Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_75S-91-2021.pdf
PDF · 145.49 KB
Case nature
Area
Subarea
75S/91/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobcov: - žalobca: 1/ PIARG, spol. s r.o., so sídlom Planckova 3, 851 01 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, žalobkyňa: 2/ B.. K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X, XXX XX B., proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, 841 06 Bratislava, právne zast.: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2018/20441-4/93624/56/KUB zo dňa 21. novembra 2018, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PUSR-2018/20441-4/93624/56/KUB zo dňa 21. novembra 2018 a rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica č. KPUBB-2018/4995-20/65975/FAT,REJ zo dňa 16. augusta 2018 z r u š u j e a vec vracia orgán verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.
II. Súd konanie voči žalobkyni 2/ zastavuje.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, vrátane kasačného konania, v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Žalobkyňa 2/, ani žalovaný vzájomne nemajú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Administratívne konanie, prvostupňové administratívne rozhodnutie
1. Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. KPUBB-2018/4995-20/65975/FAT, REJ zo dňa 16.08.2018 rozhodol podľa § 32 ods. 5 a 7 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „Pamiatkový zákon“) o zámere spoločnosti PIARG, spol. s.r.o. (v procesnom postavení žalobca 1/) realizovať úpravu nehnuteľnosti v pamiatkovom území - novostavba s názvom „Hotel Evička“ - na pozemkoch parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/ X, XXXX/XX, XXXXX/X a XXXX/X, k. ú. V. B., situovaných v Pamiatkovej rezervácii Štiavnické Bane a lokalite zapísanej v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO „Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí“, tak, že je z hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom neprípustný.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
2. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ako odvolací orgán verejnej správy, rozhodnutím č. PUSR-2018/20441-4/93624/56/KUB zo dňa 21.11.2018 zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica potvrdil.
3. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný neakceptoval odvolacie námietky, že rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu bolo vydané na základe nezákonného podkladu - právne nezáväzného interného dokumentu „Pamiatková rezervácia Štiavnické Bane, zásady ochrany pamiatkového územia, aktualizácia, Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica, 2014“ (ďalej len „Zásady ochrany 2014“); že došlo k porušeniu § 29 ods. 1 Pamiatkového zákona; že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v rozpore s článkom 20 Ústavy SR a došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva garantovaného Ústavou SR, keď vyhlásením zóny 5 Krajský pamiatkový úrad v Banskej Bystrici svojvoľne, bez opory v ústave a právnych predpisov, zakázal akúkoľvek úpravu nehnuteľností; že prvostupňový orgán nepreukázal čím bude budúca stavba rušivo pôsobiť v dotknutej oblasti, čomu bude brániť, čo konkrétne bude ohrozovať; že došlo k porušeniu zásady legitímneho očakávania, pretože Krajský pamiatkový úrad v Banskej Bystrici už vydal záväzné stanovisko BB-06/179-5/5969/FAR zo dňa 02.11.2006 a taktiež súhlasné stanovisko v konaní o posudzovaní vplyvov na životnom prostredí (EIA) zo dňa 21.06.2006, a preto žalovaný nevyhovel odvolaciemu návrhu zrušiť prvostupňové rozhodnutie bez náhrady s požiadavkou, aby Krajský pamiatkový úrad vydal súhlasné stanovisko k výstavbe predmetného zámeru.
4. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1, § 16 ods. 1, § 29 ods. 1 a ods. 2, § 30 ods. 1 a § 32 ods. 5, ods. 7 a ods. 10 Pamiatkového zákona, ďalej na § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku, ktoré aplikoval pri rozhodovaní. Uviedol, že každý vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území je povinný užívať ju tak, aby neohrozoval zachovanie pamiatkových hodnôt chráneného územia, pričom sa riadi rozhodnutiami a záväznými stanoviskami príslušného krajského pamiatkového úradu (ďalej aj len „KPÚ“). Vlastník môže pristúpiť k príprave zámeru úpravy nehnuteľnosti až na základe rozhodnutia o zámere úpravy. Cieľom takéhoto postupu je zabezpečiť užívanie a úpravu nehnuteľností v súlade s požiadavkami ochrany pamiatkového fondu. Každý vlastník je povinný pri akejkoľvek úprave vyžiadať si pred začatím samotných prác rozhodnutie o prípustnosti zámeru úpravy od príslušného KPÚ, ktorému ako kompetentnému orgánu na úseku ochrany pamiatkového fondu prináleží posúdiť, či je zámer prípustný z hľadiska záujmov chránených Pamiatkovým zákonom. Žalovaný sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý pri posudzovaní zámeru vychádzal z ustanovení Pamiatkového zákona, zo Zásad ochrany 2014, postupoval v súlade so Správnym poriadkom, Stavebným zákonom a zákonom č. 100/2002 Z. z. o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia, ako aj nariadením vlády SR č. 201/1995 Z. z. o vyhlásení Pamiatkovej rezervácie Štiavnické Bane, zohľadňujúc aj skutočnosť, že stavba je situovaná v lokalite zapísanej v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO „Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí“.
