Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/241/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu: P., zastúpeného T. proti žalovaným: 1/ C., 2/ D., zastúpení G., o zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 29. marca 2016, č. k. 5C/260/2015-93, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a výrokovej časti o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 234,78 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 234,78 Eur od 20.08.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 918,31 Eur na trovách právneho zastúpenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je vlastníkom pozemku - parcely registra „Q.“ parc. č. XXX/X o výmere 22 m2 a parcely č. XXX/X o výmere 17 m2, zapísaných na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v k. ú. J. L.. V čase od 20.08.2013 do 20.08.2015 boli žalovaní vlastníkmi stavby súp. č. XXXX, nachádzajúcej sa na uvedených parcelách žalobcu, zapísanej na LV č. XXXX. Žalovaní nemali uzatvorenú so žalobcom žiadnu zmluvu o užívaní pozemku pod ich stavbou a za uvedené obdobie žalobcovi za užívanie pozemku z dôvodu, že je na ňom postavená ich stavba. Účelom VZN Mesta J. č. XX o miestnych daniach je stanovenie druhov sadzieb, rozsahu a podmienok oslobodenia, zníženia miestnych daní, vyrubovania a platenia daní, upravenie náležitosti oznamovacej povinnosti na rok 2015. V článku 9 tohto VZN, z ktorého vychádzal žalobca pri výpočte žalovanej sumy, sú uvedené sadzby dane za užívanie verejného priestranstva. Podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca z odboru stavebníctva, odvetvia pozemných stavieb, odhad hodnoty nehnuteľností W., ktorý si dali vyhotoviť žalovaní, je výška ročného nájmu za uvedené parcely navrhovateľa 141,88 Eur. VZN Mesta P. č. X/XXXX o cenách nájmu za dočasné užívanie pozemkov v Meste P. a v mestských častiach ustanovuje cenu za dočasné užívanie - prenájom pozemkov vo vlastníctve Mesta P.. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že návrh je v časti dôvodný. Žalovaní boli v čase od 20.08.2013 do 20.08.2015 vlastníkmi stavby postavenej na cudzom pozemku bez toho, aby za užívanie tohto pozemku platili odplatu. Vlastníkom pozemku je podľa listu vlastníctva žalobca. Uvedené medzi účastníkmi napokon nebolo sporné, aj keď na začiatku žalovaní spochybňovali vlastníctvo žalobcu. V konaní však nebol navrhnutý žiaden dôkaz na preukázanie toho, že by vlastníkom pozemku pod stavbou žalovaných bol iný, od žalobcu odlišný subjekt. To, či žalobca je, alebo nie je oprávnený nakladať s uvedeným pozemkom so súhlasom tretej osoby, nič nemení na skutočnosti, že žalobca je preukázateľne vlastníkom

pozemku a žalobca ako vlastník má nárok na náhradu za užívanie pozemku treťou osobou. Tým, že stavba žalovaných bola postavená na pozemku žalobcu a účastníci nemali uzatvorenú žiadnu zmluvu oprávňujúcu žalovaných užívať pozemok pod stavbou, užívali žalovaní pozemok pod stavbou bez právneho dôvodu v celom rozsahu 39 m2. Z tohto dôvodu má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných. Žalobca si uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 20.08.2013 do 20.08.2015, no návrh na súd podal dňa 22.10.2015 a žalovaní vzniesli námietku premlčania vo vzťahu k nároku uplatnenému za obdobie od 20.08.2013 do 22.10.2013. Námietka premlčania vznesená žalovanými voči nároku uplatnenému za obdobie od 20.08.2013 do 21.10.2013 (vrátane) je dôvodná, pretože toto obdobie bolo pred viac ako dvomi rokmi od podania návrhu na súd a právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalobca sa ako osoba oprávnená z bezdôvodného obohatenia pritom musel dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil v každý jednotlivý deň, za ktorý bezdôvodné obohatenie vznikalo, pretože vedel, že na jeho pozemku je stavba a vlastníctvo k nej vyplýva z verejne dostupného registra - z katastra nehnuteľností. Pokiaľ ide o dobu vzniku bezdôvodného obohatenia, žalobca tak má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba za obdobie od 22.10.2013 (t. j. deň, ktorý je presne pred dvomi rokmi od podania návrhu, nakoľko nárok za skoršie obdobie je premlčaný) do dňa 20.08.2015, t. j. dňa, do ktorého si ho žalobca uplatnil. Žalobca si uplatňoval nárok vo výške 0,12 Eur za 1 m2 a deň, čo je pri 39 m2 užívanej plochy suma 1.708,20 Eur ročne. Žalobca však pre tento svoj výpočet, teda na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia, nepredložil žiaden relevantný dôkaz a napokon aj sám svoj výpočet spochybnil, keď na pojednávaní uvádzal ako objektívnu cenu za užívanie pozemku sumu 20 Eur až 30 Eur za 1 m2 ročne, no z výpočtu uvedenom návrhu to podľa neho bolo 43,80 Eur za 1 m2 ročne. Žalobca pri preukazovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia vychádzal zo všeobecne záväzných nariadení miest J. a P.. Tieto dôkazy sú však na tento účel irelevantné a nepoužiteľné. Výška bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v zmysle ustálenej súdnej praxe zodpovedá obvyklému nájomnému, ktoré by vlastník pozemku mohol v danom mieste a čase dostať. Takto možno výšku bezdôvodného obohatenia zistiť znaleckým dokazovaním. V konaní toto nebolo vykonané, pretože ani jeden z účastníkov takýto dôkaz nenavrhol. VZN Mesta J. upravuje mieste dane z nehnuteľností, je predpisom verejného práva a daň z nehnuteľnosti je nepochybne inou kategóriou, zjavne rozdielnou od nájmu. Sadzba dane z nehnuteľnosti nemôže podľa názoru súdu slúžiť na výpočet výšky obvyklého nájomného, ktorému zodpovedá výška bezdôvodného obohatenia, a to preto, že tieto dve kategórie sú zjavne odlišné a nemožno ich na tento účel rovnať. Pokiaľ ide o VZN Mesta P., tak toto je nepoužiteľné už len z toho dôvodu, že sa jedná o iné mesto, a preto pokiaľ by tu aj iný dôvod bol daný, je toto nariadenie nepoužiteľné pre rozdielnu lokalitu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd mohol vychádzať iba z vyjadrení žalovaných, teda z toho, v akom rozsahu uznali výšku nároku žalobcu. Pokiaľ by výšku neuznali ani v časti a nepredložili žiaden dôkaz, tak by bolo namieste návrh zamietnuť v celom rozsahu, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno vôbec. Dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia pritom zaťažoval v konaní žalobcu. Žalovaní však nárok uznali v časti o zaplatenie sumy 234,78 Eur, a preto ich súd zaviazal na zaplatenie tejto sumy, v ktorej nárok žalobcu nerozporovali. Vo zvyšku súd návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia ako bezdôvodný zamietol. Je pritom nepodstatné, ako bola výška obvyklého nájomného určená znaleckým posudkom predloženým žalovanými, keď žalovaní viac neuznali a žalobca požadoval viac, no nárok na viac, než žalovaní uznali, nepreukázal a znalecký posudok predložený žalovanými spochybnil. Žalovaní boli povinní uhradiť sumu bezdôvodného obohatenia a táto sa stala splatnou na základe výzvy žalobcu. Odo dňa nasledujúceho po takto určenej splatnosti sú žalovaní v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia, a preto odo dňa nasledujúceho po takto určenej splatnosti patrí žalobcovi úrok z omeškania. Žalovaní uznali nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa 20.08.2015, a preto prvý deň omeškania medzi účastníkmi nepovažoval súd za sporný a považoval zaň deň 20.08.2015. Za omeškanie, ktoré nastalo od 01.02.2013 a neskôr, patrí žalobcovi úrok z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba R. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V prvý deň omeškania bola základná úroková sadzba R. 0,05%, a preto žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne z priznanej istiny až do jej zaplatenia. Súd považoval nárok žalobcu za nedôvodný a zamietol ho aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady za užívanie jeho pozemku žalovanými do budúcna. Pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku a nie je možné zaviazať žalovaných na platenie za užívanie pozemku žalobcu v budúcnosti, keď nie je ani len objektívne možné preukázať, že žalovaní budú pozemok žalobcu v uvedenom rozsahu, po neurčitý čas v budúcnosti užívať, a že výška požadovaného plnenia aj bude zodpovedať výške obvyklého nájmu. Okrem toho je návrh v tejto časti nedôvodný aj preto, že žalovaní už v súčasnosti pozemok žalobcu

neužívajú, keďže nie sú vlastníkmi stavby na pozemku postavenej. Uvedeným nárokom žalobcu sa súd zaoberal aj z toho hľadiska, či svojou povahou nie je nárokom na nahradenie prejavu vôle odporcov uzatvoriť so žalobcom nájomnú zmluvu na pozemok s nájomným 1.708,20 Eur ročne. Ani z tohto pohľadu však nemožno nároku vyhovieť, keďže povinnosť žalovaných uzatvoriť so žalobcom nájomnú zmluvu s uvedenou odplatou nevyplýva ani zo žiadneho právneho predpisu a ani zo žiadnej zmluvy účastníkov. Právne vec posúdil podľa § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Predmetom konania boli dva nároky žalobcu. Nárok na platenie sumy 1.708,20 Eur súd v celom rozsahu zamietol, a preto v tejto časti mali žalovaní plný úspech a patrí im plná náhrada trov konania. Žalovaní boli zastúpení advokátom a patrí im tak náhrada trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Advokát žalovaných zastupoval dve osoby a predmetom právnej služby bol nárok žalobcu na opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, a preto tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia, t. j. päťnásobok sumy 1.708,20 Eur, čo je suma 8.541 Eur. Z tejto sumy je potom odmena advokáta žalovaných za jeden úkon právnej služby vo výške 253,94 Eur u každého zo žalovaných, pričom advokátovi odporcov patrí odmena za tri úkony, a to za prevzatie veci dňa 23.11.2015, vyjadrenie k návrhu zo dňa 23.11.2015 a zastupovanie na pojednávaní dňa 08.03.2016. Advokátovi žalovaných tak patrí v tejto časti odmena vo výške 1.523,64 Eur (2 osoby x 3 úkony x 253,94 Eur odmena za jeden úkon). Predmetom konania bol ďalej nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.416,40 Eur, z ktorej súd žalobcovi priznal iba 234,78 Eur, čo je 6,87%. V tomto nároku tak mali žalovaní iba nepatrný neúspech, a preto im aj v tejto časti patrí plná náhrada trov konania, no v tomto prípade v zmysle § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Advokát žalovaných zastupoval dve osoby a predmetom právnej služby bol nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 3.416,40 Eur, a preto tarifnou hodnotou je táto suma. Z tejto sumy je potom odmena advokáta žalovaných za jeden úkon právnej služby vo výške 131,13 Eur u každého zo žalovaných, pričom advokátovi žalovaných patrí odmena za tri úkony, a to za prevzatie veci dňa 23.11.2015, vyjadrenie k návrhu zo dňa 23.11.2015 a zastupovanie na pojednávaní dňa 08.03.2016. Advokátovi žalovaných by tak v tejto časti, ak by bola predmetom samostatného nároku, patrila odmena vo výške 786,78 Eur. Keďže predmetom konania boli dva nároky, tak podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Najvyššou tarifnou hodnotou je suma 8.541 Eur a z tejto patrí advokátovi odporcov odmena 1.523,64 Eur. Táto sa zvyšuje o jednu tretinu odmeny v druhej veci, t. j. o jednu tretinu zo sumy 786,78 Eur, teda o sumu 262,26 Eur. Advokátovi žalovaných tak patrí odmena 1.785,90 Eur znížená o 50%, pretože advokátom vykonané úkony boli spoločnými úkonmi pri zastupovaní dvoch osôb. V končenom dôsledku tak advokátovi žalovaných patrí odmena v celkovej výške 892,95 Eur, 2 x suma 8,39 Eur z titulu dvoch režijných paušálov k úkonom vykonaným v roku 2015 a suma 8,58 Eur z titulu jedného režijného paušálu k úkonu vykonanému v roku 2016. Celkovo tak odporcom patrí náhrada trov ich právneho zastúpenia v sume 918,31 Eur. V zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je žalobca povinný zaplatiť náhradu trov konania advokátovi žalovaných.

2. Proti tomuto rozsudku a to jeho výrokovej zamietajúcej časti a výrokovej časti o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že neoprávnenosť užívania pozemkov vo vlastníctve žalobcu žalovaní nijakým spôsobom nerozporovali. Spornou otázkou sa v konaní teda javila len výška náhrady za užívanie pozemkov, ktorú žalobca od žalovaných požadoval z titulu bezdôvodného obohatenia. Dal do pozornosti, že pri určení obvyklej výšky nájomného za užívanie pozemku, s využitím anologie legis - vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, použil porovnávaciu metódu. Žalobca mal záujem určiť objektívne cenu, pričom sa chcel vyhnúť znaleckému posudku, tak ako si ho dali vyhotoviť žalovaní. Pri určovaní výšky náhrady vychádzal z objektívnych dokumentov, ktoré nemohli a neboli ovplyvnené činnosťou žalobcu. Považoval za neprijateľné, aby ním predložené objektívne dôkazy, ktorým bolo VZN Mesta J. č. XX zo dňa 12.12.2013 o miestnych daniach a VZN Mesta P., ktoré preukazovali a odôvodňovali výšku požadovanej náhrady za užívanie pozemku, boli chápané ako nerelevantné. Mal za to, že súd ani neodôvodnil svoje úvahy, ktorými dospel k názoru, že predložené dôkazy sú irelevantné, preto rozhodnutie súdu považoval aj za nepreskúmateľné. K znaleckému dokazovaniu ďalej uviedol, že súd s poukazom na ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Pri zhotovení znaleckého posudku vyhotoveného na žiadosť žalovaných, mimo civilného konania, je žalobcova dôvera v nezaujatosť znalca a viera v objektívnosť záverov posudku značne narušená. Nemá právnu istotu, že ním požadovaný nárok bude posúdený tak, ako mu podľa práva prináleží. Žalobca má právo, aby sa k otázke obvyklého nájomného vyjadril nestranný a nezaujatý súdny znalec, ktorého má právo ustanoviť súd, a to aj bez výslovnej žiadosti ktoréhokoľvek účastníka konania. Dal do pozornosti, že určenie obvyklého nájomného je najzásadnejšou otázkou predmetného konania. Od jej výšky závisí rozhodnutie vo veci samej. Otázka vykonania dôkazov iných než navrhujú účastníci je predmetom mnohých rozhodnutí NS SR, napr. sp. zn. 5M Cdo/4/2007. Aj napriek tomu, že účastníci konania sa na výške odplaty za užívanie pozemkov nezhodli a ich tvrdenia zostali sporné, súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p. Súd tak opomenul ustanoviť do konania znalca, a rozhodol vo veci, ktorá mu v zmysle § 127 ods. 1 O.s.p. neprináleží. Rozhodol svojvoľne, len na základe listinných dôkazov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom písomnom vyjadrení odvolanie žalobcu nepovažovali za dôvodné. Mali za to, že stranami predložené dôkazy súd správne vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil. Poukázali v tomto smerne na podrobné, logické a zrozumiteľné odôvodnenie rozsudku a úplne sa stotožnili so záverom súdu, že v smere preukázania svojich tvrdení vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré v spore zaťažovalo práve jeho. Ním predložené VZN boli pre účel vyčíslenia obvyklého nájomného nepoužiteľné. Súd preto správne a s prihliadnutím aj na dôvodne v znesenú námietku premlčania proti časti nároku, uplatnený nárok priznal iba do výšky, v akej ho uznali. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu, že vo veci nenariadil znalecké dokazovanie, je táto jeho výtka úplne nedôvodná. V danom prípade sa jedná o konanie, ktoré súd začína iba na návrh účastníka, a v takomto konaní podľa § 120 ods. 1 O.s.p. sú povinní na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy účastníci a súd rozhoduje o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom sám vykoná iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, iba výnimočne. Žalobca mal v konaní právneho zástupcu, na pojednávaní ktorého sa právny zástupca zúčastnil, súd poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o ich povinnosti predložiť a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a žalobcovi nič nebránilo, aby prostredníctvom právneho zástupcu predložil návrh na vykonanie znaleckého dokazovania. To, že sa tak nestalo, nemá vôbec nič spoločné s nedostatkami v postupe súdu. Súd logicky odôvodnil zamietnutie návrhu aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady za užívanie jeho pozemkov do budúcnosti, pričom odhliadnuc od ďalších dôvodov bol takýto návrh nezmyselný už preto, že v konaní bolo preukázané, že už nie sú vlastníkmi stavby na pozemku žalobcu. Napokon správne súd prvej inštancie rozhodol aj o náhrade trov konania, vzhľadom na pomer úspechu účastníkov v spore. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 306,23 Eur.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu vo výrokovej zamietajúcej časti a výrokovej časti o náhrade trov konania podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Po podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len "CSP"/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /O.s.p./, platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že výška bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v zmysle ustálenej súdnej praxe zodpovedá obvyklému nájomnému, ktoré by vlastník pozemku mohol v danom mieste a čase dostať. Takto možno výšku bezdôvodného

obohatenia zistiť znaleckým dokazovaním. V konaní toto nebolo vykonané, pretože ani jeden z účastníkov takýto dôkaz nenavrhol. VZN Mesta J. upravuje mieste dane z nehnuteľností, je predpisom verejného práva a daň z nehnuteľnosti je nepochybne inou kategóriou, zjavne rozdielnou od nájmu. Sadzba dane z nehnuteľnosti nemôže podľa názoru súdu slúžiť na výpočet výšky obvyklého nájomného, ktorému zodpovedá výška bezdôvodného obohatenia, a to preto, že tieto dve kategórie sú zjavne odlišné a nemožno ich na tento účel rovnať. Pokiaľ ide o VZN Mesta P., tak toto je nepoužiteľné už len z toho dôvodu, že sa jedná o iné mesto, a preto pokiaľ by tu aj iný dôvod bol daný, je toto nariadenie nepoužiteľné pre rozdielnu lokalitu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd mohol vychádzať iba z vyjadrení žalovaných, teda z toho, v akom rozsahu uznali výšku nároku žalobcu. Pokiaľ by výšku neuznali ani v časti a nepredložili žiaden dôkaz, tak by bolo namieste návrh zamietnuť v celom rozsahu, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno vôbec. Dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia pritom zaťažoval v konaní žalobcu. Žalovaní však nárok uznali v časti o zaplatenie sumy 234,78 Eur, a preto ich súd zaviazal na zaplatenie tejto sumy, v ktorej nárok žalobcu nerozporovali. Vo zvyšku súd návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia ako bezdôvodný zamietol.

7. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.

9. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie má všetky takéto náležitosti vyplývajúce z § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami v danej veci, a jeho myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, ale tiež aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy o tom, že žalobcom predložené listinné dôkazy - VZN Mesta J. a VZN Mesta P. sú pre rozhodnutie v danej veci nepoužiteľné ako dôkaz, keď konštatoval, že určenie výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v zmysle ustálenej súdnej praxe vychádza zo zistenia obvyklého nájomnému, ktoré by vlastník pozemku mohol v danom mieste a čase dostať, pričom takúto výšku bezdôvodného obohatenia možno zistiť znaleckým dokazovaním, ktoré však ani jeden z účastníkov nenavrhol. Preto pri rozhodovaní postupoval tak, že výšku bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku určil len v zmysle dôkazov, ktoré v konaní boli predložené.

10. Odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozsudku bola preto nedôvodná.

11. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že s poukazom na ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., súd mal aj bez návrhu vykonať takéto znalecké dokazovanie, ak bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, odvolací súd tiež považoval za nedôvodnú.

Podľa § 120 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Úprava uvedená v ustanovení § 120 ods. 1 O.s.p. rešpektuje zásadný rozdiel medzi sporovým a nesporovým konaním. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Účastník má povinnosť preto tvrdiť všetky potrebné skutočnosti a navrhovať všetky potrebné dôkazy na ich preukázanie, potreba ktorých vyplýva z hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah účastníkov. O týchto povinnostiach je súd povinný účastníkov poučiť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Uvedené potom znamená, že ak účastník neoznačil dôkazy potrebné k preukázaniu svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového zistenia na základe ostatných dôkazov.

Tak je to aj v danej veci, keď súd prvej inštancie poučil účastníkov o ich povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., pričom žalobca, na ktorom bolo dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov, nepredložil relevantný dôkaz na preukázanie ním požadovanej výšky bezdôvodného obohatenia. Preto správne súd prvej inštancie vychádzal z ostatných dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané. Žalobca namietal, že súd bol povinný podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. aj bez návrhu účastníka vykonať dôkaz - znalecké dokazovanie na výšku bezdôvodného obohatenia, nakoľko to vyplýva z uvedeného ustanovenia. Odvolací súd tento názor nezdieľa. Z ustanovení § 120 ods. 1, veta tretia O.s.p. vyplýva, že súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy, zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Súd však po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by toto ustanovenie malo byť chápané ako to tvrdí žalobca v odvolaní, potom v každom sporovom konaní, ak účastník nenavrhne relevantné dôkazy na svoje tvrdenia, by musel súd bez návrhu vykonávať potrebné dôkazy. Postup súdu prvej inštancie bol teda správny. Žalobca dôkaz - znalecké dokazovanie v danej veci nenavrhol pred súdom prvej inštancie, mohol ho navrhnúť v odvolacom konaní len za podmienok uvedených v § 205a v spojení s § 120 ods. 4 veta druhá O.s.p. Tieto podmienky však splnené neboli. 12. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátane výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že úspešným žalovaným priznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .