Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-18-2016.pdf
PDF · 151.29 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10C/18/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu SECAPITAL S.á.r.l., so sídlom 9 rue du Laboratoire, Luxemburg L-1911, Luxemburské veľkovojvodstvo, registračné číslo B 108305, zastúpeného JUDr. Jiřím Šmídom, usadeným euroadvokátom, ŠMÍDA advokátni kancelář s.r.o., organizačná zložka, so sídlom Ul. Svornosti 43, 821 09 Bratislava, IČO: 47 255 773, proti žalovanému S. o zaplatenie 1.220,36 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 2. 2. 2016 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.220,36 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.220,36 eur od 28. 12. 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že dňa 16. 10. 2013 uzatvorili žalobca a žalovaný právny dokument s názvom "Dohoda o urovnaní". Tvrdil, že predmetom urovnania bol dlh žalovaného z úverovej zmluvy/zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX, ktorú žalovaný uzavrel so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. dňa 20. 2. 2010 a na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 1.012,51 eur. Žalobca sa podľa svojho tvrdenia v žalobe stal vlastníkom pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, a to dňa 7. 3. 2013. Tvrdil, že medzi žalovaným a žalobcom bola výška postúpenej pohľadávky vo výške 1.286,83 eur sporná a tak sa dohodli, že záväzok vo výške 1.286,83 eur sa nahrádza záväzkom vo výške 1.235,36 eur. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu sa zaviazal uhradiť sumu 1.235,36 eur spolu so zmluvným 7 % ročným úrokom, spolu teda sumu 1.675 eur formou 111 mesačných splátok. V žalobe žalobca uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalovaný nehradil dlh tak ako sa zaviazal, t.j. v dohodnutých termínoch a výške splátok, celý dlh sa stal v súlade s bodom 5 v dôsledku omeškania žalovaného so splátkou splatnou dňa 27. 12. 2013 splatným v uvedený deň. Žalovaný po dátume splatnosti podľa žalobcu neuhradil nič, pričom celková dlžná čiastka predstavuje ku dňu podania žaloby 1.220,36 eur.
2. K žalobe žalobca ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení predložil vo fotokópii Dohodu o urovnaní zo dňa 16. 10. 2013, Výpis z obchodného registra žalobcu, Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 26. 3. 2013, predžalobnú upomienku zo dňa 11. 1. 2016, Zosplatnenie dlhu zo dňa 11. 1. 2016, podací hárok k zosplatneniu dlhu a predžalobnej upomienke zo dňa 11. 1. 2016 a žiadosť a zmluvu o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 20. 2. 2010 spolu so Všeobecnými obchodnými podmienkami a tiež Vypovedanie zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25. 6. 2010.
3. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril.
4. Dňa 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), pričom podľa jeho prechodných ustanovení, a to konkrétne § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Vzhľadom na uvedené sa počnúc dňom 1. 7. 2016 aj sporná vec riadila ustanoveniami CSP. Postupujúc podľa § 292 CSP súd po uvedenej zmene právnej úpravy žalovaného ako spotrebiteľa písomne poučil o možnosti zastúpenia a o jeho procesných právach a povinnostiach.
5. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na deň 7. 4. 2017, na ktoré sa nedostavil predvolaný právny zástupca žalobcu ani žalobca, napriek riadnemu a včasnému predvolaniu doručenému im prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu dňa 27. 2. 2017. Písomným podaním zo dňa 3. 3. 2017 ospravedlnili neúčasť na pojednávaní, o jeho odročenie nežiadali. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s ust. § 180 CSP rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalobcu a právneho zástupcu žalobcu, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody na odročenie pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.
6. Žalovaný sa k žalobe na pojednávaní vyjadril tak, že platiť nemá z čoho, lebo je nezamestnaný, nepoberá žiadnu dávku, má 6 maloletých detí a rodina žije len z manželkiných prídavkov. Pri svojom výsluchu uviedol, že mal len jednu pôžičku od právneho predchodcu žalobcu a tá by mala byť v celom rozsahu zaplatená. K okolnostiam uzavretia dohody o urovnaní uviedol, že je na nej jeho podpis, ale o čo v nej ide nevie, lebo nevie čítať, vie sa len podpísať. Uviedol, že prišiel ku nim domov nejaký pán na aute, prišiel vtedy takto u nich v obci za viacerými ľuďmi s tým, že má dlh, treba aby ho zaplatil a má podpísať ten papier. Žalovaný uviedol, že spočiatku s tým nesúhlasil, lebo uvedenému pánovi povedal, že mal len jednu pôžičku vo výške 12.000,- Sk a tá už bola zaplatená, on ale trval na tom aby to podpísal a začal platiť lebo inak bude mať problémy. Prišiel k nim sám od seba, on ho nijako nekontaktoval ani nechcel nič uzatvárať, ale nakoľko nechcel mať problémy, nakoniec to podpísal a súhlasil že niečo zaplatí. Keďže čítať nevie, nevie čo bolo v tej dohode, ani ten pán mu k tomu nič nevysvetľoval ani mu neukázal žiadne ďalšie papiere, nevie ani čo je to dohoda o urovnaní, nič mu nevravel ani o premlčaní, čo nevie čo znamená, on nechcel nič so žalobcom riešiť lebo si myslí že žiaden dlh voči nemu nemá.
7. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 3. 3. 2017, vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, keďže ho považoval za nevyhnutný pre rozhodnutie tohto spotrebiteľského sporu (§ 295 CSP), oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich nebolo žalovaným namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a zistil tento skutkový stav:
8. Z obsahu zmluvy číslo XXXXXXX zo dňa 20. 2. 2010 súd zistil, že obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. a žalovaný uzavreli písomnú zmluvu označenú ako žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému vo výške 1.012,51 eur za účelom úhrady záväzkov žalovaného v tejto výške voči spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. a voči VÚB banke, a.s. vzniknutých z 3-och skôr uzavretých zmlúv. Žalovaný mal tento úver podľa zmluvy splatiť 35 mesačnými splátkami vo výške 39,29 eur, pričom v zmluve je uvedené, že celková suma „pôžičky“ je 1.375,15 eur, celkové náklady spotrebiteľa že sú 362,64 eur a pri údaji o konečnej splatnosti je uvedené 35 mesiacov. Súčet žalovanému poskytnutej sumy 1.012,51 eur a celkových nákladov spotrebiteľa 362,64 eur zodpovedá sume uvedenej ako celková suma pôžičky, t.j. sume 1.375,15 eur. Ročná úroková sadzba uvedená v zmluve bola 23,98 % s tým, že RPMN je 23,98 %. Ako priemerná hodnota RPMN je v zmluve uvedená hodnota 23,98 %.
9. Listom zo dňa 26. 3. 2013 (čl. 9 spisu) adresovaným žalovanému mu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. oznámila, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 3. 2013 svoju pohľadávku, ktorá vyplýva zo zmluvy č. XXXXXXX zo dňa 20. 2. 2010 spolu s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia postúpila na žalobcu a že k vymáhaniu dlhu žalobca splnomocnil spoločnosť KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o.
10. Z dohody o urovnaní uzavretej medzi žalobcom, zastúpeným spoločnosťou KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o. a žalovaným dňa 16. 10. 2013, z časti A Úvodné ustanovenia bolo zistené, že právny predchodca veriteľa spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. a dlžník dňa 20.2.2010 uzavreli zmluvu č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol právny predchodca veriteľa dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 1.375,15 eur a dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť dohodnutý úrok. Dňa 7. 3. 2013 došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky k postúpeniu
pohľadávky zo zmluvy č. XXXXXXX. Podľa časti B dohody nazvanej Konštatovanie sporných skutočnosti dlžník záväzky vyplývajúce zo zmluvy riadne a včas neplnil a preto má dlžník voči veriteľovi ku dňu uzavretia dohody záväzok v celkovej výške 1.286,83 eur vrátane príslušenstva (úroky, úroky z omeškania, náklady veriteľa spojené s uplatnením pohľadávky), s ktorého zaplatením je dlžník v omeškaní. Je tam uvedené, že dlh pozostáva z istiny vo výške 1.082,41 eur, úroku a úroku z omeškania vo výške 192,63 eur a zmluvnej pokuty, poplatkov a inkasných nákladov vo výške 11,80 eur. V bode 3 časti B sa uvádza, že medzi veriteľom a dlžníkom je výška záväzku dlžníka z titulu zmluvy sporná, z tohto dôvodu uzatvárajú účastníci dohodu o urovnaní na základe ktorej urovnávajú vzájomné práva a záväzky vyplývajúce zo zmluvy a to spôsobom uvedeným v časti C tejto dohody. Podľa časti C dohody veriteľ a dlžník sa dohodli na urovnaní záväzkov dlžníka voči veriteľovi tak, že doterajší záväzok dlžníka vrátane jeho príslušenstva zaniká a nahradzuje sa novým záväzkom dlžníka uhradiť veriteľovi dlžnú čiastku vo výške 1.235,36 eur spolu s úrokovou sadzbou 7 % p. a. z dlžnej čiastky úveru. Celková čiastka je tak 1.675,- eur (je tvorená súčtom úveru a jeho príslušenstva a celkových nákladov. Celkové náklady tvorí úrok vo výške 7 % p.a. z dlžnej čiastky úveru. Ročná percentuálna miera nákladov predstavuje 7,23 %). Táto čiastka bude dlžníkom uhradená prostredníctvom pravidelných mesačných splátok vo výške rozvrhnutých v dohode. Dlžník je oprávnený uhradiť svoj dlh úplne alebo čiastočne pred lehotou splatnosti. V takom prípade má veriteľ právo na náhradu nákladov, ktoré mu vzniknú v súvislosti so splatením dlhu pred lehotou splatnosti, za podmienok stanovených zákonom. V časti C bod 2 dohody sa ďalej uvádza, že dlžník týmto svoj záväzok (dlh) podľa ods. 1 uznáva čo do dôvodu a výšky a zaväzuje sa ho uhradiť spôsobom uvedeným v ods. 1 a 4 tejto časti C. V prípade omeškania dlžníka so zaplatením akejkoľvek platby sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky za každý i len začatý deň omeškania so zaplatením platby. Tým nie je dotknutá povinnosť dlžníka hradiť úrok z omeškania vo výške stanovenej Obč. zákonníkom. Dňom úhrady sa rozumie deň, keď sú peňažné prostriedky pripísané na účet veriteľa s variabilným symbolom presne špecifikovaným v dohode. Pokiaľ sa dlžník ocitne v omeškaní s úhradou akejkoľvek splátky, stáva sa celý záväzok s príslušenstvom bez ďalšieho okamžite splatný. Dlžník je v takomto prípade povinný zaplatiť celú dlžnú čiastku veriteľovi do 3 dní odo dňa splatnosti príslušnej platby, s ktorou úhradou je dlžník v omeškaní, a ktorá viedla k splatnosti celého záväzku. Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou ktorejkoľvek platby alebo v prípade porušenia inej povinnosti dlžníka má veriteľ voči dlžníkovi právo na zaplatenie všetkých nákladov, ktoré veriteľovi vzniknú v súvislosti so súdnym alebo mimosúdnym vymáhaním. Podľa časti D dohody označenej ako Záverečné ustanovenia dohoda je vyhotovená v dvoch rovnopisoch z ktorých každý má silu originálu a každý z účastníkov dostane po jednom rovnopise. V prípade, že sa niektoré ustanovenia dohody ukážu neplatnými alebo niektoré ustanovenia chýbajú, zostávajú ostatné ustanovenia tejto dohody touto skutočnosťou nedotknuté. Na miesto dotknutého ustanovenia nastupuje ustanovenie príslušného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré je svojou povahou a účelom najbližšie k zamýšľanému účelu dohody. V prípade, že by sa prípadná neplatnosť týkala časti tejto dohody, na základe ktorej sa urovnávajú všetky vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, je dlžník v takomto prípade povinný plniť svoj záväzok uvedený v časti B bode 1 tejto dohody, a to v termínoch a lehotách pôvodných tak, ako by táto dohoda nebola uzatvorená. Účastníci prehlasujú, že si túto dohodu prečítali, že bola uzatvorená po vzájomnej dohode podľa ich pravej a slobodnej vôle, vážne a zrozumiteľne a nebola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Na dôkaz tohto pripojujú svoje podpisy. Dohoda nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu tejto dohody oboma zmluvnými stranami. Akékoľvek zmeny tejto dohody je možné urobiť len na základe písomných číslovaných dodatkov, ktorú budú podpísané oboma zmluvnými stranami. Účastníci sa zároveň dohodli a úhrade dlžnej sumy v splátkach - časť C.
11. Listom zo dňa 11. 1. 2016 (čl. 11 spisu) spoločnosť KRUK Česká a Slovenská republika s.r.o. oznámila žalovanému, že sa dostal do omeškania so splátkami dlhu, ktorý uznal dohodou zo dňa 16. 10. 2013 vo výške 1.235,36 eur, a to so splátkou splatnou dňa 27. 12. 2013 a z toho dôvodu bol jeho dlh zosplatnený, pričom žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie sumy 1.220,36 eur spolu s úrokom z omeškania od 28. 12. 2013 najneskôr do 18. 1. 2016.
12. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a preto mu neostávalo iné, než ju v celom rozsahu zamietnuť, a to z nasledujúcich dôvodov.
13. Žalobca uplatnený nárok vyvodzuje z dohody nazvanej „Dohoda o urovnaní“. Aj vzhľadom k jeho odôvodneniu žaloby je zrejmé, že základ aj výšku celého uplatneného nároku vyvodzuje práve z tejto dohody, pričom zjavne mal za to, že vzhľadom na ňu nie je potrebné sa vôbec zaoberať pôvodným úverovým vzťahom medzi žalovaným a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., keďže o samotnom základnom úverovom vzťahu sa v žalobe zmienil len okrajovo. Súd však za účelom posúdenia povahy, platnosti a účinkov „Dohody o urovnaní“ vzhľadom na skutočnosti uvedené v ďalšej časti tohto odôvodnenia považoval za nevyhnutné zaoberať sa aj pôvodným úverovým vzťahom. Preto sa v súdenej veci zaoberal jednak tým, či „Dohoda o urovnaní“ je spôsobilým podkladom na prisúdenie tvrdeného nároku žalobcovi. Vzhľadom na zákonnú povinnosť súdu prihliadať pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu na oslabenie nároku vrátane jeho premlčania vyplývajúcu mu z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014 sa v súdenej veci, rovnako ako v každej inej spotrebiteľskej veci zaoberal tiež otázkou, či žalobca svoje tvrdené právo (alebo jeho časť) neuplatňuje po uplynutí premlčacej doby.
14. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1. 5. 2014. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
15. Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku (podporne pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Nemôže byť tiež pochybností o tom, že pri posúdení otázky premlčania práva žalobcu zo spotrebiteľského vzťahu so žalovaným je potrebné vychádzať z ustanovení o premlčaní v Občianskom zákonníku (viď ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014 v ktorom už tento judikoval, že toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou).
16. Vychádzajúc vyjadrenia žalobcu zo dňa 3. 3. 2017, právny predchodca žalobcu úver poskytnutý žalovanému zosplatnil dňa 25. 6. 2010, a tak nemôže byť najmenších pochybností o tom, že v čase, kedy bola žalovanému na podpis predostretá dohoda o urovnaní, teda dňa 16. 10. 2013 právo veriteľa bolo premlčané v celom rozsahu, keďže stalo sa tak po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, a teda žalobcovi postúpená pohľadávka bola v tom čase už v celom rozsahu premlčaná. Žalobca ako profesionál musel, alebo aspoň mal pri postúpení pohľadávky vedieť, že nadobúda pohľadávku tesne pred uplynutím premlčacej doby, teda sám a dobrovoľne išiel do rizika jej reálnej nevymožiteľnosti, čo nie je možné obísť následným špekulatívnym konaním a obchádzaním zákona na úkor spotrebiteľských práv žalovaného. Žalobca dňa 16. 10. 2013 predložil žalovanému na podpis dohodu o urovnaní a uzavretí splátkového kalendára. Z nej však v tomto súdnom konaní žiadne nároky vyvodzovať nemôže. Súd totiž žalobcom predloženú dohodu o urovnaní z ktorej žalobca vyvodzuje tu uplatnený nárok považuje za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi) a tiež s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnosti vôle zo strany žalovaného na jej uzavretie. Rozpor so zákonom spočíva v tom, že nebol splnený zákonný predpoklad dohody o urovnaní - spornosť pohľadávky a nesprávne bola ustálená výška dlhu. Rozpor s dobrými mravmi súd vidí v skutočnostiach rozvedených nižšie týkajúcich sa spôsobu uzavretia tejto dohody so žalovaným aj v nadväznosti na ustanovenia verejnoprávneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľa - zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a čo sa týka nedostatku vážnosti vôle zo strany žalovaného na uzavretie tejto dohody, ten bol nepochybne preukázaný výsluchom žalovaného v spojení so samotným obsahom a formou danej dohody tak ako to súd uvedie v ďalšej časti tohto odôvodnenia.
17. Je treba hneď úvodom podotknúť, že v súdenom spore v procesnej rovine jedná sa o spor s ochranou slabšej strany, konkrétne spotrebiteľský spor (§ 290 a nasl. CSP), nakoľko uplatňuje sa v ňom nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. V hmotnoprávnej rovine to má základ v tom, že zmluva uzavretá právnym predchodcom žalobcu - Consumer Finance Holding a.s. so žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou. Právny predchodca žalobcu je obchodnou spoločnosťou, ktorej jedným z predmetov podnikania (činnosti) zapísaným v obchodnom registri je poskytovanie úverov z vlastných peňažných zdrojov nebankovým spôsobom. Žalovanému bol právnym predchodcom žalobcu
poskytnutý úver, pričom zo zmluvy uzavretej na vopred pripravenom formulári spolu s predtlačenými zmluvnými podmienkami zjavne bez možnosti ovplyvnenia ich obsahu žalovaným vyplýva, že úver nebol poskytnutý na účel výkonu podnikania, zamestnania či povolania, keď aj z označenia žalovaného v nej (identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú osobu nepodnikateľa - menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu) je zrejmé, že sa jednalo o spotrebiteľský úver. Preto súd predmetnú úverovú zmluvu v zmysle § 1 a § 2 písm. a) a b) a § 3 ods.1 a 2 v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka považoval za zmluvu spotrebiteľskú.
18. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.
19. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
20. Podľa § 4 ods. 2 tohto zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
21. Podľa § 4 ods. 3 tohto zákona pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a)poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
22. Podľa § 4 ods. 4 tohto zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
23. Zmluva posudzovaná v súdenej veci, uzavretá právnym predchodcom žalobcu so žalovaným je ako už bolo uvedené spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu zmluvy ako celku. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálne možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a v § 53 výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.
24. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd v prejednávanom spore za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 1.012,51 eur (teda nie vo výške 1.375,15 eur ako je nesprávne a zavádzajúco uvedené v časti A bod 1 dohody o urovnaní). V danom prípade súd je toho názoru, že spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovanému poskytnutý je z dôvodov rozvedených v ďalšej časti tohto odôvodnenia bezúročný a bez poplatkov, čo má zásadný vplyv na posúdenie nároku žalobcu v tomto spore. Právnemu predchodcovi žalobcu totiž okrem iného nepochybne nevznikol nárok na zaplatenie sumy 1.286,83 eur uvedenej v „dohode o urovnaní“ pozostávajúcej okrem iného z úrokov a poplatkov špecifikovaných v bode 2 časti B tejto dohody, vznikol
mu iba nárok na vrátenie úverovej istiny rovnajúcej sa výške sumy reálne poskytnutej v prospech žalovaného, t.j. 1.012,51 eur.
25. Z ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ktoré súd citoval vyššie vyplýva, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka povinne obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 4 ZoSÚ. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy), poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v takej forme, že úver pri ktorého dojednaní neboli tieto náležitosti splnené je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Medzi takéto náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí v zmysle už citovaného § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a rovnako musí obsahovať v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
26. Vychádzajúc z obsahu žalobcom predloženej úverovej zmluvy č. XXXXXXX súd konštatuje, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje. Po preskúmaní obsahových náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje zákonným spôsobom a správne uvedený údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ani údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V úverovej zmluve sa takéto podrobné údaje nenachádzajú a pokiaľ takéto údaje poskytuje veriteľ až v splátkovom kalendári, či inak po uzavretí zmluvy, nie je tento údaj obsiahnutý v zmluve v čase akceptácie zmluvy oboma zmluvnými stranami.
