranu. Napokon žalovaný v 2.rade uviedol informáciu, že v roku 205 bol žalobca ustanovený za honorárneho konzula štátu Izrael, čo považuje za dôkaz, že povesť žalobcu nemohla utrpieť a je excelentná, pretože v prípade pochybností o povesti, by žalobca nemohol zastávať takúto funkciu.
7.Žalovaná v 3.rade podala odvolanie proti I.výroku rozsudku podľa ktorého sa má žalobcovi ospravedlniť (nepodala odvolanie proti výrokom II., IV. a V., pretože sa jej netýkajú a proti výroku III. s uvedením, že proti tomuto výroku sa nemá dôvod odvolať). Odvolanie podávala podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. a písm. a/ až f/ predovšetkým z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
8.Následne písomnými podaniami doručenými súdu prvej inštancie dňa 21.6.2016 a 27.9.2016 žalobca zobral v časti žalobu späť - voči žalovanému v 1.rade v rozsahu voči nemu uplatnených nárokov a podaním doručeným 13.9.2016 zobral späť žalobu voči žalovanej v 3.rade v rozsahu voči nej uplatnených nárokov . K späťvzatiam sa vyjadrili žalovaní v 1. a 3.rade písomne tak, že so späťvzatiami súhlasia a neuplatňujú si náhradu trov konania, zároveň netrvajú na podaných odvolaniach. K späťvzatiam sa vyjadril aj žalovaný v 2.rade, ktorý rovnako vyjadril súhlas.
9. Podľa § 370 ods. 1,2 CSP účinného od 1.7.2016 ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
10.V posudzovanej veci žalobca zobral svoju žalobu v časti uplatnených nárokov proti žalovaným v 1. a 3.rade späť, potom ako už súd prvej inštancie rozhodol, ale v čase, kedy jeho rozhodnutie nebolo právoplatné, pričom žalovaní so späťvzatím súhlasili, a preto odvolací súd podľa citovaného ustanovenia § 370 CSP pripustil späťvzatie žaloby vo vzťahu k nárokom žalobcu uplatneným proti žalovaným v 1. a 3.rade, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie v tejto časti zastavil.
11.Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. CSP (CSP), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1), pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta). Žalobca aj žalovaný v 2.rade podali odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, preto Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) posudzoval odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu.
12.Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podmienky subjektívnej prípustnosti odvolania boli podobne upravené aj v ust. § 201 O.s.p.. Žalovaný v 2.rade podal odvolanie proti I., II. a IV. výroku (nepodal odvolanie proti III., V. a VI. výroku), teda podal odvolanie aj proti výroku ,v ktorom bola uložená povinnosť žalovaným v 1. a 3.rade ospravedlniť sa žalobcovi spôsobom vo výroku uvedeným ( I.výrok).
13.Aj v čase účinnosti O.s.p.aj podľa CSP subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. V neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech, pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. V tomto prípade žalovanému v 2.rade prvým výrokom rozsudku nebola spôsobená žiadna ujma, a to ani formálna, ani materiálna , preto na podanie odvolania proti tomuto výroku žalovaný v 2.rade nie je subjektívne procesne legitimovaný. Odvolací súd preto odmietol jeho odvolanie v tejto časti (proti I.výroku rozsudku) podľa § 386 písm. b/ CSP.
14.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ( voči IV. a V.výroku) a žalovaného v 2.rade (voči výroku č. II. až IV.) ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 O.s.p. a contrario v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.) a dospel k záveru , že odvolanie žalovaného v 2.rade nie je dôvodné a zároveň dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné , pričom sú dané dôvody na zmenu rozhodnutia v IV. a V. výroku, ktorým súd rozhodoval o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
15.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
16.Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a žalovaný v 2. rade podané odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda podľa § 205 ods. 2 písm.f/ a zároveň aj z dôvodov, že v konaní došlo k vade uvedenej v § § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p.(t.j. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), súd pri rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda podľa § 205 ods. 2 písm.a/ ( v spojitosti s § 221 ods.1 písm h), c/, d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného od 1.7.2016) písm. e/ že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .
17. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ až h/ O.s.p. (a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali, j) bol odvolacím súdom schválený zmier). Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
18.Nová úprava ( CSP ) prepracovala odvolacie dôvody v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu, pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej forulačnej úprave. Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1 písm a),b),c),d) CSP ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p.. V zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno okrem iného odôvodniť tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP ). Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).
