Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/221/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej žalobcu: R.. W. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., G.. A. K. 7, zastúpený advokátskou kanceláriou Benkóczki, Baláž

- advokáti, s. r. o., so sídlom Bratislava, 29. augusta 36A proti žalovanému: Remesloslužba, výrobné družstvo, so sídlom Košice, Barčianska 66, IČO: 00 168 581, zastúpený JUDr. František Kočka, advokát, so sídlom Košice, Stropkovská 48, o zaplatenie 13.287,47 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. februára 2016 č. k. 14C/8/2014-98 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti do sumy 11.464,50 eura p o t v r d z u j e a vo zvyšnej vyhovujúcej, zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.842,26 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 61 Exekučného poriadku. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca (súd prvej inštancie nesprávne uviedol žalovaný) na základe odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu v Nitre 5T/194/2003 zo dňa 17. 06. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre č. k. 7To/71/2009, ktorým bol okrem iného zaviazaný spolu s R.. X. W. na náhradu škody poškodenému žalovanému (súd prvej inštancie nesprávne uviedol žalobcovi) vo výške 11.464,50 eura, uhradil na účet súdnej exekútorky JUDr. Márie Hlavňovej dňa 07. 10. 2010 sumu 13.287,47 eura. Tiež bolo v konaní nesporné, že tento exekučný titul bol neskôr rozsudkom NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010 zo dňa 12. 05. 2011 zrušený a Okresnému súdu v Nitre bolo prikázané, aby znovu vec prerokoval a rozhodol. Okresný súd Nitra rozhodol rozsudkom 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, právoplatným dňa 18. 01. 2013 tak, že obžalovaných podľa § 226 písm. b) spod obžaloby oslobodil a poškodeného - Remesloslužba, výrobné družstvo, Košice odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach. Je zrejmé, že týmto rozhodnutím bolo definitívne v trestnom konaní rozhodnuté aj o nároku poškodeného na náhradu škody, v tomto konaní žalovaného. Žalovaný sa v konaní bránil vznesenou námietkou premlčania, pričom poukazoval na to, že rozsudok NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010, ktorým bol zrušený pôvodný odsudzujúci rozsudok OS Nitra, nadobudol právoplatnosť 02. 08. 2011 a žalobca podal žalobu na súd až dňa 17. 01. 2014. So vznesenou námietkou premlčania sa však súd nestotožnil, nakoľko podľa súdu premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu či dovolacieho súdu, začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení. Premlčanie

