Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-171-2016.pdf
PDF · 138.1 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/171/2016
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Babjaka a členov senátu JUDr. Jozefa Mikluša a JUDr. Jána Deáka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XXX/X, XXX XX V., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 811,33 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava pod spisovou značkou 11742/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 5Er/17/2009-22 zo dňa 19.02.2016, takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ CSP z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (výroková veta I. a II.). Výrokovou vetou III. náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD. nepriznal.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že poverením č. 5608 014514 zo dňa 04.02.2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávneného spísaného do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 15.12.2008. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej aj „rozhodcovský súd“) pod spis. značkou SR 09552/08 zo dňa 03.10.2008. Základný právny rámec nároku priznaného oprávnenému rozhodcovským súdom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru dlžníkovi na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 29.10.2007 (ďalej aj „zmluva o úvere“), záväzky z ktorej povinný riadne a včas nesplnil. Integrálnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v čl. 17 ktorých si zmluvné strany upravili rozhodcovskú doložku o riešení ich vzájomných sporov.
3. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom podľa jej obsahu ako štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu uzavretú podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a podľa ust. § 52 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Konštatoval, že ide o osobitný druh zmluvy, ktorou sa veriteľ - dodávateľ zaväzuje spotrebiteľovi poskytnúť úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s poplatkom. Súčasne sa jedná o typicky spotrebiteľskú adhéznu zmluvu, ktorú, o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane na predtlačenom formulári uzatváral dodávateľ s veľkým
počtom spotrebiteľov s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovil obsah týchto zmlúv a stanovil aj podmienky ich realizácie. Spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať obsah návrhu zmluvy bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zo obsahu spisu nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu na právny vzťah medzi oprávneným a povinným aplikoval súd normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovenia V. hlavy prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
4. Súd v prejednávanej veci zistil, že sú dané okolnosti zakladajúce neprípustnosť exekúcie a jej následné zastavenie. Konštatoval, že súd je oprávnený aj povinný v každom štádiu vedenia exekúcie aj bez návrhu účastníka konania dôsledne skúmať splnenie materiálnych aj formálnych predpokladov pre jej vedenie. V prípade exekučného titulu je právne významným posúdenie súdu, či je formálne a materiálne spôsobilým podkladom pre vedenie exekučného konania, čím je daná jeho legitimita. V dôsledku vyslovenia záveru o spotrebiteľskej povahe zmluvy o úvere je skúmal rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok k zmluve o úvere a na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc nárok oprávneného prejednať a vo veci rozhodnúť. Rozhodcovskú doložku skúmal najmä vzhľadom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zisťoval, či jej súčasťou nie je také zmluvné ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na to, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
5. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru Súdneho dvora EÚ mal súd prvej inštancie za preukázané, že rozhodcovská doložka v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde. Je teda zrejmé, že sa jedná o značnú nerovnováhu, keďže sú obmedzené práva spotrebiteľa, resp. možnosť jeho voľby či obrany. Súd prvej inštancie konštatoval, že spotrebiteľské zmluvy by mali byť vyvážené a nie je možné akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej práv ako dodávateľ, tak ako tomu je v prejednávanej veci, keďže spotrebiteľ je slabším prvkom v rámci záväzkového vzťahu a nie je mu jasný význam a dôsledky rozhodcovskej doložky. Význam rozhodcovskej doložky je osobitný, najmä pokiaľ pri vzniku sporu rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch súkromná osoba s cieľom dosiahnuť nový kvalifikačný záväzok z pôvodnej zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že spor zo zmluvy o úvere sa týkal nesplnenia záväzku spotrebiteľom riadne a včas, žalobu logicky podával dodávateľ, ktorý mal možnosť výberu riešenia sporu, a tým sa spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana musel podriadiť konaniu na rozhodcovskom súde. Konanie pred rozhodcom nie je v danom prípade výsledkom dohody účastníkov, ale výsledkom jednostranného postupu jedného z účastníkov, a to výlučne dodávateľa. Navyše, súd hodnotil rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná. Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom meniť predloženú rozhodcovskú doložku vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, jedine mohol zmluvu o úvere odmietnuť ako celok alebo prijať návrh a podrobiť sa tak všetkým všeobecným podmienkam, vrátane rozhodcovskej doložky.
6. Z dôvodov uvedených vyššie mal súd za to, že uvedená rozhodcovská doložka je spôsobilá dôsledkov podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, spotrebiteľom osobitne nevyjednanou, čo má za následok nulitu predloženého exekučného titulu. Keďže neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia, súd nezákonne vedenú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
7. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že podáva odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celosti. Navrhol v ňom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/, f/, a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p. a v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinného do 30.06.2016 (ďalej aj „O.s.p.“).
8. V úvode odvolania poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR judikoval, že postup všeobecných súdov, ktoré pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzali len z obsahu rozhodcovského rozsudku a pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami, nebol správny a bol v rozpore so základnými procesnými právami oprávneného. Podľa názoru oprávneného uvedený Nález Ústavného súdu SR upravuje do značnej miery dokonale zhodný rozhodovací mechanizmus všeobecných súdov a prináša zásadný prelom pri svojvoľnej paušalizácii ich rozhodnutí v týchto vecne zhodných konaniach.
9. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Zároveň, pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 140/2010 týkajúci sa výkladu komunitárneho práva, na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
10. V danom prípade nastalo podľa názoru oprávneného činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv tým, že oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný súd si ďalej nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie. Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd.
11. Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázal ďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok.
12. V prípade, ak súd neakceptuje ponúknutú interpretáciu oprávnený navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. účinného do 30.06.2016 prerušené a aby bolia Súdnemu dvoru EÚ predložená prejudiciálna otázka :
Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?
13. V súvislosti s opodstatnenosťou odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorý pre tieto dôvody rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil. Vyslovil názor, že všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
14. Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
15. Exekučný súd podľa tvrdenia oprávneného môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
16. Exekučný súd podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukazoval ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou Slovenskej republiky a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
17. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie § 40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
- interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd teda vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.
18. Súd prvej inštancie porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j. odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie.
19. Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013.
20. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. účinného do 30.06.2016). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadom neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Navyše v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
21. Taktiež je podľa oprávneného možné prijať záver, že exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými mravmi, keďže v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného a jeho možnosti na vymoženie pohľadávky budú radikálne znížené. Následne môže dôjsť aj k situácii, že oprávnený bude napadnutým rozhodnutím poškodený až do tej miery, že ani istina predmetnej pohľadávky a úrok z omeškania v zákonnej výške nebudú uhradené.
22. V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie už raz súd posudzoval a právoplatne o nej rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Keďže od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu, považoval rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie za nezákonné.
23. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
24. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
25. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
26. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
27. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
28. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods. 2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti zachované.
29. Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie a ním zvoleného postupu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju aj bez návrhu zastavil. Pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a zákonný postup pri zastavení exekúcie, ktorý predstavuje vecný rozsah napadnutého rozhodnutia, je postačujúcim, aby sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie s odvolaním sa na ne ( ust. 387 ods. 2 CSP). Nakoľko však obsahom odvolania je opakovane podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie, odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré neboli prejednané a doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.
30. V prejednávanej veci, v ktorej exekučné konanie začalo podaním návrhu súdnemu exekútorovi dňa 15.12.2008, odvolací súd s poukazom na prechodné ust. § 243h Exekučného poriadku, aplikoval Exekučný poriadok v znení zákona účinného do 31.03.2017. V ďalšom texte odôvodnenia tohto rozhodnutia preto nie je osobitným spôsobom zvýrazňované, že sa jedná o právnu úpravu pred prijatím zákona č. 2/2017 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok.
31. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
32. Podľa § 162 ods. 1, písm. b/ CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tomto prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.
33. Podľa § 162 ods. 1, písm. c/ CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
34. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1, písm. b/ a c/ O.s.p. (obsahovo totožným s ust. § 162 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ CSP od 01.07.2016) odvolací súd uvádza:
35. Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v ust. § 162 CSP, a nebolo ho možné prerušiť ani z dôvodov uvedených v predchádzajúcom procesnom predpise, a to Občianskom súdnom poriadku, ktorý bol k 30.06.2016 zrušený. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania, je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b/), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).
36. Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP rozhodnutie o predložení návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, neprináleží účastníkom konania, ale len (predkladajúcemu) súdu, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky prvostupňový súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd, pred ktorým bol návrh oprávneného vznesený. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky).
37. K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd ďalej uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.
38. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Európskej únie. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Európskej únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie.
39. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil z dôvodu, že predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k Smernici 93/13/ES
zo dňa 05.04.1993 (ďalej aj „Smernica“), resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
40. Je potrebné zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu, ale na Smernicu len odkázal s tým, že zmyslom a cieľom Smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie minimálne taký štandard ochrany ako stanovuje predmetná Smernica. Okrem toho výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.
41. Vzhľadom na uvedené odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z dôvodov podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ CSP zamietol.
42. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30. 12. 2008, doručenou súdu prvej inštancie dňa 12.01.2009, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému Z. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N. č. XXX/X, XXX XX V., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 03.10 .2008 sp. zn. SR 09552/08 (č.l. 4 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 29. 10.2007 uzavretej medzi oprávneným a povinným (č.l. 13 spisu) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 811,33 eur (24 442,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 479,98 eur (14 460,-Sk) od 27.06.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 221,64 eur (6 677,- Sk), všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver, okrem iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 14 spisu).
43. Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu, a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným je potrebné klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj jeho postup pri skúmaní neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, považuje odvolací súd za vecné správne.
44. Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení súdu prvej inštancie preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.
45. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd Slovenskej republiky v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
46. Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
47. Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
48. Irelevantnou je aj odvolacia námietka, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a súdny exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.
49. V danej veci bol preto plne opodstatnený záver súdu prvej inštancie, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú, lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
50. Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 29. 10. 2007, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 3 v znení zákona účinného do 31.12.2007).
51. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
52. K námietke oprávneného o tom, že v predmetnom prípade mal súd prvej inštancie nariadiť pojednávanie, odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, bola súdu daná len možnosť nie povinnosť, nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
53. Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože súd danými skutočnosťami súd prvej inštancie rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.
54. Z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
55. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).