19.Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.a/ ani b/ O.s.p. (ani podľa § 365 ods. 1 písm.a/ až d/ CSP) nie sú dané , pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady uvedené v § 221 ods.1 písm.a/ až h/ O.s.p ani iné vady konania , ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
20.Odvolací dôvod podľa § 365 ods1 písm e) CSP (§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom . Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie .
21.Odvolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený ,pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých účastníkom navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť . Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý účastníkom nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Aj keď by súd prvej inštancie nevykonal účastníkmi navrhované dôkazy, je nutné konštatovať, že prvoinštančný súd vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné, teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné. Odvolací súd zároveň uvádza, že žalovaný v 2.rade,ktorý uplatnil tento odvolací dôvod ani nekonkretizoval žiadne navrhované dôkazy, ktorých nevykonaním by mal byť tento dôvod naplnený.
22.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm.g/ CSP ( § 205 ods.2 písm.e/ O.s.p.) je v súdnej praxi daný vtedy ,ak účastník oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c) a d) a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, t.j. je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Podľa ust. § 205a ods.1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak: a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného je zrejmé, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvostupňovom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva.
Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa. Nový Civilný sporový poriadok prebral doterajšiu úpravu v zmysle právnych novôt a v odvolacom konaní ho terminologicky prispôsobuje novej koncepcii civilného sporového konania.
23.Tento odvolací dôvod v danom prípade nebol naplnený a žalovaný v 2. rade nepoukázal na konkrétne skutočnosti a dôkazy, ktoré by viedli k záveru o naplnení tohto dôvodu. Poukaz na to, že žalobca sa v r.2015 stal honorárnym konzulom Izraela neosvedčuje existenciu alebo neexistenciu zásahu objektívne spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu, ani nie je skutočnosťou, ktorá by mohla vyvrátiť či oslabiť záver o tom, že týmto zásahom ,ku ktorému došlo pred dlhším časom ( febr.2015) ,utrpela povesť žalobcu , nakoľko plynutím času sa dôsledky zásahu mohli postupne zmenšovať- napraviť ďalším konaním a osobným i profesionálnym životom žalobcu.
24.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.
25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
26. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. , keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom a rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo inak ani to, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Rovnako vo vzťahu k posúdeniu základu nároku, t.j. či došlo odvysielanou reláciou a napadnutými výrokmi k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti chránenému ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák a nároku na morálnu satisfakciu , nebol daný ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/, keďže súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia a použité zákonné ustanovenia aj správne interpretoval na daný prípad. Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil správny právny záver o tom, že niektorými výrokmi v uverejnenej reportáži došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu.
27.Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k záveru o tom, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, za ktoré zodpovedá žalovaný v 2. rade, odvolací súd uvádza, že v ust. § 13 Občianskeho zákonníka sú zakotvené právne prostriedky ochrany osobnostných práv, v zmysle ktorých sa oprávnená osoba môže domáhať, aby: 1/ sa upustilo od neoprávnených zásahov, 2/ odstránili následky neoprávnených zásahov, 3/ poskytlo primerané zadosťučinenie.
Vo vzťahu k satisfakčnej žalobe ( poskytnutím primeraného zadosťučinenia ) je potrebné rozlišovať satisfakciu morálnu upravenú v § 13 ods. 1 O.z., a satisfakciu finančnú upravenú v § 13 ods. 2 O.z.. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že v prípade morálnej satisfakcie v dôsledku zásahu do osobnostných práv ide o prípad objektívnej zodpovednosti, kedy už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach postačuje pre priznanie primeraného zadosťučinenia vo forme morálnej satisfakcie a teda nevyžaduje sa existencia následkov zásahu v prípade uplatňovania nároku na morálnu satisfakciu . Zákon nevyžaduje vyvolanie následkov, ale postačí, že zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práva chráneného v § 11 Občianskeho zákonníka a teda zákon ani nestanovuje povinnosť žalobcu následky preukázať. Na rozdiel od uvedených nárokov v prípade uplatňovania finančnej satisfakcie takáto dôkazná povinnosť žalobcovi vzniká a predpokladom úspešnosti žaloby je dôkaz, že k ujme už reálne došlo, nakoľko iba v prípade, ak je preukázaný vznik konkrétnej ujmy, možno následne posudzovať závažnosť - intenzitu vzniknutej ujmy a posudzovať splnenie zákonnej podmienky, t.j. že morálne zadosťučinenie je nepostačujúce a že k zníženiu dôstojnosti došlo v značnej miere. V tomto prípade sa žalobca domáhal jednak morálneho zadosťučinenia realizovaného formou ospravedlnenia zo strany žalovaného v 2. rade a zároveň si uplatňoval finančné odškodnenie, t.j. náhradu nemajetkovej ujmy, preto pri posudzovaní oboch nárokov bolo potrebné postupovať v zmysle vyššie uvedených úvah,.