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na základe ktorého sa plnilo, bol po zrušujúcom rozhodnutí nahradený novým rozsudkom, začína plynúť jeho vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu teda nie je tým okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej doby. V tomto súd rovnako ako žalobca poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo 17/2009. Keďže o obžalobe a súčasne nároku poškodeného (žalovaného) bolo s končenou platnosťou rozhodnuté až rozsudkom sp. zn. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, právoplatným dňa 18. 01. 2013 a žaloba bola podaná dňa 17. 01. 2014, je zrejmé, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu. Čo sa týkalo ďalšej obrany žalovaného, tento poukazoval na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého v exekučnom konaní platí zásada zákazu návratu do pôvodného stavu. V prípade, že dôjde k vykonaniu exekúcie, hoci sa neskôr ukáže, že exekúcia nemala byť vykonaná, nemožno už vykonaný exekučný úkon zrušiť. Výklad tohto ustanovenia je sporný, ale jeho význam je zrejme poskytovať ochranu tretím osobám, ktoré dobromyseľne nadobudli práva v exekúcii. Toľko k nemu napokon uvádzala aj pôvodná dôvodová správa. Je to najmä v prípadoch, keď súdny exekútor predá hnuteľnú vec na dražbe, napriek tomu, že povinný podal proti exekúcii včasné námietky. Vykonanú dražbu, napriek uvedenému procesnému nedostatku, nie je možné zrušiť alebo opakovať. Vlastnícke právo k veci prešlo na vydražiteľa. Povinnému zostáva nárok na náhradu škody podľa okolností prípadu. Pod R 48/2009 riešil Najvyšší súd širší komplex otázok, a to na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, proti ktorému súdny exekútor namietal okrem iného to, že vyhovením mimoriadnemu dovolaniu by došlo k zásahu do vzniknutého právneho stavu v rozpore s § 61 Exekučného poriadku. Najvyšší súd tento názor neprijal, ale povedal, že „uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania". Z uvedeného súd vyvodil záver, že aj v tomto prípade, keď došlo k zrušeniu pôvodného exekučného titulu, ktorý sa týkal len strán sporu a navyše neboli dotknuté práva tretích osôb (napr. nadobudnutím vlastníckeho práva na dražbe), nemožno použiť ustanovenie § 61 Exekučného poriadku. Žalovaný tiež vzniesol kompenzačnú námietku a žiadal započítať jeho nárok v sume 11.464,50 eura s príslušenstvom oproti nároku žalobcu, a to ako náhradu škody. Poukázal na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a § 135 a ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Súd tu poukázal na to, že škoda, ktorá vznikla žalovanému a jej náhrada mu bola priznaná platobným rozkazom sp. zn. 2Rob/803/1998 zo dňa 31. 08. 1998, sa týkala žalovaného, resp. dlžníka HARDCOPY CENTRUM, spol. s. r. o., kde jedným z konateľov bol v tom čase aj žalobca, avšak príslušné ustanovenie § 135a Obchodného zákonníka nadobudlo účinnosť až 01. 01. 2002, pričom podľa prechodných ustanovení § 768c ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, tieto ustanovenia možno použiť iba na konania, ku ktorým došlo po 01. 01. 2002. V opačnom prípade by sa súd mohol zaoberať obranou žalovaného aj z toho hľadiska. Súd však s poukazom na vtedajšiu zákonnú úpravu nemôže započítať nárok žalovaného, ktorý mal voči právnickej osobe, keď neexistovala žiadna hmotnoprávna zodpovednosť konateľov spoločnosti za konanie spoločnosti. Súd v tomto poukázal na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010, kde uvádza, že spoločnosť s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou, čo znamená, že majetok spoločnosti je oddelený od majetku jej spoločníkov. Z toho potom vyplýva i princíp ručenia, a teda, že spoločníci ručia za záväzky spoločnosti voči tretím osobám len do výšky ich nesplatených vkladov zapísaných v obchodnom registri, zatiaľ čo spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom. Prevod obchodného podielu spôsobuje v podstate len zmenu vlastníka spoločnosti v podobe nového spoločníka, pričom všetky aktíva a pasíva v spoločnosti zostávajú zachované. Ani orgánom činným v trestnom konaní sa nepodarilo preukázať, či predmetná spoločnosť mala v čase prevodu obchodného podielu nejaký majetok. Na základe uvedeného dôvodu je aj kompenzačná námietka žalovaného nedôvodná. Z vykonaného dokazovania preto nesporne vyplýva, že právny titul, na základe ktorého žalobca plnil žalovanému odpadol, a preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak nie vo výške žalovanej sumy 13.287,47 eura. Z exekučného spisu vyplýva, že suma 13.287,47 eura pozostávala zo samotnej istiny 11.464,50 eura, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 339,10 eura, notárskeho poplatku za overenie exekučného titulu v sume 22,16 eura, súdneho poplatku exekútorovi v sume 16,50 eura a trov exekúcie v sume 1.445,21 eura. Z uvedeného vyplýva, že suma, ktorá bola poukázaná žalovanému bola vo výške 11.842,26 eura (bez trov exekúcie 1.445,21 eura), to znamená, že žalovaný sa obohatil o sumu 11.842,26 eura. Preto ho súd zaviazal na zaplatenie uvedenej sumy a vo zvyšku, čo do sumy 1.445,21 eura, súd žalobu zamietol. Žalobca žiadal aj úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013 do zaplatenia zo žalovanej sumy, tento mu však súd nepriznal,