27. Medzi nevyhnutné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých nedodržanie má za následok jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť patrí v zmysle už citovaného § 4 ods. 2 písm. i) ZoSÚ aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vychádzajúc z obsahu tu posudzovanej zmluvy o úvere je však nutné konštatovať, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere túto náležitosť neobsahuje. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia totiž v zmluve musí byť uvedený údaj o termínoch splátok a musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V predmetnej úverovej zmluve toto rozlíšenie absentuje nakoľko zmluva obsahuje len výšku mesačnej splátky - 39,29 eur bez špecifikácie a absolútne nikde neobsahuje údaj o termínoch splatnosti splátok.
28. Ako už bolo uvedené, samotná absencia náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), znamená, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedené údaje pritom v žiadnom prípade nemôžu nahradiť podmienky a všeobecné obchodné podmienky k zmluve o pôžičke. Ak totiž zákon o spotrebiteľských úveroch ako podstatnú náležitosť zmluvy predpisuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/) a s ich neuvedením spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (4 ods. 3 posledná veta) tak je zrejmé, že tieto museli byť jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uvedené v takejto zmluve a nemohli byť nahradené odkazmi na všeobecné či iné podmienky.
29. V zmluve je len jedna suma mesačnej splátky 39,29 eur. Z nej nevyplýva, koľko z toho bude na istinu úveru, koľko na úroky a na prípadné poplatky. Ďalej je tam počet splátok - 35, ale len splátok bez určenia koľko z nich je na istinu úveru, koľko na úroky, koľko na prípadné poplatky. V zmluve navyše vôbec nie je uvedený dátum prvej splátky ani poslednej splátky ani termín splatnosti jednotlivých splátok. Priamo v Zmluve teda neboli presne určené termíny splátok. Ani z textu Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je možné zistiť presný termín splátok (v článku 6 bod 6.2 je tam uvedené do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, takže z tohto textu vyplýva, že to mohlo byť kedykoľvek od 1. do 20. dňa v mesiaci). Z takto uvedeného znenia nie je možné presne zistiť termín splátok ani deň poslednej splátky. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ- tretia komora z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia a.s. ca O. W.) nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. V súdenom spore podmienky zmluvy neumožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok ani presný údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keďže zmluva žalovaným bola podpísaná dňa 15. 2. 2010, právnym predchodcom žalobcu až dňa 20. 2. 2010 a vôbec z nej nie je zrejmé, kedy mala byť teda zaplatená prvá splátka. Súd ako už uviedol má za to, že zmluva neobsahuje ani presný údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve je v tejto súvislosti uvedené, že konečná splatnosť
je 35 mesiacov, čo podľa názoru súdu nie je určitým a zrozumiteľným vyjadrením konečnej splatnosti aj vzhľadom na to, že nie je v zmluve uvedený termín splatnosti prvej splátky. Čo sa týka konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona 258/2011 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy), niet pochýb o tom, že ten musí byť určený presne, jasne, určito a zrozumiteľne. V tu posudzovanej zmluve ale absentuje jasný údaj o konečnej splatnosti, lebo tam nie je dátum, termín konečnej splatnosti. Nestačí len dedukcia z toho, že to má byť 35 splátok a 35 mesiacov, keď navyše tu zo zmluvy vôbec nie je zrejmé kedy a v ktorom mesiaci mala byť zaplatená prvá splátka. Spotrebiteľ má byť v zmysle zákona jasne a zrozumiteľne informovaný o konkrétnom termíne, dátume konečnej splatnosti, ktorý musí byť v zmluve výslovne uvedený bez ohľadu na to, že je možné ho vyvodiť z počtu splátok. Ak by za postačujúcu bola považovaná možnosť jednoduchého výpočtu termínu konečnej splatnosti, v takom prípade by v zmluve vždy stačilo uviesť náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. t.j. výšku, počet a termíny splátok a zákonodarca by do zákona vôbec nemusel zakomponovať samostatné ust. § 4 ods. 2 písm. g), zákona 258/2001 Z.z., nakoľko tieto by potom úplne stratili zmysel, lebo z výšky, počtu a termínov splatnosti splátok by sa termín konečnej splatnosti dal vypočítať vždy. Zákon o spotrebiteľských úveroch ale napriek tomu osobitne, jasne a jednoznačne hovoril o jednej z náležitostí zmluvy - konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa názoru súdu musí to byť konkrétny termín, čo potvrdzuje aj vývoj právnej úpravy, keď v súčasnom zákone o spotrebiteľských úveroch je už výslovne ako náležitosť zmluvy uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/). Takýto jasný, určitý a zrozumiteľný údaj ale v zmluve absentuje a nie je ho možné ani vyvodiť keďže chýbajú termíny splatnosti splátok a dátum prvej splátky. Poskytnutý úver súd preto posudzoval ako úver poskytnutý bez úroku a bez poplatku.
30. Vzhľadom na uvedené súd v zmysle § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001 Z.z. považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže veriteľom použité vyjadrenie náležitosti zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g/ a i/ zákona v zmluve nezodpovedá požiadavke tohto zákonného ustanovenia.
31. Vyššie uvedený záver je podstatný pre posúdenie neskoršej dohody o urovnaní uzavretej medzi stranami.
32. Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.
33. Podľa § 585 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o urovnaní uzavrieť písomne: to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.
34. Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.
35. Ako vyplýva už z označenia spornej dohody „o urovnaní“, ale aj s poukazom na už citované zákonné ustanovenie § 585 a násl. Občianskeho zákonníka je nepochybné, že tento inštitút má opodstatnenie vtedy, ak práva alebo záväzky účastníkov sú sporné. Ako vyplýva z ničím nespochybnenej výpovede žalovaného na pojednávaní, tento predpoklad dohody o urovnaní naplnený nebol a ako uviedol samotný žalovaný, on žiadnu spornosť práv netvrdil, ani nevie čo to je dohoda o urovnaní, sám žalobcu nekontaktoval, oslovil ho on cestou pána ktorý ho navštívil doma a bavili sa len o splátkach, teda dohodu podpísal len preto, lebo mu bolo povedané že inak bude mať problémy. Nevedel, že podpisuje aj dohodu o urovnaní a napokon ani nerozumel tomuto inštitútu a jeho dôsledkom, pričom nebol o nich informovaný a nebol informovaný ani o premlčaní jeho dlhu.
36. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že dlh žalovaného v čase podpísania spornej dohody o urovnaní (16. 10. 2013) bol už v celom rozsahu premlčaný. Predčasná splatnosť úveru podľa tvrdenia žalobcu totiž nastala ešte dňa 25. 6. 2010. Je preto zrejmý dôvod, prečo žalobca zvolil postup uzavrieť dohodu o urovnaní a nie len uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, kde by musel žalovaného upozorniť na premlčanie jeho dlhu. Takémuto postupu žalobcu však súd nemieni poskytnúť právnu ochranu, pretože považuje ho za rozporný s princípom, ktorý je upravený v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia dohody o urovnaní, konkrétne v § 4 ods. 8. Podľa citovaného zákonného ustanovenia predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v
rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ako už bolo uvedené, niet pochýb o tom, že právny vzťah z danej úverovej zmluvy je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon dohody o urovnaní (k tomu pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 11Co/37/2012 - 88 zo dňa 7. 6. 2012). Aj Dohoda o urovnaní musí zodpovedať všetkým všeobecným náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí byť určitá a zrozumiteľná a musí mať všetky zákonné náležitosti pre ten ktorý právny úkon. Najmä jej v nej potrebné riadne a zrozumiteľne špecifikovať spornú výšku pohľadávky.
37. Žalobca vnútil žalovanému ako spotrebiteľovi podpísanie dohody o urovnaní, aj keď neboli k tomu naplnené zákonné predpoklady (spornosť pohľadávky), v dohode uviedol výšku dlhu, ktorá bola v rozpore s právnym posúdením skutočnej výšky dlhu a zahrnul do nej v celom rozsahu premlčaný dlh, čím znevýhodnil spotrebiteľa, keďže v prípade platnosti tejto dohody by mu začala plynúť nová premlčacia lehota, čím by došlo k jej neúmernému predĺženiu oproti pôvodnej zmluve.
38. Už uvedené dôvody vychádzajúce z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. vedú k jednoznačnému záveru, že v dohode o urovnaní je nesprávny údaj o výške dlhu vzhľadom na prijatý záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako už súd uviedol v predchádzajúcej časti rozsudku. Aj preto súd túto dohodu o urovnaní považuje za absolútne neplatný právny úkon. Táto dohoda bola vopred naformulovaná a pripravená žalobcom, žalovaný tam mohol doplniť už len miesto jej podpisu a svoj podpis a telefonický kontakt, a podľa názoru súdu z nej nevyplýva spornosť nárokov strán konania. V texte je uvedené výhradne tvrdenie žalobcu o celkovej výške záväzku a dôvodnosti uzavretia dohody o urovnaní s poukazom na spornosť pôvodného záväzku, ale z textu nie je zrejmé, v čom mala spočívať táto spornosť. Pôvodný záväzok bol nahradený novým, ktorý je v konečnom dôsledku vyšší ako pôvodný záväzok. Zároveň je určenie nového záväzku čo do jeho výšky aj neurčité a nezrozumiteľné, pretože úrok bol uvedený vo výške 7 % p.a., ale RPMN bola 7,23%, takže záväzok by mali tvoriť okrem úroku aj iné náklady. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že jedným z predpokladov urovnania je vzájomné ustúpenie účastníkov dohody od niektorých práv, ktorí sa môžu zaviazať k novým vzájomne podmieneným povinnostiam, ale v tomto prípade došlo iba navonok k ustúpeniu zo strany žalobcu čo sa týka výšky dlžnej pohľadávky (ktorá je však v konečnom dôsledku ešte vyššia ako pôvodná), pričom zo strany žalovaného k žiadnemu ústupku nedošlo. Žalobca konal v neprospech žalovaného, keď vzhľadom na dátum uzavretia dohody o urovnaní (16. 10. 2013) a splatnosť pôvodného záväzku (25. 6. 2010) je zrejmé, že pôvodný záväzok bol celý premlčaný, ale v samotnej dohode nie je táto skutočnosť vôbec spomenutá a ani nebolo preukázané, že žalovaný bol o tejto skutočnosti informovaný. Žalobca podľa názoru súdu konal v rozpore s dobrými mravmi, keď podsunutím dohody o urovnaní žalovanému privodil ako spotrebiteľovi ujmu, pretože dohoda ho zaväzovala na plnenie zjavne premlčaného a oproti pôvodnému záväzku aj navýšeného nového záväzku. Takýmto spôsobom formulovaná dohoda nie je pre spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalobca podľa názoru súdu nekonal dobromyseľne a čestne, pričom jeho konanie možno považovať aj za nekalú obchodnú praktiku.
39. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
40. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
41. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že daná dohoda o urovnaní je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, ktorý nedostatok má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu.
42. Vychádzal z okolností, za ktorých dochádzalo k podpisu dohôd, keď nejde o prvý takýto prípad posudzovaný súdom a tak súdu z jeho činnosti je známe a potvrdilo to aj dokazovanie v tomto spore, že dlžníci boli vyhľadávaní a osobne kontaktovaní bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia
(dohodnutia si návštevy vopred s informáciou, čoho sa bude návšteva týkať, aby sa mohli na stretnutie pripraviť a poprípade aj vopred s niekým poradiť), čím pochopiteľne žalobca našiel dlžníkov nepripravených resp. minimálne prekvapených, v dôsledku už len toho mal určitú výhodu voči ním.
43. K spornosti záväzku súd opätovne uvádza, že nebolo preukázané, že by pred podpisom dohody mal vôbec žalovaný akýmkoľvek spôsobom namietať spornosť nejakého záväzku voči žalobcovi, tento to poprel, a je zrejmé, že žalovaný ako aj iní dlžníci boli navštívení bez predchádzajúcej komunikácie, s už vopred vyplneným formulárom o spornosti.
44. Pritom dohodou o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka si účastníci záväzkového právneho vzťahu odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich ruší a nahradzuje ich novými, t.j. doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Účelom a zmyslom urovnania podľa daného ustanovenia je odstrániť spornosť alebo pochybnosť aj napr. čo sa týka výšky pohľadávky, jej splatnosti a pod., ktorá spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková i právna, objektívna i subjektívna a predísť ním ďalším nezrovnalostiam alebo sporom. Spornosť práva v zmysle § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje rozdielny názor účastníkov na otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu (napr. aj v akom rozsahu má byť plnené a kedy). Stačí, že jednej zo strán právneho vzťahu sa určité právo z neho vyplývajúce javí sporným pre pochybnosť hoc aj subjektívnej povahy.
45. V súdenom prípade, ako to výslovne zo znenia bodu 3. časti B „Konštatovanie sporných skutočností“ vyplýva, mala byť spornou výlučne výška ňou nahradzovaného záväzku žalovaného ako dlžníka voči žalobcovi ako veriteľovi. Takúto v dohode vymedzenú spornosť však vykonané dokazovanie nepreukázalo a podľa názoru súdu takáto spornosť je v dohode uvádzaná len „pro forma“ v snahe urobiť formálne zadosť zákonnej požiadavke existencie spornosti, resp. pochybnosti v dovtedajších právach a povinnostiach účastníkov z ich právneho vzťahu a z toho dôvodu urovnaním nahradiť celý dovtedajší záväzok novým záväzkom.
46. Spôsobom konania žalobcu cez nejakého pracovníka zástupcu žalobcu, ak nie cielene, tak nepriamo, bol navodený stav, aby žalovaní nemali priestor dobre si uvážiť možné následky svojho konania a teda, aby zbytočne nešpekulovali a nekonali inak, ako si to predstavuje žalobca. Cieľom žalobcu zjavne bolo takýmto spôsobom s ohľadom na to, koho sa mu podarí zastihnúť v mieste bydliska dlžníka, riešiť zabezpečenie a vymožiteľnosť svojich pohľadávok, ktoré mal nadobudnúť postúpením. K tomu zvolil z hľadiska možnej efektivity dosiahnutia ním zamýšľaného cieľa pre neho najúčinnejší spôsob osobného kontaktovania dlžníkov v mieste ich bydliska bez predchádzajúceho upozornenia na takúto návštevu, ale z hľadiska dlžníkov (spotrebiteľa) a ich schopnosti skutočne sa slobodne rozhodnúť, najmenej vhodný spôsob (pre už uvádzanú nepripravenosť spotrebiteľa, moment jeho prekvapenia a jeho možný stres až strach čo by sa mohlo udiať, ak by nepostupovali podľa predstáv žalobcu). Iná by bola situácia, ak by žalobca písomne kontaktoval dlžníkov, ktorým by zaslal možné návrhy riešení existujúceho dlhu, poskytol im primeranú lehotu na rozhodnutie, či majú to záujem riešiť žalobcom navrhovaným spôsobom alebo zaslaním nejakého iného návrhu z ich strany, s prípadným oznámením ďalších svojich krokov, ktoré by realizovali v závislosti na spôsobe konania (rozhodnutia) dlžníka.
47. Je tiež potrebné uviesť, že žalovanému bola prinesená na podpis dohoda, ktorej text neumožňoval robiť v nej zmeny (okrem možnosti vybrať si krížikom z možností súhlasím/nesúhlasím), teda žalovaný mal fakticky možnosť (aj ak by si dohodu prečítal) túto buď podpísať alebo odmietnuť ju podpísať, takže ide o dohodu formulárového charakteru, ktorej obsah žalovaný nemohol ovplyvniť.
48. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd považoval daný úkon za úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže svojim účelom dohoda odporuje zákonu, nakoľko v nej konkrétne uvádzaná spornosť dovtedajšieho záväzku, bola uvádzaná len čisto formálne, keďže žalovaný pred podpisom dohody nijakým spôsobom výšku svojho záväzku nerozporoval. S poukazom na spôsob konania žalobcu uvedený vyššie súd považuje dohodu o urovnaní aj za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a nedostatok vážnosti vôle na strane žalovaného uzavrieť takúto dohodu keď jeho skutočným úmyslom bolo zjavne maximálne len dohodnúť sa na splátkach.
49. V súvislosti s aplikáciou § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný súd uvádza, že má za preukázané, že
žalovaný nemal záujem uzatvoriť dohodu o urovnaní, tento právny úkon mu vnútil žalobca, ktorý mu vôbec nevysvetlil jeho dôsledky a jeho význam. V tejto súvislosti je možné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012, ktorý zdôraznil, že v spotrebiteľských právnych vzťahoch má prioritu princíp ochrany práv spotrebiteľa pred princípom „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) a poukázal na to, že pri predkladaní návrhu spotrebiteľovi musia mu byť poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa príslušného právneho úkonu. Pre platnosť každého právneho úkonu sa vyžaduje okrem iného sloboda a vážnosť vôle. Tá je výsledkom určitého psychického rozhodovacieho procesu. Dohoda o urovnaní dlhu je právnym úkonom a osoba, ktorá sa slobodne a vážne rozhodne pre tento právny úkon má byť uzrozumená s podstatou daného právneho inštitútu a jeho dôsledkami. To v danom prípade u žalovaného absentuje a aj z toho dôvodu súd považoval daný právny úkon za absolútne neplatný.
50. Navyše podľa súdu dohoda o urovnaní práve ohľadom výšky dlhu je aj nezrozumiteľná, čo je tiež dôvod jej absolútnej neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to aj vzhľadom na to, že sa v nej uvádza dlh 1.286,83 eur a zároveň suma 1.675.-eur, ktorá má obsahovať aj úrok, ale za aké obdobie je tento úrok počítaný, už uvedené nie je, keďže je uvedená len úroková sadzba 7 % ročne.
51. Pretože z neplatného úkonu nemôže žalobca požadovať zmluvné plnenie, súd potom žalobu zamietol v celom rozsahu. Súd sa zaoberal aj skutočnosťou či by žalobcovi nepatril nárok na peňažné plnenie na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od pôvodného veriteľa Consumer Finance Holding, a.s. Tu však súd musel brať do úvahy, že nárok žalobcu by bol v tomto prípade vzhľadom na dátum podania žaloby premlčaný v celom rozsahu a tiež by nemohol byť priznaný podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. Ako už totiž bolo uvedené, splatnosť úveru nastala podľa tvrdenia samotného žalobcu dňa 25. 6. 2010. A keďže žalobca žalobu podal (doručil súdu) až dňa 2. 2. 2016, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, nárok žalobcu ktorý má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve je celý premlčaný. Vzhľadom na zákonný príkaz vyplývajúci z už citovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa preto nemohol súd premlčané právo žalobcovi priznať a preto jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.
52. Koniec koncov, argumentácia súdu o neplatnosti takejto „Dohody o urovnaní“ a jej dôvodoch už nemôže byť pre žalobcu nijako nová, či prekvapivá, keďže závery súdu sa nijako neodlišujú od záverov, ku ktorým v skutkovo a právne obdobných veciach žalobcu dospeli aj iné súdy (viď. napr. rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 11C/352/2015 alebo 15C/467/2015, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/28/2016, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 27C/410/2015, či rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 10C/8/2015, všetky verejne dostupné na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR).
53. Z uvedeného je zrejmé, že nielen súd v prejednávanej veci, ale hneď niekoľko súdov naprieč republikou po samostatnom, podrobnom, na sebe nezávislom skúmaní praktík žalobcu v súvislosti s uzatváraním „Dohody o urovnaní“ dospelo k záveru o neplatnosti a nekalosti týchto obchodných praktík poškodzujúcich spotrebiteľa a vyvodili z toho takisto závery o absolútnej neplatnosti daného dojednania.
54. Rozhodnutia všeobecných súdov nie sú v zmysle Ústavy SR všeobecne záväzné a dotýkajú sa len účastníkov konania, v ktorého rámci boli vydané, k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty ale neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (pozri napr. Ústavný súd Slovenskej republiky, Uznesenie z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25). Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatoval, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne. Rastúci význam princípu právnej istoty v podobe konzistentného rozhodovania súdov v skutkovo a právne podobných veciach potvrdzuje koniec koncov aj nový Civilný sporový poriadok účinný od 1. 7. 2016, ktorý tento princíp povýšil na jeden zo svojich základných princípov s tým, že odklon je možný len v prípade výnimočných skutkových a právnych osobitostí prípadu kedy ho možno presvedčivo a dôkladne odôvodniť (viď článok 2 CSP). V prejednávanej veci súd nenašiel žiadne objektívne a presvedčivé
argumenty pre odôvodnenie odchýlenia sa od záverov vyššie citovaných rozhodnutí súdov vo vzťahu k posúdeniu daného nároku žalobcu, nakoľko s týmito sa plne stotožňuje.
55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Žalovaný mal v spore plný úspech, preto mu vznikol nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. Žalovaný však náhradu žiadnych trov konania neuplatnil, na pojednávaní výslovne uviedol, že náhradu trov konania priznať nežiada, preto súd v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.