28.Pri posudzovaní či v danom prípade konaním žalovaného v 2. rade ( obsahom predmetnej reportáže ) došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu správne súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že v prejednávanej veci dochádza k stretu dvoch základných slobôd chránených medzinárodnými a ústavnoprávnymi dokumentmi. Na jednej strane je tu sloboda prejavu a s tým súvisiaca sloboda tlače, na druhej strane je tu právo žalobcu na ochranu osobnosti, konkrétne občianskej cti a profesionálnej povesti, ktoré je v danom prípade determinované tým, že žalobca je verejne činnou osobou. Zároveň súd prvej inštancie neopomenul zohľadniť, že informácie šírené o osobe verejne činnej môžu byť oveľa slobodnejšie, ako tie, ktoré sa týkajú súkromných osôb, pričom je úlohou médií pri rešpektovaní práv iných osôb prinášať informácie o všetkých otázkach verejného záujmu. Za vec verejného záujmu možno považovať okrem iného, aj nakladanie s verejnými zdrojmi, v danom prípade finančnými prostriedkami DPMK, ktorého jediným akcionárom je Mesto Košice. Preto správne vyvodil, že žalobca je osobou verejne činnou, advokátom poskytujúcim právnu pomoc a právne služby subjektu, ktorého jediným akcionárom je Mesto Košice, ktoré sa tak podieľa na hospodárení dopravného podniku a to či už na strate alebo na zisku. Z toho vyplýva, že žalobca bol povinný strpieť väčšiu mieru zverejňovania informácií o svojej osobe, a to nielen pozitívnych. V nadväznosti na uvedené potom správne prvoinštančný súd skúmal či žalovaní odvysielanou reláciou a napadnutými výrokmi zasiahli neoprávnene do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti chránenej ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. a odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o existencii takého zásahu .
29.Neobstojí odvolacia námietka žalovaného v 2.rade, že súd vychádzajúc z nesprávneho znenia výroku č. 1, ktorým malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu dospel k nesprávnemu právnemu záveru o takomto zásahu. Žalovaný v 2.rade podstatný rozdiel videl v súdom posudzovanom znení:“keď pre DPMK vymáhal pokuty advokát S.. F., on na tom zarábal, ale DPMK mal stratu 4.mil. Sk ročne.“ Oproti žalovaným v 2.rade tvrdenému zneniu: „Pre DPMK vymáhal pokuty advokát S.. F.. On na tom zarábal. Ale DPMK mal stratu 4.mil. Sk ročne.“ Odvolací súd je toho názoru, že tvrdenie, akým spôsobom mal byť vyhotovený zápis z textu, ktorý bol obsahom reportáže, nie je spôsobilé vyvolať podstatný rozdiel pri hodnotení významu uvedeného textu ako celku a jeho spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. K uvedenému záveru odvolací súd dospel z dôvodu, že takto uvedený text je potrebné posudzovať komplexne, t.j. akým spôsobom ovplyvňoval názor divákov ako celok a nie je možné posudzovať jednotlivé vety každú samostatne. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že sa nejedná o reportáž uskutočnenú v písomnej forme, kde by aj prijímateľ bol oboznámený s informáciami ( ktoré sú obsahom reportáže) v písomnej forme, ale jednalo sa o reportáž odvysielanú v televízii, preto aj divák túto reportáž prijímal ako audiovizuálny vnem, kedy vnímal obsah tejto reportáže priamo bez toho, aby bolo podstatné, či sa jednalo o samostatné vety alebo o jednu zložitú vetu, nakoľko tieto informácie prijímateľ dostal v bezprostrednej nadväznosti ako súvislý celok. Jednotlivé vety na seba jednoznačne nadväzujú, a teda súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že aj spojenie dvoch výrokov do jednej vety, resp. ich postavenie vedľa seba: „On na tom zarábal (žalobca), ale DPMK mal stratu 4 mil. Sk ročne“, navodzuje dojem u bežného televízneho diváka, a aj v súvislosti so základnou nepravdivou informáciou o spôsobe odmeňovania žalobcu, že uvedenú stratu DPMK vo výške 4 mil.