nakoľko žalobca súdu nepreukázal, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Žalobca iba uvádzal, že žiadal žalovaného o vrátenie žalovanej sumy, žiaden dôkaz však v tomto smere produkovaný nebol. Preto súd žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 OSP tak, že žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Súd v danom prípade vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalovaný považoval svoj nárok, ktorý mu bol priznaný prvým odsudzujúcim rozsudkom za dôvodne vymožený, pričom exekučné konanie skutočne prebiehalo na základe právoplatného rozsudku súdu. Nie vinou žalovaného nakoniec došlo k zrušeniu pôvodného právoplatného rozsudku a tým aj jeho nároku na náhradu škody, pričom v tom čase bola už žalovaná suma vymožená a pripísaná na účet žalovaného. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl aj minimálne v nedbanlivostnom konaní žalobcu (keďže úmysel preukázaný nebol) ako jedného zo spoločníkov spoločnosti HARDCOPY CENTRUM, spol. s. r. o., ktorá v čase, keď mala splatné záväzky voči žalovanému ako svojmu obchodnému partnerovi si svoju povinnosť uhradiť splatné faktúry nesplnila, ale previedla obchodný podiel na inú osobu. Pritom je zrejmé, že v mene spoločnosti konajú konatelia, a preto nemožno stále poukazovať na to, že ide o úplne iný subjekt - právnickú osobu, keď za jej konaním treba vidieť konkrétne fyzické osoby. S poukazom na uvedené súd rozhodol, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania, napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, nakoľko žalovaný sa bezdôvodne obohatil o celú žalovanú sumu. Poukázal na ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému. Dňa 07. 10. 2010 exekútorovi ako povinný plnil sumu vo výške 13.287,47 eura, pričom exekútor z uvedenej sumy oprávnenému poukázal len časť vo výške 11.842,26 eura a zvyšok vo výške 1.445,21 eura si neponechal. Napriek tejto skutočnosti, bez ohľadu na to, že celá táto suma nebola poukázaná oprávnenému platí, že priamo oprávnenému plnil sumu vo výške 13.287,47 eura, pretože podľa právnej fikcie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku plnenie exekútorovi má rovnaké účinky ako keby plnil oprávnenému (žalovanému). Ďalej uviedol, že rovnako sú nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktorý mu nepriznal požadovaný úrok z omeškania, nakoľko omeškanie žalovaného bolo riadne preukázané. Pre poškodeného, ktorému bolo plnené na základe odsudzujúceho rozsudku, neskôr zrušeného rozsudkom dovolacieho súdu a následne nahradeného oslobodzujúcim rozsudkom, znamená právoplatnosť tohto nového, oslobodzujúceho rozsudku vznik povinnosti riadiť sa oslobodzujúcim rozsudkom a povinnosti vydať ako bezdôvodné obohatenie to plnenie, s nárokom na ktoré bol odkázaný na občianske súdne konanie. Taktiež skutočnosť, že žalovaného osobitne písomne vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola medzi stranami sporná a o tejto skutočnosti, ani o jej pravdivosti neboli žiadne pochybnosti. Ako prílohu k podanému odvolaniu žalobca pripojil výzvu žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia a súčasne odpoveď žalovaného na túto výzvu. Poukázal i na to, že v zmysle ustálenej judikatúry, ak žiadosť veriteľa o plnenie dlžníkovi nedošla už skôr, treba za kvalifikovanú žiadosť veriteľa o plnenie považovať žalobu, pričom dňom splatnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe je vždy najneskôr prvý deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Navyše, skutkové a právne posúdenie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie v konečnom dôsledku evokuje absurdný záver, že k omeškaniu žalovaného s vydaním bezdôvodného obohatenia do vyhlásenia rozsudku vôbec nedošlo. K napadnutému výroku súdu prvej inštancie o trovách konania uviedol, že v posudzovanej právnej veci nie sú z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Skutočnosť, že žalovaný považoval svoj nárok za dôvodný len na základe nezákonného, a preto neskôr zrušeného exekučného titulu, nemôže byť v žiadnom prípade vykladaná v jeho neprospech, najmä za situácie, keď žalovaný ako strana dotknutého trestného konania vedel, že pôvodný odsudzujúci rozsudok bol zrušený a následne nahradený novým, oslobodzujúcim rozsudkom, žalovaný teda nebol a ani nemohol byť v tomto smere dobromyseľný. Naviac, žalovaný mal dostatočný časový priestor vydať mu dobrovoľne bezdôvodné obohatenie a predísť tak začatiu občianskeho súdneho konania, ktorého trovy sú preto výsledkom výlučne postoja žalovaného. Rovnako skutočnosť, že bol konateľom HARDCOPY CENTRUM spol. s r. o. v čase, keď spoločnosť mala splatné záväzky voči žalovanému, pričom v tom čase previedol ako spoločník obchodný podiel na inú osobu, je z hľadiska priznania nároku na náhradu trov konania, v ktorom sa voči žalovanému domáha vydania

bezdôvodného obohatenia, irelevantná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, na základe akých dôkazov súd prvej inštancie ustálil jeho údajné nedbanlivostné konanie, v ktorom následne vzhliadol dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania.

3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním i žalovaný, a to v jeho vyhovujúcej časti, domáhajúc sa ním zrušenia rozsudku súdu v jeho napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako i to, že konanie trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca nemá voči nemu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 11.842,26 eura a ani v inej sume a toto právo mu súd nemal priznať. Okresný súd Nitra v predmetnom konaní zistil, aká suma bola poukázaná na účet súdnej exekútorky, avšak akú časť mu z tejto sumy exekútorka ako oprávnenému skutočne uhradila z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Napriek tomu súd dospel k záveru, že sa bezdôvodne obohatil v rozsahu 11.842,26 eura. Žiaden dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, aká suma bola v skutočnosti pripísaná na jeho účet, nebol v konaní vykonaný a vykonanie takéhoto dôkazu ani žalobca nenavrhoval. Súdna exekútorka na bankový účet oprávneného nepoukázala sumu 13.287,47 eura a ani sumu 11.842,26 eura. Trestným rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 17. 06. 2009 boli žalobca a jeho brat ako obžalovaní zaviazaní, aby mu zaplatili ako poškodenému náhradu škody v sume 11.464,50 eura. Z dôkazov vykonaných v predmetnom konaní preto nevyplýva záver, že by sa na úkor žalobcu obohatil v sume 11.842,26 eura, teda v rozsahu, v akom ho na plnenie zaviazal súd. Okrem výšky priznanej súdom ďalej namietal i jeho pasívnu vecnú legitimáciu, keď žalobca sumu 13.287,47 eura uhradil súdnej exekútorke a nie jemu. Žalobca pritom vykonal úhradu sumy 13.287,47 eura dňa 07. 10. 2010 v exekučnom konaní na účet súdnej exekútorky, pričom podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. S názorom súdu, podľa ktorého sa predmetné ustanovenie vzťahuje iba na ochranu práv tretích osôb sa nestotožňuje. Súd prvej inštancie sa taktiež nezaoberal skutočnosťou, že exekučné konanie bolo skončené upustením od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho obranou uplatnenou v konaní voči podanej žalobe a zodpovednosťou za škodu žalobcu podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že v trestnom konaní došlo k zrušeniu výroku o náhrade škody neznamená, že škoda nevznikla. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj v prípade, že by vzniklo, by bolo premlčané, keď žaloba v predmetnom konaní bola súdu doručená 17. 04. 2014, teda po uplynutí premlčacej doby. S právnym názorom súdu prvej inštancie o posúdení plynutia premlčacej doby sa nestotožňuje, keď pôvodný rozsudok, ktorým bola uložená povinnosť nahradiť mu škodu ako právny titul odpadol už rozhodnutím Najvyššieho súdu a vydaním nového rozsudku Okresného súdu z 20. 06. 2012 vznikol nový právny titul, ktorý má svoj samostatný režim. Okresný súd Nitra sa podľa jeho názoru nedostatočne vysporiadal s plynutím premlčacej doby, pokiaľ ide o subjektívnu a objektívnu lehotu. Okamih začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby nie je totožný s dňom, kedy začne plynúť subjektívna premlčacia doba. Objektívna trojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začne plynúť dňom, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o svojom práve na vydanie bezdôvodného obohatenia vedel alebo nie. Peňažné prostriedky uhradil žalobca na účet súdnej exekútorky dňa 07. 10. 2010 a táto časť z nich uhradila jemu dňa 11. 10. 2010, a teda aj v prípade, ak by právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo, objektívna trojročná premlčacia doba začala plynúť najneskôr 12. 10. 2010 a skončila najneskôr 12. 10. 2013, a teda žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, až dňa 17. 01. 2014. Záverom uviedol, že i v prípade, ak by mal žalobca voči nemu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, výkon jeho práva, ktorým žiada vydanie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s dobrými mravmi.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné. Vykonanie dokazovania, ktoré by malo preukázať výšku sumy, ktorá bola v skutočnosti pripísaná na účet žalovaného by v predmetnej právnej veci bolo nadbytočné a neúčelné, nakoľko na exekučné konanie vedené na Exekútorskom úrade JUDr. Márie Hlavňovej pod sp. zn. Ex 869/2010 dopadá retroaktívne v zmysle § 243b ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému. Z hľadiska právnych účinkov plnenia oprávneného je irelevantné, akú sumu exekútor poukázal oprávnenému a akú sumu si ponechal. Preto bez ohľadu na to, či celá suma bola alebo

nebola poukázaná oprávnenému, platí, že priamo oprávnenému plnil sumu vo výške 13.287,47 eura. Preto platí, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil o celú žalovanú sumu. Na ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku poukazuje aj v prípade odvolacej námietky žalovaného, že v konaní nie je pasívne legitimovaný. V posudzovanej veci je nepochybné, že on ako žalobca je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorému priamo zodpovedá hmotnoprávna povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom nositeľom tejto hmotnoprávnej povinnosti je žalovaný. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu vylúčené, poukázal na ustálenú judikatúru (R 48/2009), v zmysle ktorej zásada, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, znamená, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť exekúciou dotknuté. Argument žalovaného, že v prípade judikátu R 48/2009 sa nejednalo o prípad plnenia pred vydaním exekučného príkazu, ani o upustenie od vykonania exekúcie, je irelevantný. K žalovaným uplatnenej obrane proti podanej žalobe, poukázal na právoplatný, a teda pre žalovaného ako poškodeného záväzný trestný rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 33T/81/2011, ktorým bol žalovaný s nárokom na náhradu škody v sume 11.464,50 eura odkázaný na konanie v občianskoprávnych veciach, na základe ktorého výroku žalovaný mohol podať osobitnú žalobu na náhradu škody, ktorej premlčanie týmto namieta. V prípade odvolacej námietky žalovaného o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo/17/2009, v ktorom Najvyšší súd SR riešil otázku, k akému okamžiku je potrebné datovať počiatok behu premlčacej doby, teda, kedy sa plnenie prijaté na základe následne zrušeného rozhodnutia stáva bezdôvodným obohatením. Premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia teda v takomto prípade začína plynúť až od vyhlásenia nového rozhodnutia posudzujúceho tento nárok, a nie doručením zrušujúceho rozhodnutia súdu. Uvedený právny názor potvrdzuje aj žalovaným citovaný rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo/3113/2007. Ďalej uviedol, že ako výslovne absurdná vyznieva odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej výkon jeho práva, ktorým žiadal od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia, je v rozpore s dobrými mravmi. V posudzovanom prípade tým, kto svoje práva vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov vykonáva spôsobom zasahujúcim do práv a záujmov iných a zároveň v rozpore s dobrými mravmi, je sám žalovaný, ktorý napriek zjavnej vedomosti o právoplatnom oslobodzujúcom rozsudku, ktorým bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie v občianskoprávnych veciach, mu odmieta vydať bezdôvodné obohatenie. Záverom uviedol, že sa pridržiava ním podaného odvolania proti napadnutému rozsudku, pričom vo vzťahu k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalovaného napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 11.842,26 eura, vo výške 13.287,47 eura a ani v inej sume z dôvodov, ktoré uviedol v ním podanom odvolaní. Aj v prípade, ak by aj napriek uvedenému toto právo vzniklo, bolo by premlčané a súd ho, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, nemohol priznať, resp. by zaniklo započítaním na jeho nárok na náhradu škody voči žalobcovi, ktorý si uplatnil ako obranu. Priznanie tohto práva je i v rozpore s § 61 Exekučného poriadku, ako i výkon práva žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi. Opätovne poukázal na to, že pokiaľ bola na účet súdnej exekútorky dňa 07. 10. 2010 uhradená suma 13.287,47 eura, neznamená to, že celá táto suma bola poukázaná na účet oprávneného. Na strane 3 odvolania sám žalobca uvádza, že dňa 07. 10. 2010 exekútorovi ako povinný plnil sumu vo výške 13.287,47 eura, pričom exekútor mu z uvedenej sumy poukázal len časť vo výške 11.842,26 eura a zvyšok vo výške 1.445,21 eura si neponechal. S argumentáciou žalobcu, podľa ktorej sa obohatil aj o sumu, ktorú si ponechala súdna exekútorka a nebola mu uhradená, sa nestotožňuje a v konaní namietal i jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Poukázal na ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že obohatenie možno vydať len v takom rozsahu, v ktorom bolo zistené, a teda obohatený je povinný vydať len to, o čo sa zvýšil jeho majetok. Odmena exekútora nemôže predstavovať príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré by bol povinný vydať žalobcovi. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, poukázal na dôvody uvedené v ním podanom odvolaní z 01. 03. 2016, z ktorých vyplýva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi nevznikol, resp. aj keby vznikol, súd toto právo nemal priznať, a teda on nemohol byť v omeškaní. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania žalobca súdu nepreukázal, kedy sa mal on ako žalovaný dostať do omeškania. Z akých skutkových a právnych dôvodov žiadal žalobca priznať úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 13.287,47 eura od 18. 01. 2013 do zaplatenia žalobca nijako nezdôvodnil. Pokiaľ žalobca uvádza okolnosti, ktoré by mali podľa neho odôvodňovať omeškanie od 18. 01. 2013 až v odvolaní a až spolu s odvolaním predložil súdu výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia (z 25. 02. 2013) a jeho odpoveď na túto výzvu (z 05. 03. 2013),

