Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Sa-21-2020.pdf
PDF · 109.61 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/21/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcu U. K., bytom M. XX, XX XXX M., podnikajúca na Slovensku do 4.4.2017 pod obchodným menom Marzena Zabawa - JUPITER, IČO: 45842663, právne zastúpeného JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Kuzmányho 18 proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, za účasti W. K. Z., bytom Y. X/XX, XX-XXX M., Poľsko o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 28. apríla 2020 číslo: XXXX-X/XXXX-BA, na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto
rozhodol:
Žalobu o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovanej
1. Napadnutým rozhodnutím žalovaná ako odvolací orgán odvolanie žalobcu a zamestnankyne: W. K. Z. proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Svidník ( ďalej pobočka) zo dňa 23.09.2019 číslo: XXXX-XX/XXXX-SK zamietla a rozhodnutie pobočky potvrdila.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázala na rozhodnutie pobočky, ktorá podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (zákon o sociálnom poistení) rozhodol tak, že W. K. Z. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti (ako zamestnancovi u zamestnávateľa U. K. - JUPITER) od 01.06.2013 do 30.11.2015 podľa slovenskej legislatívy. Konštatovala, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal zamestnávateľ odvolanie v ustanovenej lehote kvôli nedostatočne zistenému skutkovému a právnemu stavu veci a uviedla odvolacie dôvody. Konštatovala, že odvolanie podala aj zamestnankyňa W. K. Z. s totožnými námietkami ako zamestnávateľ. Zamestnankyňa bola vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec žalobcu od 01.06.2013 do 30.11.2015. Žalobca vykonával činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a v registri zamestnávateľov bol vedený od 01.10.2010 do 31.03.2017.
3. Žalovaná konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa uplatňujú koordinačné nariadenia (základné a vykonávacie nariadenie), ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala čl. 11 (1), (3), čl. 13 (3) „základného nariadenia“ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, čl. 16 (1), (2), (3) vykonávacieho nariadenia - č. 987/2009. Poukázala na vzájomnú spoluprácu, informovanosť o relevantných skutočnostiach príslušných inštitúcií členských štátov v zmysle čl. 76 základného
nariadenia, na určovanie uplatniteľnej legislatívy v istých prípadoch spôsobom podľa čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. Zo strany poľskej ZUS Oddzial v Krakowie bolo oznámené, že ZUS určila, že pani W. K. Z. od 01.06.2013 do 31.05.2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. So ZUS prebehli rokovania, výmena informácií. Dňa 17.12.2015 bolo ústrediu Sociálnej poisťovne v SR doručené oznámenie ZUS Oddzial w Krakowie, že podľa čl. 16(2) vykonávacieho nariadenia pani W. K. Z. podlieha od 01.06.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, zároveň zrušila dočasné určenie slovenskej legislatívy. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala, stalo sa definitívnym. Z tohto dôvodu bola zamestnankyňa prihlásená do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne, preto vzhľadom na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy bolo potrebné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov, a tak pobočka Svidník vydala rozhodnutie, pričom námietky v dovolaniach nezakladali dôvod na zmenu alebo zrušenie tohto rozhodnutia.
II.
Argumenty žalobcu v správnej žalobe
4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Žalobca sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím žalovanej ako orgánu verejnej správy. Poukázal na podstatné časti rozhodnutia žalovanej. Mal za to, že predmetným žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, pričom citoval čl. 2 ods. 1, čl. 1 ods. 3, čl. 11, 13 základného nariadenia, čl. 16 (1), (2), (4) vykonávacieho nariadenia.
5. Pokračoval, že otázka, či ďalší účastník konania ako zamestnanec žalobcu spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal zamestnanec bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietal oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa
- žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca ako zamestnanca žalobcu 2 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Ak by aj konajúci súd mal za to, čo však zásadne žalobca rozporoval, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, resp. žalovaná ako odvolací orgán, má v tomto smere pôsobnosť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákona o SP (...do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch...), potom namietal samotnú existenciu spornosti ako predpokladu aplikácie tohto ustanovenia zákona o sociálnom poistení. Podporiac vyššie uvedenú argumentáciu poukázal na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v uznesení č. k. 1Vs/1/2018. Z preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, či resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, pretože definitívne určená bola slovenská legislatíva, a nie poľská ako tvrdí, resp.
či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi. Ak by konajúci súd prijal tvrdenie žalovanej, že bola definitívne určená legislatíva poľská, čo však žalobca rozporuje, nakoľko nebol dodržaný správny postup v zmysle koordinačných nariadení, tak aj v tom prípade je treba rešpektovať vyššie uvedený záver Veľkého senátu. Za zásadnú skutočnosť ohľadom určenia definitívne určenej uplatniteľnej legislatívy v tomto ohľade považuje žalobca rozsudok odvolacieho súdu v Rzesowe, sp. zn. III AUa 495/17 zo dňa 17.05.2018, v zmysle ktorého ďalšiemu účastníkovi konania bola určená slovenská legislatíva ako legislatíva uplatniteľná. Sociálna poisťovňa odignorovala tento fakt, napriek tomu, že určite bola zo strany ZUS informovaná. Navyše ani v rozhodnutí toto neuvádza, ale len bezbreho uvádza určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, pričom nerešpektuje to, že dňa 09.10.2013 ďalšiemu účastníkovi konania bola určená uplatniteľná legislatíva slovenská, a to definitívne, nakoľko určenie uplatniteľnej slovenskej legislatívy Sociálna poisťovňa nenamietala v lehote 2 mesiacov.
6. V ďalšej časti žalobca poukázal na nesprávnosť postupu a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, pričom nesprávnosť odôvodňoval poukazom na príslušné ustanovenia rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov. Uzavrel, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol. Určenie uplatniteľnej legislatívy (poľskej), resp. jej zmena z určenia slovenskej uplatniteľnej legislatívy, je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom dikcie žalovanej, ktorej zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovanej i prvostupňové rozhodnutie pobočky.
III.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
7. Žalovaná v úvode vyjadrenia zo dňa 05.11.2020 k správnej žalobe poukázala na platný legislatívny stav v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia v rámci EÚ, citovala niektoré ustanovenia príslušných nariadení, poukázala na inštitút určovania uplatniteľnej legislatívy. V súvislosti s touto konkrétnou vecou poukázala na komunikáciu medzi ňou a spolupracujúcou poľskou organizáciou sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava ohľadom zisteného fenoménu práce štátnych príslušníkov európskych krajín na území inej členskej krajiny a využívania princípu podliehania právnej úprave sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu vo vlastný prospech týmito zamestnancami - živnostníkmi, , resp. na komunikáciu so ZUS Krakow, ktorá najskôr určila vo vzťahu k zamestnankyni žalobcu uplatniteľnú legislatívu SR a neskôr vzhľadom na zistenia ako definitívnu legislatívu Poľska. K tomu odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 ohľadom záväznosti definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcu poukazujúce na absenciu zmierovacieho dialógu nie sú opodstatnené. K uzneseniu Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Vs/1/2018, na ktoré žalobca poukazuje, konkrétne v súvislosti s námietkou nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia, žalovaná argumentovala, že v prejednávanom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodla o určení uplatniteľnej legislatívy, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Posúdiť vznik/zánik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. v predmetnom prípade Sociálna poisťovňa. Navyše, prijaté závery Najvyššieho súdu SR týkajúce sa určenia uplatniteľnej legislatívy vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia nemožno na daný prípad aplikovať, keďže k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo postupom podľa článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia. Zdôraznila, že Sociálna poisťovňa, ktorá vedie register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia (ďalej len „register poistencov“), je povinná kontrolovať správnosť údajov v tomto registri. V prípade, že sú v registri poistencov uvedené nesprávne údaje, je povinná urobiť také kroky, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym. Do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou (ďalej
len „register poistencov“) bol zamestnanec zamestnávateľom prihlásený na obdobie od 1. júna 2013 do 30. novembra 2015. Vzhľadom na definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy, čím bolo nepochybné, že zamestnanec od 1. júna 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bolo potrebné odstrániť následky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov, Pobočka preto za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydala, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie o nevzniku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla Sociálna poisťovňa, ústredie, využiť, bolo v rámci odvolacieho konania, prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Navrhla žalobu zamietnuť.
IV.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania k správnej žalobe
8. Ďalší účastník konania sa k podanej správnej žalobe nevyjadril.
V.
Posúdenie skutkových zistení a právne argumenty správneho súdu
9. Správne súdnictvo je upravené zákonom č. 162/2015 Z. z. správnym súdnym poriadkom (ďalej len SSP).
10. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
11. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
12. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) SSP, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.
13. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
14. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
15. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
16. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
17. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, a pritom prednostne skúmal súvis medzi napadnutým rozhodnutím a obsahom správnej žaloby v odkaze na § 97 SSP a § 98 ods. 1 písm. e) SSP, § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že žalobu je potrebné odmietnuť.
18. Predmetom preskúmania bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie o tom, že pani W. K. Z. v istom období nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti. V prvom rade správny súd potrebuje za potrebné zdôrazniť, že táto osoba bola zamestnancom žalobcu, pričom je zásadné, že táto osoba sama správnu žalobu nepodala. Z výroku a obsahu napadnutého rozhodnutia žalovanej tak ako bolo uvedené vyššie vyplýva, že rozhodnutie sa vzťahuje výhradne na práva a právom chránené záujmy osoby zamestnanca, keďže enunciát rozhodnutia pojednáva výlučne o poistnom vzťahu tejto osoby.
19. Uvedená skutočnosť mala rozhodujúci význam pre rozhodnutie správneho súdu vzhľadom na to, že správne súdnictvo zabezpečuje ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb s dôrazom na to, že aktívnu procesnú legitimáciu priznáva len takým osobám, ktorých subjektívne práva a právom chránené záujmy boli napádaným rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté, pričom tieto okolnosti vyplývajú z hmotnoprávneho predpisu.
20. Práve ustanovenia § 177 ods. 1 SSP a § 178 ods. 1 SSP upravujú, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmov. Správnou žalobou sa takýto žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, teda výlučne za podmienky, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne.
21. V tejto veci podal správnu žalobu žalobca, ktorý nie je osobou, o ktorej poistnom vzťahu bolo napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy rozhodnuté, bol iba jej zamestnávateľom. Už z tejto skutočnosti je evidentné, že explicitne jeho práva a právom chránené záujmy napadnutým rozhodnutím neboli porušené, resp. priamo dotknuté. Navyše v obsahu žaloby nebolo možné nájsť také žalobné argumenty, ktoré by smerovali a poukazovali na porušenie jeho subjektívnych práv. Jediná línia argumentov, ktorú by bolo možné posúdiť ako smerujúcu k popisu zásahu do vlastných práv žalobcu však obsahovala iba všeobecné tvrdenie, že predmetným žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia. Toto tvrdenie nijako nešpecifikuje zásah do subjektívnej sféry žalobcu (hoci obsahuje vyjadrenie o hrubom zásahu do práv žalobcu, z vyššie uvedených skutočností je však zjavné, že tomu tak nie je), ale vyžaduje univerzálne dodržiavanie práva, ku ktorému je však každý orgán štátu zaviazaný. Preto by prijatím takéhoto tvrdenia ako opodstatneného žalobného argumentu znamenalo, že žalobcom môže byť ktokoľvek. To však Správny súdny poriadok vylučuje.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že nemohlo byť zasiahnuté do právnej sféry žalobcu. Žalobca obsahom žaloby namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv zamestnanca.
23. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. V rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/120/2019 (v Zbierke súdnych rozhodnutí publikované pod č. 3/2021) okrem iného uviedol: „Osobitne bolo potrebné vyhodnotiť aj ich aktívnu legitimáciu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Nepreukázanie aktívnej žalobnej legitimácie má za následok rozhodnutie správneho súdu o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP.
24. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
25. Kasačný súd pripomína, že správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, ktorý umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie“.
26. Najvyšší súd SR vyslovil viackrát tento právny názor v totožných veciach, napr. v rozsudku sp. zn. 9Sžso /88/2015 zo dňa 26.04.2017, z ktorého vyplýva:... „Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1./ rade nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1./rade priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1./rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného samostatné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1./ rade, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržanie základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1/ rade, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí mal značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za nesplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval, pretože žalobca v 1./ rade argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území Slovenskej republiky pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky“.
27. Zároveň správny súd poukazuje, že v obdobnej skutkovej veci žalobcu - zamestnávateľa a ďalších účastníkov konania- zamestnancov, vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 3S/33/2014 boli žaloby žalobcu zamietnuté. V tejto veci Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 33/2014 z 30. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9 Sžso 162/2015 zo dňa 31. mája 2017 a jemu predchádzajúcim postupom. Ústavný súd SR túto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
28. V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 7Sžsk/15/2021 Najvyšší súd SR okrem iného uviedol: „Vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditio sine qua non v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou / právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v podanej správne žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verenej správy ukrátený na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch“.
29. Podľa § 97 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
30. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
31. V rozhodnutím sp. zn. 9Sžsk/91/2020 Najvyšší súd SR uviedol: „So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu“ a tiež : „V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sžr/2/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že: „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania“.
32. Vyššie odôvodnený nedostatok procesnej podmienky - aktívna procesná legitimácia žalobcu spočívajúca v absencii porušenia jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov napadnutým rozhodnutím, je neodstrániteľná podmienka konania.
33. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd nemal inú možnosť ako podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP žalobu uznesením odmietnuť.
34. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 170 písm. a) SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).