Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-53-2016.pdf
PDF · 144.18 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/53/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: K. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., K. XXXX/XX, zastúpenému spoločnosťou: Právne centrum, s.r.o., so sídlom Bratislava, Žilinská 8, IČO: 36 698 873, o zaplatenie 17.975,99 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica, zo dňa 28.12.2015 č. k. 1C/125/2012-380, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 11. júna 2013) vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 17.975,99 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 13.502,71 Eur od 26.8.2011 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 4.473,28 Eur od 25.9.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 1.430,56 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ustanovení § 8 ods. 1, § 22a, § 29 zákona č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve (účinného od 1.3.1991 do 28.2.2002), § 1 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 10 ods. 2 písm. a), b), § 11 ods. 1 písm. a), ods. 5, § 13, § 14, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2 Vyhlášky MF SR č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 489, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2, § 445, § 447 ods. 1, 2 a 3, § 517 ods. 1, 2, § 879h Občianskeho zákonníka, § 272 ods. 3, § 293 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, § 195 zákona č. 65/1965 Zb Zákonník práce (účinného do 31.12.1992), § 17 ods. 1, 2, 4, 5 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku (účinnom do 29.2.1996), § 135 ods. 1, § 142 ods. 1, § 137 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že predmetom konania je žaloba žalobcu na uplatnenie úhrady regresnej pohľadávky vo výške 100 % z vyplateného poistného plnenia, ktoré predstavuje sumu 17.975,99 Eur. Žalovaná suma predstavuje plnenie, ktoré bolo vyplatené poškodenému S. N. ako náhrada za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri invalidite v období od 24.9.2008 do 25.6.2012. Zaplatenie žalovanej sumy žiada z dôvodu, že ako právny nástupca poisťovne má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla proti poistenému, ktorý spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške 0,30 promile.
3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný v prvom rade namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu s tým, že poukazuje na to, že doposiaľ nebola zo strany žalobcu predložená príslušná poistná zmluva. V zmysle ust. § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva, lebo práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s., vzniknuté zo zákonného poistenia prechádzajú 1. januára 2002 na kanceláriu. V zmysle § 1 ods. 1 uvedeného zákona je kancelária Slovenská kancelária poisťovateľov. Tieto práva a povinnosti uplatňuje a vykonáva v mene a na účet kancelárie Slovenská poisťovňa, a.s. V zmysle právnych predpisov účinných v čase vzniku poistnej udalosti ku dňu 11.1.1992 t.j. § 1 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motor. vozidla (ďalej len „vyhlášky“) Zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v § 2 tejto vyhlášky (ďalej len "zákonné poistenie") vykonáva Slovenská poisťovňa, akciová spoločnosť (ďalej len "poisťovňa"). Zákonné poistenie sa vzťahuje, ak sa ďalej neustanovuje inak, na zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla, ktorého typ podlieha evidencii motorových vozidiel v Slovenskej republike. V zmysle § 13, 14 vyhlášky za tuzemské motorové vozidlo vzniká povinnosť platiť poistné pridelením štátnej poznávacej značky a trvá do zániku motorového vozidla, pričom povinnosť platiť poistné má, kto je v čase vzniku tejto povinnosti zapísaný v technickom preukaze ako držiteľ motorového vozidla (ďalej len "držiteľ"). V ostatných prípadoch má túto povinnosť vlastník motorového vozidla. S poukazom na ust. 15 ods. 1, § 16 ods. 1 vyhlášky poistné sa platí naraz na celý kalendárny rok a je splatné najneskoršie do konca februára tohto roka a kto je povinný platiť poistné, je povinný sám si ho vypočítať podľa príslušných ustanovení tejto vyhlášky. Poistné sa platí bez vyzvania prevodom z účtu vedeného v peňažnom ústave alebo poštovou poukážkou osobitne za každé motorové vozidlo. Z uvedeného vyplýva, že v roku 1992 existovalo len zákonné poistenie, ktoré monopolne vykonávala Slovenská poisťovňa a.s. (t.č. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.) a neboli uzatvárané písomné poistné zmluvy. Poistné vzniklo priamo zo zákona, a to okamihom pridelenia štátnej poznávacej značky príslušnému motorovému vozidlu a trvalo až do zániku motorového vozidla. Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že žalobca je aktívne legitimovaný v tomto konaní a to v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z., konkrétne ustanovenia § 28 ods. 2 a ods. 3 , z ktorých vyplýva, že od 1.1.2002 zo zákona prešli všetky práva a povinnosti vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla do 31.12.2001, čo je aj v danej veci, na žalobcu s tým, že tieto v jeho mena a na jeho účet vykonáva po zmene obchodného mena spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.
4. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie uzavrel, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania nie je premlčaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4 Cdo 284/2010 z 28. októbra 2011 vyslovil právny názor, že právo Slovenskej kancelárie poisťovateľov proti tomu, kto zodpovedá za škodu, na náhradu toho, čo za neho plnila (§ 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov), je regresným právom, a nie právom na náhradu škody. Toto regresné právo Slovenskej kancelárie poisťovateľov podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá začína plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bolo poškodenému plnené. Prvý uplatnený nárok zo strany Allianz - poisťovňa, a.s. bol plnený dňa 24.9.2008 a žaloba bola podaná na súd dňa 12.9.2011, teda v zákonnej všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka). Žalovaný namietal premlčanie bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia, keď neuviedol žiadne tvrdenia na podporu dôvodnosti ním vznesenej námietky premlčania, a preto sa ani súd nemal možnosť bližšie vyjadriť k úvahám žalovaného smerujúcim k tvrdeniu o premlčaní pohľadávky, ktorá je predmetom konania.
5. Čo sa týka samotného nároku žalobcu, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že tento je v celom rozsahu dôvodný. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný dňa 11.1.1992 spôsobil motorovým vozidlom zn. Škoda FAVORIT, ŠPZ: SEC 80-75 dopravnú nehodu, pri ktorej spôsobil poškodenému S. N. ťažkú ujmu na zdraví. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Senica č.k. 1T/46/92 mal súd preukázané, že osobné motorové vozidlo zn. Škoda FAVORIT, ŠPZ: SEC 80-75 počas uvedenej dopravnej nehody viedol žalovaný pod vplyvom alkoholu. Z priloženého znaleckého posudku znalca z odboru súdneho lekárstva MUDr. Miroslava Hagaru je preukázané, že v čase dopravnej nehody počas vedenia motorového vozidla mal 1,93 až 2,45 promile alkoholu v krvi. Ďalej z obsahu trestného spisu je zrejmé, že žalovaný z miesta dopravnej nehody ušiel, pričom zranenému S. N. neposkytol prvú pomoc a taktiež na hlavnom pojednávaní súdu vypovedal, že išiel motorovým vozidlom pod vplyvom alkoholu. Za tento skutok bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona, trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/46/1992 zo dňa 30.4.1992, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.4.1992. Vzhľadom na uvedené súd nebral za dostatočnú obranu žalovaného, ktorou sa bránil tým, že žalobca nepreukázal, že by mal nárok na regresný nárok za plnenie, ktoré plnil v rámci poistnej udalosti č. PU:02/908/08672, lebo nebolo dostatočne preukázané, že alkohol, ktorý mal žalovaný v čase dopravnej nehody v krvi bol v príčinnej súvislosti so škodou, ktorú spôsobil. V zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb. poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, ktorý spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile. Súd vychádzal z toho, že dostatočne obsahom súdneho spisu Okresného súdu Senica č.k. 1T/46/92 bolo preukázané, aký obsah alkoholu v krvi mal žalovaný v čase spôsobenia dopravnej nehody. Žalovaný zapríčinil veľmi vážnu dopravnú nehodu s ťažkým následkom na zdraví poškodenému S. N., motorové vozidlo viedol v ťažkom stupni opitosti a z miesta nehody ušiel, čo dostatočne preukazuje príčinnú súvislosť škody, ktorú v súvislosti s nehodou zapríčinil žalovaný a požitím alkoholu. Iná príčina dopravnej nehody nebola žalovaným preukázaná.