Sk zapríčinil, resp. spôsobil žalobca svojou činnosťou(ktorý zarábal pri vymáhaní pokút pre DPMK a DPMK mal stratu).
30.Obdobne nebolo možné prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného v 2.rade o nesprávnom vyhodnotení otázky reportéra, keď poukazoval na to, že druhý výrok nie je tvrdením, ale otázkou (z nej nevyplýva, že by odmena žalobcu bola viazaná na úspešnosť vymožených peňazí?), pretože aj otázka položená reportérom môže v kontexte s obsahom celej reportáže, resp. s jej ďalším obsahom vyvolať negatívny dojem a zasiahnuť do osobnostných práv osoby, ktorej sa otázka týka. Najmä s poukazom na správne závery prvostupňového súdu (vychádzajúce z výpovede žalobcu i výpovede svedkyne N.) o tom, že žalobcovi bola vyplatená odmena až a len po zaplatení trov konania, resp. právneho zastúpenia odporcom - čiernym pasažierom. S tým, že aj v elektronickej komunikácii dopravného podniku a žalovaného v 1. rade na jednoznačne položenú otázku, akú čiastku platí DPMK žalobcovi za každý podaný prípad, odpovedal DPMK , že neplatí žalobcovi nič a žalobca vymáha na vlastné náklady. Na otázku žalovaného v 1. rade, či je žalobcom dopravnému podniku účtovaná - fakturovaná právna pomoc vyrátaná spôsobom: dohodnutá odmena na jeden prípad - 40 eur krát počet posunutých prípadov čiernych pasažierov, dopravný podnik odpovedal jednoznačne „nie“ a uviedol, že celá vymáhaná suma so všetkými trovami je dlžníkom uhrádzaná na spoločný účet DPMK a žalobcu a preto mesačne dochádza k rozúčtovaniu došlých úhrad tak, že si dopravný podnik ponechá vymoženú pohľadávku s úrokmi a vynaložené vlastné trovy, zostatok zo sumy sú trovy advokáta - žalobcu, resp. súdneho exekútora, ktoré sa zasielajú na účet žalobcu. Na základe takto zistenej skutočnosti, o zaplatení odmeny žalobcovi len v prípade reálnej úhrady, resp. vymoženia pohľadávky DPMK, a to istiny a úrokov z omeškania na účet DPMK, je zrejmé, že tvrdenie (2) z reportáže nie je pravdivé.
31.Rovnako aj keď možno súhlasiť s tvrdením žalovaného v 2.rade, že slovné spojenie „odtekanie peňazí“ samo osebe neznamená obvinenie z trestného činu, je ho však potrebné posudzovať opäť v kontexte ďalších informácií poskytnutých v tejto relácii a zároveň je zrejmé, že takáto otázka mala viesť k zamysleniu nad hospodárnosťou daného toku peňazí práve z určitého dôvodu, ktorý aj keď nebol vypovedaný, je zrejmé, že zasahuje do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd sa preto stotožňuje s tvrdením žalobcu, že reportáž vo svojej celosti vo vzťahu k nemu vytvára nerešpektovaním základných pravdivých skutočností u diváka presvedčenie, že on dlhodobo koná nečestne , neprofesionálne, nie v záujme svojho klienta, ale na jeho úkor a DPMK, a.s. mu necháva „odtekať“ značné finančné prostriedky, čím poškodzuje sám seba a v konečnom dôsledku aj cestujúcu verejnosť a prispieva k nemorálnemu obohateniu žalobcu. Správny je preto záver súdu prvej inštancie o tom, že aj týmto výrokom došlo k neoprávnenému zásahu.
32.Odvolací súd v žiadnom prípade nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného v 2.rade o tom, že žalobca bezdôvodne odmietol komunikovať s reportérom a zrozumiteľne vysvetliť reportérovi skutočnosti, ktoré boli predmetom spracovania v relácii, keďže medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pri kontaktovaní reportérom jednoznačne poukázal na svoju povinnosť mlčanlivosti vyplývajúcu z § 23 ods. 1 a 3 zákona o advokácii a zároveň možno súhlasiť so žalobcom, že je vecou jeho profesionálneho rozhodnutia, či bude na otázky reportéra odpovedať a takéto jeho konanie nemôže byť sankcionované a vyhodnocované v jeho neprospech. Rovnako žalobca správne poukázal na skutočnosť, že v demokratickom systéme právo nevyjadriť sa požíva rovnakú právnu a ústavnú ochranu ako právo vyjadriť sa, t.j., že k právu vyjadriť sa neoddeliteľne patrí aj právo zdržať sa vyjadrenia.
