Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2To-17-2016.pdf
PDF · 106.33 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/17/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Františka Kováča, v trestnej veci proti obžalovanému E. P., pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods.1 Tr.zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16.12.2015, sp.zn. 8T/10/2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. apríla 2017 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods.1 písm.d), písm.e), ods. 3 Tr.por. z r u š u j e s a v napadnutom rozsudku výrok o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.
Podľa § 322 ods.3 Tr.por. sa
obžalovaný E. P. - nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Z., Na K. č. XXXX/XA
o d s u d z u j e :
Podľa § 199 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 16.12.2015, sp. zn. 8T/10/2013 bol obžalovaný E. P. uznaný vinným pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods.1 Tr.zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 29.09.2012 v čase okolo 05.00 hod. v Trenčíne na ulici Východná v osobnom motorovom vozidle zn. KIA Ceed ED/V EČV TN XXXDJ šedej metalízy svojou fyzickou silou prekonal obranu R. V. (nar. XXXX), ktorá v čase skutku mala 17 rokov potom, ako vozidlo uzamkol, sa z miesta vodiča presunul na zadné miesta vozidla a proti vôli svedkyne R. V. sa jej začal dotýkať na intímnych miestach, na čo mu ona povedala, aby s tým prestal a udrela ho po líci, kedy jej obžalovaný svojou rukou chytil obe ruky, vykrútil jej ich dozadu a spolu ich držal za jej chrbtom, prinútil ju, aby si na zadnom sedadle ľahla na brucho, vyhrnul jej šaty na chrbát a po odsunutí spodného prádla vykonal s ňou súlož, pričom R. V. sa bránila kopaním a kričaním, plakala a potom ako povedala, že to tak nenechá a že to nahlási na polícii, obžalovaný so súložou prestal.
Za to bol odsúdený podľa § 199 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku bola poškodená R. V., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Z., K. X. XXXX/XX, s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože v zákonnej lehote ho napadol odvolaním obžalovaný E. P., ktoré odôvodnil prostredníctvom obhajcu. V obsiahlom písomnom odôvodnení odvolania namietal jednak porušenie viacerých zákonných ustanovení Trestného poriadku, ktorými sa dôsledne neriadil a tiež nesprávne vyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a to aj doplneného, vrátane nevykonania ďalšieho dokazovania v rozsahu navrhovanom obhajcom obžalovaného na hlavnom pojednávaní dňa 16.12.2015. Pokiaľ ide o namietané porušenie viacerých ustanovení Trestného poriadku, vytýkal okresnému súdu, že tento jednak v rozpore s ustanovením § 327 ods. 1 Tr. por. po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci odvolacím súdom a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, nevypočul samotnú poškodenú, tak ako to vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí nariadil odvolací súd. Podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku je súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejedanie a rozhodnutie, viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Rovnako okresný súd porušil ustanovenie § 327 ods. 2 Tr. por., keď obžalovanému napadnutým rozsudkom uložil prísnejší trest odňatia slobody vo výmere dlhšej o 1 rok oproti trestu uloženému v predchádzajúcom rozsudku v tej istej veci, ktorý bol zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného. Podľa § 327 ods. 2 Tr. por. nemôže v takom prípade v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.
Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý opätovne uznal obžalovaného vinným zo spáchania predmetného skutku v celom rozsahu v zmysle obžaloby, podľa obžalovaného ani z doplneného dokazovania vo veci nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorou by bola podporená vierohodnosť svedeckej výpovede poškodenej a naopak vyplynuli viaceré také skutočnosti, ktoré túto svedeckú výpoveď ešte viac spochybnili a naopak obranu obžalovaného podporili. Pokiaľ potom súd za tohto stavu dospel opätovne k záveru o jednoznačnom preukázaní viny obžalovaného v zmysle podanej obžaloby, tak odhliadnuc od procesných chýb, ktorých sa v konaní dopustil, je tento záver celkom nesprávny a nemá oporu v doplnenom dokazovaní ani v kontexte s dokazovaním už skôr vykonaným. Zároveň je nesprávny aj postup súdu v tom, že tento svoj záver o vierohodnosti svedeckej výpovede poškodenej založil v podstatnej miere len na tom, že na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by mal poukazovať na dôvod, prečo by mala poškodená následne po návrate domov popísať svojmu otcovi, matke, opakovane vyšetrovateľovi, znalcom a napokon súdu obzvlášť chúlostivé okolnosti, za ktorých ju obžalovaný násilím donútil k súloži. K tomuto obžalovaný uvádza, že na existencii či neexistencii takéhoto dôkazu nemožno založiť záver o vierohodnosti svedeckej výpovede poškodenej ako jedinom priamom dôkaze preukazujúcom vinu obžalovaného, keď ide skôr len o subjektívnu úvahu týkajúcu sa logickosti či nelogickosti postupu poškodenej, pri ktorej navyše súd neprihliadol na všetky tie skutočnosti, ktoré poukazovali na viaceré tvrdenia poškodenej v jej svedeckých výpovediach, ktoré sa vo svetle neskôr vykonaných dôkazov ukázali ako nepravdivé alebo nepravdepodobné. Takýto postup súdu pri tvorbe záverov o preukázaní viny obžalovaného je podľa obžalovaného celkom nedostatočný a nepresvedčivý a hlavne nie je v kontexte so všetkými skutočnosťami, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli. V ďalšej časti odvolania sa podrobne zaoberá jednotlivými dôkazmi, ku ktorým uvádza vlastné hodnotenie. Vo vzťahu k výsluchu PhDr. P. X. ako znalca na hlavnom pojednávaní 16.12.2015 obžalovaný uvádza, že podľa jeho názoru tento nebol riadne vykonaný a to z dôvodu, že PhDr. P. X. bol dňom 17.10.2015 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov MS SR a podľa obžalovaného nebolo možné tohto na hlavnom pojednávaní 16.12.2015 vypočuť ako znalca bez súhlasu procesných strán, ktorých súhlas s takýmto postupom však súd pred vykonaním tohto výsluchu vôbec nevyžiadal a ani stanovisko procesných strán k takémuto postupu nezisťoval. Z týchto dôvodov nie je podľa obžalovaného takýto výsluch PhDr. P. X. ako znalca zákonným dôkazným prostriedkom v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. a na tento preto nemožno prihliadať. Napokon bol nesprávny postup súdu, ktorým tento v zmysle § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol aj ďalšie dôkazné návrhy obhajcu obžalovaného prednesené na hlavnom pojednávaní 16.12.2015. V nadväznosti na to obžalovaný zdôrazňuje, že zo súhrnu vyššie uvedených skutočností, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania je zrejmé, že svedecká výpoveď poškodenej nebola žiadnym ďalším dôkazným prostriedkom podporená a skôr
naopak viaceré skutočnosti, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania, vierohodnosť a presvedčivosť svedeckej výpovede poškodenej ešte viac spochybnili, keď bolo preukázané, že poškodená nehovorila pravdu o množstve ňou požitého alkoholu, keď bolo preukázané, že poškodená mala možnosť dvere vozidla otvoriť a keď bolo preukázané, že poškodená pri rekonštrukcii skutku nevedela dostatočne presvedčivo popísať priebeh skutku tak, aby tento bol v súlade s jej predchádzajúcimi svedeckými výpoveďami v tejto veci a bol aj v daných priestoroch vozidla reálne uskutočniteľný, a to ešte aj bez vzniku akýchkoľvek poranení poškodenej. Za daného dôkazného stavu podľa obžalovaného nebolo možné rozhodnúť o uznaní viny obžalovaného v zmysle podanej obžaloby, pretože o spáchaní skutku obžalovaným aj po vykonaní doplneného dokazovania zostali výrazné pochybnosti, keď doplneným dokazovaním bola ešte viac spochybnená vierohodnosť svedeckej výpovede poškodenej ako jediného priameho dôkazu proti obžalovanému. Ak okresný súd za tohto stavu rozhodol tak, že obžalovaného uznal vinným zo spáchania skutku v zmysle podanej obžaloby, je jeho rozhodnutie v celom rozsahu nesprávne a v rozpore so zákonom, pričom samotný výrok o treste je v rozpore so zákonom aj z ďalšieho už vyššie uvedeného dôvodu. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a d) Tr. por. zrušil v celom rozsahu a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín č. 2Pv 885/2012-44 zo dňa 18.1.2013 v celom rozsahu podľa § 285 písm. b) Tr.por. oslobodí. K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadrila i prokurátorka okresnej prokuratúry, ktorá v súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaného uviedla, že poškodená pri rekonštrukcii skutku za prítomnosti obžalovaného, obhajcu, prokurátora, sudcu a ďalších prítomných osôb uviedla a popísala presne, čo sa v aute dialo od momentu nastúpenia do vozidla, ktoré v tom čase viedol ako zamestnanec taxislužby obžalovaný, v akom momente sa dopustil akého násilného konania obžalovaný voči jej osobe, akým spôsobom sa snažila otvoriť dvere auta a podobne. Výpoveď svedkyne poškodenej bola podrobná, bola konfrontovaná aj s výpoveďou obžalovaného, ktorý bol na mieste rekonštrukcie prítomný. Aj vzhľadom na uvedené nepovažuje prokurátorka vykonanie ďalšieho výsluchu svedkyne poškodenej za potrebné, nakoľko sa ku skutku vyjadrila úplne podrobne pri rekonštrukcii skutku. Pokiaľ ide o v predchádzajúcom konaní odvolacím súdom vyslovenú potrebu vyjadrenia sa poškodenej k obsahu listu svedka Y., poukazuje prokurátorka na to, že list svedka Y. bol prezentovaný až na doplnenom hlavnom pojednávaní Okresného súdu Trenčín po vrátení veci odvolacím súdom. Dovtedy nebol obsah listu svedka Y. orgánom činným v trestnom konaní známy, rovnako ani svedkyni poškodenej. Ak by z listu vyplynuli skutočnosti podstatné pre preukázanie skutku v zmysle obžaloby, bolo by pristúpené k výsluchu svedkyne poškodenej, ktorá by bola vedená čisto k obsahu listu. Úvodom listu však svedok Y. poznamenal, že ku skutku sa vyjadriť vôbec nevie a celý list bol vedený len k tomu, že svedkyňa poškodená sa v istom období prezliekala v jednej miestnosti s jej neznámymi mužmi. Pokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného, že súd len subjektívne hodnotil zabezpečené dôkazy jednostranne, keď poukázal na logickosť tvrdení svedkyne poškodenej bez toho, aby vzal do úvahy logickú následnosť tvrdení obžalovaného, prokurátorka uviedla, že obžalovaný v zmysle zásadných základ trestného konania je oprávnený na svoju obranu uvádzať akékoľvek skutočnosti, no v danom prípade z vykonaných dôkazov vyplynuli tie isté skutočnosti ako v pôvodnom konaní, tieto nespochybnili výpoveď poškodenej a so závermi okresného súdu vo vzťahu k vine obžalovaného sa stotožnila aj prokurátorka. V danom prípade poškodená vypovedala viackrát a opakovane potvrdila výpoveď, ktorú nezmenila ani pri rekonštrukcii skutku. Vzhľadom na vykonané dôkazy nevylučuje vinu obžalovaného ani to, že okrem poranenia ucha ako následku odtrhnutej náušnice, neboli u poškodenej zistené žiadne ďalšie poranenia a tvrdenia poškodenej nevylúčil ani znalecký posudok U.. Mariána P., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia pre odvetvie chirurgia a traumatológia a znalca Doc. K.. Taktiež množstvo alkoholu nehralo pri skutku absolútne žiadnu úlohu, pretože z výpovede svedkov vyplynulo, že svedkyňa poškodená požila nepatrné množstvo alkoholu v značnom časovom odstupe od skutku a súčasne nikto zo svedkov si nevšimol, že by svedkyňa poškodená mala byť zjavne pod vplyvom alkoholu. K námietkam v súvislosti s možnosťou otvorenia dverí na vozidle, kde malo k činu dôjsť prokurátorka uviedla, že poškodená pochopiteľne nemala najmenšie tušenie (ani mať nemohla), že vozidlo sa dá otvoriť opakovaným potiahnutím za kľučku. Svedkyňa poškodená zároveň uviedla, že sa jej podarilo nachvíľu uvoľniť jednu ruku. V tomto momente a za takýchto okolností je pochopiteľné, že dvere neotvorila. Aj táto skutočnosť nasvedčuje verzii svedkyni poškodenej, ktorá uvádzala, že vozidlo bolo zvnútra zamknuté. Svedkyňa poškodená sa snažila z vozidla ujsť, avšak toto sa jej nepodarilo. Za dôležité považuje prokurátorka závery znaleckého posudku znalca z odboru psychológia, ktorý vyhodnotil všeobecnú vierohodnosť poškodenej ako nenarušenú a forenzne dostačujúcu, ako aj výpovede svedkov Z. V. a U. V., ktorí
ako rodičia poškodenej uviedli zhodne, že ich dcéra po príchode domov s plačom oznámila, že bola znásilnená, pričom ostatné skutočnosti uvádzali zhodne ako svedkyňa poškodená, neboli zistené žiadne rozdiely v ich výpovediach, ktoré by mohli naštrbiť dôveryhodnosť ich výpovedí. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje prokurátorka odvolanie obžalovaného za dôvodné len v časti, v ktorej namieta porušenie ustanovenia § 327 ods. 2 Tr. por., kedy došlo k novému rozhodnutiu v neprospech obžalovaného. Preto navrhla, aby krajský súd zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov, pri súčasnom zachovaní ostatných výrokov.
Zástupkyňa krajskej prokurátorky na verejnom zasadnutí o odvolaní, konanom za splnenia všetkých zákonných podmienok v neprítomnosti obžalovaného, navrhla odvolanie obžalovaného E. P. ako nedôvodné podľa § 319 Tr.por. zamietnuť.
Obhajca s poukazom na písomné dôvody odvolania uviedol, že podľa jeho názoru v doplnenom dokazovaní vzrástli pochybnosti o vierohodnosti výpovede poškodenej, pričom súd prvého stupňa mal správne postupovať podľa zásady in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok tak ako navrhoval v dôvodoch odvolania a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo nepochybne preukázané, že sa skutok stal. Alternatívne v prípade, že by sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o vine, navrhol zrušiť výrok o treste podľa § 321 ods.1 písm.e) Tr.por. s tým, aby odvolací súd sám rozhodol o uložení trestu obžalovaného za použitia § 39 ods.1 Tr.zák., čo odôvodňuje jednak dlhšia doba od spáchania skutku, ale aj ďalšie okolnosti na strane obžalovaného a napokon i skutočnosť, že bol v tejto veci väzobne stíhaný. Preto navrhol alternatívne uložiť trest, ktorý by nebol spojený s priamym výkonom trestu odňatia slobody, aj s prípadným uložením ďalších povinností, resp. obmedzení.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por., alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.
Z podnetu podaného odvolania obžalovaným súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k nasledujúcim záverom.
Pokiaľ ide o obžalovaným vytýkané procesné pochybenia a porušenia Trestného poriadku v ustanovení § 327 ods.1 Tr.por. súdom prvého stupňa spočívajúce v tom, že nevykonal opätovný výsluchu poškodenej, ktorý bol nariadený odvolacím súdom v predchádzajúcom rozhodnutí a ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. apríla 2013, sp. zn. 8T/10/2013, s takýmto tvrdením sa nie je možné stotožniť. Je pravdou, že krajský súd v predchádzajúcom konaní v tej istej veci uznesením sp.zn. 2To/52/2013 zo dňa 27. júna 2013 zrušil rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. apríla 2013, sp. zn. 8T/10/2013 a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal, kde okrem iného uviedol, že je potrebné pre náležité objasnenie veci vypočuť opätovne poškodenú, keďže jej výpovede najmä týkajúce sa popisu skutku boli pomerne všeobecné a nepresné a to i vo vzťahu k opisu polôh obžalovaného a jej samotnej v motorovom vozidle, podrobnosti súvisiace s otvorením resp. neotvorením dverí a ich zamknutím a za účelom preverenia výpovedí obžalovaného a poškodenej bude nevyhnutné vykonať rekonštrukciu priebehu skutku v motorovom vozidle. Ako vyplýva z dokazovania, vo veci bola vykonaná podľa pokynov krajského súdu rekonštrukcia, kedy poškodená opakovane popisovala okolnosti spáchania skutku, pričom jej vyjadrenia sú zadokumentované a prítomné strany jej mohli klásť otázky. Vzhľadom k uvedenému treba konštatovať, že okresný súd splnil pokyn nadriadeného súdu a možno súhlasiť s názorom okresného súdu vyjadrenom v odôvodnení rozsudku, že i výpoveď poškodenej pri rekonštrukcii je výpoveďou v zmysle požiadaviek nadriadeného súdu, zvlášť, ak táto mala byť zameraná na rozpory medzi tvrdeniami obžalovaného a poškodenej. Keďže okresný súd vykonal i ďalšie dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a zaoberal sa i ďalšími dôkazmi v zmysle predchádzajúceho pokynu, odvolací súd nepovažoval námietky obžalovaného v tomto smere za dôvodné. Rovnako odvolací súd neakceptoval námietku vo vzťahu k výsluchu PhDr. P. X. ako znalca na hlavnom pojednávaní 16.12.2015 s tým, že tento dôkaz je nezákonný a to z dôvodu, že PhDr. P. X. bol dňom 17.10.2015 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov MS SR a podľa obžalovaného nebolo možné
tohto na hlavnom pojednávaní 16.12.2015 vypočuť ako znalca bez súhlasu procesných strán, ktorých súhlas s takýmto postupom však súd pred vykonaním tohto výsluchu vôbec nevyžiadal a ani stanovisko procesných strán k takémuto postupu nezisťoval. V prvom rade krajský súd uvádza, že znalec PhDr. P. X. bol do konania pribratý a znalecký posudok vypracoval a napokon aj predniesol na hlavnom pojednávaní dňa 16.04.2013 v čase keď bol riadne zapísaný do zoznamu znalcov. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 16.12.2015 vyplýva, že opatrenie, na podklade ktorého bude vypočutý PhDr. X., vyhlásil predseda senátu za súhlasu strán. Znalec tiež pred svojim výsluchom upozornil strany a súd, že bol už vyčiarknutý v septembri 2015 zo zoznamu znalcov, preto súd následne postupoval a poučil tohto v zmysle § 143 a §144 Tr.por. Následný výsluch potom viedol obhajca obžalovaného a obžalovaný ani obhajca nemali k takémuto postupu žiadne pripomienky. Z uvedeného je zrejmé, že výsluch tohto znalca bol vykonaný so súhlasom strán. Z výsluchu PhDr. P. X. pritom vyplynulo, že niet dôvodu meniť niečo na záveroch zákonne vypracovaného znaleckého posudku. Preto krajský súd nepovažoval námietky obžalovaného vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu v súvislosti s vykonanými dôkazmi a ich zákonnosťou za opodstatnené a dôvodné a rovnako je potrebné uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného zločinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, pretože zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové, ale i právne závery, pričom sa súčasne riadne vysporiadal s obhajobnými skutkovými a právnymi námietkami obžalovaného a súčasne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005 Z.z.%25232'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa uvádzanými v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa v rozhodnutí podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, precíznym spôsobom vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby a jeho správne skutkové a právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní, pričom tieto v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného k skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd sa s nimi nestotožnil, pričom tieto sú v podstatnej časti len opakovaním argumentácie uvádzanej už pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa okresný súd vysporiadal. Ani odvolací súd nemôže súdu prvého stupňa nariaďovať, ako má vyhodnotiť dôkazy, pokiaľ zásadným spôsobom neodporujú iným dôkazom. Nemožno sa odvolaním domáhať iného rozhodnutia len na podklade toho, že odvolateľ hodnotí dôkazy inak ako súd, ktorý tak urobil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Napokon aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovaného prvostupňový súd postupoval správne. Obžalovaný nepochybne konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnil znaky zločinu znásilnenia podľa § 199 ods.1 Tr.zák., pretože násilím donútil ženu k súloži.
Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a skutkovým záverom, ako i právnej kvalifikácii nepovažoval za dôvodné, pričom v plnom rozsahu odkazuje v tomto smere na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnej miere stotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne, náležite a presvedčivo odôvodnené.
Na druhej strane odvolací súd pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku zistil, že je nutné prisvedčiť námietke obhajoby, že okresný súd pri ukladaní trestu pochybil a porušil zákon, keď v rozpore s ustanovením § 327 ods. 2 Tr. por., obžalovanému napadnutým rozsudkom uložil trest odňatia slobody prísnejší (sedem rokov) oproti trestu uloženému obžalovanému v predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. apríla 2013, sp. zn. 8T/10/2013 v tej istej veci
(šesť rokov), ktorý bol uznesením Krajského súdu 2To/52/2013 zo dňa 27. júna 2013 zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného. V dôsledku uvedeného pochybenia na podklade odvolania obžalovaného odvolací súd podľa § 321 ods.1 písm.d), písm.e), ods. 3 Tr.por. zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu. Následne sám rozhodoval o potrestaní obžalovaného, pričom vychádzal zo zásad uvedených v § 34 Tr. zák. a účelu trestu, prihliadol na všetky skutočnosti dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. O osobe obžalovaného bolo zistené, že v minulosti bol päťkrát priestupkovo riešený, jednak za priestupky na úseku dopravy, ale i za priestupky voči občianskemu spolunažívaniu. Súdne trestaný bol dvakrát, v prvom prípade za trestnú činnosť podobného charakteru. V oboch prípadoch sa na neho hľadí ako by nebol odsúdený. V mieste bydliska k jeho osobe nie sú bližšie poznatky. Vyhodnotiac uvedené odvolací súd nezistil žiadnu priťažujúcu, ale ani poľahčujúcu okolnosť, preto ukladal trest v rámci trestnej sadzby ustanovenia § 199 ods.1 Tr.zák. s použitím § 38 odsek 2 Tr.zák., pričom dospel k záveru, že s prihliadnutím na všetky rozhodné skutočnosti ako i dobu od spáchania skutku a účel trestu, je primeraným uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu za úmyselný trestný čin. Odvolací súd uvádza, že aj keď je trest uložený na spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby, je nutné uviesť, že nejde o nejaké krátke obmedzenie osobnej slobody obžalovaného a podľa presvedčenia odvolacieho súdu je primeraným, zodpovedá závažnosti jeho konania a bude ním splnený účel trestu z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie v zmysle ustanovenia § 34 Tr.zák. Zákonné podmienky na použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr.zák., ktorého aplikáciu alternatívne navrhovala obhajoba, odvolací súd nezistil.
Napokon čo sa týka výroku o náhrade škody, ktorým bola podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodená R. V., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Z., K. X. XXXX/XX, s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, tento je správny a zákonný, keďže súd nemal dostatok podkladov na rozhodnutie o uplatnenom nároku.
Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.