Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18C-144-2012.pdf
PDF · 104.34 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/144/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava 1 v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v právnej veci žalobcu: C. Č., U.. XX.XX.XXXX, L. E. XXXX/X, XXX XX A., zast. Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., Dončova 1451/21, 034 01 Ružomberok, IČO: 36862304, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Generálnou prokuratúrou, Štúrova 2, Bratislava o náhradu škody takto
rozhodol:
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi umu 1142,92 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1142,92 Eur počnúc od 02.02.2012 do zaplatenia a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd konanie v časti uplatneného nároku vo výške 140,52 Eur zastavuje.
Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1.Žalobou podanou na tunajší súd dňa 28.06.2012 sa žalobca domáhal zaviazania žalovanej Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstva vnútra SR k zaplateniu 1.283,44 Eur titulom náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci podľa zák.č. 514/2003 Z.z.
Svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že na základe uznesenia vydaného povereným príslušníkom OR PZ v Ružomberku pod sp.zn. 723/OO-RK-2008 zo dňa 20.02.2009 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie podľa § 206 ods.1 Trestného poriadku pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 288 Trestného zákona za prečin ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia. Žalobca sa v danej veci dal zastupovať obhajcom z radov advokátov, ktorý ho zastupoval počas trvania celého konania. Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č.k. 8T 35/2010-343 zo dňa 14.06.2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Žalobcovi na základe vedeného súdneho konania vznikla povinnosť voči obhajcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 1.283,44 Eur. Vyčíslené náklady obhajoby obhajcovi žalobca riadne uhradil na základe vystavenej faktúry č. 2010/59 zo dňa 01.07.2010 v hotovosti, čoho dôkazom je príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.07.2010.
Vzhľadom k tomu, že v rámci trestného konania bol spod obžaloby oslobodený, vzniklo mu právo voči štátu v zmysle § 3 a §18 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci právo na odškodnenie za náklady spojené s náhradou trov obhajoby v trestnom konaní. Oslobodzujúci rozsudok má tie isté právne účinky ako rozsudok zrušujúci právoplatné rozhodnutie, t.z. že oslobodzujúcim rozsudkom sa deklaruje nezákonnosť trestného stíhania a konštituuje právo na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného zákona.
Svoj nárok žalobca predbežne prerokoval so žalovanou na základe písomného podania zo dňa 03.08.2011 avšak bezvýsledne, nakoľko Ministerstvo vnútra SR, kam žiadosť adresoval, listom zo dňa 01.02.2012 žalobcovi oznámilo, že nepreukázal splnenie podmienok stanovených zákonom pre úhradu uplatneného nároku. Vzhľadom k tomu, že jeho nárok nebol zo strany žalovanej uhradený včas a riadne, dostala sa žalovaná, podľa názoru žalobcu, s poskytnutím plnenia do omeškania a preto žalobca požadoval žalovanú zaviazať aj k zaplateniu úrokov z omeškania počnúc od 02.02.2012 do zaplatenia vo výške 9% ročne zo žalovanej sumy.
2. Ministerstvo vnútra SR, ako subjekt označený v žalobe oprávnený k zastupovaniu žalovanej v predmetnom konaní, písomným vyjadrením zo dňa 18.08.2014 namietal svoje oprávnenie k zastupovaniu žalovanej s poukazom na novelizáciu zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z. účinným odo dňa 01.01.2013.
3. Na základe námietky Ministerstva vnútra SR ako orgánu označeného v žalobe oprávneného k zastupovaniu žalovanej súd konštatoval, že v dôsledku prijatej novely došlo k zmene znenia ustanovenia § 4 ods.1 písm.b) zák. 514/2003 Z.z. ( ktoré určoval MV SR ako orgán konajúci v mene štátu v prípadoch ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru ) tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo ak vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, vo veci náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. , keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, koná Generálna prokuratúra SR. Keďže prechodné ustanovenia prijatej novely neustanovujú inak, pri určení príslušného orgánu oprávneného zastupovať štát v sporoch o nárokoch zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci sa postupuje podľa znenia novelizovaného ustanovenia. S poukazom na túto skutočnosť súd akceptoval námietku Ministerstva vnútra SR a na pojednávaní konanom dňa 09.01.2017 určil Generálnu prokuratúru SR ako orgán oprávnený zastupovať žalovanú v predmetnom konaní.