33.K tvrdeniu žalovaného v 2. rade, že žalobca nevyužil možnosť žiadať o opravu, odvolací súd poukazuje na to, že uplatnenie práva na opravu nevylučuje súčasné uplatnenie práva na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka a opačne, teda ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti, a to ani nárok na morálnu satisfakciu, ani nárok na finančnú satisfakciu nepodmieňujú uplatnenie takéhoto nároku predchádzajúcim uplatnením opravy v zmysle Tlačového zákona.
34.S poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku na morálnu satisfakciu - ospravedlnenie dospel k správnemu záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, nakoľko obsah relácie vysielanej žalovaným v 2. rade bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do práv chránených v § 11 Občianskeho zákonníka.
35.Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného v 2. rade o súdom nanútenom ospravedlnení, či o nútení vyjadriť názor, keďže súd prvej inštancie uložil žalovanému v 2. rade povinnosť ospravedlniť sa v súlade s platným právnym poriadkom SR (§ 13 O.z.). Súdna prax dlhodobo aplikuje toto ustanovenie a ukladá osobám, ktorých konaním došlo k zásahu do osobnostných práv oprávnených osôb povinnosť ospravedlniť sa obdobným spôsobom, ako tomu je v tomto prípade, t.j. písomne s presným uvedením textu ospravedlnenia sa, a to aj s poukazom na skutočnosť, že pokiaľ by text ospravedlnenia nebol vo výroku presne špecifikovaný, takýto výrok by nebol vykonateľný. Takáto povinnosť ospravedlniť sa bola žalovanému v 2. rade uložená na základe riadne vykonaného a vyhodnoteného dokazovania po tom, čo v konaní bolo preukázané, že išlo o dôvodne uplatnený nárok.
36.Súd prvej inštancie v danom prípade pri posudzovaní nároku na morálnu satisfakciu skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na morálnu satisfakciu, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok žalovanéhov 2.rade, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval aj v odvolaní). Odvolací súd sa pri posudzovaní nároku na morálnu satisfakciu v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.
37. Odvolací súd preto po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách odvolania podaného žalovaným v 2. rade dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v 2.rade.
38. Následne odvolací súd pristúpil k preskúmavaniu napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme v peniazoch ( finančnej satisfakcii) vychádzajúc z odvolacích námietok žalobcu a žalovaného v 2.rade. Odvolací súd poukazuje na to, že finančnú satisfakciu môže súd priznať iba v prípade, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca a ak by z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť, t.j. v zmysle ust. § 13 ods. 2 O.z. zákon vyžaduje splnenie dvoch kvalifikovaných podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to: 1/ že morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim, 2/ a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Z hľadiska ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka je právne relevantná len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
39.Odvolací súdu súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danom prípade morálna satisfakcia nie je postačujúca, nakoľko bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu a teda, že sú splnené podmienky na poskytnutie primeraného zadosťučinenia - satisfakcie ako z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V konaní žalobca dostatočným spôsobom osvedčil ( uniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ), že reportáž mala za následok podstatné narušenie jeho dôveryhodnosti v profesionálnej aj osobnej sfére, pretože veľa ľudí z jeho okolia uverilo nepodloženým a nepravdivým informáciám, ktoré boli prezentované ako fakty a zaznamenal veľmi negatívne reakcie od kolegov - advokátov a sudcov , čím boli jeho občianska česť a profesionálna povesť vzhľadom na intenzitu zásahu, jej rozsah a trvanie poškodené v značnej miere.
