Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Cb/135/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Tomášom Novákom v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 00 420 166 zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou - advokátkou, so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O.BOX 39, 830 03 Bratislava 33, proti žalovanému: MPL Real, s.r.o., so sídlom Jarková 1, 080 01 Prešov, IČO: 45 467 013 zastúpenému JUDr. Ľubou Berezňaninovou - advokátkou, so sídlom Hlavná 45, 080 01 Prešov o zaplatenie 951,68 € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 951,68 €, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 951,68 € odo dňa 01.12.2015 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vzájomný návrh žalovaného o nahradenie prejavu vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako používateľovi, uzavrieť so žalovaným Hromadnú licenčnú zmluvu v časti Licenčná odmena a jej splatnosť vylučuje na samostatné konanie.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 04.12.2015 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 951,68 € s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že ako organizácia kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) má udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 pod č.k. MK-663/2010-70/6165, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to tak, ako je špecifikované v udelenom oprávnení. 2. Žalobca vykonáva kolektívnu správu aj na použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. V takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach, ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. V zmysle právnych predpisov, judikatúry. právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára žalobca 5 prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu, a to konkrétne Časť II., sekcia B, odsek 2. 3. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Bélier. ktoré sa nachádza na adrese Jarková 1. v Prešove, pričom ide o zariadenie v štandarde trojhviezdičkového hotela. Žalobca má za

to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používa predmety ochrany spravované žalobcom a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania retransmisie prostredníctvom technických zariadení. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom. že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v nasledovnom rozsahu 20 zvukovoobrazových zariadení v izbách hotela. 4. V zmysle platných právnych predpisov upravujúcich autorské právo, najmä autorského zákona, je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií. V danom prípade, nakoľko pri danom spôsobe použitia diel ide o kolektívne spravované práva, ktoré spravuje žalobca, na takéto použitie diel autorov zastupovaných žalobcom sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným, ako používateľom diel. 5. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel, avšak napriek tomu doposiaľ k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy nedošlo. Zo strany žalovaného tak ide o neoprávnené použitie diel, resp. predmetov ochrany spravovaných žalobcom. V zmysle § 56 ods. 1 písm. g) zákona 618/2013 Z.z. sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V zmysle § 81 ods. 1 písm. i) zákona 618/2013 Z.z. je organizácia kolektívnej správy povinná domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. 6. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu upozornil žalovaného na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene, a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia, žalovaný však dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil a naďalej neoprávnene používa predmety ochrany spravované žalobcom. Preto si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 01.01.2015 do 30.11.2015. Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčísľuje na 951,68 €, a to podľa Sadzobníka licenčných odmien (za 1 rok), podľa ktorého pri trojhviezdičkovom hoteli je na zvukovoobrazové zariadenie určená sadzba 26 €/rok, čo predstavuje pri 20 zvukovoobrazových zariadeniach v izbách hotela obvyklú licenčnú odmenu vo výške 520 €. Výška bezdôvodného obohatenia ako dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva tak za obdobie 01.01. 2015 - 30.11.2015 (334 dní) predstavuje žalovanú istinu vo výške 951,68 €.

7. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť. Vo svojich prednesoch poukázal na zavádzajúce tvrdenia žalobcu, najmä v súvislosti so svojou odpoveďou na výzvu žalobcu v ktorej žalobcovi oznámil, že nepopiera svoju povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu, avšak nie za podmienok, aké si stanovil sám žalobca. Konkrétne namietal výšku poplatku podľa sadzobníka, ktorú považuje za neprimeranú, určenú svojvoľne bez akéhokoľvek racionálneho základu, a teda svojou povahou neoprávnenú. Žalovaný pritom má riadne uzavreté hromadné licenčné zmluvy s ostatnými kolektívnymi správcami autorských práv - SOZA a SLOVGRAM. Úhrady podľa sadzobníkov týchto kolektívnych správcov autorských práv zohľadňujú okrem počtu hviezd ubytovacieho zariadenia, aj jeho vyťaženosť, príp. rozlohu priestranstva, kde je príslušné zariadenie umiestnené. Zo sadzobníka žalobcu podobnú logiku pri určení výšky licenčnej odmeny nevidno. Preto nie je celkom zrejmé, z čoho vychádza žalobca tvrdením o neoprávnenom užívaní autorských diel, v dôsledku skutočnosti, že žalovaný odmieta uzavrieť s ním hromadnú licenčnú zmluvu. V tejto súvislosti zdôraznil, že autorský zákon(AZ) v znení platnom v období od 01.01.2015 do 30.11.2015, definuje pojem verejný prenos diela, ktorý je spôsobom akým žalovaný používa diela vo svojom ubytovacom zariadení. V zmysle § 5 ods. 14 tohto zákona Verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Je potrebné si v tejto súvislosti uvedomiť zásadnú skutočnosť, že k žiadnemu verejnému prenosu nedochádza v prípade, že v izbe, kde je umiestnené technické zariadenie umožňujúce verejný prenos autorských diel, nie je ubytovaný žiaden hosť. Preto v takom prípade ani nemôže dôjsť k porušeniu autorských práv zo strany žalovaného. V týchto prípadoch je potom aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ, uplatnený žalobcom, minimálne pochybný. Pokiaľ je totiž izba neobsadená, je vylúčené, aby samotnou skutočnosťou, že je v nej umiestnená TV, dochádzalo k naplneniu všetkých kumulatívne určených podmienok stanovených v § 5 ods. 14 AZ. Vo vzťahu k výkladu pojmu verejný

prenos z technického hľadiska poukázal na znenie smernice, ktorá bola prijatá dňa 07.12.2006 kde sa argumentovalo určitým prenosom signálu. Medzičasom však technický vývoj napredoval, čo znamená, že v súčasností už technicky sa takýto prenos neuskutočňuje, naopak hotelové zariadenie žalovaného má uzavretú zmluvu so spoločnosťou Skylink, ktorá mu poskytuje signál prostredníctvom dekódovacích kariet a žalovaný tento signál zobrazuje na svojich televízoroch, z čoho vyplýva, že sa nejedná o verejný prenos do televízora, z čoho by vznikol nárok žalobcu na zaplatenie. Preto sa nejedná sa o verejný prenos ale o zobrazovanie signálu. 8. Podľa § 81 ods. 1 AZ je organizácia kolektívnej správy povinná pri svojej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. To znamená, že aj pri zostavovaní sadzobníka licenčných odmien je povinná postupovať tak, aby sa v nich odrazili všetky relevantné skutočnosti, ktoré majú dopad na reálny rozsah používania autorských diel, ktorých kolektívnu správu navrhovateľ vykonáva. Zo sadzobníka žalobcu vyplýva iba to, že výška licenčnej odmeny sa odvíja výlučne od počtu hviezd, ktoré má to-ktoré ubytovacie zariadenie pridelené a od toho, či v izbe je umiestnené zvukovo-obrazové alebo zvukové zariadenie. Takéto jednoduché určenie výšky licenčnej odmeny je podľa názoru žalovaného v rozpore s vyššie citovaným ust. § 5 ods. 14 AZ, a to z dôvodu, že absolútne nezohľadňuje obsadenosť (vyťaženosť) ubytovacieho zariadenia v posudzovanom období, za ktoré sa platí licenčná odmena. Žalobca preto pri zostavovaní sadzobníka licenčných odmien nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a teda mu nevznikol nárok na odmenu podľa tohto sadzobníka. Keďže namietanú skutočnosť žalobca odmietol v navrhovanej hromadnej licenčnej zmluve zohľadniť a vôbec odmietal o tom so žalovaným komunikovať, neuzavrel tento so žalobcom predložený návrh zmluvy. 9. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku žalovaný v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ, podľa ktorého autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2-násobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva uviedol, že žalobca sám zrejme postupoval pri určení sadzieb licenčných odmien v rozpore s AZ, preto nie je možné, aby sa žalovaný nesplnením povinnosti zaplatiť ním požadovanú odmenu, bezdôvodne obohatil na jeho úkor. 10. Žalovaný nepoprel svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi licenčnú odmenu za používanie autorských diel. Musí však byť primeraná, t.j. minimálne zohľadňovať aj obsadenosť ubytovacieho zariadenia, tak ako je to napr. v prípade SLOVGRAM-u. To znamená, že pokiaľ žalobca požaduje podľa sadzobníka uhradenie licenčnej odmeny vo výške 520 € ročne, táto odmena by mu patrila iba v prípade, že by mal žalovaný 100 % obsadenosť. Pokiaľ je obsadenosť nižšia, napr. 30 %, je celkom logické, aby sa táto skutočnosť odrazila aj na výške licenčnej odmeny, t.j. v takom prípade by bola 156 € ročne. Pre porovnanie poukázal aj na primeranosť licenčných odmien podľa sadzobníkov niektorých kolektívnych správcov autorských práv v zahraničí - napr. Česká republika, Rakúsko, Nemecko, z ktorých sadzby slovenských kolektívnych správcov autorských práv SOZA a LITA, vychádzajú ako vôbec najvyššie. Pritom pokiaľ ide o sadzby ostatných slovenských kolektívnych správcov autorských práv, SOZA pri svojich sadzbách zohľadňuje jednak kvalitatívnu úroveň ubytovacieho zariadenia (počet hviezd], pričom u 3-hviezdového hotela, akým je aj ubytovacie zariadenie žalovaného je sadza vo výške 9,50 € bez DPH/ TV/rok. Zároveň SOZA poskytuje zľavu z tejto sadzby vo výške 20 % až 30 %. SLOVGRAM má pre 3- hviezdové hotely stanovenú sadzbu 12 € s DPH/TV/rok. SLOVGRAM pri výpočte výšky licenčnej odmeny zohľadňuje aj vyťaženosť hotela. Sadzby licenčných odmien určené v sadzobníku LITA odstupňované podľa počtu hviezd, sú v očividnom nepomere. Pri sadzbe licenčnej odmeny v 5 hviezdovom hoteli vo výške 34 €/TV/rok, kde cena za 1 noc je cca o 1/3 vyššia ako cena za 1 noc v 3 hviezdovom hoteli a sadzbe 26 €/TV/rok, by mala byť aj táto sadzba cca o 1/3 nižšia, t.j. cca l2 €/TV/rok. Preto je žalovaný ochotný žalobcovi uhradiť iba odmenu primeranú, t.j. 12 €/TV/rok, pri zohľadnení vyťaženosti hotela. 11. Základný problém, ktorý v prejednávanej veci vznikol je podľa žalovaného vznik protiprávneho stavu, kedy si žalobca vyberá odmeny podľa sadzobníka, ktorý si svojvoľne vytvoril, nezohľadňujúc pritom všetky zákonom predvídané skutočnosti. Autorský zákon účinný do 31.12.2015, v § 82 rieši situáciu, keď sa organizácia kolektívnej správy a používateľ nedohodnú na uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy. V zmysle § 82 ods. 1 AZ ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len „spravované predmety ochrany"), môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo právnická osoba združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh

spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h). Pri rozhodovaní súdu o žalobe podľa § 82 AZ platí, že súd môže rozhodnúť len tak, že návrhu úplne vyhovie alebo ho zamietne; sám však nemôže obsah zmluvy modifikovať. To, že predmetná hromadná licenčná zmluva nie je medzi účastníkmi uzavretá sa rozhodnutím o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia, nezmení. Preto konanie o tejto žalobe žalovaný považuje z pohľadu hmotného práva za neúčelné a preto podal vo veci žalobu podľa § 82 AZ, pričom návrh Hromadnej licenčnej zmluvy, v ktorej žiada súd o nahradenie vôle žalobcu, iba v rozsahu určenia výšky licenčnej odmeny, ktorá je upravená v čl. III. predmetného návrhu nasledovne: Súd nahradzuje prejav vôle žalobcu - LITA vo vzťahu k žalovanému ako Používateľovi, uzavrieť so žalovaným Hromadnú licenčnú zmluvu v časti Licenčná odmena a jej splatnosť, v tomto znení: Článok III - Licenčná odmena a jej splatnosť : Používateľ sa zaväzuje riadne a včas zaplatiť licenčnú odmenu za súhlas udelený v článku II tejto Zmluvy. Výška licenčnej odmeny je 12 € za 1 zvukovoobrazové zariadenie ročne. Táto odmena predstavuje základnú sadzbu licenčnej odmeny, pripadajúcu na 100 % vyťaženosť ubytovacieho zariadenia Používateľa. V prípade nižšej vyťaženosti je Používateľ povinný zaplatiť pomernú časť licenčnej odmeny pripadajúcu na rozsah vyťaženosti ubytovacieho zariadenia v posudzovanom období.

12. Súd vykonal dokazovanie výsluchom zástupcov sporových strán, oboznámením žaloby, oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, listu zo dňa 28.07.2015, listu zo dňa 16.09.2015, predžalobnej výzvy - odpoveď zo dňa 30.11.2015, Sadzobníka autorských odmien za používanie hudobných diel prostredníctvom technických zariadení (verejný prenos) SOZA účinného od 01.01.2015 Sadzobníka SLOVGRAM-u platného od 01.01.2015, Hromadnej licenčnej zmluvy - návrh, ostatného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:

13. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. vyzval žalovaného ako na vydanie bezdôvodného obohatenia, s čím žalovaný nesúhlasil, ako je to vyššie uvedené.

14. Žalobca vo svojich prednesoch k obrane žalovaného poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej Smernica), ktorej poznanie a rešpektovanie je pre eurokonformný výklad zákona č. 618/2003 Z.z., ktorým sa riadia nároky uplatňované žalobou (ďalej len AZ), nevyhnutné. Podľa ods. 9 úvodných ustanovení Smernice : „Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.“ Na duševné vlastníctvo, ako súčasť vlastníctva, sa tak v plnom rozsahu vzťahuje ochrana vlastníctva a nedotknuteľnosti podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd. Ústavná zásada ochrany výsledkov tvorivej duševnej činnosti, a tiež pravidlo ustanovené v ČI. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré uvádza, že „výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ sa tak musia aplikovať v plnom rozsahu pri rozhodovaní o prejednávanom prípade. Akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva je preto možný len v rozsahu stanoveným zákonom a extenzívne výklady obmedzovania vlastníckych práv sú nedovolené a v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Pri výklade práv autorov tak musia byť zohľadnené ústavné princípy maximalizácie ochrany súkromných práv a zákazu svojvoľného zasahovania do súkromných práv zo strany tretích subjektov, v tomto prípade žalovaného. Autorské práva autorov zastúpených navrhovateľom sú chránené zákonom a ústavou a medzinárodnými normami do najvyššej možnej miery. Autori zastúpení žalobcom môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle a nikto do ich práv nesmie zasahovať, tak ako to robí v tomto prípade žalovaný. Autorské práva sú pritom svojou povahou právami absolútnymi, pôsobia erga omnes, a teda z ich výkonu sú vylúčené všetky ostatné osoby, pokiaľ im to subjekt týchto práv neumožní, pričom autorských práv sa nemožno vzdať, ani ich previesť. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice „Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby bolo schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby „na požiadanie“, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícii.“ Podľa ods. 11 úvodných ustanovení Smernice „Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov

pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“ Podľa ods. 22 úvodných ustanovení Smernice „Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať za cenu obetovania prísnej ochrany práv ...“ Podľa § 18 ods. 2 písm. h) AZ „Autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na : ... h) verejný prenos diela. Podľa § 18 ods. 4 AZ „Iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v prípadoch ustanovených týmto zákonom.“ 15. Žalovaný sa dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov. 16. Žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že s dielami autorov je možné nakladať len na základe ich súhlasu udeleného licenčnou zmluvou, o čom svedčí aj ním tvrdená skutočnosť, že má uzatvorené hromadné licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM, teda s inými organizáciami kolektívnej správy. Napriek tejto vedomosti a bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom nakladal s dielami autorov formou verejného prenosu diel. 17. Pri ďalšom verejnom prenose vysielania ide o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení (televízory) alebo zvukových zariadení (rádiá), ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach, ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa samotné poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalobca vo svojej prevádzka umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené televíznym príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Žalobca má za preukázané, že už samotným umiestnením týchto zariadení do izieb a ostatných priestorov hotelového zariadenia, pričom tieto zariadenia sú vybavené televíznym signálom, sú naplnené podmienky uskutočňovania ďalšieho verejného prenosu diel, resp. predmetov ochrany spravovaných žalobcom. 18. Žalobca vo svojom sadzobníku zohľadňuje iba kategóriu ubytovacieho zariadenia. Vyťaženosť, na ktorú žalovaný poukazuje, žalobca nezohľadňuje. Hromadnou licenčnou zmluvou žalobca udeľuje používateľom právo a nie povinnosť používať diela verejným prenosom s tým, že je na používateľovi do akej miery toto právo využíva a žalobca ani nekontroluje využívanie tohto práva používateľom. Na tomto základe je založená prevažná väčšina organizácii kolektívnej správy pôsobiacich v EÚ. Jednou z mála organizácii kolektívnej správy v EÚ, ktorá zohľadňuje vyťaženosť je aj SLOVGRAM. na ktorú poukázal žalovaný. SOZA však pri výške licenčnej odmeny nezohľadňuje vyťaženosť. Pri SOZA túto skutočnosť žalovaný akceptoval a súhlasil s ňou. pri žalobcovi to však namieta. Žalobca poukázal na skutočnosť, že okruh ním zastupovaných autorov je veľmi široký, neporovnateľný s ostatnými organizáciami kolektívnej správy. V rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. Je teda zrejmé, že podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcov v televíznom vysielaní je značne vysoký, nakoľko žalobca zastupuje autorov, ktorí sú hlavnými pôvodcami televíznej a filmovej tvorby, a to nielen slovenskej, ale aj zahraničnej, ktorá je vo veľkej miere zastúpená v obsahu televízneho vysielania aj slovenských televíznych vysielateľov, žalobca takto v Slovenskej republike zastupuje napríklad významnú časť americkej televíznej a filmovej tvorby. Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcom je tak podstatne vyšší oproti podielom predmetov ochrany autorov zastupovaných SOZA A SLOVGRAM. 19. Súčasne žalobca odmietol argumentáciu žalovaného, ktorý namietal aj samotnú existenciu verejného prenosu technickým výkladom, keď uviedol, že v jeho prípade nedochádza k verejnému prenosu, nakoľko vysielanie nie je technicky zabezpečené šírením signálu ako je to uvádzané v Rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-306/05 zo dňa 07. decembra 2006. Žalovaný si reštriktívnym, špekulatívnym spôsobom vykladá rozsudok Súdneho dvora EÚ, čo je neprípustný výklad. Žalobca v tejto súvislosti poukazal aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti írsku, sp..zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EU v rámci prejudiciálnej otázky uviedol : „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný

prenos ....“ Obdobne vyplýva aj z Uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai, a to vzhľadom na jeho výrok : „Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle Článku 3 ods. 1 smernice “. 20. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú MZV ČR. ČR vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupňovanie diel. Komisia ES však vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom, a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Na základe uvedenej výzvy ČR vypustila zo svojej právnej úpravy uvedenú výnimku. Taktiež Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-351/12 (bod 25) určil že, „Najprv treba „prenos“ chápať tak, že sa týka akéhokoľvek šírenia chránených diel bez ohľadu na použitý technický prostriedok alebo technický postup. 21. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe teda, ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia, ktoré sú schopné prijímať prenos vysielania a to akýmikoľvek technickými prostriedkami, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. 22. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa splnenia podmienky „verejnosti“ žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý sa v Rozsudku sp.zn. C-306/05 zaoberal definovaním pojmu verejnosti v kontexte verejného prenosu v bodoch 37 až 42. Takisto v Rozsudku sp.zn. EÚ C-162/10 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti írsku sa Súdny dvor EÚ opätovne sa zaoberá pojmom verejnosti a verejného prenosu, kedy jeho stanovisko je rovnaké ako v predchádzajúcich rozhodnutiach a v bode 42 koná záver „Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť.“ Navyše žalovaný uzatvoril licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy, a to SLOVGRAM a SOZA, čím potvrdil existenciu verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalovaný pred začatím používania nezískal súhlas ani len jediného z autorov uvedených diel, napriek tomu nakladal s dielami týchto autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. 23. K namietanej výške bezdôvodného obohatenia žalobca zdôraznil, že jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny, súd preto má skúmať, za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 101/2011 z 24.marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiku zároveň považoval za dôkaz toho, že iní používatelia (celkovo 150) na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú. 24. Pokiaľ ide o samotný Sadzobník žalobcu, jeho posudzovanie nie je a ani nemôže byť predmetom tohto konania, napriek tomu žalobca uviedol, že počet žalobcom zastupovaných autorov a nositeľov práv je veľmi široký. V rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o

režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcov je značne vysoký, nakoľko žalobca zastupuje autorov, ktorí sú hlavnými pôvodcami najmä televíznej a filmovej tvorby, a to nielen slovenskej, ale aj zahraničnej, ktorá je vo veľkej miere zastúpená v obsahu televízneho vysielania aj slovenských televíznych vysielateľov, žalobca takto v Slovenskej republike zastupuje napríklad významnú časť americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej, anglickej, českej a ďalšej televíznej a filmovej tvorby (zoznam zmlúv o zastúpení je uvedený na webovej stránke žalobcu). Organizácie kolektívnej správy pri tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany (diel u autorov a umeleckých výkonov u výkonných umelcov) zohľadňujú viaceré kritéria. Okolnosti použitia predmetov ochrany, ale najmä samotný charakter toho - ktorého použitia (Či ide napr. o televízne vysielanie, verejné vykonanie na scéne, atď) je jedným z kritérií. Počet zastupovaných nositeľov práv je samozrejme tiež jedným z kritérií. Ďalším kritériom je rozsah typov predmetov ochrany zastupovaných jednotlivými organizáciami kolektívnej správy. V tomto smere má najširšie portfólio zo všetkých organizácii kolektívnej správy jednoznačne žalobca, ktorý zastupuje majetkové práva autorov k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (SOZA zastupuje len práva autorov k hudobným dielam). Ďalším kritériom je počet použitých predmetov ochrany, ktorý narastá s počtom televíznych kanálov. Avšak, jednoznačne najdôležitejším kritériom, na ktorom je vždy nevyhnutné stavať sadzobníky odmien za použitie predmetov ochrany, je váha, význam a charakter jednotlivých zložiek predmetov ochrany (t.j. portfólio organizácie kolektívnej správy) v rámci toho - ktorého spôsobu použitia. Pri televíznom vysielaní audiovizuálnych diel (ako aj jeho verejnom prenose v hotelových izbách, čo je sekundárne použitie diel primárne použitých televíznym vysielaním) sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa totiž ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania. Z povahy veci je zrejmé, že žalobca zastupuje nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným, keďže zastupuje najmä autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj autorov literárnych diel. ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel (autori tzv. dabingu, ktorý je používaný vo veľkej väčšine u nás vysielaných audiovizuálnych diel). SOZA síce takisto zastupuje vysoký počet nositeľov práv, avšak to nemôže nič meniť na skutočnosti, že ide výhradne o autorov hudobných diel a teda ide o predmety ochrany, ktoré v porovnaní s predmetmi ochrany spravovanými žalobcom tvoria podstatne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným. Rovnako tak vysoký počet výkonných umelcov zastupovaných SLOVGRAM nemení nič na skutočnosti, že v prípade televízneho vysielania ide o výkonných umelcov, ktorí z veľkej časti len realizujú predmety ochrany spravované samotným žalobcom, keďže nejde o autorov diel, a tiež rovnako ide o veľký počet výkonných umelcov, ktorých výkony sa z povahy veci takmer nikdy nestanú obsahom televízneho vysielania používaného žalovaným, napr. v prípade tanečných zborov alebo hudobných telies a pod. Rovnako teda aj v prípade SLOVGRAM ním zastupovaní nositelia práv a spravované predmety ochrany predstavujú značne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným v pomere predmetov ochrany spravovaných žalobcom. 25. Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej správy poukazujeme na skutočnosť, že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. 26. Žalobca osobitne poukázal na skutočnosť, že je potrebné nerozlišovať medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, a teda medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou., čo žalovaný opomína. Teda poukázal na vzťah autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Ako z ich pomenovania vyplýva („práva súvisiace s autorskými právami“), tieto práva sú svojou samotnou

podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela autorov) a preto nemajú a ani nikdy nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ čo autori musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu, bez toho, aby udeľovali licenciu. Ani prípadný vyšší počet použitých umeleckých výkonov alebo vyšší počet zastupovaných výkonných umelcov inou organizáciou kolektívnej správy ako je žalobca, preto nemôže v konečnom dôsledku priznať výkonným umelcom lepšie postavenie ako autorom, ktorých tvorivý vklad predchádza akémukoľvek umeleckému výkonu, je jeho základom a podmienkou jeho vzniku. Licenčná odmena sa tak týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov a títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a tento vzhľadom na charakter práv, ktoré spravuje, zohľadňuje vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Poukázal v tej súvislosti aj na novú právnu úpravu (zákon č. 185/2015 Z.z.), ktorá reflektovala na otázku využívania licencie používateľom, keď sa v § 69 ods. 3 výslovne uvádza, že nadobúdateľ nemá právo na vrátenie odmeny alebo jej časti, ak licenciu nevyužije vôbec alebo len sčasti. 27. Preto keďže žalovaný používal predmety ochrany t.j. literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické dielam, diela výtvarného umenia, architektonické diela a dielam úžitkového umenia, formou verejného prenosu, porušoval tým výhradné autorské práva keď bez súhlasu žalovaného používal predmety ochrany verejným prenosom, a preto mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

28. Podľa ust. § 81 ods. 1 písm i) zákona č. 618/2003 Z. z. - Autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne 29. Podľa ust. § 5 ods. 14 Autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. 30. Podľa ust. § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. - Autorského zákona v platnom a účinnom znení ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak.

31. Žalobca si v danej veci uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu čím porušoval výhradné autorské práva. Na posúdenie vzniku právneho vzťahu a nárokov z neho vyplývajúcich, ako aj na práva zo zodpovednosti sa v tomto prípade aplikujú ustanovenia zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení účinnom ku dňu podania žaloby na súde - t. j. k 04.12.2015.

32. Pod pojmom „nositeľ práv“ je potrebné primárne rozumieť autora, ďalej osobu vykonávajúcu majetkové práva autora (napr. nadobúdateľ licencie, zamestnávateľ pri zamestnaneckom diele, škola pri školskom diele), a v neposlednom rade aj osobu vykonávajúcu majetkové práva súvisiace s autorským právom (napr. výkonný umelec, výrobca zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu, audiovizuálneho diela, rozhlasového alebo televízneho vysielateľa).

33. Ako vyplýva z prednesov strán spornou skutočnosťou bol výklad pojmu verejný prenos podľa ust. § 5 ods. 14 uvedeného autorského zákona (618/2003 Z. z.). V zmysle citovaného ustanovenia sa verejným prenosom rozumie: šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Vysielanie je verejný prenos uskutočňovaný vysielateľom, a to aj v prípade, ak ho technicky zabezpečuje iná osoba pod vedením pôvodného vysielateľa a na jeho zodpovednosť vrátane verejného prenosu pomocou satelitu. (ako v prípade hotela Beliér prostredníctvom poskytovania satelitného vysielania cez dekódovacie karty spoločnosti Skylink). Verejnému prenosu v hotelovej izbe sa venoval aj Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom prelomovom rozhodnutí o prejudiciálnej otázke, číslo konania C-306/05 Sociedad

General de Autores y Editores de Espaňa (SGAE) proti Rafael Hoteles SA, zo dňa 07.12.2006 uviedol: „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice." Zároveň Súdny dvor EÚ konštatuje: „Súkromná povaha hotelových izieb nebráni tomu, aby sa v nich uskutočňovaný prenos diela prostredníctvom televíznych prijímačov považoval za verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29." 34. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na čl. 8 Zmluvy svetovej organizácie WIPO o autorských právach prijatej v Ženeve dňa 20.12.1996, z ktorej vychádzal aj Súdny dvor EÚ v citovanom spore SGAE, ktorý znie: „Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 11 ods. 1 bodu ii), článku llbis ods. I bodov i) a ii), článku liter ods. I bodu ii), článku 14 ods. I bodu ii) a článku 14bis ods. I Bernského dohovoru majú autori literárnych a umeleckých diel výhradné právo udeľovať súhlas na akékoľvek vysielanie svojich diel pre verejnosť drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane takého sprístupnenia svojich diel verejnosti, keď jednotlivci môžu mať prístup k týmto dielam z miesta a v čase, ktorý si individuálne zvolia." Uvedenú zmluvu WIPO Copyright Treatv Slovenská republika (SR) ratifikovala dňa 14.01.2000 a je pre SR účinná od 06.03.2002. Na medzinárodnej diplomatickej konferencii konanej dňa 20.12.1996 v Ženeve bolo k uvedenému článku 8 medzinárodnej zmluvy WCT dohodnuté vyhlásenie v nasledovnom znení: „Rozumie sa, že len zabezpečenie fyzických zariadení, ktoré umožňujú alebo dovoľujú vysielanie samo osebe, nemožno pokladať za vysielanie v zmysle tejto zmluvy alebo Bernského dohovoru."

35. Z uvedeného je preto zrejmé, že nárok žalobcu ako autorskej spoločnosti v zmysle zákona je čo do jeho základu daný, keďže zastupuje práva autorov a zároveň výkonných umelcov v rámci filmových diel a tie je možné sledovať na zvukovoobrazových zariadeniach v hotelových izbách hotela Beliér, prevádzkovaného žalovaným, čo žalovaný ani nepopieral. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku však žiadal zohľadniť skutočnosť, že v neobsadenej izbe nie sú daní hoteloví hostia ako zvláštna verejnosť, ktorej doteraz obsah diel nebol sprístupnený a ktorá si môže zvoliť sledovanie diel individuálne, to znamená podľa času a miesta, ktoré si zvolí, teda obsadenosť izieb ako aj počet aktívnych dekódovacích kariet pre satelitné vysielanie.

36. Organizácie kolektívnej správy práv autorov a práv príbuzných autorským právam požívajú postavenie monopolov, ktoré je akceptované aj Európskou Komisiou z dôvodov, že ide o výkon práva vo verejnom záujme. Avšak ani pri výkone činnosti vo verejnom záujme by organizácie kolektívnej správy práv autorov nemali sklznuť k praktikám tzv. patentových trollov (patent trolls), ktorí sú držiteľmi patentu, nevyvíjajú ho, nijak nevyužívajú, ale uplatňujú ho len šikanóznym spôsobom na súde za účelom získania licenčných poplatkov. Takýto šikanózny výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi a celosvetovo nepožíva právnu ochranu. Výšku žiadaného licenčného poplatku by si mala vedieť každá organizácia kolektívnej správy práv vedieť obhájiť a to predovšetkým preukázaním administratívnych nákladov spojených so spravovaním práv v tejto organizácii, ako aj preukázaním ktorých autorov a umelcov konkrétne zastupujú vo vzťahu k právu udeliť súhlas na verejný prenos, keďže aj mnohé veľké produkčné americké firmy si vykonávajú správu niektorých svojich práv samostatne, nie cez kolektívne organizácie. Kolektívne organizácie skôr zastupujú malých autorov a umelcov, ktorí nemajú vybavenie a prostriedky ochraňovať si svoje práva samostatne, a tým vyplácajú následne odmeny za použitie ich diel.

37. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je kvázi deliktuálnym vzťahom a nie typicky zodpovednostným vzťahom v zmysle teórie občianskeho práva, preto sa súd musel zaoberať aj tým, či sa v danom prípade nebude uplatňovať už nový autorský zákon - zákon č. 185/2015 Z. z. v platnom a účinnom znení, ktorý zmiernil prísnosť zákona 618/2003 Z. z. a pri porušení práv autora (a teda aj práv príbuzných autorským právam) umožňuje v zmysle ust. § 58 citovaného zákona žiadať okrem náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy aj klasické vydanie bezdôvodného obohatenia v intenciách občianskeho práva hmotného (bez odkazu na obvyklú odmenu pri licenčnej zmluve). V zmysle všeobecnej (aj ústavnej) zásady sa neskorší zákon použije, keď je pre porušovateľa (teda páchateľa) priaznivejší.

38. Zároveň však musel súd vziať v úvahu aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, č. k. sp. zn. C-367/15 z 25.01.2017 vo veci Stowarzyszenie „Otawska Telewizja Kablowa" proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, ktorý znie: „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady

2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy."

39. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrnne a vychádzajúc z aktuálnej judikatúry dospel súd k záveru, že v danom prípade ide zo strany žalovaného o neoprávnené použitie predmetov ochrany spravovaných žalobcom, v dôsledku čoho vzniklo žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv autorov a práv príbuzných autorským právam a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného prednesu žalobcu.

40. Preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

41. Podľa § 365 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

42. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

43. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

44. Žalovaný nezaplatením pohľadávky v lehote určenej žalobcom vo výzvach zo dňa 28.07.2015 a 16.09.2015 dostal sa dňom nasledujúcim po uhynutí určenej lehoty do omeškania som splnením svojho peňažného záväzku. Preto je povinný zaplatiť v zmysle citovaných ustanovení žalobcovi uplatnený úrok z omeškania, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

45. Vzájomný návrh žalovaného o nahradenie prejavu vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako používateľovi, uzavrieť so žalovaným Hromadnú licenčnú zmluvu v časti Licenčná odmena a jej splatnosť súd v zmysle ustanovenia § 166 ods. 2 vylúčil na samostatné konanie, nakoľko o tomto nároku je potrebné vykonať samostatné dokazovanie prekračujúce rámec predmetu konania.

46. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. O trovách konania rozhodol súd v zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresný súd Prešov. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa

odvolateľ domáha. (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 .