5. K predchádzajúcemu záväznému stanovisku poukázal na § 140b ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. Stavebného zákona a na § 3 ods. 3 písm. c) Vyhlášky č. 453/2000 Z. z. a uviedol, že záväzné stanovisko zo dňa 02.11.2006, ktorým aj keď KPÚ súhlasil so zámerom, uviedol podmienku č. 2, v zmysle ktorej upozornil na Zásady pamiatkovej starostlivosti pre Pamiatkovú rezerváciu Štiavnické Bane (vydané Národným pamiatkovým a krajinným centrom - Pamiatkovým ústavom, Bratislava, 1998), v ktorých sa okrem iného uvádza, že územie južne od vodných nádrží (Evičkino, Windšachta a Bakomi) je vnímané ako krajinné územie, kde akákoľvek výstavba musí byť vylúčená. Poukázal tiež na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/38/2016-89 zo dňa 07.12.2016, v zmysle ktorého záväzné stanovisko vydané k umiestneniu stavby je v súčasnosti nepoužiteľné, pretože došlo k zmene ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého dotknutý orgán záväzné stanovisko vydal. Žalovaný sa stotožnil s právnym posúdením veci a postupom KPÚ v zmysle § 32 ods. 5 a 7 Pamiatkového zákona, keď namiesto žalobcom požadovaného potvrdenia záväzného stanoviska zo dňa 02.11.2006, resp. vydanie nového záväzného stanoviska, KPÚ vydal rozhodnutie o zámere úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Podľa žalovaného KPÚ dostatočne zrozumiteľným spôsobom objasnil žalobcovi dôsledky zmeny právnej úpravy v roku 2009, kedy došlo k novelizácii Pamiatkového zákona, a to § 32 Obnova kultúrnej pamiatky a úprava nehnuteľností, v dôsledku čoho už nebolo možné potvrdiť pôvodné záväzné stanovisko, ani vydať nové záväzné stanovisko, ale len rozhodnúť o zámere úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území. V dôsledku novelizovania Pamiatkového zákona došlo aj k aktualizácii dokumentu na vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia - Zásady 1998 v zmysle § 29 Pamiatkového zákona. Preto KPÚ už nie je viazaný obsahom vydaného záväzného stanoviska zo dňa 02.11.2016. V zmysle Zásad 2014 sa predmetné parcely nachádzajú v Sektore 5 - územie krajinného prostredia, kultúrna krajina so zachovanými pamiatkovými hodnotami montánneho charakteru. Žalovaný zdôraznil, že Zásady vyslovene vylučujú investičné zámery a stavebné realizácie nerešpektujúce hodnoty pamiatkového územia a kultúrnej krajiny a umiestňovanie akýchkoľvek cudzorodých prvkov a typologických stavieb, ktoré nie sú pre územie charakteristické a nesúvisia s prezentáciou pamiatkových hodnôt.
6. Žalovaný nesúhlasil s namietanou svojvôľou orgánov na ochranu pamiatkového fondu a uviedol, že Pamiatková rezervácia Štiavnické Bane vznikla nariadením vlády SR č. 201/1995 Z. z. Taktiež nešlo o ľubovôľu pri tvorbe mapových podkladov a tzv. Sektora č. 5, pričom žalovaný poukázal na § 10 ods. 2 písm. d) Pamiatkového zákona, v zmysle ktorého Pamiatkový úrad SR schvaľuje zásady ochrany pamiatkového územia vypracované krajským pamiatkovým úradom. Konštatoval, že žalobca bol viackrát oboznamovaný s procesom schvaľovania PR Štiavnické Bane, o procese schvaľovania Zásad. Mal vedomosť o nariadení vlády SR č. 201/1995 Z. z. o vyhlásení PR Štiavnické Bane a o zákone č. 100/2002 Z. z. o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia a o skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť sa nachádza v lokalite svetového kultúrneho dedičstva „Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia“, zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
7. Nesúhlasil ani s námietkami ohľadom neprimeraného obmedzenia vlastníckeho práva a poukázal na článok 20 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom, ako aj na článok 44 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať, ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Konštatoval, že Ústavou garantované základné právo na využívanie vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému základnému právu na ochranu kultúrneho dedičstva.
8. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu verejnej správy, že na predmetnej nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v PR Štiavnické Bane a v blízkosti národnej kultúrnej pamiatky Vodná nádrž Evička, nie je možná výstavba hotela, pretože zámer predstavuje negatívnu zmenu pôvodného historického prostredia a chránených pamiatkových hodnôt územia. Zmyslom ochrany tejto oblasti je konzervácia a rehabilitácia kultúrnej krajiny a existujúceho unikátneho vodohospodárskeho systému v jeho celistvosti s dôrazom na zachovanie originálnej kompozície krajinných štruktúr a krajinného rázu. Podľa žalovaného zámer je v rozpore s chránenými pamiatkovými hodnotami územia a v rozpore s odborným dokumentom Zásady ochrany 2014, verejne dostupným na webe žalovaného a predstavuje výraznú negatívnu zmenu pôvodného historického prostredia a pamiatkových hodnôt chráneného pamiatkového územia.
Žaloba
9. V zákonom stanovenej lehote podali žalobcovia žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorou sa domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného ako i rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici.
10. Žalobcovia v žalobe namietali, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie KPÚ Banská Bystrica, rovnako aj postup týchto orgánov verejnej správy nie sú v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobcovia boli poškodení na svojich právach a právom chránených záujmoch, keď bolo nezákonným spôsobom, na základe nezákonného podkladu pre vydanie rozhodnutia, rozhodnuté o ich údajnom porušení Ústavy SR, Pamiatkového zákona, Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (oznámenie č. 159/1991 Zb.), zákona č. 100/2002 Z. z. o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia, nariadenia vlády č. 201/1995 Z. z. o vyhlásení PR Štiavnické Bane. Tvrdili, že neporušili ani jedno ustanovenie uvedených právnych predpisov, vždy konali v súlade s nimi, pričom tieto právne predpisy neobsahujú zakazujúce ustanovenia k výstavbe, prípadne k úprave nehnuteľnosti v tejto oblasti.