4. Žalovaná v rámci prednesu na pojednávaní konanom dňa 09.01.2017 uviedla, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia je potrebné posudzovať podľa ustanovení trestného poriadku účinného v čase jeho vydania. Ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že ho spáchala konkrétna osoba, je povinnosťou príslušníka Policajného zboru vzniesť obvinenie. V danom prípade výsledky vyšetrovania (listinné dôkazy, výsluch svedkov) nasvedčovali tomu, že trestný čin spáchal žalobca.
Taktiež poukázala na nález ÚS SR sp. zn. II ÚS 163/2013, podľa ktorého údajné vznesenie obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné alebo odporujúce zákonu len preto, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Ďalej poukázala na to, že žalobca mal možnosť ešte pred vznesením obvinenia vyvrátiť podozrenie voči svojej osobe, avšak tak neurobil nakoľko ako svedok a ako obvinený odmietol vypovedať. Súčasne namietala aj výšku uplatneného nároku z hľadiska správnosti výpočtu odmeny obhajcu za jednotlivé úkony podľa platnej tarify ( vyhl.č. 655/2004) a to v súvislosti s úkonom zo dňa 19.06.2009, kde si žalobca uplatňuje základnú sadzbu odmeny avšak podľa §14 ods. 2. pism. c) vyhlášky, pretože nejde o sťažnosť proti rozhodnutie vo veci samej a teda odmena by mala byť účtovaná len v rozsahu . Taktiež namietala odmenu účtovanú za porady s klientom, nakoľko tieto neboli v konaní preukázané, naviac v prípade tretej porady s klientom dňa 05.01.2010 by odmena mala byť účtovaná len do výšky v zmysle §14 ods.2 písm.g) vyhlášky. Pokiaľ ide o štvrtú poradu dňa 16.05.2010 túto považuje za neúčelnú nakoľko mala predchádzať hlavnému pojednávaniu.
5. Právny zástupca žalobcu k tvrdeniam žalovanej uviedol, že v súvislosti s obvinením žalobcu boli do spisu predložené listinné dôkazy, ktoré ho vylúčili ako páchateľa trestného činu, čo vyplýva aj zo samotného rozhodnutia trestného súdu. Pokiaľ ide o námietku k vyčíslenej odmene za jednotlivé úkony, uviedol že v podstate žalovaná nenamieta existenciu účtovaných úkonov, len tarifnú výšku účtovanej odmeny za úkony. K námietkam žalovanej nemal pripomienok. V prípade porady s klientom dňa 16.05.2009 uviedol, že keďže pojednávanie sa uskutočnilo dňa 17.05.2009, porada s klientom bola vykonaná deň predtým, čo je štandardné, pretože v rámci porady s obhajcom sa stanovuje stratégia počas celého hlavného pojednávania, v rámci ktorého sa upravuje postup obžalovaného, či bude vypovedať, alebo nie tak, aby bola zabezpečená čo najvyššia ochrana práv klienta. Ak by nebolo nariadené hlavné pojednávanie, porada by nebola vykonaná, preto považuje tento úkon za účelne uskutočnený aj vzhľadom k tomu, že dnes je trestný proces prísne formalistický a právnym laikom robí problém orientovať sa v zložitých procesných nuansách trestného procesu a tieto sa štandardne na porade s klientom riešia.
6. Podaním zo dňa 16.01.2017 právny zástupca žalobcu, vzhľadom k námietkam žalovanej, vzal žalobu v časti o zaplatenie 140,52 Eur späť z dôvodu hospodárnosti konania a to v rozsahu jednej polovice tarifnej odmeny za úkony z 19. 6. 2009, 5. 10. 2009, 7. 1. 2010, a 16. 5. 2010, čo zodpovedá dokopy sume 28,98 + 28,98 + 30,06 + 30,06 Eur, čo zodpovedá sume čiastočného späťvzatia v rozsahu 118,08 Eur bez DPH, teda s DPH - 140,52 Eur s tým, že žalobca trvá na tom, aby mu zvyšok uplatneného nároku, ktorý nebol nijako spochybňovaný bol riadne priznaný v rozsahu sumy - 1283,44 - 140,52 = 1142,92 Eur s jej príslušenstvom tak ako bolo pôvodne uplatnené.
7. V predmetnej veci súd vykonal dokazovanie prednesmi sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi ( rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 8T 35/2010 - 343, vyčíslenie trov obhajoby, faktúra č. 2010/59, príjmový a pokladničný doklad zo dňa 20.07.2010, žiadosť o predbežné prejednanie nároku ) a dospel k záveru, že nárok žalobcu je oprávnený a to z nasledovných dôvodov.
8. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č.514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z. podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt (poškodený) nie je povinný preukazovať v konaní úmysel alebo nedbanlivosť, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, tzv. zodpovednosť za výsledok.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) a f) zákona č.514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
Predmetom tohto konania je náhrada škody spôsobená žalobcovi v dôsledku rozhodnutia vydaného v prípravnom trestnom konaní okresným prokurátorom, ktorým zamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia a následne voči obvinenému podal obžalobu, čím je daná povinnosť zastupovať štát v tomto konaní Generálnou prokuratúrou SR.
Podľa § 5 ods. 1) zákona č.514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 ) zákona č.514/2003 Z.z ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2) zákona č.514/2003 Z.z právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
V predmetnom konaní nebola sporná skutočnosť, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie a tento proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 20.02.2009 č. ČVS: ORP-723/OO-RK-2008 podal sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím okresného prokurátora zamietnutá ako nedôvodná ako i skutočnosť, že v konečnom dôsledku bol žalobca spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodený rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č.k. 8T 35/2010-343 zo dňa 14.06.2010.
9. V súvislosti s námietkou žalovanej, že si žalobca sám privodil trestné stíhanie voči svojej osobe súd uvádza, že oslobodenie spod obžaloby má samo o sebe taký istý význam a účinok ako zrušenie uznesenia po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia alebo rozhodnutia o väzbe. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný zasahujúci do základných práv subjektu chránených Ústavou. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozsudok NS SR sp.zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).Oslobodenie spod obžaloby preukázalo nedôvodnosť trestného stíhania ako prostriedku vedúceho k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti. Vzhľadom k uvedenému sa súd nestotožnil s právnou argumentáciou žalovanej ohľadom zavinenia trestného stíhania samotným žalobcom.
10. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 18 ods. 3 veta prvá zák. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.
Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti t.j. zodpovedný subjekt, nezákonné rozhodnutie, výsledok rozhodnutia spočívajúci vo vzniku škody, príčinnú súvislosť medzi konaním subjektu a vznikom škody a protiprávnosť konania, ako i zákonom vyžadované podmienky ( § 6 ods. 2) zákona č. 514/2003 Z.z.) Taktiež predpokladom úspešného uplatnenia nároku na súde je jeho predbežné prejednanie v zmysle ust. § 15 zákona 514/2003 Z.z. V danom prípade boli všetky predpoklady vzniku škody ako i podmienky pre uplatnenie nároku splnené. Z predloženého listinného dôkazu zo dňa 03.08.2011 súd zistil, že nárok bol uplatnený písomne na MV SR, ktorému súčasne boli predložené doklady o vyúčtovaní trov obhajoby a ich úhrady žalobcom, ktorý ho vyhodnotil ako neopodstatnený. Na základe predbežného prerokovania nároku žalobca totožne, ako v predmetnom konaní, žiadal uhradiť titulom náhrady škody trovy obhajoby vo výške 1.283,44 Eur.
11. Pri skúmaní rozsahu škody súd vychádzal z nárokov uplatnených v rámci predbežného prerokovania nároku ako i predložených listinných dôkazov t.j. vyúčtovania nákladov na obhajobu a dokladu o úhrade odmeny, dokumentujúcich so zastupovaním žalobcu v trestnom konaní. Trovy konania podľa špecifikácie právneho zástupcu žalobcu v trestnom konaní pozostávali:
a) z vyúčtovanej odmeny za 16 hlavných úkonov ku ktorým bol účtovaný režijný paušál ( odmena za zastupovanie 9 úkonov / 57,95 Eur a režijný paušál/ 6,95 Eur : 27. 02. 2009 prevzatie veci vrátane prvej porady, 27. 02. 2009 sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, 09. 03. 2009 účasť na výsluchu obvineného, 8. 6. 2009 námietka zaujatosti, 19. 06. 2009 sťažnosť proti uzneseniu povereného príslušníka OO PZ Ružomberok, 05. 10. 2009 ďalšia porada s klientom, 06.10. 2009 výsluch svedka C.. L. , XX. XX. XXXX účasť na preštudovaní spisu po ukončení vyšetrovania, 07. 12. 2009 návrhy na doplnenie dokazovania, odmena za zastupovanie 7 úkonov/60,11 Eur a rež.paušál/7,21 Eur : 05. 01. 2010 ďalšia porada s klientom, 07.01. 2010 výsluch obvineného, 16. 02. 2010 účasť na preštudovaní spisu po ukončení vyšetrovania, 23. 03. 2010 návrhy na odmietnutie obžalobv a vykonanie dokazovania na HP, 16.05. 2010 ďalšia porada s klientom, 17.05. 2010 účasť na hlavnom pojednávaní , 14. 06. 2010 účasť na hlavnom pojednávaní
b) náhrady za stratu času t.j. náhrady za stratu času v súvislosti s účasťou na úkone za čas strávený cestou z mesta Ružomberok do obce Sučany a späť v súvislosti s úkonom zo dňa 06. 10. 2009 zodpovedá 2 x 1 začaté polhodiny (čas trvania cesty z mesta Ružomberok do mesta Sučany zodpovedal 25 minútam, t. z. 1 začatej.
Trovy obhajoby teda predstavovali celkovo sumu 1.283,44 Eur.
12. V súvislosti s uplatnenou námietkou žalovanej žalobca čiastočne vzal žalobu späť a uplatnený nárok ponížil o sumu 140, 52 Eur t.j. v rozsahu jednej polovice tarifnej odmeny za úkony z 19. 6. 2009, 5. 10. 2009, 7. 1. 2010, a 16. 5. 2010, čo zodpovedalo dokopy sumám 28,98 + 28,98 + 30,06 + 30,06 Eur, a čo zodpovedalo výške čiastočného späťvzatia v rozsahu 118,08 Eur + DPH = 140,52 Eur a žiadal priznať náhradu škody vo výške 1.142,92 Eur. Zvyšok uplatneného nároku žalovanou nebol spochybňovaný. 13. Pokiaľ ide o námietku žalovanej o neúčelnosti a neefektívnosti vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní v tomto smere súd poukazuje na zásadu práva na obhajobu, ktorá je vyjadrená v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 40 Listiny základných práv a slobôd. Právo na obhajobu upravuje aj čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Právo na obhajobu je vymedzené aj v zásadách trestného konania, keď podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku každý ^proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu. Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Obsah práva na obhajobu má svoju pozitívnu a negatívnu zložku. Obvinený (tiež podozrivý, ako aj obžalovaný a odsúdený) majú právo obhajovať sa a to sami alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu, prípadne právo požiadať o jeho ustanovenie. Súčasne však obvinený má povinnosť v prípadoch tzv. nutnej obhajoby strpieť obhajcu, aj keby si sám neželal, aby bol obhajovaný a na druhej strane je povinnosť orgánov činný v trestnom konaní dbať na dodržiavanie uvedených práv a povinností v celom trestnom konaní. Pozitívna časť obsahu základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočíva teda v možnosti zvoliť si obhajcu, pričom obvinený si môže zvoliť v jednom trestnom konaní viacej obhajcov. Je to slobodná voľba obvineného, ktorú mu žiaden právny predpis nezakazuje. Pokiaľ je daná zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím, a to tak rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj rozhodnutím o vzatí do väzby , pričom táto zodpovednosť je vymedzená ako objektívna a nahradzuje sa skutočná škoda a ušlý zisk. Vo vzťahu ku zodpovednosti štátu za škodu, nie je rozsah jeho zodpovednosti limitovaný kritériom účelnosti nákladov vynaložených poškodeným na trovy obhajoby. Účelnosť ako zákonná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebola v zákone (rozumej z.č. 514/2003 Z.z.) formulovaná, teda účelnosť vynaložených nákladov na obhajobu ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu zákon z.č. 514/2003 Z.z. do dnešného dňa neupravuje. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia takéhoto rozhodnutia a vznik škody v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Zákon č. 514/2003 Z.z. do 01.01.2013 nelimitoval náhradu nákladov trov konania uplatnených ako súčasť skutočnej škody výškou tarifnej odmeny za poskytnuté služby právne pomoci. Ak by mal záujem zákonodarca limitovať, resp. podmieniť vznik nároku na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym úradným postupom urobil by tak výslovne. Takéto obmedzenia, resp. podmienky vzniku nároku na náhradu škody však nie je možné v obsahu z.č. 514/2003 Z.z. dohľadať. Teda námietku žalovaného v smere neúčelnosti a obdobne aj neefektívnosti žalobcom vynaložených nákladov na obhajobu uplatnených v konaní ako náhradu skutočnej škody nepovažuje súd s ohľadom na obsah právneho predpisu v znení platnom v dotknutom období, t.j. v znení do 01.01.2013 za relevantnú. Žalovaný ide svojimi námietkami neúčelnosti nákladov na obhajobu mimo rámec relevantného právneho predpisu upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nielenže nie je účelnosť vynaloženia nákladov obhajoby zákonnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ale účelnosť nákladov obhajoby nie je tiež možné stotožňovať s príčinnou súvislosťou, pretože ide o odlišné pojmy s rôznym obsahom, keď aj neúčelné náklady na obhajobu, pokiaľ boli vynaložené v trestnom konaní výsledkom, ktorého bolo oslobodenie spod obžaloby vznikli v príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním, resp. v príčinnej súvislosti s nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania. Naviac, ak by sa mali skúmať všetky úkony právnej služby realizované v rámci trestného konania začatého na základe nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania z hľadiska ich účelnosti vo vzťahu ku oslobodzujúcemu rozsudku, muselo by sa v konaní o náhradu škody preukazovať, ktoré konkrétne úkony právnej služby viedli k oslobodeniu spod obžaloby, teda preukazovať v konaní aj výsluchom napr. sudcu, ktorý rozhodol v trestnom konaní o oslobodení obžalovaného, jeho myšlienkové pochody, z ktorých by vyplynulo ktoré úkony právnej služby obhajcu boli práve tie, ktoré viedli sudcu ku vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku. Pre úplnosť súd uvádza, že ak by aj podmienky účelnosti a efektívnosti vynaložených nákladov na obhajobu boli predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu (čo však nie je prípad právnej úpravy obsiahnutej v z.č. 514/2003 Z.z.), nie je dôvod tvrdiť, že obhajoba žalobcu v trestnom konaní, v niektorých jeho častiach bola neúčelnou. Za neúčelnú by bolo možné považovať len takú obhajobu, ktorá by neviedla k svojmu účelu a to v tomto prípade oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Základným vodítkom pre posúdenie jednotlivých nákladov ako neúčelných by mohlo byť zistenie, či úkony obhajoby a náklady na ne vynaložené viedli k zrušeniu alebo zmene nezákonného rozhodnutia, v tomto prípade k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Teda či výsledkom jednotlivých úkonov obhajoby žalobcu v trestnom konaní bolo zastavenie trestného konania alebo oslobodenie spod obžaloby.
14. S poukazom na vyššie uvedené považoval súd za potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
15. Pokiaľ ide o úroky z omeškania podľa § 15 a 16 Zákona, v rámci predbežného prerokovania návrhu, má žalobca právo uplatniť svoj nárok u príslušného orgánu, ktorý je povinný v mene štátu v lehote 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti jeho nárok uspokojiť. Márnym uplynutím tejto lehoty má žalobca právo domáhať sa ochrany svojho práva na súde, pričom štát sa ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu ( § 489 0Z ) dostáva do omeškania a postihuje ho povinnosť zaplatiť žalobcovi ako poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania (Uznesenie NS SR sp.zn. Cdo 48/2010 ). Preto súd žalobcovi priznal popri istine aj úrok z omeškania v súlade s § 517 Obč.zákonníka.
16. Výrok čiastočnom zastavení konania vychádza z ustanovenia § 144, §145, §146 Civilného sporového poriadku podľa ktorých žalobca môže počas konania vziať žalobu späť. Pokiaľ je žaloba vzatá späť čiastočne súd o čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne v rozhodnutí vo veci samej.
17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku a žalobcovi priznal na základe zásady úspechu podľa § 262 ods.1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie môže podať strana v neprospech ktorej bolo vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým ( § 365 CSP ), že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne obsadený senát,
d) konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.