žalovaný poukázal na ustanovenie § 154 ods. 1 OSP a na to, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, ako i na ustanovenie § 120 ods. 4 OSP. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje v tejto časti s odôvodnením napadnutého rozsudku, keď okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Skutkové okolnosti, ktorými súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi sú zrejmé z listinných dôkazov vykonaných v predmetnom konaní, a pokiaľ okresný súd využil svoje oprávnenie a rozhodol o trovách konania podľa § 150 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal, postupoval správne. I v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca až v priebehu odvolania predložil súdu výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia a odpoveď na túto výzvu, pričom predmetné dôkazy mohol žalobca predložiť spolu so žalobou. Z uvedeného je zrejmé, že je naplnený aj dôvod na nepriznanie náhrady trov konania výslovne uvedený v druhej vete § 150 ods. 1 OSP. Výrok o náhrade trov konania je podľa jeho názoru odôvodnený dostatočne a presvedčivo a považuje ho za spravodlivý. Skutočnosť, že v trestnom konaní dospeli súdy po viac ako desiatich rokoch k záveru, že konanie žalobcu nie je trestné, neznamená, že v dôsledku tohto konania mu nevznikla škoda a že takéto konanie nie je v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalobcu napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k ním podanému odvolaniu uviedol, že pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že bezdôvodné obohatenie je „objektívne vzniknutý stav“, okresný súd tento objektívny stav nezisťoval. Abstraktné sumy uvedené v príkazoch na začatie exekúcie bez objektívneho zistenia, o akú sumu sa zvýšil jeho majetok, nemožno považovať za náležité zistenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie súdu. Výpis z jeho účtu (oprávneného), ani iný doklad o poukázaní prijatých plnení exekútorom oprávnenému a ani písomné potvrdenie o splnení dlhu alebo jeho časti podľa § 26 ods. 10 Exekučného poriadku nie je uvedené medzi listinnými dôkazmi v odôvodnení rozhodnutia, pričom podľa jeho názoru už táto skutočnosť sama o sebe odôvodňuje zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie aj v prípade, ak by sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca má právo na vrátenie zaplatenej sumy, resp. jej časti, hoci takéto právo podľa jeho názoru nevzniklo. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, podľa ktorého sa obohatil o celú žalovanú sumu 13.287,47 eura, ktorú žalobca poukázal na bankový účet exekútorky, keď jemu nebola uhradená celá táto suma. Suma vo výške 1.445,21 eura predstavovala trovy exekúcie, preto výrok súdu o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 1.445,21 eura považuje za vecne správny. Rovnako považuje za vecne správny aj výrok súdu, ktorým zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania. Ďalej poukázal na to, že prijal plnenie v exekučnom konaní, v ktorom je podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu vylúčené. Pokiaľ ho súd prvej inštancie zaviazal na vrátenie časti žalovanej sumy vo výške 11.842,26 eura, rozhodol v rozpore s § 61 Exekučného poriadku a takéto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v danej veci vo vzťahu k celému žalobcom uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania. Podľa jeho názoru ju súd prvej inštancie nesprávne posúdil. Sumu vo výške 13.287,47 eura zaplatil žalobca na účet súdnej exekútorky dňa 07. 10. 2010, časť z týchto prostriedkov mu bola poukázaná súdnou exekútorkou dňa 12. 10. 2010, pričom žaloba žalobcu bola doručená súdu 17. 01. 2014. Objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr 12. 10. 2010 a uplynula najneskôr 12. 10. 2013. Žaloba bola teda podaná po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie a aj žalobca vo svojom vyjadrení venujú pozornosť iba subjektívnej lehote, objektívnou lehotou sa prvoinštančný súd nezaoberal. Ďalej zdôraznil, že aj po zrušení exekučných titulov bolo prijaté plnenie podložené právnym dôvodom - povinnosťou žalobcu nahradiť mu škodu spôsobenú jeho konaním. Aj keď podľa názoru NS SR konanie žalobcu nemalo znaky skutkovej podstaty trestného činu, neznamená to, že tohto konania sa nedopustil a že svojim konaním mu nespôsobil škodu, ba práve naopak. Ku skutočnostiam rozhodujúcim z hľadiska zodpovednosti za škodu došlo pred 01. 01. 2002, a teda súd prvej inštancie sa mal zaoberať jeho obranou a splnením podmienok z hľadiska zodpovednosti žalobcu za náhradu škody aj podľa § 135a Obchodného zákonníka. Nie je teda správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „ žiadna hmotnoprávna zodpovednosť konateľov spoločnosti za konanie spoločnosti neexistovala“. Okresný súd sa nezaoberal vznesenou kompenzačnou námietkou ani z hľadiska toho, či konanie žalobcu zakladá nárok na náhradu škody poľa § 415 Občianskeho zákonníka či iných ustanovení. Časť peňažných prostriedkov, zodpovedajúcich hodnote ním dodaného tovaru v podobe náhrady škody bola uhradená v exekučnom konaní 12. 10. 2010, teda po viac ako dvanástich rokoch od dodania tohto tovaru. Pokiaľ by mal prijaté prostriedky vrátiť žalobcovi po ďalších viac ako šiestich rokoch od ich prijatia, považuje to aj za zásah do princípu právnej istoty.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu a žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti do sumy 11.464,50 eura je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť a vo zvyšnej vyhovujúcej, zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie potrebné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/, c/ zrušiť a vec vrátiť v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 17. 01. 2014, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade (pôvodne aj žalovaného v 2. rade R.. X. W.) spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 13.287,47 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013 do zaplatenia, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/194/2003 zo dňa 17. 06. 2009 bol spoločne a nerozdielne so svojim bratom, žalovaným v 2. rade Ing. X. W. zaviazaný uhradiť žalovanému v 1. rade náhradu škody v sume 11.464,50 eura a príslušenstvo. Dňa 08. 07. 2010 bolo na Exekútorskom úrade JUDr. Márie Hlavňovej v Košiciach pod spis. zn. EX 869/2010 začaté exekučné konanie v prospech Remesloslužba, výrobné družstvo. Na základe upovedomenia o začatí exekúcie dňa 07. 10. 2010 uhradil sumu 13.287,47 eura prevodom na účet súdneho exekútora ako istinu a príslušenstvo vymáhanej pohľadávky. Rozsudkom Okresného súdu Nitra pod č. k. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 01. 2013 bol spoločne so žalovaným v 2. rade oslobodený spod obžaloby a žalovaný v 1. rade bol s nárokom na náhradu škody v sume 11.464,50 eura odkázaný na konanie v občianskoprávnych veciach. Na strane žalovaného v 1. rade tak vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením z dôvodu, ktorý odpadol, v sume 13.287,47 eura, ktorej zaplatenia sa podanou žalobou, spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania, domáhal. Žalobca voči pôvodne žalovanému v 2. rade R.. X. W. zobral svoj žalobný návrh späť, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie konanie proti žalovanému v 2. rade zastavil uznesením č. k. 14C/8/2014-12 zo dňa 13. 02. 2014.

9. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.842,26 eura, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Z dôvodu podaných odvolaní tak žalobcom, ako aj žalovaným, predmetom prejednania odvolacím súdom bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu.

10. Podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

13. Podľa § 379 odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 14. Podľa § 380 ods. 1 odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 15. Vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti a to, čo do zaplatenia sumy 11.464,50 eura, je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, keď súd prvej inštancie v tejto časti (v rozsahu sumy 11.464,50 eura) správne zistil skutkový stav a vec aj po právnej stránke správne posúdil, preto v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdil. S ohľadom na dôvody podaného odvolania žalovaného, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôvodnosť žalobcovho uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania,

súd prvej inštancie rovnako správne ustálil záver o nepremlčaní nároku žalobcu na požadované plnenie. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Z hľadiska plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď konštatoval, že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia ako plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej, čo bolo v danom prípade rozhodnutím Okresného súdu Nitra sp. zn. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 01. 2013. Preto, pokiaľ žaloba bola žalobcom podaná na súd prvej inštancie dňa 17. 01. 2014, súd prvej inštancie správne konštatoval, že sa tak stalo včas, pred uplynutím premlčacej doby. Rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/17/2009 dospel k záveru, že doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu nie je tým okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto od neho nemožno počítať plynutie premlčacej doby. Ak by aj súd pripustil túto právnu argumentáciu žalovaného, tak ako ju prezentoval v konaní, od právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010 zo dňa 12. 05. 2011, právoplatného dňa 02. 08. 2011, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 17. 06. 2009 sp. zn. 5T/194/2003, by bolo možné počítať plynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby (nie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby), ktorá rovnako s ohľadom na dátum podania žaloby neuplynula. Takýto názor súdu bol prezentovaný v rozhodovacej činnosti NS ČR (sp. zn. 28 Cdo/2242/2010). Rovnako nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že objektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr 12. 10. 2010, deň po tom, čo mu súdna exekútorka uhradila peňažné prostriedky poukázané na účet exekútorky žalobcom, nakoľko takýto právny výklad by predstavoval rozpor so samotnou skutkovou podstatou vzniku bezdôvodného obohatenia plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keď práve v čase poskytnutia tohto plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý až následne stratil svoje právne účinky.

16. K ďalšej žalovaným namietanej skutočnosti a to, že žalobcovi nie je možné právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať i z dôvodu, že žalobca vykonal úhradu sumy 13.287,47 eura v exekučnom konaní na účet súdnej exekútorky, pričom podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, odvolací súd udáva, že sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa s touto obranou žalovaného správne vysporiadal. Je potrebné zhodne so súdom prvej inštancie ustáliť záver, že ustanovenie § 61 Exekučného poriadku svojou úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel a priorizuje zásadne ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať vzťahov vzniknutých z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu, či bolo plnené dobromyseľne alebo na základe núteného výkonu rozhodnutia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/85/2013). Rovnako nie je na mieste argumentácia žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že žalobca sumu 13.287,47 eura uhradil súdnej exekútorke, a nie jemu. Je nesporné, že osoba, ktorej bolo plnenie adresované, bol žalovaný. Súdna exekútorka prijala predmetné plnenie len v rámci výkonu exekučnej činnosti, bez toho, že by toto plnenie bolo určené jej ako konečnému adresátovi plnenia, ktorým bol žalovaný a ktorému bolo i plnenie súdnou exekútorkou vyplatené. Súdna exekútorka tak bola len platobným miestom pre prijatie plnenia a nezískala žiadny majetkový prospech na úkor žalobcu, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s poskytnutím plnenia žalobcom a nie je v rovine hmotného práva nositeľom záväzku k jeho vydaniu. Týmto subjektom, ako adresátom plnenia je žalovaný.

17. Napokon, k obrane žalovaného vo forme kompenzačnej námietky vznesenej titulom nároku žalovaného vo vzťahu k žalobcovi na náhradu škody vo výške 11.464,50 eura, odvolací súd udáva, že i s touto žalovaným prezentovanou obranou sa súd prvej inštancie správne vysporiadal, keď konštatoval, že nárok žalovaného na náhradu škody vznikol vo vzťahu k právnickej osobe, spoločnosti HARDCOPY CENTRUM spol. s r. o, pôvodne priznaný platobným rozkazom zo dňa 31. 08. 1998, pričom v čase jeho vzniku neexistovala žiadna hmotnoprávna zodpovednosť konateľov spoločnosti za konanie spoločnosti, keď ustanovenie § 135 a Obchodného zákonníka nadobudlo účinnosť až od 01. 01. 2002. I NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Tdo 40/2010 poukázal na princíp ručenia spoločníkov obchodnej spoločnosti za jej záväzky voči tretím osobám, ktoré je obmedzené len do výšky ich nesplatených vkladov zapísaných v obchodnom registri, zatiaľ čo spoločnosť ako taká zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom. Ďalej vo vzťahu k žalobcovi NS SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že

