Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-271-2016.pdf
PDF · 107.46 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/271/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: Q. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. N., C. XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, proti žalovanému: Pohotovosť, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie sumy 392 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. februára 2016 č. k. 25C/420/2015- 53 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 392 eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 25. 07. 2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Ďalším výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Peter Rybár s. r. o., v sume 88,32 eura, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozsudok po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 488, § 511 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 546, § 551 ods. 1, § 559 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1, § 879 j/ Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/, y/, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení zákonov. Uviedol, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v § 52 a nasledujúcich, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ, na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jeho zmeny. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. I v prípade spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko pozícia kontrahenta, uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíši od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv, to znamená, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úvahy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok, a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení ex lege neplatné,
nemôžu v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka používať právnu ochranu (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. 1. ÚS 342/2009, uznesenie KS v Žiline sp. zn. 9Co 236/2010 zo dňa 30. 08. 2010, uznesenie KS v Prešove z 30. 09. 2009 sp. zn. 7CoE 34/2009, rozhodnutie KS v Nitre z 10. 02. 2009 sp. zn. 6Co 254/2008). Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam treba na zmluvu strán sporu pozerať ako na spotrebiteľskú zmluvu. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, je vo vzťahu k úprave zmluvného záväzkového práva obsiahnutého v Obchodnom zákonníku špeciálnou právnou úpravou, upravujúcou spotrebiteľské zmluvy. Zákonodarca s účinnosťou od 01. 04. 2015 (zákonom č. 102/2014 Z. z.) precizoval dovtedy účinné ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom tak, že do tohto ustanovenia zapracoval aj toto znenie: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru súdu účinná právna úprava stanovuje povinnosť prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákona a zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 23a) ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli priamo uzavreté podľa Občianskeho zákonníka použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z obsahu zmluvy tiež nevyplýva žiaden logický právny záver, prečo by mala byť zmluva uzatváraná podľa Obchodného zákonníka. Žalobca nebol podnikateľom, peniaze neboli poskytované pre podnikateľské účely. Súd posudzoval vec podľa Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že medzi stranami bol zmluvný vzťah, v ktorom prichádzalo k plneniu na základe zmluvy o úvere. Zmluva bola uzavretá dňa 07. 12. 2012, súd tak vzťah strán posudzoval podľa zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva neobsahovala základné zákonné náležitosti ako je RPMN, priemerná hodnota RPMN a dokonca ani výšku úrokovej sadzby úveru, čo by mala obsahovať každá zmluva aj nespotrebiteľská. Chýbal údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Jednotlivé položky mali byť samostatne rozpísané pri každej splátke, čo neboli, bola uvádzaná jedna celková mesačná splátka. Žalovaný toto tvrdenie nevyvrátil. Súd s poukazom na gramatický výklad zákona sa s tvrdením žalobcu v tomto smere stotožnil. Ak je v zákone samostatne uvádzaná položka istina a položka úrok, malo to tak byť aj v zmluve, či jej prílohe. Súd mal za to, že ide o priame znenie zákona, ktoré nie je možné súdom nerešpektovať. Súd poukázal aj na rozhodnutie KS v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015, podľa ktorého je v prípade nerozpísania splátky úver bez úrokov, vzhľadom na nedostatočnú informovanosť spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa tak poskytnuté peňažné prostriedky považovali za bezúročné a bez poplatkov. Žalobca mal poskytnutú suma 400 eur a túto mal uhradiť, uhradil však sumu 792 eur. Rozdiel v neprospech žalobcu predstavuje sumu 392 eura, na úhradu ktorej v prospech žalobcu súd zaviazal žalovaného. Žalovaný sa s úhradou dostal do omeškania, a tak súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadením vlády 87/1995 Z. z., zo sumy 392 eur od 25. 07. 2015 (po ubehnutí doby na dobrovoľnú úhradu) do zaplatenia. O trovách konania žalobcu súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania za trovy právneho zastupovania v sume 88,32 eura. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci po 28,22 eura (prevzatie veci, účasť na pojednávaní dňa 02. 02. 2015 ) dvakrát režijný paušál po 8,58 eura s DPH v zmysle vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci číslo 655/2004 Z. z., podľa vyčíslenia právneho zástupcu žalobcu.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, domáhajúc sa ním zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že súd nemôže opomenúť žiadnu skutkovo a právne významnú otázku, pretože je to znak arbitrárnosti, ale musí vec posúdiť a svoje závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk. V konečnom dôsledku má strana sporu právo na to, aby sa súd vysporiadal s jej argumentmi, ktoré sú relevantné. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože účastníci uzatvorili podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nepomenovanú zmluvu. Preto sa na ňu zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje, aj keby bol žalobca považovaný za spotrebiteľa. Nie je vylúčené, aby spotrebiteľ uzatvoril zmluvu o úvere v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, pričom ale neuzavrie zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o úvere sa totiž môže uzatvoriť medzi podnikateľským subjektom a nepodnikateľom, a teda bez ohľadu na povahu
zmluvných strán. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodno-záväzkový vzťah, absolútny obchodno-záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodno-záväzkový vzťah. Zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o úvere tak, ako sú uvedené v Obchodnom zákonníku, keďže ten predstavuje predpis, na základe ktorého bola v zmysle § 269 uzatvorená. K poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov uviedol, že u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zamieranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchního súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo/95/2005). Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Žalovaný poukázal na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonom č. 132/2013 účinným od 10. 06. 2013 a uviedol, že v danom prípade nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a aj keby hypoteticky o takúto zmluvu v predmetnom prípade išlo, žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku by nebolo možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom poukázal na čl. 9 ods. 10 zákona. Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len na vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Záverom uviedol, že nesúhlasí s priznanou náhradou trov konania žalobcovi vo výške 88,32 eura, keďže je názoru, že rozhodnutie bolo vydané predčasne a navyše nesprávne.
3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného podané nebolo.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 31. 07. 2015, na zaplatenie sumy 392 eur spolu s 5,05% úrokom z omeškania od 25. 07. 2015 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že dňa 07. 12. 2012 bola medzi stranami sporu uzatvorená Zmluva o úvere č. 601600241 na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi finančné prostriedky v celkovej výške 400 eur. Zmluva o úvere je predtlačený formulár, bežne používaný žalovaným na tento účel, bez akejkoľvek možnosti meniť zmluvné podmienky, ktoré boli vopred pripravené žalovaným. Žalobca si úver bral ako fyzická osoba pre osobné potreby a jednoznačne má postavenie spotrebiteľa. Na základe uzavretej zmluvy žalobca v splátkach na účet žalovaného zaplatil čiastku 792 eur, a teda zaplatil na účet žalovaného o 392 eur viac ako mu žalovaný poskytol. V uzatvorenej Zmluve o úvere č. 601600241 absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z.), o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona) a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platný ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. y zákona). Pre absenciu uvedených náležitostí v zmluve o úvere sa v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žalobca v podanej žalobe uviedol, že zmluva ako celok je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odplata za poskytnutie úveru podľa ustanovení zmluvy o úvere predstavuje v prepočte úrok vo výške 97,88 % ročne. Nakoľko sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 392 eur, ktorú prijal bez právneho dôvodu a túto musí vydať, obrátil sa žalobca so svojim nárokom na súd.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
14. Po prejednaní veci, v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcu a ustálil správny právny záver o dôvodnosti tohto nároku.
15. Vzhľadom na dôvody podaného odvolania a právnu argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní, odvolací súd udáva, že právny vzťah, ktorý existoval medzi žalobcom a žalovaným je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je pritom zrejmé, že žalovaný pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupoval ako dodávateľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení. Obsah takejto zmluvy (vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru) nie je výsledkom rokovania strán, ale bol žalovaným ako dodávateľom vzhľadom k jeho postaveniu silnejšej strany určený vopred bez toho, aby žalobca mal možnosť individuálne ovplyvniť znenie zmluvy. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno mať pochybnosti, a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu normu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). K uvedenému odvolací
súd len dopĺňa, že i keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (tak, ako naň správne poukázal i súd prvej inštancie), keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely (doplnením ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia (01. 04. 2015) sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, neobsahuje prechodné ustanovenia. Z uvedeného potom vyplýva, že i keď zmluva o úvere v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zakladá absolútny obchodný vzťah, spravujúci sa Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, pri posúdení veci je potrebné (vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie) aplikovať príslušné všeobecné ustanovenia kogentného charakteru prvej časti Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd preto argumentáciu žalovaného, podľa ktorej na predmetný právny vzťah nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva, považuje za nesprávnu. K uvedenému odvolací súd dodáva, že z podaného odvolania žalovaného je zrejmé, že sám žalovaný si neujasnil, o aký typ zmluvy sa v danom prípade jedná, keď uzatvorenú zmluvu na jednej strane označil za zmluvu nepomenovanú a následne za zmluvu o úvere. Táto skutočnosť však na vyššie uvedenom závere, tak ako ho správne skonštatoval i súd prvej inštancie, o tom, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou, nič nemení.
16. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie správne na danú vec aplikoval aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občiansky zákonník a urobil aj správny právny záver o tom, že keďže v predmetnej zmluve absentujú náležitosti zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), priemerná hodnota RPMN, výška úrokovej sadzby úveru a údaj o výške, počte, termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (ako samostatne rozpísané položky každej splátky), je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ak potom žalobca preukázateľne zaplatil žalovanému sumu vyššiu ako bol poskytnutý úver, došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Keďže dôvodom na vyhovenie podanej žalobe nebola skutočnosť, že by súd posudzoval neprimeranosť výšky dojednaného poplatku v sume 392 eur, k tejto argumentácii žalovaného v podanom odvolaní (a podľa žalovaného k jeho primeranosti) sa odvolací súd bližšie nevyjadruje. K uvedenému odvolací súd len dodáva, že celkové náklady, ktoré by mal žalobca ako spotrebiteľ na úver zaplatiť tak predstavujú 98% z poskytnutej istiny úveru a takéto dojednanie preto nemôže požívať právnu ochranu. Aj keby súd zobral do úvahy mieru podnikateľského rizika, ktorú na seba žalovaný berie pri poskytnutí úverov spotrebiteľom, tak ako argumentoval žalovaný v podanom odvolaní, nemôže poplatok za poskytnutie úveru spĺňať požiadavky neprimeranosti a nie je únosné, aby nebanková spoločnosť účtovala spotrebiteľovi za poskytnutie úveru poplatok vo výške takmer plnej hodnoty poskytnutého úveru. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je však nesporné, že dôvodnosť podanej žaloby súd prvej inštancie odvodil od skutočnosti vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného prijatým plnením nad poskytnutú výšku úveru 400 eur, keď mal správne za to, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.).
17. K žalovaným namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd udáva, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je preskúmateľné, pretože súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnil a v rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými otázkami, preto je námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku nedôvodná. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Ustanovenie § 220 ods. 2 CSP (do 30. 06. 2016 ustanovenie § 157 ods. 2 OSP) sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Prihliadajúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 OSP), keď odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces. Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne i vo výroku o náhrade trov konania žalobcu, o ktorej náhrade súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, účinného do 30. 06. 2016 (od 01. 07. 2016 ustanovenie § 255 ods. 1 CSP), riadiac sa zásadou plného úspechu žalobcu ako strany sporu v konaní.
18. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznal, i keď v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak tomuto žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, keď o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia následne rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalobcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, riadiac sa zásadou, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP, odvolací súd rozhodol, že žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).