40.V danom prípade súd prvej inštancie preto v súlade s vyššie uvedenými zásadami správne posudzoval, či došlo k splneniu vyššie uvedených kritérií a dospel k správnemu záveru, že obe tie kritériá boli naplnené, nakoľko správne uzavrel, že v tomto prípade morálne zadosťučinenie - ospravedlnenie sa javí nepostačujúcim a zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti a v jeho profesijnom živote v značnej miere. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dve kritériá, z ktorých musel vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu došlo, a to so zreteľom na jeho intenzitu, rozsah, ohlas ako aj na dĺžku trvania zásahu. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie správne zohľadnil, že k zásahu došlo televíznym vysielaním, ktoré má širokú publicitu a takýto zásah preto v podstate takmer vždy zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň súd prvej inštancie vychádzajúc z ustálenej judikatúry, na ktorú poukázal správne, zohľadnil aj potrebu zohľadniť okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu a jeho trvanie, pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, t.j. skutočnosť, či by predmetnú ujmu v danom čase a mieste vnímala aj každá iná osoba. Správne vychádzal z vykonaného dokazovania, najmä svedeckých výpovedí, z ktorých vyplynulo, že výroky obsiahnuté v predmetnej relácii, spochybnili v očiach svedkov bezúhonnosť a morálnosť osoby žalobcu a zmenili minimálne na určitý čas ich vzťah k nemu (kým sa im nedostalo od neho vysvetlenia súvislosti) a dokonca u niektorých došlo k pretrvávajúcemu narušeniu vzťahu k žalobcovi.
41.Námietku žalovaného v 2. rade o tom, že súd vykonal dokazovanie svedkami, ktorí sú osobami blízkymi žalobcovi (kamaráti, kolegovia), odvolací súd považuje za nedôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že práve iba takíto svedkovia môžu osvedčiť, akým spôsobom sa zmenil, resp. bol ovplyvnený ich vzťah a vnímanie osoby žalobcu. Tak, ako je to vyššie uvedené, vo vzťahu k morálnej satisfakcii - ospravedlneniu, kde postačuje záver súdu o tom, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu (t.j. v takom prípade nie je nevyhnutné, aby svedkovia osvedčili existenciu konkrétneho zásahu a ujmy), vo vzťahu k uplatneniu finančnej satisfakcie je potrebné, aby bolo preukázané a že došlo ku konkrétnemu zásahu a následne vyhodnotiť mieru takéhoto zásahu a tieto skutočnosti môžu osvedčiť iba osoby blízke žalobcovi tak, ako tomu bolo v tomto konkrétnom prípade. V dôsledku uvedeného nie je možné skutočnosť, že svedkovia sú osoby blízke žalobcovi - kamaráti vyhodnocovať v jeho neprospech.
42.Odvolací súd sa teda stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie odlišným spôsobom iba vyhodnocoval otázku výšky finančnej náhrady, ktorá je ponechaná na úvahu súdu, t.j. je otázkou právneho posúdenia.
43.K zmene napadnutého rozhodnutia môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak na jeho základe dospel k nesprávnym právnym záverom. Odvolací súd sa v danom prípade stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie odlišným spôsobom iba vyhodnocoval otázku výšky finančnej náhrady, ktorá je ponechaná na úvahu súdu, t.j. je otázkou právneho posúdenia. Odvolací súd preto bol toho názoru, že nebolo potrebné doplniť ani opakovať dokazovanie a bolo možné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože vychádzal z totožného skutkového stavu, z akého vychádzal súd prvého stupňa.
44.Tak, ako je to vyššie uvedené, odvolací súd pri preskúmavaní odvolacích námietok uplatnených žalobcom v odvolaní vo vzťahu k štvrtému a s ním spojenému piatemu výroku dospel k záveru, že aj keď súd prvej inštancie dospel k správnym záverom o povinnosti žalovaného v 2. rade ospravedlniť sa žalobcovi a zároveň správne uzavrel , že boli splnené podmienky na priznanie finančnej satisfakcie voči žalovanému v 2. rade, avšak vec nesprávne právne posúdil pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú otázku súdu považuje za otázku právneho posúdenia. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalobcu uplatnenú v odvolaní, že vzhľadom na publicitu a najmä s poukazom na skutočnosť, že sa jednalo o reláciu zverejnenú na prvom programovom okruhu verejno-právnej televízie v najexponovanejšom vysielacom čase a zároveň aj vzhľadom na zjavné prekročenie prípustnej miery došlo v tomto prípade k závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcu a preto s poukazom na intenzitu a rozsah nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti tak, ako vyplynul z vykonaného dokazovania, najmä výsluchom svedkov odvolací súd má za to, že primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je 25.000,- eur.
45.Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil II. výrok rozsudku ako vecne správny a IV. a V. výrok rozsudku v súlade s § 388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku keďže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1,2 CSP) .
46.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, pričom žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 2. rade, a neúspešnému žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.
47.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).