11. Zastávali názor, že práve orgány pamiatkovej ochrany konali svojvoľne, došlo k svojvoľnému vytvoreniu akéhosi Sektoru 5 bez dodržania zásad určených Ústavou SR v článku 20 a v § 29 Pamiatkového zákona. Nariadenie vlády č. 201/1995 Z. z. určuje podmienky stavebnej činnosti v rezervácii, preto orgány pamiatkovej ochrany porušili článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Proces vypracovania a schvaľovania Zásad 2014 označili za nezákonný, zmanipulovaný, porušujúci všetky práva a právom chránené záujmy vlastníkov nehnuteľností, ktorým bolo zakázané slobodne nakladať s ich majetkom. Podotkli, že žalobkyňa 2/ bola dočasným vlastníkom predmetných nehnuteľností už od septembra 2013, t. j. už pred obdobím zmeny Zásad 2014, ku ktorej došlo bez súčinnosti žalobkyne 2/. V zmysle Zásad 2014 sa predmetné parcely nachádzajú v Sektore 5 - Územie krajinného prostredia, kultúrna krajina so zachovanými pamiatkovými hodnotami montánneho charakteru; kultúrne krajinné prostredie, ktoré je výsledkom ľudskej činnosti (hlbinného baníctva) v špecifickom prírodnom prostredí, vizuálna harmónia krajinného a urbanizovaného prostredia, technické pamiatky - zásahy do terénneho reliéfu súvisiace s banskou činnosťou a budovaním vodohospodárskeho systému (povrchové dobývky, pingové polia, polohy bývalých šácht Roveň a Maximilián a ich haldy, atď.) a kultúrne vrstvy pod terénom (šachty a štôlne), vodohospodársky systém - zachovaný súbor umelých vodných nádrží (Krechsengrund, Bakomi, Veľká Windšachta, Evička), zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní, charakteristické pohľady, priehľady, panoráma a silueta so zachovanou kompozíciou terénnych tvarov a krajinných štruktúr. Avšak pod vyššie uvedenými pozemkami kultúry lúk a pasienkov, nikdy v minulosti žiadna banská činnosť neprebiehala, na pozemkoch a ani v ich blízkosti sa nenachádzajú žiadne technické pamiatky. Čo sa týka pohľadov, priehľadov a panorámy tvrdili, že architektonicky budúca stavba zapadá do predmetného územia, je krytá prírodným lesíkom, nepôsobí rušivo na prípadné pohľady turistov, pretože je uložená nižšie ako prístupové cesty.
12. Namietali, že bol vylúčený investičný zámer, pretože nerešpektuje hodnoty pamiatkového územia a kultúrnej krajiny, ale v napadnutých rozhodnutiach nie je exaktne uvedené, v čom konkrétne spočíva nerešpektovanie pamiatkového územia a kultúrnej krajiny.
Vyjadrenie žalovaného
13. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v správnej žalobe nie je zreteľne uvedený žalobný dôvod. Pokiaľ ide o žalobné body, žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s platnými právnymi predpismi, avšak nešpecifikovali ho v zmysle § 191 ods. 1 SSP, teda zo žaloby nie je zrejmé, v čom konkrétne žalobcovia vidia nezákonnosť.
14. Ďalej žalovaný poukázal na význam posudzovaného územia s odkazom na zápis dotknutého územia do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, na nariadenie vlády č. 201/1995 Z. z., zákon č. 100/2002 Z. z. Uviedol, že Zásady rozdeľujú územie pamiatkovej rezervácie na základe historických mapových podkladov a súčasného stavu na päť sektorov, v súlade s existujúcimi pamiatkovými hodnotami. Územie Sektora 5 predstavuje územie krajinného (prírodného) prostredia so zachovanými pamiatkovými hodnotami montánneho charakteru a súčasne kultúrnu krajinu tzv. banskú krajinu s výskytom prevažnej časti unikátneho vodohospodárskeho systému. V zmysle kapitoly G.4.3 Zásad „Požiadavky na ochranu a zachovanie pamiatkových hodnôt v sektoroch“ je určené najmä: zachovať, chrániť a rekonštruovať autentický vzhľad a ráz kultúrnej krajiny, jej významné krajinné prvky a zachovanú historickú kompozíciu terénnych tvarov, vylúčiť investičné zámery a stavebné realizácie nerešpektujúce hodnoty pamiatkového územia a kultúrnej krajiny, vylúčiť umiestňovanie akýchkoľvek cudzorodých prvkov a typologických stavieb, ktoré nie sú pre územie charakteristické a nesúvisia s prezentáciou pamiatkových hodnôt.
15. Žalovaný má za to, že výstavbou hotela Evička by sa existujúce krajinné prostredie zmenilo na urbanizované prostredie, čo je v rozpore so zadefinovaným predmetom ochrany. Rovnako by došlo k zániku pôvodného prírodného prostredia technických pamiatok (vodné nádrže a banské jarky), čo je rovnako v rozpore s ochranou prostredia podľa Zákona o Banskej Štiavnici a nariadením vlády o vyhlásení PR Štiavnické Bane.
16. Novelizáciou Pamiatkového zákona došlo k zmene typu vydávaného aktu - v roku 2006 krajský pamiatkový úrad vydával záväzné stanovisko, ale v súčasnosti je podľa platného zákona vydávané rozhodnutie o zámere úpravy nehnuteľnosti. Navyše, súhlas s predloženým zámerom v roku 2006 bol daný k zámeru bez riešenia širších urbanistických väzieb, bez vyznačenia priamej väzby na konkrétne vybraté územia na katastrálnej mape. Už v záväznom stanovisku z roku 2006 KPÚ však upozornil na to, že v zmysle Zásad z roku 1998 je územie južne od vodných nádrží vnímané ako krajinné územie, kde je akákoľvek zástavba vylúčená. Žalobcovia sa mýlia, pokiaľ predpokladajú, že by KPÚ bez ďalšieho schválil jeho súčasnú koncepciu iba na základe predchádzajúceho súhlasu, najmä, ak z obsahu súhlasného záväzného stanoviska vyplýva, že KPÚ „a priori nevylučuje stavbu navrhovaného hotela“, teda neprejudikuje, že v ďalších fázach správneho konania bude žiadateľovi povolená ním požadovaná stavba.
17. Zásady ochrany pamiatkovej rezervácie sú odborným dokumentom na vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia, ktoré v súlade s § 11 ods. 2 písm. b) Pamiatkového zákona vypracúva a vydáva krajský pamiatkový úrad. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/8/2017 zo dňa 27.09.2018 vyplýva k Zásadám, že tento odborný metodický materiál je podkladom pre vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia v zmysle § 29 ods. 2 a § 32 zákona č. 49/2002 Z. z. s tým, že KPÚ je oprávnený vydávať individuálne správne akty, pričom sám posudzuje rozsah a závažnosť ich dopadu na samotnú národnú kultúrnu pamiatku a pamiatkové územie. Správny orgán je v zmysle zákona viazaný obsahom zásad ochrany pamiatkového územia. Poukázal na skutočnosť, že žalobca podával podnet na nezákonnosť schválenia zásad 2014 Generálnej prokuratúre SR, ktorá podnet ako nedôvodný odložila, nakoľko žalovaný pri schvaľovaní zásad neporušil Pamiatkový zákon.
18. Žalobkyňa 2/ nemôže argumentovať tým, že je obmedzená vo výkone svojho vlastníckeho práva, nakoľko predmetné pozemky sú v zmysle katastra nehnuteľností definované ako trvalé trávne porasty a lesné pozemky, ktoré nie je možné považovať za stavebné pozemky. Nie je zrejmé, v čom dochádza k porušeniu práv žalobkyne 2/ ako „dočasného vlastníka“. Poukázal na článok 20 ods. 3 Ústavy SR a článok 44 ods. 3 Ústavy SR a dôvodil, že právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží každému občanovi SR. Ústava SR, teda bráni vlastníkovi vo výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom. Pokiaľ je predmetom vlastníckeho práva nehnuteľnosť v pamiatkovom území, vlastník je vo výkone vlastníckeho práva obmedzený v súlade s Pamiatkovým zákonom.
Replika žalobcov
19. Žalobcovia v replike uviedli, že v správnej žalobe je zreteľne uvedený žalobný dôvod, pričom zopakovali argumentáciu uvedenú v žalobe, vrátane uvedenia odvolacích dôvodov, ktoré uvádzali aj v správnej žalobe. Navrhli doplniť dokazovanie súdom výsluchom svedka D.. Q., bývalého riaditeľa A. B. B. k okolnostiam vypracovávania a schvaľovania zásad ako aj súčinnosti žalobcov, resp. ostatných vlastníkov nehnuteľnosti v procese schvaľovania zásad.
Duplika
20. Žalovaný v duplike navyše konštatoval, že vlastníkom pozemkov nikdy neboli priznané práva na ich využitie za účelom výstavby. V súlade s článkom 3 Deklarácie Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva č. 91/2001 je ochrana kultúrneho dedičstva verejným záujmom. Z ustanovenia § 1 ods. 2 Pamiatkového zákona vyplýva, že pamiatkový fond je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva SR a jeho zachovanie je verejným záujmom. Opakovane poukázal na Ústavu SR - článok 20 ods. 3 a článok 44 ods. 3 a konštatoval, že je pochopiteľné, že žalobcovia sledujú predovšetkým svoje súkromné záujmy. Orgány na ochranu pamiatkového fondu sledujú a ochraňujú záujem verejný, t. j. všetkých občanov a štátu na zachovaní pamiatkového fondu. Ústava bráni vlastníkovi vo výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom, pretože právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží každému občanovi SR.
Posúdenie veci správnym súdom
21. Správny súd rozsudkom č. k. 23S/202/2019-94 zo dňa 27.05.2020 žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. V zásade správny súd vyhodnotil, že obmedzenie vlastníckych práv z dôvodu ochrany pamiatkového fondu je v predmetnej veci plne legálne aj legitímne (aj v kontexte verejného záujmu), keď limity dovoleného poškodzovania chránenej hodnoty pri výkone vlastníckych práv (a contrario) vyplývajú z ustanovení Pamiatkového zákona, zo Zásad 2014, zo Zákona o Banskej Štiavnici, ako aj nariadenia vlády SR č. 201/1995 Z. z. o vyhlásení pamiatkovej rezervácie Štiavnické Bane. Správny súd zastával názor, že nedošlo k porušeniu zákona pri schvaľovaní Zásad 2014. Neuznal žalobnú námietku o porušení práv žalobcov, ak správne orgány neprihliadli na už skôr vydané súhlasné záväzné stanovisko z roku 2006 a vo veci vydali rozhodnutie, ktorým investičný zámer vyhodnotili ako neprípustný, keď správny súd poukázal na skutočnosť, že došlo k zmene právnej úpravy, ako aj k zmene skutkových okolností, čo vyžadovalo takýto postup správnych orgánov. Za neopodstatnenú správny súd napokon vyhodnotil aj žalobnú námietku ohľadom neurčitosti rozhodnutí správnych orgánov.
22. Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžk/37/2020 zo dňa 18.11.2021 zrušil rozsudok správneho súdu zo dňa 27.05.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol správnemu súdu, že sa dostatočne nevysporiadal s namietaným pochybením pamiatkových úradov pri tvorbe Zásad 2014, ako podkladu pre ich rozhodnutia, najmä s tým, či majú povinnosť pri tvorbe zásad spolupracovať s vlastníkmi dotknutých nehnuteľností alebo nie. Zároveň uložil správnemu súdu posúdiť povahu zásad ochrany pamiatkového územia podľa § 29 ods. 2 Pamiatkového zákona vo väzbe s tým, či rozhodnutia správnych orgánov sú dostatočne konkrétne vzhľadom na v nich uvedený odkaz na ustanovenia Zásad 2014. Úlohou správneho súdu bolo v ďalšom konaní posúdiť, či odôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí pamiatkových orgánov oboch stupňov zodpovedajú svojim obsahom kvalitatívnym požiadavkám na dostatočné skutkové vymedzenie okolností opodstatňujúcich výrokovú časť príslušných správnych rozhodnutí. Ostatné námietky kasačného sťažovateľa (žalobcov) vyhodnotil ako neopodstatnené a/ alebo nemajúce vplyv na rozhodnutie kasačného súdu vo veci samej.
23. Správny súd v ďalšom konaní po vrátení veci (pod novou sp. zn. 75S/91/2021) opakovane preskúmal zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj postupu žalovaného v administratívnom konaní, vrátane prvostupňového, viazaný jednak rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle § 134 ods. 1 a 2 SSP, jednak v zmysle § 469 SSP riadiac sa vysloveným právnym názorom kasačného súdu a postupujúc v intenciách usmernenia kasačného súdu podľa rozsudku sp. zn. 6Sžk/37/2020, pričom dospel k záveru o nutnosti zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), ods. 3 psím a) SSP a vrátenia vecí orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP.
24. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici ako prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým bolo rozhodnuté podľa § 32 ods. 5 a 7 zákona č. 49/2002 Z. z. tak, že z hľadiska záujmov chránených Pamiatkovým zákonom je neprípustný zámer žalobcu 1/ realizovať úpravu nehnuteľnosti v pamiatkovom území spočívajúci v novostavbe s názvom Hotel Evička, na pozemkoch situovaných v Pamiatkovej rezervácii Štiavnické Bane a lokalite zapísanej v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
25. Keďže predmetné nehnuteľnosti, ktorých sa zámer týka, sa nachádzajú v území Pamiatkovej rezervácie Štiavnické Bane (vyhlásená nariadením vlády č. 101/1995 Z. z.) o vyhlásení pamiatkovej rezervácie Štiavnické Bane, vzťahujú sa naň ustanovenia Pamiatkového zákona (zákon č. 49/2002 Z. z.).
26. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z.; pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky (ďalej len "kultúrna pamiatka"), pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny.
27. Podľa § 10 ods. 2, písm. d) zákona č. 49/2002 Z. z. ; pamiatkový úrad schvaľuje zásady ochrany pamiatkového územia vypracované podľa § 11 ods. 2 písm. b).
28. Podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 49/2002 Z. z.; krajský pamiatkový úrad vypracúva a vydáva zásady ochrany pamiatkového územia, vypracúva podklady súvisiace s obstarávaním územnoplánovacej dokumentácie pre príslušné orgány štátnej správy a územnej samosprávy, spolupracuje s nimi v procese spracovania prípravnej, projektovej a reštaurátorskej dokumentácie na záchranu, obnovu a využitie kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a archeologických nálezísk.
29. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z.; pamiatková rezervácia je územie s uceleným historickým sídelným usporiadaním a s veľkou koncentráciou nehnuteľných kultúrnych pamiatok alebo územie so skupinami významných archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ktoré možno topograficky vymedziť.
30. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z.; základná ochrana pamiatkového územia je súhrn činností a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi nehnuteľností zabezpečujú zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia.
31. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z. z.; krajský pamiatkový úrad vypracúva zásady ochrany pamiatkového územia, ktoré sú dokumentom na vykonávanie základnej ochrany podľa odseku 1 a sú podkladom pre územný plán. Zásady sú súčasťou územného priemetu ochrany kultúrnych hodnôt územia, ktorý je podkladom na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie podľa osobitného predpisu.
32. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 49/2002 Z. z.; zásady ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie, materiálovej a objektovej skladby, výškového a priestorového usporiadania objektov, architektonického výrazu, prvkov uličného interiéru a uličného parteru, historickej zelene, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia.
33. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z.; každý je povinný správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území podľa § 29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.
34. Podľa § 32 ods. 5 zákona č. 49/2002 Z. z.; pred začatím novej stavby alebo úpravy pozemku alebo stavby, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou (ďalej len "úprava nehnuteľnosti"), ale sa nachádza v pamiatkovom území, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný vyžiadať si rozhodnutie krajského pamiatkového úradu, a to predložením žiadosti o vydanie rozhodnutia o zámere úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Ak vlastník začne úpravu nehnuteľnosti v pamiatkovom území bez právoplatného rozhodnutia o zámere úpravy, krajský pamiatkový úrad začne správne konanie vydaním oznámenia o začatí úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ktoré doručí vlastníkovi nehnuteľnosti, a vyzve ho, aby práce až do vydania rozhodnutia zastavil. Úpravou nehnuteľnosti nie je odstránenie stavby v pamiatkovom území.
35. Podľa § 32 ods. 7 zákona č. 49/2002 Z. z.; v rozhodnutí podľa odseku 5 krajský pamiatkový úrad uvedie, či navrhovaný zámer je z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný, a určí podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti v pamiatkovom území, najmä zásady objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického riešenia exteriéru nehnuteľnosti. Krajský pamiatkový úrad zároveň určí, či tieto úpravy možno vykonať iba na základe výskumov a inej prípravnej dokumentácie a projektovej dokumentácie a uloží vlastníkovi povinnosť oznámiť mu vopred začiatok úpravy nehnuteľnosti a predpokladaný koniec úpravy nehnuteľnosti.
36. Podľa § 32 ods. 10 zákona č. 49/2002 Z. z.; pred začatím obnovy alebo úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území je vlastník povinný krajskému pamiatkovému úradu predložiť prípravnú a projektovú dokumentáciu podľa odsekov 4, 7 až 9. Krajský pamiatkový úrad vydá osobitné záväzné stanovisko o každej prípravnej dokumentácii a každej projektovej dokumentácii obnovy a úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území.
37. Podľa § 1 zákona č. 100/2002 Z. z. o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia (v znení platnom ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného); účelom tohto zákona je utvoriť podmienky na plnenie Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, najmä na zachovanie urbanizovaného priestoru historického jadra Banskej Štiavnice a okolia, zachovanie existujúcich architektonických, umelecko-historických a technických pamiatok v ich pôvodnom prírodnom prostredí, na zabezpečenie obnovy a oživenia stredovekého historického mesta Banská Štiavnica pri súčasnom zachovaní jeho pôvodnosti a celistvosti.
38. Podľa § 2 zákona č. 100/2002 Z. z.; tento zákon sa vzťahuje na katastrálne územie mesta Banská Štiavnica a na katastrálne územia obcí Banská Belá, Banský Studenec, Dekýš, Hodruša-Hámre, Ilija, Podhorie, Repište, Svätý Anton, Štiavnické Bane, Voznica, Vyhne, na ktorých sa nachádzajú technické pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva.
39. Podľa § 4 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/2002 Z. z.; mesto Banská Štiavnica okrem povinností uvedených v osobitnom zákone zabezpečuje, aby stavebná činnosť na území mesta Banskej Štiavnice zachovávala, obnovovala a dotvárala objekty vo vymedzenom území, pričom táto činnosť sa musí vykonávať na vysokej architektonickej a technickej úrovni a musí zachovávať historický charakter prostredia. Nová výstavba musí harmonicky dotvárať pôvodný historický, architektonický, krajinný a urbanistický výraz Banskej Štiavnice. Kompozičné a výškové usporiadanie novej výstavby nesmie v diaľkových pohľadoch rušivo ovplyvňovať panorámu a siluety dominánt pamiatkovej rezervácie.
40. Podľa § 4 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/2002 Z. z.; mesto Banská Štiavnica okrem povinností uvedených v osobitnom zákone zabezpečuje, aby príprava a uskutočňovanie všetkých terénnych úprav, dopravných, vodohospodárskych, energetických, telekomunikačných a ostatných stavieb a prevádzka inžinierskych sietí nenarušili architektonický výraz jednotlivých pamiatkových objektov i pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica ako celku.
41. Podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 201/1995 Z. z., príloha č. 2 písm. a), b), c), e); na stavebnú, hospodársku a prípadne na inú činnosť na území pamiatkovej rezervácie sa určujú tieto podmienky: a) nehnuteľné kultúrne pamiatky a ostatné objekty sa budú udržiavať v dobrom stavebno-technickom stave a postupne sa budú odstraňovať ich nevhodné úpravy; b) všetky stavebné, technické a architektonické úpravy pamiatkových objektov sa budú vykonávať v súlade s princípmi ochrany pamiatok a s cieľom zachovať ich hmotnú podstatu, primerane využiť a ďalej zhodnotiť ich výtvarno-architektonickú a dokumentačnú funkciu; c) pri stavebnej činnosti v rezervácii sa budú zachovávať, obnovovať, udržiavať a dotvárať hlavné priestory a významné objekty vo vzťahu k pôvodnému urbanistickému pôdorysu a interiéru sídla, hmotovej skladbe, výškovému zónovaniu a krajinnému prostrediu; e) pri stavebnej a hospodárskej činnosti sa bude rešpektovať ochrana povrchových stôp po banskej činnosti, historického vodohospodárskeho systému, archeologických lokalít a krajinného prostredia sídla.