obaja obvinení (teda i žalobca) už za trvania spoločnosti mali splatené celé svoje vklady, a preto teda ako spoločníci spoločnosti už za jej záväzky neručili ani len v obmedzenom rozsahu. I keď je potrebné konštatovať, že vo všeobecnosti platí, že pokiaľ sa titulom vydania bezdôvodného obohatenia domáha vrátenia plnenia subjekt, ktorý plnil povinnosť pôvodne uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho požiadavky na tom, či podľa hmotného práva, teda i bez rozhodnutia (ktoré bolo zrušené), plnil povinnosť, ktorú skutočne plnil mal alebo nemal. Teda platí, že zrušením rozhodnutia, podľa ktorého bolo plnené, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, teda, že podľa hmotného práva tu povinnosť neexistovala. Preto, pokiaľ spočíva právny dôvod plnenia v hmotnom práve, tak trvá i v prípade zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval a poskytnuté plnenie bolo od počiatku, ako i naďalej podložené právnym dôvodom. V prejednávanom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu takáto situácia nenastala a nie je možné konštatovať, že by i z tohto ohľadu bola kompenzačná námietka žalovaného dôvodná, keď nie je možné ustáliť záver o tom, že právny dôvod plnenia žalobcu spočíval v hmotnom práve, a to z dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd vyššie, ako i ich správne uzavrel súd prvej inštancie. Nemožno tak ustáliť záver o tom, že by povinnosť žalobcu na plnenie titulom náhrady škody vo vzťahu k žalovanému vyplývala z hmotného práva, keď túto povinnosť žalobcu nemožno ustáliť ani s poukazom na ustanovenie § 135a Obchodného zákonníka, účinného od 01. 01. 2002, ani s poukazom na povinnosť ručenia spoločníka spoločnosti za záväzky spoločnosti, správne prezentovanú jednak súdom prvej inštancie, ako i konštatovanú v rozsudku NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010 z 12. 05. 2011.

18. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu k sume 11.464,50 eura, ktorá v zmysle rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/194/2003 (následne zrušeného rozsudkom NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010) ako exekučného titulu, na základe ktorého bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke, predstavovala výšku škody žalovaného a ktorá suma bola nesporne vyplatená žalovanému týmto titulom, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

19. Vo zvyšnej vyhovujúcej časti, ako i v zamietajúcej časti, týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobcu na zaplatenie zvyšku istiny, súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie okrem plnenia vo výške 11.464,50 eura zaviazal žalovaného aj na vrátenie sumy 377,76 eura, teda spolu sumy vo výške 11.842,26 eura, ako ani nie je zrejmé, z akého dôvodu, vo zvyšnej časti (1.445,21 eura) žalobu zamietol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v týchto častiach potrebné považovať za nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, akými skutkovými a právnymi závermi sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní riadil a pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto rozsahu tak nebolo možné posúdiť jeho správnosť, resp. nesprávnosť. Uvedené preto viedlo odvolací súd k postupu v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

20. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie i vo vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcu na zaplatenie žalobcom požadovaného úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013 do zaplatenia, keď v tejto časti rozhodnutia súd prvej inštancie iba konštatoval, že žalobca súdu nepreukázal, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Takýto záver súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo bolo dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, keď súd prvej inštancie vôbec nevzal (v prípade ním ustáleného záveru o nepreukázaní výzvy na plnenie žalobcom) do úvahy skutočnosť, že za kvalifikovanú výzvu na plnenie je potrebné považovať i žalobu na začatie konania a omeškanie tak najneskôr začne prvého dňa po tom, čo žaloba bola doručená žalovanému. V tejto súvislosti je však potrebné upriamiť pozornosť i na skutočnosť, že žalobca predložil súdu listinné doklady súvisiace s výzvou realizovanou na žalovaného na plnenie, ako i odpoveď žalovaného na výzvu. I keď sa tak udialo až v rámci odvolacieho konania, vzhľadom na skutočnosť, že v tejto časti (zamietnutia žaloby vo vzťahu k úroku z omeškania) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktorá skutočnosť má za následok povinnosť súdu prvej inštancie vec opätovne prejednať, vykonať dokazovanie a rozhodnúť, bude úlohou súdu prvej inštancie prihliadnuť aj na tieto žalobcom predložené listinné dôkazy. K uvedenému odvolací súd len dopĺňa, že dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, a nie skutočnosť, že žalobca predložil súdu nové listinné dôkazy, keď súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP, pričom ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania strany sporu nemali, avšak v dôsledku zrušenia veci v tomto rozsahu (i keď z iného dôvodu)

sa vec dostala do štádia opätovného prejednania súdom prvej inštancie vrátane možnosti vykonania ďalšieho dokazovania.

21. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne v jeho vyhovujúcej časti, čo do zaplatenia sumy 11.464,50 eura, v ktorej časti ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdil, pričom vo zvyšnej vyhovujúcej časti, v zamietajúcej časti je potrebné konštatovať dôvodnosť podaných odvolaní žalobcu a žalovaného, ako i nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pre jeho nespreskúmateľnosť (vo vzťahu k istine), ako i nesprávne právne posúdenie veci (vo vzťahu k úroku z omeškania), čo bolo dôvodom na postup v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/, c/ a na vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zrušeniu rozhodnutia odvolacím súdom podlieha i výrok o trovách konania ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej (od výsledku sporu). Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vec v rozsahu zrušenia opätovne prejednať a rozhodnúť a rozhodnutie súdu odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné (v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 , vysporiadajúc sa pritom i s jednotlivými námietkami strán sporu vo vzťahu k odvolaním zrušených častí napadnutého rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .