Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Csp-167-2016.pdf
PDF · 106.72 KB
Case nature
Area
Subarea
9Csp/167/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra sudkyňou Mgr. Jankou Benkovičovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zast.: Tomáš Kušnír s.r.o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: K. K., bytom R., novozámocká XXX, o zaplatenie sumy 1582,72 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 127,07 eura s úrokom z omeškania 9 % od 2.11.2012 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. Súd konanie o zaplatenie sumy 264,32 eur zastavuje. Žalovanému súd nepriznáva náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 27.6.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 1582,72 eura s úrokom z omeškania v sume 103,64 eura a ročným úrokom z omeškania 9 % zo sumy 1333,40 eura od 25.4.2013 do zaplatenia a to z dôvodu neuhradenia pohľadávky vzniknutej pôvodne právnemu predchodcovi na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 14.10.2005, ktorá pohľadávka mu bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.6.2012. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že žalovaný po postúpení pohľadávky uhradil sumy 4 x po 25 eur a to 2.11.2012, 21.11.2012, 21.2.2013 a 24.4.2013. Žalovaná suma podľa žalobcu pozostávala z istiny úveru, ktorá nebola uhradená vo výške 1333,40 eura ako rozdiel medzi istinou úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu, z riadneho úroku vo výške 249,32 eura ako rozdiel medzi postúpenými riadnymi úrokmi a platbami započítanými na tieto úroky. Zároveň vyčíslil úrok z omeškania spolu v sume 103,64 eura a to za obdobie od 2.11.2012 do 24.4.2013. 2. Právny zástupca žalobcu žiadal žalobe vyhovieť, pričom uviedol, že k uznaniu žalovaným došlo dňa 4.9.2012, nakoľko žalobca sa pokúšal vec riešiť mimosúdne, aby nedošlo k premlčaniu záväzku, preto uzatvára dohodu o splátkovom kalendári a zasielal žalovanému dohodu o uznaní záväzku, s ktorou sa mal možnosť žalovaný oboznámiť a následne ju podpísanú zaslal späť. 3. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, preto súd podľa § 180 CSP pojednával v jeho neprítomnosti. 4. Súd okrem výsluchu právneho zástupcu žalobcu doplnil dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o splátkovom úvere, so všeobecnými obchodnými podmienkami, s dohodou o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, so zmluvou o postúpení pohľadávky, s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky, s oznámením o postúpení pohľadávky, s podacím hárkom, s pokusom o zmier, s platobnou históriou a dospel k tomuto skutkovému a právnemu záveru: 5.Právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 14.10.2005 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver vo výške 48.000,- Sk = 1593,31 eur, ktorý sa zaviazal splácať žalovaný v splátkach po 1.276,- Sk = 42,355 eura k 20.-temu dňu v mesiaci počnúc dňom 20.11.2005, s konečnou splatnosťou úveru 20.9.2010, pri úrokovej sadzbe 17,30
% a s poplatkom za správu úveru 50,- Sk mesačne. Z predmetného úveru žalovaný zaplatil sumu 1571,20 eura. Po podaní žaloby uhradil žalovaný sumu 15 eur, vychádzajúc z oznámenia žalobcu zo dňa 24.7.2013. Žalobca a žalovaný uzatvorili dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach dňa 4.9.2012, v ktorej v bode 2. dlžník uznáva čo dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi v celkovej výške 2366,70 eura, ktorý sa zaviazal podľa bodu 3. dohody splácať v 7 splátkach v minimálnej výške 50 eur k 20.-temu dňu v mesiaci s tým, že siedma splátka predstavovala sumu 2066,70 eura a prvých 6 splátok po 50 eur mesačne. 6. Podľa § 5b 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 7. Súd s poukazom na § 5b/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Je potrebné zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
8. Podľa § 52 ods. Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 9. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 10. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení účinnom do 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 11. Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných strán. Jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá, že každá zvláštna ochrana poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu je čímsi, čo sa prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu, či ich skupine právne výhody, ako i v tom, že súkromnosť v právnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či podriadenosti. 12. Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlkou zo zásady rovnosti. Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa to aj jednotlivých inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahov. Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzujúcej informovanosti, v konaní pod určitým hospodárskym tlakom z dôvodu finančnej nedostatočnosti, v obmedzenom prístupe k právnej pomoci a podobne. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ. 13. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 14. Zákon ustanovuje základné pravidlá a spôsob výkonu subjektívnych práv a povinností. Ide o pravidlá, ktoré vyplývajú zo zásady, že subjektívne práva a povinnosti nemožno vykonávať neobmedzene. Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru , aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy.
Prenikajú celým právnym poriadkom. Ide o ustanovenia zakazujúce výkon taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak sa tieto zásady premietnu do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Je nepochybné, že dobré mravy ako normy správania sa musia spĺňať podmienku, že ide o normy, ktoré sú v súlade so zákonom, resp. neodporujú zákonu. 15. Za dobré mravy preto nikdy nebude možné považovať normy správania a za konanie v súlade s dobrými mravmi nebude možné považovať konania, vrátane uzatvorenia právnych úkonov, ktoré sú v rozpore s akýmkoľvek platným všeobecne záväzným právnym predpisom. Podstata rozporu s dobrými mravmi v záväzkových vzťahoch spočíva práve v nesplnení objektívnej stránky dobrých mravov, t.j. v nerešpektovaní požiadavky vyváženosti, resp. spravodlivého usporiadania príslušných vzťahov. 16. Porušenie rovnováhy, rakúskym OGH nazývanej aj "ekvivalencie" sa prejavuje najmä ako neprimeranosť konkrétneho dojednania, či celého právneho úkonu. Obvykle táto nerovnováha či neprimeranosť spočíva najmä:- v hrubom nepomere, či už vzájomných plnení zmluvných strán navzájom alebo práv a povinností jednej zmluvnej strany, alebo v tom, že sú podstatným spôsobom prekročené (alebo inak na úkor jednej zo strán prelomené) obvyklé podmienky v danej oblasti vzťahov. Napr. v oblasti pôžičiek a úverov sa za obvyklé podmienky berú podmienky požadované bankami. Definícia dobrých mravov, hoci pre špecifické účely ochrany spotrebiteľa, je súčasťou aj pozitívneho práva. 17. Na účely ochrany spotrebiteľa bola prijatá v rámci Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. V zmysle § 4 ods. 5. Zákona o ochrane spotrebiteľa: "Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody." Táto zákonná definícia je zrejme vytvorená na účely ochrany spotrebiteľa, a preto používa aj termíny, ktoré Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje. Ako je však zrejmé z jej znenia, táto definícia zodpovedá aj všeobecným definičným znakom a charakteristike uvedenej v časti 4.1 a súčasne je viditeľná značná previazanosť a konformnosť tejto definície napr. s vyššie uvádzanou nemeckou judikatúrou v oblasti dobrých mravov. Vzhľadom na množstvo požiadaviek na splnenie takejto definície, bude zrejme v praxi veľmi náročné preukázať rozpornosť s dobrými mravmi subsumáciou konkrétneho konania pod takúto definíciu, ktorá obsahuje subjektívny prvok na strane konajúceho - poškodzujúceho subjektu, a to preukázanie "využitia" omylu, ľsti a pod. Civilnoprávnou sankciou rozporu s dobrými mravmi je: a) skutočnosť, že príslušný právny vzťah nepožíva právnu ochranu v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka, b) právny úkon je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Dôsledkom vyššie uvedených sankcií je potom: a) nárok na náhradu škody v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a/alebo, b) nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä nárok na vrátenie veci. 18. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 19. Podľa § 39 neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 20. Podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 21. Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takého uznania predpisuje obligatórne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je právna domnienka (vyvrátiteľná), že záväzok v čase uznania existoval (trval). K takým dôsledkom dochádza aj v prípade, keď právo zodpovedajúce uznanému záväzku v čase uznania už bolo premlčané (§ 407 ods. 4). Všeobecne sa prijíma názor, že uznanie záväzku nespôsobuje zánik pôvodného záväzku a jeho prípadné nahradenie novým záväzkom z dôvodu uznania. Keďže právna domnienka existencie záväzku v čase jeho uznania je vyvrátiteľná, dlžník môže dodatočne namietať, že záväzok v čase jeho uznania už neexistoval (napr. preukáže, že bol splnený). 22. V danej veci pre rozhodnutie súdu bolo podstatné posúdenie toho, aký právny režim sa na žalobcom tvrdený zmluvný vzťah účastníkov vzťahuje, či medzi stranami došlo k uzatvoreniu platnej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu. Súd posúdil vzťah účastníkov zmluvy za vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tento úverový vzťah treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, keďže úverové vzťahy predstavujú absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, keď právna úprava v Obchodnom zákonníku je vzhľadom na povahu účastníkov doplnená aj úpravou v zákone o spotrebiteľských úveroch. Platná právna úprava v čase uzavretia zmluvy umožňuje vyvodiť právny záver, že zmluva o úvere bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa Občianskeho, ale i Obchodného zákonníka, ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona, vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike, teda, že ide o zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, keď súčasne je zrejmé, že zmluvnými stranami je na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 5b 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 23. I napriek tomu, že následne došlo k postúpeniu ani dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretá dňa 4.9.2012 nestráca charakter spotrebiteľskej zmluvy. 24. V súčasnej dobe je všeobecne nízka úroveň vzťahu dlžníka- spotrebiteľa k plneniu zmluvného záväzku veriteľa. Apriórne odmietanie právneho inštitútu uznania dlhu (záväzku), ako neprijateľného pre vzťah veriteľa a spotrebiteľa, nie je však namieste a treba ho posudzovať vždy konkrétne. Náš právny poriadok rozlišuje síce dva podobné, ale v jednotlivostiach odlišné právne inštitúty uznania dlhu a uznanie záväzku. Pre občianskoprávne vzťahy platí úprava v § 558 OZ a pre obchodno-záväzkové vzťahy úprava v § 323 ObZ (tu sa používa pojem uznanie záväzku). Písomné uznanie dlhu čo do dôvodu i výšky má podľa § 110 ods. 1 OZ za následok, že plynutie pôvodnej premlčacej doby sa preruší a začne plynúť nová premlčacia doba. 25. Dohoda o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní záväzku uzatvorená medzi stranami sporu, z ktorej žalobca vyvodzuje základ nároku uplatňovaného v tomto konaní, sa týka uznania záväzku vyplývajúceho zo zmluvy uzatvorenej dňa 14.10.2005, ide o vzťah spotrebiteľský. Súd v konaní dospel k záveru, že dohoda uzatvorení splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorá bola medzi uzavretá, je absolútne neplatnou zmluvou, právny vzťah nepožíva právnu ochranu v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka. Konanie žalobcu možno hodnotiť aj s prihliadnutím na okolnosti uzatvorenia dohody o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní záväzku 2 roky po splatnosti úveru a potom čo žalovaný úver nesplácal, ako konanie ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávané pri poskytovaní služby. Týmto konaním došlo privodeniu ujmy spotrebiteľovi - žalovanému, za účelom nepremlčania pohľadávky veriteľa. Konanie žalobcu, ktorý dal podpísať žalovanému dohodu o uznaní záväzku, ktorej žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou nerozumel, nevykazuje znaky čestnosti, zvyklosti a praxe, žalobca týmto spôsobom využíva najmä omyl, lesť, nevedomosť spotrebiteľa a tým dochádza k výraznej nerovnosti zmluvných strán a k porušovaniu zmluvnej slobody. Postup žalobcu v súvislosti s uzavretím dohody je neštandartným, možno mať vážne pochybnosti, že skutočný prejav vôle žalovaného nezodpovedá obsahu dohody a že žalovaný sa cítil v postavení slabšej strany, ktorý neuvedomujúc si obsah dohody ju následne podpísal. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno opaku, teda že žalovaný si bol plne vedomý obsahu dohody o uznaní dlhu, čoho dôkazom je skutočnosť, že predmetná dohoda bola žalovanému zaslaná na podpis zo strany žalobcu. 26. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - § 110). 27. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 28. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 29. Podľa § 517 ods.1 Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
30. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
31. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
32. Súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Súd, že úver je absolútnym obchodom, avšak ako už bolo vyššie spomínané, predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy bola regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992Zb. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Súd nemá pochybnosti o súlade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča Smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 Smernice). Zmluvnou podmienkou je aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, tzn. či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a práve v tomto smere § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľov v tom zmysle, že si nemôžu zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve. Aplikácia § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka tak dáva priestor pre použitie občianskoprávnych predpisov aj v otázke premlčania, tieto právne predpisy zaručujú prednostnú aplikáciu tých v spotrebiteľskom právnom vzťahu, ktoré sú pre spotrebiteľov výhodnejšie práve za účelom dodržania princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu s dodávateľom. Pokiaľ ide o aplikáciu trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 - 54 OZ. Dualistický systém záväzkového práva v našom právnom poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie spotrebiteľskoprávnej a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava, regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (rozsudok KS Banská Bystrica sp. zn. 13Co/90/2015).
33. Žalobca zobral späť v časti žalobu sumy 15 eur z titulu úhrady po podaní žaloby, ktorú skutočnosť žalobca síce nepreukázal a ohľadne sumy 249,32 eur, ktorá predstavovala vyčíslený úrok. Celkove zobral späť žalobu ohľadne sumy 264,32 eura. S poukazom na 3-ročnú premlčaciu lehotu a dátum podania žaloby súd dospel k záveru, že nakoľko splatnosť predmetného úveru bola dňom 20.9.2010, nepremlčané sú splátky iba za mesiace júl a august a september roku 2010 a to splátky po 42,355 eura mesačne ( 1.276,- Sk ), teda spolu suma 127,07 eura. Žalobca nedôvodne vyčísloval úroky z omeškania z nesprávnej istiny, pričom celkove mal žalovaný zaplatiť z predmetného úveru sumu 2498,97 eura, zaplatil sumu 1571,20 eura, teda by bol povinný uhradiť sumu 927,77 eura, pričom s poukazom na premlčanie splátok pred júlom 2010, nakoľko žaloba bola podaná dňa 27.6.2013, súd priznal žalobcovi nárok iba v rozsahu uvedeného vo výrokovej časti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vzhľadom na späťvzatie žaloby v časti celkove sumy 264,32 eura súd konanie podľa § 144 CSP zastavil. 34. O úroku z omeškania súd rozhodol tak, že ho priznal v percentuálnej zákonnej sadzbe 9 % ročne od 2.11.2012 a nie vo vyčíslenej sume žalobcom, nakoľko žalobca úrok z omeškania vyčíslil z nesprávne ním uvádzanej sumy a preto mu súd priznal úrok z omeškania zo sumy pozostávajúcej z nezaplatených troch splátok, nakoľko žalovaný bol nepochybne v omeškaní s úhradou predmetného úveru. 35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 256 CSP tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli. (Celkove bol pomer úspechu a neúspechu žalovaného v konaní 86 %, neúspešný bol v 8 %, úspešný v 92 %, teda celkový úspech mal 86 %.
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Nitra v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie (§ 127 CSP) , proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že ( § 365 ods. 1 CSP) a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ä § 365 ods. 3 CSP) . Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.