6. Ak aj žalovaný v konaní namietal okrem iného i nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a invaliditou poškodeného, uvedenú námietku žalovaného súd prvej inštancie taktiež nepovažoval za dôvodnú, keďže obsahom súdneho spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/46/92 a tiež aj posudkovou spisovou dokumentáciou Sociálnej poisťovne bolo jednoznačne preukázané, že poškodený S. N. sa stal invalidným v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa 11.1.1992. Z nálezu a posudku MUDr. Miroslava Hagaru - znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo, ktorý je súčasťou súdneho spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/46/92, vyplýva, že poškodený S. N. pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, zmliaždenie mozgu, zlomeninu spodiny lebečnej, opuch v záhlavovej časti pokrývok lebečných, krvné podliatinky v podkolenných jamách. Poranenia boli spôsobené s ťažkým bezvedomím, areflexiou. V závere posudku je uvedené, že v danom prípade ide o úraz ťažký - vážnu poruchu zdravia, ktorá je v príčinnej súvislosti s úrazovým dejom, ktorý sa stal dňa 11.1.1992 pri dopravnej nehode v obci Holíč, na Hollého ulici. Z obsahu posudkovej spisovej dokumentácie Sociálnej poisťovne týkajúcej sa poškodeného S. N., a to konkrétne zo Zápisnice o rokovaní Posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Okresnej správy sociálneho zabezpečenia Senica zo dňa 24.11.1992 vyplýva, že poškodeného dňa 11.1.1992 zrazilo auto. Poškodený je invalidný, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je neschopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. V posudkovom závere je uvedené, že ide o stav po kontúziou cerebri (zmliaždenie mozgu), fractúram baseoscranií 1. sin. (zlomenina spodiny lebečnej) s liqorelou a poúrazovom SAK. Stav po ventriculoperitoneálnej drenáži pre 4-komorový poúrazový hydrocefalus, pričom v závere je výslovne uvedené, že invalidita je následkom úrazu. Na základe uvedeného má súd za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že invalidita poškodeného nastala v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 11.1.1992, ktorú spôsobil žalovaný a v súvislosti s ktorou bol rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/46/1992 zo dňa 30.4.1992, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.4.1992, uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona, trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Trestného zákona a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona, pričom tunajší súd je v zmysle ust. § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku týmto rozhodnutím viazaný.
7. Súd prvej inštancie potom uzavrel i to, že sa stotožnil aj s výškou vyplácanej renty. Výpočet straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa do 31.7.2004 vyčísľoval v zmysle ust. § 447 Občianskeho zákonníka ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. Počnúc dňom 1.8.2004 v zmysle novelizovaného ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, t.j. podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Na zvyšovanie úrazovej renty platí primerane ustanovenie § 82 cit. zákona. Z prílohy k poistnej udalosti čís. 839/33 - 60392/36 vyplýva, že poškodenému S. N. bola renta (strata na zárobku po skončení PN) vypočítaná na sumu 4.145,- Sk, keď na základe priemerného denného zárobku, sumy 291,- Sk (vychádzajúc z rozhodného obdobia: 3. štvrťrok 1992 a z porovnateľných zárobkov 3 pracovníkov: C. K. 299,- Sk, N. S. 282,- Sk, J. J. 292,- Sk), bol vypočítaný mesačný zárobok vo výške 6.326,- Sk (291 x 21,74) a následne odpočítaný priznaný invalidný dôchodok vo výške 2.181,- Sk. Takto vypočítaná renta sa následne zvyšovala s poukazom na príslušné valorizačné opatrenia. Žalovaný namietal v konaní samotný výpočet žalovanej sumy, ktorý považuje za neurčitý a zmätočný, keďže priemerný zárobok poškodeného bol vypočítaný z priemerného zárobku ďalších troch zamestnancov a nevychádza z priemerného zárobku poškodeného. V zmysle ust. § 17 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení účinnom do 29.2.1996 (teda v rozhodnom čase), priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období. Rozhodným obdobím je predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Ak však zamestnanec v rozhodnom období neodpracoval aspoň 22 dní, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodného obdobia, prípadne z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Poškodený S. N. bol odo dňa 19.11.1992 uznaný plne invalidným a odo dňa 21.12.1992 mu bol priznaný invalidný dôchodok. Rozhodným obdobím pre zistenie priemerného zárobku poškodeného tak bol 3. štvrťrok 1992. Keďže podľa potvrdenia o strate na zárobku počas PN zo dňa 17.5.1994, ktoré vydal SIGMA HODONÍN, štátny podnik, poškodený S. N. bol neschopný práce od 11.1.1992 do 20.12.1992 (teda v rozhodnom období nedopracoval aspoň 22 dní), bolo potrebné použiť namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Za pravdepodobný zárobok treba považovať zárobok, ktorý by poškodený dosiahol pri práci, zodpovedajúcej jeho schopnostiam a kvalifikácii, nebyť poškodenia zdravia. Pravdepodobný zárobok pritom treba určiť ku dňu, v ktorom poškodenému vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity (por. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. septembra 2006, sp. zn. 3 Cdo 80/2005; Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. septembra 2002, sp. zn. 2 Cdo 32/2002 ). Ak teda žalobca vychádzal pri určení priemerného denného zárobku poškodeného z priemerných zárobkov iných zamestnancov, ktorí v rozhodnom období vykonávali obdobnú prácu a ktorých výšku zárobku mal preukázanú v potvrdení o zárobku zo dňa 9.12.1996 (ktoré vydala JIHOMORAVSKÁ ARMATURKA spol. s r.o.), súd takýto postup žalobcu považuje za správny. Súd zároveň v tejto súvislosti poznamenáva, že žalobca zároveň predložil v konaní i listinu označenú ako „Sdělení“, datovanú dňa 7.1.1993, ktorú vydala SIGMA HODONÍN, štátny podnik a ktorá obsahuje priemerný denný zárobok 3 zamestnancov, totožných ako v prípade potvrdenia, ktoré vydala JIHOMORAVSKÁ ARMATURKA spol. s r.o., pričom obe potvrdenia sa líšia vo výške zárobku u jedného z týchto zamestnancov. Keďže však v listine, ktorú vydala SIGMA HODONÍN, štátny podnik nie je uvedené, akého obdobia sa týkajú priemerné zárobky týchto zamestnancov, žalobca tak nemal dôvod z tohto potvrdenia vychádzať a podľa jeho vyjadrenia z neho ani nevychádzal. Z prílohy k poistnej udalosti čís. 839/33 - 60392/36 vyplýva, že poškodenému S. N. bola renta (strata na zárobku po skončení PN) vypočítaná na základe priemerného denného zárobku, sumy 291,- Sk, vychádzajúc z rozhodného obdobia: 3. štvrťrok 1992 a z porovnateľných zárobkov 3 pracovníkov: C. K. 299,- Sk, N. S. 282,- Sk, J. J. 292,- Sk, pričom uvedené sumy korešpondujú so sumami uvedenými v potvrdení o zárobku zo dňa 9.12.1996, ktoré vydala JIHOMORAVSKÁ ARMATURKA spol. s r.o. Na základe vyššie uvedeného sa tak súd v plnom rozsahu stotožnil s výškou vyplácanej náhrady za stratu na zárobku, pričom v podrobnostiach súd zároveň poukazuje na podanie žalobcu doručené súdu dňa 23.9.2015, ktoré obsahuje podrobný spôsob výpočtu výšky náhrady vyplácanej v jednotlivých mesiacoch s poukazom i na príslušné valorizačné opatrenia.
8. Podľa súdu prvej inštancie tak dôvodom, prečo na poistiteľa prechádza právo, ktoré má poistený proti inému na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, je postihnutie osoby zodpovednej za škodu aj v tých prípadoch, keď poistený, ktorému bola spôsobená škoda, dostane náhradu od poistiteľa. Ide o zákonný prechod práva, ku ktorému dochádza bez prejavu vôle účastníkov. Prechod sa týka len práva na náhradu škody a je obmedzený výškou sumy, ktorú vyplatil poistiteľ poistenému. Existenciu postihového práva možno odvodiť z tzv. odškodňovacej zásady, ktorá v oblasti poistného práva zakazuje poisteným obohatiť sa v dôsledku existencie poistno-právneho vzťahu. Postihové právo poistiteľa predpokladá existenciu práva poisteného na náhradu škody proti tretej osobe. Toto právo môže vzniknúť pri rôznych skutkových situáciách, napriek tomu, však bude rozhodujúce to, že vznikla škoda a škodca za ňu zodpovedá podľa zákona. Navrhovateľ uplatnil regresnú náhradu voči žalovanému za škodu, ktorú spôsobil dopravnou nehodou ako prevádzkovateľ motorového vozidla z dôvodu, že viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Predpokladmi zodpovednosti sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi uvedenými predpokladmi. V konaní bolo žalobcom dostatočne preukázané, že prišlo ku škode na zdraví, dôvodom vzniku zodpovednosti za spôsobenú škodu bola okolnosť, že žalovaný riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, a tiež bola preukázaní i príčinná súvislosť s uvedenými skutočnosťami. Medzi účastníkmi konania prišlo k vzniku záväzkového vzťahu zo spôsobenej škody, ktorú žalobca plnil poškodenému, a na ktorú má žalobca právo, lebo žalovaný je zodpovedný podľa všeobecného princípu zodpovednosti. Žalovaný je v zmysle § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 423/1991 Zb. o zákonnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motor. vozidla povinný na náhradu súm, ktoré vyplatila poisťovňa z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, ktorý spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile. Žalobca v konaní preukázal výšku súm, ktoré plnil uvedeným titulom poškodenému. Žalovaný v konaní žiadnym dôkazom nepreukázal zbavenie sa zodpovednosti za vzniknutú škodu v súvislosti s jeho konaním v rozpore so zákonom, ktoré bolo predmetom trestného konania vedeného na súde. Súd preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
9. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu v časti sumy 13.502,71 Eur po siedmich dňoch, kedy bol žalobcom vyzvaný na zaplatenie dlhu (ktoré bolo formulované v listine žalobcu zo dňa 4.8.2011, doručenej žalovanému dňa 10.8.2011), a preto sa 18.8.2011 dostal do omeškania. Žalobcovi tak vzniklo právo i na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonávacieho predpisu (výška úrokov z omeškania je ustanovená vykonávacím predpisom, a to § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ako o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu), čo je v danom prípade vo výške 9,50 % ročne. Keďže si žalobca uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 26.8.2011, pričom súd je v zmysle § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku týmto návrhom viazaný, nemôže ho prekročiť a prisúdiť viac než čoho sa žalobca domáha, pretože takéto konanie nie je možné začať bez návrhu a z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania medzi účastníkmi, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania až od tohto dátumu. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu v časti sumy 4.473,28 Eur po piatich dňoch, kedy bol žalobcom vyzvaný na zaplatenie dlhu /ktoré bolo formulované v listine žalobcu zo dňa 6.9.2012, ktorá sa vrátila žalobcovi ako nedoručená dňa 17.9.2012/, a preto sa 25.9.2012 dostal do omeškania. Žalobcovi tak vzniklo právo i na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vykonávacieho predpisu (výška úrokov z omeškania je ustanovená vykonávacím predpisom, a to § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ako o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu), čo je v danom prípade vo výške 8,75 % ročne. Súd preto žalobcovi priznal i uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi ako strane, ktorá mala vo veci úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti žalovanému ako strane, ktorá vo veci úspech nemala. Priznané trovy konania predstavujú náhradu za zaplatený súdny poplatok za podanie žaloby v sume 1.078,50 Eur a náhradu hotových výdavkov - cestovné zástupcu žalobcu v sume 352,06 Eur, t.j. trovy konania v celkovej sume 1.430,56 Eur.
11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. Dôvodil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f) Občianskeho súdneho poriadku ako i tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP). Podľa odvolateľa prvoinštančný súd nerešpektoval právne závery a právny názor odvolacieho súdu, obsiahnuté v zrušujúcom uznesení zo dňa 11.2.2015, sp. zn. 25Co/139/2014-261. Právny výklad a aplikácia zákonných ustanovení súdom prvej inštancie je podľa neho nesprávna a zvýhodňujúca žalobcu. Zdôrazňuje preto a opakuje len niektoré jeho námietky prednesené počas prvoinštančného konania. Naďalej tvrdí, že na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, t.j. oprávnenie žalobcu ako účastníka tohto súdneho konania vyplývajúce z hmotného práva. Ďalej má za to, že výpočet žalovanej sumy špecifikovanej žalobcom je neurčitý a zmätočný a nie je dostatočne preukázaný. Namieta ďalej výpočet priemerného mesačného zárobku poškodeného, ktorý nevychádza z priemerného mesačného zárobku poškodeného, a teda má za to, že nie je vypočítaný v súlade s platnými právnymi predpismi, ale naopak v rozpore s nimi. Žalobca oprávnenosť svojich výpočtov nepreukázal ani poukázaním na § 195 Zákonníka práce a § 17 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde. Ani jedno z uvedených ustanovení neoprávňuje žalobcu, aby pri výpočte priemerného mesačného zárobku poškodeného vychádzal z priemerného mesačného zárobku troch s prípadom vôbec nesúvisiacich osôb. Poisťovňa pritom nemá právo na náhradu vyplatených súm v každom prípade, keď poistený sa zúčastní na vzniku škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Právo poisťovne domáhať sa poisteného náhrady sumy vyplatenej poškodeným nie je odvodené od práva poisteného, ktoré by na poisťovňu prešlo v zmysle § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ide o osobitný právny nárok poisťovne proti poistenému na základe poistného vzťahu upraveného v § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 43/1991 Zb., v ktorom sú aj presne vymedzené podmienky, za ktorých tak môže postupovať. Preto, aby poisťovňa mohla v súlade s § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 423/1991 Zb. uplatňovať s úspechom svoje právo na úhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, musí poistený spôsobiť škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,3 promile, alebo návykovej látky, alebo lieku, označeného zákonom viesť motorové vozidlo. Žalobca svojou žalobou nepreukázal, že žalovaný spôsobil škodu v príčinnej súvislosti s požitím alkoholického nápoja a samotná prítomnosť alkoholu v krvi poisteného nie je jedinou podmienkou bez všetkého pre uplatnenie náhrady vyplatených poistných plnení. Uplatnený regresný nárok na náhradu škody v sebe nesie na strane žalobcu povinnosť preukázať existenciu nároku na náhradu škody. Pri vzniku zodpovednosti za škodu musia byť naplnené základné náležitosti vzniku škody, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, zavinenie. Zo žalobcom doloženej zápisnice o rokovaní posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia zo dňa 14.12.1993 č. 620618/6899 a z ostatných dokladov nie je zrejmé, že pokles schopnosti poškodeného vykonávať pracovnú činnosť súvisí s poškodením zdravia poškodeného spôsobeného pri dopravnej nehode zo dňa 11.1.1992. V zápisnici sa len konštatuje, že poškodený je invalidný od novembra 1992, pričom k nehode došlo dňa 11.2.1992, a že pred priznaním invalidného dôchodku pracoval ako traktorista v Sigme Hodonín. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v súdnom konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou, práceneschopnosťou poškodeného, uznanou invaliditou a vyplatenou náhradou. Žalobca riadnym spôsobom nepreukázal, že pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bol spôsobený poškodením zdravia ako následku dopravnej nehody z 11.2.1992. Na základe uvedených skutočností preto rozporuje nárok žalobcu čo do právneho dôvodu aj výšky uplatnenej sumy náhrady. Ďalej poukazuje na znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako i na to, že napriek tomu, že súd nie je povinný vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a ku všetkým tvrdeniam účastníkov konania je nevyhnutné, aby bol uplatnený nárok nepochybný. V tomto konaní boli vznesené pochybnosti o existencii nároku na náhradu škody. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia tak byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Má za to, že v tomto konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nebola ustálená vyplatená náhrada poškodeného za škodu na zdraví, príčinná súvislosť medzi zníženým zárobkom a škodovou udalosťou a následná povinnosť poisťovne poskytnúť poistné plnenie. Vzhľadom na to nemožno považovať ani regresný nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní za preukázaný. Žalovaný nárok nie je zo strany žalobcu preukázaný a žalobný návrh žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný.
12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za vecne správne, zistené na základe doplneného dokazovania vykonaného v intenciách uzneseniach krajského súdu. Listinné doklady jednoznačne preukazujú nárok žalobcu. Rozhodnutie je riadne odôvodnené, nepripúšťa pochybnosti o jeho správnosti. S podaným odvolaním nesúhlasí, považuje ho za nedôvodné, zavádzajúce. V podanom odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by mali mať za následok zmenu rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na uvedené preto žiada odvolací súd, ktorý pozná právo, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
13. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia zaujal písomné stanovisko, v ktorom poukázal na to, že naďalej trvá na doterajších vyjadreniach vo veci. Má za to, že súd prvej inštancie nerešpektoval právne závery a právny názor odvolacieho súdu. Žalobca stále nepreukázal, že je nositeľom subjektívneho žalovaného práva, o ktorom sa v tomto konaní rozhoduje. Tiež má za to, že výpočet žalovanej sumy špecifikovanej žalobcom je zmätočný, neurčitý a taktiež nie je dostatočne preukázaný. Žalobca v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou, práceneschopnosťou poškodeného, uznanou invaliditou a vyplatenou náhradou. S tvrdením žalobcu, že rozhodnutie je riadne odôvodnené, nepripúšťa pochybnosti o jeho správnosti, nemožno súhlasiť. Úvahy súdu o skutkových ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia. Odvolaciemu súdu preto navrhuje, aby vydal rozsudok v znení ako bol naformulovaný v odvolaní.
14. K doručenému stanovisku žalovaného k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu sa žalobca vyjadril v tom smere, že sa pridržiava svojich doterajších podaní a navrhuje odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.
15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
17. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil regresný nárok žalobcu predstavujúci náhradu poistného plnenia vyplateného poškodenému z dôvodu jeho škody na zdraví spôsobenej žalovaným pri dopravnej nehode po požití alkoholu zisteného vo výške nad 30 promile prevádzkou jeho motorového vozidla predstavujúcej nárok poškodeného na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri invalidite za obdobie od 24.9.2008 do 25.6.2012.
18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného práva a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou strán predostretou v spore, včítane argumentácie odvolateľa, ktorého odvolacie námietky v podstatnej časti nereflektujú argumentáciu odôvodňujúcu rozhodnutie o žalobe použitú prvoinštančným súdom, odvolací súd už ani nemá čo podstatné k odôvodneniu prvoinštančného rozsudku uviesť.
19. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie preto stručne dodáva už iba nasledovné:
20. Predovšetkým nemohli obstáť námietky absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorá v konaní nemala byť podľa odvolateľa jednoznačne preukázaná, ako ani námietka výpočtu priemerného mesačného zárobku poškodeného, keďže odvolateľ absenciu vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby, ako i nesprávnosť výpočtu priemerného mesačného zárobku poškodeného súdom v odvolaní bližšie nekonkretizoval, argumentáciu súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedeným námietkam žalovaný nevyvracal a odvolací súd tvrdené nesprávne závery súdu prvej inštancie podľa takýchto len všeobecných, bližšie nekonkretizovaných námietkach, nezistil.
21. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku, táto zdôrazňovala to, že aby poisťovňa mohla v súlade s § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 423/1991 Zb uplatňovať s úspechom svoje právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, musí poistený spôsobiť škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile, alebo návykovej látky, alebo lieku označeného zákonom viesť motorové vozidlo. Žalobca pritom nepreukázal, že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s požitím alkoholického nápoja a samotná prítomnosť alkoholu v krvi poisteného nie je jedinou podmienkou bez všetkého pre uplatnenie náhrady vyplatených poistných plnení. S touto argumentáciou ale odvolací súd nemôže súhlasiť, pretože k vzniku nároku poisťovne voči poistenému postačí objektívny fakt, že poistený spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, ak bol v krvi zistený obsah alkoholu vo výške nad 0,30 promile. Inak povedané, ak stačí ku vzniku uvedeného nároku poisťovne samotná existencia objektívnej skutočnosti, nevyžaduje sa už príčinná súvislosť medzi touto skutočnosťou a spôsobenou škodou. Iný výklad z textu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 492/1991 Zb. vyvodiť nie je možné. Zo slovného spojenia spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja nemožno v žiadnom prípade vyvodiť uvádzanú potrebu príčinnej súvislosti medzi požitím alkoholu a spôsobenou škodou. Práve naopak, z uvedenej textácie celkom jednoznačne vyplýva, že ak bolo preukázané požitie alkoholu (a to vo výške nad 0,30 promile v krvi, čo v danom prípade bolo nesporne mnohonásobne viac) poistenému, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, má poisťovňa voči nemu regresný nárok a to bez ohľadu na to, aká bola bezprostredná príčina dopravnej nehody (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1132/2004).
22. Napokon ani namietaná absencia súvisu medzi poklesom schopnosti poškodeného vykonávať pracovnú činnosť s poškodením jeho zdravia spôsobeného pri dopravnej nehode zo dňa 11.1.1992, keďže sa v zápisnici o rokovaní posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia zo dňa 14.12.1993 konštatuje, že poškodený je invalidný od novembra 1992, pričom k nehode došlo dňa 11.1.1992 a pred priznaním invalidného dôchodku pracoval ako traktorista v Sigme Hodonín, čím potom nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou, práceneschopnosťou poškodeného, uznanou invaliditou a vyplatenou náhradou, v žiadnom prípade neobstojí. Súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorej argumentácii nie je čo vytknúť, navyše odvolateľ ju nevyvracia. Len odkazuje na zápisnicu o rokovaní posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia zo dňa 14.12.1993, v ktorej sa konštatuje, že poškodený pred priznaním invalidného dôchodku pracoval ako traktorista v Sigme Hodonín, z čoho odvolateľ zrejme vyvodzuje, že nakoľko k dopravnej nehode a tým i k zraneniu poškodeného došlo v januári 1992 a invalidný sa stal až v novembri 1992, azda medzitým pracoval....? Tu pritom skutočne niet pochybnosti o tom, že vzhľadom na vážnosť zranení poškodeného, ktoré utrpel pri dopravnej nehode spôsobenej žalobcom (znalecký posudok z trestného konania vedeného voči žalovanému v súvislosti s dopravnou nehodou) už ďalej pracovať nemohol (napokon vyplýva to aj z dokumentácie Sociálnej poisťovne týkajúcej sa poškodeného, z ktorej si žalovaný vybral len jeden dokument, ktorý je však potrebné posudzovať v súvislosti s ostatnými), čo viedlo k priznaniu mu plnej invalidity. Uvedené pritom nič nemení na tom, že poškodený pred priznaním mu invalidného dôchodku pracoval ako traktorista, samozrejme z logiky veci vyplýva, že naposledy tak bolo pred jeho vážnym úrazom spôsobeným dopravnou nehodou, ktorú zavinil žalovaný.
23. Na záver odvolateľ namietal i nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s čím jednoznačne nie je možné súhlasiť, pretože prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s v tom čase platným § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť;
tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim súdom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného odvolateľa neuspokojila, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek odvolateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bol a potretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnení rozhodnutia.
24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, preto odvolací súd znovu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v napadnutom výroku o trovách konania osobitnými odvolacími dôvodmi nenamietaného, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
25. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).