Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-785-2015.pdf
PDF · 113.21 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/785/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: G. I., nar. XX.X.XXXX, bytom G., K. č. XX, zastúpený: JUDr. Milan Kuhajda, advokát, so sídlom Piešťany, Vajanského č. 54, proti žalovanému: J. E., nar. X.X.XXXX bytom G., K. č. X, zastúpený: JUDr. Štefan Kočan, PhD., advokát, so sídlom Borovce č. 353, o zaplatenie 135,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 9C/159/2010-100 zo dňa 9. júla 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v poradí druhým súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalobu v časti o zaplatenie 124,50 eura s 10, 5% s úrokom z omeškania zo sumy 135,50 eura od 08.08.2010 do zaplatenia zamietol a druhým odsekom výroku konanie o žalobe v časti o zaplatenie 11 eur zastavil (po späťvzatí žaloby žalobcom v tejto časti). Po právnej stránke rozsudok v napadnutej, zamietajúcej časti odôvodnil § 420 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu bol prvostupňový súd povinný zistiť mieru (rozsah) zodpovednosti žalovaného a spoluzodpovednosti žalobcu za spôsobenú škodu žalobcovi tak, aby bolo možné dospieť k záveru, v akej časti je nárok žalobcu dôvodný. Súd preto doplnil dokazovanie podľa pokynu odvolacieho súdu opätovným výsluchom účastníkov konania. Žalobca tvrdil, že žalovaný ho udrel, napadol bezdôvodne, bez toho, aby do neho žalobca strčil, resp. ho drgol. Žalovaný naopak tvrdil, že žalobca mu na jeho otázky odpovedal, nech nemachruje, nech si sadne, lebo mu rozbije motorku, načo ho žalovaný štuchol, žalobca mu to opätoval. Potom dal žalovaný žalobcovi facku. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu vyjadrenom v zrušujúcom uznesení z 4.8.2014, č. k. 23Co/250/2013 v prípade žalovaného mohlo ísť o úmyselné konanie za predpokladu, že ho možno považovať za normálnu a rozumnú osobu, musel vedieť, že ak dá žalobcovi facku (dá päsťou), môže mu ublížiť na zdraví a vybiť mu aj zuby. V prípade žalobcu ale nešlo o úmyselné konanie, pretože nemohol vedieť, že po prípadnom verbálnom útoku, prípadne po nejakom štuchnutí (strčení) dostane takú ranu, po ktorej príde o tri zuby. Je málo pravdepodobné, aby žalovaný udrel žalobcu bez príčiny, je možné, že facke (udretiu päsťou) predchádzal verbálny útok, drzá poznámka žalobcu. Ak skutočne udrel žalovaný žalobcu absolútne bez príčiny, potom by mal žalobca preukázať, že žalovaný je takou konfliktnou osobou, že bežne udiera ľudí bezdôvodne, resp. vysvetliť, prečo sa tak v jeho prípade stalo. Podľa opisu skutkového deja mal súd vyhodnotiť, či zo strany žalobcu išlo o konanie nedbanlivostné, prípadne úmyselné (čo je však málo pravdepodobné).
2. Vykonaným doplneným dokazovaním, výsluchom účastníkov konania považoval súd za preukázané, že fyzickému napadnutiu žalobcu predchádzalo štuchnutie, drgnutie žalobcu žalovaným, ktoré mu žalobca opätoval (uvedené potvrdil žalobca vo výpovedi 28.05.2012, keď uviedol, že sa navzájom so žalovaným strkali). Žalovaný ho potom udrel tak, že týmto úderom došlo k parciálnej zlomenine troch predných zubov žalobcu. V súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v spojení s výsluchom účastníkov konania súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa jednalo o úmyselné konanie. Výsluchom účastníkov konania súd pritom nemal preukázané, že žalovaný chcel žalobcovi zlomiť zuby (nebolo preukázané, žeby sa napr. takto žalovaný pred udretím žalobcovi vyhrážal), na základe čoho súd dospel k záveru, že u žalovaného nešlo o priamy úmysel, ale o nepriamy, keďže žalovaný udierajúc päsťou žalobcu musel vedieť, že svojím konaním môže škodu spôsobiť a bol s týmto škodlivým následkom uzrozumený pre prípad, že nastane. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by skutočne žalobcovi vylepil iba facku, pretože iba fackou by žalobcovi zuby nevybil.
3. Súd následne skúmal aj možné zavinenie žalobcu, ktorý potvrdil, že sa navzájom strkali. Nepreukázal pritom, že žalovaný je takou konfliktnou osobou, že bežne udiera ľudí bezdôvodne, resp. že žalovaný bezdôvodne napadol niekoho iného ako žalobcu. Na základe uvedeného preto u žalobcu išlo o vedomú nedbanlivosť, pretože vedel, že svojím konaním, strčením do žalovaného (aj keď ho iba vracal žalovanému, čo však nemusel urobiť, keďže bez všetkého mohol odísť preč, a tak sa vyhnúť konfliktu so žalovaným) môže vyvolať jeho opätovnú reakciu, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí. Z uvedeného teda bolo možné vyvodiť záver, že žalobca mohol vedieť, že svojím konaním vyvolá opätovnú reakciu žalovaného, pričom podľa okolností vzhľadom na miesto incidentu (pohostinstvo, resp. miestny bar) a vzhľadom ku svojím osobným pomerom ju mohol a mal predvídať. Ako už súd uviedol, konanie žalovaného ako reakcia na konanie žalobcu bolo neprimerané a preto súd v poradí prvým rozsudkom žalovaného zaviazal na zaplatenie polovice uplatnenej sumy, t.j. 124,50 eura. Zvyšnú časť žaloby o zaplatenie 124,50 eura súd zamietol (týmto rozsudkom) z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel k záveru, že na strane žalobcu išlo o vedomú nedbanlivosť, t. j. o jeho polovičné spoluzavinenie spôsobenej škody (úplné zavinenie by predstavovalo úmyselné konanie žalobcu, ktoré v konaní preukázané nebolo), na základe ktorého žalobca v polovici spoluzodpovedá za vzniknutú škodu, t.j. v polovici uplatneného nároku (260 - 11 = 249,50 eura : 2 = 124,50 eura). O náhrade trov konania už súd rozhodol rozsudkom, č. k. 9C 159/2010- 44 z 31.10.2012, podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ktorá časť sa stala právoplatnou 14.12.2012.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca podľa § 201 v spojení s § 205 ods. 2 písm. d) a písm. e) OSP prostredníctvom právneho zástupcu. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol. Po opätovnom vypočutí žalobcu a žalovaného bolo preukázané, že žalobca v obci Kocurice navštívil miestne pohostinstvo. V pohostinstve sa so žalovaným nestretol, ani nemal vedomosť, že sa tam tento nachádza. Po tom, ako vyšiel z pohostinstva a nachádzal sa už na chodníku pred pohostinstvom za ním prišiel žalovaný a začal s ním riešiť nejaké ohovárania, ktorých sa mal údajne žalobca voči žalovanému dopustiť. Pri to bezdôvodne žalovaný žalobcu fyzicky napadol tak, že do neho šťuchol. Po tom, čo ho mal žalobca tiež šťuchnúť, žalovaný pokračoval vo fyzickom útoku údermi rukami, pri čom žalobcovi spôsobil zlomeninu troch zubov. Všetky tieto skutočnosti vo svojej výpovedi potvrdil aj sám žalovaný. Súd doplneným dokazovaním v zmysle usmernenia odvolacieho súdu preukázal, že to bol práve žalovaný, ktorý prišiel za žalobcom, ktorý nič netušiac odchádzal z pohostinstva a bol to žalovaný, kto prvý fyzicky na žalobcu bezdôvodne zaútočil a v útoku pokračoval, pričom mu spôsobil zlomeninu troch zubov. Išlo o značnú intenzitu fyzického násilia vedeného proti telesnej integrite žalobcu. Súd po vyhodnotení miery zavinenia na vzniknutej škode dospel k záveru, že u žalovaného išlo o nepriamy úmysel, keďže žalovaný udierajúc päsťou žalobcu musel vedieť, že môže škodu spôsobiť a bol s týmto škodlivým následkom uzrozumený pre prípad, že nastane. Žalovaný v konaní pritom nepreukázal, že by skutočne žalobcovi vylepil iba facku, pretože iba fackou by žalobcovi zuby nezlomil. K zavineniu žalobcu súd uviedol, že u žalobcu išlo o vedomú nedbanlivosť, pretože vedel, že svojím konaním, strčením do žalovaného (aj keď ho iba vracal žalovanému, čo však nemusel urobiť, keďže bez všetkého mohol odísť preč a tak sa vyhnúť konfliktu so žalovaným), môže vyvolať jeho opätovnú reakciu, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí. Ak by mal žalobca spoluzodpovedať za spôsobený následok, aj u neho musí súd preukázať vznik škody, protiprávne konanie, príčinnú súvislosť a zavinenie. Nemožno považovať za protiprávne konanie, ak žalobca primeraným spôsobom reagoval na konanie žalovaného, útočníka, že opätoval jeho šťuchnutie, pričom jeho obrana bola primeraná aj v zmysle trestnoprávnych ustanovení o nutnej obrane a tiež v intenciach § 6 OZ. Súd vyhodnotil, že u
žalovaného sa jednalo o úmyselné zavinenie a u žalobcu sa malo jednať o nedbanlivostné zavinenie na spôsobenej škode. Aj keď je tu diametrálny rozdiel medzi subjektívnym predpokladom zodpovednosti u žalovaného a u žalobcu chápanej ako psychický vzťah škodcu k vlastnému protiprávnemu konaniu, tak ku škode, ktorá je výsledkom tohto protiprávneho konania, súd žalobcovi priznal náhradu len jednej polovice utrpenej škody. Súd pritom neakceptoval judikatúru, na ktorú sám poukázal R 27/1977, že nedbanlivosť poškodeného je spravidla v pomere k úmyselnému zavineniu škodcu tak nepatrná, že k nej nebude možné prihliadnuť. Súd k náhrade trov konania uviedol, že o nej rozhodol rozsudkom č. k. 9C 159/2010 - 44 z 31.10.2012, podľa § 151 ods. 1 OSP, podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ktorá časť sa stala právoplatnou 14.12.2012. V tomto rozsudku ale súd uviedol, že o náhrade trov rozhodne samostatným uznesením. Nakoľko súd priznal žalobcovi len polovicu náhrady spôsobenej škody, je tu dôvodná obava, že obdobne rozhodne aj o náhrade trov konania. Týmto sa z celého procesu vytráca požiadavka spravodlivosti rozhodnutia, keďže žalobca protiprávnym konaním žalovaného utrpel škodu, na ktorej uplatnenie bol nútený využiť spoplatnené právne služby a súdnu ochranu a v konečnom dôsledku bude jeho finančná strata väčšia, ako keby sa žiadnej súdnej ochrany nebol domáhal. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie aj o trovách odvolacieho konania.
5. K odvolaniu žalobcu z vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny.
8. Žalobca sa žalobou z 11.8.2010 domáhal zaplatenia 260 eur titulom náhrady škody. Tvrdil, že žalovaný žalobcu dňa 4.7.2009 žalobcu fyzicky napadol, pri čom mu spôsobil parciálnu zlomeninu predných troch zubov. Toto lekárske ošetrenie a reparovanie poškodených zubov žalobcu stálo 249 eur a následne si musel dať žalobca upraviť zubný strojček, čo ho stálo 11 eur.
9. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 31.10.2012 žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 124,50 eura s 9% úrokom z omeškania od 8.8.2010 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu zamietol a o trovách konania si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením. Súd dospel k záveru, že protiprávnym konaním žalovaného spočívajúcom vo fyzickom napadnutí žalobcu došlo k čiastočnému zlomeniu jeho predných troch zubov, ktoré si musel dať žalobca lekársky ošetriť, pričom za toto ošetrenie žalobca zaplatil 249 eur. Uvedená suma potom predstavuje skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla protiprávnym konaním žalovaného, fyzickým napadnutím, následkom ktorého došlo k zlomeniu zubov žalobcu. Tým, že žalobca musel zaplatiť za lekárske ošetrenie, došlo v tejto časti k zmenšeniu jeho majetku a teda vzniku škody. Bola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním žalovaného. Súd tiež uviedol, že počas konania bola preukázaná provokácia žalovaného zo strany žalobcu, preto pomerne znížil rozsah náhrady škody na jednu polovicu a priznal žalobcovi právo na zaplatenie 124,50 eura (zo sumy 249 eur).
10. Po odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby súd prvej inštancie opätovne vypočul účastníkov konania k opísaniu skutkového deja, ako presne došlo k celému incidentu a v súvislosti s uvedeným, aby sa zaoberal zavinením, ako jedným z predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody.
11. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol a žalobu v časti o zaplatenie 124,50 eura zamietol (v časti o zaplatenie 11 eur zobral žalobca žalobu späť). Vykonaným doplneným dokazovaním, výsluchom účastníkov konania považoval súd za preukázané, že fyzickému napadnutiu žalobcu predchádzalo štuchnutie, drgnutie žalobcu žalovaným, ktoré mu žalobca opätoval (uvedené potvrdil žalobca vo výpovedi 28.05.2012, keď uviedol, že sa navzájom so žalovaným strkali). Žalovaný ho potom udrel tak, že týmto úderom došlo k parciálnej zlomenine troch predných zubov žalobcu. Súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné konanie. Výsluchom účastníkov konania súd pritom nemal preukázané, že žalovaný chcel žalobcovi zlomiť zuby (nebolo preukázané, žeby sa napr. takto žalovaný pred udretím žalobcovi vyhrážal), na základe čoho súd dospel k záveru, že u žalovaného nešlo o priamy úmysel, ale o nepriamy, keďže žalovaný udierajúc päsťou žalobcu musel vedieť, že svojím konaním môže škodu spôsobiť a bol s týmto škodlivým následkom uzrozumený pre prípad, že nastane. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by skutočne žalobcovi vylepil iba facku, pretože iba fackou by žalobcovi zuby nevybil. Súd následne skúmal aj možné zavinenie žalobcu, ktorý potvrdil, že sa navzájom strkali. Žalobca nepreukázal, že žalovaný je takou konfliktnou osobou, že bežne udiera ľudí bezdôvodne. Na základe uvedeného preto u žalobcu išlo o vedomú nedbanlivosť, pretože vedel, že svojím konaním, strčením do žalovaného (aj keď ho iba vracal žalovanému, čo však nemusel urobiť, keďže bez všetkého mohol odísť preč, a tak sa vyhnúť konfliktu so žalovaným) môže vyvolať jeho opätovnú reakciu, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že ju nespôsobí. Z uvedeného teda bolo možné vyvodiť záver, že žalobca mohol vedieť, že svojím konaním vyvolá opätovnú reakciu žalovaného, pričom podľa okolností vzhľadom na miesto incidentu (pohostinstvo, resp. miestny bar) a vzhľadom ku svojím osobným pomerom ju mohol a mal predvídať. Konanie žalovaného ako reakcia na konanie žalobcu bolo neprimerané a preto súd v poradí prvým rozsudkom žalovaného zaviazal na zaplatenie polovice uplatnenej sumy, t.j. 124,50 eura. Zvyšnú časť žaloby o zaplatenie 124,50 eura súd zamietol (týmto rozsudkom), keďže dospel k záveru, aj žalobca spoluzodpovedá za spôsobenú škodu.
12. Žalobca v odvolaní namietal, že súd doplneným dokazovaním v zmysle usmernenia odvolacieho súdu preukázal, že to bol práve žalovaný, ktorý prišiel za žalobcom, ktorý nič netušiac odchádzal z pohostinstva a bol to žalovaný, kto prvý fyzicky na žalobcu bezdôvodne zaútočil a v útoku pokračoval, pričom žalobcovi spôsobil zlomeninu troch zubov. Išlo o značnú intenzitu fyzického násilia vedeného proti telesnej integrite žalobcu. Podľa názoru žalobcu po vyhodnotení zavinenia u oboch účastníkov konania súd prvej inštancie nedospel k správnemu záveru a žalovaný zodpovedá za celú spôsobenú škodu žalobcovi.
13. Súd v konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 OSP). Strany konania boli a sú povinné prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie (aktuálne podľa § 149 až 151 CSP). Podľa § 120 ods. 1, 4 OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa § 205a ods. 1 OSP, v odvolacom konaní neprihliada. Aby strana konania mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť preukázať. Z hľadiska posúdenia toho, či skutočnosti, ktoré boli uplatnené v odvolaní, sú nové, je rozhodné zistenie, či boli stranami konania uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie alebo či v priebehu tohto konania vyšli inak najavo.
14. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, že výlučne žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu žalobcovi. Žalobca počas konania preukázal, že mu vznikla škoda vo výške 249 eur, ako vynaložené náklady za opravu zubov po incidente so žalovaným, ale počas konania nepreukázal, že za celú vzniknutú škodu zodpovedá žalovaný. Spoluzodpovednosť žalobcu za vznik škody vyplývala z popisu skutku, udalosti, ktorá predchádzala protiprávnemu konaniu žalovaného, za ktoré je potrebné považovať útok žalovaného na žalobcu, následkom ktorého došlo k zlomeniu jeho zubov. Žalobca v žalobe udalosť, pri ktorej k incidentu prišlo nepopisuje bližšie, len konštatuje, že dňa 4.7.2009 ho žalovaný napadol a spôsobil mu škodu. Žalovaný sa k doručenej žalobe vyjadril (v tom čase nebol zastúpený) a vo vyjadrení opísal priebeh udalosti tak, že žalobcu nenapadol bezdôvodne, počul, ako žalobca hovoril o tom, že mu rozbije motorku, preto sa ho šiel opýtať aký má na to dôvod. Žalobca do neho strčil so slovami, že mu ju rozbije, na čo žalovaný odpovedal, aby prestal, lebo mu vylepí, žalobca odpovedal že vylep, tak to realizoval. Následne bol žalovaný vypočutý na pojednávaní 28.5.2012, kde znovu uviedol, že úderu predchádzalo vzájomné strkanie oboch účastníkov. Na pojednávaní 23.6.2015 žalovaný vo výpovedi tvrdil, že sa mu nikdy nestalo, že by niekoho bez príčiny udrel, obaja účastníci mali vypité (čo žalobca nepoprel) reagoval na predchádzajúce správanie žalobcu. Žalobca vypovedal na pojednávaní 30.7.2012 a najprv uviedol, že išiel kúpiť do baru nápoje. Prišiel za ním žalovaný a opýtal sa ho, či má nejaký problém. Bez toho, aby sa so žalovaným rozprával do neho žalovaný strčil a trikrát ho päsťou udrel. Po výpovedi svojho brata, C. I., na tom istom pojednávaní žalobca pripustil, že predtým, ako ho žalovaný udrel sa strkali, na miesto incidentu sa vrátil s kamarátmi, aby žalovanému ukázal čo mu urobil a strkali sa znova. Z výpovede žalobcu na pojednávaní 23.6.2015 vyplýva, že nikto nebol prítomný pri incidente a na pojednávaní 30.7.2012 žalobca poprel, že by svedkovia v konaní vypočutí, P. D., G. G. a I. A. boli v bare prítomní. Vo veci boli vypočutí viacerí svedkovia, ktorých navrhli vypočuť žalobca a žalovaný. Väčšina svedkov incident nevidela (C. I., I. A., X. P., O. G., E. G.) a dozvedela sa o ňom len z rozprávania strán sporu. Vo výpovediach tých, ktorí tvrdili, že incident videli, sú značné rozpory, ktoré sa neodstránili z dôvodu, že od udalosti uplynula dlhá doba a nikto si už presne nepamätal, ako ku konfliktnej situácii prišlo, niektorí svedkovia tvrdili, že konflikt začal žalobca (P. D., G. G.). Z výpovedí účastníkov konania a svedkov vyplynulo, že žalobca v blízkosti baru oslavoval s kamarátmi, opekali si a odišiel do baru pre nápoje. Keď sa vrátil, mal rozbitú peru a zlomené zuby.
15. Žalobca počas konania pred súdom prvej inštancie do vyhlásenia dokazovania za skončené na pojednávaní 23.6.2015 nenavrhol vykonať také dôkazy, ktoré by preukazovali, že za spôsobenú škodu zodpovedá výlučne žalovaný. Žalobca pôvodne tvrdil, že žalovaný ho udrel bez príčiny, neskôr pripustil, že úderu predchádzalo vzájomné strkanie. Žalovaný odpočiatku tvrdil, že žalobca ho k úderu vyprovokoval a v prospech žalovaného svedčia svedecké výpovede P. D. a G. G., aj keď ich žalobca namietal ale zároveň nenavrhol vykonať také dokazovanie, ktoré by jeho tvrdenie (že žalovaný ho udrel bezdôvodne) preukazovalo. V dôkaznej situácii, keď žalobca len tvrdí, že za spôsobenú škodu, ktorá mu bola spôsobená pri incidente v bare, potom ako obe strany sporu požili alkoholické nápoje, pričom bezprostredným svedkom kolíznej situácie nebola žiadna osoba, nebolo možné dospieť k záveru, že za spôsobenú škodu žalobcovi zodpovedá výlučne žalovaný. Súd prvej inštancie správne z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že protiprávne konanie žalovaného (fyzický útok) nebolo primerané vzniknutému konfliktu, z ktorého dôvodu žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu žalobcovi v rozsahu jednej polovice. Neobstojí preto námietka žalobcu v odvolaní, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný bezdôvodne zaútočil na žalobcu a v útoku pokračoval, pričom žalobcovi spôsobil zlomeninu troch zubov. Pri podávaní žaloby je vždy potrebné zvážiť, či žalobca je schopný uniesť dôkazné bremeno, hlavne v situácii, keď si je vedomý, že svedkom konfliktnej situácie nikto nebol a bolo možné predpokladať, že žalovaný poprie tvrdenia žalobcu. V prospech žalobcu nesporne svedčil len doklad o zaplatení za ošetrené zuby, čo preukazuje len výšku škody, ale nie ostatné predpoklady pre priznanie nároku. Súd rozhoduje len na základe vykonaného dokazovania a tým, že žalovaný poprel skutočnosti tvrdené žalobcom, žalobca následne nenavrhol vykonať také dokazovanie, ktoré by vyvrátili tvrdenia žalovaného, ocitol sa tak v dôkaznej tiesni, čo malo za následok, že nebol v konaní úspešný v celom rozsahu.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
17. Odvolací súd sa ale nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie že o náhrade trov konania už súd rozhodol aj z dôvodu, že rozsudok zo dňa 31.10.2012 nemožno považovať za končené rozhodnutie o celom predmete konania. Z výroku rozsudku z 31.10.2012, jeho štvrtého odseku (v poradí prvom) vyplynulo, že o náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením. Je pravdou, že v odôvodnení rozsudku je uvedené, že o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 1 OSP, t.j. rozhodol o trovách konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Z uvedeného vyplýva, že medzi výrokom rozsudku a jeho odôvodnením nie je zhoda a odôvodenie výroku nesmerovalo k takému výroku, aký bol rozsudkom vyhlásený. V odôvodnení výroku rozsudku v časti trov konania mal súd správne poukázať na ustanovenie § 151 ods. 3 OSP, účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie. Výrok rozsudku je však zaväzujúci a preto súd prvej inštancie dodatočne, po právoplatnosti rozsudku rozhodne o trovách konania (prvoinštančného a prvého odvolacieho) podľa § 151 ods. 3 OSP.
18. V tomto odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v odvolaní neúspešnému žalobcovi. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
19. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).