Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/225/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, Q., právne zastúpená advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom, so sídlom Krížna 44, Bratislava, proti žalovanému: Ing. E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. Q. XX, H., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou LYSO & PARTNERS spol. s r.o., so sídlom Nám. Sv. Michala 30/27, Hlohovec, IČO: 36 862 347, o zaplatenie 5.227,15 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 4C/183/2012-88 zo dňa 24.09.2015, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalobu zamietol a druhým odsekom výroku žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.065,22 Eur k rukám právneho zástupcu žalovaného, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 631 a § 632 Občianskeho zákonníka, § 120 ods. 1 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia o existencii zmluvy o dielo, ktorú mala ako zhotoviteľka uzavrieť so žalovaným ako objednávateľom, so všetkými náležitosťami vyplývajúcimi z Občianskeho zákonníka. Podľa § 631 Obč. zák., zmluva o dielo vznikne, akonáhle sa účastníci dohodnú na jej podstatných náležitostiach, ktorými sú: charakteristika diela (označenie predmetu diela, jeho rozsah), dohoda o odmene, dohoda o tom, že dielo bude zhotovené na nebezpečenstvo zhotoviteľa diela. Ak by medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o dielo, žalobkyňa bola v zmysle § 632 Občianskeho zákonníku povinná vydať žalovanému písomné potvrdenie o prevzatí objednávky, čo však z vykonaného dokazovania nevyplýva. Uzavretie zmluvy o dielo medzi účastníkmi (hoci aj ústnou formou) nevyplýva ani z výpovede svedka D. E., ktorý uviedol, iba to, že žalovaný sa ho pýtal „či to bude drahé“ na čo mu svedok odpovedal, že okolo 5.000,- Eur, na čo mu žalovaný povedal, že v poriadku a svedok toto vyjadrenie bral „za bernú mincu“, že môžu začať. Svedok zároveň potvrdil, že na papier nič nespisovali. Pokiaľ potom žalovaný tvrdí (a preukázal to aj listinnými dôkazmi), že zmluvu na celú rekonštrukciu bytu (vrátane dodávky a montáže plastových okien) uzavrel s D. J., ktorý mu uviedol, že za ním niekoho pošle ohľadom okien a žalovaný tak bol stále v presvedčení, že rokuje s D. J. (ktorý za ním poslal p. E.), nie je možné bez ďalšieho hovoriť o vzniku záväzkovoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže zmluva o dielo je dvojstranný záväzkový právny vzťah, ktorého základom je dohoda účastníkov zmluvy. Dôkazom o uzavretí zmluvy o dielo medzi žalobkyňou a žalovaným nie je ani objednávka žalobkyne

u spoločnosti Oknotherm Zvolen, keďže z nej nie je vôbec zrejmé, pre koho mali byť objednané okná určené, sú tam uvedené iba údaje žalobkyne (ako objednávateľky). Obdobne ani z výpovedí vypočutých svedkov Q. P., E. A. a E. S. nemožno vyvodiť existenciu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, keďže títo sa vyjadrovali, že pracovali na uvedenej zákazke pre žalobkyňu, ale k objasneniu, resp. preukázaniu záväzkovoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania ich výpovede neprispeli. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa osobne so žalovaným ohľadom predmetného diela nerokovala, ale v tejto súvislosti žalobkyňa predložila iba generálnu plnú moc zo dňa 14.07.2006, ktorou splnomocňuje D. E. k uzatváraniu obchodných zmlúv. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný uzavrel písomnú zmluvu o dielo s C. J., od ktorého dielo prevzal a jemu aj zaplatil cenu za vykonané dielo, vrátane dodávky a montáže plastových okien, resp. balkónovej steny. Z dokazovania preto vyplýva, že vo vzťahu k žalovanému bolo dielo zhotovené iným subjektom, ktorým je C. J., IČO: 32 840 667. Tento subjekt žalovanému aj fakturoval cenu diela faktúrou č. 14/2008, pričom túto faktúru mu žalovaný, podľa predloženého príjmového pokladničného dokladu aj uhradil, a to vo výške 7.900,15 Eur, pričom predmetom fakturácie bola dodávka a montáže plastových okien a dverí, murárske a maliarske práce. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, ohľadom uzavretia zmluvy o dielo so žalovaným, keďže zmluva o dielo je dvojstranný záväzkový právny vzťah, ktorého základom je dohoda účastníkov zmluvy o jej podstatných náležitostiach. Zároveň súd z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že by na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, keďže žalovaný za vykonané dielo (vrátane dodávky a montáže plastových okien resp. balkónovej steny) zaplatil inému subjektu, s ktorým mal uzavretú písomnú zmluvu o dielo, keďže z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by medzi žalobkyňou a žalovaným boli dohodnuté iné práce, než ktoré boli predmetom písomne uzavretej zmluvy o dielo medzi žalovaným a C. J.. Súd preto podaný návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

3. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 1.065,22 Eur, ktorá v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. pozostáva z piatich úkonov právnej služby po 180,93 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odporu proti platobnému rozkazu, zastupovanie na súdnych pojednávaniach OS Piešťany v dňoch 14.12.2014, 03.02.2015, 24.09.2015), 2 x režijný paušál po 7,63 Eur (k úkonom v roku 2012), 1 x režijný paušál v sume 8,04 Eur (k úkonu v roku 2014), 2 x režijný paušál po 8,39 Eur (k úkonom v roku 2015). Náhrada cestovného za cestu právneho zástupcu žalovaného na súdne pojednávanie OS Piešťany a späť dňa 14.12.2014 v sume 12,91 Eur (Hlohovec - Piešťany a späť t.j. 41,20 km, priem. spotreba PHM 9,3 l/100 km, cena PHM 1,404 Eur/1 l, paušálna náhrada 0,183 Eur/1 km), za cestu na súdne pojednávanie dňa 03.02.2015 v sume 12,37 Eur (41,20 km, priem. spotreba PHM 9,3 l/100 km, cena PHM 1,260 Eur/1 l, paušálna náhrada 0,183 Eur/ 1km), za cestu na súdne pojednávanie dňa 24.09.2015 v sume 12,49 Eur (41,20 km, priem. spotreba 9,3 l/100 km, cena PHM 1,259 Eur/1 l, paušálna náhrada 0,183 Eur/1 km). Náhrada za stratu času právneho zástupcu žalovaného cestou na súdne pojednávania v dňoch 16.12.2014, 03.02.2015, 24.09.2015 v sume 82,72 Eur (2 polhodiny x 13,40 Eur + 4 polhodiny x 13,98 Eur). Žalovanému nebola v konaní uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu, preto mu súd náhradu trov konania titulom poplatku za odpor nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.. Podľa odvolateľky absentuje jednoznačný záver o tom, kto dielo reálne vykonal, pričom z obsahu spisu je nesporné, že dielo - dodávku a montáž okien, vykonala žalobkyňa, čo vyplýva z výpovede svedkov, aj svedok D. J. potvrdil, že dielo pre neho vykonávala žalobkyňa. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, keďže sa nezaoberá zásadnými tvrdeniami žalovaného a svedka D. J. ohľadne existencie ich záväzkového vzťahu, pričom zmluva o dielo uzatvorená medzi nimi zo dňa 01.10.2008 je zrejme antidatovaná, neobsahuje jasné vymedzenie diela, faktúra vystavená žalovanému zo dňa 16.12.2008 neobsahuje žiadne iné plnenie, iba výmenu okien, svedok J. nedoložil žiaden výstup z účtovníctva overujúci príjmový pokladničný doklad. Súd vychádzal z tvrdenia svedka D. J., že dielo vykonal pre žalovaného, pričom jeho subdodávateľom bola žalobkyňa a ich vyrovnanie sa učinilo na základe akéhosi zápočtu provízie, pričom svedok nedoložil žiadnu zmluvu medzi ním a žalobkyňou a nepreukázal ani právny dôvod údajnej provízie, svedok si túto províziu vymyslel, výpoveď svedka nie je ničím konkrétnym podložená a je zrejme nepravdivá. Je nesporné, že dielo vykonala žalobkyňa, pričom nebolo dostatočne preukázané, že to bolo na základe subdodávky s medzidodávateľským stupňom D. J., dôkazné bremeno v tomto znáša žalovaný. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a D. J. ohľadne dodávky a montáže okien je fiktívny, čo preukazuje absencia zmluvy o dielo medzi D. J. a žalobkyňou, absencia

úhrady diela žalobkyni D. J.. Samotná zmluva o dielo medzi D. J. a žalovaným pokrýva výlučne dodávku a montáž okien, ktoré D. J. nikdy nedodával, avšak nepokrýva iné práce ako elektrina, sadrokarton, ktoré svedok dodával. Je nelogické, prečo by žalobkyňa žalovala na zaplatenie ceny diela žalovaného a nie D. J., pokiaľ by s ním bola v zmluvnom vzťahu. Samotná faktúra vystavená D. J. žalovanému nie je položkovitá, nakoľko svedok, ktorý dielo nevykonal, nepoznal jednotlivé rozpočtové položky diela. Čo sa týka ceny diela, odvolateľka poukázala na ust. § 634 ods. 1 OZ, v tomto smere navrhla znalecké dokazovanie. Úvaha súdu o bezdôvodnom obohatení je nesprávna, tento vzťah mohol vzniknúť výlučne medzi skutočným zhotoviteľom diela a žalovaným ako prijímateľom určitej majetkovej hodnoty. Podľa odvolateľky bolo v konaní dôležité skúmať neexistenciu právneho vzťahu (zmluva o dielo - subdodávka) medzi žalobkyňou a D. J., keď práve absencia daného právneho vzťahu zakladá aktívnu legitimáciu žalobkyne v tomto konaní. Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu na existencii zmluvného vzťahu s D. J., bolo jeho povinnosťou preukázať tento vzťah do dôsledkov, t.j. preukázať aj to, že pre D. J. v subdodávke dodávala žalobkyňa.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu, navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasí s odvolacou argumentáciou žalobkyne, považuje ju za účelovú, žalobkyňa len opakuje predošlú argumentáciu. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný uzavrel písomnú zmluvu o dielo s iným zhotoviteľom a to s D. J., ktorý žalovanému fakturoval cenu diela, žalovaný túto uhradil. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že uzavrela zmluvu o dielo so žalovaným, nepreukázala ani svoje tvrdenie o existencii bezdôvodného obohatenia žalovaného. Jej tvrdenia ohľadom preukazovania obsahu záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a D. J. sú pre prejednávaný prípad právne irelevantné, nie je rozhodujúce, či D. J. vykonal dielo sám, prostredníctvom svojich zamestnancov alebo iného subdodávateľa (žalobkyne). Ak mala žalobkyňa z titulu vykonania diela nejakú pohľadávku voči inej osobe ako voči žalovanému, mala si ju uplatniť voči tejto osobe. Žalobkyňa v konaní ani nevedela uviesť, čo malo byť predmetom diela a aká mala byť cena diela. Ak v odvolaní naznačuje, že sa mali vykonať ďalšie dôkazy, v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. mala predložiť alebo označiť dôkazy a skutočnosti do vyhlásenia napadnutého rozsudku. Žalovaný nikdy počas konania neuvádzal, že žalobkyňa dielo reálne a z obsahu spisu nesporne vykonala. Podľa žalovaného žalobkyňa nevykonala celé dielo (v zmysle zmluvy o dielo uzavretej s D. J.) a je pochybné, či a akú časť z neho vykonala ona, akú sám zhotoviteľ a akú tretie osoby. Ak bol zmluvou založený právny vzťah medzi žalovaným ako objednávateľom a D. J. ako zhotoviteľom, je úplne nepodstatné, čo bolo obsahom právneho vzťahu medzi žalobkyňou a D. J.. Nebolo povinnosťou žalovaného dokázať, že pre D. J. dodávala žalobkyňa, nešlo ani o tvrdenie žalovaného, rovnako nemalo žiaden súvis s prejednávanou vecou preukazovať okolnosti zápočtov a provízií medzi žalobkyňou a D. J..

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

11. V prejednávanej veci bolo podstatným preukázanie existencie zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorého obsahom malo byť vykonanie diela, keď žalobkyňa tvrdila, že dielo vykonala pre žalovaného na základe ústne uzatvorenej zmluvy o dielo, pričom žalovaný toto tvrdenie žalobkyne poprel a tvrdil, že dielo pre neho vykonal iný subjekt, a to D. J. na základe písomne uzatvorenej zmluvy o dielo.

12. Súd prvej inštancie vyššie uvedené podstatné skutkové okolnosti náležite skúmal, podstatným dôvodom pre zamietnutie návrhu v celom rozsahu bol správny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena.

13. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

14. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

15. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

17. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,

ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

19. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

20. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania uzavretia zmluvy o dielo so žalovaným. Je nesporné, že zmluva o dielo nemusí mať obligatórnu písomnú formu, môže byť uzatvorená ústne alebo konkludentne, vždy však musí byť jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že k uzavretiu zmluvy ako dvojstranného právneho vzťahu došlo. Žalobkyňa síce tvrdila, že so žalovaným ústne uzavrela zmluvu o dielo, keď v jej mene na základe splnomocnenia so žalovaným osobne konal D. E., žalovaný však uzavretie zmluvy so žalobkyňou poprel, keď uviedol, že sa síce s D. E. osobne 2 - 3 krát rozprával v súvislosti s realizáciou diela, no bolo to na základe toho, že žalovaný uzavrel zmluvu na dodanie diela s D. J., ktorý mu povedal, že za ním príde robotník ohľadom vymeriavanie okien, a preto ani na základe osobnej komunikácie medzi žalovaným a D. E. nemožno konštatovať, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi žalobkyňou a žalovaným, keď nebolo preukázané, že hoc aj ústne došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo.

21. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že hoci občianskoprávne zmluvné vzťahy sú typické svojou častou neformálnosťou, v danom prípade, keď hodnota diela presahuje cenu 5.000,- Eur, je možné dôvodne očakávať a predpokladať, že štandardným postupom zo strany žalobkyne ako zhotoviteľky diela (ktorá naviac vystupovala v pozícii podnikateľky, u ktorej možno očakávať určitý stupeň odbornej starostlivosti) by bolo minimálne spísanie objednávky, ktorá by jednoznačne preukazovala, kto a aké dielo si objednal, pričom povinnosť vydať písomné potvrdenie o prevzatí objednávky expressis verbis priamo vyplýva z ust. § 632 OZ, na ktoré správne poukázal už súd prvej inštancie. Ak už aj absentovalo takéto písomné potvrdenie objednávky, štandardným by bolo písomné potvrdenie o dodaní a prevzatí diela, ktoré by jasne preukazovalo, kto komu a aké dielo dodal. V prejednávanej veci žalobkyňa žiaden takýto dôkaz preukazujúci existenciu zmluvného vzťahu medzi ňou a žalovaným, resp.

dôkaz preukazujúci, že ona dodala predmetné dielo žalovanému, nepredložila, a preto musí znášať z toho vyplývajúci dôsledok v podobe jej neúspechu v spore.

22. Žalobkyňa nedôvodne namieta, že súd nevenoval dostatočnú pozornosť skúmaniu a preukázaniu podrobností zmluvného vzťahu medzi žalovaným a D. J., resp. medzi D. J. a žalobkyňou, nakoľko prenesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného by nastalo až po tom, ako by žalobkyňa uniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na jej strane, t.j. až po tom, ako by preukázala, že došlo k vzniku zmluvného vzťahu medzi ňou a žalovaným, resp. že ona dodala dielo žalovanému. Vzhľadom na to, že sa jej nič z vyššie uvedeného dokázať nepodarilo, nemohol jej voči žalovanému vzniknúť nárok na zaplatenie ceny diela, ako ani prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v hodnote dodaného diela.

23. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobkyne, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

26. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .