Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20C-82-2016.pdf
PDF · 93.42 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/82/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobkyne: A. V., N.. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. A. Č.. XXX, v konaní právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, v konaní o zaplatenie 883,33 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 883,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 883,33 Eur od 20.04.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 20.04.2016 žiadala žalobkyňa od žalovaného zaplatenie sumy 883,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z tejto sumy od 20.04.2016 do zaplatenia s poukazom na to, že sa jedná o čiastku, o ktorú sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil tým, že s ním uzavrela dňa 19.04.2008 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, no táto v dôsledku nedostatku náležitostí uvedených v § 4 ods. 2 písm. e), g), i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Takisto odplata dosahuje úroveň 38,39 % ročne, čo je v rozpore s dobrými mravmi a spôsobuje to absolútnu neplatnosť zmluvy. Pokiaľ potom uhradila žalovanému sumu 1.879,15 Eur a bol jej poskytnutý úver len v sume vtedajších 30.000,- Sk, t.j. 995,82 Eur, o rozdiel v sume 883,33 Eur sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil a toto bezdôvodné obohatenie jej nevydal ani po výzve zo dňa 15.04.2016 realizovanej cestou právneho zástupcu.
2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Žiadal jej zamietnutie poukazujúc na to, že žalobkyňa nemala postavenie spotrebiteľky, nakoľko pri uzavretí zmluvy konala ako podnikateľka. Išlo o obchodnoprávny vzťah s poukazom na § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, teda o zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Namietal tiež žalovanú výšku úrokov z omeškania, keď omeškanie mohlo vzniknúť až zaplatením splátky dňa 15.07.2013 a teda výška úroku z omeškania mala byť o 5 percentuálnych bodov vyššia ako v tom čase platná sadzba ECB.
3. Následne žalobkyňa podaním zo dňa 09.03.2017 rozšírila žalobu o zaplatenie sumy 470,65 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 14.03.2017 do zaplatenia poukazujúc na to, že v rámci exekúcie vykonávanej voči nej v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 3Er/961/2012 exekútor od nej vymohol aj čiastky
422,39 Eur a 48,26 Eur, ktoré následne poukázal žalovanému ako oprávnenému a teda bezdôvodné obohatenie je vyššie o sumu 470,65 Eur.
4. Súd vzhľadom na splnenie podmienok určených v § 143 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku túto zmenu žaloby spočívajúcu v jej rozšírení o zaplatenie uvedenej sumy s príslušenstvom pripustil uznesením zo dňa 15.03.2017 č. k. 20C/82/2016 - 33.
5. Následne žalovaný zaslal súdu ďalšie písomné vyjadrenie v deň predchádzajúci konaniu pojednávania (toto súd doručil právnemu zástupcovi žalobkyne na pojednávaní s poskytnutím primeraného času na jeho preštudovanie) a v tomto argumentoval rozhodnutím Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 poukazujúc na to, že v prípade smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa jedná o harmonizovanú právnu úpravu a táto nedovoľuje a ani nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere musela obsahovať tak detailné náležitosti ako ich uvádzala v podanej žalobe žalobkyňa. Argumentujúc uvedeným rozhodnutím žalovaný poukazoval na to, že stranami uzavretá zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu a neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by mali spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
6. Súd potom na pojednávaní dňa 04.04.2017 rozhodol vo veci bez prítomnosti ospravedlneného žalovaného (ktorý žiadal konať a rozhodnúť vo veci bez jeho účasti) a bez prítomnosti žalobkyne, ktorej neúčasť ospravedlnil jej právny zástupca prítomný na pojednávaní.
7. Právny zástupca žalobkyne zopakoval argumentáciu obsiahnutú už v žalobe pridržiavajúc sa žaloby v znení jej zmeny. Zotrval na tom, že sa jednalo o spotrebiteľský úver a nestotožnil sa s aplikáciou predmetného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ na prejednávaný prípad. Podľa jeho názoru v zmluve musel byť uvedený konkrétny termín konečnej splatnosti úveru v podobe deň, mesiac a rok a takisto zopakoval, že výška úroku v zmluve bola rozporná s dobrými mravmi a preto je zmluva absolútne neplatná.
8. Po vykonaní všetkých sporovými stranami označených listinných dôkazov mal súd preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 19.04.2008 zmluvu označenú ako „úverová zmluva“. Uzavretie zmluvy bolo v konaní nesporným rovnako ako aj fakt, že na jej základe bola žalovanej ako dlžníčke poskytnutá žalovaným ako veriteľom suma 995,82 Eur (vtedajších 30.000,- Sk). Sporným bolo, či ide o zmluvu spotrebiteľskú a či v takom prípade obsahuje všetky náležitosti, ktoré v čase jej uzavretia právna úprava spotrebiteľských úverov vyžadovala.
9. Čo sa týka právneho režimu predloženej zmluvy, tak predovšetkým treba uviesť, že sa jednalo o zmluvu formulárovú, ktorej obsah bol dovŕšený vyplnením jednotlivých predtlačených rubrík. Potom okolnosťou, z ktorej žalovaný vyvodzoval výsostne obchodnoprávny charakter zmluvy je fakt, že v zmluve je v rámci rubriky zamestnanie klienta (teda žalobkyne) uvedený ako zdroj jej príjmu „podnikateľ“ a je tam tiež uvedené jej IČO a sídlo.
10. Súd však poukazuje na ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré pre založenie obchodnoprávneho vzťahu vyžaduje nielen to, že do právneho vzťahu vstupujú osoby ako podnikatelia, ale aj to, že pri jeho vzniku musí byť s prihliadnutím na všetky okolnosti zrejmé, že sa týka ich podnikateľskej činnosti.
11. I keď potom vzhľadom na obsah zmluvy možno pripustiť, že v čase jej uzavretia bola žalobkyňa podnikateľkou, zo žiadneho vykonaného dôkazu už nemožno vyvodiť záver, že by práve v rámci svojej podnikateľskej činnosti uzatvárala žalobkyňa tento právny úkon, a to na rozdiel od žalovaného, o ktorom je súdu z rozhodovacej činnosti známe, že poskytovanie úverov a pôžičiek patrí do predmetu jeho podnikania (a tak tomu bolo aj v čase uzavretia zmluvy). Ak by sa malo jednať o „čisto“ obchodnoprávny vzťah, muselo by byť preukázané, že do zmluvného vzťahu so žalovaným vstupovala žalobkyňa v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou, čo však dokázané nebolo.
12. Preto súd nemohol aplikovať § 497 Obchodného zákonníka, ktorý pojednáva o úverovej zmluve, ale bolo potrebné aplikovať aj nadväzujúcu spotrebiteľskoprávnu úpravu, ktorá bola v čase uzavretia zmluvy obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Navyše, aj keby žalovaný dokázal súvis zmluvy s podnikaním žalobkyne, nejednalo sa z
hľadiska právneho posúdenia o zmluvu úverovú podľa § 497 Obchodného zákonníka, ale o zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka vzhľadom na znenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka účinné k 19.04.2008, podľa ktorého zmluvy medzi podnikateľmi, ktoré nie sú upravené v hlave II tretej časti Obchodného zákonníka a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodným zákonníkom. V prípade zmluvného vzťahu sporových strán sa totiž jednalo o zmluvu o pôžičke a nie o úver, lebo pôžička je typická odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi (ako tomu bolo v danom prípade, kedy je v zmluve ohľadne výplaty „úveru“ uvedené, že sa tak stane bankovým prevodom na účet žalovanej) a úver je charakteristický tým, že finančné prostriedky sa neposkytujú priamo dlžníkovi, ale v jeho prospech tretej osobe (§ 497 Obchodného zákonníka).
13. Súd preto dospel k záveru, že pri uzavretí zmluvy mala žalobkyňa postavenie spotrebiteľky podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a žalovaný mal postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 3 ods. 1 uvedeného zákona, nakoľko ako právnická osoba poskytoval spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa pritom spotrebiteľským úverom rozumelo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme a teda za spotrebiteľský úver zákona považoval aj pôžičku ako tomu bolo v danom prípade.
14. Okrem iných náležitostí zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy vyžadoval, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (§ 4 ods. 2 písm. e)), konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g)) a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i)). Ak tieto náležitosti zmluva o spotrebiteľskom úver neobsahovala, spotrebiteľský úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 cit. zákona.
15. Po preskúmaní obsahu zmluvy mal súd preukázané, že táto obsahuje náležitosti, ktorých absencie sa dovolávala žalobkyňa, pretože v zmluve je uvedená celková výška poskytovanej sumy 30.000,- Sk a aj spôsob jej výplaty (čerpania), a to bankovým prevodom na konkrétne určené číslo účtu žalobkyne. Takisto je v zmluve uvedená náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch ako konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, kedy je nesprávnym výklad žalobkyne, že musel byť uvedený konkrétny deň, mesiac a rok, pretože zákon č. 258/2001 Z.z. na rozdiel od aktuálne účinného zákona č. 129/2010 Z.z. nevyžadoval konkrétny termín konečnej splatnosti. Zákon č. 258/2001 Z.z. hovoril v § 4 ods. 2 písm. g) o konečnej splatnosti úveru a táto v zmluve uvedená je, pretože v bode 47 zmluvy je uvedená lehota splatnosti 48 mesiacov po poskytnutí úveru a tak i priemernému spotrebiteľovi musí byť z tohto určenia zrejmé, že od poskytnutia úveru bude posledná splátka splatná o štyri roky.
16. V zmluve však absentuje náležitosť uvedená v § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda výška, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov. Táto právna úprava zákona č. 258/2001 Z.z. pritom nevychádzala zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS) účinnej od 21.06.2008, ktorá obsahuje plne harmonizovanú úpravu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto bol nenáležitým odkaz žalovaného na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktoré sa týkalo výkladu uvedenej smernice a tak toto súdne rozhodnutie bolo na prejednávanú vec neaplikovateľné. Vnútroštátny zákonodarca jasne stanovil, že zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok nielen istiny, ale aj úrokov a iných poplatkov a takáto náležitosť v zmluve absentuje. Okrem toho zo zmluvy nemožno spoľahlivo vyvodiť ani konkrétny termín splatnosti splátky ako takej, pretože zmluva v tomto smere hovorí len o tom, že klient (žalobkyňa) je povinný splácať úver v pravidelných mesačných splátkach a to počínajúc kalendárnym mesiacom bezprostredne nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru, pokiaľ nie je uvedené inak. Prvá splátka je splatná práve po jednom mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Ak nasledujúci kalendárny mesiac po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa v mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý, splatnosť týchto splátok bude stanovená na posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci. Zákonodarca práve vzhľadom na možnosť takýchto vágnych formulácii v záujme ochrany spotrebiteľa stanovil potrebu konkrétneho termínu splatnosti splátok v zmluve, aby hlavne spotrebiteľ (nielen dodávateľ) vedel do kedy má
jednotlivé splátky uhrádzať, čo z uvedenej zmluvnej dikcie vyvodiť je pomerne komplikované, pre menej zdatného spotrebiteľa až nemožné.
17. Súd preto vyhodnotil žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver ako bezúročný a bezpoplatkov s poukazom na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a len dodáva, že v zmluve dojednanú úrokovú sadzbu úveru vo výške 38,39 % ročne nepovažoval za neprimerane vysokú a tak rozpornú s dobrými mravmi (čo by potom spôsobovalo absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka), pretože prihliadal na výšku poskytovanej sumy, dobu jej splatnosti a tiež na pomerne nadštandardný čistý mesačný príjem žalobkyne a jej manžela uvedený v zmluve (45.000,- Sk plus 15.000,- Sk). Je síce pravdou, že podľa údajových kategórií verejne publikovaných Národnou bankou Slovenska za rok 2008 úrokové sadzby boli nižšie a nepohybovali sa v takej výške ako bola dohodnutá v zmluve, no táto neprevyšuje v tom čase platné úrokové sadzby do tej miery, že by jej výška bola vzhľadom na okolnosti prípadu neakceptovateľnou.
18. Podľa predloženého prehľadu (č.l. 5 spisu) žalobkyňa zaplatila na úver celkovo sumu 1.879,15 Eur. Vyššia úhrada na úver z jej strany dokázaná nebola, síce tvrdila, že v rámci exekúcie bola od nej v prospech žalovaného vymožená aj suma 470,65 Eur (suma 422,39 Eur plus 48,26 Eur), no táto je už zahrnutá v celkovo zaplatenej sume 1.879,15 Eur a žalovaný ju zohľadnil ako platby prijaté dňa 30.03.2016 (platba sumy 140,39 Eur + sumy 330,26 Eur, čo je spolu 470,65 Eur). Pokiaľ teda žalobkyňa zaplatila žalovanému viac než poskytnutých 995,82 Eur, čiastka uhradená ňou nad uvedenú sumu predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na jej úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorý hovorí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný sa vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť spotrebiteľského úveru na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 883,33 Eur (1.879,15 Eur mínus 995,82 Eur) a túto je povinný jej zaplatiť podľa § 451 ods. 1 OZ, ktorý určuje, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a podľa § 456 OZ, podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu zamietol.
19. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v znení účinnom od 01.02.2013. Záväzkový vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia vznikol po 01.02.2013, pretože po tomto dni žalobkyňa zaplatila (v dňoch 30.04.2013, 15.07.2013 a 30.03.2016) sumu prevyšujúcu žalovaným z titulu zmluvy nárokovateľnú sumu 995,82 Eur. Výška úrokov z omeškania sa preto spravuje úpravou platnou od 01.02.2013. Podľa § 3 nariadenia v znení účinnom od 01.02.2013 je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Do omeškania so zaplatením sumy 883,33 Eur sa žalovaný dostal podľa § 563 OZ dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 19.04.2016 ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie, ktorá mu bola zaslaná právnym zástupcom žalobkyne e-mailom dňa 15.04.2016 (výzva č.l. 4 spisu). Čas plnenia totiž nebol určený právnym predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodou účastníkov. Preto od nasledujúceho dňa 20.04.2016 má žalobca nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške 5 % ročne (0,00 % ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 20.04.2016 + 5 percentuálnych bodov) zo sumy 883,33 Eur.
20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, nakoľko tak žalobkyňa ako aj žalovaný mali úspech čiastočný a preto bolo potrebné náhradu trov pomerne rozdeliť. Zo žalovanej sumy úspech žalobkyne predstavuje v percentuálnom vyjadrení hodnotu po zaokrúhlení 65 % (883,33 Eur zo žalovanej sumy 1.353,98 Eur). Vo zvyšku ide o úspech žalovaného v rozsahu 35 %. Čistý úspech žalobkyne tak predstavuje rozdiel 30 %. Súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov konania, keď s poukazom na § 262 ods. 2 CSP o výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.