Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Cpr/2/2013

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I v spore žalobkyne: J..N. Y., V..XX.X.XXXX, P. Q.S., P. X, zastúpená advokátom JUDr.Zsolf Suver, AK Murgašová 3, Košice, proti žalovanému: Vojenské lesy a majetky SR, š.p. Lesnícka 23, 962 63 Pliešovce, zastúpený advokátom JUDr.Milošom Barbušom, Štúrova 13, P.O.BOX 154, Bratislava o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1.Žalobkyňa žalobou zo dňa 29.10.2012 sa domáhala vyslovenia a určenia, že výpoveď z pracovného pomeru doručená jej dňa 5.6.2012 je neplatná a pracovný pomer trvá. Požadovala aj náhradu mzdy za obdobie nezamestnania až do opätovného nástupu do práce a finančné odškodnenie podľa dodatočného vyčíslenia, ako aj náhradu trov konania.

2.Uviedla, že do pracovného pomeru na pracovisko Správa nehnuteľného majetku a výstavby, Košice nastúpila dňa 15.6.2006, po viac ako štyroch rokoch došlo k zmene povinnej osoby na žalovaného a tak u tohto subjektu pracovala na základe pracovnej zmluvy, s uzavretým pracovným pomerom od 1.3.2011, ako referent. Jej pracovnou náplňou bola tvorba dohôd pre realizáciu reštitučných nárokov podľa zák.č.229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.

3.Na oddelení reštitúcií (ORE) podľa tabuliek pracovalo celkom 14 referentov, z toho 13 právnikov. Od 1.3.2011 pod riadenie žalovaného prešlo ORE s počtom 11 referentov - právnikov a 1 referent - technický pracovník.

4.Písomným rozhodnutím žalovaného č.1/2012 zo dňa 7.3.2012 bolo rozhodnuté o organizačnej zmene, na základe ktorej celkový počet, t.j. 12 zamestnancov bol zmenený, znížený o dvoch. Túto organizačnú zmenu na ORE oznámil generálny riaditeľ začiatkom marca 2012.

5.Dňa 5.6.2012 osobne prevzala výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti s tým, že od 1.7.2012 začala plynúť dvojmesačná výpovedná lehota a pracovný pomer mal skončiť 31.8.2012. Žalobkyňa bola toho názoru, že pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti bol ukončený s jedným referentom, právnikom ku dňu 31.5.2012, následne ku dňu 30.6.2012 ukončil pracovný pomer ďalší referent a od 7.8.2012 nastúpila na materskú dovolenku aj ďalšia referentka, čo je o zníženie troch referentov, právnikov a výpoveďou z nadbytočnosti pre žalobkyňu šlo celkovo o zníženie štyroch referentov právnikov na oddelení, kde pracovala. Na uvedenú skutočnosť poukázala v liste zaslanom žalovanému dňa 30.8.2012 s tým, že uviedla, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Po oboznámení sa s kolektívnou zmluvou platnou od 19.12.2007, podľa bodu III, B2, zistila, že ak bude uvoľnené

pracovné miesto - toto bude prednostne ponúknuté vlastným zamestnancom, ktorí spĺňajú požadované kvalifikačné predpoklady.

6.Žalobkyňa preto bola toho názoru, že ku dňu 31.8.2012 sa nadbytočnou nestala, čo oznámila aj svojmu zamestnávateľovi. Uviedla aj to, že organizačná zmena bola vykonaná tendenčne, účelovo, vyslovene so zámerom ukončiť pracovný pomer práve s jej osobou. Uviedla aj skutočnosti, podľa jej názoru tendenčnej, účelovej výpovede. Zamestnávateľ totiž nesúhlasil s čerpaním dovolenky v rozsahu, v akom požadovala. Následne jej znížil základný plat o 30,- eur, v čase plynutia výpovednej lehoty pristúpil k prehodnoteniu zaradenia všetkých referentov oddelenia, na ktorom pracovala, jej osobu neriešil.

7.Z uvedených dôvodov mala za to, že ku dňu 31.8.2012 nebola nadbytočnou a jej pracovný pomer bol žalovaný povinný riešiť v súlade s ustanoveniami kolektívnej zmluvy.

8.Žalovaný vo vyjadrení vzniesol námietku miestnej príslušnosti tunajšieho súdu, vzhľadom na označenie žalovaného namietal absenciu spôsobilosti tejto strany sporu byť účastníkom konania poukazujúc na judikatúrou v tomto smere. Rovnako namietal absenciu pasívnej legitimácie označeného žalovaného.

9.Všetky žalobkyňou uvádzané dôvody neplatnosti výpovede, podľa žalovaného, ani jeden z nich nespôsobil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.2.2011. V tomto smere zdôraznil, že výber nadbytočného zamestnanca patrí pri ukončení pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti výlučne zamestnávateľovi a ani súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom. Poprel tvrdenie žalobkyne v tom smere, že organizačná zmena bola zamestnávateľom vykonaná tendenčne, účelovo a vyslovene so zámerom ukončiť s ňou pracovný pomer. Svedčí o tom aj skutočnosť, že predtým, než bola výpoveď doručená žalobkyni, zamestnávateľ ukončil z dôvodu nadbytočnosti pracovný pomer aj s iným referentom, ktorý pracoval na oddelení reštitúcií.

10.V zmysle rozhodnutia zamestnávateľa č.1/2012 zo dňa 7.3.2012 bol teda v mesiaci máj a jún 2012 ukončený pracovný pomer s dvoma referentami, z ktorých jedným bola žalobkyňa. Skutočnosť, že po doručení výpovede týmto referentom sa u zamestnávateľa uvoľnili ďalšie dve pracovné miesta nemá na platnosť skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou žiaden vplyv.

11.Pokiaľ ide o hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede v zmysle ust. § 63 ods.2 Zákonníka práce a to ponuku vhodnej práce, v tomto smere zdôraznil, že zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce pred uplatnením výpovede. Znamená to, že ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak však zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, alebo žiadnu vhodnú prácu, svoju ponukovú povinnosť splniť nemôže. V takomto prípade môže dať zamestnancovi výpoveď aj ak nemá možnosť ho ďalej zamestnávať.

12.Podľa žalovaného zamestnávateľ v čase doručenia výpovede žalobkyni nemal inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, nemal možnosť ju zamestnávať ani na žiadnej inej pozícii, preto svoju ponukovú povinnosť v čase, kedy jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru, splniť nemohol. Ak by zamestnávateľ po tom, čo bola zamestnancovi výpoveď doručená, disponoval pracovným miestom, ktoré v čase výpovede nebolo voľné, nemá povinnosť toto pracovné miesto ponúknuť zamestnancovi, s ktorým bol pracovný pomer ukončený. Splnenie ponukovej povinnosti sa skúma podľa stavu existujúceho v čase, kedy bola zamestnancovi výpoveď doručená a stav, ktorý nastal po doručení výpovede, nie je pre posúdenie jej platnosti relevantný. Aj v tomto smere poukázal na publikované rozhodnutia.

13.Nakoniec žalovaný uviedol, že žalobkyňa od 20.8.2012 bola práceneschopná, čím s poukazom na ust. § 64 ods.2 Zákonníka práce jej pracovný pomer mal skončiť uplynutím posledného dňa ochrannej doby, a z ktorého dôvodu ku dňu vyjadrenia, pracovný pomer žalobkyne u zamestnávateľa neskončil a naďalej trval. Upresnil aj to, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobkyni doručená dňa 11.6.2012.

14.Vzhľadom na námietku žalovaného súd postúpil vec Okresnému súdu Zvolen, o ktorej námietke rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 4.7.2013, keď námietku žalobkyne voči postúpeniu považoval za dôvodnú.

15.Vzhľadom na označenie žalovaného súd konanie vo veci uznesením zo dňa 10.1.2014 zastavil, ktoré rozhodnutie Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 12.5.2014 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže mal za to, že pri označení žalovaného šlo o vadu žaloby, spočívajúcu v neúplnom označení inak nepochybného účastníka, ktorú bolo potrebné odstrániť postupom podľa § 43 O.s.p..

16.Vykonaným dokazovaním bol zistený skutkový stav:

17.Žalobkyňa J..Y. pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.2.2011 ako referent oddelenia reštitúcií od 1.3.2011. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace a miestom výkonu práce Košice, Komenského 39/A.

18.Podľa zaraďovacieho a mzdového dekrétu THZ z totožného dňa bola ako referent oddelenia reštitúcií zaradená do 7.tarifnej triedy so zmluvnou mzdou vo výške 783,50 €. Žalobkyňa predložila aj zaraďovací a mzdový dekrét THZ zo dňa 11.1.2012, podľa ktorého bola zaradená v rovnakej tarifnej triede so zmluvnou mzdou 753,50 €.

19.Dňa 11.6.2012 žalobkyňa osobne prevzala skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v ust. § 63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce, v znení neskorších predpisov.

20.Z obsahu písomného vyhotovenia skončenia pracovného pomeru je zrejmé, že písomným Rozhodnutím zamestnávateľa č.1/2012 zo dňa 7.3.2012 bolo rozhodnuté o organizačných zmenách u zamestnávateľa, na základe ktorých žalobkyňa sa stala ako zamestnanec nadbytočným. S uvedeným rozhodnutím o organizačných zmenách bola riadne oboznámená. Nakoľko zamestnávateľ nemal možnosť ju ďalej zamestnávať, stala sa v dôsledku vyššie uvedených organizačných zmien pre zamestnávateľa nadbytočným, z ktorého dôvodu jej zamestnávateľ podľa § 63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce, v znení neskorších predpisov dal výpoveď z pracovného pomeru s tým, že výpovedná lehota začala plynúť od 1.7.2012 a mala skončiť dňom 31.8.2012, ktorým dňom mal skončiť aj jej pracovný pomer. Skončenie pracovného pomeru obsahuje aj informáciu o odstupnom vo výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku žalobkyne.

21.Žalovaný predložil súdu úradný záznam zo dňa 11.6.2012 o 13:35 hod., teda záznam, predmetom ktorého bolo prerokovanie a doručenie rozviazania pracovného pomeru žalobkyni za prítomnosti právneho zástupcu J..P. D. J..T.. Z obsahu úradného záznamu vyplýva, že právny zástupca zamestnávateľa žalobkyne oboznámil zamestnankyňu s rozhodnutím generálneho riaditeľa o organizačnej zmene, v zmysle ktorej došlo k zníženiu počtu zamestnancov na oddelení reštitúcií v počte dvoch zamestnancov. S touto organizačnou zmenou boli oboznámení všetci zamestnanci uvedeného oddelenia na porade, ktorá sa uskutočnila dňa 13.3.2012.

22.J..P. zamestnankyňu oboznámil aj so skutočnosťou, v zmysle ktorej zamestnávateľ nemá možnosť ju ďalej zamestnávať, nakoľko nemá pre ňu voľné pracovné miesto, ktoré by mohla vykonávať, oboznámil ju aj o finančných otázkach súvisiacich s rozviazaním pracovného pomeru a o jej nároku na odstupné v zmysle platnej kolektívnej zmluvy. Ponúkol jej možnosť rozviazania pracovného pomeru dohodou s tým, že všetky finančné nároky súvisiace s odstupným ostanú zachované. Žalobkyňa podľa tohto záznamu reagovala na ponuku na dohodu tak, že má čas do konca mesiaca, aby ju predniesla s tým, že organizácia návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou musí prijať. Právny zástupca žalovaného krátkou cestou doručil zamestnankyni J..Y. výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce a zamestnankyňa na originály rovnopisu výpovede potvrdila svojim podpisom ich prevzatie.

23.Generálny riaditeľ Vojenských lesov a majetkov SR š.p. Pliešovce S..J. dňa 7.3.2012 rozhodol o organizačných zmenách k 1.5.2012 (čl.77 spisu). Z obsahu uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že z dôvodu organizačných zmien v zmysle § 63 ods.1 písm.b) k 1.5.2012 ruší funkcie v tomto rozhodnutí uvedené, okrem iného aj dve miesta referenta oddelenia reštitúcií a vedúceho oddelenia kancelárie

riaditeľa v Odštepnom závode Kežmarok. Okrem toho zrušil päť miest na generálnom riaditeľstve, jedno miesto v Odštepnom závode Malacky a jedno miesto v Odštepnom závode Kamenica nad Cirochou, konkrétne funkcie, ktoré sa mali zrušiť sú v tomto rozhodnutí uvedené.

24.Žalovaný predložil súdu aj organizačnú štruktúru žalovaného ku dňu 1.1.2012, z ktorej vyplýva zloženie oddelenia reštitúcií, keď okrem vedúcej oddelenia na tomto pracovalo 11 referentov oddelenia, medzi nimi aj žalobkyňa. Podľa organizačnej štruktúry k 1.5.2012, okrem vedúcej oddelenia, na oddelení reštitúcií pracovalo 9 referentov oddelenia.

25.Podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobkyňa bola od 20.8.2012 práceneschopná, jej práceneschopnosť trvala aj ku dňu 31.8.2012, o čom svedčí preukaz o trvaní dočasnej pracovnej neschopnosti (čl.23 spisu).

26.V priebehu konania právny zástupca žalobkyne písomným podaním zo dňa 24.6.2015 žalobu doplnil, žiadal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného doručenej žalobkyni dňa 11.6.2012 je neplatné, žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 14.5.2013 do 31.5.2015 v sume 18.846,27 € s prísl. v tomto podaní uvedenom.

27.Právny zástupca žalobkyne zdôraznil, že žalobkyňa so žiadnym rozhodnutím o organizačných zmenách oboznámená nebola, pretože jej takéto rozhodnutie nebolo predložené. Podľa jej názoru bolo povinnosťou zamestnávateľa vo výpovedi vymedziť a konretizovať písomné rozhodnutie svedčiace o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách ako aj charakter organizačnej zmeny, v príčinnej súvislosti s ktorými sa mala stať žalobkyňa nadbytočnou. Pochybnosti o tom k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, spôsobuje neurčitosť výpovede zakladajúcu jej neplatnosť. Žalobkyňa namietala, že nakoľko výpoveď neobsahuje vymedzenie toho, k akým organizačným zmenám malo u žalovaného dôjsť a v čom tieto zmeny, pre ktoré sa mala stať nadbytočnou mali spočívať, pričom prípadné dodatočné skonkretizovanie výpovede nijako nemožno považovať za jej súčasť, výpoveď je neplatná. Podľa jej tvrdenia organizačná zmena bola jej zametnávateľom len predstieraná so zámerom ukončiť s ňou pracovný pomer.

28.Okrem toho žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods.2 Zákonníka práce spočívajúcu v ponúknutí inej vhodnej práce pre žalobkyňu. Tak ako uviedla, podľa jej názoru žalovaný porušil ustanovenie článku III, pod písmenom B ods.2 Podnikovej kolektívnej zmluvy z 19.12.2007, platnej na roky 2008-2012, v zmysle ktorého ak sa zriadi nové pracovné miesto, alebo ak bude uvoľnené pracovné miesto už zriadené, bude toto miesto prednostne ponúknuté vlastným zamestnancom, ktorí spĺňajú požadované kvalifikačné predpoklady. Podľa žalobkyne pred uplynutím výpovednej doby sa u žalovaného na oddelení reštitúcií uvoľnili okrem miesta žalobkyne ďalšie tri miesta. Právny zástupca sa vyjadril aj k náhrade mzdy, i k nároku na úroky z omeškania.

29.Dňa 19.12.2007 Odborová organizácia Vojenských lesov a majetkov SR š.p. Pliešovce, zastúpená predsedom celopodnikového výboru VLM SR š.p. Pliešovce S..R. a Vojenské lesy a majetky SR š.p. Pliešovce zastúpené generálnym riaditeľom S..E. uzatvorili Podnikovú kolektívnu zmluvu VLM SR š.p. Pliešovce. Z časti III, bod B, organizácia VLM SR š.p. Pliešovce sa zaväzuje, bod 2, že ak sa zriadi nové pracovné miesto, alebo ak bude uvoľnené pracovné miesto už zriadené, bude toto miesto prednostne ponúknuté vlastným zamestnancom, ktorí spĺňajú požadované kvalifikačné predpoklady. O tomto uvoľnenom alebo zriadenom mieste bude vedúci organizačnej jednotky organizácie informovať všetkých zamestnancov obvyklým spôsobom oznamovania. Kolektívna zmluva nadobudla platnosť dňom podpisu a účinnosť dňom 1.1.2008. Uzatvorila sa na obdobie rokov 2008-2012. Súčasťou kolektívnej zmluvy je Dodatok č.1/2010 a Dodatok č.2/2011.

30.Žalobkyňa oznámením zo dňa 16.8.2012, v súlade s ust. § 79 Zákonníka práce oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve a to aj po uplynutí výpovednej doby.

31.Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 17.9.2014 potvrdil, že J..Y. je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 15.5.2013 a evidencia trvá (čl.103 spisu).

32.Žalobkyňa pred súdom potvrdila, že zamestnancom právneho predchodcu žalovaného bola od 1.7.2006, bola to Správa majetku a výstavby. Po určitých organizačných zmenách, zrušení Vojenského obvodu Javorina došlo aj k zmene zamestnávateľa. Pracovná zmluva zo dňa 25.2.2011 bola poslednou zmluvou, ktorú uzatvorila, a podľa ktorej pracovala ako referent oddelenia reštitúcií. Podľa jej tvrdenia do decembra roku 2011 bolo všetko v poriadku a bolo to dovtedy, kým nepotrebovala voľno na jeden mesiac. Do daru totiž dostala cestu do Austrálie, z ktorého dôvodu jej dovolenka mala trvať od 21.1.2012 do 19.2.2012, s čím jej zamestnávateľ nesúhlasil, keďže šlo o dlhé obdobie. Napriek tomu do Austrálie vycestovala na tri týždne a keďže onemocnela, ďalší týždeň bola na PN. Následne jej generálny riaditeľ znížil plat o 30,-€, s ktorým postupom nesúhlasila, podala sťažnosť na inšpektorát práce, ten zistil pochybenia na strane zamestnávateľa, na základe čoho zaradil všetkých zamestnancov do vyššej platovej triedy, jej bola daná výpoveď.

33.Potvrdila aj to, že začiatkom marca roku 2012 generálny riaditeľ zvolal do kancelárie vedúcej oddelenia všetkých zamestnancov oddelenia, kedy im oznámil, že s prácou nie je spokojný a stav oddelenia zníži o dvoch pracovníkov. Šlo o poradu bez zápisu a bez uvedenia konkrétnych mien zamestnancov, ktorých sa to malo týkať. Aj ďalšie obdobie bola určitý čas práceneschopná, počas ktorého obdobia sa dozvedela, že právnik pripravil dve výpovede, pre dvoch zamestnancov, kolegu O. a keďže žiaden ďalší pracovník na pohovor predvolaný nebol, predpokladala, že druhou osobou bude ona. Potom, čo nastúpila do práce, ju právny zástupca predvolal a doručil výpoveď z organizačných dôvodov. Navrhnutú dohodu odmietla prijať. Dňa 11.6.2012 výpoveď na pracovisku osobne prevzala a podpísala. Skončenie pracovného pomeru považovala za neplatné z niekoľkých dôvodov. Bola toho názoru, že o organizačných zmenách malo rozhodovať Ministerstvo obrany SR, čo vyplýva zo zák.č.111/1990 Z.z. v znení neskorších predpisov. Výpoveď, organizačné zmeny boli prispôsobené na jej osobu, keďže kolega O. uvažoval o skončení pracovného pomeru, čím mala za to, že žiadna organizačná zmena na strane zamestnávateľa nenastala, ale ako osoba bola nepohodlnou. Tieto skutočnosti preukázala tým, že katastrálne územia, ktoré riešila neboli ukončené, celé spisové materiály odovzdala kolegyni, u J..O. práca bola ukončená. Navyše počas výpovednej lehoty odišli ďalší pracovníci oddelenia na ktorom pracovala a to J..H. D. J..T., J..T. odišla na rizikové tehotenstvo. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, v tomto smere uviedla, že dňa 11.6.2012 jej právny zástupca obsah výpovede prečítal, z ktorého vyplynulo, že zamestnávateľ jej voľné miesto neponúkne, pretože ho nemá. Po obdŕžaní výpovede s postupom zamestnávateľa nesúhlasila, ktorú skutočnosť mu dala na vedomie oznámením zo dňa 16.8.2012. Keďže od 20.8.2012 bola práceneschopná, následne sa dozvedela, že na oddelenie reštitúcií bola prijatá J..P.. Žalobkyňa poukázala aj na ustanovenia kolektívnej zmluvy, podľa ktorej zamestnávateľ sa zaviazal v prípade, ak niektorý zamestnanec bude vo výpovednej dobe, dostane miesto, ktoré bude zriadené, alebo uvoľnené. Podľa jej tvrdenia mala dostať miesto kolegov, ktorí odišli. Nakoniec poukázala na zlé vzťahy na pracovisku a na úseku, na ktorom pracovala.

34.Právny zástupca žalobkyne v rámci dokazovania žiadal súd, aby u zriaďovateľa, Ministerstva obrany SR, sekcia Ekonomiky a ľudských zdrojov Bratislava zistil skutočnosti, ktoré uviedol v podaní zo dňa 6.5.2015 a to, kedy a kto rozhodol o zriadení oddelenia reštitúcií a o počte pracovných miest pre toto oddelenie u žalovaného, prípadne u jeho právneho predchodcu, spôsob určovania počtu pracovných miest u žalovaného, resp. akým spôsobom sa u žalovaného zriaďujú a zrušujú pracovné miesta, akou mierou prispieva na mzdy zamestnancov žalovaného a na aký počet zamestnancov reštitučného oddelenia žalovaného v Košiciach poukázal dotáciu, resp. peňažné prostriedky na mzdy za obdobie mesiacov január až december roku 2012 a v akej výške.

35.Ministerstvo obrany SR podaním zo dňa 4.3.2016 oznámilo súdu, že štátny podnik Vojenské lesy a majetky SR je samostatným právnym subjektom, podľa § 5 ods.1 zák.č.111/1990 Zb. o štátnom podniku, v znení neskorších predpisov, štátny podnik je právnickou osobou, vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Rozhodnutie o zriadení oddelení vo VLM SR š.p., o počte pracovných miest na týchto oddeleniach a o spôsobe určovania, resp. zriaďovania pracovných miest vo VLM SR š.p. nepatrí do pôsobnosti Ministerstva obrany SR, ktoré vykonáva len práva zakladateľa, ale do výlučnej pôsobnosti samotného VLM SR š.p.. K bodu 3.4 dožiadania Ministerstvo obrany SR uviedlo, že neprispieva, resp. nedotuje mzdy zamestnancov VLM SR š.p., neposkytlo dotáciu, resp. iné peňažné prostriedky na mzdy zamestnancov reštitučného oddelenia VLM SR š.p. v období mesiacov január až december 2012.

36.Právny zástupca žalovaného zotrval na dôvodoch zamietnutia žaloby, uvedených v jeho písomnom podaní zo dňa 1.12.2015 a 7.9.2016 (čl.118 a nasl. spisu, čl.141 a nasl. spisu).

37.Z obsahu písomného podania žalovaného zo dňa 1.12.2015 je zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ prijal rozhodnutie - organizačné zmeny zo dňa 7.3.2012, na základe ktorého došlo k organizačným zmenám, v zmysle ktorých boli zrušené k 1.5.2012 viaceré funkcie, celkom 10 pracovných miest, z čoho boli zrušené aj dve pozície referenta oddelenia reštitúcií na Kežmarok. Na základe uvedeného rozhodnutia o organizačných zmenách bol s jedným zamestnancom na pozícii referenta oddelenia reštitúcií ukončený pracovný pomer ku dňu 31.5.2012, práve z dôvodu uvedenej organizačnej zmeny, a keďže predmetným rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách boli zrušené celkom dve miesta referenta tohto oddelenia, druhým zamestnancom, ktorému bola daná výpoveď z tohto dôvodu bola žalobkyňa. Z celkového počtu 11 referentov oddelenia reštitúcií boli organizačnými zmenami zrušené dve miesta referentov, na základe čoho po organizačných zmenách zostalo 9 pracovných pozícií referentov tohto oddelenia. Od uvedenej organizačnej zmeny, až do tohto vyjadrenia počet referentov oddelenia zostal nezmenený, ktorá skutočnosť vyvracia tvrdenia žalobkyne o účelovosti, resp. tendenčnosti vykonaných organizačných zmien tak, ako sa domnieva.

38.Žalovaný rovnako poukázal a zdôraznil, že výber nadbytočného zamestnanca patrí pri ukončení pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti výlučne zamestnávateľovi, a ani súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom. V tomto smere poukázal na vydanú judikatúru, aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky - 21Cdo/1105/2001, podľa ktorého rozhodnutie zamestnávateľa nie je právnym úkonom, je to hmotnoprávny predpoklad pre právny úkon. Pretože nejde o právny úkon, nie je možné ho preskúmať z hľadiska platnosti na súde. Súd sa môže zaoberať otázkou, či také rozhodnutie bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. V zmysle ustálenej judikatúry teda súd nemá možnosť preskúmavať, prečo bol určitý zamestnanec vybratý ako nadbytočný, ak mal zamestnávateľ podľa rozhodnutia o organizačných zmenách na výber, ktorí zamestnanci u neho zostanú pracovať, a s ktorými rozviaže pracovný pomer. Nadbytočným je pritom zamestnanec už vtedy, ak podľa rozhodnutia o organizačnej zmene zamestnancovi odpadne len časť jeho doterajšej pracovnej náplne, alebo len niektorá z viacerých doposiaľ vykonávaných prác.

39.Právny zástupca žalovaného sa zaoberal aj ponukovou povinnosťou, pri ktorej hmotnoprávnou podmienkou výpovede je v zmysle § 63 ods.2 Zákonníka práce ponuka vhodnej práce. V tomto smere opäť zdôraznil, že zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, pred uplatnením výpovede, to znamená, že ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť pred tým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Aj v tomto smere poukázal na vydané rozhodnutia.

40.V danom prípade v čase doručovania výpovede žalobkyni, t.j. ku dňu 11.6.2012 nebolo v organizácii žalovaného voľné žiadne pracovné miesto, ktoré by jej mohol ponúknuť a tým si ponukovú povinnosť v čase doručovania výpovede nemohol objektívne splniť. O tejto skutočnosti bola žalobkyňa informovaná priamo pri prerokovaní a doručovaní rozviazania pracovného pomeru, z ktorého rokovania bol vyhotovený úradný záznam. Doplnil, že ponukovú povinnosť je potrebné splniť v čase doručovania výpovede, preto aj v prípade, ak by zamestnávateľ po tom, čo bola zamestnancovi výpoveď doručená disponoval pracovným miestom, ktoré v čase doručenia výpovede voľné nebolo, nemá povinnosť toto pracovné miesto ponúknuť zamestnancovi, s ktorým bol pracovný pomer ukončený, keďže splnenie ponukovej povinnosti sa skúma podľa stavu existujúceho v čase, kedy mu bola výpoveď doručená a stav, ktorý nastal po doručení výpovede nie je pre posúdenie jej platnosti relevantný. Pokiaľ teda zamestnanec ukončil dohodou pracovný pomer ku dňu 30.6.2012, táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na posúdenie splnenia ponukovej povinnosti, keďže v čase doručovania výpovede žalobkyni, žalovaný objektívne žiadne voľné pracovné miesto k dispozícii nemal. V prípade zamestnankyne, ktorá ku dňu 7.8.2012 nastúpila na materskú dovolenku, sa nejedná o uvoľnené pracovné miesto, keďže materská dovolenka patrí medzi dôležité osobné prekážky v práci a je ospravedlniteľným voľnom. Na základe toho nemožno označovať pracovné miesto zamestnankyne, ktorá odišla na materskú dovolenku za uvoľnené pracovné miesto.

41.Právny zástupca žalovaného sa vyjadril aj k tvrdeniam žalobkyne a to, že so žiadnym rozhodnutím o organizačných zmenách oboznámená nebola, keďže jej nebolo predložené. V tomto smere poukázal na úradný záznam zo dňa 11.6.2012, kedy sa uskutočnilo na pracovisku oddelenia reštitúcií prerokovanie

a doručenie rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou a z obsahu ktorého vyplýva, že právny zástupca žalovaného oboznámil zamestnankyňu s rozhodnutím generálneho riaditeľa o organizačnej zmene v zmysle ktorej došlo k zníženiu poštu zamestnancov na oddelení reštitúcií v počte dvoch zamestnancov. S uvedenou organizačnou zmenou boli oboznámení všetci zamestnanci oddelenia reštitúcií na porade, ktorá sa uskutočnila 13.3.2012. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že žalobkyňa bola s predmetnou organizačnou zmenou oboznámená tak na porade, aj priamo dňa 11.6.2012 pri samotnom doručovaní výpovede, ktorý záznam vlastnoručne aj podpísala, čím deklarovala súhlas s tvrdeniami v ňom uvádzanými.

42.Pokiaľ žalobkyňa namietala, že samotná výpoveď neobsahuje vymedzenie toho, k akým organizačným zmenám malo u žalovaného dôjsť a v čom tieto zmeny spočívali, pre ktoré sa mala stať nadbytočnou, z ktorého dôvodu je výpoveď neplatná v tomto smere právny zástupca žalovaného poukázal na výpoveď zo dňa 11.6.2012, z obsahu ktorej je zrejmé, že písomným Rozhodnutím zamestnávateľa č.1/2012 zo dňa 7.3.2012 bolo rozhodnuté o organizačných zmenách u zamestnávateľa, na základe ktorých sa žalobkyňa ako zamestnanec stala nadbytočným, s ktorými organizačnými zmenami bola oboznámená. Preto mal za to, že dôvod výpovede uvedený v samotnej výpovedi zo dňa 11.6.2012 je konkretizovaný uvedením skutočností, z ktorých je zjavné naplnenie zákonného dôvodu výpovede a zároveň je dôvod výpovede definovaný tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom. V tomto smere poukázal na uznesenie NS ČR, sp.zn. 21 Cdo/894/2012.

43.Nakoniec zaujal stanovisko aj k článku III, bod B ods.,2 Podnikovej kolektívnej zmluvy zo dňa 19.12.2007 na roky 2008-2012. S poukazom na obsah uvedeného článku žalovaný mal za to, že takéto ponúknutie pracovného miesta nemá vplyv na plynutie výpovednej doby zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď. Teda v prípade zamestnanca, ktorému bola výpoveď daná, predmetné ustanovenie kolektívnej zmluvy platí iba na čas do uplynutia výpovednej doby. V predmetnom ustanovení kolektívnej zmluvy totiž nie je uložená povinnosť žalovanému vziať už doručenú výpoveď späť, potom ako by bolo zamestnancovi ponúknuté pracovné miesto. V konkrétnom prípade žalobkyne by sa jednalo o to, že by žalovaný ponúkol uvoľnené pracovné miesto po referentovi, ktorý skončil pracovný pomer ku dňu 30.6.2012 na čas do uplynutia výpovednej doby. Takýto postup by bol v danom prípade absurdný, keďže sa jednalo o rovnakú pracovnú pozíciu, akú žalobkyňa zastávala. Takto ponúknuté pracovné miesto nemá žiaden vplyv na plynutie výpovednej doby, keďže v žiadnom ustanovení kolektívnej zmluvy nie je daný záväzok žalovanému ako zamestnávateľovi zobrať v takomto prípade už doručenú výpoveď späť.

44.Podstatným faktom bola aj skutočnosť, že žalobkyňa bola odo dňa 20.8.2012 uznaná za dočasne práceneschopnú a to až do 13.5.2013, kedy sa pracovný pomer skončil po skončení ochrannej doby. Nie je teda zrejmé akým spôsobom a na základe čoho malo byť žalobkyni ponúknuté uvoľnené pracovné miesto, keďže až do skončenia pracovného pomeru bola práceneschopná a ak by aj nebola práceneschopná, tak by jej pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby. Právny zástupca žalovaného sa vyjadril aj k náhrade mzdy, aj k záväznosti súdnej judikatúry.

45.Právny zástupca žalovaného sa vyjadril aj k tvrdeniam žalobkyne a jej právneho zástupcu, prezentovaných na pojednávaní dňa 7.4.2016 podaním zo dňa 7.9.2016. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede a to, aby bol výpovedný dôvod určitým spôsobom konkretizovaný a to uvedením skutočností, v ktorých zamestnávateľ vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu uviedol, že bližšia špecifikácia výpovedného dôvodu bude rôzna, podľa charakteru výpovedného dôvodu. Tam však, kde je v zákone všeobecne formulovaných niekoľko výpovedných dôvodov, bude uvedenie uplatneného výpovedného dôvodu v písomnej výpovedi vyžadovať bližšiu skutkovú konkretizáciu, aby nevznikli pochybnosti, ktorý z výpovedných dôvodov je vo výpovedi uplatnený. Ani v týchto prípadoch však nie je potrebné bližšie špecifikovať a rozvádzať skutočnosti, v ktorých zamestnávateľ alebo zamestnanec vidí dôvod k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou do všetkých podrobností. Z hľadiska § 44 ods.2 Zákonníka práce (v súčasnosti § 61 ods.2 by bola neplatná len taká výpoveď, z ktorej by sa nedalo ani výkladom podľa § 240 ods.3 zistiť (v súčasnosti § 15 , ktorý výpovedný dôvod je v nej uvedený (R34/68). Ak zo samotného znenia písomnej výpovede z pracovného pomeru pre jej neurčitosť, alebo nezrozumiteľnosť nie je možné zistiť, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, je výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnancovi neplatným právnym úkonom len vtedy, ak nie je možné ani len výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď (R29/97). Ak vzniknú pochybnosti o určitosti písomne prejavenej vôle - výpovede z pracovného pomeru a nie je možné vykonať výklad písomného prejavu vôle len na základe

listiny, v ktorej je uvedený, je potrebné sa zaoberať predovšetkým tým, za akých okolností bol prejav vôle účastníka smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou vykonaný a či za týchto okolností bolo medzi účastníkmi zrejmé, prečo bola daná výpoveď z pracovného pomeru.

46.Právny zástupca žalovaného poukázal na ust. § 61 ods.2 ZP, § 63 ods.1, písm.a) a b) ZP, v ktorom sú vymedzené výpovedné dôvody, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom rozviazať pracovný pomer. Výpovedné dôvody uvedené v tomto ustanovení majú spoločné to, že sa vzťahujú na organizačné zmeny, ktoré nastali u zamestnávateľa a tie treba dôsledne rozlišovať podľa toho, aká organizačná zmena u zamestnávateľa nastala. Ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods.1 písm.b) ZP.

47.V konkrétnom prípade je však nesporné, že obsahom výpovede je nielen ust. § 63 ods.1 písm.b) ZP, ale vo výpovedi je uvedený ako dôvod aj organizačná zmena, v dôsledku ktorej sa stala žalobkyňa nadbytočnou. O akú organizačnú zmenu sa jedná vyplýva z Rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa 7.3.2012, ktoré je uvedené vo výpovedi a tvorí jej obsah. Z Rozhodnutia o organizačnej zmene vyplýva, že išlo o znižovanie stavu zamestnancov, pričom s organizačnou zmenou bola zamestnankyňa oboznámená na pracovnej porade dňa 13.3.2012, taktiež pri doručení výpovede.

48.Z úradného záznamu zo dňa 11.6.2012, ktorý žalobkyňa podpísala vyplýva, že bola oboznámená s Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, na základe ktorej sa stala nadbytočná s tým, že pokiaľ ide o skutkový základ organizačnej zmeny, tak týmto je zrušenie funkcií, teda zníženie stavu zamestnancov. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z Rozhodnutia o organizačnej zmene, aj zo samotnej výpovede, nakoľko Rozhodnutie o organizačnej zmene je výslovne v písomne doručenej výpovedi uvedené. V konkrétnom prípade nie je potrebné meniť, ani dopĺňať existujúci prejav vôle, nakoľko z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že organizačnou zmenou, na základe ktorej sa žalobkyňa stala nadbytočnou je zníženie stavu zamestnancov na oddelení, na ktorom pracovala. V samotnej výpovedi je vyslovene uvedené, že žalobkyňa sa s rozhodnutím o organizačnej zmene oboznámila a to v konkrétnom prípade dvakrát. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť, právny zástupca žalovaného opätovne poukázal, že zo strany zamestnávateľa túto povinnosť je potrebné uskutočniť predtým, než je daná zamestnancovi výpoveď. V prípade súdneho sporu musí zamestnávateľ preukázať, že predtým ako dal zamestnancovi výpoveď nedisponoval žiadnym voľným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, a ktoré by mohol zamestnancovi poskytnúť. V konkrétnom prípade pred doručením výpovede žalovaný nemal žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by žalobkyni ponúkol. V zmysle Rozhodnutia o organizačnej zmene sa znížil počet zamestnancov na vysunutom pracovisku v Košiciach z počtu 10 na 8.

49.Na základe rozhodnutia o organizačných zmenách žalovaného zo dňa 7.3.2012, ktoré sa týkali oddelenia reštitúcií bol rozviazaný pracovný pomer so zamestnancom J..O. a to výpoveďou, ktorá mu bola doručená 27.3.2012. Druhým zamestnanom na základe uvedeného rozhodnutia bola žalobkyňa J..Y., ktorej bola doručená výpoveď 11.6.2012. Časový posun v doručovaní výpovedi bol vyvolaný tým, že žalobkyňa bola od 14.3.2012 do 4.6.2012 PN. Do dňa doručenia výpovede žalovaný nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom, ktoré mala žalobkyňa dohodnuté ako miesto výkonu práce. Pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 63 ods.2 platí, že splnenie tejto povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Ak zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že ten označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. V danom prípade žalobkyňa neoznačila konkrétne pracovné miesto, ktoré bolo ku dňu doručenia výpovede v mieste jej výkonu práce voľné, žiadne takéto miesto totiž neexistovalo. Súdna prax je konštantná v názore (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/53/2010 z 30.11.2011), že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami, alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu

sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. Zároveň platí, že nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.

50.Žalovaný predložil súdu Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 27.6.2012 so zamestnancom J..T.. S týmto zamestnancom bol skončený pracovný pomer dohodou ku dňu 30.6.2012, na základe jeho žiadosti.

51.Pokiaľ ide o časový úsek od 11.6.2012, kedy bola žalobkyni doručená výpoveď a 20.8.2012, kedy nastúpila na PN, v tomto čase došlo k rozviazaniu pracovného pomeru len s jedným zamestnancom a to na základe jeho žiadosti. Šlo o J..T., ktorý listom zo dňa 20.6.2012, ktorý bol doručený žalovanému 21.6.2012 požiadal o rozviazanie pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.6.2012. Tejto žiadosti bolo vyhovené. Samotná dohoda bola uzatvorená 27.6.2012. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou nemal skutočne voľné žiadne pracovné miesto a pracovné miesto, ktoré sa uvoľnilo odchodom zamestnanca vzniklo až po doručení výpovede. Žalovaný ako zamestnávateľ sa dozvedel o tom, že zamestnanec chce rozviazať pracovný pomer až z jeho listu zo dňa 20.6.2012. V tomto smere poukázal na to, že výklad právnej úpravy týkajúci sa ponukovej povinnosti, ktorá má trvať i po doručení výpovede nemá oporu v platnej právnej úprave. Rovnako ponuková povinnosť, na ktorú poukázala žalobkyňa v zmysle kolektívnej zmluvy, môže trvať podľa kogentného ustanovenia § 63 ods.2 len do času doručenia výpovede. Pokiaľ ide o kolektívnu zmluvu, tak táto v zmysle § 63 ods.3 môže riešiť len bližšie podmienky realizácie povinnosti podľa § 63 ods.2 ZP. V žiadnej právnej úprave nie je zmocnenie na to, aby v kolektívnej zmluve mohol byť upravený iný čas plnenia ponukovej povinnosti ako je vymedzený v § 63 ods.2 ZP.

52.Aj v tomto vyjadrení právny zástupca žalovaného poukázal na časový úsek splnenia ponukovej povinnosti, poukázal na výber zamestnanca, ktorý je nadbytočný, a o ktorom rozhoduje výlučne zamestnávateľ a teda súd v tomto smere nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Zmienil sa aj o tom, že , ani iné právne predpisy nestanovia, že by rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity práce alebo o inej organizačnej zmene muselo byť prijaté vždy len v písomnej podobe, takéto rozhodnutie však musí byť prijaté pred podaním výpovede a zamestnanec musí byť s ním oboznámený. Stačí však ak sa tak stane až vo výpovedi z pracovného pomeru. V konaní o neplatnosť výpovede súd teda nie je povinný zaoberať sa platnosťou rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene ako otázkou predbežnou, keďže takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmsle § 15 ZP, nakoľko nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spojovali zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Rozhodnutím o organizačnej zmene v konaní o neplatnosť výpovede sa súd zaoberá len ako s jedným z predpokladov, ktoré ustanovuje zákon pre platnosť výpovede podľa § 63 ods.1 písm.c) ZP. Skutočnosťami, ktoré nastanú až po doručení výpovede sa už zaoberať nemôže. Nakoniec sa vyjadril aj k pracovnému miestu pracovníčky J..J. (T.), ktorá nastúpila na materskú dovolenku dňa 7.8.2012. Materská dovolenka trvala do 1.4.2013 a ako už uviedol, materská a rodičovská dovolenka nie je žiadne voľné pracovné miesto, ide o dočasnú prekážku pre výkon práce na strane zamestnanca.

53.V tomto smere právny zástupca žalovaného predložil súdu pracovné zmluvy J..J., teda pracovníčky, ktorá nastúpila na materskú dovolenku, zo dňa 25.2.2011, predložil aj pracovnú zmluvu J..T. z totožného dňa, jeho žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou z 20.6.2012, ktorá bola žalovanému doručená 21.6.2012, Dohodou o skončení pracovného pomeru s týmto pracovníkom, pracovný pomer J..T. skončil dňa 30.6.2012. Predložil aj pracovnú zmluvu J..O. zo dňa 25.2.2011 a skončenie pracovného pomeru výpoveďou tohto zamestnanca spolu s úradným záznamom zo dňa 27.3.2012, ktorý pracovník bol rovnako oboznámený s Rozhodnutím generálneho riaditeľa o organizačnej zmene, v zmysle ktorej došlo k zníženiu počtu zamestnancov na oddelení, na ktorom pracoval, a z ktorého dôvodu bol s ním pracovný pomer skončený.

54.Podľa ust. § 61 ods.1, 2, 3 výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

55.Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

56.Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

57.Podľa ust. § 63 ods.1 písm.b) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

58.Výpoveď podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení je jednostranný adresovaný prejav vôle skončiť pracovný pomer bez ohľadu na vôľu druhého účastníka. Tak ako každý právny úkon, aj výpoveď je neplatná, ak nemá všetky potrebné náležitosti právneho úkonu. Výpoveď daná zamestnávateľom je možná len z taxatívnych dôvodov zakotvených v Zákonníku práce. V prejave vôle zamestnávateľa musí byť predovšetkým uvedený výpovedný dôvod. Výpoveď a jej platnosť treba posudzovať podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch v zmysle a Zákonníka práce. Preto platnosť výpovede môže súd posudzovať nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok výpovede ako ich ustanovuje , ale aj z hľadiska náležitostí právnych úkonov ako ich zakotvuje OZ, to znamená z hľadiska náležitostí vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi, resp. v súvislosti s obchádzaním zákona. Splnenie požiadavky písomnej formy výpovede, v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený, stačí niekedy stručné skutkové uvedenie dôvodu. Ak so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, stačí aj citácia zákona. Ak je dôvod vo výpovedi nejakým spôsobom uvedený, môže súd vyhlásiť takúto výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania zistí, že výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak výpoveď spĺňa náležitosti podľa Zákonníka práce. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru ČR - R29/97, uvedenú už právnym zástupcom žalovaného, podľa ktorej ak nie je možné zo samotného znenia písomnej výpovede z pracovného pomeru pre neurčitosť, či nezrozumiteľnosť prejavu vôle dôvodiť, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, je výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnancovi neplatným právnym úkonom len vtedy, ak ani výkladom prejavu vôle nemožno zistiť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď.

59.Pokiaľ ide o rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré majú za následok nadbytočnosť zamestnanca, to prijíma za zamestnávateľa ten, kto je oprávnený za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony. Nie každé rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa je právnym titulom, oprávňujúcim zamestnávateľa uplatniť výpoveď voči zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti. Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Z jeho obsahu musí dostatočne vyplývať, či sledovalo vyššie uvedené ciele. V prípadnom súdnom spore by teda mal súd skúmať aký cieľ zamestnávateľ svojim rozhodnutím sledoval.

60.Skutková podstata nadbytočnosti zamestnanca ako výpovedný dôvod zo strany zamestnávateľa je oveľa širšia, ide o široko koncipovaný výpovedný dôvod, ktorý zamestnávateľovi umožňuje uplatniť výpoveď aj v prípade, ak zamestnávateľ zvyšuje celkový počet svojich zamestnancov. Uplatniť tento dôvod je možné vtedy, ak sa o organizačnej zmene rozhodne. Z hľadiska právnej povahy rozhodnutia o organizačnej zmene toto rozhodnutie v zmysle judikatúry nemá povahu právneho úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník pracovného pomeru nemôže na súde žiadať, aby súd rozhodol o jeho neplatnosti. Pokiaľ ide o formu rozhodnutia o organizačnej zmene, vyžaduje písomnú formu rozhodnutia, jej nedodržanie nepostihuje neplatnosťou. Medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou musí byť príčinný vzťah, ktorý v prípade súdneho sporu preukazuje zamestnávateľ. Výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi. Ani súd nemôže

preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom. Pri uplatnení tohto výpovedného dôvodu platí však nielen povinnosť zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, ale aj ochranná doba podľa ust. § 64 Zákonníka práce.

61.Ak rozhodnutie zamestnávateľa bolo prijaté k dosiahnutiu zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce, alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre danie výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm.b) ZP; to platí aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný efekt neskôr dosiahnutý, alebo sa prijatá organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná. Vydaním písomného rozhodnutia generálneho riaditeľa, ktorým generálny riaditeľ ako výkonný orgán začal zabezpečovať vykonanie prijatých zmien v organizačnej štruktúre a funkčnej systematizácii, bola splnená požiadavka zákona o písomnej forme rozhodnutia o organizačnej zmene.

62.Hmotnoprávna podmienka výpovede zamestnávateľa spočívajúca v ponuke inej vhodnej práce sa vzťahuje zo zákona len na organizačné dôvody podľa § 63 ods.1, písm.a), b.) ako aj na výpoveď zamestnávateľa zo zdravotných dôvodov podľa § 63 ods.1, písm.c), d), bod 1, 2 a 3. Ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy. V mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť ešte predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak by zamestnancovi ponúkol vhodné zamestnanie až po uplynutí výpovede, výpoveď by bola neplatná. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, alebo žiadnu vhodnú prácu podľa Zákonníka práce, svoju ponukovú povinnosť ani nemôže splniť. Tak ako konštatoval žalovaný, v prípade súdneho sporu by musel preukázať, že predtým, než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť.

63.Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa J..Y. pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.2.2011 ako referentka oddelenia reštitúcií od 1.3.2011 v Košiciach na Komenského ul.č. 39/A. Preukázané a nesporné bolo aj to, že generálny riaditeľ žalovaného dňa 7.3.2012 vydal Rozhodnutie - organizačné zmeny k 1.5.2012, ktorým rozhodnutím k tomuto dátumu zrušil 10 funkcií, z toho 3 funkcie v Kežmarok, z toho dve miesta referenta oddelenia reštitúcií. Z uvedeného rozhodnutia, organizačnej zmeny je zrejmé, že sa ňou sledovalo zníženie stavu zamestnancov u žalovaného. Z organizačnej štruktúry VLM SR š.p. Kežmarok, ktorú predložil žalovaný od 1.1.2012 a od 1.5.2012 je zrejmé, že na oddelení reštitúcií zamestnankyňou ktorého oddelenia bola aj žalobkyňa, malo dôjsť a došlo k zrušeniu dvoch miest referenta tohto oddelenia. Tak ako bolo konštatované, Rozhodnutie o organizačnej zmene generálneho riaditeľa zo dňa 7.3.2012 nemá povahu právneho úkonu, a teda nepodlieha súdnemu skúmaniu. Keďže bolo vydané rozhodnutím generálneho riaditeľa ako výkonného orgánu, bola splnená požiadavka zákona o písomnej forme rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorá skutočnosť nakoniec bola aj potvrdená správou Ministerstva obrany SR, podľa ktorej rozhodnutie o zriadení oddelení vo VLM SR š.p. o počte pracovných miest na týchto oddeleniach a o spôsobe určovania, resp. zriaďovania pracovných miest nepatrí do pôsobnosti Ministerstva obrany SR, ktoré vykonáva len práva zakladateľa, ale do výlučnej pôsobnosti samotného VLM SR š.p..

64.Súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalovaného pokiaľ ide o výber nadbytočného zamestnanca, ktorý patrí výlučne zamestnávateľovi a ani súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom.

65.Organizačná zmena teda u žalovaného na základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa zo dňa 7.3.2012 nastala, jej cieľom bolo zníženie stavu pracovníkov, aj na oddelení reštitúcií, pracoviska žalobkyne o dvoch zamestnancov, ktorý výber bol vyslovene na posúdení zamestnávateľa.

66.Pokiaľ ide o ponuku vhodnej práce ako hmotnoprávnej podmienky výpovede, v tomto smere žalovaný preukázal, že na základe rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 7.3.2012, ktoré sa týkali aj oddelenia reštitúcií bol rozviazaný pracovný pomer so zamestnancom J. O., o ktorej skutočnosti predložil súdu výpoveď z pracovného pomeru, ktorá mu bola doručená v zmysle úradného záznamu dňa 27.3.2012, ktorá výpoveď je v časovom slede po uskutočnení organizačných zmien. Druhým zamestnancom, s ktorým bol rozviazaný pracovný pomer na základe uvedeného rozhodnutia

o organizačnej zmene bola žalobkyňa, ktorej výpoveď bola doručená 11.6.2012. Tak ako bolo konštatované, ponuka vhodnej práce musí byť splnená zo strany zamestnávateľa predtým, ako dá výpoveď zamestnancovi. Žalovaný preukázal, že skončenie pracovného pomeru s J..T. bolo na základe jeho žiadosti, listu zo dňa 20.6.2012, ktorý bol žalovanému doručený 21.6.2012 a pracovný pomer s týmto zamestnancom bol ukončený dohodou k 30.6.2012, ktorá dohoda bola uzatvorená 27.6.2012. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný v čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou nemal vedomosť o skončení pracovného pomeru J..T., túto okolnosť sa dozvedel až následne, teda až potom, čo bola žalobkyni výpoveď daná. Pokiaľ ide o ponuku vhodnej práce žalobkyni, medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný neponúkol žalobkyni žiadne pracovné miesto, podľa jeho tvrdenia, preto, že v rozhodnom období neexistovalo. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že na oddelení reštitúcií sa uvoľnili miesta po kolegoch T., kolegyni J., ktorá odišla na materskú dovolenku, resp. H., ktorý ukončil pracovný pomer 14.11.2012, súd konštatuje, že tieto skutočnosti sú pre právne posúdenie splnenia ponukovej povinnosti vhodnej práce právne irelevantné, keďže takáto ponuka práce musí byť v čase dania výpovede. To, že u žalovaného existovalo voľné pracovné miesto v rozhodnom období žalobkyňa neoznačila a neuviedla.

67.Ak žalobkyňa namietala nedostatok hmotnoprávnych podmienok výpovede, ktorú prevzala 11.6.2012 a to, že výpovedný dôvod nie je konkretizovaný a dostatočne uvedený, v tomto smere súd konštatuje, že o organizačnej zmene žalobkyňa vedomosť mala. Danú skutočnosť sama vo výpovedi potvrdila, keď uviedla, že začiatkom marca 2012 generálny riaditeľ ich s touto organizačnou zmenou oboznámil, konkrétne uviedol, že zníži stav o dvoch referentov na oddelení, na ktorom pracovala. Nakoniec o organizačnej zmene bola uzrozumená aj predtým, ako jej bola daná výpoveď, o čom svedčí úradný záznam zo dňa 11.6.2012. Pokiaľ vo výpovedi je organizačná zmena uvedená s odkazom na Rozhodnutie zamestnávateľa č.1/2012 zo dňa 7.3.2012, s ktorým rozhodnutím bola žalobkyňa uzrozumená a oboznámená, podľa názoru súdu tieto organizačné zmeny nie je potrebné v samotnom skončení pracovného pomeru výpoveďou ďalej rozvádzať. Z obsahu výpovede je zrejmé, že tá bola žalobkyni daná v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm.b) ZP, teda z organizačných dôvodov, ktoré organizačné dôvody boli odôvodnené Rozhodnutím zamestnávateľa č.1/2012 zo dňa 7.3.2012, s ktorými organizačnými zmenami, tak ako bolo konštatované bola oboznámená.

68.Pokiaľ ide o ponuku vhodnej práce v súlade s uzatvorenou kolektívnou zmluvou, v tomto smere súd konštatuje, že v kolektívnej zmluve možno konkretizovať len podmienky uskutočnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa z jeho strany, nemôže však odlišne meniť, upravovať, resp. dopĺňať ustanovenia Zákonníka práce upravujúce skončenie pracovného pomeru. Preto táto povinnosť v prípade uvoľneného pracovného miesta by mohla byť splnená a žalobkyni ponúknutá len v súlade s ust. Zákonníka práce v súvislosti s jej rozviazaním pracovného pomeru, t.j. len do skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa však na funkcii, ktorú zastávala do skončenia pracovného pomeru zotrvala, čím nebol dôvod jej uvoľnené miesto ponúknuť.

69.Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

70.Podľa ust. § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

71.V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje takzvaná zásada úspechu, t.j. strane, ktorá má vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala vo veci plný úspech má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

72.Podľa ust. § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

73.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

74.Podľa § 262 ods.2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.