Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cb-28-2016.pdf
PDF · 233.86 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cb/28/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Júliusom Tóthom v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, pr. zást.: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, Nám. Biely kríž 3, 830 03 Bratislava 33, proti žalovanému: EZEX s.r.o., Hlavná 101, 040 01 Košice, IČO: 31 737 510, v konaní o zaplatenie 1357 € s prísl. takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1357 €, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1357 € od 14.3.2016 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku..
Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 17.3.2016 domáhal , aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 1357 €, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1357 € od 14.3.2016 do zaplatenia a zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania. V žalobe okrem iného uviedol, že je žalobca nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom ( ďalej len AZ ), nakoľko mu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.5.2010 pod č. MK-663/2010-70/6165 , a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv má žalobca aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t. j. v zmysle zák. č. 185/2015 Z.z.. V zmysle uvedeného žalobca vykonáva kolektívnu správu na použitia diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany , ku ktorým žalobca spravuje práva takýmto verejným prenosom, uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu, a to konkrétne : Časť II, sekcia B, odsek 2. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Ambassador, pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalobca má za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie ) prostredníctvom technických zariadení, tak, ako je to uvedené vyššie. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v rozsahu 23 zvukovoobrazových zariadení v izbách
ubytovacieho zariadenia Hotel Ambassador. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel, avšak neúspešne. Žalobca upozornil žalovaného na skutočnosť, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a preto ho vyzval k vydaniu bezdôvodného obohatenia a uzatvoreniu licenčnej zmluvy na zvyšok roka 2015. Nakoľko žalovaný do podania žaloby dobrovoľne žalobcovi bezdôvodné obohatenie nevyplatil a naďalej neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si touto žalobou uplatňuje voči žalovanému nárok na bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 v celkovej výške 1357 €, a to podľa vyššie uvedeného sadzobníka licenčných odmien za rok. Zároveň si uplatňuje aj zákonný úrok z omeškania .
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Vo vyjadrení zo dňa 5.12.2016 okrem iného uviedol, že za účelom vysporiadania práv a povinnosti vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu úpravu splnomocnil k rokovaniam o uzavretí zmluvy Zväz hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky (ZHR SR). Rokovania o uzavretí tzv. kolektívnej licenčnej zmluvy boli však neúspešné. K uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu jasného a bez pochybností objektivizovaného preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uzatvorenie takejto zmluvy. Podľa jeho názoru samotná existencia televízneho prijímača nezakladá právny nárok na úhradu paušálnej sumy z titulu odmeny za použitie autorského diela. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. 12 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 a konštatovanie Súdneho dvora EÚ, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady ES č. 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používania techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto smernice“. Interpretáciu žalovaného, že verejný prenos je podmienený klientmi ubytovanými v izbách potvrdzuje aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2715/2015, z ktorého vyplýva, že obyčajné poskytnutie zariadenia nepredstavuje verejný prenos a je nepochybné, že verejnosťou môžu byť len takého skutočne ubytované osoby. K základným povinnostiam organizácií kolektívnej správy na Slovensku patrí uzatvárať zmluvy so subjektmi, ktoré používajú predmety ochrany alebo osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny za primeraných a rovnakých podmienok, a to v súvislosti s ich dominantnou a monopolnou pozíciou na trhu. Z dôvodu dominantného , prípadne monopolného postavenia na trhu organizácie kolektívnej správy, by mali byť sadzby stanovené organizáciami kolektívnej správy predmetom podrobného skúmania. Tieto organizácie sú viazané ust. § 45 ods. 1 účinného v roku 2015, v zmysle ktorého za poskytnutie licencie dohodnutá odmena musí zodpovedať spôsobu , rozsahu, účelu a času použitia diel. V danom prípade sám žalobca tým, že výšku bezdôvodného obohatenia stanovil na sumu 1357 € ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá žalobcovi prislúchala za rok 2015 a vychádzal len z internetových informácií o počte izieb v zariadení žalovaného, túto zásadu porušil. Samotné odsúhlasenie sadzobníka a podľa žalobcu povinnosť žalovaného tento absolútne akceptovať bez ohľadu na zisťovanie skutočností vyplývajúcich z ust. § 45 ods. 1 AZ je pre žalovaného neakceptovateľné. Tak ako vyplýva z citovaného rozsudku NS ČR , nepochybili súdy nižšieho stupňa, pokiaľ pri svojom rozhodovaní brali do úvahy obsadenosť izieb v zariadení žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na to, že ZHR SR požiadal nezávislú inštitúciu KPMG o vypracovanie komparatívnej štúdie, ktorej výsledkom by mal byť návrh optimálnej a spravodlivej výšky licenčnej odmeny v podmienkach SR, keďže práve v SR sú licenčné odmeny jedny z najvyšších v rámci okolitých štátov.
3. Žalobca sa ku skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení žalovaného zo dňa 5.12.2016 vyjadril podaním zo dňa 30.3.2017. V ňom okrem iného uviedol, že medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali rokovania ohľadne uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy už od začiatku roka 2015. Medzi žalobcom a ZHR SR bola sporná výška odmeny. Žalobca, vychádzajúc zo svojho Sadzobníka, ponúkal členom ZHR SR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny. Zvýhodnený návrh žalobcu však ZHR SR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1.000 Eur za všetkých svojich členov (t.j. viac ako 206 prevádzok podľa tvrdenia ZHR SR), ktorí poskytujú ubytovacie služby s technickými zariadeniami spôsobilými na verejný prenos (ide o viac ako 10.000 technických zariadení podľa tvrdenia ZHR SR), a to za používanie všetkých diel, ku ktorým vykonával žalobca správu a za celý rok 2015. Takáto ponuka bola viac ako neprimeraná a žalobcom považovaná za odporujúcu dobrým mravom a to aj pri značnej snahe žalobcu o pochopenie záujmu
ZHR SR hájiť svojich členov. ZHR SR podalo žiadosť aj na Ministerstvo kultúry SR (ďalej MK SR) so žiadosťou o preverenie Sadzobníka žalobcu ako aj o získanie informácii týkajúcich sa žalobcom zastupovaných nositeľov práv, ku ktorej zaujalo MK SR Stanovisko v podaní zo dňa 20.05.2015. Vzhľadom na skutočnosť, že názory žalobcu a ZHR SR na obsah kolektívnej licenčnej zmluvy sa líšili do tej miery, že nebolo možné očakávať uzatvorenie dohody, vyzval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu jednotlivých členov ZHR SR , teda aj žalovaného, k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Reakciou na výzvy zaslané členom ZHR SR, bola iniciatíva ZHR SR na spoločné rokovanie so žalobcom. Dňa 15.10.2015 sa uskutočnilo rokovanie v sídle žalobcu, kedy ZHR SR predložilo žalobcovi návrh Dohody podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Súčasťou návrhu Dohody o urovnaní bol návrh Kolektívnej licenčnej zmluvy. Návrh Dohody o urovnaní však žalobca vzhľadom na jeho obsah nemohol akceptovať. Posledné rokovanie medzi žalobcom a ZHR SR sa konalo v sídle žalobcu dňa 13.01.2016, kedy právny zástupca ZHR SR ponúkol ako ústretové riešenie zaplatenie odmeny za členov ZHR SR vo výške cca 10 % ročnej licenčnej odmeny. Žalobca s takýmto návrhom nesúhlasil, a vzhľadom na zákonnú povinnosť rovnakého zaobchádzania s povinnými subjektmi - aj nečlenmi ZHR SR - ani súhlasiť nemohol, a upozornil, že bude nútený podať žaloby voči jednotlivým členom ZHR SR. Vyššie uvedeným chcel žalobca poukázať na to, že nie je pravdou, čo žalovaný uvádza, teda, že k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimity žalobcu ako to v závere svojho podania žalovaný uvádza. Dôvodom neuzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy bola „nedohoda“ o výške licenčných odmien, kedy ZHR SR odmietol akceptovať Sadzobník žalobcu a kedy aj 40 % zľava zo Sadzobníka ponúkaná pri uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy bola pre ZHR SR nepostačujúca. Uvedenému svedčí aj informácia, ktorú ZHR SR v roku 2015zaslal svojim členom ohľadne ich povinností vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť členov ZHR SR vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR SR pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkov v termíne do 30.09.2016 vo výške 50% licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, ktorú si údajne vie zdôvodniť. ZHR SR a jeho členovia teda mali vedomosť o tom, že pokiaľ sa so žalobcom nedohodli na obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a chcú legálne používať predmety ochrany kolektívne spravované žalobcom, aké majú možnosti legálneho postupu. Žalobca poukazuje na podstatu kolektívnej správy práv a podstatu inštitútu hromadných či kolektívnych licenčných zmlúv. Hromadné či kolektívne licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsoby použitia diela a na všetky alebo niektoré diela (hromadne špecifikované - napr. fotografické diela, audiovizuálne diela, výtvarné diela ...), ku ktorým daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správu (ustanovenie § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 AZ). Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ chce ktorýkoľvek používateľ legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Je na používateľovi, aby uviedol, ktoré diela chce používať a akým spôsobom ich chce použiť a aby autora požiadal o udelenie súhlasu na takto používateľom špecifikované predmety ochrany a spôsoby použitia. Nie je na autorovi, aby preukazoval používateľovi, ktoré diela a akým spôsobom bude používateľ používať. Pri aplikácii tohto základného pravidla pri verejnom prenose, čo je predmetom konania, by tak nastala situácia, že by si používateľ musel zistiť programovú štruktúru jednotlivých vysielateľov, ďalej by si musel zistiť autorov a nositeľov práv ktorých diela budú súčasťou vysielania a tak požiadať buď týchto autorov a nositeľov práv, alebo ich zástupcov, o udelenie licencie. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel, čo je nesporne prípad použitia diel verejným prenosom, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na jej výkon, kontroly a dohľadu nad činnosťou organizácií kolektívnej správy práv, inštitút hromadných a kolektívnych zmlúv a inštitút plnenia povinností zo strany používateľov priamo organizácii kolektívnej správy podľa § 84 AZ. Na základe takejto právnej úpravy používateľ získa právnu istotu legálneho použitia diel a autor má prostredníctvom organizácie kolektívnej správy zabezpečenú licenčnú odmenu. Žalovaný namieta vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu. Žalobca však preukázal Oprávnením Ministerstva kultúry SR č.2/2004 (založené v spise pri podaní žaloby), že :
- má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia,
- podľa ods. II písm. b) uvedeného Oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami.
Je nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalovaný pred začatím používania nezískal súhlas ani len jediného z autorov uvedených diel, napriek tomu, ako nižšie preukazujeme a čo žalovaný ani nespochybňuje, nakladal s dielami týchto autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalobca je jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, tak týmto samotným neoprávnene zasiahol do autorských práv autorov, ktorých zastupuje žalobca, pričom z tejto skutočnosti samotnej vyplýva právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv, v tomto prípade žalovanému, vydania bezdôvodného obohatenia, a to v zákonom stanovenej výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Žalobca poukazuje aj na jednoznačné právne závery vyplývajúce z príslušnej judikatúry všeobecných súdov SR, kedy sa žalobca v skutkovo a právne obdobných veciach domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a kedy súdy bez akýchkoľvek pochybností akceptovali aktívnu legitimáciu žalobcu a žalobe vyhoveli - napr. Rozsudky Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 12C/358/2015, Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 3C/80/2016, Okresného súdu Trenčín sp.zn. 21C/25/2016, Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 12C/55/2016, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 23Cb/8/2016, Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 13C/96/2016, Okresným súdom Žiar nad Hronom sp.zn. 22Cb/17/2016, Okresným súdom Bratislava II sp.zn. 10C/47/2016. V skutkovo a právne obdobnej veci boli vynesené aj rozsudky Okresným súdom Bratislava II sp.zn. 51C/26/2016, Okresným súdom Žilina sp.zn.7C/161/2016, Okresným súdom Komárno sp.z.n. 4Cb/54/2016, Okresným súdom Bratislava II sp.zn. 19C/96/2016, Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 25Cb/40/2016, kedy súdu nespochybnili aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. V zmysle výslovnej právnej úpravy kolektívnej správy práv a aj jej princípov nie je potrebné, ani žiaduce alebo možné, aby sa pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný výpočet spravovaných predmetov ochrany tak ako to tvrdí žalovaný. Žalobca poukazuje aj na § 81 ods. 1 písm. g) AZ, v zmysle ktorého je organizácia kolektívnej správy povinná „oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie.“ V tejto súvislosti poukazujeme na vyššie uvedené Stanovisko Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 20.05.2015, str. 2, odsek 7, kde samotné Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, vykonávajúce podľa § 83 AZ dohľad nad výkonom činnosti žalobcu, poukazuje na § 81 ods. 1 písm. g) AZ a tiež uvádza : „Väčšina OKS má navyše zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, uverejnený na svojom webovom sídle. Používateľ teda má na účely uzavretia licenčnej zmluvy možnosť zistiť, ktorých nositeľov práv OKS zastupuje, či už priamo alebo na základe recipročných zmlúv so zahraničnými OKS.“ Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Napriek tomu, že zoznam autorov je verejne prístupný, žalobca zakladá zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca recipročné zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej správy poukazujeme na skutočnosť, že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. Žalobca v zmysle § 81 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ) zastupuje nositeľov práv pri výkone ich práv, pričom zo samotnej povahy kolektívnej správy je samozrejmé, že najčastejšími právami, ktoré nositelia uplatňujú sú základné majetkové práva, t.j. právo udeľovať súhlas na použitie diel, právo na odmenu a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca uzatvára s nositeľmi práv zmluvy o zastupovaní, ktorými nositelia práv poverujú žalobcu zastupovaním pri výkone ich všetkých majetkových autorských práv a zároveň je v zmluvách uvedený obsah zastúpenia. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu, rovnako ako je to pri hromadných licenčných zmluvách, ktoré žalobca ako je nižšie uvedené zakladá do spisu. Žalobca ako príklad predkladá súdu celkom 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu z recipročných zmlúv, ako aj zoznam niektorých použitých predmetov ochrany troch nositeľov práv, s ktorými má uzatvorené zmluvy o zastupovaní.
Preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v roku 2015 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyslené. Práve pre vylúčenie takýchto situácii s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu žalobca pre predstavu súdu predkladá štatistiku vysielania len základných slovenských televíznych staníc s uvedením použitých predmetov ochrany a to na nosiči CD, nakoľko zoznam je na 2.023 stranách, keďže sa jedná celkovo o 178.223 položiek. Pokiaľ ide o preukázanie ďalšieho verejného prenosu v prevádzke žalovaného v prevádzke Hotel Ambassador, tak žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 (ďalej Rozsudok SD) a konštatovanie Súdneho dvora EÚ, že „poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ Žalobca poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp..zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky uviedol : „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos ....“ Poukazuje aj na výrok Uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/ a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai : „Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.“ Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú MZV ČR. ČR vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupňovanie diel. Komisia ES však vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom, a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Na základe uvedenej výzvy ČR vypustila zo svojej právnej úpravy uvedenú výnimku. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie predmetov ochrany vychádzal žalobca zo Sadzobníka uverejneného na www stránke žalobcu a z počtu zvukovoobrazových a zvukových zariadení žalovaného v prevádzke Hotel Ambassador. Žalobca pri určení počtu týchto zariadení vychádzal z údajov samotného žalovaného zverejnených na www stránke žalovaného. Žalobca vychádza z toho, že deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích jednotkách zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách sú umiestnené funkčné zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené. Zariadenie žalovaného je zariadením vyššej kvality a je nesporné, že v takomto zariadení je pravidlom, že hotelové izby bývajú prakticky vždy vybavené televíznymi prijímačmi, ktoré sú spôsobilé na sprostredkovanie televízneho signálu. Ide o základné vybavenie izieb takéhoto hotelového zariadenia, ktorého existenciu každý priemerný hosť predpokladá. Žalobca poukazuje aj na to, že konanie žalovaného, kedy by uvádzal nepravdivé tvrdenia o povahe a kvalite ním poskytovaných služieb, by malo povahu poškodzovania spotrebiteľa a klamlivej reklamy. Takéto konanie je postihnuteľné ako nekalá obchodná praktika podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako klamlivá reklama podľa zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a ako nekalosúťažné konanie a klamlivá reklama v zmysle Obchodného zákonníka. Podľa § 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že „za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou, propagáciou a označením tovaru.“ Žalovaný tak svojim verejným vyhlásením potvrdil verejný prenos a my trváme na takto preukázanom skutkovom stave. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej odmeny, súd preto má skúmať, za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca
uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. V tejto súvislosti žalobca osobitne poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 101/2011 z 24.marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiku zároveň považoval za dôkaz toho, že iní používatelia (celkovo 150) na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú. Z hromadných licenčných zmlúv predložených žalobcom je nesporné, že žalobca uzatváral s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka odmien založeného do spisu pri podaní žaloby. Na základe uvedeného žalobca vypočítal pre žalovaného obvyklú licenčnú odmenu za rok 2015 vo výške 678,50 €. Výška bezdôvodného obohatenia, na ktorú má žalobca podľa AZ nárok je hmotnoprávnym predpisom pevne stanovená ako „dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.“ Výška nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda explicitne stanovená zákonom a nie je daná možnosť voľby alebo úvahy pri jej výške. Žalobca si tak žalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.357 Eur. Žalovaný s poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo 2715/2015 namieta, že žalobca nezohľadňuje obsadenosť ubytovacieho zariadenia. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že autorskoprávna úprava v ČR je v tejto oblasti rozdielna ako je právna úprava v SR. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že AZ rozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, a rozlišuje medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Ako z ich pomenovania vyplýva („práva súvisiace s autorskými právami“), tieto práva sú svojou samotnou podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela autorov) a preto nemajú a ani nikdy nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ čo autori musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel - licenciu a majú nárok na licenčnú odmenu, výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu, bez toho, aby udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa tak týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú, zohľadňujú vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Udelením licencie od autorov získa používateľ za licenčnú odmenu právo predmety ochrany používať. V akom rozsahu žalovaný na koniec po získaní licencie reálne prijímal a sprostredkovával verejný prenos je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu, nepodstatné. Hromadnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy - v danom prípade žalobca, udeľuje používateľom súhlas na používanie predmetov ochrany, teda právo, a nie povinnosť, používať diela verejným prenosom. Je na používateľovi do akej miery toto právo využíva a žalobca ani nekontroluje využívanie tohto práva používateľom. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť používať predmety ochrany. Je to obdoba ako získanie licencie napr. na počítačový program, kedy skutočnosť či a do akej miery je licencia používateľom využívaná nemá za následok nárok na zníženie licenčnej odmeny. Práve z dôvodov jednoznačnosti tohto princípu licencie od autorov je už explicitne v § 69 ods. 6 Nového AZ výslovne zakotvené, že „Ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak.“ Žalobca v tejto súvislosti osobitne poukazuje na Rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, kedy Súdny dvor EÚ rozhodol, že : „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“Rovnaký právny názor zaujali všeobecné súdy SR aj vo vyššie uvádzaných rozsudkoch v skutkovo a právne obdobných veciach.
Žalovaný v podaní uvádza, že „Z dôvodu dominantného, prípadne monopolného postavenia na trhu organizácie kolektívnej správy a vždy prítomného nebezpečenstva jeho zneužitia, by mali byť sadzby stanovené organizáciami kolektívnej správy predmetom podrobného skúmania.“ O zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje Protimonopolný úrad SR v konaní podľa § 25 a nasl. zákona č. 136/2001 Z.z., pričom konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. úrad môže začať konanie z vlastného podnetu aj na základe písomného oznámenia fyzickej alebo právnickej osoby. Žalovaný v tejto súvislosti uvádza, že ZHR SR v roku 2015 podalo vo veci Sadzobníka žalobcu aj podnet Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania dominantného podstavenia a vertikálnych dohôd. Po prešetrení skutkového a právneho stavu a podaní vysvetlenia zo strany žalobcu sa Protimonopolný úrad Slovenskej republiky podnetom ZHR SR nezaoberal. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky sa aj v letných mesiacoch v roku 2016 zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien, kedy vzhľadom na aspekty a charakter posudzovanej veci podnet odmietol a nezačal konanie. Podľa našich vedomostí už v tomto čase disponoval Protimonopolný úrad SR Analýzou licenčných platieb vypracovanou KPMG. ZHR SR opätovne podalo na Protimonopolný úrad SR podanie zo dňa 19.12.2016, ktoré je tak v poradí tretím oznámením týkajúcim sa toho istého skutkového a právneho stavu. Žalobca nemá vedomosť, že by na základe tohto oznámenia bolo zo strany Protimonopolného úradu SR začaté konanie voči žalobcovi o zneužívanie dominantného postavenia na trhu. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na osobitosť ďalšieho verejného prenosu, kedy do právnej úpravy vstupuje do určitej miery verejnoprávny prvok. Na jednej strane tak ako iní držitelia absolútnych práv, aj autori majú právo sa rozhodnúť, za akých podmienok a za akú odmenu umožnia iným používať ich diela. Na druhej strane má v prípade záujmu používateľ možnosť používať diela jednotlivých autorov a nositeľov práv, ktoré sú súčasťou verejného prenosu, iba so súhlasom tej organizácie kolektívnej správy, ktorej štát pre daný okruh nositeľov práv poskytol zákonné oprávnenie a nemá možnosť výberu. Pre vyváženie postavenia používateľa a pre ochranu používateľa, ktorý nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy a napriek tomu chce legálne používať predmety ochrany spravované danou organizáciou kolektívnej správy, má takýto používateľ zákonnú možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy. Zákonodarca teda dáva zdanlivo monopolnému a dominantnému postaveniu organizácie kolektívnej správy korektív. Pokiaľ ide o samotný Sadzobník žalobcu, tento je používateľmi - nečlenmi ale aj mnohými členmi ZHR SR - akceptovaný. Počet žalobcom zastupovaných autorov a nositeľov práv je veľmi široký. V rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcov je značne vysoký, nakoľko žalobca zastupuje autorov, ktorí sú hlavnými pôvodcami najmä televíznej a filmovej tvorby, a to nielen slovenskej, ale aj zahraničnej, ktorá je vo veľkej miere zastúpená v obsahu televízneho vysielania aj slovenských televíznych vysielateľov, žalobca takto v Slovenskej republike zastupuje napríklad významnú časť americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej, anglickej, českej a ďalšej televíznej a filmovej tvorby (zoznam zmlúv o zastúpení je uvedený na webovej stránke žalobcu). Organizácie kolektívnej správy pri tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany (diel u autorov a umeleckých výkonov u výkonných umelcov) zohľadňujú viaceré kritéria. Okolnosti použitia predmetov ochrany, ale najmä samotný charakter toho - ktorého použitia (či ide napr. o televízne vysielanie, verejné vykonanie na scéne, atď.) je jedným z kritérií. Počet zastupovaných nositeľov práv je samozrejme tiež jedným z kritérií. Ďalším kritériom je rozsah typov predmetov ochrany zastupovaných jednotlivými organizáciami kolektívnej správy. V tomto smere má najširšie portfólio zo všetkých organizácii kolektívnej správy jednoznačne žalobca, ktorý zastupuje majetkové práva autorov k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (SOZA zastupuje len práva autorov k hudobným dielam). Ďalším kritériom je počet použitých predmetov ochrany, ktorý narastá s počtom televíznych kanálov. Avšak, jednoznačne najdôležitejším kritériom, na ktorom je vždy nevyhnutné stavať sadzobníky odmien za použitie predmetov ochrany, je váha, význam
a charakter jednotlivých zložiek predmetov ochrany (t.j. portfólio organizácie kolektívnej správy) v rámci toho - ktorého spôsobu použitia. Pri televíznom vysielaní audiovizuálnych diel (ako aj jeho verejnom prenose v hotelových izbách, čo je sekundárne použitie diel primárne použitých televíznym vysielaním) sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sme totiž ani nemohli hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania. Z povahy veci je zrejmé, že žalobca zastupuje nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným, keďže zastupuje najmä autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj autorov literárnych diel, ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel (autori tzv. dabingu, ktorý je používaný vo veľkej väčšine u nás vysielaných audiovizuálnych diel). SOZA síce takisto zastupuje vysoký počet nositeľov práv, avšak to nemôže nič meniť na skutočnosti, že ide výhradne o autorov hudobných diel a teda ide o predmety ochrany, ktoré v porovnaní s predmetmi ochrany spravovanými žalobcom tvoria podstatne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným. Rovnako tak vysoký počet výkonných umelcov zastupovaných SLOVGRAM nemení nič na skutočnosti, že v prípade televízneho vysielania ide o výkonných umelcov, ktorí z veľkej časti len realizujú predmety ochrany spravované samotným žalobcom, keďže nejde o autorov diel, a tiež rovnako ide o veľký počet výkonných umelcov, ktorých výkony sa z povahy veci takmer nikdy nestanú obsahom televízneho vysielania používaného žalovaným, napr. v prípade tanečných zborov alebo hudobných telies apod. Rovnako teda aj v prípade SLOVGRAM ním zastupovaní nositelia práv a spravované predmety ochrany predstavujú značne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným v pomere predmetov ochrany spravovaných žalobcom. Žalovaný poukázal na nezávislú štúdiu KPMG, ktorú dal vypracovať ZHR SR. Jedná sa o porovnávaciu štúdiu - „Analýzy licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy zo dňa 12.09.2016“ (ďalej len Analýza). Máme za to, že sa nejedná o nezávislú štúdiu, podotýkame, že Analýza bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR SR a samotní autori označujú materiál ako „štúdiu“, pričom uvádzajú, že jej cieľom je „analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom.“ Žalobca je toho názoru, že Analýza, ktorá dáva ZHR SR odpoveď na otázku „aká je vhodná výška poplatku“ nemôže byť relevantná pre zisťovanie výšky odmeny, ktorá bola obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práv. Z uvedeného dôvodu nebola v skutkovo a právne obdobných veciam súdmi akceptovaná, resp. ani nepripustili dokazovanie jej predložením. Na základe vyššie uvedeného tak žalobca uvádza, že žalovaný mal vedomosť, že v prípade používania predmetov ochrany verejným prenosom je jeho povinnosťou mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu s príslušnou organizáciou kolektívnej správy a mal vedomosť o tom, že v prípade ak zmluvu neuzatvorí a bude používať predmety ochrany, tak sa dostane do pozície neoprávneného používateľa predmetov ochrany. Tvrdenie žalovaného, že zo strany žalobcu ide o konanie vykazujúce znaky porušenia zákazu ľubovôle vyplývajúceho z čl. 2 ods. Ústavy SR, o porušenie princípu zákazu zneužitia práva je tak v danej právnej situácii viac ako neprimerané a bez sebareflexie, nakoľko je to práve žalovaný, kto hrubo, vedome a dlhodobo porušuje autorské práva požívajúce maximálnu právnu ochranu, kedy je žalovaný nútený domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou.
4. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 10.4.2017 okrem iného uviedol, že z listín, ktoré boli súčasťou vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu má za to, že nejde len o vec LITA versus EZEX ale ide o celorepublikovú záležitosť. Keď sa aj vo vyjadrení uvádza, že žalobca uzavrel dohodu s cca 170 subjektmi, žalovaný sa k tomu nevie vyjadriť, ale berie to na vedomie, ale je to len zlomok z toho, čo si žalobca uplatňuje, resp. môže uplatniť, pretože podľa jeho vedomostí sa jedná o viac ako 3000 ubytovacích zariadení, a cca 10 000 pohostinských a reštauračných zariadení. Žalovaného zastupuje Zväz hotelov a reštaurácií SR, čo žalobca potvrdzuje aj vo svojich vyjadreniach a písomných materiáloch, ktorý aj rokoval so žalobcom a žalovaný namietal, že žalobca ZHR nepredložil požadované údaje, teda údaje, ktoré by preukazovali legitimitu žalobcu na podpis licenčných zmlúv, okrem samotnej licencie, ktorú predložil. Viaceré z týchto listín boli predložené až v čase, keď už prebiehali súdne pojednávania, a teda podľa nášho názoru, ani stav vo vzťahu k žalovanému, v čase, keď bola podaná
žaloba, žalovaný nevedel, či žalobca je alebo nie aktívne legitimovaný. Žalovaný namieta výšku požadovanej licenčnej odmeny a uvádza, že na samotné preukázanie vykonávania verejného prenosu nepostačuje len potvrdenie z internetu o existencii televíznych prijímačov v ubytovacom zariadení, ale aj ďalšie skutočnosti, čo žalobca do dnešného dňa v priebehu tohto konania nepreukázal. Žalobca musí preukázať, že do programovej štruktúry vysielania boli uvádzané aj diela, ku ktorým vykonáva správu, v akom rozsahu, a to predovšetkým s ohľadom na ustanovenie § 169 ods.2 autorského zákona, a to v súvislosti s povinnosťou zohľadniť pri určovaní sadzieb za použitie diel, ku ktorým spravuje práva, rozsah, spôsob a účel a čas ich používania. Žalovaný poukázal na to, že Európsky súdny dvor, a to konkrétne v rozsudku C - 52/07, okrem iného uviedol, že objem vysielania je významný pre posúdenie dôvodnosti výšky, uplatňovanej odmeny, a v tomto kontexte Európsky súd poznamenal, že systém odmien akokoľvek je považovaný za zneužitie, ak existuje spôsob, ktorý umožňuje precíznejšie identifikovanie použitia diel, ako aj identifikovanie divákov, t.j. tých, ktorí majú z vysielania diel úžitok. V súvislosti s tým, je podľa nášho názoru evidentné, že je možné zo strany žalobcu identifikovať diela, ktoré sú do vysielania zaradené za určité obdobie, a teda aj žalobca má reálnu možnosť pri výkone svojej správy s odbornou starostlivosťou v zmysle ustanovení Autorského zákona § 163 v spojení s § 165 ods.5 právo požadovať informácie od vysielateľa, objem vysielaných diel, ktoré žalobca spravuje, a túto skutočnosť zohľadniť pri kalkulácii licenčnej odmeny. S poukazom na ním citované rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, z pohľadu hotelov, alebo ubytovacích zariadení, nemôže byť problém identifikovať ani nie počet divákov, ale počet ubytovaných hostí, pretože my sme v zmysle zákona povinný viesť Knihu ubytovaných, ktorá je jedným z dokladov pre daňové úrady a hocijakú štátnu kontrolu. Teda žalovaný disponuje presnými číslami, koľko ľudí bolo ubytovaných a teda je isté, že boli ubytovaní v tomto hotelovom zariadení. Pokiaľ tieto dva aspekty sa neudejú, alebo sa nezrealizujú, tak sa v tomto prípade potom dostáva žalobca do rozporu s podmienkami, kladenými pre licenčné odmeny, a to s poukazom na ust. § 169 ods.1 a 2 Autorského zákona v spojení s § 69 ods.4 toho istého zákona. Na dokumentáciu toho chce povedať, že takto žalobca nepostupuje, že žalovaný je vo vlastníckej štruktúre priamo aj nepriamo prepojený s ďalšími dvomi hotelmi, o ktorých má informácie a ktoré boli takisto žalobcom oslovené na vyplácanie a uzavretie dohôd na výplatu licenčných odmien, a to Hotel Alessandria v Košiciach, a Hotel Canion v Lipovciach, spoločnosť Agape, a.s. Má tu dokumenty a doklady, v ktorých ich žalobca vyzýva, aby uzavreli licenčnú zmluvu vzhľadom na to, že má na hoteli 13 televíznych prijímačov, a pokiaľ ide o Hotel Canion, tam ich len žalobca odkázal na svoju stránku internetovú, podľa čoho sa my máme prihlásiť a stanoviť si výšku licenčnej odmeny z pohľadu počtu televíznych prijímačov. Tým chcem len dokumentovať to, absolútne tieto skutočnosti, ktoré požaduje Európsky súdny dvor, nie sú vôbec zisťované, pretože Hotel Alessandria je od 1. septembra roku 2016 v prenájme na úplne iné účely, a to z dôvodu, že ekonomika hotela nevychádzala na prevádzkovanie a hotel Canion v Lipovciach je v súčasnosti z tých istých dôvodov v konkurze s tým, že tento hotel ani v roku 2015 ani v roku 2016 nebol z pohľadu televízneho prenosu absolútne funkčný, pretože nefungovala televízia, fungoval iba jeden televízor na recepcii. Na druhej strane, hovorí o výške odmien, a na túto chce uviesť, k čomu sa aj žalobca vyjadruje vo svojich vyjadreniach všeobecne, má uzatvorené ďalšie dve zmluvy s dvomi subjektmi kolektívnej správy, a to spoločnosť Slovgram, a spoločnosť SOZA. Spoločnosti Slovgram priamo uhrádza žalovaný a to 310,88 EUR za rok 2016 a čo sa týka spoločnosti SOZA, ide o 554,22 EUR. Teda žalobca ako ďalšia spoločnosť si vo vzťahu k Slovgramu účtuje dvojnásobok toho, čo Slovgram, a tretinu viac ako spoločnosť SOZA. Žalovaný netvrdí, že žalobca nemá licenciu na výkon kolektívnej správy, avšak žalovaný namieta výšku týchto poplatkov, tak ako to uvádza aj žalobca. V roku 2016 niekedy v septembri požiadal ZHaR SR spoločnosť KPMG, o vypracovanie analýzy licenčných odmien. Žalovaný tú analýzu k dispozícii nemá, ale z tejto analýzy vyplynulo, že výška licencií v SR sa pohybuje na úrovni 6,9 EUR za jednu izbu mesiac, kým v ostatných krajinách Európskej únie je podstatne nižšia, nakoľko napríklad v Nemecku sa pohybuje od 0,81 do 1,03 EUR, a v Česku, kde je druhá najvyššia podľa mojich vedomostí, je poplatok 3 a pol EUR na jednu izbu na deň. Teda na Slovensku sa platí dvojnásobok čo v Českej republike, a niekoľkonásobne viac ako v ostatných krajinách Európskej únie. A neviem, či do tej analýzy boli zarátané aj poplatky, resp. licenčné odmeny vyplácané žalobcovi, ale iste nebolo to, čo si žalobca nárokuje do budúcnosti. Z toho je zrejmé, že sa licenčné poplatky dvihnú ešte vyššie. V priemere na izbu a deň, pri platbách všetkým spoločnostiam, ktoré vykonávajú kolektívnu správu. K interpretácii § 169 ods.1,2 Autorského zákona v spojení s § 69 ods.4 Autorského zákona, že k tomuto ust. dňa 7. 3. 2017 vydalo svoje stanovisko aj Ministerstvo kultúry SR pod č.1730/2017 232/2964, z ktorého okrem iného vyplýva: „v zmysle § 169 ods.2 Autorského zákona platí, že pri určení výšky odmien, určených v sadzobníku odmien a v zmluvách podľa § 165 ods.1 Autorského zákona, orgány kolektívnej správy alebo organizácie kolektívnej správy zohľadňujú rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany, ako aj ekonomickú hodnotu použitia predmetov ochrany,
a ekonomickú hodnotu služby kolektívnej správy práv poskytnutej prostredníctvom ich organizácie kolektívnej správy.“ Toto vyplýva aj zo smernice Európskeho parlamentu a rady 2014/26/EU z 26. 2. 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytnutí multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela, na online využívanie na vnútornom trhu, ktorá bola svojim spôsobom transportovaná aj do nového autorského zákona. Ďalej zo stanoviska Ministerstva kultúry vyplýva: „vzhľadom k ust. § 169 ods.2 Autorského zákona, zákon priamo ukladá organizáciám kolektívnej správy, teda aj žalobcovi povinnosť zohľadniť pri určovaní sadzieb za použitie diel, ku ktorým spravuje práva, rozsah, spôsob a účel ich použitia. Na dôslednú aplikáciu uvedených kritérií, môže byť nevyhnutne uplatnené, resp. môžu byť nevyhnutne uplatnené, aj ďalšie dodatočné kritérií, v závislosti od konkrétneho spôsobu používania diel. Takýmto kritériom by malo byť v súvislosti s ubytovacími zariadeniami, aj zohľadnenie obsadenosti ubytovacích zariadení, prípadne aj ďalších kritérií, ktoré zo svojej povahy môžu prispieť k správnemu kvantifikačnému určeniu rozsahu a času použitia diel. Zákon navyše zaväzuje orgány kolektívnej správy alebo organizácie kolektívnej správy uplatniť aj ďalšie kritéria, ktorým je zohľadnenie ekonomickej hodnoty použitia predmetu kolektívnej ochrany, to znamená, že pri využití vyššie uvedených kritérií je možné a potrebné nastaviť určenie odmien objektívne v sadzobníku tak, aby v realite zohľadnili všetky náklady a ostatné veci súvisiace s prenosom práv, ktoré tieto organizácie spravujú“. Žalobca vo svojom vyjadrení a k materiálu, ktorý pripojil, pripája rozsudky, ktorými súdy vyhoveli žalobe, žalovaný nevie konkrétne v ktorých prípadoch, ale vie, že existujú rozsudky, v ktorých bola žaloba zamietnutá, pričom rozsudky tie, ktoré boli predložené právnou zástupkyňou žalobcu ako aj mnou uvádzané rozsudky, nenadobudli dosiaľ právoplatnosť, pretože mám informáciu, že v rozsudkoch, v ktorých súdy vyhoveli žalobe žalobcu, boli podané odvolania, a na dokumentáciu toho, že žaloba žalobcu bola zamietnutá, poukazujem na rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica, 14Cb/129/2016. Je pravdou, že v odôvodnení toho rozsudku tamojší súd zamietol žalobu z dôvodu, že bolo preukázané, že televízne prijímače nemali signál, a tým pádom nemohli vykonávať prenos, ale to dokumentuje, že dôvodom na vyplácanie licenčných odmien a ich výšky zo strany žalobcu je evidentne len počet televíznych prijímačov, bez posúdenia skutočností, ktoré som už uvádzal vyššie, pretože žalobca vychádza iba zo zdrojov uvedených na internetových stránkach, čo si tiež myslím, že je len informatívne, s poukazom aj napríklad na výpis z Obchodného registra, ktorý sa tiež nedá použiť aj na úradné účely, tak aj nejaká stránka hotelová nemusí zodpovedať v tom čase skutočnosti, čo je aj prípad rozsudku citovaného Okresného súdu Považská Bystrica. Pokiaľ žalobca aj uvádza, že bolo vyhovené ich žalobám, neviem v koľkých rozsudkoch vystupoval ako náš zástupca Slovenský zväz hotelov, v ktorých sú iné subjekty, ktoré nie sú členmi Zväzu hotelov a služieb. Predpokladám, že tí, ktorí nie sú v Zväze, nemajú takéto informácie, ako my. Pretože sa zúčastňujeme sedení Zväzu, kde sa tieto informácie preberajú. Takisto si myslím, že nie je celkom úplné aj vo vzťahu k Protimonopolnému úradu, pretože vo vyjadrení právnej zástupkyne žalobcu je uvádzané, že Protimonopolný úrad už viackrát zamietol žiadosť Zväzu hotelov, na vykonanie šetrenia, pretože podľa našich informácií po poslednej žiadosti, je pravda, že Protimonopolný úrad nezačal šetrenie, ale v každom páde požiadal Zväz hotelov SR o doplnenie údajov. S poukazom na vyššie uvedené má za to, že žalobu treba zamietnuť, nakoľko žalobca žalovaného žaluje bez ohľadu, aby zistil a preukázal, aké diela, kedy, od koho boli prezentované cez naše prijímače, a vlastne výšku licenčnej odmeny stanovil len prepočtom na počet televíznych prijímačov, pričom sadzobník na licenčné odmeny si vytvoril sám, a nedodržiaval pritom ustanovenia Autorského zákona, ani Európskych inštitúcií. 5. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 10.4.2017 okrem iného uviedla, že pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného ohľadne počtu ubytovacích zariadení, a to vo vzťahu posúdenia uzatvorených dohôd o urovnaní, tu uvádza, že je pravdou, že v SR sa podľa informácií Slovenského štatistického úradu nachádzalo cca 3000 ubytovacích zariadení. V tomto čísle sú však aj ubytovania v súkromí, ktorých bolo 816. Ďalej ostatné hromadné ubytovania, ktorých bolo vyše 900, kedy sa jedná o campingy, táboriská. Ďalej sa v tomto čísle nachádzajú chatové osady a turistické ubytovne, ktorých bola zhruba 400. Pokiaľ ide o legitimitu žalobcu, žalobca trvá na tom, že ju riadne preukázal, poukázal aj na ustálené právne posúdenia všeobecných súdov, kedy ani v jednom prípade nebola spochybňovaná legitimita žalobcu. Pokiaľ žalovaný poukazuje na ust. § 169 a § 69 Autorského zákona, tak sa odvoláva na Autorský zákon platný od 1. 1. 2016, t.j. zákon č.185/2015. Nárok žalobcu je však posudzovaný podľa predchádzajúceho hmotného predpisu, a to zákon 618/2003. Pokiaľ žalobca poukázal na judikát súdneho dvora EÚ, C-52/07, tak tu si treba uvedomiť, že sa jednalo o iný právny stav. Predmetom tohto konania bolo vysielanie, a nie ďalší verejný prenos, žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, pokiaľ ide o ďalší verejný prenos, realizovaný v ubytovacích zariadeniach. Podľa týchto judikátov, nie je potrebné zisťovať skutočný počet osôb, ktoré mali možnosť, alebo aj reálne sledovať televízne vysielanie. K poukazu žalovaného ohľadne Hotela Alessandria, voči tomuto Hotelu bola podaná žaloba
v tomto roku. Pokiaľ ide o zariadenie Canyon Lipovce, z hľadiska hospodárnosti, nebola podaná žaloba. K tvrdeniam žalovaného ohľadne výšky licenčnej odmeny, žalobca trvá na tom, že je potrebné zisťovať obvyklú odmenu, teda odmenu, teda za akú boli skutočne poskytované licencie. Žalobca je dôverne oboznámený s analýzou KPMG, táto analýza bola vypracovaná na požiadavku ZHR SR a samotní autori v tejto analýze konštatujú, že súčasťou analýzy je porovnanie základných ukazovateľov, že analýza zohľadňuje viaceré kritériá a jej výstupom je odhad vhodnej výšky poplatkov. Táto analýza neodpovedá na otázku, aká bola odmena obvyklá za poskytnutie licencie tých predmetov ochrany, ktoré spravuje žalobca v SR v rozhodnom období. Navyše táto analýza je nesprávna, pokiaľ ide o východiskové údaje, z ktorých vychádza. Jednou z krajín, ktorá bola braná ako základ na porovnávanie odmien, je napríklad Švajčiarsko, pričom v zmysle právnej úpravy v tejto krajine, ktorá nie je členom EÚ, sa nepovažuje za ďalší verejný prenos poskytovanie signálu v ubytovacích zariadeniach, takže pre porovnanie bola braná hodnota 0. Navyše i pri ďalších krajinách, neboli zohľadnené všetky skutočnosti, ako napríklad Nemecko, kedy nebola v analýze zahrnutá organizácia Bilt Kunst, ktorá zastupuje významnú časť audiovizuálnej tvorby. Pokiaľ ide o Českú republiku, bola porovnávaná spoločnosť Dilia, táto však nevykonáva správu práv amerických autorov audiovizuálnych diel, kedy LITA je poverená k zastupovaniu celej americkej produkcie v SR. Právna úprava ČR je založená na odlišných princípoch, kedy napríklad v Českej republike sa líši pojem autora audiovizuálneho diela s právnou úpravou v SR. Pokiaľ ide o ďalšie krajiny, napr. Taliansko, v Taliansku sa nebrali do úvahy iné organizácie, iba SIAE, pričom táto nezastupuje autorov audiovizuálnych diel. Pokiaľ ide o Rakúsko, tak autori analýzy neboli schopní určiť podiel audiovizuálnych diel, pretože spôsob výberu odmien v Rakúskej republike je úplne odlišný ako v SR. Takisto pri Francúzsku nebola zohľadnená organizácia SACD, ktorá zastupuje najpodstatnejšiu časť autorov audiovizuálnych diel. Z uvedeného dôvodu nebola táto analýza v jednotlivých konaniach, kde bola predložená, vôbec akceptovaná súdmi, a v niektorých konaniach dokonca ani nebola pripustené jej predloženie, nakoľko neodpovedá, a nemôže odpovedať na otázku, aká bola odmena obvyklá. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, ohľadne uzatvorených zmlúv so SOZA a Slovgram, je týmto nesporné, že žalovaný uzatváral Zmluvy na realizáciu ďalšieho verejného prenosu s inými OKS, my sme v podaniach uviedli, že tým získal súhlasy iných nositeľov práv, ako zastupuje žalobca. Pokiaľ ide o výšku, kde žalovaný porovnáva sumy, ktoré uhradil, so žalovanou sumou, tu si treba uvedomiť, že po prvé: SOZA zastupuje iba autorov hudobných diel, po druhé: Slovgram zastupuje výlučne nositeľov práv súvisiacich s autorskými právami, teda nie autorov, kým SOZA neuplatňuje zohľadňovanie obsadenosti, keďže vyberá licenčnú odmenu, tak Slovgram zohľadňuje obsadenosť, keďže vyberá tzv. primeranú odmenu. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca požaduje licenčnú odmenu o tretinu vyššiu ako SOZA, my uvádzame, že žalovaný mal možnosť získať licenciu za licenčnú odmenu so 40% zľavou, čo však neprijal. Pokiaľ ide o vyjadrenie ministerstva kultúry, žalobca toto vyjadrenie pozná, má za to, že bolo vydané na nátlak ZHR SR, kedy vie, že právny zástupca ZHR SR je v blízkom vzťahu, ktorá toto podanie podpísala, a ktorá dokonca bola určité obdobie zamestnancom právneho zástupcu ZHR SR ako jeho koncipient. Ministerstvo kultúry vydalo aj iné vyjadrenia, ktoré takisto nekoordinovali s právnou úpravou. Podľa názoru žalobcu, jednak toto vyjadrenie sa vzťahuje k novej právnej úprave, podľa ktorej sa neposudzujú nároky žalobcu v tomto konaní. Jednak je dôležitá obvyklá odmena, a teda nie je relevantné posudzovanie sadzobníka z hľadiska možnosti jeho revízie, a jednak toto samotné vyjadrenie je v hlbokom rozpore s § 69 ods.6, v zmysle ktorého, ak nadobúdateľ licencie nevyužije licenciu vôbec, alebo len z časti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny. Ak nie je dohodnuté inak. K tvrdeniu žalovaného ohľadne zamietnutých žalôb, žalobca, alebo právny zástupca žalobcu zastupuje žalobcu v mnohých súdnych konaniach, v týchto konaniach bol len jedenkrát neúspešný, a to v konaní, na ktoré poukázal žalovaný, kedy žaloba bola zamietnutá z toho dôvodu, že súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že vo svojom ubytovacom zariadení mal umiestnené LCD televízory, ktoré slúžili len ako monitory na to, aby si mohli ubytovaní hostia, cez tieto monitory, alebo tieto monitory napojiť na svoje telefóny, počítače a notebooky. S takýmto tvrdením sme sa nestotožnili, stretli sme sa v konaniach už viackrát s rôznymi snahami žalovaných o vyhnutie sa uhradzovacej povinnosti a obdobné tvrdenia neboli nikdy súdmi akceptované ako dôveryhodné. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že informácie na jeho stránke sú iba informáciami nezáväznými, a poukazuje na výpis z Obchodného registra, tak tu uvádza, že postavenie žalovaného je postavením osoby, ktorá deklaruje svoje služby spotrebiteľom, nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by jednak bola porušením § 6 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č.277/2008, v zmysle ktorého vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná, a jednalo by sa aj o klamlivú obchodnú praktiku, podľa § 8 ods.1 Zákona 372/1990. Poukazuje aj na § 496 Občianskeho zákonníka, citujem: „Za dohodu o vlastnostiach, účel a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách sa považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem, a ktoré sa zhoduje s popisom poskytovaných dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou,
propagáciou a označením tovaru.“ koniec citátu. Žalovaný ďalej uviedol, že nevie, koľké z rozsudkov, sa týkali takých subjektov, kde bolo zastupovanie advokátom ZHR SR, bolo to v piatich konaniach. Právny zástupca ZHR SR sa snaží oddiaľovať rozhodovanie súdov prieťahmi, a to napríklad tým, že opakovane v rôznych konaniach tesne pred pojednávaniami podáva procesné návrhy na prerušované konaní. Tieto návrhy neboli súdmi akceptované, ako to vyplýva z rozsudkov, ktoré žalobca založil do súdneho spisu. Rozsudky, ktoré založil do spisu, založil z toho dôvodu, aby deklaroval právne posúdenie súdov v skutkovo a právne obdobných veciach. Pokiaľ ide o podnety na Protimonopolný úrad, k týmto sa už žalobca vyjadril, navyše trvá na to, že pokiaľ by hypoteticky aj bolo rozhodnuté, že žalobca zneužil dominantné postavenie, s týmto je spojený alebo spojené len riziko sankcií zo strany Protimonopolného úradu, nemôže tým však byť však zásah do určenia obvyklej odmeny v rozhodnom období. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že je potrebné preukázať aké diela boli vysielané, kedy boli vysielané, tu poukazuje na to, že sa jedná o hrubé ignorovanie inštitútu kolektívnej správy. Vzhľadom na rozsiahlosť predmetov ochrany, a práve pre zabezpečenie ochrany autorských práv, je zavedený systém kolektívnej správy, osobitne pri hromadnom používaní predmetov ochrany. Tu sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný. Vyplýva to z povahy a rozsahu používania predmetov kolektívnej ochrany, takýto postup je jediný možný a celosvetovo je akceptovaný a používaný. Ak teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je závislý od výšky licenčnej odmeny, ktorá je stanovená paušálne, tak posudzovanie a preukazovanie použitia konkrétnych predmetov ochrany je úplne nezmyselné a v kontexte takto stanovenej výšky bezdôvodného obohatenia, je irelevantné, či použitých predmetov ochrany bolo o 100 viac alebo o 1000 viac, alebo menej, alebo aj, že došlo k zmene nositeľov práv v priebehu obdobia, na aké bola získaná licencia. Opätovne zdôrazňuje, že v prípade autorov je potrebné získať licenciu predom, pričom suma licenčnej odmeny je závislá od času, na aký používateľ chce získať túto licenciu, teda na aké obdobie, či túto licenciu využije, alebo nie, je v jeho rozhodnutí, a nárok na vrátenie licenčnej odmeny nie je daný. Je to obdoba, ako pri iných licenčných zmluvách, napríklad počítačové programy, kde nie je zisťované, do akej miery používateľ predmet ochrany používa. Má len právo tento predmet ochrany používať. V tomto kontexte opätovne poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, zmysle tohto rozsudku môže majiteľ duševného práva, ktoré boli porušené, náhradu paušálnej sumy, a to aj vo výške dvojnásobku. Len takýmto spôsobom je možné zabezpečiť vysokú ochranu autorských práv, trváme teda na žalobe.
6.Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutkový stav veci.
7. Z Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.2/2004 nepochybne vyplýva že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b) uvedeného Oprávnenia žalobca vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami.
8. Z časti II, bodu B ods. 2 Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu, účinného od 1.1.2015 nepochybne vyplýva sadzba licenčnej odmeny za použitie diel verejným prenosom, pokiaľ ide o ďalší verejný prenos vysielania (retransmisia) prostredníctvom technických zariadení v základnej sadzbe (2.1. písm. a) pre ubytovacie zariadenia : izby , pokiaľ ide o zvukovoobrazové zariadenie pre hotel **** 29,50 €.
9. Z www stránky žalovaného okrem iného nepochybne vyplýva, že žalovaný na nej prezentuje ako rodinný hotel ****, ktorý ponúka ubytovanie v 5 jednolôžkových , 16 dvojlôžkových izbách a dvoch luxusných izbách typu apartmán. Štandardným vybavením izieb je LCD- TV s hotelovým televíznym „interaktívnym systémom“, káblový a wifi internet. Uvedené bolo žalovaným deklarované na internetovej stránke i v roku 2015.
10. Z listu Zväzu hotelov a reštaurácií SR ( ďalej len ZHR SR ) adresovaného žalobcovi zo dňa 10.7.2015 vyplýva, že na základe Príkazných zmlúv zastupuje viac ako 206 prevádzok, čo predstavuje viac ako 10000 technických zariadení, čo ZHR SR oprávňuje na zastupovanie splnomocňujúcich členov zastupovať ich pred organizáciami kolektívnej správy. Zároveň vzniesol svoju námietku k výške finančných požiadaviek žalobcu v danej veci.
11. Z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a ZHR SR zo dňa 21.4.2015 vyplýva ponuka ZHR SR vyplatiť licenčnú odmenu vo výške paušálnej sumy 1.000 € pre všetkých svojich členov . Žalobca tento návrh neakceptoval, čo vyplýva z jeho odpovede zo dňa 27.4.2015.
12. Zo Stanoviska Ministerstva kultúry SR (ďalej MK SR) zo dňa 20.5.2015 adresovaného prezidentovi ZHR SR okrem iného vyplýva , že ZHR SR podalo žiadosť aj na MK SR o preverenie Sadzobníka žalobcu, ako aj o získanie informácii týkajúcich sa žalobcom zastupovaných nositeľov práv. V tomto stanovisku je okrem iného uvedené: „ výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstva, ich uplatňovanie je výlučne v kompetencii OKS ( orgánov kolektívnej správy ) . Jedinú zákonnú podmienku , uplatniteľnú pri stanovení výšky taríf upravuje ust. § 45 ods. 1 AZ, podľa ktorého dohodnutá odmena musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Účel tohto ustanovenia sleduje zabezpečenie primeranosti a spravodlivosti licenčnej odmeny... V súvislosti s možnou duplicitou platenia autorských odmien vzhľadom na vydané oprávnenia pre rovnaký predmet ochrany uvádzame, že napriek tomu , že dve OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany nedochádza k duplicite v platbách. Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo zozname zastupovaných nositeľov práv.... Vo vzťahu k uplatňovaniu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 306/05 SGAE proti Rafael Hotels , SA, je potrebné konštatovať, že v danom rozsudku súd judikoval, „poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos“. Ak teda hotelové zariadenie umiestnením televíznych prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. Nie je teda zrejmé, akým spôsobom by mal byť daný rozsudok zohľadňovaný v sadzobníkoch OKS. ... Vzťah medzi OKS ako zástupcu nositeľa práv za používateľom je vzťahom súkromnoprávnym. Súčasťou tohto vzťahu je aj určovanie odmien za toto použitie. Nie je v kompetencii ministerstva zasahovať do súkromnoprávnych licenčných vzťahov zúčastnených subjektov. V prípade, že nedôjde k dohode zmluvných strán na obsahu licenčnej zmluvy, v zmysle ust. § 82 AZ sú zmluvné strany oprávnené obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy“. 13. Z listu ZHR SR adresovaného svojim členom ( čl. 45 spisu ) okrem iného vyplýva, že napriek realizácie opatrení ZHR SR špecifikovaných v tomto liste nezaniká povinnosť pre používateľov, teda aj členov zväzu, vysporiadať povinnosti vyplývajúce zo zákona, aby mohli používať diela, ktorých autorov zastrešuje žalobca, resp. ktorí nevylúčili kolektívnu správu. ZHR SR pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiada členov o zaslanie finančných prostriedkov v termíne do 30.09.2016 vo výške 50% licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu. Uvedené vyplýva aj z emailovej komunikácie medzi ZHR SR a jedným z členov ZHR SR ( čl. 46 spisu ).
14. Z návrhu Dohody zo dňa 15.10.2015 a z návrhu Kolektívnej licenčnej zmluvy , kde stranami dohody sú žalobca a ZHR SR v spojení s listinnými dôkazmi špecifikovanými v odsekoch 10, 11, 13 nepochybne vyplýva, že ZHR SR nespochybňoval legitimitu žalobcu na uzatvorenie kolektívnej licenčnej zmluvy.
15. Zo zoznamov autorov v SR zastupovaných žalobcom predložených na CD nosiči ako príloha č. 15 a zo zoznamu partnerských OKS zastupovaných žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 vyplýva, že žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Napriek tomu, že zoznam autorov je verejne prístupný, žalobca zakladá zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca recipročné zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej správy poukazujeme na skutočnosť, že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch.
16. Zo zmlúv o zastupovaní nositeľov práv a recipročná zmluva - predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 a zoznamov niektorých použitých predmetov ochrany v r. 2015 - O., E., O. - predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 vyplýva, že žalobca v zmysle § 81 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ) zastupuje nositeľov práv pri výkone ich práv, pričom zo samotnej povahy kolektívnej správy je samozrejmé, že najčastejšími právami, ktoré nositelia uplatňujú sú základné majetkové práva, t.j. právo udeľovať súhlas na použitie diel, právo na odmenu a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca uzatvára s nositeľmi práv zmluvy o zastupovaní, ktorými
nositelia práv poverujú žalobcu zastupovaním pri výkone ich všetkých majetkových autorských práv a zároveň je v zmluvách uvedený obsah zastúpenia. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu, rovnako ako je to pri hromadných licenčných zmluvách, ktoré žalobca ako je nižšie uvedené zakladá do spisu. Žalobca ako príklad predkladá súdu celkom 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu z recipročných zmlúv, ako aj zoznam niektorých použitých predmetov ochrany troch nositeľov práv, s ktorými má uzatvorené zmluvy o zastupovaní. Zdôrazňujeme, že tak robíme nad rámec účelného dokazovania a z dôvodu opatrnosti.
17. Zo zoznamov predmetov ochrany na predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 predložil žalobca štatistiku vysielania len základných slovenských televíznych staníc s uvedením použitých predmetov ochrany a to na nosiči CD, nakoľko zoznam je na 2.023 stranách, keďže sa jedná celkovo o 178.223 položiek.
18. Z hromadných licenčných zmlúv ktoré žalobca uzatvoril v roku 2015 predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 ,vyplýva, že nimi poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nepochybné, že žalobca uzatváral s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka odmien predloženého žalobcom v tomto konaní.
19. Z Výzvy generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanej MZV ČR okrem iného vyplýva, že ČR vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupňovanie diel. Komisia ES však vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom, a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv.
20. Z faktúry č. 4160007 vystavenej ZHR SR žalovanému dňa 11.8.2016 vyplýva povinnosť žalovaného zaplatiť autorskú odmenu pre SOZA za používanie hudobných diel na základe príkaznej zmluvy uzatvorenej so ZHR SR na obdobie 1.1.2016-31.12.2016 vo výške 554,22 €.
21. Zo zmluvy číslo 1650293 uzatvorenej medzi spoločnosťou SLOVGRAM a žalovaným dňa 226.2.2016 uzatvorenej v zmysle ust. zák. č. 185/2015 Z.z. autorský zákon vyplýva povinnosť žalovaného zaplatiť odmenu výkonným umelcom a výrobcom za obdobie 1.1.2016 - 31.12.2016 vo výške 310,88 €. Je v nej uvedený aj počet zvukovoobrazových prijímačov: 25 ks. Zároveň je v nej deklarované, že žalovaný je člen ZHR SR.
22. Zo stanoviska MK SR zo dňa 7.3.217 adresovaného prezidentovi ZHR SR k interpretácii § 169 ods. 1 a 2 v spojení s § 69 ods. 4 autorského zákona okrem iného vyplýva, že toto stanovisko sa týka interpretácie daných ustanovení avšak zák. č. 185/2015 Z.z. autorský zákon nie zák. č. 618/2003 Z.z. a to s poukazom na odsek 23 tohto rozsudku .
23. Z Výzvy právnej zástupkyne žalobcu adresovanej spoločnosti ALESSANDRIA, a.s. zo dňa 27.1.2017 vyplýva výzva žalobcu žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, táto výzva sa však netýka predmetu tohto sporu. Rovnako tak aj listina - list žalobcu adresovaný spoločnosti AGAPE a.s. zo dňa 3.2.2017.
24. Podľa § 190 ods. 1 č. 185/2015 Z.z. autorský zákon účinného od 1.1.2016 sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015. Predpisom účinným do 31.12.2015 je zákon č. 618/2003 Z.z. autorský zákon ( ďalej len AZ ) .
25. Podľa ust. § 5 ods. 4 AZ, (14) Verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
26.Podľa ust. § 18 ods. 2 písm. h) AZ (2) Autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na h) verejný prenos diela.
27.Podľa ust. § 40 ods. 1 AZ (1) Licenčnou zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len "licencia"). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob použitia diela (§ 18 ods. 2), rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho určenia a odmenu alebo spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.
28. Podľa ust. § 48 ods. 1 AZ (1) Organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu.
29. Podľa ust. § 49 ods. 1,2 AZ (1) Organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou táto organizácia udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú odmenu. (2) Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi právnickej osoby združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia osobitného predpisu sa použijú primerane. 7)
30. Podľa ust. § 56 ods. 1 písm. g) AZ (1)Autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä : g) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.“
31. Podľa ust. § 57 ods. 1 AZ (1)Nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora.“
32. Podľa § 78 ods. 1,2, 5 AZ (1) Účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.(2) Kolektívna správa je zastupovanie viacerých osôb, ktoré a) majú majetkové práva k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, zvukovo-obrazovému záznamu alebo k vysielaniu (ďalej len "predmet ochrany"), b) vykonávajú majetkové práva na základe tohto zákona ( § 50 a 55) alebo c) na základe zmluvy získali výhradnú licenciu na celé trvanie majetkových práv k predmetu ochrany a pre územie Slovenskej republiky s právom udeliť sublicenciu (ďalej len "nositelia práv") na ich spoločný prospech, a to pri výkone ich majetkových práv k zverejneným alebo na zverejnenie ponúknutým predmetom ochrany, ak iný ako kolektívny výkon týchto práv nie je dovolený ( odsek 3) alebo je neúčelný; za predmet ochrany ponúknutý na zverejnenie sa považuje taký predmet ochrany, ktorý nositeľ práva písomne oznámi príslušnej organizácii kolektívnej správy na účely zaradenia takéhoto predmetu do registra predmetov ochrany. Kolektívnou správou nie je dočasné zastupovanie nositeľov práv pri výkone ich majetkových práv, ak je dovolený aj iný ako kolektívny výkon týchto práv. (5) Kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.
33.Podľa ust. § 79 ods. 1 AZ (1) Organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.
34.Podľa § 81 ods. 1 písm. i), j a k) ods. 3 AZ „Organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia :i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva., to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku
sám domáha alebo ak je to nehospodárne,) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojim rozúčtovacím poriadkom. (3) Organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov.
35. Podľa ust. § 451 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len OZ ) (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 36. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ (2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. , výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 37. Z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 101/2011 z 24.marca 2011, okrem iného vyplýva, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiku zároveň považoval za dôkaz toho, že iní používatelia (celkovo 150) na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú.
38. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 306/05 SGAE proti Rafael Hotels , SA, okrem iného vyplýva: „poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos“.
39.V rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp..zn. C-162/10, kedy Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálnej otázky je uvedené : „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos ....“
40. Z Uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai vyplýva : „Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.“
41. Z Rozsudku Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, kedy Súdny dvor EÚ okrem iného vyplýva : „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“
42. Na základe vykonaného dokazovania má súd nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný.
43.Žalobca svoju aktívnu legitimáciu nepochybne preukázal tým, že predložil súdu Oprávnenie Ministerstva kultúry SR č.2/2004. Z neho totiž nepochybne vyplýva že žalobca má postavenie
organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b) uvedeného Oprávnenia žalobca vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Keďže sa žalovaný negatívne nevyjadril k tvrdeniu žalobcu o tom, že aj v roku 2015 a aj v súčasnosti je žalovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Ambasador, hotel ****, súd má týmto nepochybne za to, že aj v roku 2015 a aj v súčasnosti je žalovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Ambasador, hotel **** a je teda pasívne legitimovanou stranou sporu. Rovnako na základe dôkazov špecifikovaných v odsekoch 10, 21 tohto rozsudku nepochybne vyplýva, že žalovaný je členom ZHaR SR.
44.Zo zoznamov autorov v SR zastupovaných žalobcom predložených na CD nosiči ako príloha č. 15 a zo zoznamu partnerských OKS zastupovaných žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 vyplýva, že žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933 slovenských nositeľov práv. Napriek tomu, že zoznam autorov je verejne prístupný, žalobca zakladá zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca recipročné zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej správy poukazujeme na skutočnosť, že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov, ktorých uvedené organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. Zo zmlúv o zastupovaní nositeľov práv a recipročná zmluva
- predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 a zoznamov niektorých použitých predmetov ochrany v r. 2015 - O., E.A., O. - predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 vyplýva, že žalobca v zmysle § 81 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ) zastupuje nositeľov práv pri výkone ich práv, pričom zo samotnej povahy kolektívnej správy je samozrejmé, že najčastejšími právami, ktoré nositelia uplatňujú sú základné majetkové práva, t.j. právo udeľovať súhlas na použitie diel, právo na odmenu a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca uzatvára s nositeľmi práv zmluvy o zastupovaní, ktorými nositelia práv poverujú žalobcu zastupovaním pri výkone ich všetkých majetkových autorských práv a zároveň je v zmluvách uvedený obsah zastúpenia. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu, rovnako ako je to pri hromadných licenčných zmluvách, ktoré žalobca ako je nižšie uvedené zakladá do spisu. Žalobca ako príklad predkladá súdu celkom 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu z recipročných zmlúv, ako aj zoznam niektorých použitých predmetov ochrany troch nositeľov práv, s ktorými má uzatvorené zmluvy o zastupovaní. Zdôrazňujeme, že tak robíme nad rámec účelného dokazovania a z dôvodu opatrnosti. Zo zoznamov predmetov ochrany na predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 predložil žalobca štatistiku vysielania len základných slovenských televíznych staníc s uvedením použitých predmetov ochrany a to na nosiči CD, nakoľko zoznam je na 2.023 stranách, keďže sa jedná celkovo o 178.223 položiek. Z hromadných licenčných zmlúv ktoré žalobca uzatvoril v roku 2015 predložených žalobcom na CD nosiči ako príloha č. 15 ,vyplýva, že nimi poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nepochybné, že žalobca uzatváral s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka odmien predloženého žalobcom v tomto konaní. Keďže žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil tvrdenia žalobcu týkajúce sa skutočností obsahu CD nosiča predloženého žalobcom a zároveň skutočností týkajúcich sa tvrdení žalobcu , ktoré boli preukazované obsahom tohto CD nosiča, súd má za to, že skutočnosti a dôkazy špecifikované v odsekoch 15,16,17 a 18 boli žalobcom preukázané. Žalobca teda okrem iného preukázal aj tú skutočnosť, že uzatváral s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka odmien predloženého žalobcom v tomto konaní.
45. Z dôkazov špecifikovaných v odsekoch 10,11, 13, 14 a zároveň aj s poukazom na vyjadrenia strán sporu má súd nepochybne za to, že nedošlo k spochybňovaniu legitimity žalobcu na uzatvorenie kolektívnej licenčnej zmluvy a zároveň, ani ZHR SR a ani následne žalovaný neuzavreli so žalobcom v roku 2015 licenčnú zmluvu.
46.Z www stránky žalovaného okrem iného nepochybne vyplýva, že žalovaný na nej prezentuje ako rodinný hotel ****, ktorý ponúka ubytovanie v 5 jednolôžkových , 16 dvojlôžkových izbách a dvoch luxusných izbách typu apartmán. Štandardným vybavením izieb je LCD- TV s hotelovým televíznym „interaktívnym systémom“, káblový a wifi internet. Uvedené bolo žalovaným deklarované na internetovej
stránke i v roku 2015. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal opak. Žalobca predložil www stránku žalobcu, na ktorej je žalobca povinný uvádzať pravdivé skutočnosti a tvrdenia o povahe a kvalite ním poskytovaných služieb a to vo vzťahu ku spotrebiteľom, ale aj konkurencii. Vykonaným dokazovaním bolo teda nepochybne preukázané, že i v roku 2015 dochádzalo na strane žalovaného k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu práve žalobca. Je nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne museli byť aj diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, pričom žalovaný nepreukázal, žeby pre začatím ich používania získal súhlas hoc i len jediného z autorov týchto diel, pričom umožnením verejného prenosu na izbách ubytovacieho zariadenia , nakladal s dielami týchto autorov a ich nositeľov zastúpených žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy týchto autorov. Žalovaný v konaní predložil dôkazy špecifikované v odsekoch 20 a 21 z ktorých vyplýva, že mal buď priamo alebo cez ZHR SR mal uzatvorené licenčné zmluvy so spoločnosťami SOZA a SLOVGRAM. Je pritom technicky nemožné , aby pri televíznom vysielaní žalovaný používal iba diela autorov hudobných diela a výkony výkonných umelcov zastúpených SOZA a SLOVGRAM a nepoužíval diela nositeľov práv zastúpených žalobcom . V súvislosti s možnou duplicitou platenia autorských odmien vzhľadom na vydané oprávnenia pre rovnaký predmet ochrany súd uvádza, zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo zozname zastupovaných nositeľov práv. S poukazom na vyššie citované judikáty v odsekoch 38,39 a 40 tohto rozsudku neobstojí ani námietka žalovaného týkajúca sa verejného prenosu. Ak teda hotelové zariadenie umiestnením televíznych prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. Pokiaľ však prevádzkovateľ hotela ako užívateľ diela s príslušnou OKS neuzavrie licenčnú zmluvu pre jednotlivé predmety ochrany a napriek tomu začne poskytovať ubytovanie na hotelových izbách zariadených televíznymi prijímačmi, dopúšťa sa tak konania , ktorý je v rozpore s autorským zákonom. S poukazom na ust. § 56 ods. 1 písm. g AZ, ktoré je lex specialis k právnej úprave bezdôvodného obohatenia v OZ, prináleží žalobcovi dvojnásobok obvyklej odmeny ako zákonnú sankciu, na ktorú vzniká nárok oprávnenému subjektu v dôsledku neoprávneného zásahu do autorských práv. V danom prípade súd poukazuje aj na odsek 41 tohto rozsudku. K námietke žalovaného o neprimeranosti výšky odmeny zo strany žalobcu v porovnaní s OKS - SOZA a SLOVGRAM súd uvádza, že nie je dôvodná. Aj poukazom na skutočnosti uvedené v odseku 44 je treba prisvedčiť žalobcovi v tom, že z povahy veci je zrejmé, že žalobca zastupuje nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným, keďže zastupuje najmä autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj autorov literárnych diel, ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych diel (autori tzv. dabingu, ktorý je používaný vo veľkej väčšine u nás vysielaných audiovizuálnych diel). SOZA síce takisto zastupuje vysoký počet nositeľov práv, avšak to nemôže nič meniť na skutočnosti, že ide výhradne o autorov hudobných diel a teda ide o predmety ochrany, ktoré v porovnaní s predmetmi ochrany spravovanými žalobcom tvoria podstatne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným. Rovnako tak vysoký počet výkonných umelcov zastupovaných SLOVGRAM nemení nič na skutočnosti, že v prípade televízneho vysielania ide o výkonných umelcov, ktorí z veľkej časti len realizujú predmety ochrany spravované samotným žalobcom, keďže nejde o autorov diel, a tiež rovnako ide o veľký počet výkonných umelcov, ktorých výkony sa z povahy veci takmer nikdy nestanú obsahom televízneho vysielania používaného žalovaným, napr. v prípade tanečných zborov alebo hudobných telies apod. Rovnako teda aj v prípade SLOVGRAM ním zastupovaní nositelia práv a spravované predmety ochrany predstavujú značne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným v pomere predmetov ochrany spravovaných žalobcom. S poukazom na uvedené má súd nepochybne za to, že výška odmeny žalobcu uvedená v sadzobníku špecifikovanom v odseku 8 tohto rozsudku je primeraná. K stanovisku MK SR zo dňa 7.3.217 adresovaného prezidentovi ZHR SR k interpretácii § 169 ods. 1 a 2 v spojení s § 69 ods. 4 autorského zákona súd poznamenáva, že toto stanovisko je právnym názorom k ust. § 169 ods. 1 a 2 v spojení s § 69 ods. 4 autorského zákona a týka sa interpretácie daných ustanovení avšak novej právnej úpravy účinnej od 1.1.2016 - zákona č. 185/2015 Z.z. autorský zákon nie zák. č. 618/2003 Z.z. a to s poukazom na odsek 23 tohto rozsudku. Súd pre úplnosť taktiež poznamenáva, že pokiaľ žalovaný poukazuje na ust. § 169 a § 69 Autorského zákona, tak sa odvoláva na Autorský zákon platný a účinný od 1. 1. 2016, t.j. zákon č.185/2015
Z.z.. Nárok žalobcu je však posudzovaný podľa predchádzajúceho hmotného predpisu, a to zákona č. 618/2003 Z.z..
47. Z www stránky žalovaného okrem iného nepochybne vyplýva, že žalovaný na nej prezentuje ako rodinný hotel ****, ktorý ponúka ubytovanie v 5 jednolôžkových , 16 dvojlôžkových izbách a dvoch luxusných izbách typu apartmán. Z časti II, bodu B ods. 2 Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu, účinného od 1.1.2015 nepochybne vyplýva sadzba licenčnej odmeny za použitie diel verejným prenosom, pokiaľ ide o ďalší verejný prenos vysielania (retransmisia) prostredníctvom technických zariadení v základnej sadzbe (2.1. písm. a) pre ubytovacie zariadenia : izby , pokiaľ ide o zvukovoobrazové zariadenie pre hotel **** 29,50 €. Výška bezdôvodného obohatenia teda predstavuje : 23x29,50x2=1357 €.
48. Pretože žalovaný sumu 1357 € neuhradil , dostal sa jej neuhradením do omeškania. Súd výšku úrokov z omeškania posúdil podľa ust. §§ citovaných v čl. 36 tohto rozsudku. Žalobca požadoval úrok z omeškania od 14.3.2016, teda od dátumu uvedenom na žalobe. Úroková sadzba ECB v čase omeškania predstavovala výšku 0,05%. Z uvedeného teda vyplýva, že si žalobca uplatnil úrok z omeškania v súlade so zákonom.
49. Na základe vyššie uvedeného súd má nepochybne za to, že žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku, čo do dôvodu a výšky, súd upustil od vykonania ďalšieho dokazovania a hodnotenia ďalších dôkazov predložených stranami sporu a žalobu zamietol , ako nedôvodnú .
50. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
51. Podľa ust. § 262 ods. 1,2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí .(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
52. Keďže bol v konaní úspešný žalobca a to v celom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. ( § 362 ods. 1,2 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP).
Na základe tohto právoplatného rozsudku bude môcť žalobca ako oprávnený viesť exekúciu na majetok žalovaného ako povinného.