42. Zásady ochrany pamiatkovej rezervácie sú odborným dokumentom slúžiacim na vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia, ktoré vypracúva krajský pamiatkový úrad ako orgán špecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu. Táto činnosť podľa § 11 ods. 2 písm. b) Pamiatkového zákona patrí k jednej zo základných úloh krajského pamiatkového úradu. V danej veci bol Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica oprávnený v zmysle § 29 ods. 2 Pamiatkového zákona spracovať aktualizáciu Zásad 1998, ktorá sa premietla do nových aktualizovaných Zásad s názvom „Pamiatková rezervácia Štiavnické Bane, Zásady ochrany pamiatkového územia, Aktualizácia, Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica, 2014“, keď postupoval plne v súlade s § 11 ods. 2 písm. b) Pamiatkového zákona. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky pod č. PUSR-2014/14709-4/599/50/ POR zo dňa 24.11.2014 schválil Zásady 2014 v zmysle § 10 ods. 2 písm. d) Pamiatkového zákona. Správny súd má za to, že Pamiatkový úrad SR pri schvaľovaní Zásad 2014 postupoval v súlade s Pamiatkovým zákonom. Zákonnosť vydaných Zásad 2014 zodpovedá verejnému záujmu, ktorý sledujú orgány na ochranu pamiatkového fondu. Ingerencia dotknutých vlastníkov nehnuteľností a presadzovanie ich súkromných záujmov nemôže byť nadradené ústavne garantovanému základnému právu na ochranu kultúrneho dedičstva. Ústava bráni vlastníkovi vo výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom, pretože právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží každému občanovi Slovenskej republiky. Správny súd zastáva stanovisko, že pri prijímaní zásad Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica nepochybil, rovnako ako ani žalovaný pri ich schvaľovaní. Žalobcovia síce namietajú nezákonný postup pamiatkových úradov pri tvorbe zásad v dôsledku porušenia povinnosti spolupracovať s vlastníkmi dotknutých nehnuteľností, avšak neuvádzajú v akom právnom predpise je zakotvená takáto povinnosť a taktiež neuvádzajú, v čom konkrétne by došlo k porušeniu ich práv, pokiaľ by spolupracovali žalobcovia pri tvorbe zásad, čo konkrétne im bolo zabránené namietať pri tvorbe zásad, resp. čo mienili namietať a presadzovať pri tvorbe zásad. Nie je zrejmé, akým spôsobom by sa mal odraziť tvrdený nesprávny postup pri tvorbe zásad do práv žalobcov, ak žalobcovia neuvádzali konkrétne, čo im bolo zabránené predniesť, resp. uplatniť v prípade, ak by došlo k ich spolupráci pri tvorbe zásad.
43. Správny súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 103/2011 konštatuje, že formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu v skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech je neúčelné a nehospodárne a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/98-102/2002 zo dňa 17.12.2002 vyplýva, že „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť veci iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“. Správny súd poukazuje v prvom rade na to, že žalobcovia vôbec neuviedli argumentáciu, čo mienili namietať pri tvorbe zásad, teda, čo im bolo zabránené uplatniť, v prípade, ak by bol akceptovaný nimi navrhovaný postup pri tvorbe zásad. Podľa záverov správneho súdu však pamiatkové orgány pri tvorbe Zásad 2014 postupovali plne v súlade s Pamiatkovým zákonom. Preto nepochybili pri rozhodovaní, ak rozhodnutia opreli aj o platné Zásady 2014.
44. Správny súd poukazuje tiež na to, že cieľom prijímania zásad ochrany je stanovenie hlavných princípov pamiatkovej ochrany tak, aby pamiatkový fond bol nielen chránený, ale aj správne využívaný a prezentovaný v súlade so svojimi hodnotami. Ide o odborný metodický materiál, ktorý je podkladom pre vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia v zmysle § 29 ods. 2 a § 32 Pamiatkového zákona. Záväznosť prijatých a schválených zásad pre správny orgán, nepovažuje správny súd za spornú. Napokon aj kasačný súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 6Sžk/37/2020 zo dňa 18.11.2021 (bod 67) konštatoval, že „sa stotožňuje s názorom žalovaného, že zásady podľa § 29 ods. 2 Pamiatkového zákona sú pre správny orgán záväzné“.
45. Spornou otázkou však je, či môže správny orgán svoje rozhodnutie odôvodniť v podstatnej miere len s odkazom na tieto zásady bez bližšej konkretizácie v čom spočíva neprípustnosť investičného zámeru s režimom ochrany pamiatkovej rezervácie. Vágnosť a nedostatočnú konkrétnosť odôvodnenia žalobcovia explicitne namietali aj v žalobe, ako aj v správnom konaní.
46. Zásady ochrany pamiatkového územia predstavujú sumarizujúci a hodnotiaci materiál, ktorý je v regulačnej časti východiskovým podkladom pre rozhodovanie orgánu na ochranu pamiatkového fondu a usmerňovanie rozvoja pamiatkového územia s požiadavkami na jeho rehabilitáciu a primeranú adaptáciu vo vzťahu k historickej zástavbe a jej charakteristickým prvkom vrátane určujúcim a dotvárajúcich prvkov zelene. Je zrejmé, že ustanovenie § 29 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. upravuje, že základná ochrana pamiatkového územia ako súhrn činností a opatrení sa realizuje orgánmi štátnej správy a orgánmi územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi nehnuteľností, keď zabezpečujú zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia. Z uvedeného ustanovenia ale nemožno vyvodiť povinnosť pamiatkových orgánov prizývať k tvorbe zásad vlastníkov nehnuteľností. Predpokladaná spolupráca vlastníkov nehnuteľností je na realizovaní základnej ochrany pamiatkového územia, t. j. prejavujúca sa najmä v ďalšej fáze, a to pri dodržiavaní zásad. Zásady sú zverejňované v elektronickej forme a každý vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území môže v danom sektore zistiť podmienky pre ochranu pamiatkového fondu stanovené v súlade s § 29 ods. 1 Pamiatkového zákona.
47. Úlohou orgánov verejnej správy - žalovaného aj krajského pamiatkového úradu - bolo rozhodnutia riadne a zrozumiteľným spôsobom odôvodniť. Podľa záveru správneho súdu nezodpovedá tomu také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vo všeobecnej rovine odkazuje na porušenie Zásad 2014, ale je potrebné uviesť, čím konkrétne sa investičný zámer dostáva do kolízie so zásadami. V zhode so stanoviskom kasačného súdu aj správny súd zastáva názor, že zásady je potrebné vnímať ako základný (všeobecný) súbor atribútov ochrany pamiatkového fondu, ktorý sa však následne v rozhodnutiach správnych orgánov musí premietnuť do primeranej skutkovej konkretizácie toho, v čom predstavuje investičný zámer rozpor so Zásadami 2014 a všeobecne záväznou právnou úpravou. V tomto smere odôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí tak žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy nezodpovedajú svojim obsahom kvalitatívnym požiadavkám na dostatočné skutkové vymedzenie okolností opodstatňujúcich negatívne rozhodnutia, t. j., že zámer žalobcu 1/ realizovať úpravu nehnuteľností v pamiatkovom území - novostavbu s názvom „Hotel Evička“ - na vymenovaných pozemkoch v k. ú. Štiavnické Bane, situovaných v Pamiatkovej rezervácii Štiavnické Bane a lokalite zapísanej v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO „Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí“, je z hľadiska záujmov chránených Pamiatkovým zákonom neprípustný.
48. Podľa § 469 SSP je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí. Správny súd preto vychádzal z názoru Najvyššieho správneho súdu SR (bod 66) podľa ktorého „...aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného vykazuje v skutkových otázkach vysokú mieru všeobecnosti, keď toto do podstatnej miery len replikuje zistenia prvostupňového správneho orgánu a cituje vybrané časti Zásad 2014, resp. všeobecne záväznej právnej úpravy... . ...V odôvodnení rozhodnutia žalovaného však absentujú konkrétne skutkové okolnosti vzťahujúce sa priamo k investičnému zámeru sťažovateľa, ktoré by záver o neprípustnosti dostatočne konkretizovali.“ Správny súd si osvojil dôvod - potrebu v odôvodnení rozhodnutí neodkazovať prevažne na všeobecné štandardy ochrany vyplývajúce zo Zásad 2014, resp. zo všeobecne záväznej právnej úpravy, ale tieto premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia v konkrétnostiach vo vzťahu k investičnému zámeru. Najvyšší správny súd SR v zrušujúcom rozsudku konštatoval (bod 65), že „dostatočná miera konkretizácie je potrebná aj z dôvodu, že na základe nej môže sťažovateľ napr. upraviť svoj pôvodný investičný zámer tak, aby tento bol akceptovateľný aj v kontexte ochrany pamiatkového fondu (za podmienky, že správnym orgánom identifikovaný rozpor investičného zámeru s ochranou pamiatkovej rezervácie je takej povahy, že je odstrániteľný)“.
49. Povinnosťou žalovaného, ako aj krajského pamiatkového úradu bolo zrozumiteľným spôsobom, zohľadniac konkrétne okolnosti veci odôvodniť v čom je kolízia predloženého zámeru so Zásadami 2014 a príslušnou právnou úpravou, pričom, ak tak pamiatkové orgány nepostupovali, porušili právo účastníka správneho konania na spravodlivý proces garantovaný článkom 46 Ústavy SR, článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia patrí medzi základné princípy spravodlivého konania.
50. Správny súd poznamenáva, že dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy nie je skutočnosť, že by investičný zámer mal byť považovaný za prípustný (v kontexte ochrany Pamiatkového územia), ale rozhodnutia považuje za predčasné, nedostatočne odôvodnené, resp. nezrozumiteľným spôsobom, čo do konkrétnych okolností danej veci - predloženého zámeru, v zásade vo všeobecnej rovine odkazom na Zásady 2014 a relevantnú právnu úpravu. Správny súd mal za preukázaný dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, aj prvostupňového v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) SSP, podľa ktorého „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov“.
51. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorého úlohou bude v ďalšom konaní nanovo rozhodnúť o predloženom zámere žalobcu 1/ v zmysle vyššie uvedených záverov správneho súdu (§ 191 ods. 6 SSP), zároveň rešpektujúc aj vyslovený právny názor kasačného súdu (§ 469 SSP).
52. Žalobca 1/ bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100% podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.
53. Správny súd konanie voči žalobkyni 2/ zastavil podľa § 99 písm. b) SSP, nakoľko nedošlo k odstráneniu nedostatku procesnej podmienky konania, teda súd nemal preukázanú splnenú procesnú podmienku za ktorej by mohol pokračovať v konaní (§ 97 SSP), keďže žalobkyňa 2/ nespĺňala podmienku povinného právneho zastúpenia a ani po výzve súdu a poučení o možnosti zastavenia konania si advokáta nezvolila a ani nepredložila doklad o dosiahnutom vzdelaní v odbore právo 2. stupňa (§ 49 ods. 1 SSP). Správny súd poznamenáva, že pri rozhodovaní sám určuje poradie jednotlivých procesných úkonov tak, aby konanie pred ním bolo rýchle a hospodárne (§ 5 ods. 7 SSP), pričom zvážil vhodnosť rozhodnutia vo vzťahu k žalobkyni 2/ zároveň s meritórnym rozhodnutím vo veci samej, aby v prípade, pokiaľ by bola podaná kasačná sťažnosť zo strany žalobkyne 2/ nedošlo k oddialeniu rozhodnutia správneho súdu vo veci samej (z dôvodu predloženia kasačnej sťažnosti Najvyššiemu správnemu súdu na rozhodnutie). Postupoval analogicky akoby došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, kedy správny súd rozhoduje o čiastočnom spätvzatí žaloby až v rozhodnutí vo veci samej (§ 63 posledná veta SSP).
54. Vo vzťahu k žalobkyni 2/, voči ktorej konanie bolo zastavené, správny súd rozhodol o náhrade trov konania aplikujúc ustanovenie § 170 písm. b) SSP tak, že žalobkyňa, ani žalovaný vzájomne nemajú právo na náhradu trov konania.
55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.